Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 432/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Petra Straku a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného obchodnou spoločnosťou

AS Legal s. r. o., advokátska kancelária, Hlučínska 1/11, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Milan Šulva, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a 3 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 12. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 3 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 12. decembra 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol stranou

konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“),

v ktorom sa domáhal podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“ alebo ,,zákon o zodpovednosti za škodu“) náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva

Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nových Zámkoch ČVS: ORP-

459/OEK-NZ-2005 z 23. februára 2011 (ďalej len „nezákonné rozhodnutie“). Nezákonným

rozhodnutím sa začalo trestné stíhanie proti žalobcovi, ktoré skončilo oslobodzujúcim

rozsudkom súdu. Sťažovateľ sa domáhal ospravedlnenia zo strany Slovenskej republiky –

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“), náhrady trov trestného

konania a tiež náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím (v sume

50 000 €) a náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonný postup (v sume 50 000 €). Okresný

súd rozsudkom sp. zn. z 26. apríla 2017 (v poradí prvým) zaviazal

žalovaného písomne sa ospravedlniť žalobcovi (sťažovateľovi, pozn.) za nezákonné

rozhodnutie, ďalším výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume

1 609,05 € a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Súčasne rozhodol, že žiadna zo strán

nemá právo na náhradu trov konania. Na základe odvolaní strán krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 13. decembra 2018 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 609,05 €,

zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1 557,35 € a vo zvyšku nárok

žalobcu zamietol. V zamietajúcom výroku v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy

spôsobenej nezákonným úradným postupom v sume 50 000 € odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdil. Vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť písomne

sa ospravedlniť žalobcovi, a v zamietajúcom výroku v časti týkajúcej sa náhrady

nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie v sume 50 000 €, ako aj vo výroku o trovách

konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci okresný súd opäť rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 10. apríla 2019, ktorým zaviazal žalovaného písomne

sa ospravedlniť žalobcovi za nezákonné rozhodnutie, a ďalším výrokom žalobu v časti

zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 50 000 € za nezákonné rozhodnutie zamietol. Súčasne

žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ

podal odvolanie v časti zamietavého výroku o neuložení povinnosti žalovanému zaplatiť

žalobcovi nemajetkovú ujmu 50 000 € a proti výroku o náhrade trov konania. Krajský súd

napadnutým rozhodnutím zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaného zaviazal

zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 4 000 € a vo zvyšku tento nárok žalobcu

zamietol. Súčasne žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho

konania.

3. Namietané porušenie svojich označených práv napadnutým rozhodnutím krajského

súdu sťažovateľ odôvodnil takto:

„... odvolacím súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nezohľadňuje

závažnosť ujmy a intenzitu zásahu zo strany štátnych orgánov do osobnostných práv

sťažovateľa, keďže bol po dobu 8 rokov bezdôvodne a nezákonne stíhaný za trestný čin

podvodu spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 a § 9 ods. 2 k § 250

ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. v znení neskorších predpisov platného

do dňa 31.12.2005, za obzvlášť závažný zločin.

Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä

skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia

§ 17 citovaného zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania

a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých sťažovateľovi vzhľadom na jeho postavenie

v rodine a spoločnosti a podobne (Rč 21/1995).

... s prihliadnutím na vykonané dokazovanie ako aj skutkovú a právnu argumentáciu

sťažovateľa a preukázaný zásah do osobnostných práv sťažovateľa je zrejmé, že odvolacím

súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy je v danom prípade neprimeraná

a nekompatibilná s korektívom spravodlivosti.

... K prípadnej interpretácii ust. § 17 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z. Z. ohľadom

limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej podľa odseku 2 tohto ustanovenia,

ktorá nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými

trestnými činmi podľa osobitného predpisu, uvádzame, že aplikovať toto ustanovenie

na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2009,

by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo

poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti

prevyšujúcej horný limit zavedený novelou zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup

by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie

už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu,

a bol by aj porušením zákazu retroaktivity, zvlášť v situácii, ak jediným dôvodom,

pre ktorý bolo toto obmedzenie zavedené, bola snaha štátu ušetriť finančné prostriedky

na úkor poškodeného, a to legislatívnym zásahom.

