Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Cob-190-2024.pdf
PDF · 154.39 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cob/190/2024
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej, v právnej veci žalobcu: REESMA, s.r.o., Žižkova 7, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 907 282, zastúpeného: JUDr. Miroslavom Pekárom, advokátom, Krížna 44, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: WSD-Real s.r.o., Sibírska 1599/23, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 43 802 877, o zaplatenie 761,81 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. 23Cb/251/2020-197 zo dňa 24.04.2024, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 23Cb/251/2020-197 zo dňa 24.04.2024 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj ako ,,súd prvej inštancie“ alebo aj ako ,,súd“) rozsudkom č. k. 23Cb/251/2020-197 zo dňa 24.04.2024 (ďalej aj ako ,,napadnutý rozsudok“ alebo aj ako ,,napadnuté rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu: REESMA, s.r.o., Žižkova 7, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 907 282 (ďalej aj ako ,,žalobca“) proti žalovanému: WSD-Real s.r.o., Sibírska 1599/23, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 43 802 877 (ďalej len ako ,,žalovaný“), o zaplatenie 761,81 eura s príslušenstvom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 761,81 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 11.06.2020 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. (výrok I.) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v plnej výške, pričom o výške trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 2, § 123, § 517 ods. 1 a ods. 2 a § 559 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník (ďalej len ako „Občiansky zákonník“), § 8a ods. 7, § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len ako „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“), § 183 ods. 1 a ods. 4, § 149, § 151 ods. 1 a ods. 2, § 215 ods. 1, § 369 ods. 1, ods. 2, § 369c ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“), § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len ako nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.“). 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd zaviaže žalovaného zaplatiť mu 761,81 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 11.06.2020 do zaplatenia. Žalobca uplatnený nárok voči žalovanému odôvodnil tým, že žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - nebytového priestoru č. XXX nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu súpisné č. XXXX, vchod C (ďalej aj ako „nebytový priestor“), ktorý je evidovaný na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. U. (ďalej aj ako „LV č. XXXX“). Žalobca argumentoval, že ako správca bytového domu (ďalej aj ako „správca“), dňa 06.06.2018 uzatvoril so spoločnosťou GREEN VILLAGE, s.r.o. ako pôvodným vlastníkom bytov a nebytových priestorov bytového domu (ďalej aj ako „developer“ alebo aj ako „GREEN VILLAGE, s.r.o.“), Zmluvu o výkone správy (ďalej aj ako „zmluva“
alebo aj ako „zmluva o výkone správy“), v ktorej si zmluvné strany upravili svoje práva a povinnosti s tým, že aj keď žalovaný zmluvu o výkone správy nepodpísal, jej ustanovenia sú pre neho záväzné podľa § 8a ods. 7 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenia zmluvy: podľa čl. III. ods. 2 písm. a) zmluvy, sa správca pri poskytovaní výkonu služieb správy majetkov vlastníkov bytov a nebytových priestorov zaviazal hospodáriť s ním s odbornou starostlivosťou v súlade s jej podmienkami, podľa čl. III. ods. 2 písm. e) zmluvy, sa správca pri poskytovaní výkonu služieb správy majetkov vlastníkov bytov a nebytových priestorov zaviazal sledovať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov a vymáhať vzniknuté nedoplatky, podľa čl. IV. ods. 2 zmluvy, na zabezpečenie prevádzky, údržby, opráv a správy domu, sa vlastníci bytov a nebytových priestorov zaviazali a) poukazovať mesačné preddavky do fondu opráv, b) poukazovať mesačné preddavky na plnenie a podľa čl. III. bod 2 písm. f) a c) zmluvy, platiť správcovi mesačne dohodnutý poplatok za výkon služieb zodpovedajúcich výkonu správy, podľa čl. IV. ods. 3 zmluvy a podľa čl. IV bodu 2 zmluvy, boli povinní poukazovať platby správcovi pravidelne najneskôr do 10. dňa bežného mesiaca. Podľa čl. III. ods. 9 zmluvy, boli vlastníci bytov a nebytových priestorov vyúčtovaním zistený nedoplatok zaplatiť správcovi po uplynutí 30. dňovej reklamačnej doby odo dňa doručenia vyúčtovania a to v lehote 15 dní. Žalobca dôvodil, že keďže si žalovaný nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z čl. III. ods. 9 a čl. IV. ods. 2 a ods. 3 zmluvy a v lehote splatnosti neuhradil nedoplatok na vyúčtovaní za rok 2019 za nebytový priestor č. XXX v sume vo výške 365,81 eura na základe vyúčtovania nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru za rok 2019 zo dňa 12.03.2020 ako aj nedoplatok na zálohových platbách za nebytový priestor č. XXX za obdobie január - jún 2020 v sume vo výške 396 eur (v zmysle zálohového listu mesačného predpisu zálohových platieb nákladov nebytového priestoru č. XXX platného od 5/2019, boli zálohové platby za nebytový priestor č. XXX stanovené na sumu vo výške 66 eur) a teda, žalovaný neuhradil žalobcovi spolu celkovú sumu vo výške 761,81 eura. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 06.08.2020 platobný rozkaz č. k. 129Up/1456/2020, proti ktorému podal žalovaný odpor s odôvodnením, že dňa 05.06.2020 mu žalobca doručil dva dokumenty
