Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 19/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Miroslav Hanecom, Advokátska kancelária,

Hruštiny 602, Žilina, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 22. októbra 2013

v súvislosti s námietkou, že ten istý senát odvolacieho súdu rozhodol v tej istej právnej

otázke protichodne, ako aj v súvislosti s námietkou protichodnosti rozhodnutí

prvostupňového súdu v otázke titulu užívania pozemkov a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. z 22. októbra 2013

p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -388 z 22. októbra 2013

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd

v Žiline p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta Mgr. Miroslava Haneca, Advokátska

kancelária, Hruštiny 602, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-16 zo 14. januára 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 4, čl. 20

ods. 1 a 4 a (ďalej len „“),

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 12“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“) v súvislosti s námietkou, že ten istý senát odvolacieho súdu rozhodol v tej

istej právnej otázke protichodne, ako aj v súvislosti s námietkou protichodnosti rozhodnutí

prvostupňového súdu v otázke titulu užívania pozemkov.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľa v podaní

z 8. marca 2016 a krajský súd vo vyjadrení z 23. februára 2016 vyslovili súhlas, aby sa

upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov

a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Čadca

(ďalej len „okresný súd“) 4. septembra 2009 domáhal voči obci Skalité (ďalej len

„žalovaná“) vydania bezdôvodného obohatenia podľa za

užívanie jeho pozemkov v rámci SKI AREÁLU Skalité-Serafínov bez právneho dôvodu,

a to za obdobie od 1. januára 2007 do 31. júla 2009. Uplatňovaná výška bezdôvodného

obohatenia (11 107,55 € s prísl.) vychádzala zo znaleckých posudkov vyhotovených na

tento účel na požiadanie sťažovateľa.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 19. júla 2012 bola žaloba

zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k.

-388 z 22. októbra 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Napokon

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. augusta 2015, ktoré sa stalo právoplatným 17. septembra 2015, bolo

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. októbra

2013 odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozhodnutím došlo najmä k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z nasledujúcich 11 dôvodov:

1. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že ten istý senát krajského súdu rozhodol v tej

istej právnej otázke (v otázke právnej kvalifikácie skutku) protichodne. Krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu, ktorý žalobu zamietol z dôvodu, že sťažovateľ si uplatnil nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru všeobecných súdov však zmluva

o nájme z 23. januára 2007 na obdobie od 1. januára do 30. apríla 2007 je platným právnym

úkonom, pričom táto zmluva sa zo zákona obnovovala pre roky 2008 a 2009 vždy na dobu

určitú od 1. januára do 30. apríla toho-ktorého roka na základe konkludentného obnovenia

nájomného vzťahu podľa . Vzhľadom na to podľa

názoru všeobecných súdov nárok sťažovateľa nebolo možné považovať za nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ale správne malo ísť o nárok zo zmluvy o nájme, ktorý si však

sťažovateľ neuplatnil, a preto bola jeho žaloba zamietnutá. Podľa názoru sťažovateľa ak súd

na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o existencii nájomného vzťahu

v rozhodnom období (čo však sťažovateľ popiera), potom mal žalobe vyhovieť za časové

obdobie trvania zmluvy o nájme, a to na základe inej právnej kvalifikácie skutkového stavu.

Sťažovateľ namieta, že uvedenej jeho námietke krajský súd nevyhovel, hoci ten istý

senát krajského súdu pri rozhodovaní v obdobnej veci (medzi tými istými účastníkmi za iné

časové obdobie) uznesením č. k. -156 z 3. decembra 2012 zamietavý

rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na právny

názor zastávaný sťažovateľom.

2. Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd nerozhodoval o celom predmete žaloby

a krajský súd toto pochybenie nenapravil. Všeobecné súdy tým odňali jeho právo na prístup

k súdu. Podľa sťažovateľa tým, že okresný súd konal len v rozsahu zmluvy o nájme

z 2. januára 2007, len v tomto rozsahu vykonal dokazovanie a vyhodnocoval dôkazy, odňal

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. S užívaním pozemkov v rozsahu nad rámec

zmluvy o nájme sa nezaoberal, keďže rozhodoval len o výmere 3 274,20 m² + 2 158,10 m²,

hoci v žalobe ide o celkovú výmeru 9 705 m² (v rozsudku okresného súdu sa chybne uvádza

10 467 m²). Sťažovateľ je toho presvedčenia, že okresný súd neposudzoval, či pri výmere

prevyšujúcej 5 432,30 m² nejde o bezdôvodné obohatenie, a to napriek tomu, že sťažovateľ

žiadal zistiť veľkosť skutočne užívanej plochy geodetickým zameraním. Sťažovateľ

namieta, že krajský súd sa uvedenými skutočnosťami tiež nezaoberal.

3. Podľa sťažovateľa okresný súd nezistil riadne skutkový stav, čo sa týka rozsahu

užívania pozemkov sťažovateľa, a neodstránil rozpory v tvrdeniach účastníkov. Nevyčerpal

celý predmet žaloby. Krajský súd toto pochybenie nenapravil. Všeobecné súdy sa zaoberali

iba tým rozsahom pozemkov, ktorý vyplýval zo zmluvy o nájme z 2. januára 2007, hoci

veľkosť parciel zapísaných v katastri nehnuteľností nie je v súlade s výmerami parciel

uvádzanými v zmluve o nájme.

4. Sťažovateľ poukázal i na to, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu nie sú

dostatočne odôvodnené. Krajský súd sa nezoberal namietanými skutkovými, ale ani

právnymi nezrovnalosťami presne špecifikovanými v odvolaní sťažovateľa. Preto

odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je presvedčivé a nedáva odpoveď na zásadné

namietané nezrovnalosti. Pritom odôvodnenie je závažnou náležitosťou súdneho

rozhodnutia, ktorého nedostatok je podľa názoru sťažovateľa odňatím možnosti účastníkovi

konať pred súdom a porušením práva na spravodlivé súdne konanie.

5. Sťažovateľ namieta aj protichodnosť rozhodnutí okresného súdu v otázke titulu

užívania pozemkov sťažovateľa žalovanou. Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa

nevysporiadali so súvisiacim právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 23. marca 2010. V tomto konaní sa žalovaná domáhala voči sťažovateľovi

uloženia povinnosti strpieť prevádzkovanie lyžiarskeho vleku, ako aj zriadenia práva

z vecného bremena prevádzkovať lyžiarsky vlek na pozemkoch sťažovateľa tvrdiac, že

sťažovateľ odmieta dobrovoľne uzatvoriť zmluvu o nájme pozemkov. Okresný súd túto

žalobu nezamietol z dôvodu, že žalovaná má uzavretý nájomný vzťah na užívanie

pozemkov sťažovateľa (ako k tomu dospel v teraz skúmanej veci), ale preto, že sťažovateľ

prevádzkovanie vlekov žalovanej bez vzájomnej dohody trpí, a teda nie je daný právny

dôvod na zriadenie vecného bremena. Žalovaná pritom v konaní vedenom pod sp. zn.

špecifikovala pozemky v rozsahu totožnom ako v konaní vedenom pod sp. zn.

, čo bolo treba považovať za dôkaz o tom, čo žalovaná skutočne užívala. Ak ten

istý súd v jednom konaní vysloví, že v žalovanom období žalovaná užíva pozemky

sťažovateľa bez dohody a v druhom konaní vysloví, že žalovaná užíva pozemky

sťažovateľa na základe dohody, ide o (vo svojej podstate) protichodné rozhodnutia, čo

podľa názoru sťažovateľa vyvoláva dôvodné pochybnosti o spravodlivosti súdneho konania.

6. Sťažovateľ namieta aj nevyhodnotenie dôkazov a poukázal na to, že ani krajský

súd nevyhodnotil výpoveď svedkyne , ale ani polohopisný plán zo 4. mája

2012 predložený žalovanou, hoci sťažovateľ namietal nesprávnosť a nevierohodnosť

polohopisného plánu.

7. Sťažovateľ namieta aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu

s ohľadom na jeho otázky, ktoré neboli v doterajšej judikatúre riešené. V podanom odvolaní

sťažovateľ žiadal pripustiť dovolanie podľa ,

lebo bol toho názoru, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu riešiace

otázky, ktoré v doterajšej judikatúre súdov neboli riešené. Krajský súd sa k tomu nijako

nevyjadril.

8. Krajský súd sa podľa sťažovateľa nezaoberal ani dôkazmi, ktoré nebolo možné

predložiť v konaní vedenom okresným súdom. Sťažovateľ podaním z 27. novembra 2013

predložil krajskému súdu dôkazy, ktoré nemal možnosť predložiť v konaní vedenom

okresným súdom. Krajský súd sa s nimi „vysporiadal“ tak, že o odvolaní rozhodol bez

pojednávania.

9. Sťažovateľ poukázal aj na nejednotnosť prejavov a vôle žalovanej mimo konania

s jej tvrdeniami v konaní po zmene právneho zástupcu prezentovanými výlučne právnym

zástupcom žalovanej. Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nezaoberali jeho tvrdenou

nejednotnosťou prejavu a vôle žalovanej. Žalovaná sa výlučne v rámci konania od apríla

2012 odvolávala na platnú nájomnú zmluvu z 2. januára 2007 (teda na údajne trvajúci

nájom), hoci v čase od podania žaloby až do zmeny právneho zástupcu v apríli 2012, ako aj

na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, v zápisoch z rokovaní s vlastníkmi pozemkov

a vo všetkých písomných prejavoch doteraz tvrdí, že nemá právny titul na užívanie

pozemkov sťažovateľa. Neprevádzkovanie lyžiarskeho strediska až do súčasnosti samotná

žalovaná (nie jej právny zástupca) na verejnosti odôvodňuje neexistenciou titulu na užívanie

pozemkov sťažovateľa. Pritom táto nejednotnosť prejavu a vôle spôsobuje absolútnu

neplatnosť zmluvy o nájme z 2. januára 2007.

10. Sťažovateľ poukázal aj na nevyhodnotenie uznávacieho úkonu žalovanej

okresným súdom. Okresný súd nevyhodnotil vyjadrenie žalovanej na pojednávaní konanom

24. apríla 2012 ako uznanie dlhu vo výške zistenej znaleckým posudkom a ani sa s ním

v odôvodnení vôbec nezaoberal.

11. Podľa názoru sťažovateľa v konaní bolo nesprávne aplikované hmotné právo

a rozhodnutie je tak v rozpore s rozhodovacou praxou súdov. Záver o platnosti zmluvy

o nájme neobstojí, a to pre rozpor s ustanoveniami § 39, § 34 a § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Každý z týchto rozporov spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o nájme.

V rozpore so zákonom je aj záver súdu o nekonečnom obnovovaní zmluvy o nájme vždy len

na 4 mesiace, a to od 1. januára do 30. apríla, ako aj neakceptovanie doby vegetačného

pokoja ako rozväzovacej podmienky. Nesprávna je podľa sťažovateľa aj aplikácia

ustanovenia a jeho interpretácia v tom zmysle, že

k obnovovaniu nájmu dochádza vždy len na časové obdobie od 1. januára do 30. apríla

z dôvodu, že sťažovateľ nepožiadal o vypratanie nehnuteľnosti, resp. nepodal návrh na

vydanie veci. Keďže súd čas mimo uvedeného obdobia považuje za obdobie, kedy pozemky

neboli prenajaté, hoci žalovaná pozemky užívala aj mimo tohto obdobia, patrila

sťažovateľovi za toto obdobie odplata zodpovedajúca bezdôvodnému obohateniu.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že zároveň došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 4

a a 4 , dodatkového protokolu, ako aj protokolu č. 12.

Rozsudok okresného súdu totiž uvalil na neho neprimerané individuálne bremeno tvrdením,

že sa nájom donekonečna obnovuje každý rok na obdobie 4 mesiacov.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné

právo podľa a a podľa

dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

a podľa protokolu č. 12 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

zo dňa 22.10.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca

zo dňa 19.07.2012 vo výroku o zamietnutí žaloby, porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 22.10.2013, ktorým potvrdil

rozsudok Okresného súdu Čadca zo dňa 19.07.2012 vo výroku o zamietnutí

žaloby zrušuje a vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,00 €

(slovom: päťtisíc eur).

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania tvoriaca trovy právneho zastúpenia

v sume 669,44 €.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v sume 669,44 € na účet právneho zástupcu(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 84/2016 z 23. februára 2016

doručeného ústavnému súdu 26. februára 2016 vyplýva, že sa stotožňuje s pripojeným

vyjadrením predsedu senátu krajského súdu s tým, aby toto vyjadrenie bolo považované za

vyjadrenie krajského súdu.

Z vyjadrenia predsedu senátu krajského súdu z 22. februára 2016 doručeného

ústavnému súdu spolu s vyjadrením predsedníčky krajského súdu vyplýva predovšetkým

podrobná citácia rozhodujúcich skutočností a právnych záverov prijatých krajským súdom

jednak v jeho rozsudku č. k. -388 z 22. októbra 2013, ale tiež v jeho rozsudku

č. k. -156 z 3. decembra 2012. Následne predseda senátu zdôrazňuje, že

v týchto dvoch prerokúvaných veciach išlo o rozdielne skutkové stavy a z toho vyplývajúce

odlišné právne posúdenia, preto v plnom rozsahu zotrváva na doterajších skutkových

a právnych zisteniach.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 8. marca 2016 doručenej ústavnému súdu

10. marca 2016, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu, vyplýva, že táto

len cituje z odôvodnenia svojich rozhodnutí vo veciach sp. zn. a sp. zn.

