Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 6/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2003 v senáte

zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej

v konaní o sťažnosti spoločnosti s ručením obmedzeným R. CS V., Č. r., zastúpenej

advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. apríla 2002 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti s ručením obmedzeným R. CS V. podľa čl. 46 ods. 1

a 2 rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. apríla 2002 p o r u š e n é b o l o .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2002 a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. augusta

2002 doručené podanie spoločnosti s ručením obmedzeným R. CS V. (ďalej len

„sťažovateľka“), Č. r., zastúpenej advokátkou JUDr. D. V., B., označené ako „Ústavná

sťažnosť podľa ust. SR o porušení ust. Čl. 46 ods. 2 SR a ust. Čl. 46

ods. 1 SR“ proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo:

„Dňa 29. apríla 2002 vydal NS SR uznesenie sp. zn.: , ktorým zastavil

konanie o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu – Ministerstva

zdravotníctva SR – z 5. 9. 2001, ktoré započalo podaním sťažovateľa dňa 2. 10. 2001.

Rozhodnutie NS SR bolo doručené právnej zástupkyni žalobcu (sťažovateľa) dňa

11. 6. 2002, kedy súčasne tiež nadobudlo právoplatnosť.

Máme za to, že právomoc Ústavného súdu je daná ust. SR

v spojení s ust. , lehota podľa ust.

v platnom znení je dodržaná. ...

NS SR konanie zastavil z dôvodu, že sťažovateľ nebol osobou oprávnenou podať

správnu žalobu v zmysle ust. , nakoľko dospel k záveru, že žalobca

(sťažovateľ) nebol účastníkom správneho konania, ktorého výsledkom bolo žalobou

napádané rozhodnutie správneho orgánu a nemohol byť ukrátený na svojich subjektívnych

právach.

NS SR za takéhoto účastníka považoval organizačnú zložku podniku sťažovateľa: R.

CS, s. r. o. – organizačná zložka Slovenská republika, umiestnenú v N. Z. ...

Podľa ust. (platného v čase správnej žaloby) preskúmavajú súdy

zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická

osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená takýmto rozhodnutím.

Je zrejmé, že účastníkom konania môže byť len osoba, teda subjekt práva, ktorý môže

byť rozhodnutím správneho orgánu ukrátený na svojich právach. ...

Podľa ust. sa organizačnou zložkou podniku rozumie odštepný závod

alebo iný organizačný útvar podniku podľa tohto zákona alebo osobitného zákona.

Podľa ust. 7 ods. 1 a 2 je odštepný závod organizačná zložka podniku, ktorá je

ako odštepný závod zapísaná v obchodnom registri. Pri prevádzkovaní odštepného závodu

sa používa obchodné meno podnikateľa s dodatkom, že ide o odštepný závod; obdobné

postavenie ako odštepný závod má aj iná organizačná zložka, ak zákon ustanovuje, že sa

zapisuje do obchodného registra.

Podľa ust. sa podnikom rozumie súbor hmotných, ako aj osobných

a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty,

ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju

povahu majú tomuto účelu slúžiť.

Podľa ust. je podnikateľom osoba zapísaná v obchodnom

registri.

Podľa ust. sa podnikaním zahraničnej osoby na území Slovenskej

republiky rozumie podnikanie tejto osoby, ak má podnik alebo jeho organizačnú zložku

umiestnenú na území Slovenskej republiky.

Zriaďovateľom označenej organizačnej zložky R. CS, s. r. o. – organizačná zložka

Slovenská republika je sťažovateľ.

Máme za to, že označená organizačná zložka má povahu časti podniku sťažovateľa,

čo však ako „podnik“ (= súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek

podnikania) nie je subjekt, ale objekt práva.

Máme za to, že skutočnosť, že sa organizačná zložka podniku (zahraničnej osoby)

zapisuje do obchodného registra nemôže mať za následok vznik jej právnej subjektivity.

Prijatím opačného záveru by totiž zrejme došlo k stotožneniu pojmov podnikateľ a podnik.