- pokus o zmier, v ktorých bol vyzvaný na úhradu sumy vo výške 652,28 eura (priestor č. XXX) a sumy vo výške 629,81 eura (priestor č. XXX) (ďalej spolu nebytové priestory č. XXX a č. XXX aj ako „nebytové priestory“). Dňa 18.08.2020 žalovaný poslal žalobcovi doporučenú listovú zásielku, ktorej obsahom bola reklamácia ako vyjadrenie sa k zaslaným pokusom o zmier a ktorú žalobca prevzal na pošte dňa 26.08.2020, na ktorú však vôbec nereagoval. Ďalej žalovaný argumentoval, že odovzdanie uvedených priestorov bolo z dôvodov na strane predávajúceho t. j. developera, realizované s 18 - mesačným oneskorením oproti podmienkam dohodnutým v zmluve o budúcej zmluve a následne v zmluve o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Poukázal na to, že prvé odovzdávanie nebytových priestorov sa uskutočnilo dňa 12.05.2020, avšak priestory obsahovali vady, ktoré neumožňovali ich užívanie, čo dokazuje aj preberací protokol, v ktorom sa developer zaviazal v lehote 30 dní odstrániť vady brániace užívaniu týchto priestorov. Dňa 04.08.2020 sa uskutočnilo ďalšie dodatočné preberacie konanie, v ktorom už developer odstránil vady, ale ktoré neumožňovali užívanie nebytových priestorov a obsahovali len menšie vady a ktoré prevzal, pričom bol spísaný preberací protokol s tým, že developer mu odovzdal kľúče od týchto nebytových priestorov a spísal stavy meračov. Žalovaný uviedol, že dňa 04.08.2020 protokolárnym odovzdaním priestorov, odovzdaním kľúčov a spísaním stavu meračov elektrickej energie mohol začať užívať priestory, ako aj začať čerpať služby v súvislosti s vlastníctvom priestorov. Zároveň poukázal na to, že elektrická energia do dnešného dňa ešte nie je prehlásená z developera naňho. Ďalej žalovaný dôvodil, že žalobca mu v zmysle platnej právnej úpravy nedoručil riadne predpisy zálohových platieb, ako ani ročné vyúčtovanie zálohových platieb, hoci nemohol využívať žiadne služby (t. j. vodné, stočné, komunálny odpad), keďže nebytové priestory nevyužíval a nemal ich v držbe z dôvodov na strane developera, a preto správcovi tak ani nemohli vzniknúť žiadne náklady. Uviedol, že žalobca si nárokuje na úhradu zálohových platieb za čerpané služby, aj keď k žiadnemu ich čerpaniu nedošlo, o čom svedčia aj nulové, resp. počiatočné hodnoty meračov (priestory sa nachádzajú v stave holopriestor, bez armatúr, elektrických spotrebičov, osvetlenia a pod.). Mal za to, že správca porušil svoje povinností v zmysle zmluvy o výkone správy a to najmä čl. III ods. 5, 6, 7 a 11. Väčšina služieb nemohla byť ani čerpaná, keďže neboli realizované (spotreba vody, spoločné osvetlenie, odvoz a likvidácia domového odpadu, upratovanie spoločných priestorov, prevádzka výťahov a pod.). Žalovaný zastával názor, že nakoľko si žalobca riadne neplnil svoje povinnosti v zmysle zmluvy o výkone správy a prislúchajúcej právnej úpravy, nevznikol mu nárok na odmenu, ktorý sa v zmluve výslovne viaže na poskytnutie služby zo strany správcu. Žalobca sa vyjadril k odporu žalovaného a uviedol, že pokus o zmier bol žalovanému doručený ešte dňa 05.06.2020 (obsahoval jeho splatné záväzky vo vtedy aktuálnej výške) a na ktorý však žalovaný reagoval
až dňa 18.08.2020, teda takmer mesiac po podaní žaloby. Žalobca uviedol, že následne komunikoval so žalovaným, ktorý mu oznámil, že mu dlh neuhradí. Mal za to, že žalovaný sa stal vlastníkom daného nebytového priestoru na základe kúpnej zmluvy (vklad vlastníckeho práva č. V-3168/2019 bol povolený dňa 23.04.2019), a teda týmto okamihom resp. od nasledujúceho dňa, mu ako vlastníkovi nebytového priestoru č. XXX vznikli povinnosti v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (napr. § 10 ods. 1). Argumentoval, že uvedenému svedčí aj samotný zálohový predpis, ktorý je platný od mája 2019 (mesiac nasledujúci nadobudnutí vlastníctva žalovaným k predmetnému nebytovému priestoru) a tiež vyúčtovanie za rok 2019, z ktorého obsahu je zrejmé, že sa týka len obdobia od mája do decembra 2019, t. j. obdobia v roku 2019, kedy vlastníkom tejto nehnuteľnosti bol už žalovaný. Ďalej žalobca dôvodil, že skutočnosť, že žalovaný si nehnuteľnosť prevzal až v roku 2020 ho nezbavuje povinností ako jej vlastníka. Ohľadom žalovaným vyčítaných položiek ako osvetlenie, výťahy či upratovanie, žalobca uviedol, že vo vyúčtovaní sú uvedené sumou 0 eur s tým, že odvoz odpadu sa platí bez ohľadu na skutočnosť, či nehnuteľnosť generuje odpad alebo nie. Žalobca zdôraznil, že najneskôr doručením žaloby boli žalovanému doručené predpisy zálohových platieb a vyúčtovanie s tým, že správca nebol vlastníkom nebytového priestoru, iba vykonával správu nehnuteľnosti. Žalovaný ďalej v konaní namietal, že:
- žalobca nepreukázal kedy a akým spôsobom mu doručil predpisy na úhradu zálohových platieb, ani akým spôsobom určil ich výšku a nepreukázal tiež, že si riadne plnil povinnosti správcu, ktoré reklamoval, ako aj, že žalobca nevybavil jeho reklamáciu zo dňa 18.08.2020, ktorú prevzal dňa 26.08. 2020, a preto žalobcovi nevznikol v zmysle zmluvy a prislúchajúcej právnej úpravy, nárok na úhradu odmeny za poskytnutie správcovskej služby,
- žalobca mu ani jedenkrát od nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k nebytovým priestorom nedoručil pozvánku na schôdzu vlastníkov bytov a nebytových priestorov, čím výrazným spôsobom zasiahol do jeho práva uplatniť si svoje práva v súvislosti s ich vlastníctvom,
- žalobca mu riadne nedoručil vyúčtovania a to napriek jeho opakovaným výzvam s tým, že zdôraznil, že vyúčtovanie za rok 2020 je kľúčové pre predmetné konanie, nakoľko sa v ňom zúčtujú zálohové platby za rok 2020, ktoré z časti žaluje v žalobe,
- žalobca riadne nevybavoval ním podané reklamácie,
- žalobca mu riadne nedoručil predpisy na úhradu zálohových platieb,
- žalobca si vo vyúčtovaniach za rok 2021, kde mu vznikli preplatky, započítal tieto preplatky s pohľadávkami, ktoré si uplatňuje žalobou a neupravil petit žaloby o túto sumu.
