Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/145/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. P., bývajúceho v B.,

v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. P. V., advokátom v B., proti ţalovanej Slovenskej

republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Pribinova č. 2, o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym

úradným postupom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. júna 2011 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. júna

2011 sp. zn. v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 29. marca 2010 č.k. -122 uloţil

ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 553,47 eur do troch dní, vo zvyšku návrh zamietol

a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. Z jeho odôvodnenia vyplýva, ţe zo všetkých

uplatnených nárokov [(náhrady trov obhajoby v trestnom konaní, náhrady mzdy v dôsledku

uvoľnenia zo sluţobného pomeru z dôvodu trestného stíhania, za obdobie od decembra 2004

do decembra 2005 v sume 11 738,40 eur (353 623 Sk) a náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch 53 110,27 eur (1 600 000 Sk)] ţalobcovi priznal iba náhradu trov obhajoby.

Dospel k záveru, ţe nárok ţalobcu je iba v tejto časti dôvodný, keď ţalobca v súdnom konaní

preukázal zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej za túto škodu v sume

553,47 eur ( ). Vychádzal pritom z rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého aj ten, kto bol spod obţaloby

oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov právo na náhradu škody

spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Z uplatnenej sumy 638,35 eur mu nepriznal

2

náhradu trov právneho zastúpenia za úkony – účasť na verejnom zasadnutí Krajského súdu

v Bratislave z 10.10.2006 a zo 16.1.2007, ktoré bolo odročené bez prejednania veci. Nárok

na náhradu škody v sume 11 099,78 eur z titulu náhrady mzdy v dôsledku uvoľnenia

zo sluţobného pomeru súd ţalobcovi nepriznal, z dôvodu, ţe ţalobca v konaní nepreukázal, ţe

v súvislosti s trestným stíhaním mu ušiel zisk za uplatnené obdobie, t.j. od decembra 2004

do decembra 2005 (§ 442 ods. 1 Obč. zák.). Jeho sluţobný pomer bol skončený uvoľnením

zo sluţobného pomeru na základe jeho ţiadosti z 9.9.2004, Krajský súd v Bratislave v konaní

pod sp. zn. -67 rozsudkom zrušil personálny rozkaz č. X. a rozhodnutie Ministra

vnútra SR z 2.2.2005 č. K.; keby ţalobca nepoţiadal sám o uvoľnenie, naďalej by bol

príslušníkom PZ a aţ vtedy by mal nárok na náhradu mzdy počas doby jeho prepustenia. Súd

prvého stupňa napokon nepriznal ţalobcovi ani náhradu nemajetkovej ujmy v sume

53 110,27 eur. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia

a , na ustanovenia , ,

o trestnom konaní súdnom a na , pričom

konštatoval, ţe nemajetková ujma v peniazoch sa nahrádza, ak samostatné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ţalobca na svoju obranu

predloţil novinové články, ktorých predmetom bola medializácia prípadu. V konaní nebolo

preukázané a ţalobca ani netvrdil, ţe v rámci trestného stíhania boli zo strany vyšetrovateľa

voči nemu vykonané neprípustné úkony mimo rámca zákona. Rozhodnutie vyšetrovateľa

nemoţno povaţovať za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv ani v prípade, ţe bol

spod obţaloby oslobodený, nakoľko na vznesenie obvinenia postačuje odôvodnený záver

v zmysle , ţe trestný čin spáchala určitá osoba. To, ţe v konaní pred

súdom nebolo preukázané, ţe skutok, ktorý sa mu kládol za vinu spáchal, neznamená, ţe

neboli splnené zákonné podmienky pre vznesenie obvinenia. O náhrade trov konania súd

rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu (v zamietajúcej časti) a ţalovanej