Tvrdíme, že označená organizačná zložka nemá právnu subjektivitu a teda ani

nemohla byť účastníkom súdneho (ba ani správneho) konania. ...

Vlastníkom podniku (jeho hmotných a nehmotných zložiek) a prevádzkovateľom

podniku je podnikateľ.

Máme za to, že uvedená skutočnosť odôvodňuje záver, v zmysle ktorého sa sťažovateľ

mohol cítiť byť dotknutý na svojich právach, nakoľko predmetné rozhodnutie v prípade jeho

vykonania by jednoznačne zasiahlo do majetku sťažovateľa. ...

Podľa ust. Čl. 46 ods. 1 SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ust. Čl. 46 ods. 2 SR môže sa ten, kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Sťažovateľ sa v zmysle SR a spôsobom stanoveným obrátil na NS SR

tvrdiac, že sa cíti byť dotknutý na svojich právach vyššie citovaným rozhodnutím MZ SR

a žiadal preskúmanie jeho zákonnosti.

Tvrdíme, že NS SR svojím uznesením sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom

a tak porušiac Čl. 46 ods. 1 a 2 SR zasiahol do základných práv a slobôd

sťažovateľa.“

Sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd jej ústavnú sťažnosť pripustil a po

preskúmaní veci jej vyhovel a vydal nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.: z 29. 4. 2002, právoplatným

dňa 11. 6. 2002, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa uvedené v Čl. 46

ods. 1 a 2 SR.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: z 29. 4. 2002, právoplatné dňa

11. 6. 2002 sa zrušuje.

Vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala zákonom predpísané náležitosti upravené

v o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a ústavný súd pri jej predbežnom

prerokovaní nezistil ani ďalšie dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného

zákona, uznesením z 22. januára 2003 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd

sa 27. januára 2003 obrátil na predsedu najvyššieho súdu so žiadosťou o vyjadrenie sa

k prijatej sťažnosti. Vo vyjadrení najvyššieho súdu z 18. februára 2003 (Snj 29/03) sa

uvádza:

«Štátny ústav pre kontrolu liečiv (č. l. 7) vydal rozhodnutím č. 3/98 z 31. 3. 1998

súhlas pre zásobovaciu organizáciu R. SR s. r. o. N. Tento súhlas vyjadril takto:

„Predmetom činnosti tejto novej organizácie bude dovoz, vývoz, skladovanie

a distribúcia v Slovenskej republike schválených a registrovaných zdravotníckych pomôcok,

zdravotníckej techniky“.

Súhlas nevydal pre R. CS spol. s r. o., V., ČR. Strana 7 spisu. Ani na str. 12 spisu.

Konajúci sudca JUDr. B. vyzval úpravou (č. l. 14) z 11. 10. 2001 napriek tomu, že na č. l. 1

(prvá strana) bol súdny poplatok zaplatený. Na to ho upozornila advokátka žalobcu (č. l.

15). Žalobca neuvádza aký vzťah, a či nejaký vôbec, je medzi ním a subjektom, ktorému

bola pokuta uložená. Tento subjekt nie je označený žalobcom ako žalobca. Pokuta uložená

podľa výroku rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa neznámemu subjektu (nad

rozhodnutím je adresa R. CS, spol. s r. o. – organizačná zložka SR, P. K., N. Z.

a v dôvodoch rozhodnutia sa uvádza v druhom riadku dôvodov „... bolo zistené, že

spoločnosť R. CS, spol. s r. o. a R. SK, spol. s r. o. so sídlom v N. Z. vykonáva

veľkodistribúciu zdravotníckych pomôcok bez povolenia vydaného príslušným orgánom na

túto činnosť a tovar, o povolenie nepožiadali. Konateľom obidvoch firiem v Slovenskej

republike je P. K...“. Rozhodnutie o rozklade už v texte záhlavia rozhodnutia, že „... na

základe žiadosti účastníka konania R. CS spol. s r. o. – organizačná zložka SR N. Z. z 20. 6.

