Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 231/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť H. S., Izrael, a M. F., Izrael, zastúpených S., s. r. o., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -327 z 11. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. S. a M. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2009

doručená sťažnosť H. S., Izrael (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a M. F., Izrael (ďalej

len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva pokojne užívať majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -327

z 11. novembra 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a navrhli vydať nález tohto

znenia:

„1. Právo Sťažovateliek pokojne užívať majetok podľa článku 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný

prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa článku 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46

ods. 1 rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11.

2008, sp. zn. -327, porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11. 2008, sp. zn.

-327 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znovu konal

a rozhodol.

3. Sťažovateľkám sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000 €

pre každú zo Sťažovateliek, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť im do 30 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľkám trovy právneho

zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľky boli ako žalobkyne

v 1. a 2. rade účastníčkami konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“), v ktorom sa spolu so žalobkyňou v 3. rade (ktorá ale v priebehu konania

svoj návrh vzala späť a súd konanie o jej návrhu právoplatne zastavil) domáhali proti

žalovaným, a to mestu B. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a B. samosprávnemu kraju (ďalej

len „žalovaný v 2. rade“) určenia, že každá zo žalobkýň v 1. až 3. rade je podielovou

spoluvlastníčkou v 1/3 k celku (neskôr, že žalobkyne v 1. a 2. rade každá v 1/2 k celku)

nehnuteľnosti, a to parc. č. 2342/1 o výmere 133 m2 zastavané plochy a na nej

nachádzajúcej sa stavby popisné číslo IV-968 nové súp. č. 1660 a parc. č. 2342/2 o výmere

547 m2 záhrady, ktoré boli pôvodne evidované v pozemnoknižnej vložke č. 9865

a v súčasnosti sú evidované ako parcely registra „C“ na LV č. 1, k. ú. S. (ďalej len

„nehnuteľnosť“). Vo svojej žalobe doručenej okresnému súdu 16. decembra 2002 uviedli,

že matka sťažovateliek (a svokra žalobkyne v 3. rade) bola do apríla 1939 jedným

z podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti, pričom ona sama, ako aj ostatní podieloví

spoluvlastníci nehnuteľnosti boli židovského pôvodu a pod tlakom nastupujúceho nacizmu

boli nútení nehnuteľnosť predať občanom nemeckej národnosti Š. G. a jeho manželke P.,

rod. P. (ďalej len „manželia G.“) zmluvou zo 17. apríla 1939. Po oslobodení

Československa bola na nehnuteľnosť uvalená národná správa, následne bola nehnuteľnosť

manželom G. konfiškovaná a jej vlastníctvo prešlo na štát (výmer Národného výboru v B.

č. 71041/VIII-1945 z 18. októbra 1945, uznesenie Národného výboru v B. č. 122589

z 1. októbra 1946, výmer Národného výboru v B. z 11. novembra 1948). Spomedzi

všetkých podielových spoluvlastníkov prežila matka sťažovateliek ako jediná nacistickú

perzekúciu a uplatnila si nárok na jej vrátenie podľa § 6 zákona č. 128/1946 Sb.

o neplatnosti niektorých majetkoprávnych úkonov z doby neslobody a o nárokoch z tejto

neplatnosti a z iných zásahov do majetku v znení neskorších predpisov, a to z dôvodu

neplatnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej prešlo vlastníctvo k nehnuteľnosti na

manželov G., pričom bývalý Okresný súd v Bratislave uznesením sp. zn. Nc VIII 326/1946

jej návrhu vyhovel a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, a preto sa týmto dňom podľa

názoru sťažovateliek stala ich matka vlastníčkou nehnuteľnosti. Žalovaný v 1. rade je

vedený ako vlastník nehnuteľnosti na príslušnom liste vlastníctva na základe § 2 zákona

Slovenskej národnej rady č. o majetku obcí v znení neskorších predpisov,

pričom vlastníkom nehnuteľnosti by mohol byť iba v prípade, ak by vlastníkom

nehnuteľnosti k 1. aprílu 1991 bol štát (žalovanému v 2. rade bolo delimitačným

protokolom z 29. januára 2004 odovzdané majetkové právo k niektorým stavbám stojacim

na týchto pozemkoch). Keďže právoplatnosťou uznesenia bývalého Okresného súdu

v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/1946 sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti matka

sťažovateliek, neexistuje žiadna iná právna skutočnosť, na základe ktorej by štát nadobudol

vlastníctvo k nehnuteľnosti po tomto dni (štátu preto nesvedčí žiadny titul nadobudnutia),

a keďže matka sťažovateliek nehnuteľnosť za svojho života nepreviedla už inej osobe,

žalovaní nemôžu byť vlastníkom nehnuteľnosti. Naopak, keďže matka sťažovateliek po

svojom vysťahovaní sa do Izraela v roku 1949 tam 17. septembra 1978 zomrela bez

zanechania závetu, jej zákonnými dedičmi sú sťažovateľky ako jej deti a žalobkyňa

v 3. rade ako jediný závetný dedič po bratovi sťažovateliek A., a to každý rovným dielom.

Vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudli sťažovateľky a ich brat smrťou svojej matky

a žalovaná v 3. rade smrťou svojho manžela.