(vo vyhovujúcej časti) rozsudkom z 28. júna 2011 sp. zn. rozsudok súdu prvého

stupňa v časti priznanej náhrady majetkovej ujmy 553,47 eur a v zamietajúcej časti, týkajúcej

sa náhrady majetkovej ujmy 11 099,78 eur potvrdil ( ). V časti týkajúcej sa

náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prvého stupňa (po doplnení dokazovania podľa

a ) zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi

53 110,27 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť mu aj trovy

3

prvostupňového a odvolacieho konania v sume 4 910,30 eur, do troch dní od právoplatnosti

rozsudku k rukám právneho zástupcu ţalobcu. Odvolací súd (po doplnení dokazovania)

na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, ţe ţalobca splnil podmienky pre priznanie

nemajetkovej ujmy; toto právo posúdil podľa v znení

neskorších predpisov rovnako ako náhradu škody. Vyslovil názor, ţe oslobodenie ţalobcu

spod obţaloby je dôkazom, ţe neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce začatie trestného

stíhania. V trestnom rozsudku sa konštatuje, ţe ţalobca sa nedopustil trestnej činnosti

kladenej mu za vinu. Zo strany ţalovanej preto išlo o neoprávnený zásah do práv ţalobcu.

Uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy povaţoval za primeranú podľa § 17 ods. 3 zákona

č. , pričom prihliadol na to, ţe ţalobca takmer počas celého profesionálneho

ţivota pracoval v Policajnom zbore SR (vrátane vedúcej funkcie), ako aj na predpoklad, ţe

(nebyť trestného stíhania) nedošlo by k ukončeniu sluţobného pomeru. Vykonaným

dokazovaním súd zistil, ţe trestné stíhanie malo dôsledky na celú rodinu, jeho súkromný ţivot

a malo vplyv na jeho spoločenské uplatnenie. Zohľadnil tieţ okolnosti, za ktorých došlo

k ujme a aj jej celkovú závaţnosť. Námietku ţalovanej (spočívajúcej v tom ţe uznesenie

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade s a preto ho

nemoţno povaţovať za nezákonné) odvolací súd povaţoval za nedôvodnú. V tejto súvislosti

uviedol, ţe na prípady, kedy bolo trestné stíhanie zastavené alebo obţalovaný bol spod

obţaloby oslobodený, sa vzťahuje právo dotknutej osoby na náhradu škody (§ 3 ods. 2 zákona

č. 514/ 2003 Z.z.). Poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. rozsudky vedené pod sp. zn. ,

, ). Uviedol, ţe ţalobca splnil aj podmienku vyplývajúcu

z ustanovenia , keď podal sťaţnosť proti nezákonnému

uzneseniu. Odvolací súd poukázal na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa priznal ţalobcovi

náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, s ktorými sa v plnej miere stotoţnil.

Rovnako sa stotoţnil so súdom prvého stupňa (aj s jeho odôvodnením), ţe ţalobca

nepreukázal, ţe v dôsledku trestného stíhania sa nemohol zamestnať. Iné nároky ţalobcu

neboli odôvodnené (lebo pracovný pomer sa skončil na základe jeho ţiadosti). O trovách

konania rozhodol podľa a

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu voči jeho zmeňujúcej časti podala

ţalovaná dovolanie, v ktorom namietala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Uviedla, ţe rozhodnutie

vyšetrovateľa nemoţno povaţovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobcu ani

v prípade, ţe ţalobca bol v trestnom konaní oslobodený spod obţaloby. Preukazovanie viny je

vecou dokazovania pred súdom, ktorý jediný môţe rozhodnúť o vine. Ţalobca podal proti

uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok – sťaţnosť, ktorá bola zamietnutá,

čo svedčí o zákonnosti uznesenia. Zdôraznila, ţe treba rozlišovať nezákonnosť uznesenia pre

účely náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy. Odvolaciemu súdu tieţ vytýkala nesprávnu

aplikáciu ustanovenia , lebo toto ustanovenie bolo

doplnené aţ účinným od 1.1.2009. Keďţe nezákonné rozhodnutie

bolo vydané dňa 22.10.2004, potom sa zodpovednosť za škodu spravuje predpismi účinnými

do 31.12.2008 ( v znení neskorších predpisov – ide

o prechodné a záverečné ustanovenie k úpravám účinným od 1.1.2009). Napokon vytýkala

odvolaciemu súdu, ţe nedostatočne odôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy, a preto toto

rozhodnutie povaţovala za neodôvodnené. Nesúhlasila so záverom, ţe výška nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy bola preukázaná len z výpovedí ţalobcu a jeho detí. Odvolací

súd rovnako nesprávne posúdil, ţe medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou

existuje príčinná súvislosť, teda ţe je predpoklad, ţe ţalobca by bol naďalej zamestnaný ako

príslušník PZ a nedal by výpoveď. Vzhľadom na uvedené ţiadala rozsudok odvolacieho súdu

v napadnutej časti zmeniť, resp. ho zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.

