Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/25/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sluka, PhD., a členiek senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu D. P., narodeného Y. proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2024 sp. zn. , takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie v časti z a m i e t a.

II. V zostávajúcej časti dovolanie o d m i e t a.

III. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 3. septembra 2018 č. k. -193 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 276,66 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 276,66 eura od 03. septembra 2016 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, žalobu vo zvyšnej časti (žalobca sa domáhal nemajetkovej ujmy vo výške 19.000 eur; majetkovej škody vo výške 1615,16 eura, ktorá pozostávala z trov obhajoby vo výške 1.196,19 eura za konanie vedené na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava IV pod ČVS: ORP-3477/OVK-MA-2005 a pod ČVS: ORP-17/OVK-MA-2006, trov obhajoby vo výške 276,77 eura za konanie vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. , trov za znalecký posudok SLOVDEKRA s.r.o. vo výške 142,20 eura) zamietol a rozhodol, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolania žalobcu aj žalovanej, rozsudkom (v poradí prvým) z 30. januára 2020 č. k. -297 vo výroku I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti a v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 1.338,50 eura s príslušenstvom a vo výroku II. zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zvyšnej zamietajúcej časti a vec mu vrátil na nové konanie. 2.1. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia 20.615,16 eura z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej ako „“). Uplatnená nemajetková ujma 19.000 eur pozostávala: 1/ zo sumy 10.000 eur za dĺžku trestného stíhania (10 rokov); 2/ zo sumy 1.332,34 eura približne zodpovedajúcej sume priznávanej ústavným súdom pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov; 3/ zo sumy 7.667,66 eura, ktorú požadoval za dobu (77 dní) strávených vo väzbe. Uplatnená škoda vo výške 1.615,16 eura predstavuje : 1/ škodu vo výške 1.196,19 eura, ktorá mu mala vzniknúť titulom trov obhajoby za konanie vedené na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava IV, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor skráteného vyšetrovania, pod ČVS: ORP-3477/OVK-MA-2005 a následne za konanie vedené na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava IV, Úrad justičnej a kriminálnej polície, pod ČVS: ORP-17/OVK-MA-2006; 2/ škodu vo výške 276,77 eura, ktorá mu mala vzniknúť titulom trov obhajoby za konanie vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod č. k. ; 3/ škodu vo výške 142,20 eura titulom trov za zaplatený znalecký posudok SLOVDEKRA s.r.o. 2.2. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že uznesenie o vznesení obvinenia ako aj rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby je potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie, nakoľko žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 29. mája 2015 č. k. -793 spod obžaloby oslobodený. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, ktoré sú v vymedzené tak pozitívne ( a ), ako aj negatívne (). Odvolací súd sa rovnako v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie týkajúcim sa zamietnutia námietky premlčania vznesenej žalovanou, ktorú považoval za rozpornú s dobrými mravmi. Odvolací súd sa stotožnil aj s názormi okresného súdu vyhovujúcimi žalobe v rozsahu 276,66 eura za trovy obhajoby vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod č. k. a zamietajúcimi žalobu v rozsahu náhrady škody vo výške 1.338,50 eura s príslušenstvom. 2.3. Predmetom odvolacieho konania bolo aj nepriznanie nemajetkovej ujmy vo výške 11.332,34 eura (suma 10.000 eur za dĺžku trestného stíhania 10 rokov; suma 1.332,34 eura približne zodpovedajúca sume priznávanej ústavným súdom pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) a nepriznanie nemajetkovej ujmy vo výške 7.667,66 eura (77 dní väzby). Odvolací súd s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) mal za to, že závery súdu prvej inštancie v tejto časti neobstoja. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže súd rozhodnúť, že mu škodu vôbec neprizná alebo že medzi protiprávnym konaním žalovanej a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vo zvyšnej zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy ( a ) a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie ( ). 2.4. Rozhodnutie o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd ponechal na súde prvej inštancie ( ).

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie (prvé v poradí), ktorého prípustnosť vyvodzovala z a (ďalej len „“) a navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zrušiť aj rozsudok súdu prvej inštancie, prípadne napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. apríla 2023 sp. zn. dovolanie žalovanej, v ktorom namietala vady zmätočnosti podľa a nesprávne právne posúdenie veci podľa ako neprípustné odmietol podľa a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu ( veta druhá ).

