Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 339 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (344)I. ÚS 320/2016
PDF · 393.71 KB
No categories available
I. ÚS 320/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka
prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 928/2014-212 z 18. februára 2015
a takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 928/2014-212
z 18. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 928/2014-212 z 18. februára
2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú j e Krajský súd
v Trenčíne p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej,
Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2015
doručená faxom a 26. júna 2015 doručená osobne sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 19 Co 928/2014-212 z 18. februára 2015 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Dňa 19. 2. 2007 vydala vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne,
Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru všeobecnej kriminality, 1. oddelenie
vyšetrovania, pracovisko Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. ČVS: ORP-142/01-OVK-TN-
2007 uznesenie, ktorým začala stíhať sťažovateľku ako obvinenú pre trestný čin zneužívania
právomocí verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a ), ods. 2 písm. c ) Tr. zák.,
účinného do 31. 12. 2005, ktorého sa podľa citovaného uznesenia sťažovateľka mala
dopustiť tak, že ako súdna exekútorka s cieľom neoprávneného uspokojenia pohľadávky
oprávnenej spoločnosti a ďalších oprávnených
a získania odmeny exekútora za realizovanú neoprávnenú exekúciu, vydala na základe
vykonateľných exekučných titulov na peňažné plnenia vydaných proti povinnému
Perspektíva - družstevná zdravotná poisťovňa Bratislava, z poverenia Okresného súdu
Bratislava III č. 5103 007218 v Exekútorskom úrade v Novom Meste nad Váhom so sídlom
na Lipovej č. 7, Nové Mesto nad Váhom v rozpore s ustanovením § 34 zákona č. 273/1994
Z. z., ustanovením § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, v uznesení vymenované príkazy
na vykonanie exekúcie, hoci vedela, že nie je povinnou
osobou a takto vybrala od uvedených dlžníkov , ktoré sú
platiteľmi poistného sumu v celkovej výške 21 433 124,32 Sk a takto zmarila výber
poistného, čím spôsobila poškodenej organizácii -
so sídlom v škodu vo výške 21 433 124,32 Sk. ...
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť dňa 26. 2. 2007.
Krajská prokuratúra Trenčín uznesením sp. zn. 1 KPt 481/2003-100 zo dňa 23. 3.
2007 zrušila podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. uznesenie vyšetrovateľky
Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru
všeobecnej kriminality, 1. oddelenie vyšetrovania, pracovisko Nové Mesto nad Váhom
sp. zn. ČVS: ORP-142/01-OVK-. TN-2007 zo dňa 19. 2. 2007 a uložila vyšetrovateľke
vo veci znovu konať a rozhodnúť. ...
Vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne, Úradu justičnej a kriminálnej
polície, Odboru všeobecnej kriminality, 1. oddelenie vyšetrovania, pracovisko Nové Mesto
nad Váhom uznesením sp. zn. ČVS: ORP-142/01-0VK-TN-2007 zo dňa 16. 4.2007 trestné
stíhanie zastavila, lebo bolo nepochybné, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci. ...
Žiadosťou zo dňa 4. 3. 2008, ktorá bola GP SR doručená dňa 10. 3. 2008, požiadala
sťažovateľka GP SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Okresnej prokuratúry v Trenčíne, ktorá vo veci sp. zn.
5 Pv 572/05 vydala záväzný pokyn na vznesenie obvinenia voči navrhovateľke.
Prokurátor GP SR v liste zo dňa 5. 5. 2008 sp. zn. XV/5 Spr 10/08-10 oznámil
právnej zástupkyni navrhovateľky, že vznesenie obvinenia je najdôležitejším úkonom
v začiatočnej fáze prípravného konania a jeho základný význam spočíva v tom, že sa začína
viesť proti určitej osobe trestné stíhanie a určuje sa v nej postavenie tejto osoby ako
obvineného.
V uvedenom liste GP SR poukazuje na to, že pri vydávaní pokynu na začatie
trestného stíhania a vznesenie obvinenia nemal k dispozícii výpoveď obvinenej, pretože
v čase vydávania pokynu v takomto postavení sťažovateľka nebola, prokurátorka
prokuratúry, ktorá rozhodovala o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu o vznesení
obvinenia mala k dispozícii skutočnosti uvádzané navrhovateľkou.
Prokurátor GP SR poukázal na to, že rozhodnutie o vznesení obvinenia nebolo
právoplatné, z čoho vyplýva, že žiadne účinky vykonateľnosti s ním nemohli byť spojené.
Z uvedených dôvodov považoval žiadosť navrhovateľky za nedôvodnú a v celom
rozsahu ju odmietol. ...
Dňa 1. 4. 2010 podala sťažovateľka na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom návrh
na začatie konania na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorým
sa domáhala zaplatenia sumy 66 388 € ako náhrady nemajetkovej ujmy a povinnosti
nahradiť jej všetky trovy konania.
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom sp. zn. 7C/89/2010 zo dňa 21. 10.
2011 rozhodol tak, že návrh zamietol a nepriznal odporcovi náhradu trov konania.
Dňa 9. 11.2011 podala sťažovateľka proti tomuto rozsudku odvolanie.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 19Co/373/2011 zo dňa 24. 10. 2013
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky tak, že uznesením zo dňa 16. júna 2014 sp. zn. 7Cdo/l 59/2014
zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne a vec mu vrátil na ďalšie konanie. ...
Súd prvého stupňa zamietol návrh sťažovateľky dôvodiac tým, že sťažovateľka
neuviedla a nešpecifikovala nesprávny úradný postup prokurátora Okresnej prokuratúry
Trenčín, za ktorý by mala zodpovedať Slovenská republika, dospel k záveru, že pokyn
k vzneseniu obvinenia sa dá považovať za rozhodnutie. Poukázal na to, že rozhodnutie
o vznesení obvinenia nebolo právoplatné, teda žiadne účinky vykonateľnosti s ním nemohli
byť spájané.
Súd skonštatoval „skutočnosť, či je začaté trestné stíhanie na základe podnetu, resp.
iných rozhodujúcich skutočností, či orgány činné v trestnom konaní zistené skutočnosti
posudzujú iba z hľadiska podozrenia zo spáchania trestného činu, je výlučne v právomoci
týchto orgánov a tieto nemôže posudzovať občianskoprávny súd.“
Sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu namietala, že postup
prokurátora pri vydávaní záväzného pokynu podľa § 230 ods. 2 Tr. por. je nesprávnym
úradným postupom. Ďalej v odvolaní namietala názor súdu o tom, že nie je oprávnený
preskúmavať správnosť postupov orgánov činných v trestnom konaní, vrátane správnosti
záveru, že je potrebné určitej osobe vzniesť obvinenie, poukázala na ustanovenia § 206
ods. 1 Tr. por. ako aj na ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Sťažovateľka argumentovala, že medzi
skutkovým stavom, ktorý existoval v predmetnej trestnej veci v čase vydania záväzného
pokynu na vznesenie obvinenia a zrušením uznesenia o vznesení obvinenia Krajskou
prokuratúrou v Trenčíne, sa skutkový stav v predmetnej trestnej veci nijako nezmenil.
Poukázala aj na nesprávnosť názoru súdu prvého stupňa o tom, že uznesenie
o vznesení obvinenia pre ňu sa nestalo právoplatným a teda ani vykonateľným, pričom
poukázala na ust. § 184 ods. 2 v spojení s ust. § 185 ods. 3 Tr. por.
K týmto odvolacím námietkam odvolací súd uviedol „potrebné je uviesť, že
vyhodnocovanie výsledkov vykonaného dokazovania v každom štádiu trestného konania,
a teda aj posudzovania dôvodnosti začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia je
vecou orgánov činných v trestnom konaní, nie vecou oznamovateľa alebo poškodeného.“
V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na uznesenie Krajskej prokuratúry Trenčín
zo dňa 5. 12. 2006 sp. zn. 1 KPt 481/03/60, ktorým bolo zrušené uznesenie prokurátora
Okresnej prokuratúry Trenčín o zastavení trestného stíhania v predmetnej veci a uložil
prokurátorovi Okresnej prokuratúry, aby vo veci opätovne konal a rozhodoval. Stotožnil sa
s názorom sťažovateľky, že pokyn prokurátora nie je možné považovať za rozhodnutie.
Svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa založil na názore
„v danom prípade je potrebné teda vychádzať z ustálenej súdnej praxe (žiadny odkaz
na konkrétne rozhodnutia súdov odvolací súd neuviedol, pozn. sťažovateľky), že ak tieto
orgány v lehotách určených zákonom a v súlade s právnymi predpismi posudzovali zistené
skutočnosti určeným spôsobom bez toho, aby sa dopustili protiprávneho konania, nie je
možné považovať tento postup za nesprávny úradný postup a potom v dôsledku takéhoto
postupu nemohla vzniknúť navrhovateľke škoda. Zákon o prokuratúre upravuje pôsobnosť
prokuratúry a v tomto prípade súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo
možné konštatovať nezákonný postup.
Sťažovateľka je presvedčená o tom, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nedáva
odpoveď na jej zásadné odvolacie námietky vzťahujúce sa k nesprávnosti pokynu
prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 17. 1. 2007, ktorým uložil vyšetrovateľovi
vzniesť jej obvinenie. ...
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18. 8. 2010...
vyplýva:
„Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. I veta prvá uvedeného zákona je zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho
nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí
vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je
nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky.
Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy
vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ
cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej
ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie
trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu
do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona.
Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho
predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene)
tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať
extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade
posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
pre nezákonnosť.
Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí,
to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania
trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania o vznesení obvinenia.
Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného
stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného
zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž
prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho
ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát
nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné
v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna
2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym
výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu
spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že
občan čin nespáchal a že trestné stíhame proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy
stále použiteľné.
V preskúmavanej veci odvolací súd správne aplikoval na daný prípad zákon
č. 514/2003 Z. z. a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. So zreteľom na uvedené závery však nesprávne
interpretoval ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona v otázke, či zastavenie trestného stíhania
z dôvodu, že k trestnému činu nedošlo má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Dovolací súd preto rozsudok
odvolacieho súdu pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p. a contrario). V ďalšom konaní je právny názor dovolacieho
súdu záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.).“
Rovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd SR aj vo veci sp. zn. 4 Cdo 183/2009
zo dňa 30. 11. 2009. Z uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu vyplýva jednoznačný záver
o tom, že nielen v prípade, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené na základe
sťažnosti proti nemu podanej, ale dokonca aj v prípade, ak bola sťažnosť proti takémuto
uzneseniu zamietnutá a trestné stíhanie proti obvinenému bolo neskôr zastavené, alebo
neskôr bol spod obžaloby oslobodený, je potrebné posudzovať uznesenie o vznesení
obvinenia za také nezákonné rozhodnutie, zodpovednosť za ktoré, a ním spôsobenú škodu,
zaťažuje štát.
V súvislosti tým, že sťažovateľka si v predmetnom konaní uplatňovala náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, poukazuje aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 64/2008, ktoré sa síce týka konania, na ktoré
sa vzťahoval ešte zákon č. 58/1969 Zb. Niet však dôvod ochranu poskytovanú
ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. vnímať inak, ako tú, ktorú poskytoval prv platný
právny predpis.
„Základ nároku uplatneného v tejto právnej veci je možno teda posúdiť podľa
ustanovenia § 1 až § 4 zák. č. 58/1969 Zb. Tento zákon sledoval, aby majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená.
Ak preto proti navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie, nie je na ňom, aby niesol
materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia (trovy vynaložené na svoju obhajobu), keď sa
neskôr ukázalo uvedené obvinenie nesprávnym a trestné konanie sa skončilo tak, že
na navrhovateľa treba pozerať ako na nevinného. Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa
svoje závery o navrhovateľom uplatnenom práve na náhradu škody založili na právnom
posúdení, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažuje za správne. Vzhľadom na to,
že odvolací súd (rovnako aj súd prvého stupňa) aplikoval na predmetnú právnu vec
nesprávny právny predpis - zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý na riešený právny vzťah účastníkov
vôbec nedopadá (nebolo možno aplikovať), chýbal dôvod - okrem vyriešenia tejto otázky
potreby aplikácie - by dovolací súd ešte osobitne robil výklad ustanovenia tohto na vec sa
nevzťahujúceho právneho predpisu - § 9 ods. 1.
Preto iba ako poznámku na okraj veci (keďže nebola potreba aplikácie uvedeného
zákona) dovolací súd dáva do pozornosti, že zákon č. 514/2003 Z. z. vo svojom § 8 ods. 6
písm. g/ vymedzuje, kedy u osoby oslobodenej spod obžaloby nevznikne právo na náhradu
škody, rovnako ako aj u osoby, u ktorej bolo trestné stíhanie zastavené (ak bola osoba spod
obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná,
alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,
ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky
nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší
trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest).
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.). Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O. s. p.)
a pre rovnako nesprávne právne posúdenie veci zrušil aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p.). V novom rozhodnutí
rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O. s. p.).
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa žalobca domáha) môže súd podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala
postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej
vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len
demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá
postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú slová „najmä preto, že
bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti“, ide
iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je táto podmienka splnená.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej
satisfakcie) je - vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu -
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu
považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú.
Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by
predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.
Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah
závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť
fyzickej osoby v spoločnosti. Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie môže
nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere);
tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom
závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.“
Sťažovateľka je presvedčená o tom, že nemožno nájsť dôvod, pre ktorý by bolo možné
posudzovať postup prokuratúry, ktorý vyústil v nezákonné rozhodnutie o jej trestnom
stíhaní, z iných hľadísk, ako je tomu v prípade uznesenia o vznesení obvinenia
vyšetrovateľom.
Je nepochybné, že záväzný pokyn prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín
spôsobil bezprostredný následok - vznesenie obvinenia sťažovateľke vyšetrovateľom.
V konaní pred všeobecným súdom nebola skutočnosť, že pokyn vydaný okresným
prokurátorom bol vyšetrovateľ, ktorému bol tento pokyn vydaný, povinný, vzhľadom na jeho
záväznosť, splniť.
Z predmetného záväzného pokynu nevyplývalo, že by mal vyšetrovateľ pred
vznesením obvinenia vykonať ďalšie dokazovanie a až v prípade, že by z výsledkov tohto
dokazovania vyplynula dostatočná odôvodnenosť záveru, že trestný čin spáchala určitá
osoba, teda sťažovateľka, má vydať uznesenie o vznesení obvinenia.
Ak teda uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené prokurátorkou Krajskej
prokuratúry Trenčín ako nezákonné, potom nemožno nájsť dôvod, pre ktorý by bolo možné
posudzovať pokyn na vydanie tohto uznesenia o vznesení obvinenia za taký, ktorý vychádza
z dostatočne odôvodneného záveru, že sťažovateľka spáchala trestný čin.
Názor odvolacieho súdu, ktorý prisvedčil názoru prvostupňového súdu, že pre záver
o správnosti postačuje, že v súlade s ust. § 230 ods. 2 písm. a) Tr. por., je prokurátor
oprávnený takýto pokyn vydať v zmysle 51, 2 ods. 2 Ústavy SR, neobstojí.
Nepostačuje, že prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín konal na základe ust.
§ 230 ods. 2 písm. a) Tr. por., ale spôsob ktorým konal, musel byť rovnako súladný
so zákonom, ako rozsah v ktorom konal.
Ak nebol dostatočne odôvodnený záver, že sťažovateľka spáchala trestný čin
pri vydávaní uznesenia o vznesení obvinenia, nemôže platiť iné, ani pre pokyn, na základe
ktorého bolo toto uznesenie vydané.
