Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/136/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Z., so sídlom v Ţ., zastúpeného

JUDr. D. C., advokátom v Ţ., proti ţalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu financií

Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, o náhradu škody 20 131,45

€, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. , o dovolaní ţalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 24. marca 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 24. marca 2009

sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina (súd prvého stupňa) rozsudkom z 21. júla 2007 č. k.

- 115 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal od ţalovanej náhrady škody vo

výške 606 480 Sk (po späťvzatí ţaloby v časti o zaplatenie 2 686 874 Sk, o ktorom späťvzatí

rozhodol súd prvého stupňa uznesením z 2. novembra 2006 č. k. - 37); ţalobcovi

zároveň uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania 2 144 Sk do 3 dní po právoplatnosti

rozsudku. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, ţe Daňový úrad II

Ţilina ako správca dane na základe svojho dodatočného platobného výmeru z 19. júna 2000 č.

894/210/43464/2000/Fül, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Ústredného daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky zo 16. októbra 2000 č. V /210/7176/00/Dub, vyrubil ţalobcovi ako

daňovému subjektu rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 1998 v sume

17 513 491 Sk (podľa ) a v nadväznosti na vykázaný

nedoplatok dane z príjmu fyzických osôb na základe vykonanej daňovej kontroly a vydaný

dodatočný platobný výmer pozastavil ţalobcovi vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej

hodnoty v celkovej sume 7 387 851 Sk, ţe rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 23. marca 2001 sp. zn. boli uvedené rozhodnutia ako nezákonné zrušené a ţe

správca dane 23. apríla 2001 nadmerný odpočet ţalobcovi vrátil. Súd poukázal na tvrdenie

ţalobcu, ţe škoda mu mala vzniknúť oneskoreným vrátením nadmerného odpočtu DPH

v dôsledku nesprávneho postupu správcu dane v daňovom konaní, pričom svoj nárok opieral

o ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a o správe

daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov. Podľa súdu však úrok

v zmysle citovaného ustanovenia moţno uplatniť len voči správcovi

dane, keďţe predstavuje určitý druh sankcie ním zavineného konania a nemoţno ho zamieňať

s nárokom na náhradu škody. totiţ nerieši zodpovednosť štátu, ale správu

daní a vzťahy medzi správcom dane a daňovým subjektom. Súd v tejto spojitosti poukázal na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého

o vrátení daňového preplatku v zmysle rozhoduje správny orgán,

prípadne súd v správnom konaní, kým zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím štátu je

vzťahom občianskoprávnym. Ide o dva rozdielne nároky, ktoré nemoţno zamieňať, pri ktorých

uplatnenie jedného nároku (na vrátenie daňového preplatku a na úrok) nevylučuje v prípade

splnenia zákonných podmienok uplatnenie nároku druhého, t. j. zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu. Pri skúmaní, či sú splnené zákonné podmienky pre

uplatnenie nároku na náhradu škody podľa , súd mal síce za preukázané, ţe

ţalobca počas doby spomenutého pozastavenia vyplatenia nadmerného odpočtu dane do jeho

vyplatenia 23. apríla 2001 nemohol ním nakladať, nemal ale za preukázané, ţe by ţalobcovi

vznikla škoda (či uţ skutočná škoda alebo ušlý zisk). Upozornil, ţe ţalobca v priebehu konania

nezmenil skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzoval svoj nárok a netvrdil, ţe škoda mu vznikla

v dôsledku nezväčšenia majetku o úroky z vkladu, ktoré nebyť nezákonného rozhodnutia mohol

získať; v tomto smere ani nenavrhol vykonať ţiadne dokazovanie. Ţalobcom tvrdená škoda bola

teda len akousi predpokladanou škodou a nie škodou v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ktorá by mu mohla vzniknúť napríklad vtedy, ak by v dôsledku nezákonného

rozhodnutia správcu dane a teda oneskorenej výplaty nadmerného odpočtu DPH bol nútený pre