Trestné stíhanie malo najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu trestného

stíhania za následok celý rad nepriaznivých následkov vzniknutých sťažovateľovi na jeho

postavenie v rodine a spoločnosti.

Požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nebola vzhľadom k okolnostiam

prípadu žiadnym spôsobom neprimeraná. Pri zásahoch do súkromia, cti a dôstojnosti

zo strany médií je poškodeným priznávaná výrazne vyššia náhrada nemajetkovej ujmy

ako bola priznaná sťažovateľovi.

Napríklad vo veci vedenej pod zn. Ústavný súd SR videl ako ústavne

súladné rozhodnutia všeobecných súdov, ktorým priznali žalobkyni náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 30.000,- EUR len z dôvodu zverejnenia nepravdivých a súkromných

informácií v médiách. Sťažovateľ žiada od príslušného súdu vysvetlenie z akého dôvodu

je vyššie uvedený zásah cca. 8-násobne závažnejší... ako zásah do jeho osobnostných práv

spôsobený nezákonným trestným stíhaním trvajúcim 8 rokov za závažný zločin.

Sťažovateľ rovnako poukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa

25. marca 2008, sp.zn. - 548, vo veci ochrany osobnosti, ktorým bola žalobcovi

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.500.000,- Sk a rozsudok Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 15.12.2005, sp. zn. vo veci ochrany osobnosti,

v ktorom bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 3.000.000,- Sk.

Sťažovateľ zastáva názor, že nemožno považovať za spravodlivé také rozhodovanie

súdov v Slovenskej republike, na základe ktorého je osobám poškodeným dlhotrvajúcim

nezákonným trestným stíhaním priznávaná výrazne nižšia náhrada nemajetkovej ujmy

ako osobám poškodeným medializáciou zasahujúcou do ich osobnostných práv. Takýto

rozdiel vo výške súdmi priznávaných náhrad nemajetkovej ujmy sa nejaví

ako ospravedlniteľný a v súlade s princípmi právneho štátu.

... Vyššie uvedeným postupom a rozsudkom odvolací súd nesprávne aplikoval

ustanovenia týkajúce sa stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej

poškodenému podľa z.č. (najmä zákona) a nerešpektovania

ods. 2 , teda povinnosť súdu rozhodovať v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou. Odvolací súd predovšetkým neprihliadol na vyššie uvedenú

judikatúru Ústavného súdu.“

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný

súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na náhradu škody podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie a aby mu priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd podľa o Ústavnom

súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

9. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , , ).

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na náhradu škody

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozhodnutím, ktorým krajský súd priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej

ujmy za nezákonné rozhodnutie, avšak nie vo výške, ktorú požadoval. Podľa sťažovateľa

súdom priznaná suma finančnej satisfakcie nezohľadňuje závažnosť spôsobenej ujmy

a intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, je teda „neprimeraná a nekompatibilná

s korektívom spravodlivosti“. Poukazuje na to, že osobám poškodeným nezákonným

trestným stíhaním súdy priznávajú výrazne nižšiu náhradu nemajetkovej ujmy ako osobám,

do osobnosti ktorých bolo zasiahnuté medializáciou, čo nepovažuje za spravodlivé.

Sťažovateľ namieta nesprávnu aplikáciu ustanovení ,

najmä , krajským súdom a nerešpektovanie

(ďalej len „CSP“).

16. Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade

alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

17. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis

mutandis napr. , , , ).

18. Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa domáhať sa práv

uvedených v možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom zaručené v , ktoré možno

považovať konajúcim súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami

zákona o zodpovednosti za škodu (napr. ).

19. Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení

s ) (obdobne ).

20. Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle

nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ním krajský súd

s poukazom na zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

zamietajúcom výroku a zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 4 000 €

ako náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie a vo zvyšku tento nárok

zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav,

avšak vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že žalobca nemá nárok na priznanie

nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie. Samotné konštatovanie porušenia práva

krajský súd považoval za nedostatočné vzhľadom na ujmu žalobcu (a jej príčiny), preto bolo

dôvodné poskytnutie finančnej satisfakcie žalobcovi. Vo vzťahu k určeniu výšky

nemajetkovej ujmy krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:

«Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. V rozhodnutí sp. zn.

najvyšší súd uviedol, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy

nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom

je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom

posúdení základných súvislostí. Treba, aby súd v súvislosti s tým vzal do úvahy

aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad ,

v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok

na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine

znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu

určuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať

napríklad aj tým, že v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom,

rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným

následkom trestného činu, resp. s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom znásilnenia,

sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. poukázal na judikatúru ESĽP,

podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne

primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo).

ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov

preukazujúcich výšku ujmy. Okrem toho ESĽP vyjadril názor , podľa ktorého výška náhrady

v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi

v iných prípadoch tykajúcich sa poškodenia dobrej povesti. Napokon ESĽP zdôraznil,

že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška

náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá sa priznáva obetiam násilných

činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie

závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú

za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltakhti a Karhuvaara v. Fínsko).

Napokon v rozhodnutí sp. zn. najvyšší súd konštatoval, že na podstate

záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa , nezmenil nič ani zákon

č. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej

ne (v znení

Z. z.) tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete

trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom

rozhodnutí ESĽP .

Odvolací súd poukazuje na to, že uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali

sporov, v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle

(okrem rozhodnutia sp. zn. ) , ktorý zákon neupravoval náhradu

(a teda ani výšku) nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. Vzhľadom

na túto judikatúru najvyššieho súdu dospel odvolací súd k záveru, že v posudzovanom

prípade napriek tomu, že v čase vydania nezákonného rozhodnutia nebolo účinné

ustanovenie (výška náhrady nemajetkovej ujmy

priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám

poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a)), je potrebné

prihliadnuť aj na ustanovenia , o odškodňovaní osôb poškodených

násilnými trestnými činmi, a to v časti rozsahu odškodnenia týchto osôb. Zároveň

je potrebné vziať do úvahy kritériá uvedené v Najvyšší

súd v rozhodnutí z 21. júna 2018 sp. zn. v súvislosti s týmito kritériami

uvedenými v § 17 ods.3 uviedol: „V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným

stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude potrebné popri povahe a dĺžke

trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo

a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného.

Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie poškodeného.“

S ohľadom na uvedené je zrejmé, že žalobcom požadovaná výška nemajetkovej ujmy

za nezákonné rozhodnutie je neprimeraná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje

na rozhodnutie ESĽP vo veci Winkler proti Slovenskej republike, v ktorom 17. júla 2012

rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru a sťažovateľovi,

ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005 priznal z titulu

nemajetkovej ujmy sumu 8 000 eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie,

ktoré sťažovateľovi priznal Ústavný súd SR v sume 1 970 eur. Sťažovateľ pritom požadoval

sumu 163 646 eur. (Obdobne rozhodnutia ESĽS : Petrov proti Slovenskej republike - 8.000

eur, Horváth proti Slovenskej republike - 4.200 eur). V ďalšej veci Najvyšší súd SR

uznesením sp.zn. zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 27 000 eur. V danom prípade nezákonné trestné stíhanie trvalo

13 rokov, pričom súd priznal žalobcovi po 9000 eur za dva trestné činy, pre ktoré bolo

