Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 296/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., a. s., N., zastúpenej

advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a podľa a Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. júna 2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti N., a. s., podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júna 2006

p o r u š e n é b o l i .

2. Z r u š u j e rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. júna 2006 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu

konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia obchodnej spoločnosti N., a. s., v sume 208,99 € [slovom dvestoosem eur

a deväťdesiatdeväť centov (6 296 Sk)] na účet jej právneho zástupcu JUDr. L. L., B.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára

2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. júna 2006 (ďalej

aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedla:

„Úrad pre finančný trh svojím prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 11. 11. 2004

číslo: GRUFT-125/2004/SANE uložil za nesplnenie informačnej povinnosti podľa § 130

ods. 1 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov spoločnosti N., a. s. (sťažovateľovi) pokutu vo výške

40.000,- Sk.“

Proti uvedenému rozhodnutiu o uložení pokuty podala sťažovateľka v zákonom

ustanovenej lehote rozklad, na základe ktorého Rada Úradu pre finančný trh rozhodnutím

sp. zn. GRUFT-125/2004/SANE/R z 28. februára 2005 prvostupňové rozhodnutie potvrdila

a rozklad sťažovateľky zamietla.

Nadväzne na to sa sťažovateľka žalobou z 29. marca 2005 domáhala zrušenia

označeného prvostupňového rozhodnutia Úradu pre finančný trh, ako aj druhostupňového

rozhodnutia Rady Úradu pre finančný trh na najvyššom súde, ktorý namietaným rozsudkom

jej žalobu zamietol, čím boli podľa sťažovateľky porušené jej označené práva.

Sťažovateľka ďalej opisuje skutkový a právny stav, ktorý ju viedol k podaniu

sťažnosti ústavnému súdu, uvádzajúc, že ju najvyšší súd prostredníctvom jej právneho

zástupcu prípisom zo 7. februára 2006 vyzval, aby sa vyjadrila, či súhlasí s prerokovaním

veci bez nariadenia ústneho pojednávania. Na tento prípis právny zástupca sťažovateľky

najvyššiemu súdu oznámil, že s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania

nesúhlasí. Nadväzne na to najvyšší súd nariadil v právnej veci sťažovateľky pojednávanie

na 29. jún 2006, na ktoré predvolal iba jej právneho zástupcu, ktorý však podaním z 5. júna

2006 z dôvodu kolízie termínov pojednávaní ospravedlnil svoju neúčasť na tomto

pojednávaní, požiadal o jeho odročenie a zároveň žiadal, aby sa nepojednávalo v jeho

neprítomnosti, ale aby bol nariadený nový termín pojednávania. Najvyšší súd však

ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľky nerešpektoval a v pôvodne nariadenom

termíne prerokoval predmetnú vec bez jeho účasti, ako aj bez účasti sťažovateľky, ktorú

na pojednávanie osobitne ani nepredvolal, čím podľa nej porušil jej základné právo

na prerokovanie veci v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom, upravené v čl. 38 ods. 2 listiny.

V súvislosti so základným právom na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka,

aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom garantovaným čl. 38 ods. 2

listiny, sťažovateľka argumentuje tým, že pre to, „aby mohlo byť toto základné právo

zrealizované, musí byť účastníkovi umožnené, aby sa na pojednávaní mohol zúčastniť.

Účastník teda musí byť o konaní pojednávania súdom vyrozumený. Predvolanie

na pojednávanie je preto potrebné doručiť nielen jeho právnemu zástupcovi, ale aj priamo

tomuto účastníkovi. O konaní pojednávania musí byť účastník konania vyrozumený súdom

samostatne. Právneho zástupcu účastníka konania nie je možné považovať za doručovateľa

predvolania na pojednávanie. Účasť účastníka na pojednávaní (najmä pokiaľ ide o jediné

pojednávanie) má povahu uplatňovania jeho základného práva a nie plnenie niektorého

z jeho procesných povinností, ako je to uvedené v druhej vete § 49 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku. (Sťažovateľ tento názor opiera o ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného

súdu Českej republiky vyjadrenú o. i. v jeho rozhodnutiach , ,

a , ktorá vychádza z tých istých právnych predpisov, ktoré platia

v Slovenskej republike).“.

