Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 76/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť V. N., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa a 4

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

namietaného porušenia zákazu diskriminácie podľa Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2010 doručená sťažnosť V. N. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním z 15. februára

2010, v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na ochranu majetku

podľa a 4 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia zákazu

diskriminácie podľa postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 12. novembra 2009.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v spore o náhradu

nájomného za užívanie bytu. Jej žalobu zamietol Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. zo 14. júla 2008. Prvostupňový rozsudok potvrdil

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 12. novembra 2009. Sťažovateľka uviedla, že:

«Podstatným dôvodom rozhodnutí (menovaných súdov, pozn.) bol názor, podľa

ktorého si... zvýšenie nájomného vyžaduje vzájomnú dohodu. Opreli sa pritom o bod zmluvy

o nájme, ktorý túto klauzulu obsahoval. Krajský súd nakoniec uzavrel vec tak, že

„faktickým“ nájomným boli platby do fondu opráv, ktoré sa žalovaný zaviazal uhrádzať.

Tiež ale vychádzal zo záveru, že bez dohody prenajímateľa s nájomcom nie je možné výšku

nájomného meniť...» Podľa názoru sťažovateľky „Porušenie práva na riadny a spravodlivý

proces podľa namietnutých článkov Dohovoru a SR majú priamy dopad na

porušenie ďalších základných práv v majetkovej sfére sťažovateľky a súčasne v

okolnostiach prípadu zakladajú jej neprípustnú diskrimináciu s rovnakým dopadom.

Arbitrárne a protiústavné rozsudky oboch súdov zakladajú právomoc ústavného súdu

preskúmať ich predovšetkým z hľadiska dodržania namietnutých ustanovení...“ (čl. 12

ods. 2, a 4 a , dohovoru a

dodatkového protokolu).

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„... Krajský súd... rozsudkom zo dňa 12. novembra 2009, vydanom v konaní,

vedenom pod č. porušil základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa / ..., spravodlivé súdne konanie podľa / Dohovoru, na

zákaz diskriminácie podľa / ..., na ochranu majetku podľa /

a 4/ ... a pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového protokolu...

... Rozsudok Krajského súdu... č. konania z 12. 11. 2009 zrušuje a vec

vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

... Sťažovateľke sa priznáva 1.000,- Eur z titulu primeraného zadosťučinenia.

... Sťažovateľke sa priznáva právo na náhradu trov konania.“

4. V podaní z 15. februára 2010 označenom ako „Doplnenie sťažnosti“ sťažovateľka

v rámci širšej argumentácie odôvodňujúcej jej sťažnosť polemizovala „s judikatúrou, na

ktorú poukazuje rozsudok“ (t. j. rozsudok krajského súdu z 12. novembra 2009, pozn.)

a svoje právne názory podporila („oprela sa“) poukázaním na „čiastočne s naším názorom

korešpondujúcu judikatúru Ústavného súdu ČR“.

5. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok okresného súdu č. k. -51

zo 14. júla 2008 a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 12. novembra 2009.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo

slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho

rozsudkom sp. zn. z 12. novembra 2009.

II.A

K namietanému porušeniu a dohovoru

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v spôsobe

výkladu a následnej aplikácii ustanovení v sťažnosťou napadnutom rozsudku uvedených

všeobecne záväzných predpisov, najmä však Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (pozri bod 2).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 12. novembra 2009 sú

zlučiteľné s označeným článkom (resp. dohovoru).

13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil. V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd

oboznámil podstatné (relevantné) časti odôvodnenia prvostupňového rozsudku. Potom

uviedol odvolacie námietky sťažovateľky – „Proti rozsudku podala včas odvolanie

žalobkyňa. Táto žiadala... žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Svoje odvolanie zakladá na ust.

V odvolaní poukázala na to, že skutkové zistenia, ktoré uzavrel

súd prvého stupňa považuje za úplné a tieto nenapáda, nepovažuje však za správne právne

hodnotenie veci z hľadiska aplikácie na vec sa vzťahujúcich ustanovení... Poukázala na to,

že všade tam, kde si to situácia vyžaduje posudzuje právne vzťahy z hľadiska ich súladu

s § 3 ods. 1 Obč. zákonníka súd obligatórne. Ak takýto rozpor účastník namietne, nestačí

tento fakt iba spomenúť, tobôž pri tak markantnom rozpore... Poukázala na to, že § 40

ods. 2 Obč. zákonníka podľa ktorého sa písomne uzavretá dohoda môže zmeniť alebo zrušiť

iba písomne je potrebné považovať za ustanovenie všeobecné. Prednosť pred ním má lex

specialis predstavovaný . ... je aplikácia Obč. zákonníka nenáležitou,

pretože je i k nemu v postavení lex specialis a práve ohľadne tohto

ustanovenia chýba v prvostupňovom rozsudku akákoľvek analýza. Jej podstatným prvkom

