Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 583/2015
PDF · 145.61 KB
No categories available
I. ÚS 583/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2016
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne
Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
KONRES k. s., Hviezdoslavova 3388/6, Košice, zastúpeného advokátom Mgr. Richardom
Petrovom, Františkánska 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo 14. júla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoKR 27/2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti KONRES k. s. na súdnu ochranu a spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo 14. júla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoKR 27/2015 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR 27/2015 zo 14. júla 2015
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. septembra 2015 doručená sťažnosť spoločnosti KONRES k. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou napadla v záhlaví tohto uznesenia uvedené rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a navrhla jeho zrušenie pre rozpor s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) s odôvodnením, že pri riešení
a posudzovaní zaujatosti jej ako novozvolenej správkyne konkurznej podstaty všeobecný
súd postupoval v rozpore s § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o správcoch“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že jediným dôvodom na odmietnutie návrhu
schôdze veriteľov na jej ustanovenie do funkcie správcu bola údajná personálna prepojenosť
komandistu , ktorý nemá odbornú spôsobilosť na výkon funkcie
správcu a nie je ani oprávnený konať v mene správcu – na právneho zástupcu jedného
z veriteľov z
, bez dôkladného posudzovania relevantných právnych skutočností
vyplývajúcich z § 4 ods. 1 a 2 zákona o správcoch. To sťažovateľka považovala za prejav
svojvôle krajského súdu a porušenie jej ústavných práv.
3. Krajský súd na výzvu ústavného súdu listom z 8. februára 2016 navrhol
sťažnosť zamietnuť, lebo podľa neho možná existencia vzťahu medzi právnym
zástupcom rozhodujúceho veriteľa , a komandistom správcu
KONRES k. s. zakladá dôvodnú pochybnosť o nezaujatom postupe novozvoleného správcu,
čo bolo dôvodom na jeho vylúčenie z ďalšej činnosti; zároveň krajský súd súhlasil
s upustením od ústneho pojednávania.
4. Sťažovateľka v replike zotrvala na podanej sťažnosti a tiež súhlasila s upustením
od ústneho pojednávania.
5. Ústavný súd posúdil splnenie podmienok konania a zistil, že sťažnosť bola podaná
včas oprávnenou osobou ̶sťažovateľka je právne zastúpená advokátom; sťažovateľka bola
účastníčkou konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie napadnuté sťažnosťou a ústavný
súd je na jej prerokovanie príslušný; sťažnosť je prípustná, lebo sťažovateľka vyčerpala
všetky zákonné procesné prostriedky na ochranu svojho práva [§ 53 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde) a contrario] a aj vecne opodstatnená.
6. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý stojí
mimo sústavu všeobecných súdov, a preto ho nemožno, ak vykonáva svoju právomoc tak,
že v zmysle čl. 127 ústavy rozhoduje o ústavnej sťažnosti proti právoplatnému súdnemu
rozhodnutiu, považovať za ďalšiu „supervíznu“ inštanciu v systéme všeobecných súdov,
ktorá kontroluje ich rozhodovaciu činnosť.
Na taký dozor či kontrolu je ústavný súd oprávnený iba za situácie, keď všeobecné
súdy svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavou zaručených základných práv či slobôd
jednotlivca (právnickej či fyzickej osoby). Z tohto dôvodu ústavný súd napadnuté
rozhodnutie krajského súdu preskúmal z pohľadu porušenia ústavou zaručených základných
práv, ako sú sťažovateľkou namietané v sťažnosti; a dospel k záveru, že sťažnosť je aj
dôvodná.