žalobcovi vznesené obvinenie a sumu 9000 eur za obmedzenie osobnej slobody v trvaní

od 28.9.1999 do 27.6.2000. Dovolací súd sa však s takto stanovenou výškou nemajetkovej

ujmy nestotožnil. Z jeho rozhodnutia vyplýva: „Určenie výšky primeranej náhrady

nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom

orgánu štátu nesmie predstavovať ľubovôľu alebo absolútnu voľnú úvahu súdu,

ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Všeobecný súd je povinný výšku tejto náhrady

po náležitom zistení rozhodujúcich skutkových okolností, v nadväznosti

na ktoré pri právnom posudzovaní veci prihliadne aj na iné právne predpisy slovenského

právneho poriadku upravujúce odškodnenie (napr. o odškodňovaní

osôb poškodených trestnými činmi) a zohľadní aj právne závery, ku ktorým v obdobných

prípadoch dospela judikatúra Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.“

(Zo súdnej praxe 5/2019).

V danom prípade bolo nezákonným rozhodnutím síce uznesenie o vznesení obvinenia

ČVS: ORP - 459/OEK-NZ-2005 z 23.02.2011, avšak prvé rozhodnutie , ktorým sa začalo

trestné stíhanie proti žalobcovi bolo zo dňa 23.2.2006 a po opakovaných zrušeniach

procesných rozhodnutí vyšetrovateľa zo strany prokurátora, bolo definitívne začaté trestné

stíhanie voči žalobcovi až uvedeným rozhodnutím zo dňa 23.2.2011 a ukončené

oslobodením spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.k.

zo dňa 5.2.2014 z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Intenzívne psychické prežívanie

trestného stíhania počas ôsmych rokov sa nesporne prejavilo najmä v jeho súkromnom

živote a v napätom vzťahu so svojimi najbližšími. Uvedené tvrdil nielen žalobca,

ale aj vypočutí svedkovia, ktorí zhodne potvrdili, že táto psychická záťaž sa prejavila

v nadmernom zajakávaní sa žalobcu, jeho dcéra uviedla, že začal

byť výbušný, nervózny, uzatváral sa do seba, stránil sa ich, čo ovplyvnilo ich vzťah a vzťah

s jej deťmi. Rovnako žalobcova sestra vypovedala, že bol výbušný,

striedali sa mu nálady, aj na ňu samu to zle vplývalo, lebo to s ním prežívala. Tiež uviedla

mená troch žalobcových priateľov, ktorí sa od neho odvrátili. Odvolací súd ďalej uvádza,

že intenzívne negatívne prežívanie trestného stíhania nebolo ovplyvnené hroziacim vysokým

trestom, vychádzalo skôr z psychického nastavenia žalobcu. Za rozhodné súd považoval

práve vnímanie negatívneho stavu žalobcu v tom zmysle, že žalobca od začiatku tvrdil,

že je nevinný. Žalobca popieral svoju vinu, ako sám uviedol, vysvetľoval to orgánom činným

v trestnom konaní počas niekoľkoročného trestného stíhania a sám nechápal,

prečo bol obvinený. Vzhľadom k uvedeným dôvodom odvolací súd považoval za primeranú

výšku nemajetkovej ujmy sumu 3 500 eur, keďže mal preukázaný negatívny zásah

do psychiky žalobcu, čo malo nepriaznivé dôsledky predovšetkým v jeho rodinnom prípadne

spoločenskom živote. Výšku priznanej ujmy súd považoval za dostačujúcu vzhľadom k tomu,

že žalobca bol stíhaný na slobode, pričom v konaní nebol preukázaný iný závažný následok

trestného stíhania. Navyše je potrebné zdôrazniť, že porovnaním nemajetkovej ujmy žalobcu

v jeho spoločenskom, rodinnom živote spôsobenej nezákonným rozhodnutím v porovnaní

s morálnou škodou spôsobenou trestným činom sexuálneho násilia alebo sexuálneho

zneužívania, za ktorý je možné poskytnúť morálne odškodnenie 5.200 eur,

sa javí nemajetková ujma v sume 4.000 eur dostačujúca, pretože z dokazovania

nevyplynulo, že by ujma, ktorú utrpel, prevyšovala následky na poškodených uvedenými

trestnými činmi.»

22. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu

nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

právnych záverov krajského súdu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu

ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol dostatok

skutkových a právnych dôvodov na spravodlivé rozhodnutie a svoj záver, prečo nepriznal

sťažovateľovi peňažnú satisfakciu v ním požadovanej (neprimeranej) výške

a prečo považoval ním priznanú sumu za primeranú peňažnú satisfakciu, ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého

rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

23. Sťažovateľ porušenie základného práva na náhradu škody odôvodňuje

neprimeranosťou krajským súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,

ktorá je podľa sťažovateľa nedostatočná, a tým nespravodlivá. Porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľ v nesprávnej

aplikácii krajským súdom a nerešpektovaním povinnosti súdu

rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou ( ).

24. Podľa v prípade, ak iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza

sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

25. Podľa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch

podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

26. Podľa výška náhrady nemajetkovej ujmy

priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám

poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

27. Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že ustanovenie § 17

ods. 4 , limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej

ujmy, nemožno aplikovať na prípady, keď nezákonné rozhodnutie bolo vydané predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti (t. j. pred 1. januárom 2013). Podľa názoru ústavného súdu

však z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani nevyplýva jeho aplikácia

na prípad sťažovateľa, keď krajský súd, vychádzajúc z kritérií pre určenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch stanovených v ,

považoval za primeranú a dostatočnú náhradu priznanú sťažovateľovi v sume 4 000 €

vzhľadom na preukázaný negatívny zásah na psychiku žalobcu s nepriaznivými dôsledkami

na jeho rodinný a spoločenský život, ako aj na skutočnosť, že žalobca nebol stíhaný

väzobne, pričom v konaní nebol preukázaný ani iný závažný následok trestného stíhania.

Krajský súd s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) zároveň vzal do úvahy aj iné právne predpisy právneho poriadku

Slovenskej republiky, upravujúce odškodnenie (aktuálne účinný

o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, pozn.) a zdôraznil, že nemajetková ujma žalobcu nie je väčšia v porovnaní

s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom sexuálneho násilia či sexuálneho

zneužívania, preto sa javí dostačujúcou.

28. Uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny. Krajský súd ústavne konformným

spôsobom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy,

pričom ústavný sú nezistil takú aplikáciu ustanovenia

krajským súdom, ktorá by bola popretím jeho účelu či zmyslu. Vzhľadom na krajským

súdom citovanú judikatúru najvyššieho súdu či ESĽP, z ktorej krajský súd vychádzal

pri odôvodňovaní svojho právneho záveru, nemožno súhlasiť ani s námietkou sťažovateľa

o nerešpektovaní . Keďže záveru krajského súdu nemožno vyčítať

arbitrárnosť ani svojvoľnosť, v konečnom dôsledku nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 46

ods. 3 .

29. Zároveň sa nemožno stotožniť s kritikou sťažovateľa o nespravodlivom

priznávaní výrazne nižších náhrad nemajetkovej ujmy osobám poškodeným nezákonným

trestným stíhaním v porovnaní s osobami, do osobnosti ktorých bolo zasiahnuté

medializáciou. Náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch, na ktoré sťažovateľ poukázal

v ústavnej sťažnosti, má totiž základ v aplikácii iného právneho predpisu,

ktorým je (ustanovenia a nasl.), a vychádza z iných okolností,

keďže prípady zásahov do osobnostných práv v mediálnom priestore sa vyznačujú širokou

publicitou a z hľadiska intenzity zásahu či jeho dôsledkov sú preto posudzované prísnejšie.

Vzhľadom na odlišnosť aplikovanej právnej úpravy, ako aj špecifickú povahu zásahov

do osobnostných práv v mediálnom priestore požiadavka sťažovateľa na zjednotenie náhrad

pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch s náhradami za nemajetkovú ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím nemá právne ani racionálne opodstatnenie.

30. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté rozhodnutie

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so základným právom na súdnu

ochranu podľa či právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, resp. základným právom na náhradu škody podľa ,

preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

31. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu