Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 9/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. C., J., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2012 doručená sťažnosť J. C., J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Na Okresnom súde v Prešove sa v konaní pod sp. zn. viedol súdny spor

vo veci navrhovateľa Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave proti mne, sťažovateľovi,

ako odporcovi, predmetom ktorého bolo vydanie bezdôvodného obohatenia.

Návrh zo strany navrhovateľa bol podaný dňa 29. 03. 2010. Týmto návrhom sa

navrhovateľ domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že navrhovateľ

na základe rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. -284 zo dňa 14.

12. 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -306 zo dňa

11. 02. 2008 vyplatil odporcovi z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia

sumu spolu vo výške 12.987,93 Eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn.

zo dňa 24. 11. 2009 rozsudky prvostupňového aj odvolacieho súdu zrušil,

konanie zastavil a vec postúpil na rozhodnutie Sociálnej poisťovni ako orgánu, ktorý má

právomoc rozhodovať o uplatnených nárokoch.

Podaním doručeným dňa 20. 04. 2010 navrhol navrhovateľ konanie prerušiť

vzhľadom na to, že prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu. Z priloženej ústavnej sťažnosti odporcu bolo zistené, že odporca

podal na Ústavný súd SR sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že bolo

porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a zrušil uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 24. 11. 2009 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Ústavný súd vo veci uvedenej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom -28

zo dňa 24. 11. 2010 tak, že základné právo sťažovateľa podľa SR bolo

porušené a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Následne v intenciách nálezu Ústavného súdu SR Najvyšší súd SR svojim rozsudkom

sp. zn. zo dňa 03. 10. 2011 rozhodol tak, že dovolanie vedľajšej účastníčky

(Sociálnej poisťovne) zamieta.

Po týchto rozhodnutiach navrhovateľ zobral svoj návrh na vydanie bezdôvodného

obohatenia späť, načo Okresný súd Stará Ľubovňa svojim uznesením, sp. zn.

68 zo dňa 15. 11. 2011 konanie vo veci vydania bezdôvodného obohatenia zastavil

a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa podal odporca odvolanie

zo dňa 28. 11. 2011, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného

súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. -68 zmenil a zaviazal navrhovateľa zaplatiť

odporcovi náhradu trov prvostupňového, ako aj náhradu trov odvolacieho konania.

Tomuto odvolaniu zo strany odporcu Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.

zo dňa 31. 01. 2012 vyhovel, zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu

Stará Ľubovňa vo výroku o trovách konania a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Uznesením, sp. zn. -79 zo dňa 16. 04. 2012 Okresný súd Stará Ľubovňa

opätovne rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Aj proti tomuto uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa podal odporca v zákonnej

lehote odvolanie zo dňa 03.05.2012, v ktorom sa opätovne domáhal, aby odvolací súd

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi

náhradu trov prvostupňového, ako aj náhradu trov odvolacieho konania.

Uznesením, sp. zn. -86 zo dňa 28. 06. 2012 Krajský súd v Prešove

vo veci podaného odvolania rozhodol tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa

a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Toto svoje uznesenie Krajský súd v Prešove odôvodnil tým, že odvolací súd považuje

predmetnú vec za takú, v ktorej je dôvodné aplikovať zmierňujúce ustanovenie § 150 ods. 1

, podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či

účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri

prvom úkone, ktorý mu patril.“

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu o nepriznaní trov konaní, a teda

s použitím ustanovenia (ďalej aj „OSP“), ako aj s

jeho odôvodnením.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

«Dôvody hodné osobitného zreteľa súd I. stupňa, a ktoré si aj Krajský súd v Prešove

ako súd odvolací osvojil ( ), boli zo strany všeobecných súdov spatrované

v tom, že navrhovateľ v čase podania návrhu bol v dobrej viere, že mu uplatnený nárok

patrí, že navrhovateľ požadoval plnenie na základe právneho titulu, ktorý odpadol, ako aj

že navrhovateľ reagoval na situáciu vyvolanú odporcom (podanie ústavnej sťažnosti), a to

tak, že navrhol konanie prerušiť.

Okrem týchto, podľa názoru sťažovateľa právne irelevantných skutočností všeobecné

súdy dôvody hodné osobitného zreteľa ničím náležité neodôvodnili tak, ako im to ukladá

ustanovenie , čím napadnuté uznesenie odvolacieho súdu trpí nedostatkom

odôvodnenia rozhodnutia vo výroku o trovách konania a tým spôsobuje jeho

nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. ...

Ja, sťažovateľ, mám zato, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov konania

takto nepostupovali, porušili požiadavku na fair proces, nevytvorili mne, sťažovateľovi ako

účastníkovi konania procesný priestor na to aby som sa vyjadril k eventuálnemu uplatneniu

moderačného práva podľa , pričom ani druhý účastník, navrhovateľ, nepodal

návrh na uplatnenie moderačného práva pri rozhodovaní o náhrade trov konania a toto

právo všeobecné súdy aplikovali z vlastnej iniciatívy neoprávnene a bezdôvodne, výlučne

v prospech iba jedného z účastníkov konania, čím zo strany súdov došlo aj k porušeniu

jednej z ďalších zásad procesného práva, a to „zásady rovnosti zbrani“. ...

Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom

a zákonnom, procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého

procesu, ako vyplývajú z a nasl. SR, a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť

práva na riadny proces ( SR, Dohovoru) a vylučujúcim

ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1

), a to spôsobom zakotveným v ustanovení .

Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami

alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú,

treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s SR, resp.

Dohovoru (nález ÚS SR, ).

Ja, sťažovateľ, mám zato, že v prejednávanej veci právne závery všeobecných súdov

sú v extrémnom nesúlade s vykonanými zisteniami, sú arbitrárne a vyjadrujú svojvôľu.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

základné právo J. C., na jeho súdnu a inú právnu ochranu zaručené v

SR.

2. Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. zo dňa 28. 06. 2012

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia J. C., ktoré je

povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. F. K... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

podľa alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže

ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prerokovania.

Z uvedených hľadísk preto ústavný súd preskúmal ústavnú sťažnosť a zistil, že

smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu, pričom sťažovateľ zaujíma odlišný právny názor

na výklad a aplikáciu ustanovenia , podľa ktorého ak sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať. Sťažovateľ namietal aj to, že krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne

odôvodnil.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už rozhodol, že rozhodovanie o náhrade trov súdneho konania je

súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a

ods. 1 ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne

).

V súlade s sa práva na súdnu ochranu a v jeho rámci na náhradu

trov súdneho konania možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje

podmienky na jej priznanie, t. j. v danom prípade .

Ustanovenie umožňuje súdu, aby podľa svojho uváženia celkom alebo sčasti

nepriznal náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak podľa zákona patrí.

Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného

zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára

priestor na neobmedzenú a ničím neohraničenú voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa, je podľa stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov

potrebné prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný

postoj účastníkov na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu

nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov

konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku

zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 142

ods. 1 ).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské

práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na

každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.

Krajský súd v odvolacom konaní preskúmal uznesenie Okresného súdu Stará

Ľubovňa o nepriznaní náhrady trov konania a v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, uviedol:

„Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2

). V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd udáva:

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. ...

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé že ide o procesný inštitút

ktorý nie taxatívne, ale indikatívne vypočítava okolnosti relevantné na jeho aplikáciu.

Odvolací súd považuje predmetnú vec za takú, v ktorej je dôvodné aplikovať citované

zmierňujúce ustanovenie.

V prípade rozhodovania o náhrade trov konania je treba prihliadnuť ku všetkým

okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti k náhrade trov konania. Výrok

o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania a úvaha vedúca k ich

náhrade musí byť odôvodnená. Takýto názor zaujal aj Ústavný súd Českej republiky

v náleze sp. zn. , kedy vyslovil, že zásada vyplývajúca z článku 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len Listina) predpisuje, že výrok o nákladoch musí

byť v súlade s priebehom konania a úvaha vedúca k ich uloženiu musí byť stručne

odôvodnená.

Odvolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel k záveru, že prvostupňový

súd správne zhodnotil, že ide o prípade kedy sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre

nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, tieto dôvody hodné osobitného zreteľa

spočívajú v okolnostiach prípadu tak ako ich správne pomenoval a určil prvostupňový súd.

Žalobca v čase podania žaloby odôvodňoval svoj nárok na základe právoplatného

a vykonateľného uznesenia NS SR zo dňa 24. 11. 2009 č. k. . Až v priebehu

konania došlo k zmene skutočností rozhodných pre uplatnený nárok bez zavinenia žalobcu.

Odvolací súd zhodnotil aj pomery žalovaného a má za to, že nepriznanie trov

žiadnemu z účastníkov nezasiahne nepriaznivo do jeho majetkovej sféry.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd preto nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení postupoval na

základe a v rámci svojich zákonných právomocí, pričom jednoznačne a dostatočne

zdôvodnil, v čom videl dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia § 150

, a to tak, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa a skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

Krajský súd sa zároveň vysporiadal aj s odvolacími námietkami sťažovateľa. Ústavný súd

preto dospel k záveru, že jeho skutkové a právne závery nie sú v rozpore s účelom

a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nie je možné označiť za

nepreskúmateľné, svojvoľné a vybočujúce z rámca zákonného ustanovenia. Ústavný súd

preto nemá oprávnenie a ani žiadny zákonný dôvod prehodnocovať závery krajského súdu

a nahrádzať ich svojimi vlastnými.

K námietke sťažovateľa, že mu ako účastníkovi konania nebol daný procesný priestor

na to, aby sa vyjadril k eventuálnemu uplatneniu moderačného práva podľa ,

ústavný súd uvádza, že zo žiadneho ustanovenia a ani

nevyplýva povinnosť všeobecného súdu oznamovať účastníkovi súdneho konania

použitie . Preto nemá ani povinnosť umožniť mu vyjadriť sa k jeho eventuálnemu

použitiu.

Napokon ústavný súd uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu

vychádzajúci a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se

ako nezákonný (, ) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka

konania.

Z týchto dôvodov bolo potrebné odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013