2000 ... „o rozklade rozkladu vyhovuje a napadnuté rozhodnutie mení tak, že výšku pokuty

500 000 Sk znižuje na 250 000 Sk. Ostatné časti rozhodnutia zostávajú nezmenené. Takto

rozhodnutie zaväzuje iného účastníka konania, nie však žalobcu. Ak zaviazaný subjekt má

právnu subjektivitu, potom žalobca nebol účastníkom konania. Ak ju nemá, zaviazal

správny orgán nejestvujúci právny subjekt. To, že uložená pokuta môže v konečných

dôsledkoch postihnúť aj žalobcu je inou otázkou.

Žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník

konania bola rozhodnutím správneho orgánu poškodená na svojich právach. Žalobca nebol

ani účastníkom konania, nepodal tam opravné prostriedky proti rozhodnutiu správneho

orgánu I. stupňa. Žalobcom môže byť aj fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že s ňou

v správnom konaní ako s účastníkom konať malo.

Žalobca v správnom konaní účastníkom nebol, ani sa s ňou konať nemalo, keďže sa

počas správneho konania o účastníctvo neuchádzala. Preto žalobca nemá aktívnu

legitimáciu.

Žalobca tvrdí, že účastníkmi správneho konania sú jeho organizačné súčasti. Ak ich

nechal konať v správnom konaní, mali by byť samostatnými.

Žaloba trpí vadami, keď sa uvádza, že účastníkom správneho konania bola jeho

organizačná zložka označená ako R. CS spol. s r. o. – organizačná zložka SR, N. Z.

Týmto názvom zloženého z cudzích slov a skratkou CS a SR s cudzím slovom názvu

R. Pri tisíckach subjektov, ktorý označujú svoje s. r. o. cudzími názvami a skratkami veľkých

písmenami ministerstvo ani Najvyšší súd SR nechápali CS ako Česko a SK ako Slovensko.

Advokátka žalobcu vie aké je jeho meno a domnieva sa, že to je samozrejmé, aby to vedeli

i iné subjekty. Bolo povinnosťou zástupkyne žalobcu opísať zrozumiteľne názov žalobcu

s rozlúštením písmen. Tiež to, v akom vzťahu sú tieto subjekty k žalobcovi.

Keď správne konanie na I. i II. stupni prebehlo bez toho, aby žalobca do konania

vstúpil a omyl napravil, nechal prejsť celé konanie správnych orgánov azda s nesprávnymi,

resp. neexistujúcimi subjektmi.

Preto aj Najvyšší súd SR mal za to, že žalobca nie je aktívne legitimovaný, čo za

súčasného stavu neznalosti skutočného postavenia účastníka správneho konania a už bez

administratívnych spisov správnych orgánov nie je s určitosťou vyriešené. Pretože žalobu

podal iný subjekt ako sú účastníci sporu, bola pokuta uložená nie žalobcovi, ale

neexistujúcemu subjektu. V takom prípade nie je rozhodnutie správneho orgánu exekučným

a konanie malo byť zastavené.»

Vzhľadom na to, že obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho

pojednávania, ústavný súd podľa o sťažnosti

sťažovateľky konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do

úvahy, že táto namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu, ktoré zohráva

v demokratickej spoločnosti natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach

jeho uplatnenia neprichádzajú zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také

interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo byť

jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie

všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci,

rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa

zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť.

Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil

a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní

o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého

súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Európsky súd pre ľudské práva

v prípade Hadjanastssiou v. Grécko uviedol, že: „Zmluvné strany (dohovoru) požívajú

širokú možnosť voľby primeraných prostriedkov, aby zaistili, že ich súdne systémy spĺňajú

požiadavky čl. 6 dohovoru. Vnútroštátne súdy musia však dostatočne jasne uviesť dôvody,

na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia“ (sťažnosť č. 20945/87 a rozsudok súdu

zo 16. decembra 2002). Požiadavka jasného a jednoznačného odôvodnenia súdnych

rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej

povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje o uplatnení alebo

ochrane základných práv a slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve

o ľudských právach. Z uvedených hľadísk (požiadaviek) preskúmal ústavný súd

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2002 o zastavení konania

a zistil, že ide o rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o uplatnení základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a 2 tak, že konanie o jej žalobe

v správnom súdnictve bolo zastavené. Zákonné náležitosti uznesení sú upravené v § 167 až

171 v znení neskorších predpisov [ďalej

len „OSP“ (súčasťou ktorých je aj odôvodnenie podľa § 167 ods. 1, pričom ustanovenie

odseku 2 toho istého ustanovenia nevylučuje, aby sa na uznesenia použili aj ustanovenia

o rozsudku, „ak nie je ďalej ustanovené inak“)].

V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že žalobu v správnom súdnictve podala

zahraničná právnická osoba, ktorá na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú

činnosť prostredníctvom svojej organizačnej zložky so sídlom v N. Z. a ktorá podľa jej

tvrdenia bola tiež účastníkom správneho konania pred Ministerstvom zdravotníctva

Slovenskej republiky o uložení pokuty podľa o liekoch

a zdravotníckych pomôckach, o zmene o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o reklame v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o liekoch a zdravotníckych pomôckach“).

Konanie o jej žalobe najvyšší súd zastavil s odôvodnením, podľa ktorého:

„Z rozhodnutí správnych orgánov z 24. 5. 2000 a 5. 9. 2001 je zrejmé, že účastníkom

konania bola R. CS s. r. o. organizačná zložka SR, N. Z. a nie žalobca“, a keďže „žalobca

nebol účastníkom správneho konania nebol osobou oprávnenou na podanie žaloby

a nemohol byť ukrátený na svojich subjektívnych právach“. Žiadne iné odôvodnenie

postupu najvyššieho súdu v jeho rozhodnutí obsiahnuté nie je. Z predloženého súdneho

spisu ústavný súd zistil, že zistenia a konštatovania uvedené v jeho uznesení sa opierajú len

o formálne posudzovanie obsahu napadnutých rozhodnutí správneho orgánu, v ktorom sa

používajú viaceré nesprávne, neúplné alebo právnemu stavu nezodpovedajúce údaje.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je vôbec vyriešený vzťah medzi

označeným účastníkom správneho konania a žalobkyňou z hľadiska toho, že sťažovateľka

tvrdila aj v konaní pred najvyšším súdom, že napáda rozhodnutie správneho orgánu

z dôvodu, že sa týka jej organizačnej zložky zapísanej v príslušnom obchodnom registri

Slovenskej republiky. Najvyšší súd bol preto povinný skúmať z úradnej povinnosti otázku

procesnej spôsobilosti sťažovateľky v konaní pred ním vo vzťahu k procesnej spôsobilosti

toho, komu bola pokuta uložená a až z týchto zistení mal vyvodiť (a aj odôvodniť) svoj

záver o tom, či žalobu v správnom súdnictve podala oprávnená alebo neoprávnená osoba.

Aj v prípade zistenia najvyššieho súdu, že účastníčkou správneho konania bola organizačná

zložka sťažovateľky, bolo nevyhnutné zodpovedajúce odôvodnenie rozhodnutia o zastavení

konania. Keďže označené rozhodnutie najvyššieho súdu ale nespĺňalo ústavné kritériá

jasnosti, jednoznačnosti a dostatočnosti dôvodov, na ktorých bolo založené, ústavný súd

rozhodol, že zastavením konania v posudzovanej veci ním došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a .

Ústavný súd v súlade s preto zrušil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a podľa mu vrátil vec na

ďalšie konanie. V tomto konaní je najvyšší súd viazaný podľa § 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde právnym názorom ústavného súdu, v súlade s ktorým rešpektovaniu

základného práva sťažovateľky podľa a 2 zodpovedá taký jeho postup,

v rámci ktorého objasní vzťah medzi sťažovateľkou (žalobkyňou) a jej organizačnou

zložkou uvedenou v napadnutom rozhodnutí Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

republiky a podľa toho o žalobe sťažovateľky rozhodne s náležitým odôvodnením.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2003