5. Mestský súd Bratislava IV (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 26. septembra 2023 č. k. -461 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.080 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II), a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 80,46 % (výrok III.). 5.1. Žalobca sa žalobou (v znení jej opravy) domáhal náhrady škody vo výške 1.615,16 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 19.000 eur titulom nezákonného trestného stíhania, nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe. Nakoľko odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I vo vyhovujúcej časti (276,66 eura spolu s príslušenstvom) a zamietajúcej časti (1.338,50 eura spolu s príslušenstvom), tak súd prvej inštancie (v poradí druhým) rozsudkom rozhodoval o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 19.000 eur spočívajúcej v sume 7.667,66 eura za dobu strávenú vo väzbe (77 dní), v sume 10.000 eur za dĺžku trestného stíhania (10 rokov) a v sume 1.332,34 eura za prieťahy v konaní. 5.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle § 1 písm. a) a c), § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 5, § 9 ods. 1 a 4 (účinného v čase podania žaloby), § 9 ods. 1 a 2 (účinného od 01.07.2004), , , a , a (účinného v čase podania žaloby) , SR a . 5.3. V súlade s názorom odvolacieho súdu, súd prvej inštancie konštatoval, že väzobné trestné stíhanie je zásahom do základných práv jedinca (do jeho osobnej slobody, práva na súkromie, na ochranu súkromného života a má vplyv na jeho osobný, rodinný a sociálny život), pričom väzobné stíhanie predstavuje tak závažný zásah do ľudských práv žalobcu, že ho nemožno kompenzovať inak než finančne. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 08. 2019 sp. zn. , že požiadavku na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, považuje za nesplniteľné dôkazné bremeno. Pri odškodňovaní ujmy vzniknutej väzbou súd v danom prípade vychádzal zo skutočnosti, že väzba má za následok zásah do garantovaného práva osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu a práva na súkromie. Súd prvej inštancie zistil žalobcov nepriaznivý zdravotný stav, ktorý bol u neho prítomný aj počas 77 dní výkonu väzby. Súd zároveň prihliadol aj na nepriaznivé následky väzby na psychický stav žalobcu a násilné pretrhnutie vzťahov s rodinou a okolím, ako aj na obmedzenie styku žalobcu s vonkajším prostredím. Žalobcovi v zmysle uvedeného priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40 eur za deň výkonu väzby, t. j. spolu 3.080 eur. 5.4. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal náhradou nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v období od prepustenia žalobcu z výkonu väzby. Súd prihliadol na dĺžku trestného konania (približne 9 rokov), na skutok, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu a na výšku hroziaceho trestu odňatia slobody za trestný čin. Aj samotné trestné konanie predstavuje závažný zásah do súkromnej a osobnej sféry jednotlivca. Súd prvej inštancie ustálil náhradu nemajetkovej ujmy v tejto časti vo výške 9.000 eur (1.000 eur za rok trestného stíhania) za utrpenie žalobcu na nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity žalobcu, taktiež stresu, neistoty a frustrácie z výsledku trestného konania. Súd prvej inštancie mal za to, že obmedzenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy bolo zavedené do až novelou účinnou od 01. 01. 2013, a preto ním nebol pri rozhodovaní viazaný. 5.5. V neposlednom rade sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom vo výške 1.332,34 eura titulom odškodnenia za prieťahy v konaní. Súd prvej inštancie túto náhradu žalobcovi nepriznal z dôvodu, že počas trvania trestného konania prieťahy neboli konštatované a zároveň poukázal na skutočnosť, že na dĺžku trestného konania prihliadol pri priznanej sume 9.000 eur za 9 rokov trvajúce trestné stíhanie. 5.6. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodol výrokom podľa s tým, že žalobca bol v predmetnom konaní sčasti úspešný. Nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu, tak za základ sporu súd považoval sumu 13.695,16 eura (1.615,16 eura náhrady škody a 12.080 eur nemajetkovú ujmu) a z nej potom určil celkový úspech žalobcu v rozsahu 80,46 % (čiastočný úspech žalobcu v rozsahu 90,23 % mínus čiastočný úspech žalovanej v rozsahu 9,77 %).