Ţalobca v písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť z dôvodu, ţe rozsudok

odvolacieho súdu je vecne správny. Uviedol, ţe je len na samotnom súde a jeho voľnej úvahe

posúdiť výšku nemajetkovej ujmy, ktorú povaţuje za preukázanú najmä z výpovedí svedkov.

Uvedené súd dostatočne odôvodnil a odvolal sa správne na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona

č. , ktoré obsahuje kritériá pre posúdenie jej výšky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a dospel

k záveru, ţe tento rozsudok v napadnutej časti treba zrušiť.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Keďţe dovolanie v predmetnej veci

smeruje proti výroku, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (v jeho

zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil

povinnosť zaplatiť ţalobcovi z tohto titulu sumu 53 110,27 eur) moţno konštatovať, ţe

dovolanie v predmetnej veci je prípustné ( ).

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,

ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Vychádzajúc z obsahu dovolania v predmetnej veci moţno (v súlade s ustanovením

) ustáliť, ţe dovolaním je napadnutá iba tá časť rozsudku, ktorou odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, pričom

dovolanie odôvodnil tým, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ). Predmetom dovolacieho konania je tak nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý si žalobca uplatnil v sume 53 110,27 eur.

V prípade, ak samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je moţné uspokojiť

ju inak ( ).

Citované zákonné ustanovenie odráţa nutnosť „spravodlivého zadosťučinenia“;

predchádzajúca právna úprava () totiţ umoţňovala priznať poškodenému

iba skutočnú škodu a nie aj náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako aj iné formy

zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného

znenia odôvodnenia a pod.). Nemajetková ujma by mala zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením

občianskej cti, dobrej povesti v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadrţania, väzby

v súvislosti s trestným stíhaním.

Dovolacie námietky ţalovanej, čo do posúdenia právneho základu veci, nemoţno

povaţovať za opodstatnené. Pokiaľ ide o skutočnosť, ţe ţalobca bol v trestnom konaní spod

obţaloby oslobodený, uţ odvolací súd sa správne vysporiadal so spomínanou námietkou, keď

poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné stíhanie

zastavené alebo ten, kto bol spod obţaloby oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody

spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991 a iné). Takéto právo nemá len ten, kto

si vznesenie obvinenia zavinil sám a kto bol spod obţaloby oslobodený alebo proti komu bolo

trestné stíhanie zastavené len preto, ţe nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný,

6

alebo ţe mu bola udelená milosť alebo ţe trestný čin bol amnestovaný. Na tomto závere nič

nemení skutočnosť, ţe ţalobca podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný

prostriedok (sťaţnosť), ktorá bola zamietnutá. Rovnako nemoţno akceptovať názor ţalovanej,

podľa ktorého treba rozlišovať nezákonnosť uznesenia pre účely náhrady majetkovej

a nemajetkovej ujmy. Koncepcia a zmysel všetkých ustanovení určitého zákona musia byť

totiž rovnaké a nemožno ich rozdeľovať podľa povahy uplatneného nároku; tiež

v aplikačnej praxi by takéto delenie spôsobovalo značné ťažkosti.

Ďalej ţalovaná odvolaciemu súdu vytýkala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 17

ods. 3 , lebo so zreteľom na existenciu nezákonného rozhodnutia

v predmetnej veci (22.10.2004), nemal súd vec posudzovať podľa ustanovenia § 17 ods. 3,

ktoré bolo účinné aţ od 1. januára 2009; správne ju mal posúdiť podľa tohto ustanovenia

účinného do 31. decembra 2008. Vznesená námietka je síce dôvodná, avšak (samotná) nie je

spôsobilá ovplyvniť dôvodnosť nároku ţalobcu (za splnenia ďalších zákonných

predpokladov). Totiţ po porovnaní znenia ustanovenia § 17 účinného do 31. decembra 2008

a od 1. januára 2009 moţno konštatovať, ţe (článkom III) bol

novelizovaný tak, ţe ustanovenie bolo doplnené ďalšími odsekmi

upravujúcimi určenie kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje (§ 17

ods. 3 citovaného zákona), ďalej zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, v prípadoch ujmy spôsobenej rozhodnutiami

uvedenými v § 7 a § 8, ktorá sa bude odvíjať od priemernej nominálnej mesačnej mzdy

zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky (§ 17 ods. 4 citovaného zákona) a napokon

aj o určenie povinnosti poškodeného uviesť poţadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2

