Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 222 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (242)30b/386763.25501a.pdf
PDF · 120.21 KB
No categories available
7Cdo/145/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 145/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. P., bývajúceho v B.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. P. V., advokátom v B., proti ţalovanej Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 2, o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 134/2008,
o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. júna 2011 sp. zn.
7 Co 191/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. júna
2011 sp. zn. 7 Co 191/2010 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 29. marca 2010 č.k. 16 C 134/2008-122 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 553,47 eur do troch dní, vo zvyšku návrh zamietol
a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. Z jeho odôvodnenia vyplýva, ţe zo všetkých
uplatnených nárokov [(náhrady trov obhajoby v trestnom konaní, náhrady mzdy v dôsledku
uvoľnenia zo sluţobného pomeru z dôvodu trestného stíhania, za obdobie od decembra 2004
do decembra 2005 v sume 11 738,40 eur (353 623 Sk) a náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch 53 110,27 eur (1 600 000 Sk)] ţalobcovi priznal iba náhradu trov obhajoby.
Dospel k záveru, ţe nárok ţalobcu je iba v tejto časti dôvodný, keď ţalobca v súdnom konaní
preukázal zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej za túto škodu v sume
553,47 eur (§ 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Vychádzal pritom z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 53/1993, podľa ktorého aj ten, kto bol spod obţaloby
oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Z uplatnenej sumy 638,35 eur mu nepriznal
náhradu trov právneho zastúpenia za úkony – účasť na verejnom zasadnutí Krajského súdu
v Bratislave z 10.10.2006 a zo 16.1.2007, ktoré bolo odročené bez prejednania veci. Nárok
na náhradu škody v sume 11 099,78 eur z titulu náhrady mzdy v dôsledku uvoľnenia
zo sluţobného pomeru súd ţalobcovi nepriznal, z dôvodu, ţe ţalobca v konaní nepreukázal, ţe
v súvislosti s trestným stíhaním mu ušiel zisk za uplatnené obdobie, t.j. od decembra 2004
do decembra 2005 (§ 442 ods. 1 Obč. zák.). Jeho sluţobný pomer bol skončený uvoľnením
zo sluţobného pomeru na základe jeho ţiadosti z 9.9.2004, Krajský súd v Bratislave v konaní
pod sp. zn. 2 S 111/2005-67 rozsudkom zrušil personálny rozkaz č. X. a rozhodnutie Ministra
vnútra SR z 2.2.2005 č. K.; keby ţalobca nepoţiadal sám o uvoľnenie, naďalej by bol
príslušníkom PZ a aţ vtedy by mal nárok na náhradu mzdy počas doby jeho prepustenia. Súd
prvého stupňa napokon nepriznal ţalobcovi ani náhradu nemajetkovej ujmy v sume
53 110,27 eur. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
a § 1 ods. 1, na ustanovenia § 163 ods. 1, § 220 ods. 2, § 226 písm. c/ zákona č. 141/1961 Zb.
o trestnom konaní súdnom a na článok 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pričom
konštatoval, ţe nemajetková ujma v peniazoch sa nahrádza, ak samostatné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ţalobca na svoju obranu
predloţil novinové články, ktorých predmetom bola medializácia prípadu. V konaní nebolo
preukázané a ţalobca ani netvrdil, ţe v rámci trestného stíhania boli zo strany vyšetrovateľa
voči nemu vykonané neprípustné úkony mimo rámca zákona. Rozhodnutie vyšetrovateľa
nemoţno povaţovať za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv ani v prípade, ţe bol
spod obţaloby oslobodený, nakoľko na vznesenie obvinenia postačuje odôvodnený záver
v zmysle Trestného poriadku, ţe trestný čin spáchala určitá osoba. To, ţe v konaní pred
súdom nebolo preukázané, ţe skutok, ktorý sa mu kládol za vinu spáchal, neznamená, ţe
neboli splnené zákonné podmienky pre vznesenie obvinenia. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu (v zamietajúcej časti) a ţalovanej
(vo vyhovujúcej časti) rozsudkom z 28. júna 2011 sp. zn. 7 Co 191/2010 rozsudok súdu prvého
stupňa v časti priznanej náhrady majetkovej ujmy 553,47 eur a v zamietajúcej časti, týkajúcej
sa náhrady majetkovej ujmy 11 099,78 eur potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V časti týkajúcej sa
náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prvého stupňa (po doplnení dokazovania podľa
§ 213 ods. 3 a 4 O.s.p.) zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi
53 110,27 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť mu aj trovy
prvostupňového a odvolacieho konania v sume 4 910,30 eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku k rukám právneho zástupcu ţalobcu. Odvolací súd (po doplnení dokazovania)
na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, ţe ţalobca splnil podmienky pre priznanie
nemajetkovej ujmy; toto právo posúdil podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov rovnako ako náhradu škody. Vyslovil názor, ţe oslobodenie ţalobcu
spod obţaloby je dôkazom, ţe neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce začatie trestného
stíhania. V trestnom rozsudku sa konštatuje, ţe ţalobca sa nedopustil trestnej činnosti
kladenej mu za vinu. Zo strany ţalovanej preto išlo o neoprávnený zásah do práv ţalobcu.
Uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy povaţoval za primeranú podľa § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z., pričom prihliadol na to, ţe ţalobca takmer počas celého profesionálneho
ţivota pracoval v Policajnom zbore SR (vrátane vedúcej funkcie), ako aj na predpoklad, ţe
(nebyť trestného stíhania) nedošlo by k ukončeniu sluţobného pomeru. Vykonaným
dokazovaním súd zistil, ţe trestné stíhanie malo dôsledky na celú rodinu, jeho súkromný ţivot
a malo vplyv na jeho spoločenské uplatnenie. Zohľadnil tieţ okolnosti, za ktorých došlo
k ujme a aj jej celkovú závaţnosť. Námietku ţalovanej (spočívajúcej v tom ţe uznesenie
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade s trestným poriadkom a preto ho
nemoţno povaţovať za nezákonné) odvolací súd povaţoval za nedôvodnú. V tejto súvislosti
uviedol, ţe na prípady, kedy bolo trestné stíhanie zastavené alebo obţalovaný bol spod
obţaloby oslobodený, sa vzťahuje právo dotknutej osoby na náhradu škody (§ 3 ods. 2 zákona
č. 514/ 2003 Z.z.). Poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. rozsudky vedené pod sp. zn. 1 Cz 41/1990,
4 M Cdo 15/2009, 1 Cdo 53/1993). Uviedol, ţe ţalobca splnil aj podmienku vyplývajúcu
z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podal sťaţnosť proti nezákonnému
uzneseniu. Odvolací súd poukázal na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa priznal ţalobcovi
náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, s ktorými sa v plnej miere stotoţnil.
Rovnako sa stotoţnil so súdom prvého stupňa (aj s jeho odôvodnením), ţe ţalobca
nepreukázal, ţe v dôsledku trestného stíhania sa nemohol zamestnať. Iné nároky ţalobcu
neboli odôvodnené (lebo pracovný pomer sa skončil na základe jeho ţiadosti). O trovách
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu voči jeho zmeňujúcej časti podala
ţalovaná dovolanie, v ktorom namietala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Uviedla, ţe rozhodnutie
vyšetrovateľa nemoţno povaţovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobcu ani
v prípade, ţe ţalobca bol v trestnom konaní oslobodený spod obţaloby. Preukazovanie viny je
vecou dokazovania pred súdom, ktorý jediný môţe rozhodnúť o vine. Ţalobca podal proti
uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok – sťaţnosť, ktorá bola zamietnutá,
čo svedčí o zákonnosti uznesenia. Zdôraznila, ţe treba rozlišovať nezákonnosť uznesenia pre
účely náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy. Odvolaciemu súdu tieţ vytýkala nesprávnu
aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 513/2003 Z.z., lebo toto ustanovenie bolo
doplnené aţ zákonom č. 517/2008 Z.z. účinným od 1.1.2009. Keďţe nezákonné rozhodnutie
bolo vydané dňa 22.10.2004, potom sa zodpovednosť za škodu spravuje predpismi účinnými
do 31.12.2008 (§ 27b ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov – ide
o prechodné a záverečné ustanovenie k úpravám účinným od 1.1.2009). Napokon vytýkala
odvolaciemu súdu, ţe nedostatočne odôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy, a preto toto
rozhodnutie povaţovala za neodôvodnené. Nesúhlasila so záverom, ţe výška nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy bola preukázaná len z výpovedí ţalobcu a jeho detí. Odvolací
súd rovnako nesprávne posúdil, ţe medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou
existuje príčinná súvislosť, teda ţe je predpoklad, ţe ţalobca by bol naďalej zamestnaný ako
príslušník PZ a nedal by výpoveď. Vzhľadom na uvedené ţiadala rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutej časti zmeniť, resp. ho zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.
