Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 94 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (99)II. ÚS 19/2016
PDF · 247.24 KB
No categories available
II. ÚS 19/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Miroslav Hanecom, Advokátska kancelária,
Hruštiny 602, Žilina, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 101/2013 z 22. októbra 2013
v súvislosti s námietkou, že ten istý senát odvolacieho súdu rozhodol v tej istej právnej
otázke protichodne, ako aj v súvislosti s námietkou protichodnosti rozhodnutí
prvostupňového súdu v otázke titulu užívania pozemkov a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 5 Co 101/2013 z 22. októbra 2013
p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 101/2013-388 z 22. októbra 2013
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd
v Žiline p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta Mgr. Miroslava Haneca, Advokátska
kancelária, Hruštiny 602, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 19/2016-16 zo 14. januára 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 4, čl. 20
ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 12“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 101/2013 z 22. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“) v súvislosti s námietkou, že ten istý senát odvolacieho súdu rozhodol v tej
istej právnej otázke protichodne, ako aj v súvislosti s námietkou protichodnosti rozhodnutí
prvostupňového súdu v otázke titulu užívania pozemkov.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľa v podaní
z 8. marca 2016 a krajský súd vo vyjadrení z 23. februára 2016 vyslovili súhlas, aby sa
upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov
a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Čadca
(ďalej len „okresný súd“) 4. septembra 2009 domáhal voči obci Skalité (ďalej len
„žalovaná“) vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka za
užívanie jeho pozemkov v rámci SKI AREÁLU Skalité-Serafínov bez právneho dôvodu,
a to za obdobie od 1. januára 2007 do 31. júla 2009. Uplatňovaná výška bezdôvodného
obohatenia (11 107,55 € s prísl.) vychádzala zo znaleckých posudkov vyhotovených na
tento účel na požiadanie sťažovateľa.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 10/2010 z 19. júla 2012 bola žaloba
zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k.
5 Co 101/2013-388 z 22. októbra 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Napokon
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Cdo 416/2014 z 26. augusta 2015, ktoré sa stalo právoplatným 17. septembra 2015, bolo
dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 101/2013 z 22. októbra
2013 odmietnuté.
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozhodnutím došlo najmä k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z nasledujúcich 11 dôvodov:
1. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že ten istý senát krajského súdu rozhodol v tej
istej právnej otázke (v otázke právnej kvalifikácie skutku) protichodne. Krajský súd potvrdil
rozsudok okresného súdu, ktorý žalobu zamietol z dôvodu, že sťažovateľ si uplatnil nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru všeobecných súdov však zmluva
o nájme z 23. januára 2007 na obdobie od 1. januára do 30. apríla 2007 je platným právnym
úkonom, pričom táto zmluva sa zo zákona obnovovala pre roky 2008 a 2009 vždy na dobu
určitú od 1. januára do 30. apríla toho-ktorého roka na základe konkludentného obnovenia
nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to podľa
názoru všeobecných súdov nárok sťažovateľa nebolo možné považovať za nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ale správne malo ísť o nárok zo zmluvy o nájme, ktorý si však
sťažovateľ neuplatnil, a preto bola jeho žaloba zamietnutá. Podľa názoru sťažovateľa ak súd
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o existencii nájomného vzťahu
v rozhodnom období (čo však sťažovateľ popiera), potom mal žalobe vyhovieť za časové
obdobie trvania zmluvy o nájme, a to na základe inej právnej kvalifikácie skutkového stavu.
Sťažovateľ namieta, že uvedenej jeho námietke krajský súd nevyhovel, hoci ten istý
senát krajského súdu pri rozhodovaní v obdobnej veci (medzi tými istými účastníkmi za iné
časové obdobie) uznesením č. k. 5 Co 373/2012-156 z 3. decembra 2012 zamietavý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na právny
názor zastávaný sťažovateľom.
2. Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd nerozhodoval o celom predmete žaloby
a krajský súd toto pochybenie nenapravil. Všeobecné súdy tým odňali jeho právo na prístup
k súdu. Podľa sťažovateľa tým, že okresný súd konal len v rozsahu zmluvy o nájme
z 2. januára 2007, len v tomto rozsahu vykonal dokazovanie a vyhodnocoval dôkazy, odňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. S užívaním pozemkov v rozsahu nad rámec
zmluvy o nájme sa nezaoberal, keďže rozhodoval len o výmere 3 274,20 m² + 2 158,10 m²,
hoci v žalobe ide o celkovú výmeru 9 705 m² (v rozsudku okresného súdu sa chybne uvádza
10 467 m²). Sťažovateľ je toho presvedčenia, že okresný súd neposudzoval, či pri výmere
prevyšujúcej 5 432,30 m² nejde o bezdôvodné obohatenie, a to napriek tomu, že sťažovateľ
žiadal zistiť veľkosť skutočne užívanej plochy geodetickým zameraním. Sťažovateľ
namieta, že krajský súd sa uvedenými skutočnosťami tiež nezaoberal.