- žalobca nikdy nevykonával od nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k nebytovým priestorom odpočty vodomeru, aby mohol riadne spracovať vyúčtovanie, pričom u žalobcu eviduje preplatok v sume vo výške 414,31 eura s tým, že za nebytový priestor č. XXX neoprávnená fakturácia vody predstavovala sumu vo výške 585 eur, neoprávnená fakturácia odmeny predstavovala sumu vo výške 774 eur, pričom žalobcovi zaplatil sumu vo výške 1 782 eur, takže preplatok predstavoval sumu vo výške 171 eur, za nebytový priestor č. XXX poplatok do fondu opráv predstavoval sumu vo výške 17,83 eura, studená voda - spotreba predstavovala sumu vo výške 13 eur, odvoz a likvidácia odpadu predstavoval sumu vo výške 5 eur, letná/zimná údržba predstavovala sumu vo výške 7,13 eura, zrážková voda predstavovala sumu vo výške 2,14 eura, odmena za správu predstavovala sumu vo výške 17,12 eura a poistenie predstavovalo sumu vo výške 3,57 eura, celkom sumu vo výške 65,78 eura, neoprávnená fakturácia vody predstavovala sumu vo výške 585 eur, neoprávnená fakturácia odmeny predstavovala sumu vo výške 770,40 eura, pričom zaplatil žalobcovi sumu vo výške 1 782 eur, takže preplatok predstavoval sumu - 177,30 eura. Žalovaný taktiež argumentoval, že žalobcom uplatnený nárok vyplýva práve z úhrady zálohových platieb za rok 2019 a polovicu roku 2020. Výšku takejto zálohovej platby pri prvom majiteľovi nehnuteľnosti (novostavba kúpená priamo od developera) je spravidla učená odhadom správcu, napr. zálohové platby za elektrickú energiu, vodné a stočné, plyn a pod., sa platia len zálohy neviažúce sa fixne na nejakú konkrétnu spotrebu, pričom výšku zálohových platieb si môžu aj moderovať, požiadať o ich zvýšenie, resp. zníženie tak ako im to vyhovuje z hľadiska cash-flow, nakoľko smerodajná je v týchto prípadoch výlučne „vyúčtovacia faktúra“, ktorú títo poskytovatelia energií vystavujú a doručujú spravidla 1 - krát ročne a v ktorej je vyznačený počiatočný a konečný stav meračov energií (elektromer, vodomer, plynomer), ktorých stav na začiatku a konci obdobia si zabezpečuje poskytovateľ energií, na základe čoho vypočíta skutočnú spotrebu (náklad) za príslušné obdobie spravidla kalendárny rok, pričom od celkovej výšky skutočnej spotreby odpočíta zaplatené preddavkové platby odberateľa a vyjde následne bilancia, a to preplatok alebo nedoplatok podľa toho, či suma uhradených zálohových platieb za dané obdobie predstavuje vyššiu alebo nižšiu sumu ako suma celkových nákladov. Preplatok správca vracia do 30 dní odberateľovi a nedoplatok je odberateľ povinný zaplatiť v lehote splatnosti vyúčtovacej faktúry.
