Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 754/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -178 z 9. apríla 2014, za účasti Krajského

súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -178

z 9. apríla 2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -178 z 9. apríla 2014

vo výroku, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I

č. k. -128 z 3. decembra 2012 o uložení povinnosti Slovenskej republike,

zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatiť žalobcovi náhradu

škody nad sumu 2 954,25 € s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 30. júla

2009 do zaplatenia, sa z r u š u j e a vec sa v rozsahu zrušenia v r a c i a Krajskému

súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

4. Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2016 doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -178 z 9. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. mája 2016.

2. Ústavný súd uznesením č. k. -17 z 8. novembra 2016 prijal

sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -178 z 9. apríla 2014

na ďalšie konanie, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, z jej príloh a spisu

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , sťažovateľka

bola ako žalovaná účastníčkou konania, v ktorom sa ako žalobca (ďalej len

„žalobca“) domáhal proti sťažovateľke náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktoré

mu vznikli v dôsledku vykonanej väzby a vedenia trestného stíhania, ktoré sa právoplatne

skončilo jeho zastavením.

3.1 Uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre

z 1. júla 2003 v zmysle vyšetrovateľ vzniesol

sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, lebo

na podklade zistených skutočností mal dostatočne odôvodnený záver, že v presne

nezistenom čase od začiatku roku 2002 do 30. júna 2003 v na hraničnom priechode

medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou sťažovateľ

ako pracovník odboru hraničnej kontroly , Úradu hraničnej a cudzineckej polície

Policajného zboru žiadal neoprávnene od občanov Rumunska finančnú hotovosť ‒úplatok

od 500 do 1000 Ft za vystavenie potvrdenia do cestovného dokladu o vstupe na územie

Slovenskej republiky, pričom mal vedomosť o tom, že občania Rumunska zneužívajú vstup

na územie Slovenskej republiky s úmyslom získať potvrdenie o opustení územia Maďarskej

republiky, a tak získať možnosť pobytu v Maďarskej republike na ďalších 30 dní.

Túto finančnú hotovosť prijímal tým spôsobom, že vodiči privážajúci občanov Rumunska

na motorových vozidlách k hraničnému priechodu odovzdali s cestovnými dokladmi aj

finančnú hotovosť vloženú do technického preukazu motorového vozidla alebo

do cestovného dokladu službu konajúcemu pracovníkovi odboru hraničnej a cudzineckej

polície na vstupe do Slovenskej republiky, ktorý túto prevzal a až následne rozhodol

o vystavení predmetného potvrdenia do cestovného dokladu, čím konal v rozpore

so o pobyte cudzincov a v rozpore so zákonom Národnej rady

Slovenskej republiky č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.

Uznesením Okresného súdu Nitra z 5. júla 2003 bol žalobca vzatý do väzby podľa § 68

ods. 1 z dôvodu podľa

od 2. júla 2003, z ktorej bol prepustený 26. septembra 2003 na základe uznesenia Krajského

súdu v Nitre. Žalobca bol z väzby prepustený, pretože vykonané dokazovanie

nepreukazovalo žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala väzbu sťažovateľa.

Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

č. VII Gv 117/04-114 z 18. januára 2008 bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené,

pretože je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým,

že sa nepodarilo nepochybne preukázať, že obvinení (medzi nimi i žalobca) spáchali trestné

činy, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie.

3.2 Žalobca bol personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej

len „minister vnútra“) č. 295 z 8. augusta 2003 (ďalej len „personálny rozkaz“) prepustený

zo služobného pomeru. Dôvodom bolo porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti

zvlášť hrubým spôsobom na tom skutkovom základe, že žalobca najmenej v období

od 2. septembra 2002 do 10. mája 2003 počas výkonu štátnej služby na hraničnom

priechode vo vybavovacej bunke na príchodovej strane z Maďarskej republiky

vybavoval občanov Rumunska tak, že od nich nepravidelne neoprávnene vyberal 500 –

1 500 Ft ako úplatu za povolenie vstupu do Slovenskej republiky a odtlačenie pečiatky

do rumunského cestovného dokladu, hoci vedel, že títo občania ju potrebujú na to, aby sa

mohli vrátiť na územie Maďarskej republiky na ďalších 30 dní krátkodobého pobytu.

Žaloba žalobcu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia bola právoplatne zamietnutá

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2004 v spojení s rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 70/2005 z 22. novembra 2005. Žalobcovi bol priznaný

výsluhový dôchodok od 12. augusta 2003 vo výške 1 870 Sk, ktorý mu bol od 1. júla 2004

zvýšený na 1 917 Sk mesačne. Žalobca bol od 1. apríla 2004 do 31. júla 2007 samoplatcom

zdravotného poistenia, zamestnal sa až následne ako mestský policajt.

4. Okresný súd rozsudkom č. k. -128 z 3. decembra 2012 zaviazal

sťažovateľku zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody 9 216,42 € a z titulu náhrady

nemajetkovej ujmy 35 000 € s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z oboch týchto súm

od 30. júla 2009 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Z vykonaného

dokazovania mal preukázané, že boli naplnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti

za škodu i za nemajetkovú ujmu.

4.1 Predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu posúdil okresný súd podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom účinným do 30. júna 2004 (ďalej len „

Zb.“), pretože uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané počas jeho účinnosti a aj väzbu

žalobca vykonal od 2. júla 2003 do 26. septembra 2003, hoci trestné stíhanie žalobcu bolo

právoplatne zastavené až za účinnosti o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v není neskorších

predpisov (ďalej len „“). Na posúdenie žalobcom tvrdeného

nesprávneho úradného postupu použil okresný súd , pretože

k takémuto postupu orgánov štátu malo dôjsť až po 1. júli 2004 (v tejto časti však žalobu

zamietol). Okresný súd vychádzal z toho, že zastavenie trestného stíhania rovnako ako

oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení

obvinenia pre nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený

v uznesení o vznesení obvinenia sa nepotvrdil. Za nezákonné rozhodnutie považoval

okresný súd i rozhodnutie o väzbe, keďže trestné stíhanie bolo zastavené.

