Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 343/2026
PDF · 260.86 KB
No categories available
I. ÚS 343/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/44/2024 z 28. januára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9Cdo/44/2024 z 28. januára 2026 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
2. Z ústavnej sťažnosti, pripojených príloh, ako aj vlastnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ (žalobca) sa žalobou doručenou pôvodne Okresnému súdu Piešťany 9. mája 2013 domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) náhrady škody 1 803,61 eur (pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia vynaložených žalobcom v trestnom konaní) a náhrady nemajetkovej ujmy 2 000 000 eur. Existenciu predmetných nárokov žalobca vyvodzoval zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), resp. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) na tom skutkovom základe, že voči nemu bolo vedené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.
Sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Trnava ČVS: OUV-415/TT-99 z 9. septembra 1999; týkalo sa údajnej spolupráce s páchateľom trestnej činnosti, ktorého sťažovateľ ako advokát zastupoval a ktorému mal sťažovateľ pomáhať vynášaním „motákov“ z väzby. Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tpr 121/99 zo 14. septembra 1999 bol sťažovateľ vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený na slobodu uznesením Okresnej prokuratúry Trnava č. k. Pv 897/99-85 z 9. decembra 1999, väzba trvala 88 dní. Trestné konanie skončilo oslobodením sťažovateľa spod obžaloby, a to rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 z 3. mája 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. mája 2010. K vzniku žalobcových nárokov malo dôjsť v dôsledku začatia a vedenia trestného stíhania proti žalobcovi, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením žalobcu, a vzatia žalobcu do väzby na 88 dní v trestnom konaní, ktoré skončilo právoplatným oslobodením žalobcu spod obžaloby.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 37C/55/2014 z 28. januára 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania 10,20 eur. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo vyhodnotenie žalovanou vznesenej námietky premlčania sťažovateľových nárokov ako dôvodnej. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 11Co/752/2015 z 1. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 7Cdo/194/2016 z 22. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“), a to výrokom I dovolanie sťažovateľa v časti náhrady škody odmietol, stotožniac sa s právnym názorom, že nárok sťažovateľa na náhradu škody ako materiálnej ujmy je nepochybne podľa zákona č. 58/1969 Zb. premlčaný; II. výrokom vo zvyšku rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu (ani rozsudok okresného súdu) neposkytol odpoveď na špecifický argument sťažovateľa o nemožnosti vztiahnutia úpravy premlčania v zákone č. 58/1969 Zb. aj na nemajetkovú ujmu. Na to krajský súd uznesením sp. zn. 9Co/10/2018 z 28. novembra 2018 rozsudok okresného súdu zrušil v časti o náhrade nemajetkovej ujmy a v závislom výroku o náhrade trov konania a v zrušenom rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V rozhodnutí okrem iného uviedol, že predmetom odvolacieho konania po rozhodnutí najvyššieho súdu je posúdenie správnosti postupu a rozsudku okresného súdu, ktorým súd zamietol žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy 2 000 000 eur z dôvodu premlčania tohto nároku, a teda posúdenie, či žalovanou vznesená námietka premlčania tohto nároku sa má posudzovať podľa zodpovednostného zákona č. 58/1969 Zb. alebo podľa Občianskeho zákonníka. Následne okresný súd na návrh žalovanej z 8. apríla 2019 uznesením č. k. 37C/13/2018 z 11. decembra 2019 konanie vedené pod sp. zn. 37C/13/2018 (pôvodne vedené pod sp. zn. 37C/55/2014, pozn.) prerušil podľa § 164 Civilného sporového priadku (ďalej aj „CSP“) do rozhodnutia ústavného súdu o prvej a druhej ústavnej sťažnosti žalovanej, ktoré predchádzali ústavnej sťažnosti v danej veci.
4. Týmito ústavnými sťažnosťami žalovaná namietala proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 7Cdo/194/2016 z 22. novembra 2017 v rozsahu jeho II. výroku a proti postupu a uzneseniu Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9Co/10/2018 z 28. novembra 2018 (ktorým zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 37C/55/2014 z 28. januára 2015 v časti o náhrade nemajetkovej ujmy a v závislom výroku o náhrade trov konania a v zrušenom rozsahu vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie), ktorým ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 380/2018-73 z 30. marca 2021 nevyhovel (body 45 a 51 označeného nálezu).
5. V ďalšom priebehu konania okresný súd rozsudkom č. k. 37C/13/2018-295 z 10. augusta 2022 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 30 000 eur (20 000 eur z titulu nezákonnej väzby a 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy za nezákonné stíhanie) do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II) a sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy (výrok III). Považoval za nesporné, že rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 z 3. mája 2010 bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že spáchal trestný čin, preto treba hľadieť na všetky rozhodnutia vydané v priebehu trestného stíhania ako na nezákonné. Po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že rodinné, priateľské či pracovné vzťahy sťažovateľa sa mohli v priamej príčinnej súvislosti s väzbou a trestným stíhaním dočasne narušiť, avšak neskôr boli takmer všetky napravené. K ukončeniu spolunažívania s manželkou nedošlo v dôsledku vzatia žalobcu do väzby, resp. jeho trestného stíhania. S osobitným prihliadnutím na sťažovateľov status advokáta, ktorého sa vzatie do väzby dotklo s ohľadom na jeho profesiu, považoval za preukázané, že počas tejto doby sťažovateľ nemal prerušený ani zastavený výkon advokácie, po prepustení z väzby ďalej podnikal a obnovil zastupovanie klientov. Ak sťažovateľa v súvislosti s jeho trestným stíhaním opustili niektorí klienti, ušlý zisk z dôvodu ukončenia spolupráce bol uplatniteľný ako súčasť materiálnej škody (čo však nebolo predmetom tohto konania). Za primeranú za väzbu trvajúcu 88 dní považoval náhradu nemajetkovej ujmy 20 000 eur (vo zvyšnej časti 25 000 eur návrh zamietol) a za viac ako desať rokov trvajúce trestné stíhanie náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 eur (vo zvyšnej časti 1 945 000 eur návrh zamietol s poukazom na princíp všeobecnej spravodlivosti).
6. Proti rozsudku okresného súdu obe sporové strany podali odvolania.
7. Krajský súd rozsudkom č. k. 11Co/95/2022-457 z 15. novembra 2023 potvrdil výrok I rozsudku okresného súdu ako vecne správny s tým, že zrušil časť výroku I rozsudku okresného súdu uvedenú v zátvorke a zmenil časť výroku III rozsudku okresného súdu o trovách konania (výrok I). Výrokmi II, III a IV rozhodol o náhrade trov tohto odvolacieho konania a dovolacieho konania.
8. Proti rozsudku krajského súdu podali obe sporové strany dovolania, ktorých prípustnosť vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP, tvrdiac, že krajský súd sa odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení právnej otázky adekvátnosti výšky nemajetkovej ujmy a jej kritérií. 8.1. Sťažovateľ odkázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/145/2011 z 12. decembra 2012, sp. zn. 5Cdo/169/2021 z 31. januára 2023 a sp. zn. 5Cdo/140/2019 z 24. januára 2022, ako aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 33/2021 z 13. mája 2021 (ZNaU 27/2021) týkajúci sa otázky ústavnoprávnych požiadaviek pri väzobnom stíhaní obvineného a nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. januára 2017. 8.2. Žalovaná odkázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/171/2005, sp. zn. 6Cdo/37/2012, sp. zn. 6MCdo/15/2012, sp. zn. 3Cdo/19/2018, sp. zn. 3Cdo/25/2019 a sp. zn. 5Cdo/127/2019, ako aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 432/2020 z 12. novembra 2020, v ktorom (podľa jej názoru) uznal existenciu limitácie výšky náhrady odškodnenia vzniknutej nemajetkovej ujmy.
9. Najvyšší súd napadnutým uznesením (ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. februára 2026) dovolanie odmietol ako neprípustné [§ 447 písm. f) CSP]. S poukazom na právnu úpravu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu má všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené, resp. arbitrárne. Ďalej uviedol, že v preskúmavanej veci sa krajský súd s relevantnými rozhodnutiami súdu vyššej inštancie v obdobných veciach vysporiadal, keď zohľadnil rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/140/2019, sp. zn. 4Cdo/171/2005, sp. zn. 6Cdo/37/2012, sp. zn. 6MCdo/12/2014, ako aj nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. januára 2017 a sp. zn. II. ÚS 568/2017 z 20. decembra 2017. Nedospel k záveru o odklone krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe. Krajský súd správne konštatoval, že každá sporová strana odkazovala na iné rozhodnutia vyšších súdnych autorít v prospech svojich tvrdení. Zohľadnenie judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ústavného súdu či dovolacieho súdu však nemožno chápať ako mechanické prepočítavanie výšky náhrad na deň väzby alebo trestného stíhania, keďže tomu bránia osobitné okolnosti prípadu, ktoré sú vždy rozhodujúce, a tak tomu bolo aj vo veci sťažovateľa. Sporové strany v skutočnosti neformulovali relevantnú otázku k niektorej norme hmotného alebo procesného práva, ktorú by bolo možné zovšeobecniť ako výkladový problém, ale len polemizovali so spôsobom aplikácie právnej normy na konkrétny skutkový stav. Formulovanou dovolacou námietkou vlastne požadovali, aby najvyšší súd vykonal nové individuálne právne posúdenie ich sporu, čo však nemožno považovať za prípustný dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Pokiaľ sťažovateľ odkazoval na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. januára 2017, najvyšší súd zdôraznil, že sumy v ňom uvedené nemožno považovať za automaticky aplikovateľné na každý prípad. Ústavný súd len vo vzťahu k individuálnym okolnostiam konkrétnej veci konštatoval, že v takejto výške priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje za ústavne konformnú, čo vôbec neznamená, že by ústavne konformná nemohla byť za iných skutkových okolností aj iná, v tomto prípade po prepočte na mesiac trestného stíhania nižšia náhrada nemajetkovej ujmy. Nemožno a priori predpokladať, že desať rokov trvajúce stíhanie spôsobuje dvojnásobnú ujmu než päť rokov trvajúce trestné stíhanie.
II. Argumentácia sťažovateľa
10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti [čl. 127 ústavy a § 122 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] s dôrazom na skutočnosť, že bol trestne stíhaný priamo v súvislosti s výkonom advokátskeho povolania, opakuje dôvody dovolania proti rozsudku krajského súdu a najvyššiemu súdu vytýka, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ako konkrétne ovplyvnil zásah do advokátskeho povolania sťažovateľa trestným stíhaním, výšku priznanej nemajetkovej ujmy, keď len zopakoval všeobecné konštatovanie krajského súdu, že celková výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňuje osobitnosť trestného stíhania sťažovateľa, ktorého dobrá povesť je základnou podmienkou výkonu tohto povolania, v čom vidí porušenie svojho práva na spravodlivý proces.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/44/2024 z 28. januára 2026 (bod 8) o odmietnutí dovolania sťažovateľa ako neprípustného (body 7 a 7.1.), odôvodnená tým, že nedostal relevantnú odpoveď na nastolenú právnu otázku adekvátnosti výšky nemajetkovej ujmy a jej kritérií s osobitným dôrazom na výkon advokátskeho povolania sťažovateľa (bod 9).
12. Vzhľadom na predmet posudzovaného konania ústavný súd konštatuje, že judikatúra najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu v otázke práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným trestným stíhaním fyzických osôb je pomerne rozsiahla a sťažovateľovi známa, keďže ňu odkazuje nielen v ústavnej sťažnosti, ale aj v dovolaní. Spor medzi fyzickou osobou, na ktorej bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo v ďalšom konaní bola spod obžaloby oslobodená, alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe, alebo bola vec postúpená inému orgánu, okrem prípadu, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný, a orgánom konajúcim v mene štátu, ktorý disponuje právomocou takéto nároky predbežne prerokovať, týkajúci sa primeranosti priznanej náhrady vzniká spravidla vtedy, ak takúto náhradu fyzická osoba považuje za príliš nízku a príslušný štátny orgán, naopak, za príliš vysokú.
13. Pre oba prípady platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania), je potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktorý každému zaručuje právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca (m. m. III. ÚS 754/2016).
14. Pri rozhodovaní o náhrade škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci sú všeobecné súdy povinné vykladať vnútroštátnu právnu úpravu spôsobom, ktorý je konformný s judikatúrou ESĽP týkajúcou sa porušenia práva podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru, podľa ktorého každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. V tejto súvislosti už ESĽP vyslovil, že samotné pozbavenie práva na osobnú slobodu v rozpore s ustanoveniami dohovoru zakladá priamy nárok dotknutej osoby na odškodnenie. V prípade, že súd nárok na odškodnenie dotknutej osoby neprizná napriek tomu, že zistí nezákonnosť rozhodnutia o zaistení, ide o porušenie čl. 5 ods. 5 dohovoru (Emin proti Holandsku rozsudok z 29. 5. 2012).
15. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu.
Náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie nemá všeobecný paušálny charakter, ale je špecifikovaná podľa jednotlivých zásahov. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (m. m. III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016, I. ÚS 540/2016, III. ÚS 224/2023 a iné).
16. Tým, že v posudzovanom prípade došlo k oslobodeniu sťažovateľa spod obžaloby, ako na nezákonné treba hľadieť na všetky rozhodnutia vydané v priebehu trestného stíhania, čo všeobecné súdy v plnej miere rešpektovali. Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplynulo, že rodinné, priateľské či pracovné vzťahy sťažovateľa sa mohli v priamej príčinnej súvislosti s väzbou a trestným stíhaním dočasne narušiť, avšak neskôr boli takmer všetky napravené. K ukončeniu spolunažívania s manželkou nedošlo v dôsledku vzatia žalobcu do väzby, resp. jeho trestného stíhania. S osobitným prihliadnutím na sťažovateľov status advokáta, ktorého sa vzatie do väzby dotklo s ohľadom na jeho profesiu, okresný súd považoval za preukázané, že počas tejto doby sťažovateľ nemal prerušený ani zastavený výkon advokácie, po prepustení z väzby ďalej podnikal a obnovil zastupovanie klientov. Pokiaľ sťažovateľa v súvislosti s jeho trestným stíhaním opustili niektorí klienti, ušlý zisk z dôvodu ukončenia spolupráce bol uplatniteľný ako súčasť materiálnej škody (čo však nebolo predmetom tohto konania). Krajský súd dokazovanie neopakoval ani nedopĺňal (body 4 a 6).
17. Z hľadiska ústavného posúdenia treba plne uznávať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a tak súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010). Reálne uplatnenie tohto práva predpokladá, že strane konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
18. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že nie je zjavne neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu nemajúce oporu v Civilnom sporovom poriadku (§ 438 a nasl.), v zákone č. 58/1969 Zb. resp. v zákone č. 514/2003 Z. z.
19. Z odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. januára 2017, na ktorý odkazoval sťažovateľ v ústavnej sťažnosti aj v dovolaní, vyplýva, že sa týka ústavnej sťažnosti rovnakej žalovanej (sťažovateľky), ktorá v nej okrem iného namietala, že inému žalobcovi (prepustenému príslušníkovi Policajného zboru) bola v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním priznaná neadekvátne vysoká náhrada nemajetkovej ujmy 35 000 eur. Ústavný súd po zohľadnení povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania a väzby, preukázaných dopadov trestného stíhania a väzby do osobnostnej sféry žalobcu a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, považoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti. Uviedol, že všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou
uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť absolútna (štát sa jej nemôže zbaviť). Pokiaľ ústavný súd uvedeným nálezom vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 106/2013-178 z 9. apríla 2014 zrušil, išlo (len) o časť týkajúcu sa priznania náhrady škody žalobcovi pozostávajúcej zo straty na zárobku, odchodného a škody spočívajúcej v zaplatení zdravotného poistenia. Reagujúc na sťažnostnú argumentáciu žalovanej, ďalej uviedol, že na nároky vzniknuté pred 1. januárom 2013 sa obmedzenie dané § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. januára 2013 nevzťahuje. Ústavný súd v závere nespochybnil potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch, pričom uviedol, že toto zjednotenie môže byť realizované iba dôsledným aplikovaním naznačených kritérií smerujúcich k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch skutkovo obdobných.
20. Ani na posudzovaný prípad sťažovateľa (proti ktorému bolo vznesené obvinenie uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Trnava ČVS: OUV-415/TT-99 z 9. septembra 1999) sa obmedzenie dané § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. januára 2013 nevzťahovalo, preto bolo vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku vyvodili kritériá, podľa ktorých posúdia výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Všeobecné súdy takto postupovali a vymedzili kritériá, ktorých naplnenie skúmali na základe výsledkov vykonaného dokazovania. Medzi nimi zohľadnili nielen povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania, dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry sťažovateľa, ale aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, a nič nenasvedčuje tomu, že by určenie výšky nemajetkovej ujmy nebolo vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou všeobecnej spravodlivosti.
21. Nemožno nič vytknúť najvyššiemu súdu, ktorý vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. januára 2017 zdôraznil, že sumy v ňom uvedené nemožno považovať za automaticky aplikovateľné na každý prípad. Ústavný súd len vo vzťahu k individuálnym okolnostiam konkrétnej veci konštatoval, že v takejto výške priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje za ústavne konformnú, čo vôbec neznamená, že by ústavne konformná nemohla byť za iných skutkových okolností aj iná, v tomto prípade po prepočte na mesiac trestného stíhania nižšia náhrada nemajetkovej ujmy. Nemožno a priori predpokladať, že desať rokov trvajúce stíhanie spôsobuje dvojnásobnú ujmu než päť rokov trvajúce trestné stíhanie.
22. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu nevyplýva, že by sťažovateľ osobitnou ústavnou sťažnosťou namietal prieťahy vo vyšetrovaní (k tomu pozri napr. nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 41/2021 zo 16. novembra 2021, ZNaU 53/2021).
23. Ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá.
24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2026
Miroslav Duriš predseda senátu