Okamihom vystavenia vyúčtovacej faktúry, resp. vyúčtovania zálohovej faktúry, zálohové predpisy strácajú svoj zmysel, nakoľko sa nejedná ani o daňové doklady za skutočné plnenia a taktiež sú premietnuté aj ich prípadné neuhradenie vo finálnej vyúčtovacej faktúre na základe celkového čerpania. Žalovaný považoval za absurdné, že žalobca sa v súdnych konaniach domáhal úhrady zálohových faktúr, pričom tieto už boli dávno zúčtované vo vyúčtovacích faktúrach a preplatky žalobca použil na úhradu splatných záväzkov. Mal za to, že žalobca si v podstate nárokuje úhradu uhradených platieb. Uviedol, že žalobca nereagoval na jeho výzvy na zaslanie vyúčtovania a ignoroval jeho požiadavky ako jeho zákazníka. Zároveň žalovaný poukázal na to, že doručil na súd dňa 27.02.2024 ďalšie vyjadrenie vo veci a v ktorom súdu predložil dve rôzne vyúčtovania za rok 2019, ktoré mali podľa neho preukazovať, že žalobca nevedie riadne evidenciu, nakoľko ním vyúčtovávané položky nie sú bez zjavných pochybností, pretože za rok 2019 vyhotovil vyúčtovanie dňa 12.03.2019, čo nie je reálne možné, pritom v jednom vyúčtovaní žalobca eviduje preplatok voči nemu a v druhom nedoplatok, takže nevedel, ktoré z vyúčtovaní je správne. Preto mu nie je jasné, na základe ktorého vyúčtovania žalobca podal voči nemu žalobu a ako vie preukázať nespochybniteľnú výšku svojho údajného nároku. Z vyššie uvedeného dôvodu žalovaný požiadal súd, aby odročil pojednávanie v tejto veci, vytýčené na deň 03.04.2024 do právoplatného skončenia žaloby o doručenie požadovaných vyúčtovaní, resp. aby toto odročil pojednávanie a zaviazal žalobcu doručiť mu predmetné vyúčtovania v rámci tohto konania. Súd prvej inštancie uviedol v napadnutom rozhodnutí, že vychádzal z výpovedí strán sporu ako aj z predložených listinných dôkazov: z LV č. XXXX k. ú. U., zo zmluvy o výkone správy zo dňa 06.06.2018, z vyúčtovania nákladov za rok 2019, zo zálohového listu, z mesačného predpisu zálohových platieb nákladov bytu platného od mája 2019, zo zálohového listu, z mesačného predpisu zálohových platieb nákladov platného od januára 2020, zo zálohového listu, z mesačného predpisu zálohových platieb nákladov platného od januára 2021, zo sumárnej analýzy platieb za nebytový priestor č. XXX za obdobie január - jún 2020, z reklamácie žalovaného žalobcovi, z protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti zo dňa 12.05.2020, z protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti zo dňa 04.08.2020, z e-mailovej komunikácie, zo žiadosti o zmenu odberateľa elektriny zo dňa 27.07.2020, z pokusu žalobcu o zmier zo dňa 22.05.2020, z výpisov z pohybov na bankovom účte a z fotokópie stavu vodomera. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - nebytového priestoru č. XXX nachádzajúceho sa na prízemí, vchod C, bytového domu súpisné č. XXXX, ktorý je postavený na parcele č. XXX/XXX a je evidovaný na LV č. XXXX pre k. ú. U. a to na základe kúpnej zmluvy zavkladovanej v katastri nehnuteľností pod č. V-3168/2019 dňa 23.04.2019, čo znamená, že od tohto dňa prešlo na žalovaného vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Žalobca ako správca uzatvoril dňa 06.06.2018 s pôvodným vlastníkom bytov a nebytových priestorov bytového domu - so spoločnosťou GREEN VILLAGE, s.r.o. zmluvu o výkone správy. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný ako nový vlastník predmetnej nehnuteľnosti síce predmetnú zmluvu o výkone správy zo dňa 06.06.2018 nepodpísal, avšak táto zmluva bola preňho záväzná s odkazom na ustanovenie § 8a ods. 7 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. V zmysle čl. III. ods. 2 písm. a) zmluvy, sa správca pri poskytovaní výkonu služieb správy majetkov vlastníkov zaviazal hospodáriť s ním s odbornou starostlivosťou a podľa jej čl. III. ods. 2 písm. e), sa správca pri poskytovaní výkonu služieb správy majetkov vlastníkov zaviazal sledovať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv od vlastníkov a vymáhať vzniknuté nedoplatky. Ďalej podľa čl. IV. ods. 2 zmluvy, sa vlastníci bytov a nebytových priestorov zaviazali za účelom zabezpečenia, údržby, opráv a správy domu, poukazovať mesačné preddavky do fondu opráv a mesačné preddavky na plnenie a podľa čl. III. bod 2 písm. f) zmluvy, platiť správcovi mesačne dohodnutý poplatok za výkon služieb zodpovedajúcich výkonu správy. Podľa čl. IV. ods. 3 zmluvy a podľa čl. IV bodu 2, bol vlastník bytu alebo nebytového priestoru povinný poukazovať platby správcovi pravidelne najneskôr do 10. dňa bežného mesiaca a podľa čl. III. ods. 9 zmluvy, bol vlastník bytu alebo nebytového priestoru vyúčtovaním zistený nedoplatok povinný zaplatiť správcovi po uplynutí 30. dňovej reklamačnej doby odo dňa doručenia vyúčtovania v lehote 15 dní. Súd prvej inštancie obranu žalovaného zhrnul do dvoch bodov a to, že developer odovzdal nebytový priestor žalovanému s 18 - mesačným oneskorením a že žalobca si riadne neplnil svoje povinnosti v zmysle zmluvy o výkone správy a prislúchajúcej právnej úpravy, nakoľko nedoručil žalovanému predpisy na úhradu zálohových platieb ani vyúčtovanie za roky 2019, 2020 a 2021 a že mu ani nedoručil pozvánku na schôdzu vlastníkov bytov a nebytových priestorov ako aj, že nesprávne vyčíslil jednotlivé položky vo vyúčtovaní za rok 2019. K namietanému oneskoreniu s odovzdaním nehnuteľnosti, súd prvej inštancie uviedol, že oneskorenie developera s odovzdaním nehnuteľnosti (nebytového priestoru), nemá vplyv na povinnosť žalovaného
ako jej vlastníka platiť preddavky mesačné preddavky do fondu opráv s poukazom na ustanovenie § 10 ods.1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov podľa ktorého, bol povinný v súlade so zmluvou o výkone správy poukazovať preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky, údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na žalovaného. V tejto súvislosti dôvodil, že skutočnosť, že žalovaný si nebytové priestory od developera prevzal až v roku 2020, ho nezbavovala povinností ako vlastníka od dňa, kedy sa reálne stal ich vlastníkom t. j. od 23.04.2019 a to s poukazom na § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností. S poukazom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný bol povinný žalobcovi zaplatiť nedoplatok na vyúčtovaní za rok 2019 za nebytový priestor č. XXX v zmysle vyúčtovania nákladov spojených s jeho užívaním za rok 2019 zo dňa 12.03.2020 a to v sume vo výške 365,81 eura a nedoplatok na zálohových platbách za nebytový priestor č. XXX za obdobie január - jún 2020 v zmysle zálohového listu mesačného predpisu zálohových platieb nákladov platného od mája 2019 a to v sume vo výške 396 eur , t. j. celkovo spolu vo výške 761,81 eura. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo na plnenie na základe nezaplatenia peňažného dlhu (predstavujúceho povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi nedoplatok na vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru č. XXX za rok 2019 a nedoplatok na zálohových platbách za predmetný nebytový priestor za obdobie od januára do júna 2020), teda porušením zmluvnej povinnosti žalovaného stanovenej zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s tým, že nemožno tento ich záväzkový vzťah považovať za obchodnoprávny záväzkový vzťah (záväzok vznikol uzatvorením zmluvy o výkone správy, ktorá je podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov osobitným typom zmluvy a vzťahujú sa na ňu ustanovenia tohto zákona a podporne ustanovenia Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie na základe uvedeného, na omeškanie žalovaného so splnením svojho dlhu žalobcovi, aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.02.2013, nakoľko záväzkový vzťah žalobcu a žalovaného vznikol po tomto dátume, žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššie ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, resp. ku dňu uplatneniu si úrokov z omeškania žalobcom. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 11.06.2020 vo výške 0 %, výška úrokov z omeškania ku dňu ich uplatnenia žalobcom t. j. ku dňu 11.06. 2020, patrila žalobcovi vo výške 5 % ročne. Prvým dňom omeškania žalovaného so zaplatením priznanej istiny bol deň 11.06.2020 s odkazom na čl. III. ods. 9 a čl. IV. ods. 3 predmetnej zmluvy o výkone správy. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že vyúčtovania, ktoré žalovaný predložil súdu podaním zo dňa 27.02.2024, nevyhodnotil ako nové dôkazy, nakoľko tieto musel mať k dispozícii skôr, ako ku dňu 27.02.2024, keďže konanie začalo dňa 22.07.2020, a preto s poukazom na ustanovenia § 149 a 153 ods. 2 CSP na tieto dôkazy neprihliadal a rovnako neprihliadal na žiadosť o predloženie vyúčtovaní za roky 2019 - 2023. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako strane, ktorá mala plný úspech vo veci samej, priznal podľa § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 4. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote dňa 27.05.2024 odvolanie, v ktorom namietal, že súd prvej inštancie pochybil z pohľadu procesného ako aj hmotnoprávneho. Procesné odvolacie námietky žalovaného: Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním predložený novoobjavený dôkaz preukazujúci zmätočné, nejednoznačné vedenie účtovníctva/evidencie žalobcu, keď mu žalobca doručil odlišné vyúčtovanie za rok 2019 ako žalobca uviedol v rámci žalobného návrhu. Taktiež žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním predložené dôkazy a to najmä fotografie stavu vodomera, ktoré preukazujú, že mu bolo účtované vodné a stočné napriek tomu, že vodu nespotreboval. Zároveň žalovaný namietal, že je od 03/2023 vo veľmi nepriaznivom zdravotnom stave, kedy bol po takmer úplnej strate zraku opakovane dlhodobo hospitalizovaný (je na dlhodobej PN) a pod silnou liečbou. Uviedol, že riadne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, avšak súd toto ospravedlnenie neakceptoval. Ďalej uviedol, že nebol v stave, kedy by si mohol nájsť právneho zástupcu/advokáta, ktorý by prevzal jeho zastupovanie. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie odmietol dôkaz bez toho, aby vydal uznesenie o skončení dokazovania. Hmotnoprávne odvolacie námietky žalovaného :
Žalovaný namietal, že žalobca v žalobe požadoval úhradu preddavkových platieb za 1. polovicu roka 2020, pričom tieto platby zúčtoval v rámci vyúčtovania za rok 2020 tzn., že žalobca sa domáhal duplicitne mesačných zálohových platieb, hoci za rok 2020 už následne vystavil ročné vyúčtovanie, v ktorom tieto platby fyzicky zúčtoval a označil ich ako neuhradené a teda v ročnom vyúčtovaní ich eviduje duplicitne ako pohľadávku. Mal za to, že každá zálohová platba a jej splatnosť zaniká okamihom vystavenia vyúčtovania, nakoľko smerodajný je účet (saldo) za daný rok vo vyúčtovaní alebo vyúčtovacej faktúre, kde sa zúčtuje skutočný stav prijatých záloh a nákladov. Rozdiel je buď nedoplatkom alebo preplatkom. Zdôraznil, že v prípade nedoplatku sa už nežaluje úhrada zálohových faktúr ale úhrada výsledku reálneho vyúčtovania, ktorého súčasťou sú zálohové platby. Namietal, že mu žalobca nedoručil riadne vyúčtovania za roky 2019, 2020, 2021, 2022, 2023 a ignoroval jeho všetky výzvy na ich doručenie, a preto nevedel riadne podať reklamácie týchto vyúčtovaní a ani uplatniť prostriedky obrany v rámci konania. Žalovaný namietal, že žalobca nevybavil riadne jeho reklamácie a že žalobca obmedzil jeho právo zúčastňovať sa stretnutí vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko mu nedoručuje pozvánky na schôdze. Žalovaný uviedol, že podal neodkladné opatrenie, aby súd zaviazal žalobcu na doručenie požadovaných vyúčtovaní ale neúspešne. 