Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 70/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v

spojení s , , , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. apríla 2010, ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -329 z 21. októbra 2009

vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom, za účasti Krajského súdu

v Prešove, a takto

rozhodol:

1. Základné právo P. J. podľa a podľa čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co

12/2010 z 21. apríla 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29 C

316/07-329 z 21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 €

s príslušenstvom, p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. apríla 2010,

ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -329 z 21. októbra 2009

vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom, z r u š u j e a vec

v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť P. J. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. Z. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010

doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M.,

Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a a 4 a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods.

5, a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21.

apríla 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -329 z 21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 €

s príslušenstvom.

Podaniami doručenými ústavnému súdu 7. januára 2011 a 24. marca 2011 sťažovateľ

doplnil sťažnosť predložením písomných príloh.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že „Sťažovateľ sa v civilnom konaní,

žalobou voči žalovanému, domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 230.379,17

EUR s príslušenstvom, (predtým 6.940.403,- Sk) za obdobie od 24. 10. 2005 vrátane do

27. 12. 2006 vrátane, titulom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 12. 1. 2007 a dodatku

č. 1 zo dňa 22. 1. 2007, uzavretej medzi ním, ako postupníkom a M. J..., ako postupcom.

Postupca pri postúpení pohľadávky mal za to, že má voči žalovanému nesplatenú

pohľadávku titulom bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľností

v jeho vlastníctve, nachádzajúcich sa v k. ú. P., zapísaných na LV č. 13522 a to parciel:

2

KN-C č. 1506 - zastavaná plocha o výmere 215 m, KN-C č. 1507 - zastavaná plocha

22

o výmere 215 m, KN-C č. 1508 - zastavaná plocha o výmere 215 m, KN-C č. 1509

22

zastavaná plocha o výmere 215 m, KN-C č. 1510 - zastavaná plocha o výmere 215 m, KN-

2

C č. 1511 - zastavaná plocha o výmere 215 m, KN-C č. 1518/1- orná pôda o výmere

22

15467 m, KN-C č. 1518/2 - ostatná plocha pôda o výmere 362 m, KN-C č. 1518/3 -

2 2

ostatná plocha o výmere 429 ma KN-C č. 1518/4 - ostatná plocha o výmere 535 m, spolu

2

o výmere 18083 m.

Postupca oznámil postúpenie pohľadávky žalovanému listom zo dňa 12. 1. 2007,

doručený žalovanému dňa 30. 1. 2007.

Na nehnuteľnostiach, predtým vo vlastníctve postupcu, sa nachádzala verejná zeleň

komunikácie, spevnené plochy a bytové domy.“.

Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. októbra 2009,

ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Podľa sťažovateľa okresný súd dospel k záveru,

že „zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 12. 1. 2007 je neplatná v súlade s ust. § 37

, z dôvodu neurčitosti postupovanej pohľadávky, ktorá bola jej

predmetom...“.

Za predpokladu, ak by zmluva o postúpení pohľadávky bola platná, okresný súd

dospel k záveru, že „v danom prípade nie je daná pasívna legitimácia žalovaného nároku

na bezdôvodné obohatenie za užívanie parc. č. 1506 - 1511, vedených na LV č. 13522, k. ú.

Prešov, za obdobie od 24. 10. 2005 do 27. 12. 2006, z dôvodu, že predmetné parcely sú

zastavané bytovými domami súp. č. 5316 - 5321, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve

vlastníkov bytových jednotiek umiestnených v uvedených bytových domoch, ktorým v súlade

s ust. účinnosťou tohto zákona vzniklo vo vzťahu k týmto

parcelám právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a teda žalovaný v rozhodnom období

k týmto parcelám nevykonával, ani vykonávať nemohol žiadne vecné právo.

Zároveň nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného vo vzťahu bezdôvodného

obohatenia za užívanie parc. č. 1518/1, ktorá bola vedená na hluchom liste vlastníctva

v prospech Československého Štátu v správe ONV a nikdy neprešla do vlastníctva

žalovaného...

