Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 55 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (72)II. ÚS 231/09
PDF · 337.43 KB
No categories available
II. ÚS 231/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť H. S., Izrael, a M. F., Izrael, zastúpených S., s. r. o., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. S. a M. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2009
doručená sťažnosť H. S., Izrael (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a M. F., Izrael (ďalej
len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva pokojne užívať majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 12/2006-327
z 11. novembra 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a navrhli vydať nález tohto
znenia:
„1. Právo Sťažovateliek pokojne užívať majetok podľa článku 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný
prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa článku 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11.
2008, sp. zn. 8 Co 12/2006-327, porušené bolo.
2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11. 2008, sp. zn.
8 Co 12/2006-327 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znovu konal
a rozhodol.
3. Sťažovateľkám sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000 €
pre každú zo Sťažovateliek, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť im do 30 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľkám trovy právneho
zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľky boli ako žalobkyne
v 1. a 2. rade účastníčkami konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“), v ktorom sa spolu so žalobkyňou v 3. rade (ktorá ale v priebehu konania
svoj návrh vzala späť a súd konanie o jej návrhu právoplatne zastavil) domáhali proti
žalovaným, a to mestu B. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a B. samosprávnemu kraju (ďalej
len „žalovaný v 2. rade“) určenia, že každá zo žalobkýň v 1. až 3. rade je podielovou
spoluvlastníčkou v 1/3 k celku (neskôr, že žalobkyne v 1. a 2. rade každá v 1/2 k celku)
nehnuteľnosti, a to parc. č. 2342/1 o výmere 133 m2 zastavané plochy a na nej
nachádzajúcej sa stavby popisné číslo IV-968 nové súp. č. 1660 a parc. č. 2342/2 o výmere
547 m2 záhrady, ktoré boli pôvodne evidované v pozemnoknižnej vložke č. 9865
a v súčasnosti sú evidované ako parcely registra „C“ na LV č. 1, k. ú. S. (ďalej len
„nehnuteľnosť“). Vo svojej žalobe doručenej okresnému súdu 16. decembra 2002 uviedli,
že matka sťažovateliek (a svokra žalobkyne v 3. rade) bola do apríla 1939 jedným
z podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti, pričom ona sama, ako aj ostatní podieloví
spoluvlastníci nehnuteľnosti boli židovského pôvodu a pod tlakom nastupujúceho nacizmu
boli nútení nehnuteľnosť predať občanom nemeckej národnosti Š. G. a jeho manželke P.,
rod. P. (ďalej len „manželia G.“) zmluvou zo 17. apríla 1939. Po oslobodení
Československa bola na nehnuteľnosť uvalená národná správa, následne bola nehnuteľnosť
manželom G. konfiškovaná a jej vlastníctvo prešlo na štát (výmer Národného výboru v B.
č. 71041/VIII-1945 z 18. októbra 1945, uznesenie Národného výboru v B. č. 122589
z 1. októbra 1946, výmer Národného výboru v B. z 11. novembra 1948). Spomedzi
všetkých podielových spoluvlastníkov prežila matka sťažovateliek ako jediná nacistickú
perzekúciu a uplatnila si nárok na jej vrátenie podľa § 6 zákona č. 128/1946 Sb.
o neplatnosti niektorých majetkoprávnych úkonov z doby neslobody a o nárokoch z tejto
neplatnosti a z iných zásahov do majetku v znení neskorších predpisov, a to z dôvodu
neplatnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej prešlo vlastníctvo k nehnuteľnosti na
manželov G., pričom bývalý Okresný súd v Bratislave uznesením sp. zn. Nc VIII 326/1946
jej návrhu vyhovel a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, a preto sa týmto dňom podľa
názoru sťažovateliek stala ich matka vlastníčkou nehnuteľnosti. Žalovaný v 1. rade je
vedený ako vlastník nehnuteľnosti na príslušnom liste vlastníctva na základe § 2 zákona
Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov,
pričom vlastníkom nehnuteľnosti by mohol byť iba v prípade, ak by vlastníkom
nehnuteľnosti k 1. aprílu 1991 bol štát (žalovanému v 2. rade bolo delimitačným
protokolom z 29. januára 2004 odovzdané majetkové právo k niektorým stavbám stojacim
na týchto pozemkoch). Keďže právoplatnosťou uznesenia bývalého Okresného súdu
v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/1946 sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti matka
sťažovateliek, neexistuje žiadna iná právna skutočnosť, na základe ktorej by štát nadobudol
vlastníctvo k nehnuteľnosti po tomto dni (štátu preto nesvedčí žiadny titul nadobudnutia),
a keďže matka sťažovateliek nehnuteľnosť za svojho života nepreviedla už inej osobe,
žalovaní nemôžu byť vlastníkom nehnuteľnosti. Naopak, keďže matka sťažovateliek po
svojom vysťahovaní sa do Izraela v roku 1949 tam 17. septembra 1978 zomrela bez
zanechania závetu, jej zákonnými dedičmi sú sťažovateľky ako jej deti a žalobkyňa
v 3. rade ako jediný závetný dedič po bratovi sťažovateliek A., a to každý rovným dielom.
Vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudli sťažovateľky a ich brat smrťou svojej matky
a žalovaná v 3. rade smrťou svojho manžela.
