Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 545 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (550)I. ÚS 65/04
PDF · 220.17 KB
No categories available
I. ÚS 65/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 65/04-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka
prerokoval prijatú sťažnosť Ing. P. S., bytom B., zastúpeného advokátom Mgr. Ing. V. N.,
B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01
a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01 p o r u š i l
právo Ing. P. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. P. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk
(slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný mu
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ing. P. S. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk
(slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava II povinný
vyplatiť jeho advokátovi Mgr. Ing. V. N., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 23. marca 2004 č. k. I. ÚS 65/04-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom Mgr. Ing. V. N., B., ktorou namietal porušenie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 17. augusta 2001 okresnému súdu žalobu
o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Touto žalobou si uplatňoval aj
nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru proti žalovanému – jeho
zamestnávateľovi Slovenskej konsolidačnej, a. s., so sídlom Dr. V. Clementisa 10,
Bratislava (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ tvrdil, že do dňa podania sťažnosti ústavnému
súdu okresný súd nezačal vo veci konať – t. j. nevykonal ani jeden procesný úkon
v priebehu jedného a pol roka. Podľa názoru sťažovateľa touto nečinnosťou spôsobil
porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy – práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru - práva na
prerokovanie veci súdom v primeranej lehote. Sťažovateľ v predmetnej veci podal na
prieťahy v napadnutom konaní aj sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej
rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov, ale tento prostriedok nápravy zostal podľa neho neúčinný. Sťažovateľ
sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodov, že „nielen
neplatné skončenie pracovného pomeru ale aj vyše jeden a pol ročná nečinnosť príslušného
sudcu navodzuje stav právnej neistoty, taktiež nepriaznivo ovplyvňuje môj psychický stav
a najmä moje profesijné uplatnenie (...).“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd:
„1. vyslovil, že moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci súdom
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bolo v dôsledku nekonania Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 C 342/01 porušené,
2. prikázal Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01
konať bez zbytočných prieťahov a vo veci rozhodnúť,
3. priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- sk (slovom
päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť
sťažovateľovi do siedmich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. Š., listom zo 14. apríla 2004
sp. zn. Spr. 3620/03 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 23. apríla 2004.
2. 1. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že:
„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti som zistila, že táto je v časti pokiaľ sa
sťažovateľ sťažuje na nečinnosť súdu od podania návrhu do začiatku roka 2003 dôvodná.
Dôvody nečinnosti uvádza sám sťažovateľ v sťažnosti, keď uvádza, že súd nekonal z dôvodu
odchodu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku a z dôvodu nedostatočného
personálneho obsadenia súdu nebolo možné vec prikázať na vybavenie inému sudcovi.
Zároveň však nesúhlasím s tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ uvádza, že od
podania návrhu doposiaľ nezačal súd konať. Ako je zrejmé zo spisu, boli doposiaľ
stanovené štyri termíny pojednávania od októbra 2003, pričom obdobie od začiatku roku
2003 do stanovenia prvého termínu pojednávania zahŕňa obdobie, kedy vec bola prikázaná
na vybavenie sudkyni, ktorá je v súčasnosti zákonnou sudkyňou a táto sa musela s vecami,
ktoré jej boli prikázané na vybavenie (jednalo sa cca o 500 vecí v oddelení), oboznámiť
a naštudovať ich. Najbližší termín pojednávania je stanovený na deň 3. 5. 2004.
Na základe uvedeného považujem sťažnosť za čiastočne dôvodnú – pokiaľ sa týka
obdobia od podania návrhu do začiatku roka 2003.
Zároveň Vám oznamujem, že súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania“.
2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
predsedníčky okresného súdu uviedol, že:
„V právnej veci sťažnosti Ing. P. S. vedenej na Ústavnom súde SR pod č. k. I. ÚS
65/04, Vám týmto v právnom zastúpení sťažovateľa oznamujem, že sťažovateľ, súhlasí aby
Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania vo veci.
K vyjadreniu porušovateľa, považujeme za potrebné uviesť, že napriek poskytnutému
vysvetleniu porušovateľa, že v čase od začiatku roka 2003 až do októbra 2003 prevzala vec
nová zákonná sudkyňa a táto si musela naštudovať viac než 500 vecí, nič to nemení na
skutočnosti, že prieťahy existovali na strane súdu aj v tomto období, keďže pokračovali ešte
z predchádzajúceho obdobia a zároveň boli spôsobené pravdepodobne zlou organizáciou
práce na súde.
Poskytnuté vysvetlenie síce poukazuje na preťaženosť novej zákonnej sudkyne, ale
tento stav rozhodne nebol spôsobený sťažovateľom, ktorý sa nachádza v neistej právnej
situácii spôsobenej skončením pracovného pomeru, ktorého platnosť je predmetom konania
a ktorá mu komplikuje život už viac než dva a pol roka. Rozhodnutie súdu by túto neistú
situáciu malo odstrániť. Preto podľa nášho názoru by aj organizácia práce na súdoch mala
brať na zreteľ, že určité životné situácie, medzi ktoré nesporne patrí právna neistota pri
skončení pracovného pomeru, si vyžadujú promptnejší prístup zo strany súdov. V ostatnom
sa pridržiavame pôvodného znenia sťažnosti.
Súčasne si Vám dovoľujem oznámiť, že si uplatňujeme náhradu trov právneho
zastúpenia v rozsahu dvoch úkonov právnej služby a dvoch režijných paušálov vo výške
8 800,- Sk, ktoré žiada sťažovateľ uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (...).“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jej prerokovanie na
ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný
procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,
t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 342/01:
1. Dňa 17. augusta 2001 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobu o neplatnosť
okamžitého zrušenia pracovného pomeru proti žalovanému. Okresný súd 17. októbra 2001
zaslal žalobný návrh na vyjadrenie žalovanej strane, ktorá sa k nemu vyjadrila 16. novembra
2001.
2. Dňa 15. októbra 2003, 17. decembra 2003 a 1. marca 2004 sa uskutočnili vo veci
pojednávania. Posledné pojednávanie bolo odročené na 3. máj 2004.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru vedenom pod sp. zn.
16 C 342/01, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca, došlo k porušeniu jeho práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého
občianskoprávneho konania je určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, t. j. vec,
ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa)
si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo
okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo
najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou
o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka tohto
občianskoprávneho konania, ktoré trvá viac než dva roky a osem mesiacov, podľa názoru
ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená
na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní
k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná
správaním sťažovateľa.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že
okresný súd bol v predmetnej veci nečinný, resp. nepreukázal vo veci relevantnú procesnú
činnosť minimálne v období od 17. októbra 2001 do 15. októbra 2003. Okresný súd teda
počas dvoch rokov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca vo veci o neplatnosť okamžitého
zrušenia pracovného pomeru počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom
práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02).
K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne
v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu, podľa ktorého súd „nekonal z dôvodu
odchodu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku a z dôvodu nedostatočného
personálneho obsadenia súdu nebolo možné vec prikázať na vybavenie inému sudcovi“,
nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho,
či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou)
alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní
odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo
vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri
napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné
personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne
konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak
sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej
lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.
Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť,
nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by
vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci
občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia
pod bodom 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo
veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000
Sk, ktoré odôvodnil aj tým, že „nielen neplatné skončenie pracovného pomeru ale aj vyše
jeden a pol ročná nečinnosť príslušného sudcu navodzuje stav právnej neistoty, taktiež
nepriaznivo ovplyvňuje môj psychický stav a najmä moje profesijné uplatnenie (...)“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, vzhľadom na dlhodobú bezdôvodnú
nečinnosť okresného súdu, ako aj na povahu veci považuje za primerané vo výške 40 000
Sk.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia pod bodom 3.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania vo výške 8 800 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátom
Mgr. Ing. V. N., B.
Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom. Advokát vyúčtoval dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu
zastúpenia a písomné podanie sťažnosti z 10. januára 2003. Odmena určená podľa § 13
ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3
predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony teda predstavujú 8 540 Sk
a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu 128 Sk (v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky)
sumu 8 796 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 8 800 Sk.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. mája 2004