3. Podľa sťažovateľa okresný súd nezistil riadne skutkový stav, čo sa týka rozsahu
užívania pozemkov sťažovateľa, a neodstránil rozpory v tvrdeniach účastníkov. Nevyčerpal
celý predmet žaloby. Krajský súd toto pochybenie nenapravil. Všeobecné súdy sa zaoberali
iba tým rozsahom pozemkov, ktorý vyplýval zo zmluvy o nájme z 2. januára 2007, hoci
veľkosť parciel zapísaných v katastri nehnuteľností nie je v súlade s výmerami parciel
uvádzanými v zmluve o nájme.
4. Sťažovateľ poukázal i na to, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu nie sú
dostatočne odôvodnené. Krajský súd sa nezoberal namietanými skutkovými, ale ani
právnymi nezrovnalosťami presne špecifikovanými v odvolaní sťažovateľa. Preto
odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je presvedčivé a nedáva odpoveď na zásadné
namietané nezrovnalosti. Pritom odôvodnenie je závažnou náležitosťou súdneho
rozhodnutia, ktorého nedostatok je podľa názoru sťažovateľa odňatím možnosti účastníkovi
konať pred súdom a porušením práva na spravodlivé súdne konanie.
5. Sťažovateľ namieta aj protichodnosť rozhodnutí okresného súdu v otázke titulu
užívania pozemkov sťažovateľa žalovanou. Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa
nevysporiadali so súvisiacim právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn.
6 C 178/2009 z 23. marca 2010. V tomto konaní sa žalovaná domáhala voči sťažovateľovi
uloženia povinnosti strpieť prevádzkovanie lyžiarskeho vleku, ako aj zriadenia práva
z vecného bremena prevádzkovať lyžiarsky vlek na pozemkoch sťažovateľa tvrdiac, že
sťažovateľ odmieta dobrovoľne uzatvoriť zmluvu o nájme pozemkov. Okresný súd túto
žalobu nezamietol z dôvodu, že žalovaná má uzavretý nájomný vzťah na užívanie
pozemkov sťažovateľa (ako k tomu dospel v teraz skúmanej veci), ale preto, že sťažovateľ
prevádzkovanie vlekov žalovanej bez vzájomnej dohody trpí, a teda nie je daný právny
dôvod na zriadenie vecného bremena. Žalovaná pritom v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 178/2009 špecifikovala pozemky v rozsahu totožnom ako v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 10/2010, čo bolo treba považovať za dôkaz o tom, čo žalovaná skutočne užívala. Ak ten
istý súd v jednom konaní vysloví, že v žalovanom období žalovaná užíva pozemky
sťažovateľa bez dohody a v druhom konaní vysloví, že žalovaná užíva pozemky
sťažovateľa na základe dohody, ide o (vo svojej podstate) protichodné rozhodnutia, čo
podľa názoru sťažovateľa vyvoláva dôvodné pochybnosti o spravodlivosti súdneho konania.
6. Sťažovateľ namieta aj nevyhodnotenie dôkazov a poukázal na to, že ani krajský
súd nevyhodnotil výpoveď svedkyne , ale ani polohopisný plán zo 4. mája
2012 predložený žalovanou, hoci sťažovateľ namietal nesprávnosť a nevierohodnosť
polohopisného plánu.
7. Sťažovateľ namieta aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu
s ohľadom na jeho otázky, ktoré neboli v doterajšej judikatúre riešené. V podanom odvolaní
sťažovateľ žiadal pripustiť dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
lebo bol toho názoru, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu riešiace
otázky, ktoré v doterajšej judikatúre súdov neboli riešené. Krajský súd sa k tomu nijako
nevyjadril.
8. Krajský súd sa podľa sťažovateľa nezaoberal ani dôkazmi, ktoré nebolo možné
predložiť v konaní vedenom okresným súdom. Sťažovateľ podaním z 27. novembra 2013
predložil krajskému súdu dôkazy, ktoré nemal možnosť predložiť v konaní vedenom
okresným súdom. Krajský súd sa s nimi „vysporiadal“ tak, že o odvolaní rozhodol bez
pojednávania.
9. Sťažovateľ poukázal aj na nejednotnosť prejavov a vôle žalovanej mimo konania
s jej tvrdeniami v konaní po zmene právneho zástupcu prezentovanými výlučne právnym
zástupcom žalovanej. Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nezaoberali jeho tvrdenou
nejednotnosťou prejavu a vôle žalovanej. Žalovaná sa výlučne v rámci konania od apríla
2012 odvolávala na platnú nájomnú zmluvu z 2. januára 2007 (teda na údajne trvajúci
nájom), hoci v čase od podania žaloby až do zmeny právneho zástupcu v apríli 2012, ako aj
na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, v zápisoch z rokovaní s vlastníkmi pozemkov
a vo všetkých písomných prejavoch doteraz tvrdí, že nemá právny titul na užívanie
pozemkov sťažovateľa. Neprevádzkovanie lyžiarskeho strediska až do súčasnosti samotná
žalovaná (nie jej právny zástupca) na verejnosti odôvodňuje neexistenciou titulu na užívanie
pozemkov sťažovateľa. Pritom táto nejednotnosť prejavu a vôle spôsobuje absolútnu
neplatnosť zmluvy o nájme z 2. januára 2007.
10. Sťažovateľ poukázal aj na nevyhodnotenie uznávacieho úkonu žalovanej
okresným súdom. Okresný súd nevyhodnotil vyjadrenie žalovanej na pojednávaní konanom
24. apríla 2012 ako uznanie dlhu vo výške zistenej znaleckým posudkom a ani sa s ním
v odôvodnení vôbec nezaoberal.
11. Podľa názoru sťažovateľa v konaní bolo nesprávne aplikované hmotné právo
a rozhodnutie je tak v rozpore s rozhodovacou praxou súdov. Záver o platnosti zmluvy
o nájme neobstojí, a to pre rozpor s ustanoveniami § 39, § 34 a § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Každý z týchto rozporov spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o nájme.
V rozpore so zákonom je aj záver súdu o nekonečnom obnovovaní zmluvy o nájme vždy len
na 4 mesiace, a to od 1. januára do 30. apríla, ako aj neakceptovanie doby vegetačného
pokoja ako rozväzovacej podmienky. Nesprávna je podľa sťažovateľa aj aplikácia
ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka a jeho interpretácia v tom zmysle, že
k obnovovaniu nájmu dochádza vždy len na časové obdobie od 1. januára do 30. apríla
z dôvodu, že sťažovateľ nepožiadal o vypratanie nehnuteľnosti, resp. nepodal návrh na
vydanie veci. Keďže súd čas mimo uvedeného obdobia považuje za obdobie, kedy pozemky
neboli prenajaté, hoci žalovaná pozemky užívala aj mimo tohto obdobia, patrila
sťažovateľovi za toto obdobie odplata zodpovedajúca bezdôvodnému obohateniu.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že zároveň došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 4
a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12.
Rozsudok okresného súdu totiž uvalil na neho neprimerané individuálne bremeno tvrdením,
že sa nájom donekonečna obnovuje každý rok na obdobie 4 mesiacov.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné
právo podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1
dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline
5Co/101/2013 zo dňa 22.10.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca
4C/10/2010 zo dňa 19.07.2012 vo výroku o zamietnutí žaloby, porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline 5Co/101/2013 zo dňa 22.10.2013, ktorým potvrdil
rozsudok Okresného súdu Čadca 4C/10/2010 zo dňa 19.07.2012 vo výroku o zamietnutí
žaloby zrušuje a vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,00 €
(slovom: päťtisíc eur).
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania tvoriaca trovy právneho zastúpenia
v sume 669,44 €.
Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 669,44 € na účet právneho zástupcu(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 84/2016 z 23. februára 2016
doručeného ústavnému súdu 26. februára 2016 vyplýva, že sa stotožňuje s pripojeným
vyjadrením predsedu senátu krajského súdu s tým, aby toto vyjadrenie bolo považované za
vyjadrenie krajského súdu.
Z vyjadrenia predsedu senátu krajského súdu z 22. februára 2016 doručeného
ústavnému súdu spolu s vyjadrením predsedníčky krajského súdu vyplýva predovšetkým
podrobná citácia rozhodujúcich skutočností a právnych záverov prijatých krajským súdom
jednak v jeho rozsudku č. k. 5 Co 101/2013-388 z 22. októbra 2013, ale tiež v jeho rozsudku
č. k. 5 Co 373/2012-156 z 3. decembra 2012. Následne predseda senátu zdôrazňuje, že
v týchto dvoch prerokúvaných veciach išlo o rozdielne skutkové stavy a z toho vyplývajúce
odlišné právne posúdenia, preto v plnom rozsahu zotrváva na doterajších skutkových
a právnych zisteniach.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 8. marca 2016 doručenej ústavnému súdu
10. marca 2016, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu, vyplýva, že táto
len cituje z odôvodnenia svojich rozhodnutí vo veciach sp. zn. 5 Co 101/2013 a sp. zn.