Okresný súd o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 203/2002-281
z 30. marca 2005 tak, že žalobu sťažovateliek zamietol a konanie o nároku žalobkyne
v 3. rade zastavil. Vychádzal z toho, že z vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že
bývalý Okresný súd v Bratislave v konaní sp. zn. Nc. VIII 326/46 reštitučnému návrhu
matky sťažovateliek a ďalších osôb právoplatne vyhovel, avšak následne na návrh
generálneho prokurátora Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
rozsudkom č. k. Cz II. 16/50-5 z 21. decembra 1950 zistil, že uvedeným rozsudkom
bývalého Okresného súdu v Bratislave bol porušený zákon, uznesením č. k. Cz II. 16/50-Nc
z 13. februára 1953 jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto
konaní bol reštitučný návrh rozhodnutím bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn.
14 No 219/51 z 25. októbra 1954 zamietnutý, pretože neboli splnené podmienky reštitúcie,
a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 1955. Z dokazovania ďalej
vyplynulo, že nehnuteľnosti boli skonfiškované podľa § 1 ods. 4 dekrétu prezidenta
republiky č. 108/1945 rozhodnutím bývalého Národného výboru v B. č. 122589/VIII/1946 z
3. októbra 1946, a to k 30. októbru 1945, pričom toto rozhodnutie bolo doplnené
rozhodnutím č. 122589/VIII/46 z 11. novembra 1948. Z uvedeného okresný súd vyvodil
záver, podľa ktorého je nesporné, že nehnuteľnosť legitímne prešla do vlastníctva štátu
a neskôr do vlastníctva žalovaného, resp. žalovaných, a zrejmé je i to, že matka
sťažovateliek, resp. sťažovateľky, všetky zastúpené opatrovníkom (bol ním J. M.,
zamestnanec bývalého Ľudového súdu v Bratislave, pozn.) neboli v reštitučnom konaní
úspešné, pretože ich návrh bol napokon bývalým Ľudovým súdom v Bratislave právoplatne
zamietnutý.
Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľky 26. septembra 2005 odvolanie, ktorým
žiadali odvolací súd, aby rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe vyhovel. Sťažovateľky
poukázali na to, že matka sťažovateliek s nimi ako maloletými deťmi boli ako osoby
židovského pôvodu po skončení druhej svetovej vojny v Československu v neznesiteľnej
situácii, ostali bez prostriedkov a bez domova, na získanie ktorých mali právny nárok,
a v tejto situácii v kontexte nastupujúceho komunistického režimu a spôsobu fungovania
komunistických inštitúcii, ktoré konali svojvoľne a zaujato voči osobám židovského
pôvodu, im neostalo iné, než sa v roku 1949 vysťahovať do Izraela. Pokiaľ okresný súd
zabezpečil archívne dôkazy, z ktorých vyplynulo, že rozsudok bývalého Okresného súdu
v Bratislave, ktorým bolo právoplatne vyhovené reštitučnému návrhu matky sťažovateliek
a samotných sťažovateliek, bol následne zrušený, okresný súd nevzal do úvahy, že toto
konanie sa uskutočnilo bez prítomnosti a bez vedomostí sťažovateliek, resp. ich matky
o jeho priebehu, ktoré sa takto nemali možnosť účinne brániť. O rozhodnutí bývalého
Ľudového súdu v Bratislave sa matka sťažovateliek nikdy už nedozvedela a sťažovateľky sa
o ňom dozvedeli až v konaní pred okresným súdom. Postup generálneho prokurátora,
najvyššieho súdu a bývalého Ľudového súdu v Bratislave bol účelový, spolitizovaný,
motivovaný židovským pôvodom matky sťažovateliek a samotných sťažovateliek
a porušoval aj v tom čase ústavou garantované základné práva účastníkov na spravodlivý
proces a na ochranu vlastníctva.
Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 rozsudok
okresného súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že okresný súd dostatočne zistil skutkový
stav veci, vec správne právne posúdil, a preto sa s jeho rozhodnutím stotožnil. Nad rámec
dôvodov okresného súdu poukázal krajský súd i na to, že sťažovateľky sa mali navyše
podanou žalobou domáhať určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich matke, a nie
priamo určenia, že ony sú jej podielovými spoluvlastníčkami, ako aj na to, že v konaní
zjavne nebol úplný okruh účastníkov, keď účastníkmi konania neboli právni nástupcovia
ostatných pôvodných podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľky najprv poukázali na to, že
v reštitučnom konaní vedenom pôvodne na návrh matky sťažovateľov bol jej návrh
v priebehu reštitučného konania modifikovaný tak, že nárok na vrátenie nehnuteľnosti si
uplatnila nielen matka sťažovateliek, ale aj sťažovateľky samotné a ich brat A., ako aj dedič
po K. M. – E. H. Bývalý Okresný súd v Bratislave svojím právoplatným rozhodnutím
sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. R II 118/49-22 z 25. apríla 1949 vyhovel už takto modifikovanému návrhu
a následne sa sťažovateľky, ich brat a matka v roku 1949 ujali svojich vlastníckych práv
k nehnuteľnosti, čo je potvrdené korešpodenciou matky sťažovateliek s advokátom dr. H.