musí byť logický ekvivalent možnosti jednostranného zvýšenia nájomného k obmedzenej

možnosti vlastníka nájom vypovedať. To v právnom štáte zodpovedá proporcionalite

vzťahov prenajímateľa a nájomcu... Má za to, že treba považovať za neakceptovateľné, aby

súd pri takomto právnom a najmä skutkovom stave rezignoval na úlohu tzv. sudcovského

dotvárania práva, keď touto cestou sa objektívna prax dávno uberá.“. Krajský súd

preskúmal prvostupňový rozsudok „a... dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je

dôvodné“. Tento svoj záver odôvodnil krajský súd tým, že „Súd prvého stupňa vykonal vo

veci dokazovanie zodpovedajúce ust. , vykonané dôkazy vyhodnotil

postupom podľa , vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci

rozhodol aj napriek tomu, že niektoré jeho čiastočné právne závery nepovažuje odvolací súd

za správne.

Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi účastníkmi konania nebola

sporná skutočnosť, že žalobkyňa ako vlastníčka bytu uzavrela so žalovaným nájomnú

zmluvu zo dňa 6. 5. 2002 a na základe ktorej mu prenajala 1,5-izbový byt. Spornou nebola

ani skutočnosť, že žalovaný ako nájomca si plnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývali

z obsahu takto uzavretej nájomnej zmluvy a to v súvislosti s úhradou nájomného a úhradou

za plnenia poskytované s užívaním bytu. Spornou medzi účastníkmi sa stala skutočnosť, či

žalobkyňa ako prenajímateľka mala oprávnenie jednostranne žalovanému zvýšiť dohodnuté

nájomné a či žalovanému v dôsledku toho, že takto zvýšené nájomné jej nezaplatil vzniklo

bezdôvodné obohatenie.

Odvolací súd sa zhoduje s odvolacou námietkou žalobkyne spočívajúcou v tom, že

súd prvého stupňa sporný vzťah posúdil na základe nesprávneho ust. § 671 Obč. zákonníka.

Toto ustanovenie upravuje všeobecnú úpravu povinnosti nájomcu platiť nájomné. V danom

prípade je predmetom konania nájom bytu, ktorý je upravený v osobitnom ustanovení § 686

ods. 1 Obč. zákonníka. Podľa tohto ustanovenia nájomná zmluva musí obsahovať označenie

predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené

s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva

a opis stavu bytu. Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu

zápisnica. Náležitosti spornej nájomnej zmluvy je teda potrebné posudzovať podľa

osobitného ust. .

V citovanom ustanovení sú uvedené osobitné náležitosti nájomnej zmluvy k bytu. Aj

keď z obsahu tohto ustanovenia priamo nevyplýva náležitosť jej písomnej formy, ustálená

súdna prax uzavrela, že vzhľadom na ust. zák. o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov, na základe ktorých sa byty stali samostatnými nehnuteľnosťami,

spravujú sa ustanoveniami , ktoré sa týkajú nehnuteľnosti.

S poukazom na to sa zastáva názor, že nájomná zmluva o nájme bytu musí mať vždy

písomnú formu. K povinnému obsahu nájomnej zmluvy patrí označenie predmetu nájmu

(bytu), rozsah užívania a výška nájomného a úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu

alebo spôsob ich vypočítania.

S poukazom na vyššie uvedené platí, že nájom je zásadne vzťahom odplatným.

Vzhľadom k tomu, že z procesných podaní žalobkyne vyplýva, že táto mala žalovanému

zvýšiť nájomné z 0 na 5.000,- Sk vyporiadaval sa odvolací súd s otázkou, či v období pred

jednostranným zvýšením nájomného zo strany žalobkyne bolo medzi účastníkmi dohodnuté

nájomné ako jedna zo základných podmienok platnej nájomnej zmluvy. Výška nájomného

nemusí byť zásadne určená konkrétnou pevnou sumou, pokiaľ je z obsahu nájomnej zmluvy

zrejmý spôsob jej výpočtu. Z obsahu bodu V/ nájomnej zmluvy možno vyvodiť záver o tom,

že žalobkyňa ako vlastníčka bytu má voči správcovi bytu zmluvnú povinnosť platiť príspevky

do fondu údržby a opráv ako aj platiť úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu. Tieto

úhrady nemožno stotožniť s povinnosťou nájomcu platiť nájomné žalobkyni, ktorá byt

prenajala. Pokiaľ došlo medzi účastníkmi k dohode, že žalovaný ako nájomca bude tieto

úhrady platiť priamo správcovi bytového domu, prevzal tento na seba zmluvou povinnosť

plniť za žalovanú povinnosť ktorú má inak ona voči správcovi bytového domu. Keďže

žalovaný priamo so správcom bytového domu právny vzťah nemá a nemá ani túto zmluvnú

povinnosť, nemožno vyvodiť z obsahu takto dohodnutých zmluvných podmienok medzi

účastníkmi iné, iba to, že takýmto postupom bolo medzi účastníkmi dohodnuté nájomné ako

odplata za užívanie bytu žalovaným a to vo výške povinnosti ktorú má žalobkyňa voči

správcovi domu.

Skutočnosť, že žalovaný podľa zmluvy túto sumu neplatí žalobkyni, ale namiesto nej

priamo správcovi je dohodou o platobnom mieste. S poukazom na tieto závery má odvolací

súd za to, že zmluva medzi účastníkmi obsahuje aj dohodu o výške nájmu a je treba ju

považovať za platnú nájomnú zmluvu.

Podľa ust. § 696 ods. 1 Obč. zákonníka spôsob výpočtu nájomného, úhrady za

plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých

prenajímateľ ktorý je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za

plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy ustanoví

osobitný právny predpis.

Citovaným zákonným ustanovením zákonodarca v rámci úpravy nájomnej zmluvy

upravil nájom bytu tak, že spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované

s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený

jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť

ďalšie podmienky nájomnej zmluvy ustanovuje osobitný právny predpis.

Právny vzťah založený zmluvou o nájme bytu je záväzkový vzťah, ktorý bez súhlasu

zmluvných strán nie je možné meniť; nie je preto bez dohody prenajímateľa s nájomcom

možno meniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného, pokiaľ právny predpis nestanovuje

niečo iné.

Zo skutočnosti, že zákonodarca nevydá osobitný právny predpis v ktorom by boli

vymedzené osobitné prípady, kedy prenajímateľ bytu môže jednostranne zvýšiť nájomné

nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že súčasná právna úprava takúto možnosť

prenajímateľovi nedáva. Takýto právny nárok nemožno vyvodiť ani z ust. § 3 ods. 1 Obč.

zák. o dobrých mravoch, keďže toto je iba výkladovým ustanovením, pomocou ktorého

možno posudzovať iba realizáciu existujúceho práva, ale nemôže zakladať vznik práva.

Otázka prípustnosti jednostranného zvýšenia nájomného bytu bola v právnej praxi

niekoľkokrát riešená so záverom, že súčasné znenie právneho predpisu takúto možnosť

prenajímateľovi nedáva (rozhodnutia NS SR , ).

S poukazom na tieto dôvody má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol

správne, pokiaľ žalobu zamietol. Na základe toho odvolací súd rozsudok prvostupňového

súdu podľa ako vecne správny potvrdil.

K dôvodom odvolania považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že riešenie otázky

ústavnosti regulácie nájomného ktoré bolo predmetom rozhodnutí citovaných žalobkyňou

v odvolaní nemožno stotožňovať s otázkou úpravy možnosti jednostranného zvýšenia

nájomného. Zo samotnej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch stanovením maximálnej

výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia nežiaduceho cenového

vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne zvýšiť nájomné

v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej výšky nájomného...“.

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 12. novembra 2009 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a dohovoru. S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu a 4 a dodatkového protokolu

18. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie „základného práva na ochranu

majetku podľa a 4 SR a práva na pokojné užívanie majetku podľa

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru“ už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského

súdu. Tvrdila, že k porušeniu týchto práv došlo v dôsledku toho, že „porušenie práva na

riadny a spravodlivý proces podľa namietnutých článkov... majú priamy dopad na

porušenie ďalších základných práv v majetkovej sfére sťažovateľky a v okolnostiach

prípadu zakladajú jej neprípustnú diskrimináciu s rovnakým dopadom“ (pozri bod 2).

19. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z a 4 , ako aj dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak povedané,

o prípadnom porušení základného práva podľa (a aj ods. 4) a

dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

20. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a zo záverov odmietol

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II.C

K namietanému porušeniu

21. Sťažovateľka tiež namietala porušenie , keďže krajský súd

porušením práva „na riadny a spravodlivý proces“ mal priamy dopad aj na porušenie

ďalších práv a „súčasne v okolnostiach prípadu zakladajú jej neprípustnú diskrimináciu...“

(pozri tiež bod 2).

22. K namietanému porušeniu ústavný súd poznamenáva, že

predmetné ustanovenia ( ) predstavujú všeobecné zásady uplatňovania

základných práv a slobôd upravených v druhej hlave a nemožno ich posudzovať

samostatne, bez ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym

základným právom alebo slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také

porušenie označených základných práv, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie

ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že postupom krajského súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. novembra 2009 nedošlo

k porušeniu uvedenej právnej normy.

III.

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010