Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 432/2020
PDF · 527.37 KB
No categories available
III. ÚS 432/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov
Petra Straku a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného obchodnou spoločnosťou
AS Legal s. r. o., advokátska kancelária, Hlučínska 1/11, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Milan Šulva, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 7 Co 118/2019 z 12. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 7 Co 118/2019 z 12. decembra 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol stranou
konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“),
v ktorom sa domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“ alebo ,,zákon o zodpovednosti za škodu“) náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nových Zámkoch ČVS: ORP-
459/OEK-NZ-2005 z 23. februára 2011 (ďalej len „nezákonné rozhodnutie“). Nezákonným
rozhodnutím sa začalo trestné stíhanie proti žalobcovi, ktoré skončilo oslobodzujúcim
rozsudkom súdu. Sťažovateľ sa domáhal ospravedlnenia zo strany Slovenskej republiky –
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“), náhrady trov trestného
konania a tiež náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím (v sume
50 000 €) a náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonný postup (v sume 50 000 €). Okresný
súd rozsudkom sp. zn. 13 C 288/2016 z 26. apríla 2017 (v poradí prvým) zaviazal
žalovaného písomne sa ospravedlniť žalobcovi (sťažovateľovi, pozn.) za nezákonné
rozhodnutie, ďalším výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume
1 609,05 € a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Súčasne rozhodol, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania. Na základe odvolaní strán krajský súd rozsudkom
sp. zn. 7 Co 298/2017 z 13. decembra 2018 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 609,05 €,
zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1 557,35 € a vo zvyšku nárok
žalobcu zamietol. V zamietajúcom výroku v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným úradným postupom v sume 50 000 € odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil. Vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť písomne
sa ospravedlniť žalobcovi, a v zamietajúcom výroku v časti týkajúcej sa náhrady
nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie v sume 50 000 €, ako aj vo výroku o trovách
konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci okresný súd opäť rozhodol rozsudkom
sp. zn. 13 C 288/2016 z 10. apríla 2019, ktorým zaviazal žalovaného písomne
sa ospravedlniť žalobcovi za nezákonné rozhodnutie, a ďalším výrokom žalobu v časti
zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 50 000 € za nezákonné rozhodnutie zamietol. Súčasne
žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ
podal odvolanie v časti zamietavého výroku o neuložení povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu 50 000 € a proti výroku o náhrade trov konania. Krajský súd
napadnutým rozhodnutím zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 4 000 € a vo zvyšku tento nárok žalobcu
zamietol. Súčasne žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania.
3. Namietané porušenie svojich označených práv napadnutým rozhodnutím krajského
súdu sťažovateľ odôvodnil takto:
„... odvolacím súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nezohľadňuje
závažnosť ujmy a intenzitu zásahu zo strany štátnych orgánov do osobnostných práv
sťažovateľa, keďže bol po dobu 8 rokov bezdôvodne a nezákonne stíhaný za trestný čin
podvodu spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 a § 9 ods. 2 k § 250
ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov platného
do dňa 31.12.2005, za obzvlášť závažný zločin.
Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä
skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia
§ 17 citovaného zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania
a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých sťažovateľovi vzhľadom na jeho postavenie
v rodine a spoločnosti a podobne (Rč 21/1995).
... s prihliadnutím na vykonané dokazovanie ako aj skutkovú a právnu argumentáciu
sťažovateľa a preukázaný zásah do osobnostných práv sťažovateľa je zrejmé, že odvolacím
súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy je v danom prípade neprimeraná
a nekompatibilná s korektívom spravodlivosti.
