Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 320/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka

prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a 3 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -212 z 18. februára 2015

a takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa a 3 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -212

z 18. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -212 z 18. februára

2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú j e Krajský súd

v Trenčíne p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej,

Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2015

doručená faxom a 26. júna 2015 doručená osobne sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 3

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -212 z 18. februára 2015 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Dňa 19. 2. 2007 vydala vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne,

Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru všeobecnej kriminality, 1. oddelenie

vyšetrovania, pracovisko Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. ČVS: ORP-142/01-OVK-TN-

2007 uznesenie, ktorým začala stíhať sťažovateľku ako obvinenú pre trestný čin zneužívania

právomocí verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a ), ods. 2 písm. c ) Tr. zák.,

účinného do 31. 12. 2005, ktorého sa podľa citovaného uznesenia sťažovateľka mala

dopustiť tak, že ako súdna exekútorka s cieľom neoprávneného uspokojenia pohľadávky

oprávnenej spoločnosti a ďalších oprávnených

a získania odmeny exekútora za realizovanú neoprávnenú exekúciu, vydala na základe

vykonateľných exekučných titulov na peňažné plnenia vydaných proti povinnému

Perspektíva - družstevná zdravotná poisťovňa Bratislava, z poverenia Okresného súdu

Bratislava III č. 5103 007218 v Exekútorskom úrade v Novom Meste nad Váhom so sídlom

na Lipovej č. 7, Nové Mesto nad Váhom v rozpore s ustanovením

Z. z., ustanovením § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, v uznesení vymenované príkazy

na vykonanie exekúcie, hoci vedela, že nie je povinnou

osobou a takto vybrala od uvedených dlžníkov , ktoré sú

platiteľmi poistného sumu v celkovej výške 21 433 124,32 Sk a takto zmarila výber

poistného, čím spôsobila poškodenej organizácii -

so sídlom v škodu vo výške 21 433 124,32 Sk. ...

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť dňa 26. 2. 2007.

Krajská prokuratúra Trenčín uznesením sp. zn. -100 zo dňa 23. 3.

2007 zrušila podľa ustanovenia uznesenie vyšetrovateľky

Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru

všeobecnej kriminality, 1. oddelenie vyšetrovania, pracovisko Nové Mesto nad Váhom

sp. zn. ČVS: ORP-142/01-OVK-. TN-2007 zo dňa 19. 2. 2007 a uložila vyšetrovateľke

vo veci znovu konať a rozhodnúť. ...

Vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne, Úradu justičnej a kriminálnej

polície, Odboru všeobecnej kriminality, 1. oddelenie vyšetrovania, pracovisko Nové Mesto

nad Váhom uznesením sp. zn. ČVS: ORP-142/01-0VK-TN-2007 zo dňa 16. 4.2007 trestné

stíhanie zastavila, lebo bolo nepochybné, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod

na postúpenie veci. ...

Žiadosťou zo dňa 4. 3. 2008, ktorá bola GP SR doručená dňa 10. 3. 2008, požiadala

sťažovateľka GP SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom Okresnej prokuratúry v Trenčíne, ktorá vo veci sp. zn.

vydala záväzný pokyn na vznesenie obvinenia voči navrhovateľke.

Prokurátor GP SR v liste zo dňa 5. 5. 2008 sp. zn. XV/5 Spr 10/08-10 oznámil

právnej zástupkyni navrhovateľky, že vznesenie obvinenia je najdôležitejším úkonom

v začiatočnej fáze prípravného konania a jeho základný význam spočíva v tom, že sa začína

viesť proti určitej osobe trestné stíhanie a určuje sa v nej postavenie tejto osoby ako

obvineného.

V uvedenom liste GP SR poukazuje na to, že pri vydávaní pokynu na začatie

trestného stíhania a vznesenie obvinenia nemal k dispozícii výpoveď obvinenej, pretože

v čase vydávania pokynu v takomto postavení sťažovateľka nebola, prokurátorka

prokuratúry, ktorá rozhodovala o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu o vznesení

obvinenia mala k dispozícii skutočnosti uvádzané navrhovateľkou.

