Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 273/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO 31 320 155, zastúpenej Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Humenné sp. zn. z 5. februára 2026 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. z 5. februára 2026 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Humenné sp. zn. z 5. februára 2026 z r u š u j e a v e c v r a c i a Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Humenné j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 521,61 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Navrhuje zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci okresnému súdu, ako aj priznanie náhrady trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola sporovou stranou v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa žalobca ( ) domáhal určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Rozsudkom sp. zn. zo 17. marca 2025 v spojení s opravným uznesením z 8. augusta 2025 okresný súd vo výrokoch I až VIII určil neprijateľnosť jednotlivých zmluvných podmienok, ktoré boli obsahom Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a. s., k zmluve o poskytnutí spotrebného úveru uzavretej medzi sporovými stranami. Výrokom IX rozsudku okresného súdu zo 17. marca 2025 okresný súd žalobcovi priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Na odvolanie bol rozsudok okresného súdu zo 17. marca 2025 rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 14. októbra 2025 potvrdený vo výrokoch III a IX (trovy konania) ako vecne správny a zároveň bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 5. decembra 2025 vydaným vyšším súdnym úradníkom zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi trovy konania 3 685,55 eur.

5. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2025 bola napadnutým uznesením okresného súdu zamietnutá. Okresný súd sa v podstatnom stotožnil s právnym názorom vyššieho súdneho úradníka o tom, že predmetom konania bol nárok žalobcu na určenie neprijateľnosti 8 zmluvných podmienok, pričom odmena bola určená samostatne za konanie o každej zmluvnej podmienke zvlášť.

6. Uznesením ústavného súdu sp. zn. zo 7. mája 2026 bola ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu.

II. Argumentácia sťažovateľky

7. Podstatou argumentácie sťažovateľky je tvrdenie o arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré spočíva v posúdení predmetu konania. Podľa sťažovateľky ide o jeden predmet konania bez ohľadu na počet vyhlásených neprijateľných zmluvných podmienok. Na podporu svojej argumentácie poukazuje sťažovateľka na uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 26. augusta 2025. Okresný súd sa vôbec nevysporiadal s citovaným rozhodnutím ústavného súdu, na ktoré poukazovala sťažovateľka aj v sťažnosti.

8. Problematikou priznania nároku na náhradu trov konania v prípadoch určenia neplatnosti zmluvných podmienok sa podľa sťažovateľky zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C-224/19, ktorý ozrejmil, že ide o jeden predmet konania.

9. Sťažovateľka dôvodí, že v jej prípade nejde o bežnú polemiku s právnym názorom všeobecného súdu, ale o prípad zjavnej svojvôle, ktorá má ústavnoprávny rozmer, pretože súd bez odôvodnenia odmietol aplikovať judikát ústavného súdu v skutkovo totožnej veci, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty.

III. Vyjadrenia okresného súdu a zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

III.1. Vyjadrenie okresného súdu:

10. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu, ktorý v prípise sp. zn. Spr 4004/26 z 12. júna 2026 potvrdil skutkový stav uvádzaný sťažovateľkou. V konkrétnostiach akcentoval názor sudcu konajúceho vo veci sťažovateľky, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania bolo správne, keď pri rozhodovaní o výške odmeny právneho zastúpenia rozhodoval v súlade s v spojení s Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Vychádzal z toho, že predmetom žaloby vo veci sp. zn. bolo určenie ôsmich neprijateľných podmienok, pričom každá jedna zmluvná podmienka mohla byť predmetom samostatnej žaloby a mohla predstavovať samostatný nárok, ktorý mohol byť na súde uplatnený samostatne. Žalobca navrhol určiť neprijateľnosť len niektorých zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktoré súd preto musel posúdiť samostatne vo vzťahu k tvrdeným skutočnostiam a aplikovaným právnym predpisom.