5 Co 373/2012. Z týchto citácií, ale aj z odôvodnení oboch rozhodnutí krajského súdu je
zrejmé, že v obdobných veciach medzi tými istými účastníkmi konania, ktoré sa týkali
iného časového obdobia, bolo o rozsudkoch toho istého sudcu okresného súdu rozhodnuté
v odvolacom konaní rozdielne. Pritom obe žaloby boli okresným súdom zamietnuté
z rovnakých skutkových aj právnych dôvodov. To, že krajský súd v jednom prípade
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, kým v druhom prípade
rozsudok okresného súdu potvrdil z iného dôvodu, neospravedlňuje a nevysvetľuje zásadné
odlišné rozhodnutia v merite veci. Je to tak podľa právneho zástupcu sťažovateľa o to viac,
že odvolacia argumentácia bola v oboch prípadoch rovnaká. Je právne neakceptovateľné,
aby ten istý odvolací senát dospel v rovnakých veciach k úplne odlišným skutkovým
a právnym zisteniam.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 19/2016-16
zo 14. januára 2016, vyjadrenie predsedníčky krajského súdu a repliku právneho zástupcu
sťažovateľa žalovanej, aby sa aj ona mohla vo veci samej vyjadriť, keďže rozhodnutím
ústavného súdu môže byť dotknutá na svojich právach. Žalovaná výzvu ústavného súdu
prevzala 16. marca 2016, avšak možnosť vyjadriť sa nevyužila.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 101/2013-388 z 22. októbra 2013 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 10/2010-351 z 19. júla 2012. Podľa
názoru krajského súdu okresný súd dospel k právnemu záveru, s ktorým sa možno v plnom
rozsahu stotožniť. Aj podľa krajského súdu treba zmluvu o nájme z 2. januára 2007
považovať za platný právny úkon, keďže má všetky náležitosti takejto zmluvy. Žalovaná
teda neužívala sporné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, keďže platná zmluva o nájme
z 2. januára 2007 s poukazom na ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa
obnovovala. Prenajaté nehnuteľnosti boli označené parcelnými číslami EN pred technicko-
hospodárskym meraním, čo znamená, že nehnuteľnosti v zmluve o nájme boli vyjadrené
určitým a zrozumiteľným spôsobom.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 373/2012-156 z 3. decembra 2012 vyplýva, že
ním bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 235/2011-123 z 19. júla 2012 a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Išlo o žalobu sťažovateľa proti žalovanej o zaplatenie sumy
6 101,49 € s prísl. Sťažovateľ požadoval zaplatenie žalovanej sumy na tom základe, že je
vlastníkom pozemkov pod lyžiarskym strediskom, pričom za sporné časové obdobie rokov
2007/2008 odmietol uzavrieť nájomné zmluvy, a preto na strane žalovanej, ktorá v tomto
časovom období prevádzkovala na pozemkoch sťažovateľa vlek bez nájomnej zmluvy,
vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré sťažovateľ požadoval vydať. Okresný súd
napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, pretože podľa neho sťažovateľ mal nárok na
zaplatenie nájomného podľa platnej nájomnej zmluvy, nie teda na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ako sa toho domáhal. Podľa názoru krajského súdu právny názor okresného
súdu je nesprávny, pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ako ju prezentoval
sťažovateľ. Nie je rozhodujúce, či sťažovateľ žalovaný nárok uplatňuje ako nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ale rozhodujúce sú skutkové tvrdenia, ktorými svoj
nárok odôvodňuje. Okresný súd preto pochybil, keď na jednej strane nárok sťažovateľa
uznal, no súčasne nesprávnym výkladom ustanovenia § 153 Občianskeho súdneho poriadku
ho zamietol.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 178/2009-58 z 23. marca 2010, ktorý sa stal
právoplatným 28. júla 2010, vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba obce Skalité, ktorá
v tomto konaní bola žalobkyňou, proti sťažovateľovi a jeho manželke ako žalovaným
o povinnosť strpieť prevádzkovanie lyžiarskeho vleku a o zriadenie vecného bremena na
oprávnenie prevádzkovať lyžiarsky vlek. Podľa názoru okresného súdu samotná
„nedohoda“ o výške nájomného nezakladá oprávnenie domáhať sa určenia vecného
bremena, keď sťažovateľ a jeho manželka trpia prevádzkovanie lyžiarskeho zariadenia na
ich nehnuteľnostiach.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Sťažovateľ namieta, že ten istý senát krajského súdu rozhodol v dvoch sporoch
medzi ním a žalovanou o vydanie bezdôvodného obohatenia získaného v dvoch rôznych
časových obdobiach užívaním pozemkov sťažovateľa zo strany žalovanej bez právneho
dôvodu právne zásadne odlišným spôsobom, čo je podľa jeho názoru neprípustné. Namieta
tiež, že v inom súdnom spore, v ktorom je on žalovaným, terajšia žalovaná (tam žalobkyňa)
požadovala zriadenie vecného bremena na oprávnenie prevádzkovať lyžiarsky vlek, keďže
nemala uzavretú zmluvu o nájme, avšak v tomto prípade dospel okresný súd k záveru, že
zmluva o nájme neexistovala. Ide teda o odlišný záver, než k akému sa dospelo v už
uvedených dvoch konaniach.