Prokurátor GP SR poukázal na to, že rozhodnutie o vznesení obvinenia nebolo

právoplatné, z čoho vyplýva, že žiadne účinky vykonateľnosti s ním nemohli byť spojené.

Z uvedených dôvodov považoval žiadosť navrhovateľky za nedôvodnú a v celom

rozsahu ju odmietol. ...

Dňa 1. 4. 2010 podala sťažovateľka na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom návrh

na začatie konania na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorým

sa domáhala zaplatenia sumy 66 388 € ako náhrady nemajetkovej ujmy a povinnosti

nahradiť jej všetky trovy konania.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom sp. zn. zo dňa 21. 10.

2011 rozhodol tak, že návrh zamietol a nepriznal odporcovi náhradu trov konania.

Dňa 9. 11.2011 podala sťažovateľka proti tomuto rozsudku odvolanie.

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. zo dňa 24. 10. 2013

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší

súd Slovenskej republiky tak, že uznesením zo dňa 16. júna 2014 sp. zn. 7Cdo/l 59/2014

zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne a vec mu vrátil na ďalšie konanie. ...

Súd prvého stupňa zamietol návrh sťažovateľky dôvodiac tým, že sťažovateľka

neuviedla a nešpecifikovala nesprávny úradný postup prokurátora Okresnej prokuratúry

Trenčín, za ktorý by mala zodpovedať Slovenská republika, dospel k záveru, že pokyn

k vzneseniu obvinenia sa dá považovať za rozhodnutie. Poukázal na to, že rozhodnutie

o vznesení obvinenia nebolo právoplatné, teda žiadne účinky vykonateľnosti s ním nemohli

byť spájané.

Súd skonštatoval „skutočnosť, či je začaté trestné stíhanie na základe podnetu, resp.

iných rozhodujúcich skutočností, či orgány činné v trestnom konaní zistené skutočnosti

posudzujú iba z hľadiska podozrenia zo spáchania trestného činu, je výlučne v právomoci

týchto orgánov a tieto nemôže posudzovať občianskoprávny súd.“

Sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu namietala, že postup

prokurátora pri vydávaní záväzného pokynu podľa je nesprávnym

úradným postupom. Ďalej v odvolaní namietala názor súdu o tom, že nie je oprávnený

preskúmavať správnosť postupov orgánov činných v trestnom konaní, vrátane správnosti

záveru, že je potrebné určitej osobe vzniesť obvinenie, poukázala na ustanovenia § 206

ods. 1 ako aj na ust. SR. Sťažovateľka argumentovala, že medzi

skutkovým stavom, ktorý existoval v predmetnej trestnej veci v čase vydania záväzného

pokynu na vznesenie obvinenia a zrušením uznesenia o vznesení obvinenia Krajskou

prokuratúrou v Trenčíne, sa skutkový stav v predmetnej trestnej veci nijako nezmenil.

Poukázala aj na nesprávnosť názoru súdu prvého stupňa o tom, že uznesenie

o vznesení obvinenia pre ňu sa nestalo právoplatným a teda ani vykonateľným, pričom

poukázala na ust. v spojení s ust.

K týmto odvolacím námietkam odvolací súd uviedol „potrebné je uviesť, že

vyhodnocovanie výsledkov vykonaného dokazovania v každom štádiu trestného konania,

a teda aj posudzovania dôvodnosti začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia je

vecou orgánov činných v trestnom konaní, nie vecou oznamovateľa alebo poškodeného.“

V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na uznesenie Krajskej prokuratúry Trenčín

zo dňa 5. 12. 2006 sp. zn. , ktorým bolo zrušené uznesenie prokurátora

Okresnej prokuratúry Trenčín o zastavení trestného stíhania v predmetnej veci a uložil

prokurátorovi Okresnej prokuratúry, aby vo veci opätovne konal a rozhodoval. Stotožnil sa

s názorom sťažovateľky, že pokyn prokurátora nie je možné považovať za rozhodnutie.

Svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa založil na názore

„v danom prípade je potrebné teda vychádzať z ustálenej súdnej praxe (žiadny odkaz

na konkrétne rozhodnutia súdov odvolací súd neuviedol, pozn. sťažovateľky), že ak tieto

orgány v lehotách určených zákonom a v súlade s právnymi predpismi posudzovali zistené

skutočnosti určeným spôsobom bez toho, aby sa dopustili protiprávneho konania, nie je

možné považovať tento postup za nesprávny úradný postup a potom v dôsledku takéhoto

postupu nemohla vzniknúť navrhovateľke škoda. Zákon o prokuratúre upravuje pôsobnosť

prokuratúry a v tomto prípade súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo

možné konštatovať nezákonný postup.

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nedáva

odpoveď na jej zásadné odvolacie námietky vzťahujúce sa k nesprávnosti pokynu

prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 17. 1. 2007, ktorým uložil vyšetrovateľovi

vzniesť jej obvinenie. ...

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18. 8. 2010...

vyplýva:

„Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. I veta prvá uvedeného zákona je zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho

nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí

vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je

nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky.

Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy

vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ

cit. ustanovenie je umiestnené vo štvrtej časti označenej

ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie

trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu

do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona.

Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho

predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle

, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene)

tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať

extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade

posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu

došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké

dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

pre nezákonnosť.

Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí,

to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)

konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania

trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného

stíhania o vznesení obvinenia.

Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného

stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení

Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného

zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne

považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie

svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž

prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho

ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov

činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát

nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,

zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné

v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom

konaní potvrdilo.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré

neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa

účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len ) účinného do 30. júna

2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu

zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom

štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym

výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu

spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že

občan čin nespáchal a že trestné stíhame proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky z 23. februára 1990 sp. zn. publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych

rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. júna 1993 sp. zn. publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti

(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

Tieto závery prijaté v čase platnosti sú napriek zmene právnej úpravy

stále použiteľné.

V preskúmavanej veci odvolací súd správne aplikoval na daný prípad zákon

č. a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím. So zreteľom na uvedené závery však nesprávne

interpretoval ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona v otázke, či zastavenie trestného stíhania

z dôvodu, že k trestnému činu nedošlo má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Dovolací súd preto rozsudok

odvolacieho súdu pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie ( a contrario). V ďalšom konaní je právny názor dovolacieho

súdu záväzný ( veta druhá ).“

Rovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd SR aj vo veci sp. zn.

zo dňa 30. 11. 2009. Z uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu vyplýva jednoznačný záver

o tom, že nielen v prípade, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené na základe

sťažnosti proti nemu podanej, ale dokonca aj v prípade, ak bola sťažnosť proti takémuto

uzneseniu zamietnutá a trestné stíhanie proti obvinenému bolo neskôr zastavené, alebo

neskôr bol spod obžaloby oslobodený, je potrebné posudzovať uznesenie o vznesení

obvinenia za také nezákonné rozhodnutie, zodpovednosť za ktoré, a ním spôsobenú škodu,

zaťažuje štát.

V súvislosti tým, že sťažovateľka si v predmetnom konaní uplatňovala náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, poukazuje aj na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktoré sa síce týka konania, na ktoré

sa vzťahoval ešte Niet však dôvod ochranu poskytovanú

ustanoveniami vnímať inak, ako tú, ktorú poskytoval prv platný

právny predpis.

„Základ nároku uplatneného v tejto právnej veci je možno teda posúdiť podľa

ustanovenia až Tento zákon sledoval, aby majetková ujma

spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená.