V tejto súvislosti neobstojí konštatovanie všeobecných súdov, že uznesenie Krajskej
prokuratúry Trenčín sp. zn. 1 Kpt 481/2003 zo dňa 23. 3. 2007 bolo vydané za inej dôkaznej
situácie.
Sťažovateľka opakovane poukazovala pred všeobecnými súdmi na to, že dôvody,
pre ktoré bolo zrušené uznesenie, ktorým jej bolo vznesené obvinenie, existovali a dôkazy
o nich boli súčasťou trestného spisu pred vydaním záväzného pokynu na jej trestné stíhanie.
Sťažovateľka argumentovala konkrétnymi dôvodmi uznesenia Krajskej prokuratúry
v Trenčíne zo dňa 23. 3. 2007.
Napriek tomu, že aj odvolací súd sa pridržiaval záveru o inej dôkaznej situácii,
neuviedol žiadne konkrétne dôkazy, ktorých vykonanie zmenilo dôkaznú situáciu v čase
od vydania záväzného pokynu po zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia.
Sťažovateľka nemôže súhlasiť s tým, že postup, vrátane nesprávneho úradného
postupu, orgánov činných v trestnom konaní, nemôže byť predmetom posudzovania súdom
v občianskom súdnom konaní.
Takýto názor by totiž z pôsobnosti čl. 46 ods. 3 Ústavy SR vyňal akúkoľvek škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní.
Pre takýto záver však nie je v zákone 514/2003 Z. z. žiaden právny základ.
Naopak, takýto výklad nielenže je v rozpore s ust. § 2 písm. a) a § 3 ods. 1 písm. d)
zákona č. 514/2003 Z. z., ale tento výklad vo svojich dôsledkoch nie je zlučiteľný s ust. čl.
46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
práv v nich zakotvených.
Sťažovateľka za takýto výklad považuje aj názor odvolacieho súdu odvolávajúci sa
na povinnosť Okresnej prokuratúry v Trenčíne riadiť sa názorom vysloveným v uznesení
Krajskej prokuratúry Trenčín sp. zn. 1 Kpt 481/2003/60 zo dňa 5. 12. 2006, ktoré uznesenie
o zastavení trestného stíhania, ktoré bolo vedené vo veci marenia úlohy verejného činiteľa
z nedbanlivosti (v ktorom nebolo vznesené obvinenie sťažovateľke), zrušil.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že z označeného rozhodnutia
Krajskej prokuratúry Trenčín nevyplynulo, že by v ňom bol daný pokyn na vznesenie
obvinenia sťažovateľke.
Ak by aj takýto pokyn daný bol, prokurátor Okresnej prokuratúry v Trenčíne bol
oprávnený postupom podľa § 6 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z., v znení platnom do 30. 9.
2011, upozorniť nadriadeného prokurátora na následok vzniku škody pri splnení tohto
pokynu, či podľa ods. 7 toho istého zákonného ustanovenia, mohol konkrétny prokurátor
požiadať nadriadeného prokurátora o odňatie veci.
Bez ohľadu na uvedené, odvolací súd nebral do úvahy ust. § 3 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci, okrem iného aj nesprávnym úradným postupom, nemožno zbaviť.
Sťažovateľka je presvedčená o tom, že odvolací súd svojim, touto sťažnosťou
napadnutým rozhodnutím, založeným na názore, podľa ktorého nie je oprávnený v konaní
o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom posudzovať nesprávnosť
postupu orgánov činných v trestnom konaní, na názore, že pokiaľ orgány verejnej moci
konajú v rozsahu svojej právomoci, odôvodňuje to prezumpciu zákonnosti ich postupu, ako
aj názore, že zbaviť sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradný
postupom možno na základe vzťahov subordinácie medzi jednotlivými stupňami
hierarchicky organizovanej sústavy orgánov prokuratúry, zasiahol do jej práv namietaných
touto sťažnosťou.»
