Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 583/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2016

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne

Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

KONRES k. s., Hviezdoslavova 3388/6, Košice, zastúpeného advokátom Mgr. Richardom

Petrovom, Františkánska 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

garantovaného a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave zo 14. júla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti KONRES k. s. na súdnu ochranu a spravodlivý proces

podľa a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo 14. júla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. júla 2015

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. septembra 2015 doručená sťažnosť spoločnosti KONRES k. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou napadla v záhlaví tohto uznesenia uvedené rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a navrhla jeho zrušenie pre rozpor s čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) s odôvodnením, že pri riešení

a posudzovaní zaujatosti jej ako novozvolenej správkyne konkurznej podstaty všeobecný

súd postupoval v rozpore s a o správcoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o správcoch“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že jediným dôvodom na odmietnutie návrhu

schôdze veriteľov na jej ustanovenie do funkcie správcu bola údajná personálna prepojenosť

komandistu , ktorý nemá odbornú spôsobilosť na výkon funkcie

správcu a nie je ani oprávnený konať v mene správcu – na právneho zástupcu jedného

z veriteľov z

, bez dôkladného posudzovania relevantných právnych skutočností

vyplývajúcich z § 4 ods. 1 a 2 zákona o správcoch. To sťažovateľka považovala za prejav

svojvôle krajského súdu a porušenie jej ústavných práv.

3. Krajský súd na výzvu ústavného súdu listom z 8. februára 2016 navrhol

sťažnosť zamietnuť, lebo podľa neho možná existencia vzťahu medzi právnym

zástupcom rozhodujúceho veriteľa , a komandistom správcu

KONRES k. s. zakladá dôvodnú pochybnosť o nezaujatom postupe novozvoleného správcu,

čo bolo dôvodom na jeho vylúčenie z ďalšej činnosti; zároveň krajský súd súhlasil

s upustením od ústneho pojednávania.

4. Sťažovateľka v replike zotrvala na podanej sťažnosti a tiež súhlasila s upustením

od ústneho pojednávania.

5. Ústavný súd posúdil splnenie podmienok konania a zistil, že sťažnosť bola podaná

včas oprávnenou osobou ̶sťažovateľka je právne zastúpená advokátom; sťažovateľka bola

účastníčkou konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie napadnuté sťažnosťou a ústavný

súd je na jej prerokovanie príslušný; sťažnosť je prípustná, lebo sťažovateľka vyčerpala

všetky zákonné procesné prostriedky na ochranu svojho práva [§ 53 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „) a contrario] a aj vecne opodstatnená.

6. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ), ktorý stojí

mimo sústavu všeobecných súdov, a preto ho nemožno, ak vykonáva svoju právomoc tak,

že v zmysle rozhoduje o ústavnej sťažnosti proti právoplatnému súdnemu

rozhodnutiu, považovať za ďalšiu „supervíznu“ inštanciu v systéme všeobecných súdov,

ktorá kontroluje ich rozhodovaciu činnosť.

Na taký dozor či kontrolu je ústavný súd oprávnený iba za situácie, keď všeobecné

súdy svojimi rozhodnutiami zasahujú do zaručených základných práv či slobôd

jednotlivca (právnickej či fyzickej osoby). Z tohto dôvodu ústavný súd napadnuté

rozhodnutie krajského súdu preskúmal z pohľadu porušenia zaručených základných

práv, ako sú sťažovateľkou namietané v sťažnosti; a dospel k záveru, že sťažnosť je aj

dôvodná.

7. Ústavný súd si je vedomý toho, že výklad „podústavného“ práva a jeho aplikácia

na jednotlivý prípad je principiálne vecou všeobecného súdu a že o zásahu do daného

procesu možno uvažovať za situácie, keď je dané rozhodovanie zaťažené vadami, ktoré

majú za následok porušenie ústavnosti (tzv. kvalifikované vady), čo býva spravidla vtedy,

ak všeobecný súd nezohľadní správne (či vôbec) dopad niektorého zaručeného

základného práva (slobody) na posudzovanú vec alebo sa dopustí – z hľadiska

spravodlivého procesu – neakceptovateľnej „ľubovôle“ spočívajúcej buď v nerešpektovaní

jednoznačne znejúcej kogentnej normy, alebo v zjavnom a neodôvodnenom vybočení

zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. ktorý zodpovedá

všeobecne akceptovanému (doktrinálnemu) chápaniu dotknutých právnych inštitútov.

Ústavný súd tak tieto otázky nerieši z hľadiska poslania, ktoré prislúcha všeobecnému súdu,

t. j. rozhodovanie sporu o právo, resp. poskytovanie ochrany právam a oprávneným

záujmom, ale iba hodnotí, či výkladom „podústavného“ práva všeobecným súdom nedošlo

k neústavnému zásahu (porušeniu) do základných práv (slobôd) sťažovateľa.

8. V sťažnosti vyjadrila sťažovateľka nesúhlas s tým, ako krajský súd interpretoval

a aplikoval relevantné ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 zákona o správcoch na prejednávanú vec,

a to predovšetkým s tým, ako dospel k záveru, že nepotvrdená ani nevyvrátená existencia

príbuzenského vzťahu medzi právnym zástupcom rozhodujúceho veriteľa a komandistom

správcu zakladá bez ďalšieho pochybnosť o jeho nezaujatom postupe vo výkone

správcovskej činnosti, preto musel byť z nej vylúčený podobne, ako by to bolo u sudcu.

9. V úvode úvah ústavného súdu je nutné zdôrazniť, že správca konkurznej podstaty

nevykonáva súdnu moc, takže aj možnosti aplikácie určitých záverov súdov vzťahujúcich sa

iba a len na ne/predpojatosť sudcov sú pre správcov zjavne vylúčené, z čoho potom vyplýva

i rozdielny, resp. podstatne užší dispozičný priestor pre súd rozhodovať o vylúčení správcu

z výkonu správcovskej činnosti.