Ak preto proti navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie, nie je na ňom, aby niesol

materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia (trovy vynaložené na svoju obhajobu), keď sa

neskôr ukázalo uvedené obvinenie nesprávnym a trestné konanie sa skončilo tak, že

na navrhovateľa treba pozerať ako na nevinného. Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa

svoje závery o navrhovateľom uplatnenom práve na náhradu škody založili na právnom

posúdení, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažuje za správne. Vzhľadom na to,

že odvolací súd (rovnako aj súd prvého stupňa) aplikoval na predmetnú právnu vec

nesprávny právny predpis - , ktorý na riešený právny vzťah účastníkov

vôbec nedopadá (nebolo možno aplikovať), chýbal dôvod - okrem vyriešenia tejto otázky

potreby aplikácie - by dovolací súd ešte osobitne robil výklad ustanovenia tohto na vec sa

nevzťahujúceho právneho predpisu - § 9 ods. 1.

Preto iba ako poznámku na okraj veci (keďže nebola potreba aplikácie uvedeného

zákona) dovolací súd dáva do pozornosti, že vo svojom

písm. g/ vymedzuje, kedy u osoby oslobodenej spod obžaloby nevznikne právo na náhradu

škody, rovnako ako aj u osoby, u ktorej bolo trestné stíhanie zastavené (ak bola osoba spod

obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná,

alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,

ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky

nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší

trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest).

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

). Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil ( )

a pre rovnako nesprávne právne posúdenie veci zrušil aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( ). V novom rozhodnutí

rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1

).

Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa žalobca domáha) môže súd podľa

priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala

postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej

vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len

demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá

postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú slová „najmä preto, že

bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti“, ide

iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je táto podmienka splnená.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej

satisfakcie) je - vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu -

existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu

považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú.

Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by

predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom

postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah

závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť

fyzickej osoby v spoločnosti. Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie môže

nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere);

tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom

závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.“

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že nemožno nájsť dôvod, pre ktorý by bolo možné

posudzovať postup prokuratúry, ktorý vyústil v nezákonné rozhodnutie o jej trestnom

stíhaní, z iných hľadísk, ako je tomu v prípade uznesenia o vznesení obvinenia

vyšetrovateľom.

Je nepochybné, že záväzný pokyn prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín

spôsobil bezprostredný následok - vznesenie obvinenia sťažovateľke vyšetrovateľom.

V konaní pred všeobecným súdom nebola skutočnosť, že pokyn vydaný okresným

prokurátorom bol vyšetrovateľ, ktorému bol tento pokyn vydaný, povinný, vzhľadom na jeho

záväznosť, splniť.

Z predmetného záväzného pokynu nevyplývalo, že by mal vyšetrovateľ pred

vznesením obvinenia vykonať ďalšie dokazovanie a až v prípade, že by z výsledkov tohto

dokazovania vyplynula dostatočná odôvodnenosť záveru, že trestný čin spáchala určitá

osoba, teda sťažovateľka, má vydať uznesenie o vznesení obvinenia.

Ak teda uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené prokurátorkou Krajskej

prokuratúry Trenčín ako nezákonné, potom nemožno nájsť dôvod, pre ktorý by bolo možné

posudzovať pokyn na vydanie tohto uznesenia o vznesení obvinenia za taký, ktorý vychádza

z dostatočne odôvodneného záveru, že sťažovateľka spáchala trestný čin.

Názor odvolacieho súdu, ktorý prisvedčil názoru prvostupňového súdu, že pre záver

o správnosti postačuje, že v súlade s ust. , je prokurátor

oprávnený takýto pokyn vydať v zmysle 51, 2 ods. 2 SR, neobstojí.

Nepostačuje, že prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín konal na základe ust.

, ale spôsob ktorým konal, musel byť rovnako súladný

so zákonom, ako rozsah v ktorom konal.

Ak nebol dostatočne odôvodnený záver, že sťažovateľka spáchala trestný čin

pri vydávaní uznesenia o vznesení obvinenia, nemôže platiť iné, ani pre pokyn, na základe

ktorého bolo toto uznesenie vydané.