Ţalobca v písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť z dôvodu, ţe rozsudok
odvolacieho súdu je vecne správny. Uviedol, ţe je len na samotnom súde a jeho voľnej úvahe
posúdiť výšku nemajetkovej ujmy, ktorú povaţuje za preukázanú najmä z výpovedí svedkov.
Uvedené súd dostatočne odôvodnil a odvolal sa správne na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z., ktoré obsahuje kritériá pre posúdenie jej výšky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, ţe tento rozsudok v napadnutej časti treba zrušiť.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Keďţe dovolanie v predmetnej veci
smeruje proti výroku, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (v jeho
zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil
povinnosť zaplatiť ţalobcovi z tohto titulu sumu 53 110,27 eur) moţno konštatovať, ţe
dovolanie v predmetnej veci je prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Vychádzajúc z obsahu dovolania v predmetnej veci moţno (v súlade s ustanovením
§ 242 ods. 1 O.s.p.) ustáliť, ţe dovolaním je napadnutá iba tá časť rozsudku, ktorou odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, pričom
dovolanie odôvodnil tým, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Predmetom dovolacieho konania je tak nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý si žalobca uplatnil v sume 53 110,27 eur.
V prípade, ak samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je moţné uspokojiť
ju inak (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Citované zákonné ustanovenie odráţa nutnosť „spravodlivého zadosťučinenia“;
predchádzajúca právna úprava (zák. č. 58/1969 Zb.) totiţ umoţňovala priznať poškodenému
iba skutočnú škodu a nie aj náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako aj iné formy
zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného
znenia odôvodnenia a pod.). Nemajetková ujma by mala zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením
občianskej cti, dobrej povesti v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadrţania, väzby
v súvislosti s trestným stíhaním.
Dovolacie námietky ţalovanej, čo do posúdenia právneho základu veci, nemoţno
povaţovať za opodstatnené. Pokiaľ ide o skutočnosť, ţe ţalobca bol v trestnom konaní spod
obţaloby oslobodený, uţ odvolací súd sa správne vysporiadal so spomínanou námietkou, keď
poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené alebo ten, kto bol spod obţaloby oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991 a iné). Takéto právo nemá len ten, kto
si vznesenie obvinenia zavinil sám a kto bol spod obţaloby oslobodený alebo proti komu bolo
trestné stíhanie zastavené len preto, ţe nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný,
alebo ţe mu bola udelená milosť alebo ţe trestný čin bol amnestovaný. Na tomto závere nič
nemení skutočnosť, ţe ţalobca podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný
prostriedok (sťaţnosť), ktorá bola zamietnutá. Rovnako nemoţno akceptovať názor ţalovanej,
podľa ktorého treba rozlišovať nezákonnosť uznesenia pre účely náhrady majetkovej
a nemajetkovej ujmy. Koncepcia a zmysel všetkých ustanovení určitého zákona musia byť
totiž rovnaké a nemožno ich rozdeľovať podľa povahy uplatneného nároku; tiež
v aplikačnej praxi by takéto delenie spôsobovalo značné ťažkosti.