... K prípadnej interpretácii ust. § 17 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z. Z. ohľadom
limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej podľa odseku 2 tohto ustanovenia,
ktorá nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu, uvádzame, že aplikovať toto ustanovenie
na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2009,
by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo
poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti
prevyšujúcej horný limit zavedený novelou zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup
by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie
už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu,
a bol by aj porušením zákazu retroaktivity, zvlášť v situácii, ak jediným dôvodom,
pre ktorý bolo toto obmedzenie zavedené, bola snaha štátu ušetriť finančné prostriedky
na úkor poškodeného, a to legislatívnym zásahom.
Trestné stíhanie malo najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu trestného
stíhania za následok celý rad nepriaznivých následkov vzniknutých sťažovateľovi na jeho
postavenie v rodine a spoločnosti.
Požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nebola vzhľadom k okolnostiam
prípadu žiadnym spôsobom neprimeraná. Pri zásahoch do súkromia, cti a dôstojnosti
zo strany médií je poškodeným priznávaná výrazne vyššia náhrada nemajetkovej ujmy
ako bola priznaná sťažovateľovi.
Napríklad vo veci vedenej pod zn. III. ÚS 501/2012 Ústavný súd SR videl ako ústavne
súladné rozhodnutia všeobecných súdov, ktorým priznali žalobkyni náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 30.000,- EUR len z dôvodu zverejnenia nepravdivých a súkromných
informácií v médiách. Sťažovateľ žiada od príslušného súdu vysvetlenie z akého dôvodu
je vyššie uvedený zásah cca. 8-násobne závažnejší... ako zásah do jeho osobnostných práv
spôsobený nezákonným trestným stíhaním trvajúcim 8 rokov za závažný zločin.
Sťažovateľ rovnako poukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa
25. marca 2008, sp.zn. 27C 31/00- 548, vo veci ochrany osobnosti, ktorým bola žalobcovi
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.500.000,- Sk a rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 15.12.2005, sp. zn. 9 Co 213/05 vo veci ochrany osobnosti,
v ktorom bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 3.000.000,- Sk.
Sťažovateľ zastáva názor, že nemožno považovať za spravodlivé také rozhodovanie
súdov v Slovenskej republike, na základe ktorého je osobám poškodeným dlhotrvajúcim
nezákonným trestným stíhaním priznávaná výrazne nižšia náhrada nemajetkovej ujmy
ako osobám poškodeným medializáciou zasahujúcou do ich osobnostných práv. Takýto
rozdiel vo výške súdmi priznávaných náhrad nemajetkovej ujmy sa nejaví
ako ospravedlniteľný a v súlade s princípmi právneho štátu.
... Vyššie uvedeným postupom a rozsudkom odvolací súd nesprávne aplikoval
ustanovenia týkajúce sa stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
poškodenému podľa z.č. 514/2003 Zb. (najmä § 17 zákona) a nerešpektovania čl. 2
ods. 2 Civilného sporového poriadku, teda povinnosť súdu rozhodovať v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou. Odvolací súd predovšetkým neprihliadol na vyššie uvedenú
judikatúru Ústavného súdu.“
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný
súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie a aby mu priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
9. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody
podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím, ktorým krajský súd priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej
ujmy za nezákonné rozhodnutie, avšak nie vo výške, ktorú požadoval. Podľa sťažovateľa
súdom priznaná suma finančnej satisfakcie nezohľadňuje závažnosť spôsobenej ujmy
a intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, je teda „neprimeraná a nekompatibilná
s korektívom spravodlivosti“. Poukazuje na to, že osobám poškodeným nezákonným
trestným stíhaním súdy priznávajú výrazne nižšiu náhradu nemajetkovej ujmy ako osobám,
do osobnosti ktorých bolo zasiahnuté medializáciou, čo nepovažuje za spravodlivé.
Sťažovateľ namieta nesprávnu aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.,
najmä § 17, krajským súdom a nerešpektovanie čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“).
16. Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade
alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
17. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis
mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
18. Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv
uvedených v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno
považovať konajúcim súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami
zákona o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).
19. Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy) (obdobne III. ÚS 155/2011).
20. Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.
21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ním krajský súd
s poukazom na § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
zamietajúcom výroku a zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 4 000 €
ako náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie a vo zvyšku tento nárok
zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav,
avšak vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že žalobca nemá nárok na priznanie
nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie. Samotné konštatovanie porušenia práva
krajský súd považoval za nedostatočné vzhľadom na ujmu žalobcu (a jej príčiny), preto bolo
dôvodné poskytnutie finančnej satisfakcie žalobcovi. Vo vzťahu k určeniu výšky
nemajetkovej ujmy krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:
«Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. V rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 15/2012
najvyšší súd uviedol, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy
nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom
je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom
posúdení základných súvislostí. Treba, aby súd v súvislosti s tým vzal do úvahy
aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z.,
v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok
na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine
znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu
určuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať
napríklad aj tým, že v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom,
rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným
následkom trestného činu, resp. s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom znásilnenia,
sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.
Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 7/2017 poukázal na judikatúru ESĽP,
podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo).
ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukazujúcich výšku ujmy. Okrem toho ESĽP vyjadril názor , podľa ktorého výška náhrady
v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi
v iných prípadoch tykajúcich sa poškodenia dobrej povesti. Napokon ESĽP zdôraznil,
že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška
náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá sa priznáva obetiam násilných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltakhti a Karhuvaara v. Fínsko).
Napokon v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 19/2018 najvyšší súd konštatoval, že na podstate
záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenil nič ani zákon
č. 514/2003 Z.z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 412/2012
Z. z.) tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete
trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom
rozhodnutí ESĽP .
Odvolací súd poukazuje na to, že uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali
sporov, v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
(okrem rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 19/2018) , ktorý zákon neupravoval náhradu
(a teda ani výšku) nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. Vzhľadom
na túto judikatúru najvyššieho súdu dospel odvolací súd k záveru, že v posudzovanom
prípade napriek tomu, že v čase vydania nezákonného rozhodnutia nebolo účinné
ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. (výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a)), je potrebné
prihliadnuť aj na ustanovenia zákona č. 215/2006 Z.z., o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi, a to v časti rozsahu odškodnenia týchto osôb. Zároveň
je potrebné vziať do úvahy kritériá uvedené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Najvyšší
súd v rozhodnutí z 21. júna 2018 sp. zn. 6 Cdo 44/2017 v súvislosti s týmito kritériami
uvedenými v § 17 ods.3 uviedol: „V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným
stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude potrebné popri povahe a dĺžke
trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo
a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného.
Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie poškodeného.“
S ohľadom na uvedené je zrejmé, že žalobcom požadovaná výška nemajetkovej ujmy
za nezákonné rozhodnutie je neprimeraná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na rozhodnutie ESĽP vo veci Winkler proti Slovenskej republike, v ktorom 17. júla 2012
rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru a sťažovateľovi,
ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005 priznal z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 8 000 eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie,
ktoré sťažovateľovi priznal Ústavný súd SR v sume 1 970 eur. Sťažovateľ pritom požadoval
sumu 163 646 eur. (Obdobne rozhodnutia ESĽS : Petrov proti Slovenskej republike - 8.000
eur, Horváth proti Slovenskej republike - 4.200 eur). V ďalšej veci Najvyšší súd SR
uznesením sp.zn. 3Cdo/25/2019 zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 27 000 eur. V danom prípade nezákonné trestné stíhanie trvalo
13 rokov, pričom súd priznal žalobcovi po 9000 eur za dva trestné činy, pre ktoré bolo
žalobcovi vznesené obvinenie a sumu 9000 eur za obmedzenie osobnej slobody v trvaní
od 28.9.1999 do 27.6.2000. Dovolací súd sa však s takto stanovenou výškou nemajetkovej
ujmy nestotožnil. Z jeho rozhodnutia vyplýva: „Určenie výšky primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom
orgánu štátu nesmie predstavovať ľubovôľu alebo absolútnu voľnú úvahu súdu,
ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Všeobecný súd je povinný výšku tejto náhrady
po náležitom zistení rozhodujúcich skutkových okolností, v nadväznosti
na ktoré pri právnom posudzovaní veci prihliadne aj na iné právne predpisy slovenského
právneho poriadku upravujúce odškodnenie (napr. zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní
osôb poškodených trestnými činmi) a zohľadní aj právne závery, ku ktorým v obdobných
prípadoch dospela judikatúra Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.“
(Zo súdnej praxe 5/2019).
V danom prípade bolo nezákonným rozhodnutím síce uznesenie o vznesení obvinenia
ČVS: ORP - 459/OEK-NZ-2005 z 23.02.2011, avšak prvé rozhodnutie , ktorým sa začalo
trestné stíhanie proti žalobcovi bolo zo dňa 23.2.2006 a po opakovaných zrušeniach
procesných rozhodnutí vyšetrovateľa zo strany prokurátora, bolo definitívne začaté trestné
stíhanie voči žalobcovi až uvedeným rozhodnutím zo dňa 23.2.2011 a ukončené
oslobodením spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.k. 2T/69/2013
zo dňa 5.2.2014 z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Intenzívne psychické prežívanie
trestného stíhania počas ôsmych rokov sa nesporne prejavilo najmä v jeho súkromnom
živote a v napätom vzťahu so svojimi najbližšími. Uvedené tvrdil nielen žalobca,
ale aj vypočutí svedkovia, ktorí zhodne potvrdili, že táto psychická záťaž sa prejavila
v nadmernom zajakávaní sa žalobcu, jeho dcéra uviedla, že začal
byť výbušný, nervózny, uzatváral sa do seba, stránil sa ich, čo ovplyvnilo ich vzťah a vzťah
s jej deťmi. Rovnako žalobcova sestra vypovedala, že bol výbušný,
striedali sa mu nálady, aj na ňu samu to zle vplývalo, lebo to s ním prežívala. Tiež uviedla
mená troch žalobcových priateľov, ktorí sa od neho odvrátili. Odvolací súd ďalej uvádza,
že intenzívne negatívne prežívanie trestného stíhania nebolo ovplyvnené hroziacim vysokým
trestom, vychádzalo skôr z psychického nastavenia žalobcu. Za rozhodné súd považoval
práve vnímanie negatívneho stavu žalobcu v tom zmysle, že žalobca od začiatku tvrdil,
že je nevinný. Žalobca popieral svoju vinu, ako sám uviedol, vysvetľoval to orgánom činným
v trestnom konaní počas niekoľkoročného trestného stíhania a sám nechápal,
prečo bol obvinený. Vzhľadom k uvedeným dôvodom odvolací súd považoval za primeranú
výšku nemajetkovej ujmy sumu 3 500 eur, keďže mal preukázaný negatívny zásah
do psychiky žalobcu, čo malo nepriaznivé dôsledky predovšetkým v jeho rodinnom prípadne
spoločenskom živote. Výšku priznanej ujmy súd považoval za dostačujúcu vzhľadom k tomu,
že žalobca bol stíhaný na slobode, pričom v konaní nebol preukázaný iný závažný následok
trestného stíhania. Navyše je potrebné zdôrazniť, že porovnaním nemajetkovej ujmy žalobcu
v jeho spoločenskom, rodinnom živote spôsobenej nezákonným rozhodnutím v porovnaní
s morálnou škodou spôsobenou trestným činom sexuálneho násilia alebo sexuálneho
zneužívania, za ktorý je možné poskytnúť morálne odškodnenie 5.200 eur,
sa javí nemajetková ujma v sume 4.000 eur dostačujúca, pretože z dokazovania
nevyplynulo, že by ujma, ktorú utrpel, prevyšovala následky na poškodených uvedenými
trestnými činmi.»
22. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu
nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
právnych záverov krajského súdu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu
ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol dostatok
skutkových a právnych dôvodov na spravodlivé rozhodnutie a svoj záver, prečo nepriznal
sťažovateľovi peňažnú satisfakciu v ním požadovanej (neprimeranej) výške
a prečo považoval ním priznanú sumu za primeranú peňažnú satisfakciu, ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého
rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
23. Sťažovateľ porušenie základného práva na náhradu škody odôvodňuje
neprimeranosťou krajským súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorá je podľa sťažovateľa nedostatočná, a tým nespravodlivá. Porušenie základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľ v nesprávnej
aplikácii § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. krajským súdom a nerešpektovaním povinnosti súdu
rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou (čl. 2 ods. 2 CSP).
24. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza
sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
25. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
26. Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
27. Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že ustanovenie § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej
ujmy, nemožno aplikovať na prípady, keď nezákonné rozhodnutie bolo vydané predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti (t. j. pred 1. januárom 2013). Podľa názoru ústavného súdu
však z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani nevyplýva jeho aplikácia
na prípad sťažovateľa, keď krajský súd, vychádzajúc z kritérií pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch stanovených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.,
považoval za primeranú a dostatočnú náhradu priznanú sťažovateľovi v sume 4 000 €
vzhľadom na preukázaný negatívny zásah na psychiku žalobcu s nepriaznivými dôsledkami
na jeho rodinný a spoločenský život, ako aj na skutočnosť, že žalobca nebol stíhaný
väzobne, pričom v konaní nebol preukázaný ani iný závažný následok trestného stíhania.
Krajský súd s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) zároveň vzal do úvahy aj iné právne predpisy právneho poriadku
Slovenskej republiky, upravujúce odškodnenie (aktuálne účinný zákon č. 274/2017 Z. z.
o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, pozn.) a zdôraznil, že nemajetková ujma žalobcu nie je väčšia v porovnaní
s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom sexuálneho násilia či sexuálneho
zneužívania, preto sa javí dostačujúcou.
28. Uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru
preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny. Krajský súd ústavne konformným
spôsobom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy,
pričom ústavný sú nezistil takú aplikáciu ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.
krajským súdom, ktorá by bola popretím jeho účelu či zmyslu. Vzhľadom na krajským
súdom citovanú judikatúru najvyššieho súdu či ESĽP, z ktorej krajský súd vychádzal
pri odôvodňovaní svojho právneho záveru, nemožno súhlasiť ani s námietkou sťažovateľa
o nerešpektovaní čl. 2 ods. 2 CSP. Keďže záveru krajského súdu nemožno vyčítať
arbitrárnosť ani svojvoľnosť, v konečnom dôsledku nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 46
ods. 3 ústavy.
29. Zároveň sa nemožno stotožniť s kritikou sťažovateľa o nespravodlivom
priznávaní výrazne nižších náhrad nemajetkovej ujmy osobám poškodeným nezákonným
trestným stíhaním v porovnaní s osobami, do osobnosti ktorých bolo zasiahnuté
medializáciou. Náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch, na ktoré sťažovateľ poukázal
v ústavnej sťažnosti, má totiž základ v aplikácii iného právneho predpisu,
ktorým je Občiansky zákonník (ustanovenia § 11 a nasl.), a vychádza z iných okolností,
keďže prípady zásahov do osobnostných práv v mediálnom priestore sa vyznačujú širokou
publicitou a z hľadiska intenzity zásahu či jeho dôsledkov sú preto posudzované prísnejšie.
Vzhľadom na odlišnosť aplikovanej právnej úpravy, ako aj špecifickú povahu zásahov
do osobnostných práv v mediálnom priestore požiadavka sťažovateľa na zjednotenie náhrad
pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch s náhradami za nemajetkovú ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím nemá právne ani racionálne opodstatnenie.
30. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté rozhodnutie
krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, resp. základným právom na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy,
preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
31. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu