Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 295/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. augusta 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza o sťažnosti R. S., H., J. S., V., T. P., P., a G. H., P., zastúpených

advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a podľa a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011, za účasti

Krajského súdu v Prešove, takto

rozhodol:

1. Základné právo R. S., J. S., T. P. a G. H. podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 27. septembra 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. septembra 2011

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. R. S., J. S., T. P. a G. H. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 610,56 €

(slovom šesťstodesať eur a päťdesiatšesť centov), ktorú j e Krajský súd v Prešove

p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. L. L., P., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2011 doručená sťažnosť R. S., H., J. S., V., T. P., P., a G. H., P. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a podľa

čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

27. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sa týka rozhodovania všeobecných súdov

o žalobe sťažovateľov o určenie, že do dedičstva po nebohej E. K., rod. S., nar...,

zomrelej..., patria novovytvorené parcely špecifikované v žalobe v podiele 8/24. O tejto

žalobe rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. rozsudkom z 28. apríla 2010 tak, že žalobu zamietol. Proti rozsudku

okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č.

k. -544 z 27. septembra 2011 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«... E. K. užívala aj meno O. K. a tak aj dedila nehnuteľnosti v roku 1998 po svojom

otcovi a mame), ktorá nadobudla po svojich rodičoch J. S. a V. S., rod. V., na základe

dedičstva do podielového spoluvlastníctva, okrem iných parciel aj parcelu E - KN č. 117/4 -

orná pôda vo výmere 5755 m2, k. ú. H., vo veľkosti podielu 8/24. E. K. mala spoluvlastnícky

podiel k parcele E - KN č. 117/4 - orná pôda vo výmere 5755 m2, k. ú. H., zapísaný na LV

č. 292.

Po vykonaní ROEP v roku 2001 nebolo pôvodným podielovým spoluvlastníkom

zapísané spoluvlastníctvo k parcele č. E - KN č. 117/4, (resp. im bolo vlastníctvo k tejto

parcele predtým zapísané na LV č. 292 zrušené) z dôvodu, že na tejto parcele stoja bývalé

hydinárske závody a vlastníctvo v prospech nich je zapísané v súbore „C“ KN, na LV

č. 255, k. ú. H., pričom celá výmera parcely E - KN č. 117/4 sa nachádza v areáli podniku.

Žalobcovia poukázali hlavne na to, že pozemok, ktorý je predmetom tohto sporu

nebol vyvlastnený a nikdy neprešiel na štát. ...

„K strate vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov došlo na základe

zásahu štátu, v období rokov 1948 až 1989“ a to z nasledovných dôvodov:

V pozemno-knižnej vložke č. 1, v katastrálnom území H., bola na pôvodnom

vlastníkovi - V. K., zapísaná parcela mpč. 117.

Dňa 29. 11. 1947 bola pod B17 a pod č. d. 3399, podľa návrhu povereníctva

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 26. 11. 1947, poznačená konfiškácia podľa

nariadenia č. 104/45, v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR. Na základe tejto

konfiškácie bol v prospech právnych predchodcov sťažovateľov vydaný výmer o vlastníctve

pôdy zo dňa 7. 4. 1948, na základe ktorého nadobudli do vlastníctva sporný pozemok -

parcelu mpč. 117/4, ktorá bola vytvorená z parcely mpč. 117.

Uznesením zo dňa 22. 9. 1958, pod č. d. 1089/58, súd povolil zápis vo vložke č. 1, 2,

k. ú. H., na nehnuteľnosti zapísané na mene V. K. pod BI v celosti, poznamenanie

konfiškácie podľa zák. č. 104/1945 Sb. n. SNR v prospech Československého štátu s tým, že

sa vymazuje poznámka konfiškácie pod B 17 a B 7. Uvedený zápis bol poznamenaný v

pozemno-knižnej vložke č. 1, pod B 39.

V znaleckom posudku znalca Ing. M. K., č. 11/2008 zo dňa 17. 7. 2008 znalec

uviedol, že návrh s číslom 10/89, zapísaný pod por. č. B 39 v zbierke listín pozemkovej

knihy, neexistuje.

Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že keby aj bol podaný návrh na takýto zápis,

jedná sa o ničotný správny akt, pretože ku dňu 22. 9. 1958 („v čase tzv. druhej

konfiškácie“) vlastníkom predmetných nehnuteľností už nebol „pôvodný vlastník V. K.“, ale

„jednotliví prídelcovia“. Štát mal mať vo svojej evidencii taký poriadok, aby vedel alebo

zistil, kto je vlastníkom pozemkov, ktoré na základe uznesenia zo dňa 22. 9. 1958 chcel

skonfiškovať. Týmto zápisom sťažovatelia - prídelcovia nestratili vlastníctvo k spornej

parcele, resp. k prideleným parcelám, pretože na prídelcov sa zákon č. 104/1945 Sb. n. SNR

nevzťahoval.

Žalovaní, ako aj všeobecné súdy opomenuli, že Výmer o vlastníctve pôdy je zo dňa

7. 4. 1948, pričom zápis, od ktorého žalovaní odvodzujú svoje vlastnícke právo, je zo dňa

22. 9. 1958 a bol teda vykonaný po uplynutí 10 ročnej lehoty, pričom sa zároveň jedná aj

o ničotný správny akt.

Podľa , , platného do 31. 3. 1964, vlastnícke

právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak

ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná. Na splnenie podmienky sa

však určuje deň, ktorý môže byť iný, (a to skorší) ako je „deň prídelu“, pozri rozsudok NS

ČR, sp. zn. .

Až do 31. 12. 1950 upravoval nadobudnutie držby § 312 obecného obč. zák. z roku

1811, ktorý stanovil, že nehnuteľné veci berú sa v držbu vstúpením na ne, obmedzením,

ohradením, označením alebo vzdelaním (t. j. obrobením). K uchopeniu sa držby

nehnuteľnosti preto nebolo potrebné jej užívania, držba mohla byť uchopená aj inak, hoci ju

držiteľ nehnuteľnosti neužíval (pozri rozsudok NS ČR zo dňa 22. 6. 2004, sp. zn.

).

Výmery a prídelové listiny, ako verejné listiny, boli a aj v súčasnosti sú dokladmi

o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami,

spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti.

Mimo rámec správneho súdnictva, všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú

správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný

(ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným

správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu

neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho

účinkov (zrušením alebo zmenením).

K odňatiu prídelu bolo možné pristúpiť len z dôvodov uvedených v § 23 ods. 2

nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. n. SNR, ktoré však v danom prípade nenastali a iný

spôsob odňatia pridelenej pôdy (pridelenie už raz pridelenej pôdy inému subjektu) právne

predpisy účinné v tomto období neumožňovali. ...

Porušovateľ sa v konaní nevysporiadal s otázkou, ako došlo k strate vlastníctva

právnych predchodcov sťažovateľov.

Pokiaľ bol konfiškačný výmer ONV vydaný voči niekomu, kto už majetok nevlastnil,

„bol teda vydaný v rozpore s vtedy platným právnym poriadkom, podľa ktorého sa jednalo

o ničotný správny akt (paakt), na základe ktorého nemohlo prejsť vlastníctvo na štát“. ...

Z uvedeného vyplýva, že na právneho predchodcu žalovaných - Čsl. štát, nikdy

vlastníctvo k spornej parcele neprešlo a preto Čsl. štát nikdy nebol vlastníkom spornej

nehnuteľnosti. Následne táto neplatnosť postihuje aj všetkých následných nadobúdateľov

spornej nehnuteľnosti, teda aj žalovaných.

Zo strany štátu došlo iba k zabratiu spornej parcely, resp. k jej okupácii, ale

v žiadnom prípade nedošlo k prechodu vlastníckeho práva na štát, ako to nesprávne tvrdia

všeobecné súdy.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho

priamo zo zákona (ex lége) a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený. Táto neplatnosť nemôže

byť zhojená dodatočným zapísaním vlastníctva v pzk. vložke v prospech Čsl. štátu.

Absolútne neplatný právny úkon nemôže spôsobiť právne následky ani v prípade, ak na jeho

základe, t. j. na podklade neplatnej konfiškácie, dochádzalo k následným prevodom.»

Sťažovatelia uviedli, že všeobecné súdy zamietli ich žalobu s odôvodnením, že sa

nemôžu uchádzať o určenie vlastníckeho práva podľa občianskoprávnych predpisov

z dôvodu existencie reštitučných predpisov, ktoré predstavujú lex specialis k ustanoveniam

. V sťažnosti ďalej uvádzajú:

„Sťažovatelia nesúhlasia s tvrdením porušovateľa, že aplikácia špeciálnych

reštitučných predpisov má prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho

zákonníka (lex specialis derogat lex generáli), teda v prípade pokiaľ oprávnené osoby

takéto svoje právo, ktoré im vyplývalo z reštitučných predpisov, nevyužili v zákonných

lehotách, znamená to zánik ich práva, bez možnosti uplatniť svoje právo v zmysle

všeobecných právnych predpisov ().

Sťažovatelia vo svojom odvolaní poukázali na judikatúru Ústavného súdu SR a NS

SR vo vzťahu k záväznosti osobitného zákona k zákonu všeobecnému. Ustanovenia

reštitučného zákona na daný prípad nedopadajú a preto ich nemožno naň uplatniť: lex

specialis neruší platnosť (a záväznosť) lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje

až do tej doby, než je zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú

a preto ich nemožno naň uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto

za týchto predpokladov až sekundárne.“

Sťažovatelia v rámci svojej argumentácie poukázali na judikatúru ústavného súdu –

predovšetkým na uznesenia sp. zn. a sp. zn. , rovnako tak

na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – rozsudok sp. zn.

z 1. júla 2005 a rozsudok sp. zn. Cdo/1/98 z 29. apríla 1998 a tiež na judikatúru Ústavného

súdu Českej republiky – nález sp. zn. z 31. mája 1999 a nález sp. zn.

z 5. augusta 2009. Sťažovatelia tvrdia, že konajúce súdy posúdili skutkovo

podobné prípady odlišným spôsobom ako krajský súd, pričom na tieto rozhodnutia

poukázali v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ktoré sa však s uvedenou

skutočnosťou nevysporiadali.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli:

„Porušovateľ, pri výklade a ,

dospel k názoru, že žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel

reštitučného zákona.

Za daných okolností vyžadovala zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve

na spravodlivé súdne konanie, zahŕňajúca požiadavku, aby porušovateľ svoje rozhodnutie

založil na dostatočných a právne relevantných dôvodoch, v spojení so zásadou zákazu

diskriminácie, aby rozumne a v dostatočnej miere odôvodnil, prečo nepovažoval

za relevantné uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 20. 6. 2006, sp. zn. -5, ako

aj rozsudok NS SR zo dňa 29. 4. 1998, sp. zn. Cdo 1/98, na ktoré poukazovali sťažovatelia.

Takéto odôvodnenie však v rozsudku porušovateľa absentuje.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že porušovateľ sa v rámci hodnotenia dôkazov

adekvátne, čo do myšlienkových konštrukcií racionálne logickým spôsobom, nevysporiadal

s argumentačnými tvrdeniami a vyjadreniami prednesenými žalobcami počas konania.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď, prečo

nepovažoval za relevantné vyššie uvedené rozhodnutia na ktoré v konaní poukazovali

sťažovatelia, resp. neodôvodnil ich irelevantnosť, pričom ide o argumenty, ktoré boli pre

rozhodnutie v predmetnej právnej veci kľúčové. ...

Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných

dôvodov, v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup

arbitrárny. V danom prípade sú porušovateľom uplatnené právne názory pri výklade § 126

ods. 1 a , výrazom zjavného a neodôvodneného

vybočenia zo štandardu výkladu, ktorý je súdnou praxou rešpektovaný, ktoré zakladajú

neprijateľné ústavnoprávne konzekvencie, pretože neprípustne postihujú základné práva

a slobody. Sú v rozpore s verejne zdieľanými zásadami spravodlivosti, pretože takýto výklad

právnych noriem predstavuje nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu. Takýto postup je aj

zásahom do princípu právnej istoty, ako súčasti právneho štátu, podľa

Slovenskej republiky. ...

Odôvodnenie sťažnosťou napádaného rozsudku porušovateľa zo dňa 29. 09. 2011

nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z a dohovoru,

v zmysle ktorej je, aj s ohľadom na ustanovenie ,

povinnosťou všeobecných súdov vykladať právne predpisy spôsobom ústavne konformným

a to hlavne vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu vylučuje jeho interpretáciu

iným spôsobom.“

Sťažovatelia tiež poukázali na to, že v analogickej veci rozhodol ústavný súd o ich

sťažnosti nálezom sp. zn. z 29. septembra 2011.

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom Krajského súdu v Prešove, základné práva sťažovateľov, podľa článku

20 ods. 1, článku 46 ods. 1 , článku 11 ods. 1, článku 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom zo dňa 27. 09. 2011 č. k. ,

porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 09. 2011 č. k. sa

zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

Sťažovatelia si uplatnili nárok na úhradu trov konania a právneho zastúpenia „voči

porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie

a náhradu trov konania“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 31. mája 2012 prijal sťažnosť

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti vyzval ústavný súd 6. júna 2012 krajský súd, aby sa vyjadril

k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Krajský súd na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení z 12. júna 2012 uviedol,

že súhlasí, aby bolo „v predmetnej veci rozhodnuté bez našej účasti“. K veci samej sa

krajský súd vyjadril takto:

«Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, správne zistil skutkový stav, správne

aplikoval príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav, vydal rozhodnutie

v súlade s ustanoveniami procesného práva, správne a dostatočne svoje rozhodnutie

odôvodnil, a s ktorým odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje.

Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lex

specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec

nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis, ale až sekundárne.

V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená nárok

nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov, ale podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami uplatnený v zmysle

reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo

právo.

K odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd ešte dodáva, že z vykonaného

dokazovania bolo zistené, že štát predmetné nehnuteľností odňal bez právneho dôvodu

v roku 1958. Nehnuteľnosti teda boli evidované na štáte bez právneho dôvodu, následne

jednak privatizáciou a jednak ďalšími zmluvami boli zapísané ako vlastníctvo žalovaných.

Aj keď na vyjadrenie uvedeného súd prvého stupňa použil výraz, že na štát „prešlo

vlastníctvo“, nebolo však tvrdené, že na základe platného právneho úkonu ale práve súd

prvého stupňa konštatoval, že bez právneho dôvodu bol štát zapísaný ako vlastník. Štát

následne sa správal a nakladal s touto nehnuteľnosťou ako vlastník. Nie je preto možné

súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou, ako

došlo k strate vlastníctva právnych predchodcov žalobcov. Je tiež treba ešte uviesť, že do

spisu boli pripojené fotokópie Výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo dňa 07. 04. 1948,

od ktorých bol nárok žalobcov odôvodnený v dvoch vyhotoveniach, ktoré však vykazujú

známky rozdielnosti.

Na veci nemôže zmeniť nič ani poukazovanie odvolateľov na iné rozhodnutia, či už

Okresného alebo Krajského súdu v Prešove, ktorými bolo určené vlastnícke právo

prídelcov, nakoľko od uvedených rozhodnutí už súdna prax zaujala iné stanovisko. Taktiež

nie je možné súhlasiť ani s ďalšou odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa

nevysporiadal zákonným spôsobom s dôkazmi, preto nezhodnotil a náležité neodôvodnil

svoje rozhodnutie.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme za

nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.»

Na výzvu ústavného súdu z 18. júna 2012 doručil právny zástupca sťažovateľov

26. júna 2012 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom uviedol, že

trvá na „dôvodoch i tvrdeniach“, ktoré uviedol v sťažnosti. Zároveň oznámil, že súhlasí

s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v .

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovatelia v sťažnosti poukázali v prvom rade na to, že pozemok, ktorý je

predmetom konania pred všeobecnými súdmi, nebol vyvlastnený a nikdy neprešiel na štát.

Predmetnú nehnuteľnosť nadobudli na základe výmeru o vlastníctve pôdy – prídelovej

listiny zo 7. apríla 1948. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že z uvedeného vyplýva,

že štát nemohol 22. septembra 1958 konfiškovať túto nehnuteľnosť V. K., ktorý už v tom

čase nebol jej vlastníkom. Konštatujú, že ak štát takto postupoval, išlo by už len z tohto

dôvodu o ničotný správny akt. Relevantné je podľa sťažovateľov aj to, že prídel bol

vykonaný 7. apríla 1948 a zápis v prospech štátu 22. septembra 1958, teda po uplynutí

desaťročnej lehoty. Ak uplynula táto lehota, bolo potrebné vziať podľa názoru sťažovateľov

do úvahy aj ustanovenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (§ 116 zákona č.

). Keďže právni predchodcovia sťažovateľov nadobudli

vlastnícke právo na základe prídelovej listiny, k odňatiu prídelu mohlo dôjsť len z dôvodov

podľa § 23 ods. 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a

nepriateľov slovenského národa. Z týchto dôvodov podľa sťažovateľov neprešlo vlastnícke

právo k predmetnej nehnuteľnosti na právneho predchodcu žalovaných (Československý

štát), a preto nemôžu byť jeho vlastníkom ani žalovaní.

Sťažovatelia namietajú ten právny záver všeobecných súdov, podľa ktorého ak

sťažovatelia nevyužili svoje právo z reštitučných predpisov (lex specialis), nemôžu sa

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa občianskeho práva (lex generalis) z toho

dôvodu, že ich právo zaniklo. Ustanovenia reštitučného predpisu podľa ich názoru na daný

prípad nedopadajú, a preto ich ani nemožno uplatniť, lex specialis neruší platnosť lex

generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje do doby, kým je zistené, že ustanovenia lex

specialis na prípad nedopadajú. Sťažovatelia pritom poukázali na doterajšiu rozhodovaciu

prax ústavného súdu (, ) a na obdobné rozhodnutie Ústavného

súdu Českej republiky ().

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces sťažovatelia odôvodnili tým, že krajský súd aplikoval na ich vec právne predpisy

[najmä a (ďalej

len „OSP“)] spôsobom, ktorý zásadne poprel účel a význam aplikovanej právnej normy,

teda ústavne nekonformne. Krajský súd sa podľa ich názoru v rámci hodnotenia dôkazov

relevantne nevysporiadal s ich argumentáciou, predovšetkým s argumentáciou, ktorá je

uvedená v predmetných nálezoch ústavného súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu

tak podľa nich nie je založené na dostatočných a právne relevantných dôvodoch, a tým je

tiež v rozpore so zásadou spravodlivosti. Namietané rozhodnutie krajského súdu je podľa

ich názoru v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je založené na nepredvídateľnej

interpretačnej ľubovôli a je zásahom do princípu právnej istoty.

Namietané porušenie základného práva na vlastníctvo a práva na majetok

sťažovatelia odôvodnili iba citáciou , listiny a

dodatkového protokolu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. septembra 2011

vyplýva, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu, ktorým bola

žaloba sťažovateľov zamietnutá z dôvodu, že sťažovatelia si vzhľadom na skutočnosti

tvrdené v žalobe mohli uplatniť nárok na vydanie nehnuteľností postupom podľa zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), pretože malo ísť

o nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia

nehnuteľností bez právneho dôvodu. Keďže sťažovatelia takto nepostupovali, bola vylúčená

možnosť, aby sa domáhali ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, teda

podaním žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po neb. E. K., rod. S.

Z obsahu predmetných rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že tieto súdy

vychádzali z predpokladu, že právni predchodcovia sťažovateľov vlastnícke právo k

nehnuteľnosti nadobudli na základe prídelovej listiny (výmeru o vlastníctve pôdy) 7. apríla

1948, Československý štát bol vedený ako jej vlastník od 22. septembra 1958, pričom tento

zápis bol vykonaný bez právneho dôvodu. V namietanom rozsudku krajský súd vyjadril

svoj právny názor v predmetnej veci takto: „Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s

názorom súdu prvého stupňa, že lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba

primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex

generalis, ale až sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex

specialis, to znamená nárok nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov, ale podľa

ustanovení , teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol

žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo

možné zrealizovať, im zaniklo právo.“

Sťažovatelia tvrdia, že namietaným rozsudkom krajského súdu č. k.

544 z 27. septembra 2011 došlo k porušeniu nimi označených základných práv podľa

a listiny, práva podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu najmä z dôvodu, že

konajúce súdy zamietli ich žalobu na uvedenom právnom základe. Rozhodnutie krajského

súdu je podľa sťažovateľov založené na takej aplikácii právnych predpisov (najmä § 126

ods. 1 ; ), ktorá je arbitrárna, zásadne poprela účel

a význam aplikovaných právnych noriem a je založená na ich ústavne nekonformnom

výklade.

V predmetnej veci je úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor vyslovený

krajským súdom v namietanom rozsudku, podľa ktorého ak osoba oprávnená domáhať sa

podľa zákona o pôde reštitúcie svojho majetku, ktorý nadobudol štát bez právneho dôvodu,

toto svoje právo v zákonom ustanovenej lehote nevyužila, hoci spĺňala podmienky

ustanovené zákonom o pôde, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (bez

časového obmedzenia) podaním určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov

občianskeho práva (hmotnoprávnych i procesnoprávnych), je výsledkom ústavne

konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Ústavný súd sa už v minulosti zaoberal otázkou, či právny poriadok Slovenskej

republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného

zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na

základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať

existenciu svojho vlastníckeho práva (). S odkazom na svoju staršiu

rozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby

spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto

vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba

nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,

resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy

občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích,

vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. ()].

Krajský súd dospel v rozsudku č. k. -544 z 27. septembra 2011

k opačnému záveru a tento svoj záver relatívne stručne odôvodnil, pričom argumentoval

tým, že:

1. v dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava,

nemožno použiť úpravu všeobecnú, teda „lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy

je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje

aplikácia lex generalis, ale až sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec

aplikovaný lex specialis, to znamená nárok nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov,

ale podľa ustanovení , teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok

nebol žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to

bolo možné zrealizovať, im zaniklo právo.“;

2. štát bol evidovaný ako vlastník nehnuteľností, aj keď sa stal vlastníkom bez

právneho dôvodu a nenadobudol vlastnícke právo na základe platného právneho úkonu, keď

ich v roku 1958 odňal bez právneho dôvodu, na základe tohto zápisu sa štát správal ako

vlastník s tým, že na základe privatizácie a ďalších zmlúv nehnuteľnosti sa stali

vlastníctvom žalovaných;

3. do spisu boli pripojené fotokópie výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo 7. apríla

1948, od ktorých bol nárok sťažovateľov odvodený v dvoch vyhotoveniach s tým, že

vykazujú znaky rozdielnosti. [Krajský súd ale bližšie nevysvetľuje relevanciu tohto

argumentu a ani to, aké závery z tejto skutočnosti odvodil, pozn.];

4. súdna prax zaujala už odlišné stanovisko od rozhodnutí okresného súdu, prípadne

krajského súdu, ktorými bolo určené vlastnícke právo prídelcov [krajský súd obsah tejto

odlišnej judikatúry bližšie neuvádza, rovnako tak neuvádza ani nijaké konkrétne

rozhodnutia, pozn.];

Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku z 27. septembra 2011 odvoláva

aj na argumentáciu okresného súdu ako súdu prvého stupňa v jeho rozsudku č. k. 14

-511 z 28. apríla 2010, pričom kľúčovým argumentom okresného súdu je právny

názor, podľa ktorého „po uplynutí lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov už nemožno

oprávnenú osobu naďalej považovať za vlastníka veci...“. Z uvedeného vyplýva, že

nevyužitím možnosti domáhať sa reštitučného nároku v zákonnej lehote dochádza

k nezvratnému zániku práva. Podľa okresného súdu pri výklade reštitučných predpisov má

„prioritu princíp právnej istoty“ vzhľadom na to, že ani reštitučné nároky neboli zákonnou

prekážkou pre privatizáciu a prípadné ďalšie prevody majetku, „pričom za týchto okolností

v prípade ak štát previedol majetok na tretie osoby, existuje v danom prípade zásada

určitého legitímneho očakávania, že týmto vlastníkom musí byť daná možnosť počítať

s udržaním stability právnych vzťahov...“.