Sťažovateľka si je vedomá toho, že ochrana práv, porušenie ktorých namieta, je

zverená predovšetkým všeobecným súdom, ktoré sú pri výkone svojej právomoci viazané

zákonom, a to tak v oblasti hmotného práva, ako aj procesného práva. Vzhľadom na to

zastáva názor, že „aplikácia procesnoprávnych predpisov všeobecnými súdmi, prípadne ich

výklad ako formálny (procesný) predpoklad zákonnosti rozhodnutí všeobecných súdov, musí

byť preto vždy v zhode s ústavnými princípmi...

Základné právo na súdnu ochranu účastníka konania nespočíva teda len v práve

domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom

súdu dostať. Procesnoprávny rámec konania všeobecných súdov je vymedzený najmä

ústavnoprocesnými princípmi riadneho a spravodlivého procesu upravenými v čl. 46 až 50

. Tieto princípy sú obsahovo naplnené základnými právami účastníkov konania a im

zodpovedajúcimi povinnosťami súdov konajúcich o veci, ktoré upravuje zákon. Postup

súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu

ochranu účastníka konania vyplývajúceho z .“.

Sťažovateľka venuje značnú pozornosť taktiež kritériám kladeným na odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska ústavných princípov spravodlivého procesu, a to

najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, citujúc judikatúru

ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vzťahujúcu

sa na túto problematiku. V spojitosti s tým vyslovuje názor, že „súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia musí uviesť ku každému tvrdeniu a právnej argumentácii účastníka konania,

ktoré v konkrétnej veci môžu mať právnu relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby

bolo zrejmé, prečo na ne neprihliadol alebo prečo nie sú správne“.

Výhrady sťažovateľky k odôvodneniu namietaného rozsudku sa týkajú aj stručnosti

sumarizácie jej prednesov ako účastníčky konania na strane žalobcu z hľadiska § 157 ods. 2

(ďalej aj „OSP“). To dáva sťažovateľka do súvislosti s jej

ďalšou výhradou voči odôvodneniu namietaného rozsudku tvrdiac, že najvyšší súd vôbec

nereagoval na niektoré jej dôkazy, nevysporiadal sa s nimi, iba si osvojil názor správneho

orgánu nekonkretizujúc právne normy, ktoré sa na tento názor vzťahujú, pričom

sťažovateľka upriamuje pozornosť najmä na dôkaz «výpis „Emisií cenných papierov“

služba 107 z 18. júla 2003 vydaný Strediskom cenných papierov Slovenskej republiky, a. s.».

K porušeniu označených práv sťažovateľky namietaným rozsudkom došlo podľa nej najmä

jeho nedostatočným odôvodnením a z toho dôvodu ho považuje za arbitrárny.

Za kľúčové v tejto veci považuje sťažovateľka zodpovedanie otázky, kedy boli

vydané jej akcie, či predo dňom alebo po dni účinnosti o cenných

papieroch v znení platnom do 31. októbra 2000 (ďalej len “), pretože

táto otázka je podľa nej rozhodujúca pre aplikáciu

Na základe podrobnej analýzy právnej problematiky okamihu vydania cenného papiera

sťažovateľka uzavrela, že jej akcie „boli vydané v zaknihovanej podobe a nemohli (a ani

neboli) vydané skôr ako v deň 29. 3. 1993, resp. v deň 28. 7. 1993“. Vzhľadom na to

sťažovateľka odmieta právny záver správneho orgánu, ktorý si osvojil aj najvyšší súd, že jej

právnym predchodcom „bola vydaná ku dňu vzniku a. s., t. j. 1. máju 1992 emisia vo výške

základného imania...“, tvrdiac, že tento záver „je v rozpore s právnymi predpismi

a s rozhodujúcimi skutočnosťami“.

Sťažovateľka pokračuje v argumentácii svojej sťažnosti poukazujúc na to, že právny

inštitút zaknihovaného cenného papiera zaviedol , a preto „predo

dňom jeho účinnosti nebolo možné vydať cenný papier v zaknihovanej podobe. Vzhľadom

na to, že neexistuje žiadna listina, ktorá by mohla byť považovaná za akciu sťažovateľa

a akcie sťažovateľa existujú v zaknihovanej podobe, tieto akcie nemohli byť vydané predo

dňom činnosti “ (t. j. pred 28. decembrom 1992, pozn.).

Konštatujúc, že akciová spoločnosť môže vydať akcie až po svojom vzniku,

a zároveň sa odvolávajúc na , z ktorého vyplýva, že emisia akcií

je proces, ktorý trvá po istý čas, sťažovateľka vyvodzuje záver, že deň vzniku akciovej

spoločnosti a deň vydania jej akcií nemôže byť totožný.

Za nesprávny považuje sťažovateľka právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

akcie privatizované v rámci kupónovej privatizácie nadobudli podobu zaknihovaných

cenných papierov na základe , vyslovujúc názor, že toto

ustanovenie „samé osobe nezakladalo verejnú obchodovateľnosť cenného papiera“. Ani

ďalší právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „pokiaľ by cenné papiere vydané

žalobcom nespĺňali podmienky verejnej obchodovateľnosti, nemohli by byť prijaté

na verejnom trhu a teda, ak boli preukázateľne prijaté na obchodovanie na verejnom trhu

Burzy cenných papierov v Bratislave, a. s., a RM-Systém Slovakia, a. s., Bratislava, museli

podmienky verejnej obchodovateľnosti splniť predtým, než boli prijaté na obchodovanie

na verejnom trhu“, podľa sťažovateľky neobstojí a je bez akéhokoľvek právneho základu.

Sťažovateľka zároveň v nadväznosti na to predkladá svoj názor, aký má byť objektívny

výklad pojmu verejná obchodovateľnosť podľa a aké sú

podmienky verejnej obchodovateľnosti cenného papiera.

Podľa názoru sťažovateľky žiadnu právnu relevanciu nemá ani zistenie najvyššieho

súdu, podľa ktorého „sťažovateľ nepožiadal Ministerstvo financií SR ani Úrad pre finančný

trh podľa ustanovenia o vyslovenie súhlasu s tým, že

cenné papiere spoločnosti prestanú byť verejne obchodovateľné“. Sťažovateľka na toto

zistenie reaguje tvrdením, že jej akcie neboli nikdy verejne obchodovateľnými

a vychádzajúc z považuje za zrejmé, že „súhlas na zrušenie

verejnej obchodovateľnosti potrebovali iba emitenti, ktorých akcie boli k 31. 12. 2000

verejne obchodovateľnými“.

Aj z týchto dôvodov považuje sťažovateľka namietaný rozsudok za arbitrárny

a svojvoľný, v dôsledku čoho ním mali byť porušené jej označené práva.

Na základe citovaného a ďalších skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka

navrhla, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti N., a. s., so sídlom... podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 06. 2006 spis. zn. boli porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 06. 2006 spis. zn.

sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

z 10. septembra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v stanovisku k tejto veci, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 30. mája

2008, označil sťažnosť za nedôvodnú, a k časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

svojich práv v dôsledku skutočnosti, že najvyšší súd nerešpektoval ospravedlnenie jej

právneho zástupcu a v pôvodne nariadenom termíne prerokoval predmetnú vec bez jeho

účasti, ako aj bez účasti sťažovateľky, ktorú na pojednávanie osobitne ani nepredvolal,

uviedol:

«V predmetnej veci, ktorej predmetom bolo posúdenie zákonnosti postupu

a rozhodnutia žalovaného, ktorým bola sťažovateľke uložená pokuta 40 000,- Sk

za nesplnenie informačnej povinnosti podľa o cenných

papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, súd nariadil

v zmysle ústne pojednávanie na 29. 6. 2006, na ktoré predvolal účastníkov;

sťažovateľku (v konaní žalobcu) cestou právneho zástupcu a procesnú protistranu. Súd

pritom vychádzal z ustanovenia veta prvá (v znení platnom v čase

rozhodovania – do 30. 6. 2007), podľa ktorého ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom

pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Pretože súd nevyžadoval

aby sťažovateľka (žalobca) ako právnická osoba niečo na pojednávaní osobne vykonala,

nedoručoval písomnosť aj jej v zmysle citovaného ustanovenia veta druhá.

Podľa (v znení platnom v čase rozhodovania - do 30. 6. 2007) ak má

účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto

zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť

nielen zástupcovi, ale aj jemu.

Rovnaký názor je vyjadrený aj v C.H.BECK č. RNs C 3009/2001: Riadnym

doručením písomného oznámenia o nariadení pojednávania zástupcovi účastníka s plnou

mocou pre celé konanie je vyrozumený i ním zastúpený účastník konania. Z hľadiska

účinkov doručenia nie je právne významné, či zástupca splnil svoju povinnosť o nariadenom

pojednávaní účastníka včas informovať.