Okresný súd priznal žalobcovi náhradu škody v celkovej výške 9 216,42 €, ktorá

pozostávala z 2 954,25 € (vynaložené trovy obhajoby v trestnom konaní), 2 421,23 €

(náhrada straty na zárobku počas trvania väzby od 2. júla 2003 do 25. septembra 2003, teda

sčasti aj po zániku služobného pomeru žalobcu, ku ktorému došlo 11. augusta 2003),

3 214,50 € (z titulu nevyplateného odchodného) a 626,44 € (škoda spočívajúca v zaplatení

zdravotného poistenia žalobcom v období po prepustení zo služobného pomeru od 1. apríla

2004 do 31. júla 2007). Pokiaľ okresný súd priznal žalobcovi náhradu straty na zárobku

počas väzby aj za obdobie po skončení jeho služobného pomeru, náhradu nevyplateného

odchodného a náhradu žalobcom zaplateného zdravotného poistenia, vychádzal z toho,

že síce žalobcovi bol služobný pomer skončený personálnym rozkazom vydaným

v samostatnom konaní o skončenie služobného pomeru (v ktorom neplatí princíp

prezumpcie neviny), avšak aj táto škoda žalobcu je v príčinnej súvislosti s jeho nezákonným

trestným stíhaním, pretože „personálny rozkaz bol určitým spôsobom automatickým

následkom začatia trestného stíhania a vzatia do väzby a nepredstavuje preto prerušenie

priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku medzi začatím trestného stíhania,

resp. vzatím do väzby a vzniknutou ujmou“.

4.2 Predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu (za väzbu a trestné

stíhanie) posúdil okresný súd podľa , pri výklade ktorého však

zohľadnil aj ustanovenia , a a dohovoru, ako aj

rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (najmä rozhodnutie sp. zn. z 31. mája

2007) a dospel k záveru, že hoci (na rozdiel od

Z. z.) výslovne neupravuje právo osoby stíhanej na základe nezákonného uznesenia

o vznesení obvinenia na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie, toto právo

patrí každému, kto bol obeťou takéhoto zatknutia alebo zadržania, pretože „trestné stíhanie

a v rámci neho i prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody

jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na osobný život a životný osud.

Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti, preto sú spôsobilé

okrem porušenia práva na osobnú slobodu podľa , obmedziť, či porušiť

aj právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života(...) tak, ako

to zaručuje . Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby(...), ktoré

boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom sú spôsobilé vyvolať

vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.“.

Okresný súd dospel preto k záveru, že pojem škody, za ktorú zodpovedá podľa zákona

č. štát, je v takýchto prípadoch potrebné ústavne konformne vykladať tak,

že zahŕňa i nemajetkovú ujmu.

Z titulu náhrady nemajetkovej ujmy priznal žalobcovi sumu 35 000 €, a to s ohľadom

na to, aký negatívny dopad malo trestné stíhanie a väzba na žalobcu a zohľadnil kritériá

zavedené v Z vykonaného dokazovania mal

preukázané, že stíhanie a väzba žalobcu zasiahla do jeho osobnostných práv, znížila jeho

dôstojnosť, mala negatívny dopad na súkromný život žalobcu, na jeho pracovné uplatnenie,

pričom priznaná suma je adekvátna následkom nezákonného rozhodnutia. Okresný súd vzal

do úvahy, že žalobca ťažko znášal väzbu, pociťoval beznádej a neistotu, znášal ako policajt

poníženie vo väznici a po prepustení z väzby sa on aj jeho rodina ocitli v hmotnej núdzi,

nevedel si nájsť zamestnanie, počas jeho neprítomnosti skrachovala chovná stanica psov,

ktorú prevádzkoval s manželkou. Tlak z obvinenia však pretrvával aj po prepustení z väzby,

vzbudzovalo u žalobcu a jeho rodiny obavy z budúcnosti. Počas väzby trpel odlúčením

od rodiny, nemohol sa zúčastniť svadby svojho švagra. Podarilo sa mu nakoniec s odstupom

času zamestnať ako mestský policajt, avšak keď mu končila platnosť zbrojného preukazu,

pre trvajúce trestné stíhanie bolo konanie o jeho žiadosti o predĺženie platnosti prerušené

až do skončenia trestného stíhania. Po tejto udalosti dostal srdcový kolaps a ostal dlhodobo

práceneschopný. Iniciatívne uverejnil článok v mesačníku , aby očistil

svoje meno. Ako mestský policajt zarába menej ako predtým, kým bol nezamestnaný jeho

manželka poberala aspoň dávky v hmotnej núdzi. Jeho väzbu a stíhanie zle znášala i jeho

rodina (dve maloleté deti vo veku vtedy deväť a sedem rokov), manželka siahla po alkohole

a ich manželstvo sa nakoniec rozpadlo. Zle znášal aj medializáciu kauzy, v meste, kde býval

ho každý poznal, jeho deti boli vystavené posmeškom okolia, prežívali neistotu i negatívnu

zmenu vo výchove. Tieto okolnosti mal okresný súd preukázané listinným dôkazmi,

vo vzťahu k žalobcovi najmä z lekárskych správ ,

a vo vzťahu k jeho manželke z lekárskej správy

, potvrdení úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, rozhodnutia okresného

riaditeľstva Policajného zboru, oddelenia dokladov, ako aj výsluchu svedkov, a to

(bývalej manželky žalobcu), (matky žalobcu) a

(bývalého kolegu žalobcu).

5. O odvolaniach sťažovateľky a žalobcu proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -178 z 9. apríla 2014 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil vo výroku, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná žalobcovi zaplatiť z titulu náhrady

škody 9 216,42 € s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 30. júla 2009

do zaplatenia a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy 35 000 €, ako aj vo výroku o zamietnutí

žaloby v prevyšujúcej časti. Vo výroku o úroku z omeškania 8,5 % ročne zo sumy priznanej

náhrady nemajetkovej ujmy od 30. júla 2009 do zaplatenia rozsudok okresného súdu zmenil

a žalobu v tejto časti zamietol. Krajský súd považoval rozsudok okresného súdu za vecne

správny, pokiaľ ide o jeho zmenu vo výroku o úroku z omeškania, tu krajský súd vychádzal

z toho, že sťažovateľka sa do omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy dostáva

až dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým na jej zaplatenie bola zaviazaná.

Rozsudok krajského súdu č. k. -178 z 9. apríla 2014 nadobudol právoplatnosť

8. júla 2014.

6. O dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 24. mája 2016, ktorým dovolanie odmietol ako

smerujúce proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 243b ods. 5 v spojení

s ]. Uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. mája 2016 nadobudlo právoplatnosť 24. júna 2016.

7. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu v časti smerujúcej proti

rozsudku krajského súdu č. k. -178 z 9. apríla 2014 na porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnila v podstate tým, že vec bola krajským súdom

nesprávne právne posúdená, keď aplikované ustanovenia boli vykladané tak, že bol popretý

ich účel a zmysel a rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený.

7.1 Vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy sťažovateľka argumentovala

takto:

a) Všeobecné súdy sa nevyporiadali s „nemožnosťou aplikácie čl. 5 ods. 1,

ods. 5 Dohovoru v súvislosti s trestným stíhaním“ a nesprávne interpretovali toto

ustanovenie dohovoru spôsobom, ktorý je z hľadiska medzinárodných zmlúv neudržateľný.

„Čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje súdu priznať náhradu nemajetkovej ujmy len za

nezákonné obmedzenie alebo pozbavenie osobnej slobody (väzba) a nie za samotné trestné

stíhanie.“ V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. júla 2012, v ktorom vyslovil, že „je potrebné, aby si súd nižšieho

stupňa ujasnil, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo

zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami len za nezákonné zatknutie alebo

zadržiavanie (väzbu), a nie za ich celé trestné stíhanie. Vzhľadom na uvedené, pri určení

rozsahu odškodnenia podľa predpisov použitých súdmi je možné prihliadnuť len na

okolnosti prípadu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným

stíhaním. S prednesenou námietkou sťažovateľky sa však všeobecné súdy nijakým spôsobom

nevyporiadali.“.

b) Vzhľadom na to, že žalobcovi nepatrí náhrada za nemajetkovú ujmu spôsobenú

trestným stíhaním, ale iba za väzbu, pokiaľ mu bola priznaná vo výške 35 000 €, je teda

neprimeraná a v tejto súvislosti sťažovateľka poukázala „na rozpor súdnych rozhodnutí s

judikatúrou ESĽP vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy za vykonanú

väzbu. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy a jej primeranosti je potrebné vziať do

úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie (napr. ,

a rozhodovať aj v kontexte s judikatúrou ESĽP napr. Winkler, Brucko,

Kormoš, Petrov proti Slovenskej republike), ktorý ako najvyššia inštancia priznáva sumy

od 8 000 € do 15 000 € za závažnejší zásah orgánu štátu do osobnej slobody sťažovateľov,

konkrétne za absenciu rozhodnutia príslušného orgánu o pozbavení osobnej slobody.

V nadväznosti na uvedené sa priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 € javí ako

neprimerané. Odvolací súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky však len

konštatoval, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí vyčerpávajúco zhrnul všetky

výsledky dokazovania vykonávaného za účelom zistenia existencie a rozsahu utrpenej

nemajetkovej ujmy osobou navrhovateľa a jeho najbližších a konštatoval, že daný rozsah

je adekvátny priznanej výške nemajetkovej ujmy.“.

7.2 Vo vzťahu k priznanej náhrade škody, pokiaľ ide o náhradu straty na zárobku,

odchodného a škodu spočívajúcu v zaplatení zdravotného poistenia, sťažovateľka namietala

tiež nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom a argumentovala takto: „Vo vzťahu

k uplatnenému nároku na náhradu straty na zárobku, odchodného a škodu spočívajúcu

v zaplatení zdravotného poistenia, nedošlo k naplneniu podmienok upravených

v zák. č. 58//1969 Zb., konkrétne nedošlo k naplneniu podmienky priamej príčinnej

súvislosti s trestným stíhaním, ale škoda priamo súvisela s personálnym rozkazom ministra

vnútra, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. S uvedenou argumentáciou

sa stotožnil aj Ústavný súd SR... v skutkovo obdobnej veci v náleze sp. zn.

zo dňa 06. 05. 2015. ... V predmetnom konaní však odvolací súd uviedol, že rovnako ako súd

prvého stupňa prihliadol na skutočnosť, že daný personálny rozkaz vychádzal z identických

skutkových dôvodov ako uznesenie o začatím trestného stíhania, pričom skutky v ňom

tvrdené navrhovateľ nespáchal. Na základe uvedeného možno konštatovať, že nebyť

nezákonného začatia trestného stíhania voči navrhovateľovi, nedošlo by ani k vydaniu

predmetného personálneho rozkazu. Uvedený záver prijatý všeobecnými súdmi (takmer

v skutkovo totožnom prípade) je však v zjavnom rozpore a nesúlade s vyššie citovaným

nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 06. 05. 2015, ako aj

s ustálenou judikatúrou.“

8. Sťažovateľka preto vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -178

z 9. apríla 2014 žiadala vydať tento nález:

„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -178 zo dňa 09.04.2014,

porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -178 zo dňa 09.04.2014,

Ústavný súd SR zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 3620/16 zo 14. decembra 2016.

9.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že vo veci konal v medziach svojej

právomoci, jeho právne závery vyplývajú z vykonaného dokazovania a jeho úvahy

z konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového materiálu.

Postup krajského súdu bol v súlade so zákonom, je ústavne akceptovateľný, jeho

rozhodnutie je zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Krajský súd navrhol preto sťažnosť

sťažovateľky zamietnuť ako neopodstatnenú. Zároveň vyslovil súhlas, aby ústavný súd

upustil od ústneho verejného pojednávania.

9.2 Sťažovateľka vo vyjadrení zo 4. januára 2017 zopakovala svoju doterajšiu

argumentáciu, najmä poukázala na to, že «Obsahom vyjadrenia k sťažnosti vo veci

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 14.12.2016 je konštatovanie,

že „so senát 4Co tunajšieho súdu pridržiava odôvodnenia svojho uznesenia,

č. k. -178 zo dňa 09.04.2016 (správne zo dňa 09.04.2014) a naďalej zotrváva

na svojom stanovisku v odôvodnení uvedeného rozhodnutia“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka nepovažuje za potrebné zaujať stanovisko

k predmetnému vyjadreniu, nakoľko sa k obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu

vyjadrila priamo v sťažnosti zo dňa 19.08.2016.

Súčasne Vám oznamujeme, že sťažovateľka v zmysle ust.

Z. z. súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.».

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia

označených práv (, , ).

II.

11. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Interpretácia zákonných

a podzákonných právnych noriem, ktorá nešetrí základné práva v čo najvyššej miere, pri

súčasnom dodržaní účelu aplikovaných právnych noriem alebo interpretácia, ktorá

je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, potom znamená porušenie základného

práva či slobody.

13. Ústavný súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 či podľa dohovoru je porušené, pokiaľ je komukoľvek upretá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. pokiaľ súd

odmieta konať a rozhodovať o podanom návrhu alebo pokiaľ zostáva v konaní bez

zákonného dôvodu nečinný. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov však môže

ústavný súd zasahovať derogačným spôsobom [vedomý si svojej zdržanlivosti vyplývajúcej

z jeho úlohy ochrany ústavnosti ( ), a nie bežnej zákonnosti] iba vtedy, pokiaľ

právne závery všeobecných súdov sú v príkrom nesúlade so skutkovými zisteniami alebo

z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú, alebo pokiaľ porušenie

niektorej právnej normy v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, zakladá porušenie základného práva alebo

slobody.