10. Inak povedané, prekážky, ktoré bránia fyzickej alebo právnickej osobe vo výkone

funkcie správcu konkurznej podstaty, sú výslovne a vyčerpávajúcim spôsobom uvedené

v zákone o správcoch (§ 4 ods. 1 a 2 zákona o správcoch).

Podľa § 4 ods. 1 zákona o správcoch: „Správca je vylúčený z výkonu správcovskej

činnosti, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, v ktorej vykonáva správcovskú činnosť,

možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.“.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o správcoch: „Správca je vylúčený z výkonu správcovskej

činnosti vždy, ak (a) je spriaznenou osobou veriteľa prihlásenej pohľadávky, (b) je

spriaznenou osobou dlžníka, (c) s ním spriaznená osoba je spriaznenou osobou dlžníka

alebo osoby, ktorá je spriaznenou osobou dlžníka, (d) je veriteľom alebo dlžníkom dlžníka

alebo osoby spriaznenej s dlžníkom, (e) s ním spriaznená osoba je veriteľom alebo

dlžníkom dlžníka alebo veriteľom alebo dlžníkom osoby spriaznenej s dlžníkom, (f)

v posledných troch rokoch zabezpečil záväzky dlžníka, (g) v posledných troch rokoch s ním

spriaznená osoba zabezpečovala záväzky dlžníka alebo záväzky s dlžníkom spriaznenej

osoby, (h) je s dlžníkom v súdnom alebo inom konaní, v ktorom sa má rozhodnúť ich spor,

(i) poskytol dlžníkovi vklad alebo sa podieľal na jeho podnikaní alebo zisku, alebo má

akékoľvek práva alebo povinnosti k cennému papieru, s ktorým sú spojené práva alebo

povinnosti dlžníka, (j) poskytol dlžníkovi audítorské služby alebo právne služby, (k) s ním

spriaznená osoba v posledných troch rokoch poskytla dlžníkovi audítorské služby alebo

právne služby, (l) v posledných troch rokoch prijal od dlžníka dar alebo inú výhodu, (m)

v posledných dvoch rokoch bol zamestnancom dlžníka, (n) v posledných dvoch rokoch bola

s ním spriaznená osoba vedúcim zamestnancom dlžníka.“.

Rozdiel medzi citovanými ustanoveniami zákona (pomer správcu k veci v § 4 ods. 1

zákona o správcoch a pomer správcu k účastníkom konania podľa § 4 ods. 2 zákona

o správcoch) je už prima facie zrejmý a rovnako je tak zreteľné, že ani v jednom z nich nie

je nikde obsiahnutý pomer (vzťah) právnickej osoby – komanditnej spoločnosti,

cez komandistu k právnemu zástupcovi jedného z veriteľov úpadcu, ako dôvod jej vylúčenia

z výkonu funkcie správcu.

11. Ústavný súd týmto nijako nespochybňuje význam zostávajúcej nezávislosti

a nestrannosti správcu konkurznej podstaty pri výkone svojej funkcie, ale na strane druhej ju

podstatne odlišuje od požiadaviek na nestranného sudcu, ktorý „dozerá“ aj na činnosť

správcu konajúceho vo veci konkurzu. Inak povedané, ak správcom nesvedčí taká

nestrannosť, ktorá by bola porovnateľná so sudcovskou nestrannosťou, potom ani

všeobecný súd sa nesmie dovolávať tých záruk, ktoré bezvýnimočne platia na sudcovskú

nestrannosť. V tomto prípade tak podľa názoru ústavného súdu súdy nevychádzali

z racionálnej argumentácie citovaných zákonných ustanovení, pretože závery v nich

obsiahnuté na daný prípad nedopadajú, takže nie sú akceptovateľné ani z hľadiska ich účelu

a zmyslu.

12. V prípade aplikácie právnej normy treba totiž prvotne vychádzať z jej doslovného

znenia. Len za podmienky jej nejasnosti a nezrozumiteľnosti (umožňujúcich napr. viac

interpretácií), ako aj rozporu doslovného znenia daného ustanovenia s jeho zmyslom

a účelom, o ktorého jednoznačnosti a výlučnosti niet žiadnej pochybnosti, možno

uprednostniť výklad a ratio legis pred výkladom jazykovým. Samozrejme, že aj v takýchto

prípadoch sa musí všeobecný súd vyvarovať svojvôle, preto svoju interpretáciou právnej

normy musí založiť na racionálnej argumentácii a zrozumiteľne ju uviesť v rozhodnutí

( ).

13. Vzhľadom na prísne nastavené požiadavky práva na spravodlivý proces

preto neobstojí citované rozhodnutie krajského súdu, ktoré na jednej strane aprobuje

rozhodnutie okresného súdu, ktoré založilo vylúčenie správcu iba na § 4 ods. 1 zákona

o správcoch – so zreteľom na jeho pomer k veci a na strane druhej tento dôvod

ešte rozširuje aj o situáciu uvedenú v § 4 ods. 2 písm. a) zákona o správcoch, a to

bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia majúceho základ v citovaných zákonných

ustanoveniach či skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo.

14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej správnej normy, ktorá má

základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

15. S ohľadom na uvedené odôvodnené zistenie sa tak nestalo, preto musel ústavný

súd konštatovať, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené právo

sťažovateľky zaručené a dohovoru, toto rozhodnutie podľa

zrušil a podľa vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Keďže právny zástupca sťažovateľky si trovy konania pred ústavným súdom síce

uplatnil, ale nevyčíslil, ústavný súd o ich úhrade ako úspešnej sťažovateľke nerozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016