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR
- na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zakotvené v čl. 46
ods. 3 Ústavy SR
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd
- na účinný prostriedok nápravy zakotvené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd
boli rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19C/928/2014-212 zo dňa
18.2.2015 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Trenčíne pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19Co/928/2014-212 zo dňa 18. 2. 2015 a vracia vec Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie
konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 320/2016-23 z 18. mája 2016 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku
krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.
Na výzvu ústavného súdu reagovala podpredsedníčka krajského súdu podaním sp.
zn. Spr 151/16 z 3. júna 2016 doručeným ústavnému súdu 9. júna 2016, v ktorom okrem
iného uviedla:
„Pokiaľ ide o vecnú stránku, krajský súd považuje namietaný rozsudok č. k.
19 Co/928/2014-212 zo dňa 18. 2. 2015 za vecne správny a zákonný a upriamuje pozornosť
na rozhodnutie dovolacieho súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 159/2014
zo dňa 16. 6. 2014 v spojení s opravným uznesením zo dňa 16. 10. 2014, ktorým bol zrušený
skorší rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19 Co/373/2011 zo dňa 24.10.2013),
v ktorom sa konštatuje výlučne procesná vada podľa § 237 písm. f) O. s. p., nakoľko
dovolateľke (sťažovateľke) bola odňatá možnosť konania pred súdom, nakoľko jej odvolací
súd neposkytol možnosť vyjadriť sa k písomného podaniu odporkyne (vyjadrenie
k odvolaniu) a aj keď vyjadrenie neobsahuje žiadne nové skutočnosti, odvolací súd
neuviedol, prečo nepovažoval za potrebné vyjadrenie odporkyne k odvolaniu navrhovateľky
jej doručiť na prípadné vyjadrenie. Žiadny právny názor na právne posúdenie veci v tomto
rozhodnutí dovolacieho súdu vyslovený nebol, preto argumentácia sťažovateľky
o záväznosti právneho názoru dovolacieho súdu v ďalšom konaní je nenáležitá. Rovnako je
nenáležitá argumentácia, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je
založené na právnom posúdení, ktoré Najvyšší súd SR nepovažuje za správne.“
Právna zástupkyňa sťažovateľky zaujala stanovisko k vyjadreniu krajského súdu
podaním z 20. júna 2016 doručeným ústavnému súdu 21. júna 2016, v ktorom zotrvala
na podanej sťažnosti.
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný úd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Ústavný súd zo sťažnosti a z k nej priložených príloh zistil, že rozsudkom Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 89/2010-131
z 21. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľky
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom – záväzným pokynom
prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom zo 16. januára 2007, na základe
ktorého vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, úradu justičnej
a kriminálnej polície, pracovisko Nové Mesto nad Váhom, uznesením ČVS: ORP-142/1-
OVK-TN-2007 z 19. februára 2007 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) vzniesol
sťažovateľke ako súdnej exekútorke obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona.
Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne uznesením sp. zn. 1 KPt 481/03 z 23. marca
2007 uznesenie o vznesení obvinenia z 19. februára 2007 podľa § 194 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku zrušila, čo odôvodnila tým, že sťažovateľka konaním, pre ktoré jej bolo
vznesené obvinenie, nenaplnila pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c)
Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu z 21. septembra 2011 odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 19 Co 373/2011-151 z 24. októbra 2013 tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil. Na základe dovolania podaného sťažovateľkou
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k.
7 Cdo 159/2014-171 zo 16. júna 2014 uznesenie krajského súdu z 24. októbra 2013 zrušil,
čo odôvodnil tým, že krajský súd odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom podľa
§ 237 písm. f) OSP, keď jej nezaslal vyjadrenie odporcu k odvolaniu podanému
sťažovateľkou proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd následne o veci rozhodol
sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 18. februára 2015 tak, že rozsudok okresného súdu
z 21. septembra 2011 potvrdil. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku
uviedol:
„Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod uvádzaný navrhovateľkou podľa § 205 ods. 2
písm. d) O. s. p., jeho nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého
stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania.
Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli,
alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli
preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť
aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu z ust. § 132 O. s. p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia
hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému
súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si
nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 až § 135 O. s. p. Týmto odvolacím
dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné
súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho
skutkovými závermi.
V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonané dokazovanie
vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O. s. p., pri ktorom nezistil logické, ani
faktické rozpory.
Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní, včítane
prokurátora tak, aby trestné činy boli náležité zistené a ich páchatelia boli spravodlivo
podľa zákona potrestaní. Súčasťou tohto postupu je aj povinnosť orgánov činných
v trestnom konaní postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
pochybnosti a povinnosť dôkazy vyhodnotiť po starostlivom uvážení tak, aby nikto nebol
stíhaný inak, než zo zákonných dôvodov. Tieto povinnosti majú orgány činné v trestnom
konaní aj v jeho úseku pred začatím trestného stíhania. Potrebné je uviesť, že
vyhodnocovanie výsledkov vykonaného dokazovania v každom štádiu trestného konania,
a teda aj posudzovania dôvodnosti začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia je
vecou orgánov činných v trestnom konaní, nie vecou oznamovateľa alebo poškodeného.
Pokiaľ navrhovateľka v konaní z hľadiska skutkového stavu tvrdila, že
k nesprávnemu úradnému postupu došlo vydaním záväzného pokynu prokurátorom
Okresnej prokuratúry Trenčín dňa 17. 01. 2007, sp. zn. 5 Pv 572/05-32 na vydanie
uznesenia o vznesení obvinenia voči navrhovateľke podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku,
podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné akceptovať závery navrhovateľky
o nesprávnom úradnom postupe prokurátora. Postup prokurátora bol v súlade
s ustanoveniami Trestného poriadku, ako aj v súlade s rešpektovaním názoru jeho
odvolacieho orgánu, ktorý bol pre neho záväzný. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že
uznesením Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 05. 12. 2006, č. k. 1 KPt 481/03/60
prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne vo veci trestného činu marenia úlohy
verejného činiteľa z nedbanlivosti podľa § 159 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona
účinného do 31. 12. 2005, zrušila uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne,
sp. zn. 5 Pv 572/05 zo dňa 29. 06. 2006, ktorým bolo nastavené trestné stíhanie a uložila
prokurátorovi, aby vo veci opätovne konal a rozhodoval. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva,
že po preskúmaní predloženého spisového materiálu sa prokurátorka krajskej prokuratúry
nestotožnila s dôvodmi, pre ktoré bolo trestné stíhanie zastavené. S poukazom na uznesenie
prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne, ktorým bolo v zmysle § 194 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku zrušené uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne,
ktorým bolo v zmysle § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie
v uvedenej trestnej veci, prokurátor okresnej prokuratúry zaslal spisový materiál, sp. zn.
ORP-250/NM-2002 s pokynom podľa § 230 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku Okresnému
riaditeľstvu PZ v Trenčíne, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru všeobecnej
kriminality, Oddeleniu vyšetrovania Nové Mesto nad Váhom s tým, že vzhľadom na uvedenú
skutočnosť bude potrebné pokračovať v trestnom stíhaní a vydať uznesenie o vznesení
obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Odvolací súd na doplnenie uvádza, že
pokyn prokurátora v danom prípade nie je možnej považovať za rozhodnutie, tak ako to
namieta aj odvolateľka. Nespĺňa náležitosti rozhodnutia a možno ho vyhodnotiť ako určitú
formu riadiaceho aktu.
Podľa ustálenej judikatúry nesprávnym úradným postupom je porušovanie
povinností pri uskutočňovaní jednotlivých úkonov v rámci konania, predovšetkým ich
nesprávne vykonanie, alebo ich vykonanie bez splnenia zákonných podmienok, či iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Za nesprávny úradný postup je však možné považovať aj nekonanie (nečinnosť) príslušného
orgánu (nevykonávame úradného postupu), porušenie povinnosti uskutočniť úkon, alebo
vydať určité rozhodnutie (či už meritórne alebo nie) v zákonom určenej lehote, či nevydanie
rozhodnutia. Vychádzajúc z už spomenutého platí, že v prípade nesprávneho úradného
postupu ide o náhradu škody vzniknutej iným spôsobom ako práve rozhodovacou činnosťou.