Krajský súd je toho názoru, že jeho odlišné rozhodnutia vyplývajú z toho, že išlo
o rozdielne skutkové stavy, ktoré si vyžadovali odlišné právne posúdenie.
Podľa názoru ústavného súdu možno jednoznačne konštatovať, že skutkové okolnosti
vecí riešených okresným súdom jednak v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 10/2010, ale tiež
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 235/2011 sú do takej miery podobné, že indikujú
predpoklad zásadne rovnakého hmotnoprávneho posúdenia oboch vecí.
V oboch prípadoch boli účastníkmi konania tie isté subjekty v rovnakom postavení,
pričom sťažovateľ ako žalobca sa v oboch prípadoch domáhal od žalovanej vydania
bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu tým, že žalovaná podľa
tvrdenia sťažovateľa prevádzkovala lyžiarsky vlek na jeho pozemku bez platnej nájomnej
zmluvy. Rozdiel v skutkovom stave oboch vecí sa týkal obdobia, za ktoré sa vydanie
bezdôvodného obohatenia požadovalo, ako aj výšky požadovanej sumy.
Napriek uvedeným zásadným zhodám dospel krajský súd vo veci sp. zn.
5 Co 101/2013 k právnemu názoru, podľa ktorého žalobou uplatnený nárok možno priznať
len z toho právneho dôvodu, ktorý sťažovateľ uviedol (vydanie bezdôvodného obohatenia).
Naproti tomu vo veci sp. zn. 5 Co 378/2012 zaujal stanovisko, podľa ktorého právnou
kvalifikáciou sťažovateľa nie je súd viazaný, teda uplatnený nárok môže priznať aj z iného
právneho dôvodu (zo zmluvy o nájme).
K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp
právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva.
Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom
právne posudzované.
V zásadnej ústavno-právnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu
a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,
aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným
spôsobom. V každom prípade sa však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe vyžaduje
cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (II. ÚS 274/2015,
Vychádzajúc zo skutočnosti, že krajský súd sa uvedenými zásadami neriadil, došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
Zároveň to znamená, že už nie je potrebné, aby sa ústavný súd osobitne zaoberal
namietaným porušením čl. 12 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu
a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12. Rovnako nie je preto potrebné zaoberať sa ani námietkou
protichodnosti rozhodnutí okresného súdu v otázke titulu užívania pozemkov, teda
z hľadiska námietky, podľa ktorej sa v rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 178/2009-58
z 23. marca 2010 dospelo k záveru o neexistencii dohody o výške nájomného.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k.
5 Co 101/2013-388 z 22. októbra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Ústavný súd nemohol vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € (bod 4 výroku nálezu).
Vyslovenie porušenia práv sťažovateľa v spojení so zrušením rozsudku krajského
súdu a s vrátením veci na ďalšie konanie sa javí ako dostačujúca satisfakcia za utrpenú
ujmu.
Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume
1 004,38 €.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľovi patrí náhrada trov jeho právneho
zastúpenia advokátom, a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatie a príprava
zastúpenia a sťažnosť) po 139,83 € a za jeden úkon právnych služieb v roku 2016 (replika
na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu) vo výške 143 €, ako aj režijný paušál 2-krát po
8,39 € a jedenkrát 8,58 €. Napokon patrí daň z pridanej hodnoty vo výške 89,60 €. Celková
suma trov právneho zastúpenia sťažovateľa predstavuje 537,62 € (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod
právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016