. Z týchto citácií, ale aj z odôvodnení oboch rozhodnutí krajského súdu je

zrejmé, že v obdobných veciach medzi tými istými účastníkmi konania, ktoré sa týkali

iného časového obdobia, bolo o rozsudkoch toho istého sudcu okresného súdu rozhodnuté

v odvolacom konaní rozdielne. Pritom obe žaloby boli okresným súdom zamietnuté

z rovnakých skutkových aj právnych dôvodov. To, že krajský súd v jednom prípade

rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, kým v druhom prípade

rozsudok okresného súdu potvrdil z iného dôvodu, neospravedlňuje a nevysvetľuje zásadné

odlišné rozhodnutia v merite veci. Je to tak podľa právneho zástupcu sťažovateľa o to viac,

že odvolacia argumentácia bola v oboch prípadoch rovnaká. Je právne neakceptovateľné,

aby ten istý odvolací senát dospel v rovnakých veciach k úplne odlišným skutkovým

a právnym zisteniam.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. -16

zo 14. januára 2016, vyjadrenie predsedníčky krajského súdu a repliku právneho zástupcu

sťažovateľa žalovanej, aby sa aj ona mohla vo veci samej vyjadriť, keďže rozhodnutím

ústavného súdu môže byť dotknutá na svojich právach. Žalovaná výzvu ústavného súdu

prevzala 16. marca 2016, avšak možnosť vyjadriť sa nevyužila.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -388 z 22. októbra 2013 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -351 z 19. júla 2012. Podľa

názoru krajského súdu okresný súd dospel k právnemu záveru, s ktorým sa možno v plnom

rozsahu stotožniť. Aj podľa krajského súdu treba zmluvu o nájme z 2. januára 2007

považovať za platný právny úkon, keďže má všetky náležitosti takejto zmluvy. Žalovaná

teda neužívala sporné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, keďže platná zmluva o nájme

z 2. januára 2007 s poukazom na ustanovenie sa

obnovovala. Prenajaté nehnuteľnosti boli označené parcelnými číslami EN pred technicko-

hospodárskym meraním, čo znamená, že nehnuteľnosti v zmluve o nájme boli vyjadrené

určitým a zrozumiteľným spôsobom.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -156 z 3. decembra 2012 vyplýva, že

ním bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. -123 z 19. júla 2012 a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Išlo o žalobu sťažovateľa proti žalovanej o zaplatenie sumy

6 101,49 € s prísl. Sťažovateľ požadoval zaplatenie žalovanej sumy na tom základe, že je

vlastníkom pozemkov pod lyžiarskym strediskom, pričom za sporné časové obdobie rokov

2007/2008 odmietol uzavrieť nájomné zmluvy, a preto na strane žalovanej, ktorá v tomto

časovom období prevádzkovala na pozemkoch sťažovateľa vlek bez nájomnej zmluvy,

vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré sťažovateľ požadoval vydať. Okresný súd

napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, pretože podľa neho sťažovateľ mal nárok na

zaplatenie nájomného podľa platnej nájomnej zmluvy, nie teda na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ako sa toho domáhal. Podľa názoru krajského súdu právny názor okresného

súdu je nesprávny, pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ako ju prezentoval

sťažovateľ. Nie je rozhodujúce, či sťažovateľ žalovaný nárok uplatňuje ako nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia, ale rozhodujúce sú skutkové tvrdenia, ktorými svoj

nárok odôvodňuje. Okresný súd preto pochybil, keď na jednej strane nárok sťažovateľa

uznal, no súčasne nesprávnym výkladom ustanovenia

ho zamietol.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -58 z 23. marca 2010, ktorý sa stal

právoplatným 28. júla 2010, vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba obce Skalité, ktorá

v tomto konaní bola žalobkyňou, proti sťažovateľovi a jeho manželke ako žalovaným

o povinnosť strpieť prevádzkovanie lyžiarskeho vleku a o zriadenie vecného bremena na

oprávnenie prevádzkovať lyžiarsky vlek. Podľa názoru okresného súdu samotná

„nedohoda“ o výške nájomného nezakladá oprávnenie domáhať sa určenia vecného

bremena, keď sťažovateľ a jeho manželka trpia prevádzkovanie lyžiarskeho zariadenia na

ich nehnuteľnostiach.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľ namieta, že ten istý senát krajského súdu rozhodol v dvoch sporoch

medzi ním a žalovanou o vydanie bezdôvodného obohatenia získaného v dvoch rôznych