III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:

11. Zúčastnená osoba na výzvu ústavného súdu reagovala podaním z 23. júna 2026, v ktorom konštatovala správnosť napádaného rozhodnutia okresného súdu, pričom argumentáciu okresného súdu označila za dostatočnú a ústavne udržateľnú. Poukázala na teóriu práva a súdnu prax, z ktorých vyplýva, že pojem vec je ekvivalentom k pojmu nárok, pričom znamená samostatnosť vymáhateľného práva (samostatný predmet). Žalobou preto boli uplatnené viaceré samostatné nároky. Poukázala na možný prípad určenia neprijateľnosti len jedného z viacerých namietaných nárokov na vyslovenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a zamietnutie ostatných a polemizovala s argumentáciou sťažovateľky o tom, či by vec posúdila ako majúcu dva predmety.

12. Zároveň vyzdvihla zjavnú nelogickosť v posúdení predmetu konania a dôvodila v tomto smere nevyhnutnosťou posúdiť každú zmluvnú podmienku po právnej a skutkovej stránke samostatne a rovnako tak aj samostatnosťou a rôznorodosťou obrany. Súčasne predniesla argument o možnosti podania odvolania len proti niektorej z mnohých zmluvných podmienok.

13. Analogicky poukázala na rozhodovanie o trovách konania v prípade veci týkajúcej sa bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pri ktorom sa vychádza z rovnakého skutkového základu, ale trovy sa rozhodujú aplikáciou .

14. V súvislosti s uznesením ústavného súdu z 26. augusta 2025 zdôraznila jeho nemeritórny charakter.

15. K sťažovateľkou uplatnenej argumentácii o nesprávnosti uplatnenej sumy dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) 23 % zúčastnená osoba poukázala na relevantné časti o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zdôraznila, že ak dôjde k dodaniu služby advokáta, ktorá je predmetom dane podľa , vzniká podľa daňová povinnosť, pričom pod týmto pojmom je

potrebné rozumieť moment, keď sa daňový úrad stane oprávneným požadovať sumu dane od osoby povinnej túto daň zaplatiť. Na účely výpočtu sumy dane pritom vždy platí, že pri vzniku daňovej povinnosti sa použije výlučná sadzba dane platná v tento moment.

16. Za moment dodania služby pri výkone advokátskej činnosti je podľa ustálenej praxe potrebné vychádzať z toho, že právne služby advokáta pri zastupovaní klientov v civilnom súdnom konaní sú klientovi poskytnuté dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku súdu a týmto dňom vzniká daňová povinnosť vyhotoviť faktúru. Ak teda vec bola právoplatne skončená až v roku 2025, potom bol postup okresného súdu správny, ak priznal DPH v sadzbe platnej s účinnosťou od 1. januára 2025.

III.3. Replika sťažovateľky:

17. Sťažovateľka v replike doručenej ústavnému súdu 3. júla 2026 zotrvala na podanej ústavnej sťažnosti s odkazom na aprobovanie relevantného právneho názoru ústavným súdom ( a ), ktorého rozhodnutia obsahujú autoritatívny ústavnoprávny záver, že výklad podústavného práva neprekračuje medze ústavnosti. Nejde pritom o ojedinelé ani prechodné stanovisko. Stanoviská okresného súdu a zúčastnenej osoby považuje za nedôvodné.

18. Odkazuje aj na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove (sp. zn. z 13. marca 2025), podľa ktorej pri žalobe o určenie neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok v jednej spotrebiteľskej zmluve ide o jeden predmet konania, pričom úspech spotrebiteľa s aspoň jednou klauzulou zakladá plnú náhradu trov. Stanovisko okresného súdu preto považuje za prekvapivé.

19. Nutnosť analýzy viacerých zmluvných klauzúl ešte neznamená, že ide o samostatné veci. Uplatňuje sa princíp, podľa ktorého ide pri konaniach o určenie neplatnosti zmluvy o právo, ktorého hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch, a teda jeden neoceniteľný predmet konania je uplatniteľný aj v prípade konania o určenie neplatnosti zmluvných podmienok.

20. Súdny dvor vo veci C-224/19, C-259/19 zo 16. júla 2020 výslovne odmietol systém, v ktorom sa náhrada trov viaže na pomerne vrátené plnenia z nekalej podmienky, keďže taký systém odrádza spotrebiteľa od podania žaloby.

21. Osobitne zdôraznila, že okresný súd sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou poukazujúcou na skutkovo obdobnú judikatúru a záver, že ide o jeden predmet konania. Tvrdenie okresného súdu, že každá klauzula mohla byť predmetom samostatnej žaloby, nenahrádza ústavne akceptovateľné odôvodnenie.

22. Sťažovateľka naďalej zotrváva na tom, že plošná aplikácia 23 % dane z pridanej hodnoty na úkony vykonané pred 1. januárom 2025 je nesprávna. Daň sa má posudzovať v čase, keď bola služba dodaná. Služba bola evidentne dodaná jednotlivo pri každom jednom úkone, a nie naraz po právoplatnosti rozsudku.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

23. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka arbitrárnosti rozhodnutia vydaného vo veci určenia výšky náhrady trov konania, a to v súvislosti s posúdením predmetu konania (k tomu pozri bod 5 tohto nálezu). Zásadným je teda posúdenie ústavnoprávnej udržateľnosti odôvodnenia týkajúceho sa aplikácie (spojenie dvoch a viacerých vecí) v prípade, ak predmetom konania je žaloba o určenie neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok obsiahnutých v jednej zmluve.

24. Ústavný súd v súlade s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní okresného súdu, zúčastnenej osoby a sťažovateľky, berúc do úvahy skutočnosti vyplývajúce zo samotného napadnutého uznesenia okresného súdu, dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

25. Preskúmaním napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd dospel k záveru o opodstatnenosti časti argumentácie sťažovateľky, ktorá atakuje absenciu vysporiadania sa okresného súdu so závermi obsiahnutými v sťažovateľkou poukazovanom rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. .

26. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje dohovoru a tiež , je aj právo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania, resp. sporovej strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

27. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na interpretáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru už rovnako uviedol, že toto ustanovenie dohovoru zaväzuje súd uviesť dôvody svojho rozhodnutia, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť v závislosti od povahy rozhodnutia (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, § 29).

28. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis proti Grécku, rozsudok z 29. 5. 1997, Higgins proti Francúzsku, rozsudok z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku, rozsudok z 29. 4. 1993, )

29. Súčasťou už ustálenej judikatúry ústavného súdu je zároveň aj názor, podľa ktorého požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako základný atribút právnej istoty je v zmysle (ďalej len „“) napĺňaná prostredníctvom ustálenej rozhodovacej

praxe najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa vzhľadom na potrebu výkladu vo funkčnej jednote s zaradzujú okrem Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj ústavný súd, ESĽP a Súdny dvor (pozri ). Judikatúra ústavného súdu teda dotvára precedenčnú záväznosť ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v tom zmysle, že potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej interpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyššou súdnou autoritou. Podmienkou precedenčnej záväznosti toho-ktorého rozhodnutia nie je absolútna totožnosť so všetkými skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Predpokladom precedenčnej záväznosti je podobnosť týkajúca sa relevantných, ťažiskových okolností prejednávanej veci ().

30. Na už uvedenom závere o precedenčnej záväznosti judikatúry ústavného súdu nemenia nič ani konkrétne okolnosti tu prejednávanej veci dané špecifikom preskúmavaného rozhodnutia vydaného súdom prvej inštancie. Ide o rozhodnutie o výške náhrady trov konania vydané v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom, proti ktorému nie sú prípustné ani odvolanie a ani dovolanie. Z uvedeného dôvodu tu zároveň absentuje ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu, pričom jedinou judikatúrou vytvárajúcou precedenčnú záväznosť je tu judikatúra tvorená ústavným súdom.

31. V takýchto prípadoch je náležité vysporiadanie sa s námietkou, ktorá poukazuje na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, ako aj na v nej obsiahnuté ústavnoprávne závery, o to naliehavejšie, keďže námietka samotná je previazaná s požiadavkou predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako základným atribútom právnej istoty.

32. V zásadnej ústavnoprávnej rovine totiž platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom. V každom prípade však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe sa vyžaduje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (, , , ).

33. Z konkrétnych okolností veci vyplýva, že okresný súd rozhodujúci v rámci sťažnostného konania sa k námietke sťažovateľky, ktorou poukazovala na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo veci sp. zn. (bod 2 napadnutého uznesenia okresného súdu), nevyjadril vôbec, iba uzavrel, že predmetom konania bol nárok žalobcu na určenie neprijateľnosti 8 zmluvných podmienok v zmluve o úvere, pričom postup vyššieho súdneho úradníka, ktorý odmenu určil samostatne za konanie o každej z podmienok zvlášť, bol v napadnutom uznesení označený za správny.

34. V označenej veci prejednávanej ústavným súdom tento postup súdu prvej inštancie, ktorý pri určení odmeny za jednotlivé úkony vychádzal zo skutočnosti, že konanie o určenie neprijateľných zmluvných podmienok je jedným konaním s jedným nárokom, a teda sa nenásobí počtom neprijateľných zmluvných podmienok, nepovažoval za svojvoľný ().

35. Navyše v následnom rozhodnutí vo veci sp. zn. ústavný súd akcentoval, že nie je dôvod sa od predchádzajúceho rozhodnutia sp. zn. odchýliť, pričom potvrdil premisu, podľa ktorej ak je predmetom konania žaloba o určenie neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok, neaplikácia (zvýšenie tarifnej odmeny pri spojení

dvoch a viacerých vecí) pri výpočte odmeny nevedie k záveru o porušení základných práv a slobôd (bod 6 uznesenia sp. zn. z 5. novembra 2025).

36. Vo veci sp. zn. sa ústavný súd zaoberal aj aplikáciou záverov Súdneho dvora vo veciach C-224/19 a C-385/20, ktorá potvrdzuje argumentáciu sťažovateľky o odmietnutí systému, v ktorom sa náhrada trov viaže na pomerne vrátené plnenia z nekalej podmienky, keďže taký systém odrádza spotrebiteľa od podania žaloby (bod 20 tohto nálezu). Priznanie náhrady trov konania bez aplikácie nebolo označené za takú podstatnú prekážku, ktorá by akéhokoľvek spotrebiteľa odrádzala od uplatnenia práva na súdny prieskum nekalej povahy zmluvných podmienok (body 7 a 8 uznesenia sp. zn. z 5. novembra 2025).

37. V označených rozhodnutiach ( a ) sa teda ústavný súd vyjadril meritórne k zásadnému problému identifikácie predmetu konania o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v kontexte určenia základnej sadzby tarifnej odmeny a prípadnej aplikácie . Už skôr ústavný súd zdôraznil v kontexte precedenčnej záväznosti svojich rozhodnutí, že takýto charakter môžu niesť aj kvázi meritórne rozhodnutia o odmietnutí ústavnej sťažnosti, a to za predpokladu, že obsahujú meritórnu argumentáciu (), čo označené veci sp. zn. a spĺňajú. Záväznosť kvázi meritórnych uznesení spočíva v tom, že argumenty v nich obsiahnuté sú záväzné aj napriek tomu, že vec bola odmietnutá na predbežnom prerokovaní a bez ohľadu na formu tohto rozhodnutia – uznesenie (). Aj z uvedeného dôvodu je argumentácia zúčastnenej osoby spochybňujúca precedenčnú záväznosť uznesení ústavného súdu, zdôrazňujúc ich kvázi meritórny charakter, nedôvodná a zároveň irelevantná (bod 14 tohto nálezu).

38. Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd dospel k záveru o tom, že odôvodnenie okresného súdu, ktorý v rámci sťažnostného konania nereaguje na podstatnú argumentáciu sťažovateľky (poukazujúc na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu) adekvátne a preskúmateľne, nenapĺňa atribúty rozhodnutia spravodlivého a presvedčivého, teda takého, ktoré by bolo možné považovať za rozhodnutie zabezpečujúce spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov v konaní.

39. Poukazujúc na všeobecne uplatniteľnú zásadu iura novit curia, sa okresný súd konajúci o sťažnosti proti rozhodnutiu vydanému vo veci určenia výšky náhrady trov konania vyšším súdnym úradníkom v rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu nevysporiadal s kvázi meritórnymi rozhodnutiami ústavného súdu vydanými v obdobných veciach, ktorých podstatou bolo posúdenie ústavnoprávnej udržateľnosti odôvodnenia týkajúceho sa aplikácie (spojenie dvoch a viacerých vecí) v prípade, ak predmetom konania je žaloba o určenie neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok obsiahnutých v jednej zmluve. Jeho postup je preto nutné označiť za arbitrárny a zároveň odporujúci základnému princípu materiálneho právneho štátu, a tým aj porušujúci základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

40. Uvedeným postupom okresného súdu došlo zároveň k porušeniu legitímneho očakávania sťažovateľky, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ku ktorým ústavný súd nepochybne patrí.

41. Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že odkaz sťažovateľky na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove (bod 18 tohto nálezu) je síce nenáležitý, keďže sa k tu prejednávanej zásadnej

otázke meritórne nevyjadruje. Uvedené však nemení nič na ústavným súdom tu prezentovaných záveroch.

42. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 tohto nálezu.

43. V kontexte argumentácie sťažovateľky, ktorou táto spochybňuje udržateľnosť uplatnenia sadzby náhrady trov konania v rozsahu 23 %, ústavný súd bez potreby bližšieho ozrejmenia zdôrazňuje, že v tejto časti je napadnuté uznesenie okresného súdu akceptovateľné. Ústavný súd sa vyjadril k ústavnej akceptovateľnosti názoru všeobecného súdu, vychádzajúc z a , podľa ktorého je poskytnutie právnej služby v podobe zastupovania klienta pred súdom službou, ktorá je poskytovaná po častiach, a zároveň dňom dodania služby je deň, keď je poskytovanie služby ukončené, a preto rozhodným dňom jej dodania na účely stanovenia sadzby DPH je právoplatné rozhodnutie súdu (III. 736/2025, v inej veci totožnej sťažovateľky). Uvedeným spôsobom postupoval v napadnutom uznesení aj okresný súd, keď vo veci aplikoval 23 % DPH. Záver okresného súdu je teda jedným z možných prístupov pri odôvodnení súdneho rozhodnutia o výške náhrady trov konania a má svoju vnútornú logiku a jasnú štruktúru. Z uvedeného dôvodu je argumentácia sťažovateľky popierajúca udržateľnosť aplikácie 23 % DPH v jej veci nedôvodná.

44. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru ( prvá veta ), rozhodol zároveň aj o zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu [ ].

45. V súlade s a je okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie povinný sťažnosť znova prerokovať a rozhodnúť o nej. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu predovšetkým v kontexte náležitého vysporiadania sa s konkrétnou argumentáciou sťažovateľky, poukazujúc na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu v obdobných veciach.

V. Trovy konania

46. Ústavný súd napokon rozhodol o náhrade trov konania a priznal sťažovateľke ( ) náhradu trov konania v celkovej sume 1 521,61 eur.

47. Pri vyčíslení náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z , , a , a . Právnej zástupkyni patrí náhrada trov konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2026 (príprava a prevzatie právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a replika) v hodnote trikrát 396,50 eur a režijný paušál trikrát po 15,86 eur, t. j. spolu 1 237,08 eur. Ústavný súd priznanú odmenu zvýšil o 23 % daň z pridanej hodnoty vzhľadom na skutočnosť, že právna zástupkyňa sťažovateľky je jej platiteľkou ( ), priznaná náhrada tak predstavuje celkom 1 521, eur.

48. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2026

Miroslav Duriš predseda senátu