(§ 17 ods. 5 citovaného zákona). Potom v súvislosti s ďalšou dovolacou námietkou (ţe

odvolací súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení

) treba uviesť, ţe pokiaľ by naozaj odvolací súd bol

posudzoval uplatnený nárok podľa citovaného zákonného ustanovenia, nešlo by o nesprávne

právne posúdenie ( ). Totiţ, podľa kritérií, ktoré boli do právnej

úpravy zavedené s účinnosťou od 1. januára 2009, právna prax postupovala uţ dávno pred

účinnosťou tejto novely zákona; teda skutočnosť, ţe tieto kritériá sa novelou uskutočnenou

dostali do s účinnosťou od 1. januára 2009

na samotnom posudzovaní nároku nič nezmenilo, lebo súdy ich zohľadňovali uţ v čase, kedy

ustanovenie § 17 citovaného zákona ešte výslovne nebolo obohatené o tieto kritériá.

V skutočnosti ale odvolací súd podľa vyššie uvedených kritérií nepostupoval, svoje

rozhodnutie v tomto smere ani náležite neodôvodnil. Pokiaľ ţalovaná odvolaciemu súdu

vytýka nedostatočné odôvodnenie výšky priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, jej námietka je dôvodná. Rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto nároku ţalobcu

je pre nedostatok riadneho odôvodnenia aj predčasné.

Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôţe ísť o úvahu

nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť

(vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s poţiadavkou spravodlivosti. Súd

musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, ţe zadosťučinenie podľa

prvého odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je postačujúce, predovšetkým

z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých ţalobcovi

vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (viď aj Rč 21/1995). I keď

odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe uplatnený nárok vo výške

53 110,27 eur je so zreteľom na ustanovenie a ,

primeraným, túto „primeranosť“ ničím neodôvodnil, nevykonal ţiadne porovnanie

konkrétneho prípadu so zákonnými kritériami uvedenými v ustanovení § 17 ods. 3 zák.

č. , ktoré odcitoval a tak sa odôvodnenie jeho rozhodnutia v napadnutej časti

stalo nepreskúmateľným.

Tým, ţe odvolací súd náleţite svoje rozhodnutie neodôvodnil, došlo tieţ k porušeniu

procesných ustanovení – , ale najmä k porušeniu

procesného ustanovenia , z ktorého vyplývajú zákonné poţiadavky

na odôvodnenie rozhodnutí. Riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku (

v spojení s ) nie je len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu

obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov,

ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového

stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu nespĺňa čo dovolací súd povaţoval za odňatie moţnosti konať pred súdom

v zmysle ustanovenia ; ide o taký závadný procesný postup súdu,

následkom ktorého bola účastníkovi konania znemoţnená realizácia tých procesných práv,

ktoré mu právna úprava priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

Keďţe v predmetnej veci došlo aj odňatiu moţnosti konať pred súdom, t.j. k vade

konania podľa ustanovenia , musel dovolací súd (v zmysle ustanovenia

druhá veta ) na túto vadu prihliadnuť bez ohľadu na to, či ju účastník

konania výslovne namietal lebo nie.

Existencia spomínanej vady je predovšetkým v rozpore so základným právom na súdnu

ochranu podľa a ods. 2 , článkom 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorých má kaţdý zaručené právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

ako aj na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti

a napokon aj moţnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, a Ústavného súdu Slovenskej

republiky je zrejmé, ţe základné práva (v zmysle vyššie uvedených dokumentov) v sebe

zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia

(). Ak je konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne

princípy ().

Z judikatúry ESPĽP (z hľadiska práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia) je dôleţité spomenúť, ţe sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A,

s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Obdobný záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

vysloveného v náleze -30, podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Z týchto dôvodov dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

9

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. decembra 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

.

10

.