5. Podaním zo dňa 03.07.2024 sa k odvolaniu žalovaného vyjadril žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby postupom podľa § 386 písm. a) CSP, odvolanie odmietol s tým, že zároveň napadnutý rozsudok považuje za správny po vecnej aj právnej stránke. Žalobca poukázal na to, že z údajov z elektronického spisu, ako aj zo samotného odvolania žalovaného vyplýva, že napadnutý rozsudok bol žalovanému doručený dňa 10.05.2024, ktorý odvolanie na súd podal až dňa 27.05.2024, pričom uvedená skutočnosť vyplýva aj z výroku I. uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 29.05.2024, ktorým ho vyzval na odstránenie vád v lehote do 10 dní. Žalobca uviedol, že uvedené uznesenie bolo v zmysle údajov z elektronického súdneho spisu doručené žalovanému dňa 14.06.2024 t. j. lehota na odstránenie vád podania (odvolania) mu uplynula dňa 24.06.2024. Žalovaný však odvolanie opravil až podaním zo dňa 25.06.2024, t. j. po márnom uplynutí poskytnutej lehoty. 6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, po preskúmaní procesného postupu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku a po jeho preskúmaní v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 CSP a § 380 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného bolo podané včas a je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý odvolaním podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. Podľa Čl. 3 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. 8. Podľa Čl. 6 ods.1 CSP, strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. 9. Podľa Čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 10. Podľa Čl. 15 ods.1 a ods. 2 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. 11. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
12. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
13. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
14. Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
15. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končiť.
16. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
17. Podľa § 191 ods. 2 CSP, vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 18. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
19. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
20. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 21. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
22. Podľa § 379 CSP písm. a) CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý.
23. Podľa § 380 ods.1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
24. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
25. Podľa § 381 ods.1 CSP, odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom.
26. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
27. Podľa § 389 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí.
28. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
29. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
30. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
31. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie procesnej, vecnej a právnej správnosti napadnutého rozsudku.
32. Úlohou odvolacieho súdu bolo preskúmať, či odvolacie dôvody žalovaného sú dôvodné.
33. V prejednávanom súdnom spore je predmetom konania nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie istiny v sume vo výške 761,81 eura s príslušenstvom, ktorý pozostáva z neuhradeného nedoplatku z vyúčtovania nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru č. XXX za rok 2019 v sume vo výške 365,81 eura a z nedoplatku na zálohových platbách za nebytový priestor č. XXX za obdobie január až jún 2020 v sume vo výške 396 eur. 34. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci. 35. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, napadnutým rozsudkom v rozsahu napadnutom odvolaním a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, s odvolaním žalovaného, vyjadrením žalobcu k odvolaniu žalovaného, odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovaného bolo dôvodné, nakoľko v napadnutom rozhodnutí absentuje presvedčivé odôvodnenie, v ktorom by sa súd prvej inštancie náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci k ustáleným skutkovým a právnym záverom. 36. K odvolacej námietke žalovaného, že žalobca mu nedoručil riadne vyúčtovania za roky 2019, 2020, 2021, 2022, 2023 a ignoroval jeho všetky výzvy na ich doručenie, a preto nevedel riadne podať reklamácie týchto vyúčtovaní a ani uplatniť prostriedky obrany v rámci konania a že žalobca nevybavil riadne jeho reklamácie, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa zaoberal iba obranou žalovaného uvedenou v jeho bode 28. 