V tejto súvislosti neobstojí konštatovanie všeobecných súdov, že uznesenie Krajskej

prokuratúry Trenčín sp. zn. zo dňa 23. 3. 2007 bolo vydané za inej dôkaznej

situácie.

Sťažovateľka opakovane poukazovala pred všeobecnými súdmi na to, že dôvody,

pre ktoré bolo zrušené uznesenie, ktorým jej bolo vznesené obvinenie, existovali a dôkazy

o nich boli súčasťou trestného spisu pred vydaním záväzného pokynu na jej trestné stíhanie.

Sťažovateľka argumentovala konkrétnymi dôvodmi uznesenia Krajskej prokuratúry

v Trenčíne zo dňa 23. 3. 2007.

Napriek tomu, že aj odvolací súd sa pridržiaval záveru o inej dôkaznej situácii,

neuviedol žiadne konkrétne dôkazy, ktorých vykonanie zmenilo dôkaznú situáciu v čase

od vydania záväzného pokynu po zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia.

Sťažovateľka nemôže súhlasiť s tým, že postup, vrátane nesprávneho úradného

postupu, orgánov činných v trestnom konaní, nemôže byť predmetom posudzovania súdom

v občianskom súdnom konaní.

Takýto názor by totiž z pôsobnosti SR vyňal akúkoľvek škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní.

Pre takýto záver však nie je v zákone žiaden právny základ.

Naopak, takýto výklad nielenže je v rozpore s ust. § 2 písm. a) a § 3 ods. 1 písm. d)

, ale tento výklad vo svojich dôsledkoch nie je zlučiteľný s ust. čl.

46 ods. 3 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

práv v nich zakotvených.

Sťažovateľka za takýto výklad považuje aj názor odvolacieho súdu odvolávajúci sa

na povinnosť Okresnej prokuratúry v Trenčíne riadiť sa názorom vysloveným v uznesení

Krajskej prokuratúry Trenčín sp. zn. zo dňa 5. 12. 2006, ktoré uznesenie

o zastavení trestného stíhania, ktoré bolo vedené vo veci marenia úlohy verejného činiteľa

z nedbanlivosti (v ktorom nebolo vznesené obvinenie sťažovateľke), zrušil.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že z označeného rozhodnutia

Krajskej prokuratúry Trenčín nevyplynulo, že by v ňom bol daný pokyn na vznesenie

obvinenia sťažovateľke.

Ak by aj takýto pokyn daný bol, prokurátor Okresnej prokuratúry v Trenčíne bol

oprávnený postupom podľa , v znení platnom do 30. 9.

2011, upozorniť nadriadeného prokurátora na následok vzniku škody pri splnení tohto

pokynu, či podľa ods. 7 toho istého zákonného ustanovenia, mohol konkrétny prokurátor

požiadať nadriadeného prokurátora o odňatie veci.

Bez ohľadu na uvedené, odvolací súd nebral do úvahy ust. § 3 ods. 1 zákona

č. , podľa ktorého sa zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej

moci, okrem iného aj nesprávnym úradným postupom, nemožno zbaviť.

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že odvolací súd svojim, touto sťažnosťou

napadnutým rozhodnutím, založeným na názore, podľa ktorého nie je oprávnený v konaní

o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom posudzovať nesprávnosť

postupu orgánov činných v trestnom konaní, na názore, že pokiaľ orgány verejnej moci

konajú v rozsahu svojej právomoci, odôvodňuje to prezumpciu zákonnosti ich postupu, ako

aj názore, že zbaviť sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradný

postupom možno na základe vzťahov subordinácie medzi jednotlivými stupňami

hierarchicky organizovanej sústavy orgánov prokuratúry, zasiahol do jej práv namietaných

touto sťažnosťou.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v čl. 46 ods. 1

SR

- na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zakotvené v čl. 46

ods. 3 SR

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd

- na účinný prostriedok nápravy zakotvené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd

boli rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -212 zo dňa

18.2.2015 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Trenčíne pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

-212 zo dňa 18. 2. 2015 a vracia vec Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie

konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd uznesením č. k. -23 z 18. mája 2016 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku

krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.

Na výzvu ústavného súdu reagovala podpredsedníčka krajského súdu podaním sp.

zn. Spr 151/16 z 3. júna 2016 doručeným ústavnému súdu 9. júna 2016, v ktorom okrem

iného uviedla:

„Pokiaľ ide o vecnú stránku, krajský súd považuje namietaný rozsudok č. k.

-212 zo dňa 18. 2. 2015 za vecne správny a zákonný a upriamuje pozornosť

na rozhodnutie dovolacieho súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 16. 6. 2014 v spojení s opravným uznesením zo dňa 16. 10. 2014, ktorým bol zrušený

skorší rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 24.10.2013),

v ktorom sa konštatuje výlučne procesná vada podľa , nakoľko

dovolateľke (sťažovateľke) bola odňatá možnosť konania pred súdom, nakoľko jej odvolací

súd neposkytol možnosť vyjadriť sa k písomného podaniu odporkyne (vyjadrenie

k odvolaniu) a aj keď vyjadrenie neobsahuje žiadne nové skutočnosti, odvolací súd

neuviedol, prečo nepovažoval za potrebné vyjadrenie odporkyne k odvolaniu navrhovateľky

jej doručiť na prípadné vyjadrenie. Žiadny právny názor na právne posúdenie veci v tomto

rozhodnutí dovolacieho súdu vyslovený nebol, preto argumentácia sťažovateľky

o záväznosti právneho názoru dovolacieho súdu v ďalšom konaní je nenáležitá. Rovnako je

nenáležitá argumentácia, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je

založené na právnom posúdení, ktoré Najvyšší súd SR nepovažuje za správne.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky zaujala stanovisko k vyjadreniu krajského súdu

podaním z 20. júna 2016 doručeným ústavnému súdu 21. júna 2016, v ktorom zotrvala

na podanej sťažnosti.

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný úd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Ústavný súd zo sťažnosti a z k nej priložených príloh zistil, že rozsudkom Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. -131

z 21. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľky

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom – záväzným pokynom

prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom zo 16. januára 2007, na základe

ktorého vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, úradu justičnej

a kriminálnej polície, pracovisko Nové Mesto nad Váhom, uznesením ČVS: ORP-142/1-

OVK-TN-2007 z 19. februára 2007 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) vzniesol

sťažovateľke ako súdnej exekútorke obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa a .

Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne uznesením sp. zn. z 23. marca

2007 uznesenie o vznesení obvinenia z 19. februára 2007 podľa § 194 ods. 1 písm. b)

zrušila, čo odôvodnila tým, že sťažovateľka konaním, pre ktoré jej bolo

vznesené obvinenie, nenaplnila pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c)

.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu z 21. septembra 2011 odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -151 z 24. októbra 2013 tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil. Na základe dovolania podaného sťažovateľkou

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k.

-171 zo 16. júna 2014 uznesenie krajského súdu z 24. októbra 2013 zrušil,

čo odôvodnil tým, že krajský súd odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom podľa

, keď jej nezaslal vyjadrenie odporcu k odvolaniu podanému

sťažovateľkou proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd následne o veci rozhodol

sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 18. februára 2015 tak, že rozsudok okresného súdu

z 21. septembra 2011 potvrdil. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku

uviedol:

„Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod uvádzaný navrhovateľkou podľa § 205 ods. 2

písm. d) , jeho nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého

stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania.

Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli,

alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli

preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť

aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,

zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,

ktorý nezodpovedá postupu z ust. Podľa citovaného zákonného ustanovenia

hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,

čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému

súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si

nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak

hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam až Týmto odvolacím

dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého

nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné

súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho

skutkovými závermi.

V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonané dokazovanie

vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. , pri ktorom nezistil logické, ani

faktické rozpory.

upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní, včítane

prokurátora tak, aby trestné činy boli náležité zistené a ich páchatelia boli spravodlivo

podľa zákona potrestaní. Súčasťou tohto postupu je aj povinnosť orgánov činných

v trestnom konaní postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú

pochybnosti a povinnosť dôkazy vyhodnotiť po starostlivom uvážení tak, aby nikto nebol

stíhaný inak, než zo zákonných dôvodov. Tieto povinnosti majú orgány činné v trestnom

konaní aj v jeho úseku pred začatím trestného stíhania. Potrebné je uviesť, že

vyhodnocovanie výsledkov vykonaného dokazovania v každom štádiu trestného konania,

a teda aj posudzovania dôvodnosti začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia je

vecou orgánov činných v trestnom konaní, nie vecou oznamovateľa alebo poškodeného.

Pokiaľ navrhovateľka v konaní z hľadiska skutkového stavu tvrdila, že

k nesprávnemu úradnému postupu došlo vydaním záväzného pokynu prokurátorom

Okresnej prokuratúry Trenčín dňa 17. 01. 2007, sp. zn. -32 na vydanie

uznesenia o vznesení obvinenia voči navrhovateľke podľa ,

podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné akceptovať závery navrhovateľky

o nesprávnom úradnom postupe prokurátora. Postup prokurátora bol v súlade

s ustanoveniami , ako aj v súlade s rešpektovaním názoru jeho

odvolacieho orgánu, ktorý bol pre neho záväzný. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že

uznesením Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 05. 12. 2006, č. k.

prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne vo veci trestného činu marenia úlohy

verejného činiteľa z nedbanlivosti podľa ,

účinného do 31. 12. 2005, zrušila uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne,

sp. zn. zo dňa 29. 06. 2006, ktorým bolo nastavené trestné stíhanie a uložila

prokurátorovi, aby vo veci opätovne konal a rozhodoval. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva,

že po preskúmaní predloženého spisového materiálu sa prokurátorka krajskej prokuratúry

nestotožnila s dôvodmi, pre ktoré bolo trestné stíhanie zastavené. S poukazom na uznesenie

prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne, ktorým bolo v zmysle § 194 ods. 1 písm. b)

zrušené uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne,

ktorým bolo v zmysle zastavené trestné stíhanie

v uvedenej trestnej veci, prokurátor okresnej prokuratúry zaslal spisový materiál, sp. zn.

ORP-250/NM-2002 s pokynom podľa Okresnému

riaditeľstvu PZ v Trenčíne, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru všeobecnej

kriminality, Oddeleniu vyšetrovania Nové Mesto nad Váhom s tým, že vzhľadom na uvedenú

skutočnosť bude potrebné pokračovať v trestnom stíhaní a vydať uznesenie o vznesení

obvinenia podľa . Odvolací súd na doplnenie uvádza, že

pokyn prokurátora v danom prípade nie je možnej považovať za rozhodnutie, tak ako to

namieta aj odvolateľka. Nespĺňa náležitosti rozhodnutia a možno ho vyhodnotiť ako určitú

formu riadiaceho aktu.

Podľa ustálenej judikatúry nesprávnym úradným postupom je porušovanie

povinností pri uskutočňovaní jednotlivých úkonov v rámci konania, predovšetkým ich

nesprávne vykonanie, alebo ich vykonanie bez splnenia zákonných podmienok, či iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Za nesprávny úradný postup je však možné považovať aj nekonanie (nečinnosť) príslušného

orgánu (nevykonávame úradného postupu), porušenie povinnosti uskutočniť úkon, alebo

vydať určité rozhodnutie (či už meritórne alebo nie) v zákonom určenej lehote, či nevydanie

rozhodnutia. Vychádzajúc z už spomenutého platí, že v prípade nesprávneho úradného

postupu ide o náhradu škody vzniknutej iným spôsobom ako práve rozhodovacou činnosťou.