Že nárok žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie parciel

č. 1518/2-4, ktoré v zmysle prešli z majetku štátu do vlastníctva Mesta

P. a boli v rozhodnom období vedené na LV č. 6492 vo výške trhového nájomného, je nutné

považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi, priečiaci sa verejnému záujmu. Uvedené

parcely, na ktorých sú postavené inžinierske stavby, teda cestné, miestne a účelové

komunikácie a ich súčasti a žalovaný nie je podnikateľským subjektom a komunikácie

umiestnené na uvedených parcelách nevlastní za účelom dosiahnutia zisku, ale

k bezplatnému uspokojovaniu verejných potrieb.

Súd prvého stupňa bol toho názoru, že komunikácie umiestnené na uvedených

parcelách spĺňajú charakteristiku neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho

zákonníka.

V danom prípade by prichádzalo do úvahy usporiadanie pozemkov medzi vlastníkom

stavby a vlastníkom pozemku podľa , formou

zriadenia vecného bremena za náhradu, avšak o takomto spôsobe usporiadania vzťahov

medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby je možné rozhodnúť iba na návrh vlastníka

pozemku.“.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 21. apríla 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu z 21. októbra 2009 potvrdil vo výroku

o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom. Rozsudok vo výroku o zamietnutí

žaloby nad sumu 33 328 € s príslušenstvom do sumy 230 379 € s príslušenstvom, t . j.

vo vzťahu k sume 197 051 € s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania odvolací súd

zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutkové a právne závery, ktorými krajský

súd odôvodnil napadnutý výrok rozsudku, a to, že „... o platnosti tejto zmluvy o postúpení

pohľadávky nemôžu byť pochybnosti...

Pokiaľ ide o parcely č. 1506 až 1511, zapísané na LV č. 13522, kat. úz. P., je

nepochybné, že vo vzťahu k ním je potrebné aplikovať ustanovenie

Z. z., pretože vo vzťahu k týmto parcelám vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu

v prospech vlastníkov bytov, ktoré sa nachádzajú v bytových domoch postavených na týchto

parcelách. To znamená, že žalovaný skutočne v rozhodnom období vo vzťahu k týmto

parcelám nevykonával a ani nemohol vykonávať žiadne vecné právo a nedosiahol z týchto

parciel žiaden majetkový prospech v podobe bezdôvodného obohatenia.

Podobne správne sú závery súdu prvého stupňa, ako bolo vyššie naznačené aj vo

vzťahu k parcelám č. 1518/2 - 4, ktoré sú zastavané inžinierskymi sieťami, cestnými

stavbami, miestnymi a účelovými komunikáciami, a preto neprinášajú žiadne bezdôvodné

obohatenie v prospech žalovaného, ale slúžia širokej verejnosti, pričom ako správne

konštatuje súd prvého stupňa, naopak žalovaný sa stará o udržiavanie stavieb, t. j. cestných

komunikácií, ktoré sa na týchto pozemkoch nachádzajú. Nemožno teda hovoriť o žiadnom

bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného, ani vo vzťahu k týmto parcelám č. 1518/2 -

4.“.

Podľa názoru sťažovateľa „podstata bezdôvodného obohatenia žalovaného spočíva

v protiprávnom výkone vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam, ktorých výkon

mal byť právom právnej predchodkyne žalobcu. Pritom nie je podstatné, či žalovaný právo

k pozemkom, ktoré mu patrili, aj využíval, akým spôsobom a v akom rozsahu. Nie je

významné, či užívanie pozemkov konzumoval a či mu to prinieslo zisk. Podstatné je, že

vlastnícke právo právnej predchodkyne sťažovateľa jej bolo odňaté žalovaným, proti jej vôli

a v rozpore so zákonom.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že „žalovaný sa obohatil o sumu, ktorú by

sťažovateľ, ako právoplatný vlastník pozemkov získal za ich prenájom“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ podáva interpretáciu § 489 Občianskeho

zákonníka o vzniku záväzkov z bezdôvodného obohatenia a v tejto súvislosti poukazuje na

konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (rozsudok sp. zn.

z 8. januára 2008, sp. zn. z 26. mája 2004, sp. zn.