Ďalej ţalovaná odvolaciemu súdu vytýkala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 17
ods. 3 zákona č. 513/2003 Z.z., lebo so zreteľom na existenciu nezákonného rozhodnutia
v predmetnej veci (22.10.2004), nemal súd vec posudzovať podľa ustanovenia § 17 ods. 3,
ktoré bolo účinné aţ od 1. januára 2009; správne ju mal posúdiť podľa tohto ustanovenia
účinného do 31. decembra 2008. Vznesená námietka je síce dôvodná, avšak (samotná) nie je
spôsobilá ovplyvniť dôvodnosť nároku ţalobcu (za splnenia ďalších zákonných
predpokladov). Totiţ po porovnaní znenia ustanovenia § 17 účinného do 31. decembra 2008
a od 1. januára 2009 moţno konštatovať, ţe zákonom č. 517/2008 Z.z. (článkom III) bol
novelizovaný zákon č. 514/2003 Z.z. tak, ţe ustanovenie § 17 bolo doplnené ďalšími odsekmi
upravujúcimi určenie kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje (§ 17
ods. 3 citovaného zákona), ďalej zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, v prípadoch ujmy spôsobenej rozhodnutiami
uvedenými v § 7 a § 8, ktorá sa bude odvíjať od priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky (§ 17 ods. 4 citovaného zákona) a napokon
aj o určenie povinnosti poškodeného uviesť poţadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2
(§ 17 ods. 5 citovaného zákona). Potom v súvislosti s ďalšou dovolacou námietkou (ţe
odvolací súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.) treba uviesť, ţe pokiaľ by naozaj odvolací súd bol
posudzoval uplatnený nárok podľa citovaného zákonného ustanovenia, nešlo by o nesprávne
právne posúdenie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Totiţ, podľa kritérií, ktoré boli do právnej
úpravy zavedené s účinnosťou od 1. januára 2009, právna prax postupovala uţ dávno pred
účinnosťou tejto novely zákona; teda skutočnosť, ţe tieto kritériá sa novelou uskutočnenou
zákonom č. 517/2008 Z.z. dostali do zákona č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2009
na samotnom posudzovaní nároku nič nezmenilo, lebo súdy ich zohľadňovali uţ v čase, kedy
ustanovenie § 17 citovaného zákona ešte výslovne nebolo obohatené o tieto kritériá.
V skutočnosti ale odvolací súd podľa vyššie uvedených kritérií nepostupoval, svoje
rozhodnutie v tomto smere ani náležite neodôvodnil. Pokiaľ ţalovaná odvolaciemu súdu
vytýka nedostatočné odôvodnenie výšky priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, jej námietka je dôvodná. Rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto nároku ţalobcu
je pre nedostatok riadneho odôvodnenia aj predčasné.
Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôţe ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť
(vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s poţiadavkou spravodlivosti. Súd
musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, ţe zadosťučinenie podľa
prvého odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je postačujúce, predovšetkým
z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých ţalobcovi
vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (viď aj Rč 21/1995). I keď
odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe uplatnený nárok vo výške
53 110,27 eur je so zreteľom na ustanovenie § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
primeraným, túto „primeranosť“ ničím neodôvodnil, nevykonal ţiadne porovnanie
konkrétneho prípadu so zákonnými kritériami uvedenými v ustanovení § 17 ods. 3 zák.
č. 541/2004 Z.z., ktoré odcitoval a tak sa odôvodnenie jeho rozhodnutia v napadnutej časti
stalo nepreskúmateľným.
Tým, ţe odvolací súd náleţite svoje rozhodnutie neodôvodnil, došlo tieţ k porušeniu
procesných ustanovení – § 1 O.s.p. Občianskeho súdneho poriadku, ale najmä k porušeniu
procesného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., z ktorého vyplývajú zákonné poţiadavky
na odôvodnenie rozhodnutí. Riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 211 O.s.p.) nie je len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu
obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov,
ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového
stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu nespĺňa čo dovolací súd povaţoval za odňatie moţnosti konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.; ide o taký závadný procesný postup súdu,
následkom ktorého bola účastníkovi konania znemoţnená realizácia tých procesných práv,
ktoré mu právna úprava priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Keďţe v predmetnej veci došlo aj odňatiu moţnosti konať pred súdom, t.j. k vade
konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., musel dovolací súd (v zmysle ustanovenia
§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) na túto vadu prihliadnuť bez ohľadu na to, či ju účastník
konania výslovne namietal lebo nie.
Existencia spomínanej vady je predovšetkým v rozpore so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorých má kaţdý zaručené právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
ako aj na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti
a napokon aj moţnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, a Ústavného súdu Slovenskej
republiky je zrejmé, ţe základné práva (v zmysle vyššie uvedených dokumentov) v sebe
zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia
(II. ÚS 383/06). Ak je konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne
princípy (II. ÚS 85/06).
Z judikatúry ESPĽP (z hľadiska práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia) je dôleţité spomenúť, ţe sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A,
s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Obdobný záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
vysloveného v náleze III. ÚS 119/03-30, podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Z týchto dôvodov dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. decembra 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
.
.