Ústavný súd napriek tejto argumentácii krajského súdu nezistil dôvod, pre ktorý by

sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. Rozhodnutie

krajského súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom

výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia nemôže vo vzťahu

k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období bez právneho

dôvodu obstáť.

Krajský súd pri argumentácii nevzal do úvahy zmysel a účel reštitučného

zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale

naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo

byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho

práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu

v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva

v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde samostatný

reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho

dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich

zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát

zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu

zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek

vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo

spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli

dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej

ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď

povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu,

ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis

v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.

Názor okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, podľa ktorého zánik práva

oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej

v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva, tobôž v situácii, keď

povinnej osobe (na rozdiel od oprávnenej osoby) nesvedčí žiaden nadobúdací titul

k nehnuteľnosti, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované

v a listiny či právo na majetok podľa dodatkového

protokolu, pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku

neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto

záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde

(neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického

a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného

zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného Občianskym

zákonníkom, , listinou a dodatkovým protokolom. Účelom reštitučných ustanovení

zákona o pôde nebolo teda ustanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených

v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako to

vyplýva z napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Rovnako tak systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť

k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke

právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho

nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech

štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky

režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom,

že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej

s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu

všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel

reštitučného zákonodarstva. Sťažovatelia sa podaním určovacej žaloby nepokúsili

obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať

sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne akceptovateľným

spôsobom.

Ústavný súd nemá dôvod od svojho už skôr vysloveného názoru (,

) upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľov prichádzala do úvahy

žaloba podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie, že

tu vlastnícke právo je. Takto podanú žalobu sťažovateľov boli preto všeobecné súdy

povinné prerokovať a o nej rozhodnúť.

Je nepochybné, že mimoriadne významným v tomto kontexte sú nielen okolnosti

nimi tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva, ale aj otázka, či nehnuteľnosť užívali

po určitý (spravidla dlhý) čas dobromyseľne alebo nie, či sa správali ako jej vlastníci,

držitelia alebo detentori. Posudzovať existenciu namietaného porušenia nimi označeného

vlastníckeho práva, jeho vznik, oprávnenosť ich držby a následné zmeny v osobách

vlastníkov a vplyv týchto okolností na záver o tom, či vlastnícke právo žalovaní nadobudli

a kedy a na základe akej právnej skutočnosti sa tak stalo, však patrí všeobecným súdom,

ktorých úlohou je poskytnúť ochranu vlastníckemu právu účastníkom konania vedeného

pred nimi. Vo veci sťažovateľov sa však všeobecné súdy už týmto otázkam nevenovali

s ohľadom na právny názor, na ktorom svoje rozhodnutie založili.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu o potvrdení

rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľov za rozporné s nimi označenými

ustanoveniami , listiny a dodatkového protokolu, pretože pri aplikácii citovaných

zákonných predpisov všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam. Ústavný súd preto konštatoval, že

rozsudkom č. k. -544 z 27. septembra 2011 krajský súd porušil základné

právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa , listiny, právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na vlastníctvo podľa

, listiny a právo pokojne užívať svoj majetok podľa

dodatkového protokolu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže krajský súd rozsudkom č. k. -544 z 27. septembra 2011 porušil

označené základné práva sťažovateľov, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude

riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a znova posúdiť odvolacie námietky

sťažovateľov v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia si uplatnili nárok na úhradu trov konania vo výške 610,56 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 610,56 € je

nižšia ako suma vypočítaná podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal

právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov konania v požadovanej sume.

Priznanú úradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ) podľa bodu 3

výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, tento nález nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia

účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012