V danom prípade je potrebné teda vychádzať z ustálenej súdnej praxe, že ak tieto orgány

v lehotách určených zákonom a v súlade s právnymi predpismi posudzovali zistené

skutočnosti určeným spôsobom bez toho, aby sa dopustili protiprávneho konania, nie je

možné považovať tento postup za nesprávny úradný postup a potom v dôsledku takého

postupu nemohla vzniknúť navrhovateľke škoda. Zákon o prokuratúre upravuje pôsobnosť

prokuratúry a v tomto prípade súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo

možné konštatovať nezákonný postup.

Odvolací súd nezistil ani opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2

písm. f) , podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.“

Predmetom sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd napadnutým

rozsudkom založeným na názore „podľa ktorého nie je oprávnený v konaní o náhrade

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom posudzovať nesprávnosť postupu

orgánov činných v trestnom konaní, na názore, že pokiaľ orgány verejnej moci konajú v

rozsahu svojej právomoci, odôvodňuje to prezumpciu zákonnosti ich postupu, ako aj

názore, že zbaviť sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradný postupom

možno na základe vzťahov subordinácie medzi jednotlivými stupňami hierarchicky

organizovanej sústavy orgánov prokuratúry, zasiahol do jej práv namietaných touto

sťažnosťou“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením

trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom

zodpovednosti štátu podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla 2004 (ďalej len

„) a rovnako aj podľa predtým platného

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „“).

Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu

za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným

zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že

ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal

a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej

začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia

(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté

súdnou judikatúrou v čase platnosti sú napriek zmene právnej úpravy

stále použiteľné (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ).

Podľa prvej vety ak tento zákon neustanovuje

inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba

vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo

zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Podľa

náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní,

v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom

opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo

vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie

zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Ustanovenie určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu

spôsobenú a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným

pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím v zmysle prvej vety je zrušenie alebo

zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť

príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len

z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť

výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť

k záveru, že aplikácia prichádza do úvahy aj v prípade

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska

teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného

nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne.

Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má

zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil

predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou

rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú

účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného

stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný

čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla

najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho súdu

z 18. októbra 2010 sp. zn. zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).

Ústavný súd konštatuje, že ak bolo sťažovateľke na základe záväzného pokynu

prokurátora vznesené obvinenie z trestného činu, pričom uznesenie o vznesení obvinenia

bolo neskôr zrušené z dôvodu, že sťažovateľka nenaplnila pojmové znaky skutkovej

podstaty trestného činu, záväzný pokyn prokurátora je potrebné považovať za nezákonný

postup, ktorým bolo zasiahnuté do základných práv sťažovateľky. V materiálnom právnom

štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol

do základných práv občana. Samotná skutočnosť, že je v právomoci orgánu činného

v trestnom konaní vydať záväzný pokyn na vznesenie obvinenia, resp. vzniesť obvinenie

z trestného činu konkrétnej osobe, neznamená, že táto právomoc môže byť vykonávaná

v rozpore so zákonom. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu

činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní

vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že

sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp.

že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené

a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené

na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv

jednotlivca.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom

rozsudku z 18. februára 2015 aplikoval a interpretoval ustanovenia zákona

č. , keď považoval postup prokuratúry pri vydávaní záväzného pokynu

za zákonný, takým spôsobom, že ním zasiahol do základných práv sťažovateľky podľa

a 3 a práv podľa a dohovoru.

III.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného ustanovenia preto ústavný súd zrušil

napadnutý rozsudok krajského súdu z 18. februára 2015 a vec mu vrátil na nové

rozhodnutie. Krajský súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.

Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu trov

konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich

úhradu v celkovej sume 537,62 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 €

a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu. Keďže právna

zástupkyňa predložila ústavnému osvedčenie o tom, že je platiteľkou DPH, odmena

za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom bola zvýšená o 20 %,

čo predstavuje celkovú sumu 355,73 €.

Ústavný súd úhradu trov konania za úkon právnej služby (vyjadrenie z 20. júna

2016) sťažovateľke nepriznal, keďže toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti

významné pre rozhodnutie ústavného súdu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016