V danom prípade je potrebné teda vychádzať z ustálenej súdnej praxe, že ak tieto orgány
v lehotách určených zákonom a v súlade s právnymi predpismi posudzovali zistené
skutočnosti určeným spôsobom bez toho, aby sa dopustili protiprávneho konania, nie je
možné považovať tento postup za nesprávny úradný postup a potom v dôsledku takého
postupu nemohla vzniknúť navrhovateľke škoda. Zákon o prokuratúre upravuje pôsobnosť
prokuratúry a v tomto prípade súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo
možné konštatovať nezákonný postup.
Odvolací súd nezistil ani opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2
písm. f) O. s. p., podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.“
Predmetom sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd napadnutým
rozsudkom založeným na názore „podľa ktorého nie je oprávnený v konaní o náhrade
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom posudzovať nesprávnosť postupu
orgánov činných v trestnom konaní, na názore, že pokiaľ orgány verejnej moci konajú v
rozsahu svojej právomoci, odôvodňuje to prezumpciu zákonnosti ich postupu, ako aj
názore, že zbaviť sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradný postupom
možno na základe vzťahov subordinácie medzi jednotlivými stupňami hierarchicky
organizovanej sústavy orgánov prokuratúry, zasiahol do jej práv namietaných touto
sťažnosťou“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 13 dohovoru každý koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla 2004 (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z. z.) a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).
Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným
zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že
ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal
a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté
súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy
stále použiteľné (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).
Podľa § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje
inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba
vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní,
v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom
opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo
vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu
spôsobenú a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo
zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť
príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len
z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť
výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť
k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska
teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného
nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne.
Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má
zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú
účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného
stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný
čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla
najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho súdu
z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 MCdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).
Ústavný súd konštatuje, že ak bolo sťažovateľke na základe záväzného pokynu
prokurátora vznesené obvinenie z trestného činu, pričom uznesenie o vznesení obvinenia
bolo neskôr zrušené z dôvodu, že sťažovateľka nenaplnila pojmové znaky skutkovej
podstaty trestného činu, záväzný pokyn prokurátora je potrebné považovať za nezákonný
postup, ktorým bolo zasiahnuté do základných práv sťažovateľky. V materiálnom právnom
štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol
do základných práv občana. Samotná skutočnosť, že je v právomoci orgánu činného
v trestnom konaní vydať záväzný pokyn na vznesenie obvinenia, resp. vzniesť obvinenie
z trestného činu konkrétnej osobe, neznamená, že táto právomoc môže byť vykonávaná
v rozpore so zákonom. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.
Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že
sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp.
že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené
a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené
na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv
jednotlivca.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom
rozsudku z 18. februára 2015 aplikoval a interpretoval ustanovenia zákona
č. 514/2003 Z. z., keď považoval postup prokuratúry pri vydávaní záväzného pokynu
za zákonný, takým spôsobom, že ním zasiahol do základných práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
III.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Na základe citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil
napadnutý rozsudok krajského súdu z 18. februára 2015 a vec mu vrátil na nové
rozhodnutie. Krajský súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.
Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich
úhradu v celkovej sume 537,62 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 €
a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
sťažnosti ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu. Keďže právna
zástupkyňa predložila ústavnému osvedčenie o tom, že je platiteľkou DPH, odmena
za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom bola zvýšená o 20 %,
čo predstavuje celkovú sumu 355,73 €.
Ústavný súd úhradu trov konania za úkon právnej služby (vyjadrenie z 20. júna
2016) sťažovateľke nepriznal, keďže toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti
významné pre rozhodnutie ústavného súdu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016