z 24. júna 2008 a sp. zn. z 30. novembra 2004)

a v nadväznosti na to uvádza, že „je irelevantné v tomto konaní, aký je charakter týchto

nehnuteľností. Uvádzame, že práve v časti nehnuteľností, v ktorých porušovateľ potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby je nesporne preukázané užívanie týchto

nehnuteľností stavbami ciest vo vlastníctve žalovaného, resp. v časti nehnuteľností, na

ktorých sa nachádzajú bytové domy, bolo nesporne preukázané vlastníctvo zapísané v tom

čase v prospech žalovaného.

V prípade pozemkov, na ktorých sa nachádzajú komunikácie, sa nejedná o všeobecné

užívanie týchto komunikácií žalovaným, ale užívanie pozemkov spočíva v samotnej

existencii stavieb postavených bez súhlasu vlastníka. Užívanie pozemkov ich zastavaním nie

je možné zamieňať s užívaním stavieb (ciest), ktoré na pozemkoch, predtým vo vlastníctve

postupcu, ležia. Časť sporných pozemkov užíva aj naďalej žalovaný ako vlastník stavby

(cesty), ktorá sa na pozemkoch nachádza, zatiaľ čo cestu užívajú účastníci cestnej

premávky.“.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd v napadnutom rozsudku nechal bez povšimnutia tiež

ďalšiu závažnú námietku, a to, že potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom, hoci

pre správnosť zamietnutia žaloby sťažovateľa v tejto časti „vôbec nezhodnotil

a neodôvodnil namietané dôvody odvolania sťažovateľa, resp. ich irelevantnosť, a to, že

jeho právny predchodca nemohol realizovať svoje vlastnícke právo a disponovať so svojim

majetkom, že pre naplnenie dôvodov vydania bezdôvodného obohatenia nie je podstatné, či

žalovaný právo k pozemkom, ktoré mu patrili, aj využíval, akým spôsobom a v akom

rozsahu, že nie je ani významné, či žalovaný užívanie pozemkov konzumoval a či mu to

prinieslo zisk“.

Podľa názoru sťažovateľa „záver oboch súdov o základnej otázke nastolenej

sťažovateľom v merite veci, o určenie, či existuje obmedzenie vlastníckeho práva

a o kompenzáciu vzniknutého obmedzenia vlastníckeho práva, nebol rozhodnutiami

vyriešený“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J., podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods.

1 a 4, , , a 4,

Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 21.

4. 2010, vo výroku potvrdzujúcom zamietnutie žaloby do sumy 33.328,- EUR s prísl.,

porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 4. 2010, sp. zn. , sa

vo výroku potvrdzujúcom zamietnutie žaloby do sumy 33.328,- EUR s prísl. zrušuje a vec sa

vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania v sume spolu 254,88

€, za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný

súd, teda 2x (120,23 € + 7,21 €) na účet advokáta: JUDr. Z. M..., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -28

z 3. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania v danej

veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho

spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa za krajský súd k sťažnosti vyjadril ešte pred jej

predbežným prerokovaním predseda kolégia krajského súdu v prípise sp. zn.

Spr 10130/2010 z 28. septembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 27. 1.

2010 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. .

Vo veci bolo rozhodnuté dňa 21. 4. 2010 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole

bola dňa 14. 5. 2010 vec expedovaná Okresnému súdu Prešov.“

Ďalej vo svojom vyjadrení citoval z odôvodnenia označeného rozhodnutia,

potvrdzujúceho zamietnutie žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom a zrušujúceho

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí

žaloby nad sumu 33 328 € s príslušenstvom do sumy 230 379 € s príslušenstvom, t. j.

vo vzťahu k sume 197 051 € s príslušenstvom a vo výroku o trovách konaniach.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie predseda kolégia krajského súdu na základe

výzvy ústavného súdu v prípise doručenom ústavnému súdu 11. apríla 2011 okrem súhlasu

s tým, aby vo veci sťažnosti sťažovateľa bolo rozhodnuté bez účasti krajského súdu, už

svoje vyjadrenie z 28. septembra 2010 nedoplnil.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení z 18. apríla 2011 doručenom ústavnému

súdu 20. apríla 2011 k stanovisku predsedu kolégia krajského súdu z 28. septembra 2010

uviedla: „zotrvávame na svojich písomných stanoviskách.“

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa

listiny zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho

opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,

ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady

ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto

ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie

súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene

nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé

také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (m. m. , ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva

v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez

akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného

garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv

podľa a listiny v spojení s , , ,

a a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 21. apríla 2010 vo výroku potvrdzujúcom

zamietnutie žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom. Sťažovateľ namieta aj porušenie

svojho základného práva podľa a 4 a a 4 listiny a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uvedenou časťou napadnutého rozsudku krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľa, z priloženej dokumentácie, ako aj

zo spisov okresného súdu sp. zn. a krajského súdu sp. zn.

zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 4. mája 2006 v právnej veci

žalobkyne M. J. proti žalovaným Mesto P. a spol. bolo určené, že M. J. je výlučnou

vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území P., a to parc. KN 1518/1 – orná

22

pôda o výmere 15 467 m, KN 1518/2 – ostatná plocha o výmere 362 m, KN 1518/3 –

2

ostatná plocha o výmere 429 m, vedených na LV č. 6492, KN 1506 – zastavaná plocha o

22

výmere 215 m, KN 1507 – zastavaná plocha o výmere 215 m, KN 1508 – zastavaná

22

plocha o výmere 215 m, KN 1509 – zastavaná plocha o výmere 215 m, KN 1510 –

22

zastavaná plocha o výmere 215 m, KN 1511 – zastavaná plocha o výmere 215 ma KN

2

1518/4 – ostatná plocha o výmere 535 m, vedených na LV č. 6492 pozostávajúcich z časti

pôvodných pozemnoknižných parciel mpč. 1590 a mpč. 1681, zapísaných v pozemkovej

knihe vl. č. 342, kat. úz. P. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. decembra 2006.

Predmetné nehnuteľnosti M. J. odpredala sťažovateľovi kúpnou zmluvou z 8. januára

2007.

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 12. januára 2007 M. J. ako postupca postúpila

sťažovateľovi ako postupníkovi svoju pohľadávku voči Mestu P. z titulu bezdôvodného

obohatenia za záber nehnuteľností v kat. území P. zapísaných na LV č. 13522, ktoré Mesto

P. užívalo za obdobie dvoch rokov pred právoplatnosťou rozsudku okresného súdu zo 4.

mája 2006, a to parc. KN 1506 – 1511 a KN 1518/1-4.

Výška pohľadávky z bezdôvodného obohatenia bola vyčíslená až sťažovateľom

6. februára 2007 v návrhu na mimosúdne vyrovnanie adresovanom Mestu P. (ďalej len

„žalovaný“).

Žalobou doručenou okresnému súdu 24. októbra 2007 sa sťažovateľ domáhal voči

žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného z titulu užívania

nehnuteľností za obdobie od 24. októbra 2005 do 27. decembra 2006 v celkovej sume

6 940 403 Sk (po čiastočnom späťvzatí doručenom okresnému súdu 3. decembra 2008).

V súčasnosti parcely č. 1506 – 1511 vedené na LV č. 13522 v kat. území P. sú

zastavané bytovými domami súp. č. 5316, 5317, 5318, 5319, 5320 a 5321, ktoré sú

v podielovom spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov bytov umiestnených v uvedených

bytových domoch. Bytové jednotky boli prevádzané do vlastníctva ich užívateľov zmluvami

o prevode vlastníctva uzatvorenými podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) v priebehu rokov 1994 – 2000.

Nehnuteľnosti, a to parcely č. 1518/2, č. 1518/3 a č. 1518/4 boli vedené na LV

č. 6492 v prospech žalovaného s charakteristikou spôsobu užívania ako pozemky, na

ktorých sú postavené inžinierske stavby, cestné, miestne a účelové komunikácie a ich

súčasti, ktoré nadobudol v zmysle

o majetku obcí v znení neskorších predpisov na základe delimitačného protokolu; ide

o nehnuteľnosti pôvodne zapísané na Československý štát.

Rozsudkom sp. zn. z 21. októbra 2009 okresný súd žalobu

sťažovateľa v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že považoval zmluvu o postúpení

pohľadávky z 12. januára 2007 za neplatnú pre neurčitosť postupovanej pohľadávky, ktorá

bola jej predmetom.

Za predpokladu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky sa okresný súd zaoberal

dôvodnosťou uplatneného nároku z bezdôvodného obohatenia. V odôvodnení rozsudku

vyslovil okrem iného právny názor, že „v danom prípade nie je daná pasívna legitimácia za

užívanie parc. č. 1506 – 1511 vedených na LV č. 13522 k. ú. P. za obdobie od 24. 10. 2005

do 27. 12. 2006 z dôvodu, že predmetné parcely sú zastavané bytovými domami súp. č. 5316

– 5321, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytových jednotiek umiestnených

v uvedených bytových domoch, ktorým v súlade s ust. účinnosťou

tohto zákona vzniklo vo vzťahu k týmto parcelám právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a

teda žalovaný v rozhodnom období k týmto parcelám nevykonával, ani vykonávať nemohol

žiadne vecné právo...

Pokiaľ ide o parcely č. 1518/2-4, tieto v zmysle prešli z majetku

štátu do vlastníctva Mesta P. a boli v rozhodnom období vedené na LV č. 6492 v prospech

žalovaného. Uvedené parcely sú podľa spôsobu využívania pozemku charakterizované ako

pozemky, na ktorých sú postavené inžinierske stavby, teda cestné, miestne a účelové

komunikácie a ich súčasti, okrem diaľnic a rýchlostných ciest.

Žalovaný nie je podnikateľským subjektom a komunikácie umiestnené na uvedených

parcelách nevlastní za účelom dosiahnutia zisku, ale k bezplatnému uspokojovaniu

verejných potrieb...“.

V tejto súvislosti prvostupňový súd dospel k právnemu záveru, že „nárok žalobcu na

zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetných parciel vo výške trhového

nájomného je nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi priečiaci sa verejnému

záujmu“.

Proti rozsudku sp. zn. z 21. októbra 2009, ktorým prvostupňový súd

zamietol žalobu sťažovateľa a zaviazal ho na náhradu trov konania žalovaného, podal

sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. apríla 2010

rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu z 21. októbra 2009 vo výroku

o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom potvrdil ako vecne správny.

Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 33 328 € s príslušenstvom do sumy

230 379 € s príslušenstvom, t. j. vo vzťahu k sume 197 051 € s príslušenstvom a vo výroku

o trovách konaniach zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. V odôvodnení sťažnosťou napadnutej časti rozhodnutia odvolací súd okrem iného

uviedol:

„Predovšetkým je potrebné konštatovať, že záver súdu prvého stupňa týkajúci sa

neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi pôvodnou vlastníčkou

predmetných nehnuteľností a žalobcom, nie je v súlade s ustanovením citovaného § 37

ods. 1 , v ktorom sa definujú náležitosti platného právneho úkonu

ako prejavu vôle, ktorý spôsobuje vznik, zánik alebo zmenu právnych vzťahov. Táto zmluva

o postúpení pohľadávky je pripojená vo fotokópii aj v spise, pričom táto náležite definuje

predmet pohľadávky, jej charakter, je v tejto zmluve definovaná aj odmena za postúpenie

pohľadávky a predovšetkým parcely, v súvislosti s užívaním ktorých žalovaným táto

pohľadávka vznikla. Náležite je definovaná, že ide o nesplatenú pohľadávku pozostávajúcu

z bezdôvodného obohatenia za záber nehnuteľností, ktoré sú jednoznačne špecifikované

a ktoré žalovaný užíva. Preto o platnosti tejto zmluvy o postúpení pohľadávky nemôžu byť

pochybnosti.

Správne sa preto súd prvého stupňa zaoberal tým, aký je charakter predmetných

nehnuteľností, ku ktorým sa nároky uplatňované v tomto konaní zo strany žalobcu viažu, čo

sa na týchto nehnuteľnostiach nachádza a akým spôsobom žalovaný ako povinná osoba

tieto nehnuteľnosti užíva.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že závery súdu prvého stupňa vo vzťahu

k parcelám 1506 až 1511 zapísaným na LV č. 13522 kat. úz. P. sú správne a taktiež aj vo

vzťahu k parcelám 1518/2-4, čo súd prvého stupňa jednoznačne správne zistil na základe

listinných dokladov pripojených k spisu a v odôvodnení svojho rozhodnutia aj presvedčivo

zdôvodnil.

Pokiaľ ide o parcely č. 1506 až 1511 zapísané na LV č. 13522 kat. úz. P., je

nepochybné, že vo vzťahu k nim je potrebné aplikovať ustanovenie

Z. z., pretože vo vzťahu k týmto parcelám vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu

v prospech vlastníkov bytov, ktoré sa nachádzajú v bytových domoch postavených na týchto

parcelách. To znamená, že žalovaný skutočne v rozumnom období vo vzťahu k týmto

parcelám nevykonával a ani nemohol vykonávať žiadne vecné právo a nedosiahol z týchto

parciel žiaden majetkový prospech v podobe bezdôvodného obohatenia.

Podobne správne sú závery súdu prvého stupňa, ako bolo vyššie naznačené aj vo

vzťahu k parcelám č. 1518/2-4, ktoré sú zastavané inžinierskymi sieťami, cestnými

stavbami, miestnymi a účelovými komunikáciami, a preto neprinášajú žiadne bezdôvodné

obohatenie v prospech žalovaného, ale slúžia širokej verejnosti, pričom ako správne

konštatuje súd prvého stupňa, naopak žalovaný sa stará o udržiavanie stavieb, t. j. cestných

komunikácií, ktoré sa na týchto pozemkoch nachádzajú. Nemožno teda hovoriť o žiadnom

bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného, ani vo vzťahu k týmto parcelám č. 1518/2-4.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa pokiaľ žalobu vo vzťahu k týmto

parcelám zamietol.“

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľa o porušení jeho

základných práv podľa a listiny a práva podľa

dohovoru je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku

nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jeho podstatnými námietkami, resp.

ich ignoroval. Podľa sťažovateľa kľúčové pochybenia krajského súdu spočívajú najmä

v tom, že:

a) Krajský súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, a to, že jeho právny predchodca nemohol realizovať

svoje vlastnícke právo a disponovať so svojím majetkom, že pre naplnenie dôvodov vydania

bezdôvodného obohatenia nie je podstatné, či žalovaný právo k pozemkom, ktoré mu patrili,

aj využíval, akým spôsobom a v akom rozsahu, že nie je ani významné, či žalovaný

užívanie pozemkov „konzumoval“ a či mu prinieslo zisk. Podstatné podľa sťažovateľa je, že

vlastnícke právo právnej predchodkyni sťažovateľa jej bolo odňaté žalovaným proti jej vôli

a v rozpore so zákonom.

b) Napadnutý rozsudok krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie súdu

prvého stupňa, neobsahuje žiadne odôvodnenie, odvolací súd iba prevzal závery súdu

nižšieho stupňa, neaplikoval žiadnu právnu normu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu

tak nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Podľa (ďalej len „OSP“) v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav

podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny, ktorého imanentnou súčasťou je aj

právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“); pozri napr. rozsudok

Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí

obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť podľa okolností každej veci.

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na

vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci

nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z a relevantnej

judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento

svoj názor opiera ústavný súd o tieto skutočnosti:

V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver

prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľa voči žalovanému z titulu bezdôvodného

obohatenia do sumy 33 328 € s príslušenstvom je nedôvodný. Krajský súd sa

s argumentáciou sťažovateľa vysporiadal tak, že mu v tejto časti nepriznal súdnu ochranu.