7. Ústavný súd si je vedomý toho, že výklad „podústavného“ práva a jeho aplikácia
na jednotlivý prípad je principiálne vecou všeobecného súdu a že o zásahu do daného
procesu možno uvažovať za situácie, keď je dané rozhodovanie zaťažené vadami, ktoré
majú za následok porušenie ústavnosti (tzv. kvalifikované vady), čo býva spravidla vtedy,
ak všeobecný súd nezohľadní správne (či vôbec) dopad niektorého ústavou zaručeného
základného práva (slobody) na posudzovanú vec alebo sa dopustí – z hľadiska
spravodlivého procesu – neakceptovateľnej „ľubovôle“ spočívajúcej buď v nerešpektovaní
jednoznačne znejúcej kogentnej normy, alebo v zjavnom a neodôvodnenom vybočení
zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. ktorý zodpovedá
všeobecne akceptovanému (doktrinálnemu) chápaniu dotknutých právnych inštitútov.
Ústavný súd tak tieto otázky nerieši z hľadiska poslania, ktoré prislúcha všeobecnému súdu,
t. j. rozhodovanie sporu o právo, resp. poskytovanie ochrany právam a oprávneným
záujmom, ale iba hodnotí, či výkladom „podústavného“ práva všeobecným súdom nedošlo
k neústavnému zásahu (porušeniu) do základných práv (slobôd) sťažovateľa.
8. V sťažnosti vyjadrila sťažovateľka nesúhlas s tým, ako krajský súd interpretoval
a aplikoval relevantné ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 zákona o správcoch na prejednávanú vec,
a to predovšetkým s tým, ako dospel k záveru, že nepotvrdená ani nevyvrátená existencia
príbuzenského vzťahu medzi právnym zástupcom rozhodujúceho veriteľa a komandistom
správcu zakladá bez ďalšieho pochybnosť o jeho nezaujatom postupe vo výkone
správcovskej činnosti, preto musel byť z nej vylúčený podobne, ako by to bolo u sudcu.
9. V úvode úvah ústavného súdu je nutné zdôrazniť, že správca konkurznej podstaty
nevykonáva súdnu moc, takže aj možnosti aplikácie určitých záverov súdov vzťahujúcich sa
iba a len na ne/predpojatosť sudcov sú pre správcov zjavne vylúčené, z čoho potom vyplýva
i rozdielny, resp. podstatne užší dispozičný priestor pre súd rozhodovať o vylúčení správcu
z výkonu správcovskej činnosti.
10. Inak povedané, prekážky, ktoré bránia fyzickej alebo právnickej osobe vo výkone
funkcie správcu konkurznej podstaty, sú výslovne a vyčerpávajúcim spôsobom uvedené
v zákone o správcoch (§ 4 ods. 1 a 2 zákona o správcoch).
Podľa § 4 ods. 1 zákona o správcoch: „Správca je vylúčený z výkonu správcovskej
činnosti, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, v ktorej vykonáva správcovskú činnosť,
možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.“.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o správcoch: „Správca je vylúčený z výkonu správcovskej
činnosti vždy, ak (a) je spriaznenou osobou veriteľa prihlásenej pohľadávky, (b) je
spriaznenou osobou dlžníka, (c) s ním spriaznená osoba je spriaznenou osobou dlžníka
alebo osoby, ktorá je spriaznenou osobou dlžníka, (d) je veriteľom alebo dlžníkom dlžníka
alebo osoby spriaznenej s dlžníkom, (e) s ním spriaznená osoba je veriteľom alebo
dlžníkom dlžníka alebo veriteľom alebo dlžníkom osoby spriaznenej s dlžníkom, (f)
v posledných troch rokoch zabezpečil záväzky dlžníka, (g) v posledných troch rokoch s ním
spriaznená osoba zabezpečovala záväzky dlžníka alebo záväzky s dlžníkom spriaznenej
osoby, (h) je s dlžníkom v súdnom alebo inom konaní, v ktorom sa má rozhodnúť ich spor,
(i) poskytol dlžníkovi vklad alebo sa podieľal na jeho podnikaní alebo zisku, alebo má
akékoľvek práva alebo povinnosti k cennému papieru, s ktorým sú spojené práva alebo
povinnosti dlžníka, (j) poskytol dlžníkovi audítorské služby alebo právne služby, (k) s ním
spriaznená osoba v posledných troch rokoch poskytla dlžníkovi audítorské služby alebo
právne služby, (l) v posledných troch rokoch prijal od dlžníka dar alebo inú výhodu, (m)
v posledných dvoch rokoch bol zamestnancom dlžníka, (n) v posledných dvoch rokoch bola
s ním spriaznená osoba vedúcim zamestnancom dlžníka.“.
Rozdiel medzi citovanými ustanoveniami zákona (pomer správcu k veci v § 4 ods. 1
zákona o správcoch a pomer správcu k účastníkom konania podľa § 4 ods. 2 zákona
o správcoch) je už prima facie zrejmý a rovnako je tak zreteľné, že ani v jednom z nich nie
je nikde obsiahnutý pomer (vzťah) právnickej osoby – komanditnej spoločnosti,
cez komandistu k právnemu zástupcovi jedného z veriteľov úpadcu, ako dôvod jej vylúčenia
z výkonu funkcie správcu.
11. Ústavný súd týmto nijako nespochybňuje význam zostávajúcej nezávislosti
a nestrannosti správcu konkurznej podstaty pri výkone svojej funkcie, ale na strane druhej ju
podstatne odlišuje od požiadaviek na nestranného sudcu, ktorý „dozerá“ aj na činnosť
správcu konajúceho vo veci konkurzu. Inak povedané, ak správcom nesvedčí taká
nestrannosť, ktorá by bola porovnateľná so sudcovskou nestrannosťou, potom ani
všeobecný súd sa nesmie dovolávať tých záruk, ktoré bezvýnimočne platia na sudcovskú
nestrannosť. V tomto prípade tak podľa názoru ústavného súdu súdy nevychádzali
z racionálnej argumentácie citovaných zákonných ustanovení, pretože závery v nich
obsiahnuté na daný prípad nedopadajú, takže nie sú akceptovateľné ani z hľadiska ich účelu
a zmyslu.
12. V prípade aplikácie právnej normy treba totiž prvotne vychádzať z jej doslovného
znenia. Len za podmienky jej nejasnosti a nezrozumiteľnosti (umožňujúcich napr. viac
interpretácií), ako aj rozporu doslovného znenia daného ustanovenia s jeho zmyslom
a účelom, o ktorého jednoznačnosti a výlučnosti niet žiadnej pochybnosti, možno
uprednostniť výklad a ratio legis pred výkladom jazykovým. Samozrejme, že aj v takýchto
prípadoch sa musí všeobecný súd vyvarovať svojvôle, preto svoju interpretáciou právnej
normy musí založiť na racionálnej argumentácii a zrozumiteľne ju uviesť v rozhodnutí
(§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
13. Vzhľadom na prísne nastavené požiadavky práva na spravodlivý proces
preto neobstojí citované rozhodnutie krajského súdu, ktoré na jednej strane aprobuje
rozhodnutie okresného súdu, ktoré založilo vylúčenie správcu iba na § 4 ods. 1 zákona
o správcoch – so zreteľom na jeho pomer k veci a na strane druhej tento dôvod
ešte rozširuje aj o situáciu uvedenú v § 4 ods. 2 písm. a) zákona o správcoch, a to
bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia majúceho základ v citovaných zákonných
ustanoveniach či skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo.
14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej správnej normy, ktorá má
základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
15. S ohľadom na uvedené odôvodnené zistenie sa tak nestalo, preto musel ústavný
súd konštatovať, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené právo
sťažovateľky zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, toto rozhodnutie podľa
čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16. Keďže právny zástupca sťažovateľky si trovy konania pred ústavným súdom síce
uplatnil, ale nevyčíslil, ústavný súd o ich úhrade ako úspešnej sťažovateľke nerozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016