L., ktorý ju v reštitučnom konaní zastupoval. Z uvedeného je podľa názoru sťažovateliek
zrejmé, že neobstojí argumentácia krajského súdu, pokiaľ ide o jeho záver, že ak
sťažovateľky odvodzujú svoje vlastnícke právo od vlastníckeho práva ich matky, po ktorej
mali dediť, mali sa správne domáhať určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich
matke, pretože v reštitučnom konaní nadobudli samotné sťažovateľky vlastnícke právo
originálnym spôsobom na základe v reštitučnom konaní vydaného rozhodnutia, a preto bola
ich žaloba, resp. jej petit, správna. Sťažovateľky ďalej poukázali obdobne ako v odvolaní
proti rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 203/2002 -281 z 30. marca 2005 na to, že postup
generálneho prokurátora, najvyššieho súdu a bývalého Ľudového súdu v Bratislave bol
spolitizovaný, motivovaný židovským pôvodom matky sťažovateliek a samotných
sťažovateliek a porušoval aj v tom čase ústavou garantované práva účastníkov na
spravodlivý proces a na ochranu vlastníctva.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327
z 11. novembra 2008 odôvodnili sťažovateľky tým, že krajský súd nevzal do úvahy, že
konanie najvyššieho súdu a bývalého Ľudového súdu v Bratislave, v dôsledku ktorého došlo
k zrušeniu právoplatného bývalého Okresného súdu v Bratislave rozhodnutia sp. zn.
Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, prebehlo bez vedomosti o ňom u matky sťažovateliek
so značným časovým odstupom potom, ako bolo reštitučnému návrhu matky sťažovateliek
vyhovené, a že generálny prokurátor v tom čase mohol napadnúť sťažnosťou prakticky
akékoľvek rozhodnutie súdu a bez časového obmedzenia. O existencii rozhodnutia
najvyššieho súdu a naň nadväzujúceho rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sa
sťažovateľky dozvedeli až bezprostredne pred rozhodnutím o ich žalobe okresným súdom,
pričom o existencii tohto rozhodnutia nemali vedomosť nie z vlastnej viny, ale v dôsledku
porušovania ich práv štátnymi orgánmi. Keďže žalovaní v konaní pred okresným súdom
o existencii týchto rozhodnutí vedeli a sťažovateľky sa o ňom dozvedeli až pred
rozhodnutím okresného súdu, bol porušený princíp rovnosti zbraní. Porušený bol i princíp
právnej istoty, a to preto, že najvyšší súd a bývalý Ľudový súd v Bratislave zasiahli svojimi
rozhodnutiami do právoplatne rozhodnutej veci a účinkov rozhodnutia, z ktorého bolo
zrejmé, že sťažovateľkám a ich matke bolo priznané vlastníctvo k nehnuteľnosti, a tým
porušili aj princíp právnej istoty, na čo neprihliadol ani krajský súd. Tým, že okresný súd
a ani krajský súd neprihliadli, hoci tak boli povinné urobiť, na nezákonnosť postupu
najvyššieho súdu a bývalého Ľudového súdu v Bratislave, ktoré inak nie je možné
preskúmať či zrušiť, porušili právo sťažovateliek na prístup k súdu.
K porušeniu práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu došlo rozsudkom
krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 z dôvodu, že nehnuteľnosť
bola nepochybne vlastníctvom rodiny sťažovateliek pred rokom 1939, vlastníckeho práva
k nej sa sťažovateľky a ich matka znova ujali po právoplatnosti rozhodnutia bývalého
Okresného súdu v Bratislave rozhodnutia sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, o jeho
odňatí nemali žiadnu vedomosť, boli presvedčené o existencii svojho vlastníctva, a tak im
svedčala minimálne legitímna nádej aj na jeho potvrdenie v konaní pred krajským súdom
určením, že sťažovateľky sú vlastníčkami nehnuteľnosti. Podľa názoru sťažovateliek tu
nejde o prípad, vo vzťahu ku ktorému by platilo, že majetkom v zmysle čl. 1 dodatkového
protokolu nie je nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon nie je
efektívny ako v sťažnosti č. 42527/98 pred Európskym súdom pre ľudské práva Princ Hans
Adam II v. Nemecko, pretože v prípade sťažovateliek nejde o bývalé vlastnícke právo, ale
o reálne judikované vlastníctvo rozhodnutím bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn.
Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949. Ak krajský súd túto skutočnosť nerešpektoval a žalobu
sťažovateliek zamietol, potvrdil tým rozhodnutie bývalého Ľudového súdu v Bratislave
sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 bez toho, aby zohľadnil jeho protiprávnosť, a tým
zasiahol do práva sťažovateliek pokojne užívať ich majetok. Takéto rozhodnutie nebolo
odôvodnené všeobecným záujmom, krajský súd neskúmal ani len samotnú existenciu
verejného záujmu a svojím rozhodnutím porušil i princíp spravodlivej rovnováhy medzi
všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou základných práv jednotlivca.
K porušeniu práva sťažovateliek na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru došlo podľa tvrdení sťažovateliek tým, že krajský súd nesprávne aplikoval
ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď dospel
k záveru, že je viazaný právoplatným rozhodnutím bývalého Ľudového súdu v Bratislave
sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954, pretože podľa názoru sťažovateliek z tohto
ustanovenia nevyplýva, že krajský súd bol viazaný uvedeným rozhodnutím, ale naopak toto
ustanovenie je potrebné vykladať tak, že krajský súd mal sám zhodnotiť všetky okolnosti
rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn.
14 No 219/51 z 25. októbra 1954 vrátane tých, ktoré svedčili o nezákonnosti jeho
rozhodnutia a jeho rozpore s vtedy platnou ústavou. Ak by krajský súd aplikoval
ustanovenie § 135 ods. 1 OSP takýmto spôsobom, iba takáto aplikácia by bola v súlade
s ústavou a iba takýto výklad by bol ústavne konformný. Iba v prípade preskúmania
rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954
krajským súdom by bolo naplnené právo sťažovateliek na účinný prostriedok nápravy
vo vzťahu k porušeniu ich práva vlastniť majetok týmto rozhodnutím.