Vecnú argumentáciu sťažovateľa i samotný jeho nárok vo vzťahu k parcelám č. 1506 až

č. 1511 posúdil iba s poukazom na § 23 zákona o vlastníctve bytov (o vzniku práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu v prospech vlastníkov bytov nachádzajúcich sa

v bytových domoch postavených na uvedených parcelách), pričom v odôvodnení sa vôbec

nezaoberal dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho posúdenia uplatneného nároku

sťažovateľa vyplývajú [otázka nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva

vlastníka pozemku zriadeným zákonným vecným bremenom, ktorá má nepochybne aj

ústavnú relevanciu (pozri )].

Krajský súd ako odvolací súd konštatujúc, že žalovaný v rozhodnom období

nevykonával žiadne vecné práva vo vzťahu k uvedeným parcelám, neprihliadol bez

relevantného dôvodu na listinnými dôkazmi preukázané sťažovateľove tvrdenia, že

žalovaný vykonával dispozície vlastníka až do doby nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

okresného súdu sp. zn. zo 4. mája 2006; túto skutočnosť v súdnom konaní

nespochybňoval ani žalovaný [žalovaný sa dokonca v právoplatne skončenom konaní

vo veci určenia vlastníckeho práva v prospech M. J. (právnej predchodkyne sťažovateľa)

neúspešne domáhal obnovy tohto konania, a to v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. )].

Vo vzťahu k parcelám č. 1518/2-4, ktoré sú zastavané inžinierskymi sieťami,

cestnými stavbami, miestnymi a účelovými komunikáciami vo vlastníctve žalovaného,

krajský súd odmietnutie priznania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnil

účelom stavieb na uvedených pozemkoch slúžiacich širokej verejnosti na bezplatné

uspokojovanie verejných potrieb.

Podľa názoru ústavného súdu však v okolnostiach posudzovanej právnej veci

odvolacie námietky sťažovateľa signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne

posúdenie veci z hľadiska dôvodnosti uplatneného nároku sťažovateľa voči žalovanému.

Je nesporné, že sťažovateľ si v posudzovanom súdnom konaní uplatňoval

pohľadávku, ktorú získal jej postúpením od postupcu M. J., ktorej vlastnícke právo k

predmetným pozemkom z titulu dedenia po P. V...., podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v

Bratislave v dedičskej veci D 87/86 určil všeobecný súd (rozsudkom sp. zn. zo

4. mája 2006). Táto skutočnosť a následne zmluva o postúpení pohľadávky z 12. januára

2007, ktorú odvolací súd uznal za platnú (v ktorej je náležite definované, že ide o

nesplatenú pohľadávku pozostávajúcu z bezdôvodného obohatenia za záber nehnuteľností

jednoznačne špecifikovaných), totiž potvrdzuje odvolacie námietky sťažovateľa, že samotný

záväzkový právny vzťah medzi pôvodným postupcom M. J. a povinným subjektom –

žalovaným vznikol a trval až do právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku okresného súdu

sp. zn. zo 4. mája 2006. Žalovaný sa v tomto období správal k predmetným

nehnuteľnostiam ako vlastník. Z toho zároveň vyplýva, že postupca sa v tomto období

nemohol k týmto nehnuteľným veciam správať ako vlastník, to znamená, že nemohol vec

riadne užívať a brať z nej úžitky.

Podľa sťažovateľa podstata inštitútu bezdôvodného obohatenia žalovaného v danom

prípade spočíva v protiprávnom výkone vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam,

ktorých výkon mal patriť právnej predchodkyni sťažovateľa. Obohatenie žalovaného

sťažovateľ vidí v sume, ktorú by sťažovateľ ako právoplatný vlastník získal za ich

prenájom. Za daných okolností bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa

odvolací súd s touto podstatnou námietkou v odôvodnení napadnutého rozsudku

primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od

naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy – § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v konštruované ako

záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho

došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo

plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný

z nepoctivých zdrojov ( ). Kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať ( ) tomu,

na úkor koho sa získal ( ). Musí sa vydať všetko, čo sa

nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie

spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že

nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný

takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

).

Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru

a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie,

podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 24. júna 2008).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutej časti rozsudku (vo vzťahu k parcelám

č. 1506 až č. 1511 a č. 1518/2-4) obmedzil v súvislosti s vecným posúdením nároku

sťažovateľa (zaplatenie peňažnej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia) len na posúdenie

charakteru predmetných nehnuteľností (pozemkov) a konštatovanie o tom, čo sa na týchto

nehnuteľnostiach nachádza a akým spôsobom ich žalovaný v rozhodnom období užíval

(resp. neužíval), a aj to bez náležitého odôvodnenia (o čo toto skutkové zistenie oprel a aké

právne úvahy ho viedli k takémuto právnemu záveru, pozn.), pričom nepreskúmal

komplexne sťažovateľove vecné námietky a nezaujal k nim právne závery. Sťažovateľove

kľúčové vecné námietky spočívali na tvrdeniach, že

a) jeho právny predchodca nemohol v rozhodnom období realizovať svoje vlastnícke

právo k predmetným nehnuteľnostiam, a teda nemohol disponovať so svojím majetkom,

b) pre naplnenie dôvodov na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je podstatné, či

žalovaný právo k pozemkom, ktoré boli v rozhodnom období v jeho dispozícii, aj využíval,

akým spôsobom a v akom rozsahu,

c) pre naplnenie dôvodov na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je právne

významné, či žalovaný v rozhodnom období užívanie pozemkov „konzumoval“ a či mu to

aj reálne prinieslo zisk, ale to, či žalovaný z vecnej dispozície s týmito pozemkami zisk

mohol mať (napr. vo forme nájomného, pozn.).

Uvedené námietky majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného

súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súd s nimi v odôvodnení

namietaného rozsudku vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný právny záver.

Krajský súd sa napadnutej časti namietaného rozsudku v zásade obmedzil len na

strohé skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného

súdu, pričom sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa. Z tohto

hľadiska hodnotí ústavný súd napadnutú časť namietaného rozsudku krajského súdu ako

nepreskúmateľnú a nezodpovedajúcu požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny a tiež práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž

nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným

spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj

s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa

názoru ústavného súdu však postup a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené

atribúty nespĺňa.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku

tohto nálezu.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a 4

a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného mu

a 4 a a 4 listiny a práva zaručeného mu dodatkového

protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci

všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, ), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho

postavenia pri ochrane základných páv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho, že v nadväznosti na

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušením dotknutej časti napadnutého

rozsudku (pozri ďalej časť IV tohto nálezu k odôvodneniu bodu 2 výroku tohto nálezu,

pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou uvedených práv

hmotného charakteru.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

3. Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil porušenie

, , , a . Ustanovenia ,

ods. 2, a majú charakter všeobecných ústavných princípov,

ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní .

Tieto články sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných , a preto

ústavný súd nepovažoval za potrebné vysloviť porušenie týchto článkov

vo výrokovej časti tohto nálezu. To isté v zásade platí aj o , ktorý má

charakter generálneho interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom

vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m. ). Vzhľadom na to ani v tejto časti

sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutou časťou rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 21. apríla 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -329 z 21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 €

s príslušenstvom, boli porušené základné práva sťažovateľa podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť uvedenú

časť napadnutého rozsudku krajského súdu podľa a vrátiť mu vec na

ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto

nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu ( ), pričom

bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní

bude najmä zaujať právne závery k vecným námietkam sťažovateľa, ktoré ústavný súd

v III. časti tohto nálezu označil ako kľúčové (podstatné). Ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do

záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľa, pôjde ale o to, aby krajský súd k námietkam

sťažovateľa, ktoré formuloval tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,

zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery.

Ústavný súd rozhodol napokon podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. Z. M. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009, ktorá bola 721,40 € (úkony

právnej služby boli vykonané v roku 2009). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14

ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v

znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 120,23 € a 2 x 7,21 € režijný

paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 7. januára 2011

(doplnenie ústavnej sťažnosti z 3. januára 2011) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na

jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na

rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011