svoje podnikateľské aktivity vziať si úver a uhrádzať z neho príslušné úroky. Ani o obdobné

tvrdenia však ţalobca svoj nárok neopieral. Keďţe ţalobca netvrdil a nepreukazoval, ţe mohol

získať úţitky zo svojho vlastníctva v podobe úrokov z vkladov, pričom úrok z vkladu a úrok

z omeškania sú rozdielne právne inštitúty, nemoţno tu hovoriť o preukázanej škode. Súd za tohto

stavu uzavrel, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočnej škody

alebo ušlého zisku, preto jeho ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

v spojení s

Krajský súd v Ţiline (odvolací súd) na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 24. marca 2009

sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe uloţil ţalovanej zaplatiť

ţalobcovi 20 131,45 € (606 480 Sk) a náhradu trov konania spolu 3 929,74 €, všetko do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa aplikoval na vec nesprávny

právny predpis, pretoţe v danom prípade ţalobca sa jednoznačne domáhal náhrady škody podľa

Vyslovil názor o danosti zodpovednosti za škodu v zmysle tohto zákona

u ţalovanej s tým, ţe táto v konaní nárok nespochybnila a ţe ţalobca preukázal nezákonné

rozhodnutie, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia

a vznikom škody, ktorú mal za riadne vyčíslenú. Keďţe protiprávnym rozhodnutím správcu dane

a Ústredného daňového riaditeľstva a protiprávnym zadrţaním odpočtu DPH v príčinnej

súvislosti s porušením ustanovenia vznikla ţalobcovi

majetková ujma, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobe vyhovel. O trovách

celého konania rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla

dovolaciemu súdu, aby zmenil napadnuté rozhodnutie tak, ţe potvrdí rozsudok súdu prvého

stupňa. Zároveň ţiadala odloţiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku (Najvyšší súd

Slovenskej republiky tejto ţiadosti vyhovel uznesením z 19. augusta 2009 sp. zn.

). Ţalovaná dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Namietala, ţe odvolací súd jej uloţil povinnosť na náhradu škody

v zmysle a to aj napriek tomu, ţe tento zákon upravuje správu daní, rieši

daňové konanie a z jeho ustanovení § 63 ods. 5 a 6 vyplýva povinnosť správcu dane (a nie štátu)

vrátiť prípadný preplatok, resp. zaplatiť úrok. Pokiaľ ukladá povinnosť

správcovi dane zaplatiť úrok daňovému subjektu, súd nie je oprávnený s poukazom na uvedené

ustanovenie zaviazať iný subjekt neţ správcu dane na zaplatenie úroku. V tejto súvislosti

dovolateľka poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, v zmysle ktorého nemoţno zamieňať nárok na vrátenie preplatku podľa § 63

(o ktorom rozhoduje správny orgán) s nárokom na náhradu škody podľa

(o ktorom rozhoduje súd); uplatnenie jedného z nich však nevylučuje

uplatnenie druhého. Podľa názoru ţalovanej neboli v prejednávanej veci splnené zákonné

predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu, nakoľko ţalobca v konaní nepreukázal vznik

skutočnej škody, resp. ušlého zisku. Ţalovaná zároveň poukázala na to, ţe odvolací súd do

náhrady trov konania započítal aj súdny poplatok z návrhu na začatie konania, pritom v zmysle

v znení účinnom v čase podania ţaloby bolo konanie vo veciach náhrady

škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom od

súdnych poplatkov oslobodené.

Ţalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť a ţalovanú zaviazať

k náhrade trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorý moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal vec bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia a dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodu, ţe a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne ( ) zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd skúmal, či v konaní

nedošlo k procesnej vade v zmysle O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Ţiadna z uvedených vád nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.

Dovolací súd ďalej skúmal, či sa v konaní na súdoch niţších stupňov nevyskytol procesný

nedostatok, ktorý by vykazoval znaky tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny

záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný (porovnaj rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. , publikovaný pod

R 111/1998).

V súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych

rozhodnutí musí totiţ aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia náleţite vysvetliť,

z akých dôvodov povaţoval za správny ten právny názor, z ktorého pri posúdení veci vychádzal.

Ak tak neurobí a na skutkové a právne otázky, ktoré sú rozhodujúce, podá – a to iba vo

všeobecnej rovine – len závery či tézy, prípadne ak ani nevysvetlí, prečo publikovaný a súdom

prvého stupňa rozoberaný judikát najvyššieho súdu majúci za cieľ zjednocovanie výkladu

zákonov so zreteľom na riešenú problematiku, nebolo uţ treba v danej veci rešpektovať

(a je nutné sa od neho v rozhodovaní odchýliť), je takéto rozhodnutie nepreskúmateľné

a dochádza ním aj k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k

porušeniu zásady právnej istoty (porovnaj v podrobnostiach najmä nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -28 z 24. novembra 2010 zaoberajúci sa povinnosťou

súdu podrobne odôvodniť, prečo starý spôsob rozhodovania uţ nie je vhodný, t.j. prečo má dôjsť

k zmene v rozhodovacej praxi súdov).

Keďţe aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157

ods. 2 ( ), je treba dbať na to, aby takéhoto odôvodnenie rozsudku bolo

tieţ presvedčivé. Jeho obsah musí preto poskytnúť výklad viaţuci sa k opodstatnenosti

a zákonnosti výroku rozsudku. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku

(aj odvolacieho súdu) je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku (výroku) a odôvodnenie

musí byť zároveň dostatočným prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v

konaní o dovolaní.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe ţalovaná zodpovedá za škodu v zmysle

, nakoľko ţalobca v konaní preukázal nezákonné rozhodnutie, vznik škody

a príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a škodou, ktorú v konaní aj riadne

vyčíslil. Zrejme sa teda stotoţnil s právnym názorom ţalobcu, ktorý tvrdil, ţe ním poţadovaný

úrok z omeškania 17,6% za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH (kapitalizovaný

v sume 606 480 Sk, porovnaj č.l. 36, 128 – 129, 144 – 145 spisu) je škodou v zmysle zákona č.

Súčasne v dôvodoch napadnutého rozsudku ale uviedol, ţe „v danom prípade

správca dane vrátil preplatok po lehote a bolo jeho povinnosťou zaplatiť daňovému subjektu, teda

ţalobcovi úrok vo výške 3-násobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska, platný

v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom

úrok sa vypočítal zo sumy preplatku a podľa počtu dní jeho zadrţania; tento postup sa vzťahuje

na oneskorené vrátenie preplatku podľa “ V dôvodoch

napadnutého rozhodnutia odvolací súd pritom vôbec logicky pochopiteľným spôsobom

nevysvetľuje, aká to vlastne škoda v zmysle ţalobcovi vznikla, a prečo je

právne nesprávny názor súdu prvého stupňa, ktorý sa touto otázkou podrobne zaoberal – dokonca

na ilustráciu uviedol aj príklady moţného vzniku škody – a podal svoje vysvetlenie, ţe ţalobca

ţiadnu takúto škodu netvrdil a ani nepreukázal a ţe za takúto škodu nemoţno povaţovať

vyčíslený úrok z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. z 31. mája 2005

(uverejnenom nielen pod číslom 28/2006 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky, ale opakovane publikovanom aj v časopise Zo súdnej praxe a to pod

poradovým číslom 83/2006 a pod poradovým číslom 61/2008) riešil vzťah medzi nárokmi podľa

(na vrátenie daňového preplatku a na úrok) a nárokom na náhradu

škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu. Uviedol, ţe skutočnosť, že vrátenie daňových

preplatkov je upravené v ustanovení , nevylučuje aplikáciu

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

nesprávnym úradným postupom v daňovom konaní a že nárok na vrátenie preplatku podľa

ustanovenia (o ktorom rozhoduje správny orgán) nemožno

zamieňať s nárokom na náhradu škody podľa (o ktorom rozhoduje

súd); uplatnenie jedného z uvedených nárokov nevylučuje uplatnenie aj druhého z nich.

V tomto rozhodnutí náleţite vysvetlil uvedený záver, ţe tu ide o rozdielne nároky, ktoré

nemožno zamieňať a ţe uplatnenie jedného z nich nevylučuje v prípade splnenia zákonných

podmienok uplatnenie druhého. Týmito podmienkami (predpokladmi) pre vznik objektívnej

zodpovednosti štátu podľa sú: nezákonné rozhodnutie (alebo nesprávny

úradný postup v daňovom konaní), vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím (alebo nesprávnym úradným postupom v daňovom konaní) a vznikom škody.

Odvolací súd, súd prvého stupňa i účastníci nemali za sporné, ţe správca dane vrátil

ţalobcovi ako daňovému subjektu s oneskorením spomenutý nadmerný odpočet dane. Povinnosť

správcu dane zaplatiť daňovému subjektu príslušný úrok z preplatku podľa § 63 ods. 6 zákona č.

v znení v tom čase účinnom nepredstavuje u ţalobcu občiansko-právny nárok a tu

(o tomto úroku) – ako sa celkom jasne zmienil i citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky – rozhoduje správny orgán, prípadne súd v správnom konaní. Rozsudok odvolacieho

súdu (odhliadnuc, ţe v rozpore so skutočnosťou sa v ňom udáva, ţe nárok ţalobcu nebol v konaní

ţalovanou spochybnený, hoci tá nárok spochybňovala, porovnaj napr. č. l. 33, 52 – 53, 103 –104

spisu) je nepreskúmateľný nielen pre svoju protirečivosť (zmätočné zamieňanie nároku podľa

a nároku podľa ), ale aj pre neúplnosť,

keď nemoţno z neho predovšetkým ustáliť, aká vlastne bola ţalobcovi spôsobená konkrétna

škoda – majetková ujma (či uţ vo forme skutočnej škody alebo ušlého zisku), za ktorú by mala

zodpovedať ţalovaná podľa Chýba tu od evidentne potrebného ujasnenia

si samotného pojmu škody, pravdaţe, aj vecné vyporiadanie sa so zrozumiteľnou argumentáciou

v rozsudku súdu prvého stupňa ako aj s citovaným zásadným rozhodnutím najvyššieho súdu (R

28/2006).

Odvolací súd tým, ţe nerešpektoval v tejto právnej veci povinnosť odôvodniť svoje

rozhodnutie vo veci samej tak, aby spĺňalo poţiadavky ustanovenia (

ods. 2 ) kladené na odôvodnenie rozsudku, teda aby sa v ňom nachádzali dôvody

dostatočne objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia – a to ako špecifická odpoveď

práve na uţ dovolacím súdom spomenuté argumenty, ktoré boli v konaní nastolené a majú pre

vec podstatný význam (porovnaj napr. Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998), dopustil sa postupu, ktorý je treba povaţovať za inú vadu

konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm.

b/ .

Pretoţe konanie, v ktorom bol rozsudok odvolacieho súdu vydaný, je takto postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ),

bolo potrebné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zrušil napadnutý rozsudok

a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie ( a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje z hľadiska postupu v ďalšom konaní za

potrebné upozorniť aj na potrebu náleţitého vyporiadania sa v dôvodoch rozhodnutia s

povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou podľa a s unesením, resp.

neunesením dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom toto bremeno spočíva na ţalobcovi.

Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka

za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Ak v konaní

zistený skutkový základ neumoţňuje ustáliť, ţe vôbec vznikla k o n k r é t n a majetková ujma

ţalobcovi (existenciu konkrétnej majetkovej ujmy nie je moţno zamieňať či stotoţňovať s výškou

požadovanej náhrady), v takom prípade súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad

(neúspech v konaní) sa pričíta tomu účastníkovi, na ktorom leţí dôkazné bremeno (zodpovednosť

za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva), t.j. ţalobcovi.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom

rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d

ods. 1 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta