Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 171/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť B. K., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., T., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 v spojení s a

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. zo 14. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2012 doručená sťažnosť B. K. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa 2“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj základného práva vlastniť majetok podľa a 4 v spojení s

ods. 1 a a dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. zo 14. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola spolu

so svojou matkou (v texte aj „žalobkyňa 1“) v procesnom postavení žalobcov v súdnom

spore o určenie vlastníctva vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , ktorý rozsudkom č. k. -96 z 8. decembra 2011

žalobu zamietol.

3. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku rozhodol Krajský súd v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 26. apríla 2012 tak,

že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil potom, ako sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

4. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“) a žiadala, aby najvyšší súd ako súd

dovolací rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Sťažovateľka odôvodnila dovolanie vadou konania spočívajúcou

v odňatí jej možnosti konať pred súdom, tvrdením, že závery krajského súdu nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní, keďže nebolo vykonané nimi navrhnuté znalecké dokazovanie

na zistenie pravosti podpisu žalobkyne 1) a jej nebohého manžela na kúpnej zmluve,

že rozsudok je arbitrárny, a neodstránili sa ním nesprávnosti rozhodnutia okresného súdu.

Sťažovateľka v dovolaní ďalej namietala, že žalovaní nedokázali uviesť bližšie

okolnosti podpisu spornej kúpnej zmluvy a vyplatenia kúpnej ceny. Najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

5. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 v spojení s a a

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a žiada, aby ústavný súd vo veci

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo B. K. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

SR, jej základné právo vlastniť majetok zaručené v a 4 SR

a právo na spravodlivé prejednanie jej záležitosti zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy

zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň

jej základné právo na právnu istotu zaručené SR a v

SR, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. zo dňa 14. 08. 2012 porušené bolo.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 14. 08. 2012 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

3. B. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom

desaťtisíc eur), ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. B. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR (slovom

tristodvadsaťtri eur päťdesiat centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. B. do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v . Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

9. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

10. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam [žalobkyňa 2) spolu so svojou matkou žalobkyňou

1)] v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. . Okresný súd

rozsudkom č. k. -96 z 8. decembra 2011 žalobu zamietol. Krajský súd

rozsudkom č. k. -117 z 26. apríla 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.

K tomuto záveru dospel po jeho preskúmaní a konštatoval, že súd prvého stupňa riadne

zistil skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Vo svojom rozsudku uviedol, že okresný

súd v rozhodnutí jasne a náležite vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil

a ako vec právne posúdil. Za dostatočné a presvedčivé považoval odôvodnenie rozhodnutia

v časti týkajúcej sa zdôvodnenia splnenia zákonných podmienok na vydržanie. Okresný súd

náležite vyhodnotil sťažovateľkou navrhované dôkazy, osobitne znaleckého posudku,

ktorého vykonanie uznesením zamietol. Krajský súd vo svojom rozsudku dospel k záveru,

že sťažovateľka spolu so žalobkyňou 1) majú na podanej žalobe naliehavý právny záujem

(rozhodnutie okresného súdu v tomto smere nebolo v podanom odvolaní spochybňované).

K žalobkyňami spochybňovanej platnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej odporcovia

nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam, krajský súd uviedol, že je správny záver

okresného súdu, ktorý ustálil, že v prípade pochybností o platnosti kúpnej zmluvy

je v danom prípade konštatovanie, že k nadobudnutiu vlastníctva došlo zo zákona podľa

a po splnení zákonných predpokladov, ktoré aj náležite

vyhodnotil. Sťažovateľka podala vo veci dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 14. augusta 2012 odmietol.

11. Sťažovateľka za porušenie ňou (v bode 1 tohto uznesenia) označených práv

považuje konanie a rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý neodstránil protiprávny stav

navodený rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, s ktorými sa stotožnil a podané

dovolanie odmietol napriek tomu, že na to neboli splnené zákonné podmienky.

12. Ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti

ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru

(), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

13. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ),

tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré

neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

14. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ

ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné

aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

15. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. augusta 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky,

pričom nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil,

že najvyšší súd sa dôvodmi sťažovateľky zaoberal a náležite sa s nimi vysporiadal. Najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia predovšetkým konštatoval, že smeruje proti

takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto vylúčil prípustnosť dovolania

podľa . V ďalšom sa preto zaoberal prieskumom prípustnosti dovolania

aj z hľadísk uvedených v , pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania ani podľa tohto ustanovenia. Sťažovateľka vo svojom dovolaní

namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to nevykonaním navrhnutého

znaleckého dokazovania a nedostatočným odôvodnením rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu.

16. Ústavný súd z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu zistil, že nejde o svojvoľné

a arbitrárne rozhodnutie, ako to vo svojej sťažnosti tvrdí sťažovateľka, a krajským súdom

aplikované právne a skutkové závery, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, nie sú v takom

rozpore s vykonaným dokazovaním, ktoré by mohli prípadne zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v .

17. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. augusta

2012 je preto ústavne akceptovateľné a medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu

a obsahom základného práva sťažovateľky podľa a

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že by mohlo dôjsť

prípadne k ich porušeniam, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

18. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z a 4 , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného

práva podľa a 4 by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením.

19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

20. K namietanému porušeniu práv podľa a ústavný

súd poznamenáva, že ide o články , ktoré majú charakter všeobecných ústavných

princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní (napr. ) a neformulujú žiadne základné právo

ani slobodu účastníka konania, porušenie ktorých by ústavný súd mohol vysloviť v konaní

podľa .

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal

ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti (priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013