časových obdobiach užívaním pozemkov sťažovateľa zo strany žalovanej bez právneho

dôvodu právne zásadne odlišným spôsobom, čo je podľa jeho názoru neprípustné. Namieta

tiež, že v inom súdnom spore, v ktorom je on žalovaným, terajšia žalovaná (tam žalobkyňa)

požadovala zriadenie vecného bremena na oprávnenie prevádzkovať lyžiarsky vlek, keďže

nemala uzavretú zmluvu o nájme, avšak v tomto prípade dospel okresný súd k záveru, že

zmluva o nájme neexistovala. Ide teda o odlišný záver, než k akému sa dospelo v už

uvedených dvoch konaniach.

Krajský súd je toho názoru, že jeho odlišné rozhodnutia vyplývajú z toho, že išlo

o rozdielne skutkové stavy, ktoré si vyžadovali odlišné právne posúdenie.

Podľa názoru ústavného súdu možno jednoznačne konštatovať, že skutkové okolnosti

vecí riešených okresným súdom jednak v konaní vedenom pod sp. zn. , ale tiež

v konaní vedenom pod sp. zn. sú do takej miery podobné, že indikujú

predpoklad zásadne rovnakého hmotnoprávneho posúdenia oboch vecí.

V oboch prípadoch boli účastníkmi konania tie isté subjekty v rovnakom postavení,

pričom sťažovateľ ako žalobca sa v oboch prípadoch domáhal od žalovanej vydania

bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu tým, že žalovaná podľa

tvrdenia sťažovateľa prevádzkovala lyžiarsky vlek na jeho pozemku bez platnej nájomnej

zmluvy. Rozdiel v skutkovom stave oboch vecí sa týkal obdobia, za ktoré sa vydanie

bezdôvodného obohatenia požadovalo, ako aj výšky požadovanej sumy.

Napriek uvedeným zásadným zhodám dospel krajský súd vo veci sp. zn.

k právnemu názoru, podľa ktorého žalobou uplatnený nárok možno priznať

len z toho právneho dôvodu, ktorý sťažovateľ uviedol (vydanie bezdôvodného obohatenia).

Naproti tomu vo veci sp. zn. zaujal stanovisko, podľa ktorého právnou

kvalifikáciou sťažovateľa nie je súd viazaný, teda uplatnený nárok môže priznať aj z iného

právneho dôvodu (zo zmluvy o nájme).

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty vyplývajúci z (), ktorého neopomenuteľným

komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (,

, ), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom

právne posudzované.

V zásadnej ústavno-právnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu

a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,

aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným

spôsobom. V každom prípade sa však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe vyžaduje

cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (,

).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že krajský súd sa uvedenými zásadami neriadil, došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako

aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

Zároveň to znamená, že už nie je potrebné, aby sa ústavný súd osobitne zaoberal

namietaným porušením a a 4 , dodatkového protokolu

a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12. Rovnako nie je preto potrebné zaoberať sa ani námietkou

protichodnosti rozhodnutí okresného súdu v otázke titulu užívania pozemkov, teda

z hľadiska námietky, podľa ktorej sa v rozsudku okresného súdu č. k. -58

z 23. marca 2010 dospelo k záveru o neexistencii dohody o výške nájomného.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k.

-388 z 22. októbra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd nemohol vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € (bod 4 výroku nálezu).

Vyslovenie porušenia práv sťažovateľa v spojení so zrušením rozsudku krajského

súdu a s vrátením veci na ďalšie konanie sa javí ako dostačujúca satisfakcia za utrpenú

ujmu.

Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume

1 004,38 €.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľovi patrí náhrada trov jeho právneho

zastúpenia advokátom, a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatie a príprava

zastúpenia a sťažnosť) po 139,83 € a za jeden úkon právnych služieb v roku 2016 (replika

na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu) vo výške 143 €, ako aj režijný paušál 2-krát po

8,39 € a jedenkrát 8,58 €. Napokon patrí daň z pridanej hodnoty vo výške 89,60 €. Celková

suma trov právneho zastúpenia sťažovateľa predstavuje 537,62 € (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016