1.: „1. odovzdanie predmetných priestorov bolo z dôvodov na strane predávajúceho/developera (GREEN VILLAGE s.r.o.) realizované s 18 mesačným oneskorením až dňa 04.08.2020,“, keďže v odôvodnení bodu 29. napadnutého rozsudku uviedol, že „Súd obranu žalovaného hodnotil v bode 1. ako neodôvodnenú z toho dôvodu, že žalovaný sa vlastníkom predmetných nehnuteľností stal na základe kúpnej zmluvy, zavkladovanej pod č. V-3168/2019 dňa 23.04.2019, čo znamená, že od tohto dňa mu ako vlastníkovi predmetnej nehnuteľnosti vznikli práva a povinnosti v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z., napríklad podľa ust. § 10 ods. 1 veta prvá, podľa ktorého bol povinný v súlade so zmluvou o výkone správy zo dňa 06.06.2018 poukazovať preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky, údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Skutočnosť, že žalovaný si predmetné nehnuteľnosti prevzal až v roku 2020 ho nezbavovala povinností vlastníka od dňa, kedy sa reálne vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti stal (dňa 23.04.2019), a to s poukazom na ust. § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a ustanovenia zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností.“ Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec argumentačne nevysporiadal s obranou žalovaného v konaní, ktorú zhrnul v bode 28.2 napadnutého rozsudku: „2. žalobca si riadne neplnil svoje povinnosti v zmysle zmluvy o výkone správy a prislúchajúcej právnej úpravy, nakoľko nedoručil žalovanému predpisy na úhradu zálohových platieb ani Vyúčtovanie za roky 2019, 2020 a 2021, ani mu nedoručil pozvánku na schôdzu vlastníkov bytov a nebytových priestorov a nesprávne vyčíslil jednotlivé položky vo Vyúčtovaní za rok 2019“. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný uviedol vyššie uvedené argumenty už v podanom odpore (viď č. l. 23 - 24 s. sp.), ako aj vo vyjadrení k žalobe zo dňa 24.02.2021 (viď č. l. 59 - 60 s. sp.), vo vyjadreniach zo dňa 04.09.2023 (viď č. l. 113) a zo dňa 24.11.2023 (viď č. l. 139 s. sp.) t. j., že žalobca mu nedoručil riadne predpisy zálohových platieb a ročné vyúčtovanie zálohových platieb, čo zároveň aj reklamoval u žalobcu podaním zo dňa 18.08.2020 a doručeným mu dňa 26.08.2020, kde ho žiadal o špecifikáciu ním uplatnenej pohľadávky voči nemu a teda, z akého titulu a akým spôsobom bola určená jej výška a ďalej, že v lehote 7 dní žiadal žalovaného o zaslanie zálohového predpisu mesačných platieb a doručenie dokladov, na základe ktorých bol vyzvaný na úhradu ním požadovanej sumy (viď č. l. 25 s. sp.). Žalovaný sa ďalej bránil tým, že o existencii uplatnenej pohľadávky žalobcom voči nemu sa dozvedel až z doručeného platobného rozkazu sp. zn. 12Up/1456/2020 zo dňa 06.08.2020 pričom poukázal na to, že žalobca si svoj nárok voči nemu uplatňuje ako zálohové platby za poskytnuté služby v súvislosti s užívaním nebytových priestorov (viď č. l. 19 - 20 s. sp.). Žalovaný zároveň argumentoval, že žiadne služby nemohol využívať, nakoľko nebytový priestor nemal v držbe z dôvodov na strane developera a správcovi tak nemohli vzniknúť žiadne náklady. Žalovaný mal za to, že žalobca si ako
správca riadne neplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o výkone správy a tým porušil svoje povinnosti najmä ustanovenie čl. III. ods. 5, 6, 7 a 11. Žalobca v konaní popieral tvrdenia žalovaného a tvrdil, že žalovanému riadne doručil vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru za rok 2019 ako aj predpis zálohových platieb nákladov nebytového priestoru platný od 5/2019, avšak listinné dôkazy súdu prvej inštancie o svojom tvrdení však nepredložil (viď vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaného č. l. 45a s. sp.). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku komplexne nezaoberal celou obranou žalovaného a neuviedol, na základe akých konkrétnych dôkazov dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému je dôvodný, a prečo ho priznal v danej výške. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa taktiež nezaoberal argumentáciou žalovaného v konaní a to, že žalobcovi zaslal reklamáciu o zaslanie zálohového predpisu mesačných platieb a doručenie dokladov, na základe ktorých bol žalovaný vyzvaný na úhradu pohľadávky žalobcu (viď č. l. 25 s. sp.). Odvolací súd konštatuje, že písomné vyhotovenie rozhodnutia súdu prvej inštancie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, nakoľko súd neuviedol, z ktorých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní vo veci vychádzal a ako ich vyhodnotil. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí iba stručne v bode 29. uviedol, že obranu žalovaného zhrnutú v bode 28.1 hodnotil ako neodôvodnenú, ďalšou obranou žalovaného zhrnutou v bode 28.2 napadnutého rozsudku, sa však už nezaoberal.
V danom prípade v napadnutom rozhodnutí absentuje presvedčivé odôvodnenie, v ktorom by sa súd prvej inštancie náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci k ustáleným skutkovým a právnym záverom. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre kvalitné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je nepostačujúce, ak súd síce vymenuje určité dôkazy a cituje ich obsah, ale neuvedie, čo konkrétne z nich zistil. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, pričom jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 6/03). Opomenutie kľúčových dôkazov alebo absencia vysvetlenia, prečo súd určité dôkazy vykonal a iné nie, resp. prečo im pripísal alebo nepripísal vierohodnosť, priamo zakladá porušenie ústavného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces 8III. ÚS 119/03, 2II. ÚS 307/2014. Hoci súdy nemajú povinnosť reagovať na každý detailný argument, ignorovanie ťažiskových dôkazných návrhov a argumentov bez ústavne akceptovateľného vysvetlenia je neprípustným zásahom do práv účastníka konania II. ÚS 307/2014, 4III. ÚS 401/2020.
Povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodňovať z hľadiska zákonom stanovených obligatórnych náležitostí je súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces vylučujúci ľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie strán sporu, že súd sa ich vecou dostatočne náležite zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených rozhodujúcich skutočností. Dodržanie zákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia predpokladá, že z neho bude vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a že sa v ňom súd adekvátne, čo do myšlienkových postupov racionálne logickým spôsobom vysporiada so všetkými dôkazmi ako aj skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli najavo a tiež aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu, na ktorých spočívajú ich námietky a je založená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci. Porušenie práva strany sporu na riadne odôvodnenie rozsudku znamená upretie jej práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a súčasne sa jej odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti nemu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Pokiaľ z odôvodnenia rozhodnutia dostatočne jeho výrok nevyplýva, teda nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý podklad pre tento výrok, odvolací súd bez ďalšieho takéto rozhodnutie zruší, hoci by sa aj výrok ukázal správny pri náležitom odôvodnení, odvolaciemu súdu neprináleží totiž svojim rozhodnutím odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nahrádzať. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť účastníkov konania využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom, medzi ktoré patrí aj právo na relevantné a zákonu zodpovedajúce konanie súdov - ich procesný postup. Civilné súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Pod procesným postupom súdu sa rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samotné prejednanie veci umožňujúce strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení aktívnou účasťou na konaní. Pojem
porušenia práva účastníka na spravodlivý proces nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky predložené dôkazy sporovými stranami v konaní jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a svojim procesným postupom tak odňal žalovanému právo na spravodlivý súdny proces, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, z ktorého obsahu musí byť zrejmé, ako sa vysporiadal s podstatnými skutočnosťami dôležitými pre jeho rozhodnutie a z ktorého bude vyplývať, na akom základe je postavené. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Odvolací súd zdôrazňuje, že mu v takomto prípade neprináleží svojim rozhodnutím nahrádzať odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko by bolo stranám sporu odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je rovnako súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Odvolací súd preto považuje túto námietku žalovaného za dôvodnú. 37. Vzhľadom na nedostatky v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému uplatňovať procesné právo na riadne odôvodnenie rozsudku, keď mu uprel právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom a tým aj možnosť v odvolacom konaní náležite skutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom z hľadiska dôvodov, pre ktoré návrhu nevyhovel. Nezahrnutie otázky, na ktorú bolo potrebné odpovedať, ako aj nedostatočná odpoveď, predstavujú odklon od ideálneho odôvodnenia a znižujú presvedčivosť súdneho rozhodnutia ako takého. Ak však v rozhodnutí absentuje odôvodnenie skutočností, na ktorých súd založil svoje rozhodnutie, tento nedostatok dosahuje značnú intenzitu a predstavuje tak porušenie práva na spravodlivý proces v podobe nepreskúmateľnosti rozhodnutia. 38. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd poukazuje na to, že na právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na právo na spravodlivý súdny proces je poukázané vo viacerých rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. I. ÚS 110/07 a sp. zn. IV. ÚS 296/09). V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 296/09 sa uvádza: „Otázka, či súd nevyhovel požiadavke odôvodnenia vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže byť zodpovedaná iba s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06)“. Ďalej v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 107/07 sa uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ Taktiež v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 14/07 sa uvádza: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ (k tomu ďalej viď napr. aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky - IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
39. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, výstižne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nároku a obranou proti takémuto uplatňovanému nároku. Rozhodnutie súdu, ako orgánu verejnej moci, nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strán sporu, avšak vo všetkých svojich častiach musí zodpovedať zákonným požiadavkám, ktoré vymedzujú obligatórne náležitosti odôvodnenia rozsudku, významné z hľadiska kontroly správnosti rozhodnutia a postupu súdu pri jeho vydávaní, resp. z hľadiska preskúmateľnosti zákonnosti, opodstatnenosti a spravodlivosti jeho výroku.
40. Po preskúmaní veci, odvolací súd vyhodnotil závery súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku za minimálne predčasné a jeho odôvodnenie s poukazom na uvedené súvislosti za nepreskúmateľné v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. 41. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne procesne postupoval, keď svoje rozhodnutie riadnym a preskúmateľným spôsobom neodôvodnil, čím naplnil dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
42. Úlohou súdu prvej inštancie bude v novom konaní opätovne sa zaoberať posúdením sporných a nesporných otázok a to v kontexte procesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného ako aj v nadväznosti na všetky vykonané dôkazy, ktoré majú podstatný význam pre konanie a procesný postup súdu. Po opísaní skutkového stavu je nevyhnutné uviesť, ktoré z navrhovaných dôkazov boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán sporu boli nimi potvrdené alebo vyvrátené. Pri vykonávaní dokazovania a hodnotení dôkazov bude mať súd prvej inštancie na zreteli zásadu, ktorou je ovládané civilné sporové konanie a to, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, v zmysle ktorej kto tvrdí, ten dokazuje. Strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a svoje tvrdenia preukazovať dôkazmi, ako aj obsah tejto jej povinnosti, sa odvíja od hmotného práva. S ohľadom na zásadu uvedenú v Čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Tým je vymedzená základná povinnosť sporovej strany predkladať skutkové tvrdenia aj dôkazy. Strana konania má najprv rozhodujúce skutočnosti tvrdiť a až dôkazmi má byť ich pravdivosť preukázaná, teda až vykonanými dôkazmi majú byť tieto skutkové tvrdenia potvrdené, alebo vyvrátené.
Súd prvej inštancie vykoná dokazovanie postupom podľa § 185 CSP a na základe riadne zisteného skutkového stavu s poukazom na skutkové tvrdenia sporových strán v konaní a nimi predložené dôkazy, tieto posúdi a riadne vyhodnotí a to jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 CSP, pričom zistený skutkový základ subsumuje pod príslušné právne normy.
V nadväznosti na vyššie uvedené, súd prvej inštancie ustáli právny základ uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému a vyhodnotí jeho oprávnenosť a výšku. Taktiež sa súd prvej inštancie bude zaoberať obranou žalovaného a to, že žalobca mu nedoručil riadne predpis zálohových platieb a ročné vyúčtovanie zálohových platieb v spornom období a v tejto súvislosti sa bude zároveň zaoberať otázkou oprávnenosti uplatnenej reklamácie žalovaným voči žalobcovi a to vo vzťahu k uplatňovanému nároku žalobcu voči žalovanému.
Z odôvodnenia nového rozhodnutia pritom musí byť jasné, ako súd prvej inštancie vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené stranami sporu a aké z nich vyvodil skutkové a právne závery s tým, že ich riadne a zrozumiteľným spôsobom odôvodní spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo preskúmateľné a s prihliadnutím na právny názor vyslovený odvolacím súdom v tomto rozhodnutí vec opätovne rozhodne.
43. Právny názor odvolacieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí je podľa § 391 ods. 2 CSP pre súd prvej inštancie záväzný. 44. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 3 a § 262 ods. 1 CSP v novom rozhodnutí o veci.
45. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).