14. Ako vyplýva z obsahu a argumentácie uvedenej v sťažnosti, sťažovateľka

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tou časťou rozsudku

krajského súdu č. k. -178 z 9. apríla 2014, ktorým bol ako vecne správny

potvrdený rozsudok okresného súdu o čiastočnom vyhovení žalobe žalobcu, t. j. vo vzťahu

k náhrade nemajetkovej ujmy, a pokiaľ ide o náhradu škody vo vzťahu k náhrade straty

na zárobku, odchodnému a škode spočívajúcej v zaplatení zdravotného poistenia (vo vzťahu

k náhrade škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby sťažovateľka neargumentuje).

Kľúčová námietka sťažovateľky vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej žalobcovi

spočíva v tvrdenej ústavne nekonformnej aplikácii , jednak pokiaľ ide

o záver o samotnom splnení predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu

spôsobenú vedením trestného stíhania, ktoré sa skončilo jeho právoplatným zastavením,

a jednak pokiaľ ide o výšku sumy priznanej žalobcovi z tohto titulu, pretože ak mu nepatrí

náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, potom priznaná suma 35 000 € náhrady

nemajetkovej ujmy za väzbu je neprimeraná. Vo vzťahu k priznanej náhrade škody

žalobcovi (okrem trov obhajoby) podstata námietok sťažovateľky spočíva v priznaní tejto

náhrady škody žalobcovi napriek tomu, že táto nevznikla v príčinnej súvislosti

s nezákonnými rozhodnutiami o začatí trestného stíhania a väzbe žalobcu, pretože príčinou

vzniku tejto škody u žalobcu bolo rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru,

ktoré sa nikdy neukázalo nezákonným.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutý

rozsudok nie je založený na takej aplikácii právnych noriem, ktoré nerešpektujú ich účel,

prípadne či ich interpretácia krajským súdom nie je v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti, čo by znamenalo porušenie sťažovateľkou označených práv.

16. Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -178 z 9. apríla 2014

najprv konštatoval, že okresný súd „vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne

posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vo veci vykonal

náležité dokazovanie a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania

v súlade s dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil

vo veci samej aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy,

ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k danému rozhodnutiu vo veci aj náležite

v súlade s odôvodnil. Prihliadnuc na obsah súdneho spisu

a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého

stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne

rozhodnutie vo vec i ( ). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojim

konaním, rozhodnutím, súd odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Rozsudok

je presvedčivý, obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ust. V ňom dal súd

prvého stupňa jasnú, presnú a kvalifikovanú argumentáciu o existencii nároku

navrhovateľa na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy proti odporcovi v

priznanej výške. V odvolaní vo veci samej odporca ani navrhovateľ neargumentujú

skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu a

jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým

rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaniach uvedené argumenty nie sú

spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia je dostatočne vyčerpávajúce najmä pokiaľ ide o časť týkajúcu sa nároku

navrhovateľa na náhradu škody a to škody skutočnej i ušlého zisku, takže v tejto časti si

nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti tejto časti rozhodnutia, pretože by

odvolací súd len opakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa.“.

17. Krajský súd v úvode svojho rozhodnutia uviedol dôvody, pre ktoré považoval

za splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu

i za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o väzbe

žalobcu:

„V preskúmavanej veci navrhovateľ svoj nárok vyvodzoval z uznesenia o začatí

trestného stíhania a uznesenia o vzatí navrhovateľa do väzby. Tieto uznesenia považoval

za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené. Ohľadne skutku,

ktorého sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by sa ho navrhovateľ dopustil, preto bolo

i trestné stíhanie voči nemu zastavené. Keďže z uznesenia o začatí trestného stíhania

a o vzatí navrhovateľa do väzby neboli nikdy pre nezákonnosť zrušené, holo treba sa

zaoberať otázkou, či zastavenie trestného stíhania môže mať rovnaký význam ako zrušenie

rozhodnutia pre nezákonnosť. Záporná odpoveď by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy

zodpovedností štátu za škodu ktorá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná ujma

spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená.

Záporná odpoveď by, znamenala, že fyzická osoba, proti ktorej bolo začaté trestné stíhanie,

by musela znášať materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym

a trestné konanie sa skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na osohu nevinnú. Zastavenie

trestného stíhania (a rovnako aj oslobodenie spod obžaloby) majú teda rovnaké dôsledky

ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania preto, že predpoklad o spáchaní

trestného činu nebol potvrdený, a to okrem negatívne vymedzených dôvodov, kedy

nedochádza k založeniu nároku na náhradu škody ( a

Zb.).“

17.1 Pokiaľ ide o splnenie samotných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu

za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi vedením trestného stíhania, ktoré sa skončilo

jeho právoplatným zastavením, krajský súd uviedol:

„Odvolací súd vyhodnotil za vecne správne i rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho

časti o nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, majúc za to, že pokiaľ ide o základ tohto

nároku, tento navrhovateľovi prináleží v zmysle ustanovení SR uvedených

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a rovnako aj v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v tomto smere sa taktiež plne

stotožňuje v zmysle ust. s jeho odôvodnením Vzhľadom na odvolacie

argumenty odporcu v tomto smere o nemožnosti aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd z dôvodu, že tento priznáva nárok na odškodnenie užšiemu okruhu subjektov

ako a teda v zmysle c SR nemá prednosť pred uvedeným

vnútroštátnym zákonom, odvolací súd uvádza, že nepriznáva dotknutým

osobám právo na odškodnenie nemajetkovej ujmy a tento nedostatok koriguje práve

Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, jeho dosah je širší ako dosah vnútroštátneho

práva. Nezákonné zatknutie, či nezákonnú väzbu zahŕňa pod dôvody pre priznanie

nemajetkovej ujmy, čím je naplnená uvedená podmienka pre jeho prednosť pred

vnútroštátnym právnym poriadkom. Taktiež podľa odvolacieho súdu je pre rozhodnutie

o existencii nároku na náhradu nemajetkovej ujmy rozhodujúce, že trestné stíhanie voči

navrhovateľovi bolo zastavené, ktorá skutočnosť je právne porovnateľná resp. identická

so zrušením rozhodnutí pre nezákonnosť (ako už, bolo uvádzané vyššie). Odporca

v odvolaní argumentuje i neexistenciou nároku navrhovateľa na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy majúc za to, že predpokladom vzniku tohto nároku i podľa uvedenej

hmotnoprávnej normy je porušenie niektorého z ustanovení § 5 ods. 1 až 4 Dohovoru,

ku ktorej skutočnosti v danom prípade podľa neho nedošlo.

Odvolací súd sa nestotožňuje s daným právnym názorom odporcu na základe

už vyššie uvedeného, že zastavenie trestného stíhania spolu s rozhodnutím, na základe

ktorého je obvinený oslobodený spod obžaloby, má v právnom štáte rovnakú právnu silu

a rovnaké právne dôsledky pre takto poškodenú osobu na svojich osobných právach, ako

zrušenie rozhodnutia o začatí trestného stíhania alebo rozhodnutia o väzbe pre

nezákonnosť. Taktiež má odvolací súd za to, že i súčasťou samotného nároku na náhradu

škody je nemajetková ujma v zmysle znenia ust. 13 , keďže

vykonaným dokazovaním došlo k zisteniu, že zásah do práva navrhovateľa na ochranu jeho

osobnosti sa vývinom okolnosti v rámci trestného konania ukázal ako neoprávnený.“

17.2 Pokiaľ ide o vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o výške náhrady

nemajetkovej ujmy žalobcovi, krajský súd v rozsudku č. k. -178 z 9. apríla

2014 uviedol:

„Ohľadom priznanej výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd napadnuté rozhodnutie

vyhodnotil tiež za vecne správne. Odporca namietal nedostatočnosť odôvodnenia

prvostupňového rozsudku v tejto časti v tom, že nedošlo k porovnaniu odôvodnenia výšky

uplatnenej náhrady s odškodneniami v iných obdobných veciach, v dôsledku čoho nedošlo

k naplneniu nálezu ÚS SR sp. zn. a nadväzujúceho rozsudku ESĽP z júla

2012 v prípade Winkler proti SR. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa

v napadnutom rozhodnutí vyčerpávajúco zhrnul všetky výsledky dokazovania vykonaného

za účelom zistenia existencie a rozsahu utrpenej nemajetkovej ujmy osobou navrhovateľa

a jeho najbližších a konštatoval že daný rozsah je adekvátny priznanej výške nemajetkovej

ujmy. Jeho rozhodnutie tak nie je v rozpore s náležitosťami odôvodnenia stanovenými

ustanovením , namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku tak nezakladá

odňatie možnosti účastníkovi konať pred sudom, ktorým sa rozumie taký závadny postup

súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má

za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho

konania. Súd však nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkmi konania a nie je závadným postup súdu, ak v odôvodnení rozhodnutia

neuvedie, ktoré právne normy či ustálené výsledky súdnej praxe nepoužil. Odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces. ().

V zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR do práva na spravodlivý proces nepatrí taktiež

právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názorom a hodnotením

dôkazov (), neznamená ani právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

právnymi názormi () a nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (), resp. toho, aby sa súd riadil

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom

(). Vzhľadom na uvedené odvolací súd nevzhliadol neuvedením porovnania

priznanej výšky nemajetkovej ujmy navrhovateľovi s inými odškodneniami v obdobných

prípadoch porušenie práva niektorého z účastníkov na spravodlivý súdny proces.

Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia nenesie znaky ľubovôle, vzhľadom na

výsledky vykonaného dokazovania predstavuje zachovanie princípu primeranosti k iným

odškodneniam (napr. obetí trestných činov a osôb s poškodením na zdraví) ako aj

prihliadnutie na osobitosť daného prípadu, keď podľa názoru odvolacieho súdu nevytvára

priestor na obohatenie sa navrhovateľa, ale znamená preňho spravodlivé zadosťučinenie.

Je primerané ujme, ktorá navrhovateľovi vznikla intenzitou a dĺžkou trvania zásahu

v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej. Prvostupňový súd sa vysporiadal vo svojom

rozhodnutí s týmito podstatnými hľadiskami pre určenie výšky nemajetkovej ujmy,

prihliadol na osobu navrhovateľa a jeho doterajší život ako aj závažnosť vzniknutej ujmy a

okolnosti, za ktorých k nej došlo.“

17.3 Na námietku sťažovateľky o tom, že priznaná náhrada škody žalobcovi

nevznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o jeho trestnom stíhaní a jeho

väzbe, krajský súd v rozsudku č. k. -178 z 9. apríla 2014 reagoval takto:

„Súd prvého stupňa sa správne v rámci dokazovania zaoberal otázkou, či k vzniku

majetkovej škody, tak ako si ju uplatnil navrhovateľ došlo v priamej príčinnej súvislosti

s nezákonnými rozhodnutiami. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom

konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na obhajobu

smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, štát zodpovedá

za takto vzniknutú škodu bez ohľadu na skutočnosť, čí v trestnom konaní bol obvinenému

obhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám a bez ohľadu na to, či uhladené trovy obhajoby

predstavovali zmluvnú odmenu advokáta alebo nie. Súd prvého stupňa správne ustálil,

že v predmetnej veci nejde o posudzovanie výšky odmeny advokáta a ani účelnosti

vynaložených trov obhajoby, ale o posúdenie toho, že o čo sa majetok poškodeného zmenšil

v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia Skutočnou škodou sa rozumie

majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení, či v inom

znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Fakt zastavenia trestného stíhania

v neskoršom konaní spätne znamená, že nezákonné začatie trestného stíhania vyvolalo

zo strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho

nežiaducich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie daného rozhodnutiu neboli

potrebné. Náklady konania vedúceho k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej

súvislosti s týmto rozhodnutím a boli rozhodne z hľadiska právneho štátu primeraným

a nutným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti.

Pokiaľ ide o ďalšie majetkové nároky navrhovateľa uplatnené v preskúmavanom

konaní, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa mal za to, že sú v priamej

príčinnej súvislosti s relevantným nezákonným rozhodnutím, i keď časovo korešpondujú

až s rozkazom ministra vnútra SR o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru.

Odvolací sud v tejto súvislosti rovnako ako súd prvého šumím prihliadol na skutočnosť,

že daný personálny rozkaz vychádzal z identických skutkových dôvodov ako uznesenie

o začatí trestného stíhania voči navrhovateľovi, pričom skutky v ňom uvedené navrhovateľ

nespáchal. Na základe uvedeného možno konštatovať, že nebyť nezákonného začatia

trestného stíhania voči navrhovateľovi nedošlo by ani k vydaniu predmetného personálneho

rozkazu a dôsledky vzniknuté ako jeho následok by nenastali. Z uvedeného dôvodu potom

odvolací súd zhodne s názorom súdu prvostupňového vyhodnotil i nároky na úhradu straty

na zárobku, odchodného u zaplateného zdravotného poistenia za dôvodné. V ďalších

podrobnostiach o dôvode existencie nároku navrhovateľa na náhradu škody v priznanej

výške sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, na ktoré

poukazuje ( ). na doplnenie uvádza, že zisťovanie príčinnej súvislosti

znamená, že z celej reťaze všeobecnej príčinnosti treba sledovať tie príčiny a následky,

ktoré sú dôležité pre zodpovednosť za škodu. O vzťah príčiny a následku ide vtedy,

ak vznikla konkrétna majetková ujma následkom konkrétneho úkonu škodcu. Príčinou škody

môže byť len také konanie, bez ktorého by škodný následok nenastal, avšak nemusí

ísť o jedinú príčinu, ale i len o jednu z príčin, ktoré sa podieľali na nepriaznivom následku,

ktorá však ale musí byť príčinou podstatnou. Ak existuje viac príčin pôsobiacich následne,

je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec potupne nasledujúcich príčin

a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený, že prvotná príčina

bezprostredne vyvolala ako následok inú príčinu, t.j. možno tu vyvodzovať vecnú a časovú

postupnosť (napr. ).