6. Krajský súd v Bratislave na odvolania žalobcu aj žalovanej, rozsudkom (v poradí druhým) z 24. októbra 2024 č. k. -542 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti (výrok I.) i v zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 6.920,- eur (výrok II.) a o nároku na náhradu trov konania (výrok III.); žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 6.1. Odvolací súd zistil, že po zrušení v poradí prvého rozsudku č. k. -193 zo dňa 03. 09. 2018 v časti náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie, viazaný názorom odvolacieho súdu, dospel k správnemu záveru o dôvodnosti žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 12.080 eur, ktorá pozostávala zo sumy 3.080 eur za dobu strávenú vo väzbe a sumy 9.000 eur za dĺžku trestného stíhania. Odvolací súd mal za to, že odôvodnenie (v poradí druhého) rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa zákonné požiadavky v zmysle , nakoľko obsahuje rozhodujúci skutkový stav, primerane opísaný priebeh konania, stanoviská strán sporu, riadne zhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania, stanovenie skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, označenie dôkazov, z ktorých vychádzal a úvahy, ktorými sa pri hodnotení dôkazov riadil, ako aj ustanovenia a ich správnu aplikáciu na prejednávanú vec. Odmietol tak námietky žalobcu aj žalovanej ohľadom nedostatočného odôvodnenia, resp. nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie. 6.2. Odvolací súd odmietol námietku žalovanej, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré nevyplynuli z dokazovania a ani neopomenul rozhodné skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli. Odvolací súd odmietol aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko rozhodnutie sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami sporu a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem. 6.3. K námietke neexistencie príčinnej súvislosti medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a vykonanou väzbou, resp. trestným stíhaním odkázal na rozsudok odvolacieho súdu (v poradí prvý), kde sa vyjadril tak, že predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci boli naplnené, keďže nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, pričom poukázal na tvrdenia žalobcu, s ktorými spájal unesenie dôkazného bremena čo do preukázania vzniku nemajetkovej ujmy. 6.4. Odvolací súd odmietol námietku žalovanej, že trestné konanie bolo prerušené na 3 roky, 2 mesiace a 9 dní, čo malo byť zohľadnené pri poskytnutí primeraného zadosťučinenia, keďže stav neistoty žalobcu počas trestného konania pretrvával aj v tomto období bez ohľadu na jeho prerušenie. Súd prvej inštancie tak správne prihliadol na celkovú dĺžku trestného konania od jeho začiatku po koniec (od 24. 12. 2005 do 29. 05. 2015). Rovnako odmietol aj námietku žalovanej, že žalobca bol v minulosti viackrát trestne stíhaný a odsúdený, nakoľko táto skutočnosť bez ďalšieho neznamená zánik práva na náhradu nemajetkovej ujmy. 6.5. Odvolací súd odmietol námietku žalobcu, že výška priznanej náhrady za deň väzby v sume 40 eur je len symbolická (navrhol 99,58 eura), ako aj námietku žalovanej, že výška priznanej náhrady za deň väzby je vysoká (navrhla 20 eur). Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že v znení platnom do 31. 08. 2007 neposkytoval žiadne kritériá, z ktorých by bolo potrebné vychádzať, a preto ustálenie náhrady zostalo v réžii súdu. Vychádzal z dĺžky výkonu väzby a z následkov v osobnej sfére žalobcu. Rovnako prihliadol na výšku odškodnenia v obdobných prípadoch a prihliadol aj na rozpätie náhrady sadzby za 1 deň väzby v iných krajinách (Rakúsko, Taliansko, Fínsko či Holandsko) a na snahy štátov odškodňovať výkon nezákonnej väzby zo sadzby stanovenej na 1 deň výkonu väzby. Konštatoval, že ani Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“) nestanovil žiadne pevné pravidlá. Ďalej prihliadol na spoločenské a ekonomické podmienky Slovenskej republiky, rozhodovaciu prax ESĽP, ako aj na ustálenú prax súdov Českej republiky a ustálil rozsah náhrady na 20 eur až 60 eur na deň. Napokon vychádzajúc z okolností prejednávaného prípadu dospel v súlade s názorom súdu prvej inštancie k záveru, že primeranou náhradou je suma 40 eur za 1 deň výkonu väzby. 6.6. Na námietku žalobcu, že trestné konanie trvalo 9 rokov a 5 mesiacov (a nie len 9 rokov), teda mala byť priznaná náhrada vo výške 9.500 eur (namiesto 9.000 eur), odvolací súd poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol o časti trestného konania, počas ktorého žalobca vykonával väzbu, osobitne. Odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur za 1 rok trestného stíhania za vecne správny a jeho odôvodnenie za riadne, dostatočné, akceptovateľné a presvedčivé. Nestotožnil sa so žalobcom o zaokrúhlení doby trestného stíhania na 10 rokov. 6.7. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti predĺženia paričnej lehoty, ktorý postup vytvoril priestor pre dobrovoľné a efektívne plnenie žalovanou. 6.8. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom pri určení výšky náhrady trov konania bude vychádzať z prisúdenej istiny. Odvolací súd sa s uvedeným nestotožnil a uviedol, že pri určení výšky náhrady trov konania bude potrebné vychádzať z predmetu konania (13.695,16 eura) a nie z prisúdenej istiny. 6.9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle v spojení s a tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na ich náhradu.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu (v poradí druhému) podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenie a a . 7.1. Dovolateľka sa úvodom dovolania všeobecne vyjadrila k prípustnosti a odôvodnenosti dovolacích dôvodov, ktoré v konaní pred dovolacím súdom uplatnila, poukázala na ich právny rámec a odkázala aj na Následne stručne uviedla skutkový stav a doterajší priebeh konania pred súdmi nižšej inštancie. 7.2. K dovolaciemu dôvodu podľa dovolateľka uviedla, že napadnuté rozhodnutie považuje za arbitrárne a v rozpore s princípom právnej istoty. Mala za to, že súd prvej inštancie bez výsluchu žalobcu a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy vo výške 12.080 eur dospel k záveru o dôvodnosti žaloby v tejto časti, čím porušil jej právo na spravodlivý proces. 7.2.1. Zároveň považovala napadnuté rozhodnutie za prekvapivé, nepredvídateľné a rozporné s jej legitímnymi očakávaniami, pretože sa odvolací súd mal odchýliť od právnych posúdení otázky dôkazného bremena v obdobných veciach iných senátov Krajského súdu v Bratislave a dovolacieho súdu. 7.3. K dovolaciemu dôvodu podľa dovolateľka uviedla, že odvolací súd nesprávne právne vyriešil právnu otázku primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, nakoľko sa mal odvolací súd odkloniť od súdnej praxe, relevantných rozhodnutí ESĽP a zásady spravodlivého zadosťučinenia. 7.3.1. Dovolateľka mala za to, že názor odvolacieho súdu ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy už samotným porušením základných práv a slobôd fyzických osôb nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, (teda že nie je potrebné preukazovať výšku nemajetkovej ujmy, keďže má ísť o nesplniteľné dôkazné bremeno) považovala za rozporný s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. V tomto smere odkázala na body 21. a 22. rozhodnutia najvyššieho súdu z 26. 07. 2023 sp. zn. a Mala za to, že s ohľadom na správne ustálený skutkový stav z vykonaného dokazovania súdy nemohli ustáliť skutočný rozsah nemajetkovej ujmy a mohli len konštatovať tzv. prezumované následky. Odvolací súd zároveň neprihliadol na skutočnosť, že sa jednalo o prečin, a preto aj intenzita prezumovaných následkov mala byť minimálna. Teda aj neprihliadnutie na druh trestného činu a s ním spojený hroziaci trest predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. 7.3.2. Dovolateľka poukazom na názor Ústavného súdu SR (sp. zn. ) mala za to, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, keďže neprihliadol na predchádzajúce právoplatné odsúdenie žalobcu, čo predstavuje okolnosť, na ktorú musí v konaní prihliadnuť, čo má vyplývať aj z ustanovenia . 7.3.3. Dovolateľka mala za to, že aj limitácia upravená v v znení účinnom od 01. 01. 2013 mala byť zohľadnená, keďže k ukončeniu trestného stíhania došlo až v máji roku 2015. Nezohľadnenie tohto limitu je podľa jej názoru v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu. 7.3.4. Podľa názoru dovolateľky, samotný výsledok trestného konania nemôže byť súdom považovaný za okolnosť odôvodňujúcu priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko výsledok trestného stíhania môže predstavovať iba zákonný titul, na základe ktorého si možno uplatniť nároky podľa . 7.3.5. Odvolací súd tak nesprávne právne posúdil vec, keď žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000 eur za trestné stíhanie, keďže pristúpil k nesprávnej aplikácii , nezvážil iné spôsoby náhrady nemajetkovej ujmy, resp. priznanie peňažnej kompenzácie vo výške maximálne desaťnásobku výšky minimálnej mzdy za rok 2015, nezohľadnil skutočnosti spočívajúce v osobe žalobcu a v spôsobe jeho doterajšieho života a nezohľadnil ani žalobcom neunesené dôkazné bremeno ohľadom existencie osobitných okolností odôvodňujúcich náhradu nemajetkovej ujmy až vo výške 9.000 eur. Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná a rozporná s ustáleným právnym názorom dovolacieho súdu. 7.4. K dovolaciemu dôvodu podľa dovolateľka uviedla, že odvolací súd riešil otázku zásadného významu, ktorou sa doposiaľ dovolací súd nezaoberal. Za zásadnú otázku označila to, či sa má do dĺžky obdobia trestného stíhania, pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, započítať a zohľadňovať aj obdobie prerušenia trestného stíhania. 7.4.1. Dovolateľka mala za to, že počas 3 rokov, 2 mesiacov a 9 dní, počas ktorých bolo trestné stíhanie voči žalobcovi prerušené, mu nemohla vzniknúť žiadna ujma, čo mal súd zohľadniť pri ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Zásadnosť predmetnej otázky vyplýva z priamej úmery medzi výškou náhrady nemajetkovej ujmy a dĺžky trvania trestného stíhania. Podľa názoru žalovanej z možno vyvodiť záver, že okrem zaistenia obvineného sa môžu vykonávať iba úkony smerujúce k získaniu informácie o odpadnutí dôvodov pre prerušenie trestného stíhania. Z uvedeného tak vyplýva, že počas prerušenia trestného stíhania sa nevykonávajú úkony, ktoré predstavujú zásah do ústavných práv osôb, a teda nemôžu negatívne vplývať ani na osobu žalobcu. Zároveň zdôraznila, že trestné stíhanie žalobcu prerušil súd z dôvodu, že žalobca pre duševnú chorobu nechápal zmysel trestného konania a nemohol si byť ani vedomý možných následkov trestného stíhania. Ak si žalobca neuvedomoval následky trestného stíhania a nechápal zmyslu trestného konania, tak prerušenie trestného stíhania nemohlo mať dopad na jeho vnútorné prežívanie a ani nemohlo vyvolávať zásahy odôvodňujúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. 7.5. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľka navrhla dovolaciemu súdu, aby rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou odvolací súd potvrdil výrok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie) a v časti, ktorou odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania (výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie) zrušil a vec v napadnutej časti vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7.6. Dovolateľka súčasne navrhla dovolaciemu súdu, aby v zmysle odložil vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu až do rozhodnutia o jej dovolaní z dôvodu, že nejde o zanedbateľnú čiastku a s ohľadom na oznámenie žalobcu jej doručené dňa 26. 11. 2024, v ktorom ju žalobca vyzýval zaplatiť priznanú sumu, sa môže očakávať nútený výkon rozhodnutia.

8. K podanému dovolaniu sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojej splnomocnenkyne tak, že s podaným dovolaním nesúhlasí. Rovnako sa nestotožnil ani s návrhom na odklad vykonateľnosti a žiada, aby dovolanie bolo zamietnuté, resp. aby dovolací súd zvýšil priznanú náhradu nemajetkovej ujmy odvolacím súdom.

9. Dovolací súd uznesením z 13. augusta 2025 sp. zn. odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2024 sp. zn. v spojení s potvrdeným rozsudkom Mestského súdu Bratislava IV z 26. septembra 2023 č. k. -461.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana sporu

- právnická osoba, ktorej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ), dospel k záveru, že dovolanie je v časti prípustné, avšak nie dôvodné.

11. Z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd.

12. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

13. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; na mieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

14. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

15. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (, , ). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.

16. Z obsahu podaného dovolania v danom prípade dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodila v prvom rade z ustanovenia , v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16.1. Porušenie práva na spravodlivý proces malo spočívať v skutočnosti, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je arbitrárne a v rozpore s princípom právnej istoty z dôvodu, že súd prvej inštancie bez výsluchu žalobcu a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania vo vzťahu k preukázaniu vzniku a výšky nemajetkovej ujmy dospel k záveru o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a následne priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 12.080,- eur, ktoré závery odvolací súd potvrdil.

17. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor dovolateľky tvrdiacej, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ).

18. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces.

19. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

20. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , ).

21. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok ().

22. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v . Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi. O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti ().

23. Dovolací súd uvádza, že výsluch strany je podporným dôkazom, ktorý môže súd vykonať na návrh strany na preukázanie tvrdených skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo a preukázať ich nemožno iným spôsobom. Výsluch strany ( ) je len jedným z dôkazných prostriedkov, na ktoré súd prihliada v rámci vykonaného dokazovania. Povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna.

Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (R 21/2017).

24. Podľa za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

25. Zo súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02. 03. 2016; podania Generálnej prokuratúry zo dňa 12. 04. 2016; oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 15. 08. 2016; uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor skráteného vyšetrovania, Oddelenie skráteného vyšetrovania Malacky ČVS: ORP-3477/3-OSV-Ma-2005 zo dňa 24. 12. 2005; návrhu Okresnej prokuratúry Bratislava IV na vzatie žalobcu do väzby; uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 427/2005 zo dňa 27. 12. 2005; upozornením o zmene právnej kvalifikácie zo dňa 27. 02. 2006; uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 09. 03. 2006; uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. zo dňa 29. 07. 2009; rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. zo dňa 29. 05. 2015; a odpisom registra trestov žalobcu zo dňa 16. 08. 2011. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy ďalej prihliadol na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavného súdu a Krajského súdu v Bratislave, ako aj na rozhodovaciu prax ESĽP.

26. Nemožno sa tak stotožniť s dôvodnosťou námietky o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, ani názoru, že by bolo v rozpore s princípom právnej istoty a ani námietky, že súd prvej inštancie, resp. odvolací súd bez vykonaného dokazovania a bez výsluchu žalobcu smerujúcim k preukázaniu vzniku a výšky nemajetkovej ujmy dospeli k záveru o dôvodnosti uplatneného nároku. 26.1. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, z akých dôkazov vychádzal, ktoré vykonal a čo z nich zistil (body 15. a nasl.), ďalej riadne vymedzil právne posúdenie veci (bod 16.) a následne riadne, presvedčivo a dostatočne odôvodnil ako sa vysporiadal so zisteným skutkovým stavom, subsumujúc ho pod svoje právne posúdenie veci, uviedol úvahy, ktoré ho viedli k priznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj jej výšky rešpektujúc právne názory v danej problematike prezentované najvyššími súdnymi autoritami, pričom prihliadol aj na rozhodnutia odvolacieho súdu v obdobných veciach. 26.2. Z rozhodnutia odvolacieho súdu taktiež vyplývajú dôvody potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie aj v časti o náhradu nemajetkovej ujmy za dobu strávenú vo väzbe, ako aj v časti o náhradu nemajetkovej ujmy za dĺžku trestného stíhania, teda dôvody, na základe ktorých mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle . Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožnil a odkázal na nich ( ). 26.3. Odvolací súd ďalej rozviedol predmetné úvahy a závery súdu prvej inštancie a vysporiadal sa s námietkami žalovanej v podanom odvolaní, keď sa vyjadril k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu (bod 11.) a námietke nesprávneho právneho posúdenia veci (bod 11.1.). Ohľadom neexistencie priamej príčinnej súvislosti medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou žalobcu a vykonanou väzbou, resp. trestným stíhaním odkázal na svoje prvé rozhodnutie vo veci () a opakovane skonštatoval naplnenie všetkých predpokladov pre priznanie vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Ďalej sa vyjadril aj k námietke žalovanej ohľadom nepreukázania vzniku nemajetkovej ujmy, (že žalobca v konaní nebol ani vypočutý), kedy konštatoval, cit.: „Zároveň vyslovil právny názor, že nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Za nesplniteľné dôkazné bremeno, t. j. dôkaznú povinnosť v takej situácii sú požiadavky na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, má určiť súd výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“ (bod 11.2.1.). Rovnako neopomenul dovolaním napadnutú námietku ohľadom prerušenia trestného stíhania, keď v bode 11.3. uviedol, cit.: „Vo vzťahu ku konštatovaniu dĺžky trestného konania žalovaný poukázal, že trestné konanie bolo prerušené, a to na dobu 3 rokov 2 mesiacov a 9 dní a uvedená skutočnosť - prerušenie trestného stíhania, však nebola súdom pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a jeho dĺžku nijakým spôsobom zohľadnená, keď žalobcovi priznal náhradu za obdobie 9 rokov (pozri odsek 4.3.). K uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, keďže už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilý bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné čo je aj tento prípad. Náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej bol poškodený v dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvrhnutý a v ktorej bol udržiavaný. Pri úvahe o poskytnutí primeraného zadosťučinenia je potrebné prihliadať k celkovej dobe, po ktorú konanie trvalo (24. 12. 2005 do 29.5.2015), bez ohľadu na to, že bolo trestné stíhanie na určitý čas prerušené alebo nie, keďže prerušenie trestného stíhania nemalo vplyv na stav neistoty žalobcu ako poškodeného, ktorý stav objektívne pretrvával aj počas prerušenia trestného konania a skončil až momentom, kedy bol žalobca právoplatne oslobodený.“ Vyjadril sa aj k odvolacej námietke ohľadom žalobcu ako osoby viackrát trestne stíhanej a odsúdenej a osobitne aj námietky neprimeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. 26.4. Dovolací súd dopĺňa, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu ( ). Skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením skutkových poznatkov, ktoré získava viacerými spôsobmi, predovšetkým dokazovaním. Súd rozhoduje na základe takého rozsahu skutkového stavu, aký je v konaní zistený v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. S ohľadom na prejednací princíp civilného sporového procesu je úlohou súdu zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivity sporových strán, teda nie je jeho úlohou vyhľadávať celú objektívnu realitu (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol., , Komentár, 2. vyd., Bratislava: C. H. BECK, s. 861 - 863). Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých stojí , pričom žiaden z dôkazov nemá predpísanú zákonnú silu ( ). Rozhodnutiu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého konania, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie (). 26.5. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí, (obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , , ) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim . Za procesnú vadu konania v zmysle nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle vo veci samej nezistil, preto je dovolanie žalovanej v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie podľa .

28. Z obsahu podaného dovolania, v danom prípade žalovanej, prípustnosť dovolania vyvodila v druhom rade z ustanovenia , v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; ako aj z ustanovenia , v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

29. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

30. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd neaplikoval správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

31. Pre prípustnosť dovolania podľa má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad , , , Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

32. Koncept dovolania prípustného podľa nadväzuje na princíp uvedený v Základných princípov , podľa ktorého každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty (napr. , , , ). Prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených v má teda zaručiť, aby sporové konanie bolo založené na rešpektovaní ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (porov. dôvodovú správu k ).

33. Dovolací súd konštantne vo svojich rozhodnutiach uvádza, že pre prípustnosť dovolania podľa je podstatné, že musí ísť o takú právnu otázku, ktorá je významná nielen pre prerokovávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov (porov. uznesenia najvyššieho súdu z 21. júna 2018 sp. zn. , z 11. októbra 2018 sp. zn. , z 27. mája 2020 sp. zn. , z 22. júla 2020 sp. zn. , z 25. marca 2021 sp. zn. , z 29. marca 2021 sp. zn. , z 27. apríla 2021 sp. zn. , z 29. apríla 2021 sp. zn. , z 29. septembra 2021 sp. zn. , z 31. mája 2022 sp. zn. , z 28. júla 2022 sp. zn. , z 23. novembra 2022 sp. zn. , z 15. decembra 2022 sp. zn. , z 27. septembra 2023 sp. zn. , z 28.01.2026 sp. zn. ).

34. Z formulácie ustanovenia je zrejmé, že ak má byť dovolanie prípustné, musí sa nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom týkať rozhodovacej praxe dovolacieho súdu - či už v tom zmysle, že sa odvolací súd od takejto rozhodovacej praxe odklonil [písm. a)], že rozhodovacia prax ešte neexistuje [písm. b)], alebo že rozhodovacia prax dovolacieho súdu nie je jednotná [písm. c)]. Pre prípustnosť dovolania podľa teda nepostačuje nesúhlas dovolateľa s právnym posúdením veci odvolacím súdom (právna otázka), ale musí ísť o posúdenie takej právnej otázky, ku ktorej existuje, alebo by mohla existovať ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.

35. Ak je prípustnosť dovolania v ustanoveniach a vymedzená odkazom na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, znamená to, že zákonodarca obmedzil možnosť dovolacieho prieskumu právneho posúdenia veci len na také právne otázky, ktorých vyriešením sa môže vytvoriť a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Nejde tu o rezignáciu dovolacieho súdu na ochranu základných práv a slobôd, resp. subjektívnych práv strán v konkrétnom sporovom konaní, ale o jej zákonné limity. Uvedené obmedzenie prípustnosti dovolacieho prieskumu právneho posúdenia veci stanovil samotný zákonodarca. Ak by dovolací súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania (ako mimoriadneho opravného prostriedku) pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ).

36. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa dovolateľka dôvodila jeho prípustnosť s odkazom na rôzne názory odvolacieho súdu týkajúce sa výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie (body 11.2.1., 11.2.2., 11.4., 12.2.1.), odkazovala na rozhodnutia najvyššieho súdu (, , , , , , , , , , ) a ústavného súdu (, ) a rozhodnutia ESĽP (Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko; Winkler proti SR; Kormoš proti SR; Petrov proti SR) a tieto názory odvolacieho súdu sporovala vo vzťahu k a zákonnej limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle s poukazom na podľa nej relevantné ustanovenia o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. 36.1. Ako už bolo vyššie uvedené, dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že pre prípustnosť dovolania podľa má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“. V dovolaní žalovanej vo vzťahu k však nebola formulovaná žiadna otázka, ktorá mala byť významná pre rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň by odôvodňovala vznik, resp. existenciu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 36.2. Pokiaľ žalovaná vo svojom dovolaní ako právnu otázku v zmysle nastolila otázku primeranosti (adekvátnosti) výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, išlo de facto o posúdenie konkrétnej výšky priznanej náhrady (12.080 eur) za konkrétnych súdmi zistených skutkových okolností. Ide teda síce o otázku aplikácie práva, ale o takú otázku, ktorá je viazaná na konkrétny, veľmi individuálny skutkový stav veci. Určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislé od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Závery súdov pri posudzovaní tejto otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností danej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré viedli súdy k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia, pričom dovolací súd je v zmysle viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. V skutočnosti dovolateľka neformulovala relevantnú otázku k niektorej norme hmotného alebo procesného práva, ktorú by bolo možné zovšeobecniť ako výkladový problém, ale len polemizovala so spôsobom aplikácie právnej normy na konkrétny skutkový stav. Dovolateľka takto formulovanou dovolacou námietkou vlastne požaduje, aby dovolací súd vykonal nové individuálne právne posúdenie jej sporu. To však nemožno považovať za prípustný dovolací dôvod podľa .

37. Súdy rozhodujúce o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch sú však povinné vyrovnať sa s relevantnými argumentmi sporových strán o neprimeranosti jej výšky a prihliadať aj na rozsah náhrady v iných obdobných veciach (rozhodnutia najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. , z 31. júla 2012 sp. zn. , z 30. septembra 2013 sp. zn. , zo 7. augusta 2018 sp. zn. a v nich odkazované rozhodnutia ústavného súdu a ESĽP). Túto zásadu nesporne treba považovať za súčasť konštantnej judikatúry.

38. Vzhľadom na už vyššie uvedenú skutočnosť, že základné konanie je potrebné vnímať ako jeden celok, a teda s ohľadom na potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, je potrebné skúmať rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu vo vzájomnej korelácií, dovolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci sa súdy nižších inštancií vysporiadali s relevantnými rozhodnutiami vyšších súdnych autorít v obdobných sporoch, keď v otázke primeranosti výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zohľadnil rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ; rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ; ako aj rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. , , , a podporne prihliadol aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z dôvodu jeho širokej komparácie rozhodovacej praxe ESĽP v obdobných veciach relevantnej aj pre tu prejednávanú vec. Odvolací súd sa s predmetnou argumentáciou stotožnil a doplnil relevantnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, pričom poukázal na rozhodnutia sp. zn. , , , , , a odkázal aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Danev v. Bulharsko z 02.09.2010, sťažnosť č. 9411/05 ako aj na rozhodnutia iných krajských súdov v obdobných veciach (Krajský súd v Košiciach sp. zn. , Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. , Krajský súd v Bratislave sp. zn. , ). Zohľadnenie judikatúry ESĽP, ústavného súdu či dovolacieho súdu nemožno chápať ako mechanické prepočítavanie výšky náhrad na deň väzby alebo trestného stíhania, keďže tomu bránia osobitné okolnosti prípadu, ktoré sú vždy rozhodujúce.

39. Ako už bolo uvedené vyššie, súdna prax nie je schopná vytvoriť ustálenú judikatúru zohľadňujúcu konkrétne individuálne okolnosti každého sporu, iba stanoviť všeobecne aplikovateľné kritériá, ktoré umožňujú preskúmateľnosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto zmysle sa odvolací súd (ako ani súd prvej inštancie) od ustálenej judikatúry neodchýlil, naopak, na ňu prihliadal, keď ako rozhodujúce kritériá pre záver o primeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy správne vzal do úvahy osobu žalobcu v čase jeho vzatia do väzby, vrátane jeho zdravotného (a psychického) stavu, skutočnosti, ako primeranosť väzby žalobcu k okolnostiam a skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, závery Krajského súdu v Bratislave v uznesení sp. zn. zo dňa 09. 03. 2006, či závažnosť následkov v osobnom aj pracovnom živote, ako aj dĺžku trestného stíhania a väzby, pričom však už samotné vzatie do väzby bez ohľadu na dĺžku jej trvania predstavuje závažný zásah do osobnej slobody. V súvislosti s nálezom ústavného súdu z 24. januára 2017 sp. zn. , (v ktorom sa ako v jednom z mála rozhodnutí objavujú aj „číselné“ kritériá primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrené jednotlivými sumami za mesiac trestného stíhania resp. väzby), ale aj s ostatnými rozhodnutiami vyšších súdov, na ktoré odkazovala aj žalovaná, súdy nižších inštancií správne neprebrali mechanicky výšku náhrad z odkazovaných rozhodnutí, ale vykonali aj diferenciáciu porovnávaných prípadov.

40. Uznesenie o stíhaní žalobcu ako obvineného bolo vydané dňa 24. 12. 2005, t. j. za účinnosti účinného od 01. 07. 2004 do 31. 08. 2007, ktorý v tomto čase neobsahoval ustanovenia a vôbec. Kritériá ustanovené v (právna úprava účinná od 01. 01. 2009) a limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy (právna úprava účinná od 01. 01. 2013) podľa dovolacieho súdu nemožno aplikovať na prípady, keď uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti, t. j. vo vzťahu k pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k pred 1. januárom 2013, lebo súdy týmito viazané neboli, čo je i prejednávaný prípad (porov. ). Ani podľa názoru Ústavného súdu SR () všeobecné súdy nie sú viazané znením ustanovení a v prípadoch, ak k začatiu trestného stíhania došlo pred ich účinnosťou, a teda všeobecné súdy disponujú širokou mierou uváženia a ich úvahy zároveň nemožno limitovať ani mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Ústavný súd SR zdôraznil, že z ústavnoprávneho hľadiska je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Ústavný súd SR v predmetnej veci považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35.000 eur za primeranú náhradu trestného stíhania trvajúceho 55 mesiacov a väzbu trvajúcu 3 mesiace. Poukázal na skutočnosť, že nemožno mechanicky prevziať ani závery ESĽP či iných štátov z dôvodu odlišnej životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá tak musí byť rovnako zohľadnená, pokiaľ má priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste, čo však neznamená nemožnosť všeobecným súdom túto prax zohľadniť (tak ako to urobili súdy nižšej inštancie, ktoré prihliadli aj na podmienky Slovenskej republiky - viď body 12.1. a 12.1.1. napadnutého rozsudku).

41. Ústavný súd SR () považoval za nedostatočnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur za 7 rokov vedenia nedôvodného trestného stíhania, pričom zároveň poznamenal, že ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie trvajúce 7 rokov nebolo závažným zásahom do jeho osobnostných práv.

42. Dovolací súd k námietke neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy zároveň dopĺňa, že pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť (, ). Z obsahu spisu, odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako ani z priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno skonštatovať ani takýto nezákonný prístup súdu k prejednávanej veci. 42.1. Preto aj v tomto prípade dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalovanej z nevyplýva.

43. Dovolateľka (žalovaná) uplatňujúc dovolací dôvod podľa , pretože rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia jednej právnej otázky, ktorá dovolacím súdom ešte nebola riešená, sformulovala nasledovnú právnu otázku: „Ak súd priznáva žalobcovi za nezákonné trestné stíhanie peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, má do dĺžky obdobia trestného stíhania, pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, započítať a zohľadňovať aj obdobie prerušenia trestného stíhania?“ Jej prípustnosť odvodzovala od a odôvodnila ju jej potenciálnym čiastkovým úspechom vo veci v prípade negatívnej odpovede na položenú otázku, keďže žalobcovi bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške 1.000 eur za 1 rok trestného stíhania, t. j. celkovo v sume 9.000 eur.

44. Odvolací súd sa k predmetnej námietke vyjadril v bode 11.3. svojho rozhodnutia nasledovne: „K uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, keďže už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné čo je aj tento prípad. Náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej bol poškodený v dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvrhnutý, a v ktorej bol udržiavaný. Pri úvahe o poskytnutí primeraného zadosťučinenia je potrebné prihliadať k celkovej dobe, po ktorú konanie trvalo (24. 12. 2005 do 29. 5. 2015), bez ohľadu na to, že bolo trestné stíhanie na určitý čas prerušené alebo nie, keďže prerušenie trestného stíhania nemalo vplyv na stav neistoty žalobcu ako poškodeného, ktorý stav objektívne pretrvával aj počas prerušenia trestného konania a skončil až momentom, kedy bol žalobca právoplatne oslobodený. S ohľadom na uvedené pri posudzovaní intenzity negatívneho prežívania hrozby žalobcom spôsobenej trestným stíhaním sú právne irelevantné námietky žalovaného, že prerušenie trestného stíhania malo byť súdom pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a jeho dĺžku zohľadnené.“

45. Žalovaná sa vo svojom dovolaní s predmetným právnym posúdením nestotožnila, keď uviedla, že počas prerušenia trestného stíhania dopady na osobu stíhanú netrvajú, nakoľko prerušením konania dochádza k reštrikcii procesných úkonov, ktoré sa môžu vykonávať voči obvinenému, resp. obžalovanému. Okrem zaistenia obvineného ide len o úkony smerujúce k získaniu informácií o tom, či dôvody prerušenia trestného stíhania stále trvajú alebo pominuli. Počas prerušenia trestného stíhania sa žalobca nemusel dostavovať na úkony ako napríklad výsluchy či pojednávania, a preto zásah do jeho práv v tomto čase odpadol. Zároveň poznamenala, že trestné stíhanie žalobcu prerušil súd z dôvodu, že žalobca pre duševnú chorobu nechápal zmysel trestného stíhania, čo priamo súvisí aj s tým, že žalobca si v danom období nemohol byť ani vedomý možných následkov trestného stíhania, čo zároveň potvrdzuje, že prerušené trestné stíhanie nemohlo mať žiaden dopad na jeho vnútorné prežívanie, a teda ani vyvolávať zásahy odôvodňujúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy zo strany súdu.

46. Dovolací súd po preskúmaní prípustnosti dovolania v tejto časti dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je prípustné podľa , nakoľko bola stanovená právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolací súd pri posudzovaní jej dôvodnosti dospel k záveru, že dovolanie je nedôvodné, a preto je ho potrebné v tejto časti zamietnuť.

47. Ústavný súd SR pri posudzovaní jeho kompetencie vstupovať do trestného konania vo fáze prerušenia trestného stíhania mimo iného uviedol, cit.: „Prerušenie trestného konania je rozhodnutím predbežnej povahy, pretože trestná vec nie je vybavená konečným spôsobom. Ústavný súd upriamuje pozornosť na , podľa ktorého ak pominie dôvod na prerušenie trestného stíhania, prokurátor alebo policajt o pokračovaní v trestnom stíhaní rozhodne uznesením. Za týchto okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v danej fáze ešte neukončeného trestného konania vo veci sťažovateľky do právomoci iných orgánov verejnej moci.“ ().

48. V zmysle vyššie uvedeného je možné skonštatovať, že prerušenie trestného stíhania nie je konečným spôsobom vybavenia trestnej veci, a teda sa v konaní po pominutí dôvodov prerušenia pokračuje v trestnom stíhaní ( ).

49. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že nezákonnosť rozhodnutia, ktorým sa začína viesť trestné stíhanie voči konkrétnej osobe (žalobcovi), sa podľa názoru dovolacieho súdu uvedenom napríklad v rozsudku z 19. 02. 2014 sp. zn. posudzuje podľa neskoršieho výsledku trestného konania, čo je rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania. Ustanovenie nemožno vykladať striktne formalisticky z doslovného gramatického výkladu, ale je potrebné ho interpretovať systematickým a logickým extenzívnym výkladom. Ak teda došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, tak s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody prípadu je potrebné vychádzať z toho, že občan (žalobca) čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.

50. Aj Ústavný súd SR (zo 07. 07. 2016 sp. zn. ) uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné ().

51. S ohľadom na vyššie uvedené možno ustáliť, že dovolateľke sa nepodarilo spochybniť právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého tento prihliadal k celkovej dobe, po ktorú trestné stíhanie trvalo (24. 12. 2005 do 29. 05. 2015) vrátane obdobia jeho prerušenia. Súd uznesením z 29. júla 2009 prerušil trestné stíhanie pre duševnú chorobu žalobcu. Uznesením z 8. októbra 2012 súd rozhodol o pokračovaní v trestnom stíhaní. Ako bolo konštatované, rozhodnutie o prerušení trestného stíhania nie je konečným rozhodnutím, čo vyplýva aj z obsahu spisu, keď v trestnom stíhaní sa pokračovalo (lebo sa nepotvrdili dôvody jeho prerušenia) a o obžalobe nakoniec rozhodol Okresný súd Bratislava IV tak, že žalobcu spod obžaloby oslobodil, pretože skutok (ktorý sa mu kládol za vinu) nie je trestným činom.

52. Je síce pravdou, že počas prerušenia trestného stíhania nemožno vykonávať úkony podľa štvrtej, piatej a šiestej hlavy prvej časti ( ), avšak prerušenie trestného stíhania nemalo vplyv na status obvineného. Ten bol i v priebehu prerušenia naďalej atakovaný neistotou v stále neukončenom trestnom stíhaní. Nemajetková ujma spôsobená nezákonne vedeným trestným stíhaním nevzniká len v čase procesnej aktivity orgánov činných v trestnom konaní, ale počas celého obdobia vedenia trestného stíhania až do jeho definitívneho ukončenia, počas ktorého je osoba vystavená postaveniu obvineného (či obžalovaného), a teda v postavení právnej neistoty z výsledku trestného konania. Samotné prerušenie trestného stíhania po vznesení obvinenia preto bez ďalšieho neodôvodňuje absolútne vylúčenie predmetného obdobia z úvah o náhrade nemajetkovej ujmy, tak ako to uvádza dovolateľka. Je na všeobecnom súde, aby posúdil všetky okolnosti prípadu jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach zákonným spôsobom pri hodnotení všetkého, čo v konaní vyšlo najavo.

53. Aj počas prerušenia trestného stíhania môže začaté trestné stíhanie vplývať na osobu obvineného, a teda mať pracovné, spoločenské, psychologické či finančné dopady, obdobné ako v konaní prebiehajúcom (neprerušenom). Že sa voči takejto osobe nevykonávajú procesné úkony neznamená, že zásah netrvá a nemajetková ujma nevzniká. Trestná vec aj počas prerušenia trestného stíhania je stále otvorená. Trestné stíhanie samo o sebe predstavuje psychickú záťaž, vyvoláva stres a pocity neistoty, je spôsobilé zasiahnuť do osobnej cti a dobrej povesti fyzickej osoby a môže narúšať partnerské, priateľské aj rodinné vzťahy. Môže ísť o zásah do osobnostných práv nielen u zdravého ale i duševne postihnutého človeka, lebo aj u toho môže nastať porušenie jeho práva na zdravie, ľudskú dôstojnosť alebo osobnú slobodu, či práva na súkromie.

54. Posudzovanie existencie a rozsahu nemajetkovej ujmy sa vzťahuje na celú dĺžku trestného stíhania od jeho začiatku až po jeho koniec, (čo vyplýva z vyššie uvedenej judikatúry ohľadom posudzovania nezákonnosti odvíjajúce sa od výsledku trestného konania), pričom sú všeobecné súdy limitované zákonnými postupmi pri hodnotení všetkého, čo vyšlo v konaní najavo a zároveň sa pridržiavajú ustálenej súdnej praxe v predmetných veciach bez ohľadu na prerušenie trestného stíhania. Nezákonné trestné stíhanie je možné vymedziť ako postup, keď trestné stíhanie konkrétnej osoby, voči ktorej bolo vznesené obvinenie, bolo skončené iným spôsobom ako jej odsúdením (porovnaj napr. ). Nárok na náhradu ujmy sa viaže na výsledok trestného stíhania (viď ).

55. Ak súd priznáva žalobcovi za nezákonné trestné stíhanie peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, tak do dĺžky obdobia trestného stíhania pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa môže v závislosti od okolností prípadu (najmä ak po prerušení sa v trestnom stíhaní pokračuje) zohľadniť aj obdobie prerušenia trestného stíhania.

56. Z uvedeného nevyplýva, aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu malo spočívať v nastolenej právnej otázke na nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej v tejto časti ako nedôvodné zamietol ( ).

57. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje ( veta druhá ).

58. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.