Právny zástupca sťažovateľky svojím podaním z 5. 6. 2006 ospravedlnil svoju

neúčasť na pojednávaní z dôvodu kolízie s iným pojednávaním na inom súde (z pripojeného

predvolania nevyplývalo, že išlo o zastupovanie sťažovateľky) a požiadal o odročenie

pojednávania na iný termín. Súd jeho žiadosti nevyhovel, pretože udávaný dôvod

nepovažoval za dostatočne dôležitý na odročenie pojednávania v zmysle ,

vo veci pojednával bez účasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu v súlade s ustanovením

a vo veci rozhodol.

Podľa pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov,

ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca

spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Podľa ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže sa vec

prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu prerušiť.

Postup súdu bol preto v súlade so zákonom, neboli ním porušené namietané práva

sťažovateľky. pričom správnosť tohto záveru možno oprieť aj o rozhodnutie

(11/1999), ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že:

1. Obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti

o odročenie pojednávania.

2. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne

na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie

„dôležitého dôvodu“ riadne a včas vytýčeného pojednávania.

3. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ ( ) v každom

konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu.»

K ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka na základe rozsiahlej argumentácie

označuje namietaný rozsudok za arbitrárny a svojvoľný a ako taký porušujúci jej označené

práva, sa vo vyjadrení najvyššieho súdu uvádza:

«Predpokladom deliktuálnej zodpovednosti žalobcu za porušenie povinnosti

vyplývajúcej z citovaného ustanovenia bolo preukázanie, že cenné papiere žalobcu boli

vydané na základe verejnej ponuky podľa § 170 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorej

predpokladom bola ich verejná obchodovateľnosť ku dňu 1. 1. 2002 Z. z. (t. j. ku dňu

účinnosti ), ktorá sa v danom prípade odvodzovala

z predchádzajúcej právnej úpravy , resp. ešte pred ňou v rámci

kupónovej privatizácie. Súd skúmal existenciu týchto pre rozhodnutie podstatných okolností

analýzou obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného v konfrontácii s argumentáciou

žalobcu obsiahnutou v žalobe, pričom tak svoje hodnotiace úsudky k jednotlivým

čiastkovým záverom podopretým príslušnou právnou úpravou ako aj právny záver, do

ktorého tieto zistenia vyústili, súd uviedol v zrozumiteľnej a stručnej forme v odôvodnení

svojho rozhodnutia, preto konajúci senát nemôže v zmysle právnej tradície kontinentálneho

práva ( ) ich dodatočne, nad rámec samotného odôvodnenia, objasňovať v

tomto konaní formou reakcie na sťažovateľkou prezentovaný výklad niektorých ustanovení

resp. č. a záver z neho plynúci.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažovateľkou napadnutý

rozsudok spĺňa náležitosti vyplývajúce z ustanovenia ako aj požiadavky

stanovené rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko

(1994), podľa ktorého text článku 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane základných

ľudských práv zaväzuje súd odôvodniť svoje rozhodnutie, čo však na druhej strane

neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná

a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva súdne rozhodnutia musia

v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom odôvodnenie súdneho

rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh

za podmienky, že ide o takú otázku, ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je

relevantná a nevyhnutná pre rozhodnutie vo veci.

Napadnutý rozsudok v dostatočnej miere rešpektuje citované požiadavky, preto sa

nemožno nestotožniť s tvrdením sťažovateľky o porušení jej práva vyplývajúceho z čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd ako

aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľka v reakcii z 12. júna 2008 považuje stanovisko najvyššieho súdu

„v plnom rozsahu za neopodstatnené“ a tvrdenia v ňom obsiahnuté za nepravdivé

poukazujúc najmä na rozpor týchto tvrdení s obsahom písomností tvoriacich prílohu

sťažnosti. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd «jednoducho opísal dôvody uvedené

správnym orgánom a argumentáciu sťažovateľky vybavil iba súhrnným zistením:

„... Námietky žalobcu... súd nepovažoval za spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia“».

Právny zástupca sťažovateľky a podpredsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, v dôsledku čoho

ústavný súd v súlade s

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Všeobecné východiská na rozhodovanie ústavného súdu

Pre rozhodnutie ústavného súdu sú zvlášť významné tieto ustanovenia a jeho

predchádzajúce rozhodnutia.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z citovaného článku

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného

súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ,

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa (resp.

listiny) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov ( a nasl. ), t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo

právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na

poskytnutie ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže

existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto

právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom

konaní (m. m. ).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych

orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti

a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam

a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu

( prvej vety ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, ak by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania

alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,

ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral

do úvahy, že táto namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je

v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy

(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie ().

Ústavný súd už vo veci vedenej pod sp. zn. rozhodol, že „Otázku

právomoci všeobecného súdu z hľadiska upraveného práva na súdnu ochranu

( ) treba posudzovať v zmysle , podľa ktorého výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s “, pričom vo veci vedenej pod sp. zn.

tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne

súladným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov

týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich

rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu

ochranu podľa ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd () zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6

ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.

Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje

ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok (napr.

rozsudky A. M. proti Taliansku, 1999, Van Mechelen proti Holandsku, 1997). Súčasťou

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. , ,

).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

1. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a podľa a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

okrem iného aj s poukazom na to, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

nariadil ústne pojednávanie na 29. jún 2006, na ktoré predvolal iba jej právneho zástupcu

a nie aj ju samotnú.

Podľa súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania, ak to

účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným

záujmom.

Podľa súd môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu

veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môže k výzve pripojiť

doložku, že ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá

námietky.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že spôsob výkladu a uplatňovania

v správnom súdnictve má priamu súvislosť s uplatnením základných práv účastníka

súdneho konania, tak ako ich upravuje a listina (verejnosť, ústnosť súdneho

pojednávania, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom), pričom (a vzhľadom

na jednoinštančnosť správneho súdnictva) proti rozhodnutiu súdu, či došlo k splneniu

podmienok , neexistuje účinný opravný prostriedok dostupný účastníkovi

súdneho konania.

Pretože v prerokovávanom prípade nedošlo k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným

v , najvyšší súd mal v súlade s predvolať účastníkov konania

na pojednávanie. Zo súdneho spisu najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že najvyšší súd

nekonal podľa postupu ustanoveného , na pojednávanie bol

predvolaný len právny zástupca sťažovateľky, ale nie aj sťažovateľka (t. j. navrhovateľka).

Preto bol jeho postup v rozpore s (resp. dohovoru) aj s

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny. Pri predvolaní účastníkov konania na súdne pojednávanie

podľa súd nemôže postupovať podľa prvej vety .

Ústavný súd sa v tejto veci stotožňuje s názorom, ktorý už judikoval v konaní vedenom pod

sp. zn. .

2. Z predloženého spisového materiálu ústavný súd zistil, že predmetom konania

pred najvyšším súdom vo veci vedenej pod sp. zn. bolo preskúmanie

zákonnosti Rady Úradu pre finančný trh rozhodnutím sp. zn. GRUFT-125/2004/SANE/R

z 28. februára 2005, ktorým bol zamietnutý rozklad a zároveň bolo potvrdené rozhodnutie

prvostupňového orgánu (Úradu pre finančný trh) sp. zn. GRUFT-125/2004/SANE

z 11. novembra 2004 o uložení pokuty v sume 40 000 Sk za nesplnenie povinnosti podľa

o cenných papieroch a investičných službách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Porušenie uvedeného ustanovenia zákona

č. spočívalo podľa označeného prvostupňového rozhodnutia Úradu pre

finančný trh v tom, že sťažovateľka ako emitent cenného papiera ISIN CS0009010459

vydaného na základe verejnej ponuky podľa si

nesplnila informačnú povinnosť a v zákonom ustanovenej lehote, t. j. do 31. mája 2003,

nepredložila ročnú správu za rok 2002 a „doklad o jej uverejnení v dennej tlači

s celoštátnou pôsobnosťou uverejňujúcou burzové správy úradu BCPB“, na ktorej bol tento

cenný papier prijatý na obchodovanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 29. júna 2006 žalobu sťažovateľky

v uvedenej právnej veci podľa zamietol. K neodôvodnenosti žaloby

najmä uviedol:

„Z obsahu rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správne orgány malí za preukázané

(na základe oznámenia Fondu národného majetku SR zo dňa 1. decembra 2003), že

právnym predchodcom žalobcu (akciová spoločnosť N. a. s. založená dňa 25. apríla 1992

FNM SR) bola vydaná ku dňu vzniku a. s., t. j. 1. máju 1992 emisia akcií vo výške

základného imania, ktoré v zmysle (akcie privatizované

v rámci kupónovej privatizácie nadobudli podobu zaknihovaných cenných papierov, t. j.

podobu dematerializovanú) boli zo zákona zaknihované a boli vydané v rámci jednej emisie

s tým, že podľa sa tieto cenné papiere považovali za verejne

obchodovateľné a povinnosťou emitenta týchto verejne obchodovateľných cenných papierov

bolo najneskôr do 31. decembra 1993 uverejniť prospekt cenných papierov.

Že išlo o cenné papiere vydané pred účinnosťou , dokazuje

skutočnosť, že majú ISIN s prefíxom CS, ktoré pre emisie akcií spoločností, ktoré boli

určené na privatizáciu v 1. vlne kupónovej privatizácie prideľovalo ešte federálne česko-

slovenské ministerstvo financií pred začatím kupónovej privatizácie, z ktorého dôvodu

spoločnosti ani nemohlo byť udelené povolenie MF SR podľa § 72 ods. 1 zákona

č. ako namietal žalobca.

Vzhľadom na to, že cenné papiere spoločnosti boli vydané v 1. vlne kupónovej

privatizácie, t. j. pred účinnosťou (28. decembra 1992), podľa

ktorého spĺňali podmienky verejnej obchodovateľnosti cenných papierov, cenné papiere

spoločnosti sa považujú za verejne obchodovateľné podľa

Zb. a podľa § 170 zákona o cenných papieroch sa považujú za cenné papiere vydané

na základe verejnej ponuky. Dňom účinnosti sa cenné papiere

spoločnosti považovali za verejne obchodovateľné, a preto ku dňu 31. októbra 2000 boli

tieto cenné papiere verejne obchodovateľné zo zákona.

Podľa , v znení platnom ku dňu 31. decembra

2001, ak emitent nerozhodne podľa § 1 ods. 4, že cenné papiere, ktoré boli verejne

obchodovateľné k 31. októbru 2000, prestanú byť verejne obchodovateľné, považujú sa

až do 30. apríla 2002 za verejne obchodovateľné, aj keď nie sú prijaté na trh kótovaných

cenných papierov burzy cenných papierov, a teda podľa § 170 zákona o cenných papieroch

sa posudzujú ako cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky.

Emitent nepožiadal Ministerstvo financií Slovenskej republiky, resp. Úrad pre

finančný trh o súhlas s tým, že cenné papiere spoločnosti prestanú byť verejne

obchodovateľné podľa a podľa vyjadrenia žalovaného

skutočnosť, že s cennými papiermi spoločnosti bolo možné obchodovať, resp. sa s nimi

obchodovalo na verejných trhoch, bola verejne známa a dostupná.

Podľa zistení žalovaného boli cenné papiere žalobcu dňa 19. 11. 1993 prijaté

na obchodovanie na verejnom trhu Burzy cenných papierov v Bratislave a. s. a dňa

8. 12. 1999 boli realizované priame obchody, kedy sa previedlo 510 akcií za cenu

30 Sk/akcia a dňa 25. 4. 2002 sa pri anonymnom obchode previedlo 510 akcií za cenu

5 Sk/akcia. Cenné papiere žalobcu boli prijaté na obchodovanie aj na RM-Systém Slovakia

a. s. (neskôr Slovenská burza cenných papierov, a. s.), čo nasvedčuje tomu, že cenné

papiere žalobcu boli vydané ako verejne obchodovateľné podľa v tom čase platných

právnych predpisov, a teda v zmysle citovaného ustanovenia § 170 zákona o cenných

papieroch sa považujú za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky.