(...) Príčinná súvislosť utrpenej ujmy navrhovateľa s relevantnými rozhodnutiami

o začatí trestného stíhania a o väzbe je daná evidenciou rovnakého skutkového základu

s personálnym rozkazom, ktorým bol navrhovateľ prepustený so služobného pomeru, vzťah

príčiny a následku, ako jedna zo základných požiadaviek vzniku daného nároku, je teda

bezpečne preukázaný, nakoľko odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa ustálil,

že hlavnou príčinou vzniku nemajetkovej ujmy utrpenej navrhovateľom sú práve

rozhodnutia o začatí trestného stíhania a rozhodnutie o väzbe.“

18. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorá

smerovala voči samotnej ústavnej akceptovateľnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než

odsúdením, pokiaľ toto bolo začaté za účinnosti (uznesením z 1. júla

2003) a právoplatne zastavené až po 1. júli 2004, t. j. za účinnosti

(uznesením z 18. januára 2008).

18.1 Sťažovateľka argumentuje tým, že pokiaľ nepozná inštitút

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo vzťahu k väzbe bolo jej odškodnenie

priznaním náhrady nemajetkovej ujmy odôvodňované priamou aplikáciou čl. 5 ods. 1 a 5

dohovoru, takto postupovať vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za samotné trestné

stíhanie nemožno, pretože čl. 5 ods. 1 a 5 dohovoru sa vzťahuje iba na väzbu (nezákonné

obmedzenie alebo pozbavenie osobnej slobody). Sťažovateľka na podporu tohto svojho

názoru poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2012.

18.2 Krajský súd v rozsudku č. k. -178 z 9. apríla 2014 poukázal

okrem iného na to, že pri výklade aplikovaných ustanovení je potrebné zohľadniť

i ustanovenia , ďalej na to, že súčasťou samotného nároku na náhradu škody je

i nemajetková ujma, a v ďalšom odkázal na dôvody rozhodnutia okresného súdu, ktorý

argumentoval i tým, že trestné stíhanie realizované v rozpore so zákonom a ústavným

poriadkom je spôsobilé vyvolať okrem vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej

ujmy vo sfére osobnostných práv, ďalej tým, že ústavne konformný výklad pojmu škoda

v zahŕňa i nemajetkovú ujmu, hoci výslovne nárok na jej priznanie

zaviedol až V tejto súvislosti okresný súd naznačil, že by bolo

neakceptovateľné v súvislosti s rovnakými okolnosťami (nezákonným rozhodnutím štátu)

iba podľa času ich vzniku diferencovať priznávanie práv osobám poškodeným vedením

trestného stíhania, ktoré sa skončilo inak ako právoplatným odsúdením, a jednému

poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy priznať a druhému nie, navyše ak stíhanie

žalobcu v tejto veci trvalo i po nadobudnutí účinnosti

19. Právo osoby trestne stíhanej na základe nezákonného uznesenia orgánov činných

v trestnom konaní na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím je

svojou povahou právom ústavnoprávnym.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) každý má

právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho

orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup.

20. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného

stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania), je

však potrebné hľadať nielen v a listiny, ale vo všeobecnej

rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny

štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú

do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné

v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne

v trestnom konaní potvrdilo (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. zo 17. júna 2008 a sp. zn. z 28. augusta 2007).

21. Je iste právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti

vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom

rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom

konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto

stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec

povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia,

že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky

úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (Ústavný súd Českej republiky nález

sp. zn. z 31. marca 2005).

22. Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tom, že je potrebné dôsledne

rozlišovať právo osoby, ktorej trestné stíhanie bolo skončené inak než právoplatným

odsúdením na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy. S týmto názorom sa ústavný

súd nestotožňuje.

23. Podľa názoru ústavného súdu by bolo v rozpore s princípom dôvery občana

v právo, ktorý je súčasťou komplexu formujúceho princípy materiálneho právneho, ak by

mal byť jednotlivec zbavený nároku na náhradu nemajetkovej ujmy len na základe

nevyjasnenej koncepcie rozsahu pojmu škoda v právnom poriadku (obdobne napr. nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 11. októbra 2006) a v jeho norme

prijatej v období, keď základnému právu na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím štátu bol pripisovaný iný obsah, než mu je pripisovaný dnes ústavným

poriadkom demokratického štátu. Významným je navyše i to, že sám zákonodarca neskôr

túto koncepciu ozrejmil a pod pojem škoda pre oblasť zodpovednosti štátu za nezákonné

rozhodnutie a nesprávny úradný postup zahrnul aj náhradu nemajetkovej ujmy (v zákone

č. ). Navyše nemožno akceptovať názor, podľa ktorého treba rozlišovať

nezákonnosť uznesenia pre účely náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra 2012).

24. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného,

na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako

na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.

Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca,

do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené

právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd Českej republiky nález

sp. zn. z 31. marca 2005). Niet dôvodu dospieť k odlišnému záveru v prípade

žalobcu vo veci sťažovateľky, ktorý nebol spod obžaloby oslobodený, ale jeho trestné

stíhanie bolo zastavené.

25. Ústavný súd už v minulosti opakovane zdôraznil, že v prípade aplikácie právnej

normy treba totiž síce prvotne vychádzať z jej doslovného znenia, avšak v prípade rozporu

doslovného znenia daného ustanovenia s jeho zmyslom a účelom, o ktorého jednoznačnosti

a výlučnosti niet žiadnej pochybnosti, možno uprednostniť výklad a ratio legis pred

výkladom jazykovým (napr. z 9. marca 2016).

26. Ústavný súd je preto toho názoru, že vedenie trestného stíhania na základe

nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona

č. alebo za účinnosti , odôvodňuje s ohľadom najmä

na a listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto

stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla.

27. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na podporu svojho názoru na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2012, ani dôvody tohto rozhodnutia

na tomto závere nemôžu nič zmeniť. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol:

„(...) čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania

v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami (len) za nezákonné zatknutie alebo zadržanie

(väzbu), a nie za ich celé trestné stíhanie; zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie

spod obžaloby je podľa predpokladov odškodnenia ustanovených podľa § 5 zákona

č. (len) podmienkou vzniku nároku na odškodnenie. Vzhľadom na uvedené, pri

určení rozsahu odškodnenia podľa predpisov použitých súdmi je možné prihliadnuť len

na okolnosti prípadu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným

stíhaním (zastavenie ktorého alebo oslobodenie spod obžaloby je len podmienkou vzniku

práva na odškodnenie).“ Ako je z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu zrejmé, názor,

na ktorý poukazuje sťažovateľka, sa vzťahuje na otázku odškodňovania väzby a potrebu

aplikovania pri jej odškodňovaní čl. 5 dohovoru. Ani z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu

však nevyplýva právny názor, že na základe aplikácie iných ustanovení nášho ústavného

poriadku by bolo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania

poškodenému vylúčené. Ako už v tejto súvislosti ústavný súd uviedol, takýmto ustanovením

umožňujúcim priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej vedením trestného stíhania

je (aj vo vzťahu k prípadom posudzovaným podľa ) ustanovenie

, resp. listiny.

26. Ústavný súd preto konštatuje, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než

odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným

a predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a to aj

v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za účinnosti

(t. j. pred 1. júlom 2004).

27. Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka tvrdila,

že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces došlo

aj tým, že žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 € je neadekvátne

vysoká.

28.1 Sťažovateľka tento svoj názor odôvodnila poukazom na rozpor rozhodnutia

krajského súdu s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k výške náhrady

nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu, ako aj tým, že pri rozhodovaní o výške

nemajetkovej ujmy a jej primeranosti je potrebné vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne

predpisy upravujúce odškodnenie „napr. , “.

Tu sťažovateľka vychádzala z toho, že ak nie je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy

osobitne za trestné stíhanie, potom priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v takejto výške

za väzbu je neprimerané.

28.2 Krajský súd považoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú

s poukazom na dokazovaním zistený rozsah utrpenej nemajetkovej ujmy žalobcu a iba

neuvedenie porovnania priznanej výšky nemajetkovej ujmy s inými odškodneniami

v obdobných prípadoch nepovažoval za nedostatok odôvodnenia jeho rozhodnutia.

Za rozhodujúce považoval, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

neporušuje princíp primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného

prípadu, nevytvára priestor na obohatenie sa žalobcu, ale znamená preňho spravodlivé

zadosťučinenie, pretože je primeraná intenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti

profesijnej, rodinnej a spoločenskej s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život,

závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.

29. Ústavný súd najprv považuje za potrebné konštatovať, že samotná právna úprava

výslovne nestanovuje kritériá na určenie výšky priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súčasnosti tieto kritériá napríklad (nie taxatívne) určuje

(ktorý sa stal súčasťou právneho poriadku 1. januára

2009). Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy

v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,

v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo;

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť

následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou

od 1. januára 2013 bolo , ktorým sa mení ,

doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej

ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška

náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného

predpisu, ktorým je o odškodňovaní osôb poškodených násilnými

trestnými činmi v znení neskorších predpisov.

30. Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v

a že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď

(nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia

ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4

pred 1. januárom 2013), všeobecné súdy vo veci sťažovateľky týmito viazané neboli, a preto

bolo vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku kritériá, podľa ktorých posúdia

výšku náhrady nemajetkovej ujmy, vyvodili. Všeobecné súdy takto postupovali a vymedzili

kritériá, ktorých naplnenie skúmali na základe výsledkov vykonaného dokazovania.

31. Ako vyplýva z už uvedeného, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo veci

sťažovateľky sa vzťahuje nielen na väzbu, ale aj na samotné trestné stíhanie. To znamená,

že primeranosť jej výšky je potrebné posudzovať nielen s ohľadom na to, že ňou bola

odškodnená väzba, ale aj vedenie trestného stíhania žalobcu. Zatiaľ čo vo vzťahu k náhrade

nemajetkovej ujmy za väzbu súdna prax vytvorila postupne stabilizujúce sa kritériá určenia

jej výšky (povaha trestnej veci, dĺžka a časové okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby

do osobnostnej sféry poškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej

ujmy došlo, korigované všeobecnými princípmi spravodlivosti), vo vzťahu k rozhodovaniu

o výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie (pokiaľ bolo začaté za účinnosti

) takéto kritériá stabilizované súdnou praxou neboli.

32. Podľa názoru ústavného súdu v týchto prípadoch je potrebné zohľadniť medzi

takýmito kritériami jednak povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým

dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky v osobnostnej

sfére poškodeného), ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci

týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne

najmä zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti (obdobne

rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 27. júna 2012). Inak povedané, určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom

na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (najvyšší súd

rozsudok sp. zn. z 12. decembra 2012).

33. Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie

bolo vydané ešte za účinnosti ) širokou mierou uváženia a ich úvahy

nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov

upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je

nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade

mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo

znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska

spoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy

za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ

všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska

spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je

zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna

zodpovednosť absolútna (štát sa jej nemôže zbaviť).

34. Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania o výške náhrady

nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá

stanovenia ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich

hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej

a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy.

35. Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu vo vykonanom

dokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky

a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu

spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane fyzickou osobou

poškodenou jeho konaním na základných právach.

36. Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu zaručené v , potom toto právo nie je možné

v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup

by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich

prípadného obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného

práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. zo 17. júla 2002, resp. nález

sp. zn. zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. z 19. decembra

2002). Z rovnakých dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie

od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi

predpismi vo veci sťažovateľky.

37. Na druhej strane však ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia

rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch. Toto zjednotenie

môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj) naznačených

kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch

skutkovo obdobných.

38. V prípade sťažovateľky bola táto zaviazaná na náhradu nemajetkovej ujmy

žalobcovi v sume 35 000 € spolu za väzbu a samotné trestné stíhanie, pričom z okolností

preukázaných v konaní dokazovaním je zrejmé, že trestné stíhanie žalobcu bolo začaté

uznesením z 1. júla 2003 a skončené jeho zastavením uznesením z 18. januára 2008;

žalobca bol vzatý do väzby od 2. júla 2003, z ktorej bol prepustený 26. septembra 2003.

Trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 55 mesiacov a väzba takmer tri mesiace. Vykonaným

dokazovaním bolo preukázané ako stíhanie a väzba žalobcu zasiahla do jeho osobnostných

práv (podrobne uvedené v rozsudku okresného súdu).

39. Ústavný súd je toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady

nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred

pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy

musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred

postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe

súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť

životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ

priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti

a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto

rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť. V každom prípade

však pokiaľ vo veci sťažovateľky, v ktorej trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 55

mesiacov a väzba takmer tri mesiace, bola žalobcovi priznaná celková náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 €, už len napríklad s odkazom na rozhodovaciu prax

všeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. z 11. januára 2012, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí

a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, zošit č. 4/2012, pod R 52/2012, s. 327

a nasl., ako aj v ňom uvedená široká komparácia rozhodovacej praxe Európskeho súdu

pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov), ktoré nepovažujú za neprimerané

odškodnenie väzby vo výške 1 000 € za mesiac jej trvania, nemožno považovať

odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620 € za mesiac

trvania trestného stíhania za neadekvátne.