Rozsudok krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 nadobudol
právoplatnosť 3. februára 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľky vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdili, že rozsudkom krajského súdu č. k.
8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 došlo k porušeniu jednak ich základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a jednak k porušeniu ich práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s právom
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľky vo svojej sťažnosti predovšetkým tvrdili, že rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 bolo porušené ich základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preto, že týmto
rozsudkom došlo k porušeniu princípu právnej istoty, rovnosti zbraní a práva na prístup
k súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd ešte prv, než sa zaoberal argumentáciou sťažovateliek, skúmal, či
spôsob, akým sa sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi domáhali rozhodnutia
o tom, že sú vlastníčkami nehnuteľnosti (podanie určovacej žaloby), bol spôsobom
prípustným a súladným s právnym poriadkom, teda inak povedané, či slovenský právny
poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného
zákonodarstva v prípade, ak si sťažovateľky, ktoré nevyužili možnosť uplatniť si svoj nárok
na základe reštitučných predpisov, podali žalobu, ktorou žiadali určiť, teda deklarovať,
existenciu svojho vlastníckeho práva.
Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten
účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho
dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa
svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné
predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb
určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod.] (III. ÚS 178/06).
Keďže ústavný súd nemá dôvod od tohto svojho už skôr vysloveného názoru upustiť,
konštatuje, že aj v prípade sťažovateliek prichádzala do úvahy žaloba opierajúca sa
o všeobecné predpisy občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie existencie
vlastníckeho práva. Takto podanú žalobu sťažovateliek boli preto všeobecné súdy povinné
prerokovať a o nej rozhodnúť, pričom predpokladom vyhovenia takejto žalobe, okrem
správnosti formulovania petitu žaloby a splnenia ostatných formálnych podmienok na
vedenie konania, bolo aj to, že sťažovateľky by v konaní preukázali, že v čase rozhodovania
všeobecných súdov ich vlastnícke právo k nehnuteľnosti trvá, hoci zápis v katastri
nehnuteľností tomu nezodpovedá.
Keďže ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom, z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Sťažovateľky v časti sťažnosti, ktorou namietali porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, argumentovali tým, že rozsudkom krajského súdu bol porušený princíp
rovnosti zbraní z dôvodu, že na rozdiel od žalovaných nemali k dispozícii rozhodnutie
bývalého Ľudového súdu v Bratislave a jemu predchádzajúce zrušovacie rozhodnutia
nadriadených súdov a s týmito sa oboznámili až v priebehu konania pred okresným súdom
v roku 2005; princíp právnej istoty preto, že stav nastolený právoplatným rozhodnutím
bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 bol
zmenený so značným časovým odstupom na základe mimoriadneho opravného prostriedku,
podmienky uplatnenia ktorého boli koncipované mimoriadne široko, pričom krajský súd
uvedené nezohľadnil, ako aj z dôvodu, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo
porušené ich právo na prístup k súdu, keď zrejme neexistuje spôsob, akým dosiahnuť
zrušenie právoplatného rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn.
14 No 219/51 z 25. októbra 1954, keď navyše ich žaloba bola zamietnutá, i preto, že sa
z formálnych dôvodov nemohli domáhať určenia, že priamo ony sú podielové
spoluvlastníčky nehnuteľnosti, hoci z rozhodnutia bývalého Okresného súdu v Bratislave
sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 je zrejmé, že i sťažovateľky na jeho základe
nadobudli originálnym spôsobom spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti.
Vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateliek považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že podľa jeho názoru niet príčinnej súvislosti medzi porušením základného práva na
súdnu ochranu sťažovateliek z dôvodov uvedených sťažovateľkami spočívajúcich
v porušení princípu právnej istoty, ako aj princípu rovnosti zbraní a rozsudkom krajského
súdu. Je to tak preto, že ani samotné sťažovateľky sa nesťažujú v súvislosti s obsahom
rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954
a jemu predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutí nadriadených súdov na postup krajského
súdu, resp. okresného súdu v konaní, z ktorého pochádza napadnuté rozhodnutie, tvrdia iba
to, že tieto rozhodnutia mal údajne k dispozícii, resp. o nich vedel žalovaný dlhší čas, než
sťažovateľky. V samotnej okolnosti, dôsledkom nedostatku v konaní akého subjektu sa tak
stalo, už ústavný súd nepovažuje za významné. Nepochybne sťažovateľky v čase
rozhodovania okresného súdu i krajského súdu obsah rozhodnutia bývalého Ľudového súdu
v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 a jemu predchádzajúcich zrušujúcich
rozhodnutí nadriadených súdov poznali a na ich obsah reagovali aj v odvolaní podanom
proti rozsudku okresného súdu. Ostatne, ani zo sťažnosti sťažovateliek nevyplýva opak.
Podľa názoru ústavného súdu, ku ktorému dospel po preskúmaní obsahu spisu okresného
súdu sp. zn. 10 C 203/2002, nemožno ani s ohľadom na obsah sťažnosti doručenej
ústavnému súdu dospieť k záveru, že v tomto konaní došlo k porušeniu princípu rovnosti
zbraní. Ústavný súd nezistil ani existenciu príčinnej súvislosti medzi údajným porušením
princípu právnej istoty a rozsudkom krajského súdu. Krajský súd svojím rozhodnutím
princíp právnej istoty z dôvodov uvádzaných sťažovateľkami nemohol porušiť, pretože jeho
rozhodnutie nemohlo zasiahnuť do účinkov rozhodnutia bývalého Okresného súdu
v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, pretože toto rozhodnutie bolo
zrušené už v čase pred rozhodovaním krajského súdu vo veci sp. zn. 8 Co 12/2006. Pokiaľ
ide o právo sťažovateliek na prístup k súdu, ústavný súd poukazuje na to, že porušenie
práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ústavy by v prípade sťažovateliek
prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby podmienky na prístup k súdu ustanovené Občianskym
súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne
neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd tieto všeobecné
podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľkám zjavne svojvoľne alebo
diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej
ochrany. V prípade sťažovateliek k takej situácii nedošlo, sťažovateľky v konaní pred
okresným súdom i krajským súdom vystupovali ako žalobkyne, mali priznané postavenie
účastníkov súdneho konania a krajský súd o ich návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie
v súlade s ich predstavami.
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateliek vo vzťahu k tej časti odôvodnenia rozsudku
krajského súdu, z ktorej vyplýva, že žaloba sťažovateliek nebola v súlade s procesnými
predpismi, pokiaľ sa ňou nedomáhali určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich
matke, ale priamo určenia, že ony sú jej podielovými spoluvlastníčkami, podľa názoru
ústavného súdu by tento právny názor krajského súdu nepochybne obstál vo vzťahu
k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti, o ktorom sťažovateľky tvrdia, že patril ich
matke ku dňu jej smrti, avšak neobstál by vo vzťahu k tým spoluvlastníckym podielom,
ktoré mali nadobudnúť podľa svojich tvrdení priamo sťažovateľky na základe rozhodnutia
bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949.
Základom argumentácie sťažovateliek, ktoré tvrdia, že rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 došlo k porušeniu ich základného práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, je ich tvrdenie o tom, že krajský súd sa mal
vysporiadať s právoplatným rozhodnutím bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn.
14 No 219/51 z 25. októbra 1954 a jemu predchádzajúcimi zrušujúcimi rozhodnutiami
nadriadených súdov tak, že ich existenciu nevezme do úvahy, pretože boli protiprávne.
Dôvodmi, pre ktoré tak mal krajský súd postupovať, je potom to, že tieto rozhodnutia boli
vydané v období, v ktorom dochádzalo na území Československa vo všeobecnosti
k porušovaniu základných práv, tieto rozhodnutia boli vydané účelovo, ich vydaniu
predchádzalo podanie mimoriadneho opravného prostriedku generálneho prokurátora,
ktorého možnosť podania bola takmer neobmedzená, rozhodnutie bývalého Okresného súdu
v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 bolo zrušené so značným časovým
odstupom, keď uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. R II 118/49-22 z 25. apríla 1949
bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. februára 1953,
a najmä z dôvodu, že sťažovateľky, resp. ich matka bola židovského pôvodu.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327
z 11. novembra 2008, krajský súd sa s rozhodnutím okresného súdu stotožnil, keď dospel
k záveru, že okresný súd „za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných dôkazov,
a to najmä oboznámením obsahu súdnych rozhodnutí nachádzajúcich sa v spise bývalého
Ľudového súdu Bratislava číslo sp. zn. 14 No 219/51, a keď navrhovateľky v 1. a 2. rade ani
v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého
stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne
zistený skutkový stav aj správne právne posúdil a návrh navrhovateliek na požadované
určenie ich vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam zamietol, rozhodol vecne
správne“. Ako vyplýva z rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 203/2002-281 z 30. marca
2005, ten žalobu zamietol s poukazom na to, že „z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že
právna predchodkyňa navrhovateliek a navrhovateľky zastúpené opatrovníkom neboli
úspešné v reštitučnom konaní“.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho
odôvodnenia. Ústavný súd preto posudzoval ďalej napadnuté rozhodnutie okresného súdu
z hľadiska, či nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvoľnosti.
Z už citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tak okresný súd,
ako aj krajský súd vychádzali z toho, že právoplatné uznesenie bývalého Ľudového súdu
v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 im nepatrí v žiadnom prípade
preskúmavať, a sú ním viazané. Podľa názoru ústavného súdu principiálne nemožno
pripustiť preskúmavanie právoplatných rozsudkov vydaných v období neslobody mimo
prípadov, v ktorých bolo možné takéto rozsudky podľa platnej právnej úpravy zrušiť
a preskúmať.
Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k.
8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 uviedol i ďalší významný argument pre zamietnutie
žaloby sťažovateliek:
«Ďalším dôvodom, pre ktorý by však musel súd návrh v tejto veci zamietnuť je aj
skutočnosť, že ak sa navrhovateľky v 1. a 2. rade, po tom, ako navrhovateľka v 3. rade
zobrala svoj návrh späť (správne tu však mal súd prvého stupňa konanie o jej návrhu
zastaviť podľa § 96 ods. 1 O. s. p.) domáhali určenia, že každá z nich je spoluvlastníčkou
predmetnej nehnuteľnosti s veľkosťou podielu ½ k celku, a teda týmto návrhom sa takéhoto
určenia nedomáhali všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po pôvodných spoluvlastníkoch
tejto nehnuteľnosti, išlo tu o nedostatok ich aktívnej vecnej legitimácie v konaní, pretože
vlastníctvo k nehnuteľnosti sa v súdnom konaní musí vždy uplatňovať návrhom smerujúcim
proti všetkým jej formálnym vlastníkom, resp. spoluvlastníkom a zároveň má byť
uplatňované všetkými, do úvahy prichádzajúcimi jej spoluvlastníkmi (v prípade, ak by toto
ich vlastnícke právo bolo potvrdené v dedičskom konaní).
Okruh účastníkov je tak daný na strane odporcov tými, ktorí sú zapísaní v príslušnom
katastri nehnuteľností ako vlastníci určitej nehnuteľnosti a na strane navrhovateľov tými,
ktorí o sebe tvrdia, že vlastnícke právo nadobudli iným spôsobom, resp. ho odvodzujú od
svojich právnych predchodcov.
Nesprávny bol teda procesný postup navrhovateliek ohľadne účastníctva
navrhovateľky v 3. rade, pokiaľ táto už nechcela byť účastníčkou tohto konania na strane
navrhovateľov, a tak „svoje práva vyplývajúce zo spoluvlastníctva nehnuteľností“ previedla
v prospech navrhovateliek v 1. a 2. rade (čestné prehlásenie z 2. 12. 2002) a nežiadala, aby
súd určil, že je podielovou spoluvlastníčkou tejto nehnuteľnosti v 1/3 (hoci ňou nikdy nebola
a tak tieto „jej práva“ nemohla ani platne previesť na navrhovateľky v 1. a 2. rade), pretože
vzhľadom na uvedenú zásadu potreby vecnej legitimácie účastníkov v súdnom spore, bolo
potom len vecou navrhovateliek v 1. a 2. rade, ktoré vo svojom návrhu vymedzujú okruh
účastníkov konania, aby navrhovateľku v 3. rade, pokiaľ sa táto už nemienila zúčastňovať
konania na strane navrhovateľov, označili ako účastníčku na strane odporcov. Určovací
výrok rozsudku má totiž účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania a nie aj voči tretím
osobám. Ak má teda na jeho základe dôjsť k zmene zápisu o vlastníctvo v evidencii
nehnuteľností, resp. v katastri nehnuteľností, je bezpodmienečne potrebné, aby bol
vyhlásený v konaní, v ktorom osoba zapísaná ako vlastník, bola jeho účastníkom
(R 65/1972).
O rovnaký nedostatok vecnej legitimácie sa potom jednalo aj v prípade opomenutia
E. H., ako dediča po jeho sestre K. M., pôvodnej spoluvlastníčke uvedenej nehnuteľnosti v
¼, resp. jeho právnych nástupcov, keď ani v tomto prípade navrhovateľky v 1. a 2. rade
nevymedzili v návrhu dostatočne okruh účastníkov tohto súdneho konania.
O týchto nedostatkoch ich návrhu, vedúcich v konečnom dôsledku k jeho zamietnutiu,
resp. o spôsobe jeho odstránenia, nemohol ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd
poskytnúť navrhovateľkám ani poučenie v zmysle § 5 O. s. p., predovšetkým z dôvodu, že
poučovacia povinnosť súdu je obmedzená na poučenie účastníkov o ich procesných právach
a povinnostiach (procesných úkonoch, ktoré môžu vykonať, ich dôsledkoch a procesnom
postupe). Zo žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť
povinnosť súdu poučiť navrhovateľa o tom, že odporca nie je v spore pasívne legitimovaný
(prípadne o tom, že prichádzajú do úvahy aj ďalší účastníci na strane odporcu), pretože by
to už nebolo poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom
práve, ktoré súd nie je povinný a ani oprávnený poskytnúť (R 38/1994).
Rovnako nebolo zo strany súdu možné a nebolo by to ani zákonné (vychádzajúc
zo zásady rovnosti účastníkov konania) poskytnúť navrhovateľkám poučenie o možnosti
navrhnúť pristúpenie prípadných ďalších právnych nástupcov pôvodných spoluvlastníkov
predmetnej nehnuteľnosti do konania i z dôvodu, že navrhovateľky boli zastúpené od
počiatku advokátom a v takomto prípade súdy v zmysle ust. § 5 vety druhej O. s. p.
poučovaciu povinnosť nemajú.»
S poukazom na uvedenú argumentáciu krajského súdu, s ktorou sa aj ústavný súd
stotožňuje, je zrejmé, že už len preto, že sťažovateľky neoznačili úplný okruh účastníkov
konania, teda všetkých právnych nástupcov po bývalých podielových spoluvlastníkoch
nehnuteľnosti, je nevyhnutné považovať rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bola
žaloba sťažovateliek zamietnutá, za správne, pretože podanie určovacej žaloby, ktorá
nerešpektuje uvedené základné formálne predpoklady, nemôže viesť k pozitívnemu
rozhodnutiu pre žalobcov. Odôvodnenosť požiadavky úplnosti okruhu účastníkov konania
o určovacej žalobe je daná najmä ochranou základných práv právnych nástupcov ostatných
podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Na vyvrátenie tohto dôvodu na zamietnutie
žaloby ostatne ani sťažovateľky vo svojej sťažnosti nepredložili ústavnému súdu žiaden
argument, ktorý by odôvodňoval porušenie ich základných práv takouto aplikáciou
príslušných ustanovení upravujúcich formálne predpoklady konania o určovacej žalobe.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý rozsudok
krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo
nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako
nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. princípov, ktoré sťažovateľky namietajú. V konečnom dôsledku
však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského
súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená
len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj
keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny záver
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad krajským súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť vo vzťahu k napadnutému porušeniu základného práva sťažovateliek na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru odmietnuť podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Namietané porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu
Sťažovateľky ďalej v sťažnosti namietali aj porušenie svojho práva na majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327
z 11. novembra 2008 z toho dôvodu, že nehnuteľnosť predstavuje „majetok“ v zmysle čl. 1
dodatkového protokolu a v dôsledku rozsudku krajského súdu boli tohto majetku zbavené
bez dodržania podmienok vyplývajúcich z čl. 1 dodatkového protokolu. Tvrdili, že
nehnuteľnosť bola vlastníctvom rodiny sťažovateliek pred rokom 1939, vlastníckeho práva
k nej sa sťažovateľky a ich matka znova ujali po právoplatnosti rozhodnutia bývalého
Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, o jeho neskoršom
odňatí nemali žiadnu vedomosť, boli presvedčené o existencii svojho vlastníctva, a tak im
svedčala minimálne legitímna nádej aj na jeho potvrdenie v konaní pred krajským súdom.
U sťažovateliek pritom nešlo iba o „nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého
výkon nie je efektívny“, pretože v ich prípade nejde o bývalé vlastnícke právo, ale o reálne
judikované vlastníctvo rozhodnutím bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII
326/46 z 18. januára 1949. Ak krajský súd túto skutočnosť nerešpektoval a žalobu
sťažovateliek zamietol, potvrdil tým rozhodnutie bývalého Ľudového súdu v Bratislave
sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 bez toho, aby zohľadnil jeho protiprávnosť, a tým
zasiahol do ich práva pokojne užívať ich majetok. V ďalšej časti argumentácie potom
sťažovateľky odôvodňujú, že pre odňatie majetku neboli splnené podmienky vyplývajúce
z čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnosti platilo, že ide
o „majetok“ sťažovateliek v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.
Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo
právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,
ku ktorému nadobudnutie vlastníctva môže fyzická alebo právnická osoba legitímne
očakávať.
Ako je z tvrdení sťažovateliek zrejmé, podľa ich názoru im svedčila minimálne
legitímna nádej na nadobudnutie ich majetku, resp. na určenie, že ide o ich existujúci
majetok. Tieto tvrdenia sťažovateliek by mohli byť správne iba v prípade, ak by ich
vlastnícke právo k nehnuteľnosti ostalo dosiaľ zachované, alebo v prípade, ak by
sťažovateľky skutočne splnili všetky podmienky stanovené právnymi predpismi pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prípade, ak svoje vlastnícke právo
medzičasom stratili. Sťažovateľky uznávajú, že svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti
stratili rozhodnutím bývalého Ľudového súdu v Bratislave, toto rozhodnutie však považujú
za také, ktoré do úvahy nemal vziať krajský súd pri svojom rozhodovaní s ohľadom na
okolnosti, za ktorých bolo vydané a ktoré sťažovateľky popísali v sťažnosti.
Ako už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateliek o porušení čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že principiálne nemožno
pripustiť preskúmavanie právoplatných rozsudkov vydaných v období neslobody okrem
prípadov, v ktorých bolo možné takéto rozsudky podľa platnej právnej úpravy preskúmavať.
Ak rozsudok bývalého Ľudového súdu v Bratislave nepatrilo preskúmavať krajskému súdu
a bol ním viazaný, potom vo vzťahu k nehnuteľnosti nemohlo ísť ani o existujúci majetok
sťažovateliek.
Dôsledkom uvedeného záveru je konštatovanie, že matka sťažovateliek stratila svoje
vlastníctvo k nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy, ktorou nehnuteľnosť nadobudli
manželia G. v roku 1939.
Ostalo teda preskúmať, či sťažovateľkám patrila aspoň legitímna nádej na
znovunadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
K obnoveniu zaniknutého vlastníckeho práva v dôsledku jeho prechodu na štát
v období totalitného režimu na Slovensku podľa slovenského právneho poriadku
nedochádza automaticky, ale iba za splnenia zákonných podmienok. V situácii, keď tieto
zákonné podmienky neboli splnené, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na
nadobudnutie nehnuteľnosti. Sťažovateľky nemohli v čase vydania rozhodnutia krajského
súdu legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že znova získajú vlastnícke
právo k nehnuteľnosti. Iba skutočnosť, že sťažovateľky, resp. ich právna predchodkyňa bola
pred rokom 1939 podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, nezakladá bez ďalšieho
legitímnu nádej sťažovateliek na nadobudnutie vlastníctva v prípade, ak ich právna
predchodkyňa svoje vlastníctvo stratila ešte počas svojho života.
Z uvedených dôvodov sťažovateľkám nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani
legitímna nádej na nadobudnutie majetku, a preto ani rozhodnutím krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu ich práva na majetok tak, ako je toto právo garantované v čl. 1
dodatkového protokolu. Za situácie, keď sťažovateľka nemala majetok v zmysle čl. 1
dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, či bola majetku zbavená, resp.
či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok ustanovených v čl. 1 dodatkového
protokolu.
Ústavný súd v týchto súvislostiach poukazuje i na rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva, z ktorých vyplýva, že zbavenie majetku je jednorázovým aktom, ktorý
nezakladá pokračujúcu situáciu zbavenia vlastníckeho práva (Smoleanu v. Rumunsko,
rozsudok z 3. decembra 2003, ods. 46, Lindner a Hemmermayer v. Rumunsko, rozsudok
z 3. decembra 2003, ods. 40), a majetkom podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je ani
nádej, že dávno vyhasnuté vlastníctvo ožije.
Aj z týchto dôvodov a časovej pôsobnosti neprislúcha ústavnému súdu posudzovať
z hľadiska rešpektovania základných práv samotný spôsob, akým matka sťažovateliek svoje
vlastníctvo stratila, bez ohľadu na to, či sa tak stalo v roku 1939, alebo v roku 1954.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, ak sťažovateľky vo svojej sťažnosti dôvodili tým,
že vo vzťahu k nim nejde o prípad, že „mali iba nádej na uznanie bývalého vlastníckeho
práva, ktorého výkon nie je už dlhodobo efektívny“, a to preto, že ich vlastníctvo bolo
judikované bývalým Okresným súdom v Bratislave rozhodnutím sp. zn. Nc VIII 326/46
z 18. januára 1949, podľa názoru ústavného súdu takáto argumentácia neobstojí, pretože
toto rozhodnutie bolo zrušené v dôsledku uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 13. februára 1953. Počínajúc dňom zrušenia rozhodnutia bývalého Okresného súdu
v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 ostala sťažovateľkám iba nádej na
uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorá však v čase rozhodovania krajského súdu
nemala oporu v právnych predpisoch.
Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu označeného práva sťažovateliek pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa
namietalo, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateliek aj v tejto jej časti podľa §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Namietané porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu
K porušeniu práva sťažovateliek na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 došlo
podľa ich tvrdení tým, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 135 OSP, keď
dospel k záveru, že je viazaný právoplatným rozhodnutím bývalého Ľudového súdu
v Bratislave sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954, pretože podľa názoru sťažovateliek
z tohto ustanovenia nevyplýva, že krajský súd bol viazaný uvedeným rozhodnutím, ale
naopak, toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že krajský súd mal sám zhodnotiť všetky
okolnosti rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave
sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 vrátane tých, ktoré svedčili o nezákonnosti jeho
rozhodnutia a jeho rozpore s vtedy platnou ústavou.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd považuje za potrebné najprv zdôrazniť, že v situácii, keď konštatoval, že
rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 12/2006-327 z 11. novembra 2008 nemohlo byť
porušené právo sťažovateliek na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez
významu otázka porušenia čl. 13 dohovoru v spojení s porušením tohto práva.
Napriek tomu však ústavný súd považuje za významné zaujať stanovisko aj
k relevantnej argumentácii sťažovateliek. V prvom rade ústavný súd zisťuje, že niet žiadnej
súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu, ktorým bol (ako už bolo konštatované riadne
a ústavne-konformným spôsobom) preskúmaný rozsudok okresného súdu a údajným
porušením práva sťažovateliek na účinný prostriedok nápravy. Ani samotná argumentácia
sťažovateliek nenaznačuje opak, keď je založená obdobne ako ich argumentácia vo vzťahu
k tvrdenému porušeniu práva na prístup k súdu na myšlienke, že krajský súd bol povinný
preskúmavať znovu v konaní správnosť a zákonnosť dôvodov, pre ktoré návrh matky
sťažovateliek a samotných sťažovateliek na reštitúciu ich majetku zamietol bývalý Ľudový
súd v Bratislave právoplatným uznesením sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954.
Nemožnosť takéhoto prieskumu je daná práve účinkami právoplatnosti tohto rozhodnutia,
ktoré vylučujú nielen to, aby opätovne všeobecný súd bez predchádzajúceho zrušenia
rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave rozhodoval o nároku sťažovateliek na
reštitúciu majetku, ale vylučujú aj možnosť posúdiť ako otázku predbežnú oprávnenosť
reštitučného nároku sťažovateliek uplatneného v konaní pred bývalým Okresným súdom
v Bratislave. Výrokom právoplatného uznesenia bývalého Ľudového súdu v Bratislave
sp. zn. 14 No 219/51 z 25. októbra 1954 bol viazaný nielen krajský súd, ale boli a sú ním
viazané aj samotné sťažovateľky, ktoré boli, ako to vyplýva aj z obsahu tohto rozhodnutia
bývalého Ľudového súdu v Bratislave, účastníčkami konania, v ktorom bola právoplatne
vyriešená otázka platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti manželom G. v roku 1939.
Pre úplnosť ústavný súd ešte k tvrdeniam sťažovateliek pripisujúcich osobitný
význam skutočnosti, že rozhodnutie bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn.
Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 nadobudlo právoplatnosť a až následne s istým časovým
odstupom bolo zrušené po podaní mimoriadneho opravného prostriedku, poznamenáva, že
toto rozhodnutie okresného súdu síce z procesného hľadiska všeobecne zaväzovalo, avšak
nemohlo zmeniť predprocesný hmotnoprávny vzťah, ktorý sa znova prejavil, len čo bolo
toto rozhodnutie neskôr uznané za chybné a v dôsledku toho zrušené.
Pokiaľ sťažovateľky v závere tej časti sťažnosti, v ktorej odôvodňujú porušenie čl. 13
dohovoru, uvádzajú, že ak by ústavný súd dospel k záveru, podľa ktorého krajský súd
správne vychádzal z toho, že je viazaný skoršími rozhodnutiami súdov týkajúcimi sa
nehnuteľnosti vrátane rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn.
14 No 219/51 z 25. októbra 1954, potom sú toho názoru, že príslušné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku sú v rozpore s čl. 13 dohovoru, ústavný súd považuje za
nevyhnutné poukázať na to, že v konaní o sťažnosti mu neprislúcha posudzovať súlad
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s ústavou, pretože takto je ústavný súd
oprávnený postupovať iba v prípade splnenia zákonných predpokladov na začatie konania
o súlade právnych predpisov s ústavou.
Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2009