Okrem toho žalobca bol ku dňu 31. 12. 2003 emitentom akcií vydaných na základe

verejnej ponuky v sérii 01 s počtom 16487 ks a v sérii 02 s počtom 9789 ks s menovitou

hodnotou 1 000,- Sk, ktorým bol pridelený ISIN CS...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti s poukazom na citované ustanovenia § 71 ods. 1

(v znení platnom v čase prijatia cenného papiera na obchodovanie

na Burze cenných papierov v Bratislave, a. s.) možno dôvodne vyvodiť záver, že pokiaľ by

cenné papiere vydané žalobcom nespĺňali podmienky verejnej obchodovateľnosti, nemohli

byť prijaté na obchodovanie na verejnom trhu, a teda, ak boli preukázateľne prijaté

na obchodovanie na verejnom trhu Burzy cenných papierov v Bratislave, a. s., a RM Systém

Slovakia, a. s., Bratislava, museli podmienky verejnej obchodovateľnosti splniť predtým,

než boli prijaté na obchodovanie na verejnom trhu.

Z uvedených dôvodov neobstojí tvrdenie žalobcu, že cenné papiere nikdy neboli

prijaté na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov, a preto ani neboli

ku dňu 1. 1. 2002 verejne obchodovateľné a neopodstatnený je tak aj záver, v zmysle

ktorého nemal dôvod podať žiadosť podľa

Preto žalovaný vychádzajúc z ustanovenia

(podľa ktorého cenné papiere, ktoré boli k 1. 1. 2002 verejne obchodovateľné podľa

doterajších predpisov a neboli ku dňu účinnosti tohto zákona prijaté na obchodovanie

na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov, považujú sa za cenné papiere

vydané na základe verejnej ponuky) dôvodne považoval cenné papiere žalobcu (verejne

obchodovateľné ku dňu 1. 1. 2002) za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky

a teda dôvodne následne vyvodil voči žalobcovi sankciu za nesplnenie povinnosť predložiť

správu o svojom hospodárení za I. polrok 2004 spolu s dokladom o jej uverejnení v zmysle

“

Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosť všeobecných súdov svoje

rozhodnutia náležite odôvodniť. V rámci dôsledného plnenia tejto povinnosti je pritom

nevyhnutné, aby sa všeobecné súdy vysporiadali s námietkami uplatnenými účastníkmi

konania, a to spôsobom, ktorý zodpovedá miere ich významu. Ak všeobecné súdy takto

nepostupujú, vedie to zvyčajne k nepreskúmateľnosti nimi vydaných rozhodnutí, a tým

aj k ich rozporu s princípmi spravodlivého procesu, ale aj so samotným účelom súdneho

konania.

Podľa tento upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností

a na úctu k právam iných osôb.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné

z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle vykladať a uplatňovať tak,

že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre opakovane formuloval požiadavky

na úplnosť a presvedčivosť odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov ().

Táto procesná požiadavka, ktorá by mala zabrániť vydávaniu svojvoľných rozhodnutí,

vyplýva nielen z príslušných ustanovení procesných predpisov ( a

ods. 1 ), ale je tiež výrazom ústavnosti, na báze ktorej sú tieto princípy

konštituované.

Ústavnému súdu neprislúcha ingerovať do výkladu zákonov a podzákonných noriem

uskutočneného všeobecnými súdmi, avšak to platí iba za predpokladu, že tento výklad nie je

zjavne arbitrárny a odôvodnenie súdneho rozhodnutia dáva odpoveď na všetky relevantné

okolnosti predložené účastníkmi konania (m. m. ). V prípade argumentácie

navrhovateľa obsiahnutej v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

( a nasl. ) spochybňujúcej správnosť právnych záverov napadnutého rozhodnutia

je nevyhnutné, aby s jeho myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je táto argumentácia

založená, sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal

a vyporiadal sa s nimi a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp.

spochybnil. Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia

rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu.

K obdobným záverom dospel pri interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i ESĽP, ktorý

napr. vo veci Torija v. Španielsko (sťažnosť č. 18390/91) konštatoval, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia... Rozsah tejto povinnosti sa

môže líšiť podľa povahy rozhodnutia… Otázka, či súd nevyhovel požiadavke odôvodnenia

vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže byť zodpovedaná iba s prihliadnutím

na okolnosti prípadu. Obdobne argumentuje ESĽP napr. vo veci Van de Hurk v. Holandsko

(sťažnosť č. 16034/90), v ktorom sa uvádza, že „... túto povinnosť nemožno ponímať tak, že

musí byť na každý argument účastníka podrobne reagované. Na druhej strane, ak sú

v prerokovanej veci vznesené závažné právne argumenty, je potrebné, aby sa s nimi súd

vysporiadal.“.

Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,

pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že

rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

Podľa pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže

vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol

o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných

a obchodných vzťahov alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto

rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže

vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané

správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku.

Podľa pri preskúmaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd

prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Citovanými ustanoveniami sa najvyšší súd vo veci dostatočne neriadil.

K viacerým námietkam sťažovateľky spochybňujúcim správnosť právneho posúdenia

veci a zistenie skutkového stavu (ktorý je podľa sťažovateľky v rozpore s obsahom súdneho

spisu), z ktorého vychádzalo žalobou napadnuté rozhodnutie Rady Úradu pre finančný trh,

najvyšší súd v namietanom rozsudku skonštatoval, že „Námietky žalobcu vyplývajúce

z obsahu žaloby, ktoré sú v podstate zhodné s tými, ktoré uvádzal vo svojom odvolaní voči

prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, súd nepovažoval za spôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa nimi zaoberal, náležitým spôsobom

sa s nimi vyporiadal a svoje stanovisko, s ktorým sa súd stotožňuje, vyčerpávajúcim

spôsobom uviedol vo svojom rozhodnutí, preto nebol dôvod na jeho zrušenie.“.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku prevzal v celom rozsahu zistenia

a argumentáciu z napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, ale s konkrétne

formulovanými námietkami sťažovateľky, ktoré podľa nej mali „podstatný a rozhodujúci

význam pre rozhodnutie“, sa presvedčivo nevysporiadal. Ústavný súd konštatuje, že v tomto

smere je odôvodnenie namietaného rozsudku nedostatočné.

Najvyšší súd mal hlavne venovať väčšiu pozornosť a presvedčivejším spôsobom sa

vysporiadať najmä:

- s tvrdením sťažovateľky spochybňujúcim názor správneho orgánu k otázke, kedy

boli vydané predmetné akcie,

- s názorom sťažovateľky o spornosti verejnej obchodovateľnosti predmetných akcií

vo väzbe na a na ich prijatie na verejný trh,

- so sťažovateľkou ešte v konaní pred správnym orgánom predloženým dôkazom,

ktorým bol «výpis „Emisií cenných papierov“ služba 107 z 18. júla 2003 vydaný

Strediskom cenných papierov Slovenskej republiky, a. s.» a uviesť, prečo naň neprihliadol.

Najvyšší súd nepreskúmal komplexne sťažovateľkine námietky, postupoval

nedôsledne, a tým porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru),

základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa a zásadu spravodlivého procesu podľa

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí

podľa sa v zásade vzťahujú aj na správne súdnictvo. Ústavný súd už

vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ ().

Podľa názoru ústavného súdu táto požiadavka v okolnostiach daného prípadu zo strany

najvyššieho súdu nebola splnená ústavne akceptovateľným spôsobom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že nezaujíma stanovisko k vecnej správnosti rozsudku

vo veci samej, pričom súčasne poznamenáva, že konštatované porušenie uvedených

ustanovení zo strany najvyššieho súdu je zároveň porušením

.

IV.

V dôsledku uvedených zistení, východísk a záverov ústavného súdu je potrebné

konštatovať, že napadnutý rozsudok svojimi účinkami porušil základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu, ktorého reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú taký postup

a rozhodnutie, ktoré najvyšší súd vyniesol 29. júna 2006 pod sp. zn. . Vzhľadom

na to, že ústavný súd považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za rozporný

s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o porušení

označených práv sťažovateľky tak, ako to je uvedené v 1. bode výroku tohto rozhodnutia.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného a preto

ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie

(2. bod výroku tohto nálezu), v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto náleze [ ].

Viazanosť najvyššieho súdu sa vzťahuje na ústavne súladný výklad a použitie ustanovení

o odôvodnení rozhodnutia, predvolaní sťažovateľky ako

účastníčky konania, tak ako sú uvedené v III. časti tohto nálezu.

V.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom

sťažovateľky vychádzal z , podľa ktorého ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania

pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia najvyšším súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2006, ktorá bola 591,58 € (17 822 Sk), pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku

2007.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

a spísanie sťažnosti a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný

paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk, t. j. 208,99 €. Odmenu za úkon

právnej služby – vyjadrenie z 12. júna 2008 – ústavný súd sťažovateľke s ohľadom

na absenciu ústavnoprávnej relevancie podania pri posudzovaní sťažnosti nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v 3. bode výroku tohto

nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009