40. Ústavný súd po zohľadnení povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania

a väzby, preukázaných dopadov trestného stíhania a väzby do osobnostnej sféry žalobcu

a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, považuje priznanú náhradu

nemajetkovej ujmy nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave

spravodlivosti a slušnosti. Ústavný súd preto považuje za vylúčené, aby v prípade

sťažovateľky mohlo dôjsť s ohľadom na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy

žalobcovi k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, keďže

nezistil, že by všeobecné súdy aplikovali ustanovenia jednoduchého práva spôsobom, ktorý

by poprel ich účel a zmysel.

41. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka

namietala porušenie ňou označených základných práv rozhodnutím o náhrade škody.

41.1 Vo vzťahu k priznanej náhrade škody, pokiaľ ide o náhradu straty na zárobku,

odchodného a škodu spočívajúcu v zaplatení zdravotného poistenia, sťažovateľka namietala

extrémne nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, ktoré spočívalo v priznaní tejto

časti náhrady škody napriek tomu, že nedošlo k naplneniu predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu. Argumentovala tým, že niet priamej príčinnej súvislosti medzi

trestným stíhaním žalobcu a touto škodou. Príčinou nezväčšenia príjmu žalobcu, resp.

vzniku uvedených výdavkov žalobcu nebolo trestné stíhanie žalobcu, ale personálny rozkaz

ministra vnútra, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, ktorý nie je

nezákonným rozhodnutím.

41.2 Krajský súd dospel k záveru o priamej príčinnej súvislosti s relevantným

nezákonným rozhodnutím a uzavrel, že nezákonné trestné stíhanie je hlavnou príčinou

vzniku aj tejto časti škody na strane žalobcu, s odôvodnením, podľa ktorého i keď vznik

tejto škody časovo korešponduje až s personálnym rozkazom ministra vnútra o prepustení

žalobcu zo služobného pomeru, rozhodujúce je, že „personálny rozkaz vychádzal

z identických skutkových dôvodov ako uznesenie o začatí trestného stíhania voči

navrhovateľovi, pričom skutky v ňom uvedené navrhovateľ nespáchal. ... nebyť

nezákonného začatia trestného stíhania voči navrhovateľovi nedošlo by ani k vydaniu

predmetného personálneho rozkazu a dôsledky vzniknuté ako jeho následok by nenastali.“.

42. Tak ako na to poukázala i sťažovateľka, ústavný súd už vyslovil v skutkovo

obdobnej veci v náleze sp. zn. zo 6. mája 2015, že iba „fakt, že skutok nie

je trestným činom, ešte bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že rovnaký skutok nemôže byť

kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo

služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno

príslušníka Policajného zboru prepustiť zo služobného pomeru“. Ústavný súd tento záver

odôvodnil nevyhnutnosťou dôsledne rozlišovať medzi rozhodnutím o začatím trestného

stíhania a personálnym rozkazom o prepustení zo štátnej služby, keďže „v prípade

prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie

za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať

s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobnej prísahy nemusí dosiahnuť intenzitu

trestného činu a dôvody prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru

môžu byť napriek tomu splnené. V rámci personálneho konania sa konanie príslušníka

Policajného zboru neposudzuje z hľadiska vykazovania znakov trestného činu, ale ako

konanie v rozpore so služobnou prísahou. Nie každé porušenie zákona musí byť trestným

činom alebo priestupkom.“. Pokiaľ je potom právomoc preskúmať zákonnosť personálneho

rozkazu o prepustení príslušníka Policajného zboru zverená do právomoci všeobecných

súdov v rámci správneho súdnictva a toto preskúmanie nevedie k zrušeniu personálneho

rozkazu, nie je rozhodujúce, že skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný, bol vymedzený

rovnako ako skutok, pre ktorý bolo voči žalobcovi vedené personálne konanie a výsledkom

ktorého bolo jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru

personálnym rozkazom.

43. Ústavný súd nenachádza dôvod na tomto skoršom právnom závere niečo zmeniť

vo vzťahu k veci sťažovateľky. Pokiaľ preto krajský súd vo veci sťažovateľky za skutkovo

obdobných okolností dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru o existencii

priamej súvislosti príčiny a následku, t. j. začatia trestného stíhania žalobcu so zmenšením

majetku žalobcu (nevyplatenie straty na zárobku odchodného a vynaloženie prostriedkov

na zaplatenie zdravotného poistenia), tento jeho záver nemôže obstáť.

44. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že za takýchto okolností by prípadne mohli

byť akceptované právne názory krajského súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku len

v prípade, ak by krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom objasnil, z akých dôvodov

vo veci žalobcu nerešpektoval ustálenú judikatúru všeobecných súdov, či ústavného súdu

v porovnateľných veciach. Ako však vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu,

ktoré je svojou povahou pri posudzovaní tejto otázky značne všeobecné, krajský súd

žiadnym spôsobom na odlišnú rozhodovaciu prax nereagoval a svoj odlišný právny záver

nevysvetlil.

45. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny záver obsiahnutý

v napadnutom rozsudku krajského súdu o existencii príčinnej súvislosti medzi touto škodou

a obvinením, ktoré mu bolo vznesené v jeho trestnej veci, je nielen v rozpore s judikatúrou

najvyššieho súdu a rozhodnutím ústavného súdu, ale zároveň ho možno považovať

za arbitrárny a z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

46. Z týchto dôvodov ústavný súd konštatoval porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -178

z 9. apríla 2014, pokiaľ ide o priznanie náhrady škody žalobcovi pozostávajúcej zo straty

na zárobku, odchodného a škody spočívajúcej v zaplatení zdravotného poistenia.

III.

47. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

48. predpokladaným dôsledkom vyhovenia sťažnosti je v zmysle

ods. 2 zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd preto

podľa zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -178 z 9. apríla 2014 v tej časti výroku, ktorým bol potvrdený výrok

rozsudku okresného súdu č. k. -128 z 3. decembra 2012 nad sumu 2 954,25 €

s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 30. júla 2009 do zaplatenia tak, ako to je

uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia a vec vrátil v rozsahu zrušenia krajskému súdu

na ďalšie konanie [ a ],

v ktorom tento opätovne rozhodne a v ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným

právnym názorom ústavného súdu ( ).

49. Náhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke nepriznal, pretože si

ju neuplatnila.

50. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2017