Okresný súd o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -281

z 30. marca 2005 tak, že žalobu sťažovateliek zamietol a konanie o nároku žalobkyne

v 3. rade zastavil. Vychádzal z toho, že z vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že

bývalý Okresný súd v Bratislave v konaní sp. zn. Nc. VIII 326/46 reštitučnému návrhu

matky sťažovateliek a ďalších osôb právoplatne vyhovel, avšak následne na návrh

generálneho prokurátora Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)

rozsudkom č. k. Cz -5 z 21. decembra 1950 zistil, že uvedeným rozsudkom

bývalého Okresného súdu v Bratislave bol porušený zákon, uznesením č. k. Cz II. 16/50-Nc

z 13. februára 1953 jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto

konaní bol reštitučný návrh rozhodnutím bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn.

14 No 219/51 z 25. októbra 1954 zamietnutý, pretože neboli splnené podmienky reštitúcie,

a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 1955. Z dokazovania ďalej

vyplynulo, že nehnuteľnosti boli skonfiškované podľa § 1 ods. 4 dekrétu prezidenta

republiky č. 108/1945 rozhodnutím bývalého Národného výboru v B. č. 122589/VIII/1946 z

3. októbra 1946, a to k 30. októbru 1945, pričom toto rozhodnutie bolo doplnené

rozhodnutím č. 122589/VIII/46 z 11. novembra 1948. Z uvedeného okresný súd vyvodil

záver, podľa ktorého je nesporné, že nehnuteľnosť legitímne prešla do vlastníctva štátu

a neskôr do vlastníctva žalovaného, resp. žalovaných, a zrejmé je i to, že matka

sťažovateliek, resp. sťažovateľky, všetky zastúpené opatrovníkom (bol ním J. M.,

zamestnanec bývalého Ľudového súdu v Bratislave, pozn.) neboli v reštitučnom konaní

úspešné, pretože ich návrh bol napokon bývalým Ľudovým súdom v Bratislave právoplatne

zamietnutý.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľky 26. septembra 2005 odvolanie, ktorým

žiadali odvolací súd, aby rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe vyhovel. Sťažovateľky

poukázali na to, že matka sťažovateliek s nimi ako maloletými deťmi boli ako osoby

židovského pôvodu po skončení druhej svetovej vojny v Československu v neznesiteľnej

situácii, ostali bez prostriedkov a bez domova, na získanie ktorých mali právny nárok,

a v tejto situácii v kontexte nastupujúceho komunistického režimu a spôsobu fungovania

komunistických inštitúcii, ktoré konali svojvoľne a zaujato voči osobám židovského

pôvodu, im neostalo iné, než sa v roku 1949 vysťahovať do Izraela. Pokiaľ okresný súd

zabezpečil archívne dôkazy, z ktorých vyplynulo, že rozsudok bývalého Okresného súdu

v Bratislave, ktorým bolo právoplatne vyhovené reštitučnému návrhu matky sťažovateliek

a samotných sťažovateliek, bol následne zrušený, okresný súd nevzal do úvahy, že toto

konanie sa uskutočnilo bez prítomnosti a bez vedomostí sťažovateliek, resp. ich matky

o jeho priebehu, ktoré sa takto nemali možnosť účinne brániť. O rozhodnutí bývalého

Ľudového súdu v Bratislave sa matka sťažovateliek nikdy už nedozvedela a sťažovateľky sa

o ňom dozvedeli až v konaní pred okresným súdom. Postup generálneho prokurátora,

najvyššieho súdu a bývalého Ľudového súdu v Bratislave bol účelový, spolitizovaný,

motivovaný židovským pôvodom matky sťažovateliek a samotných sťažovateliek

a porušoval aj v tom čase garantované základné práva účastníkov na spravodlivý

proces a na ochranu vlastníctva.

Krajský súd rozsudkom č. k. -327 z 11. novembra 2008 rozsudok

okresného súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že okresný súd dostatočne zistil skutkový

stav veci, vec správne právne posúdil, a preto sa s jeho rozhodnutím stotožnil. Nad rámec

dôvodov okresného súdu poukázal krajský súd i na to, že sťažovateľky sa mali navyše

podanou žalobou domáhať určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich matke, a nie

priamo určenia, že ony sú jej podielovými spoluvlastníčkami, ako aj na to, že v konaní

zjavne nebol úplný okruh účastníkov, keď účastníkmi konania neboli právni nástupcovia

ostatných pôvodných podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľky najprv poukázali na to, že

v reštitučnom konaní vedenom pôvodne na návrh matky sťažovateľov bol jej návrh

v priebehu reštitučného konania modifikovaný tak, že nárok na vrátenie nehnuteľnosti si

uplatnila nielen matka sťažovateliek, ale aj sťažovateľky samotné a ich brat A., ako aj dedič

po K. M. – E. H. Bývalý Okresný súd v Bratislave svojím právoplatným rozhodnutím

sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. R II 118/49-22 z 25. apríla 1949 vyhovel už takto modifikovanému návrhu

a následne sa sťažovateľky, ich brat a matka v roku 1949 ujali svojich vlastníckych práv

k nehnuteľnosti, čo je potvrdené korešpodenciou matky sťažovateliek s advokátom dr. H.

L., ktorý ju v reštitučnom konaní zastupoval. Z uvedeného je podľa názoru sťažovateliek

zrejmé, že neobstojí argumentácia krajského súdu, pokiaľ ide o jeho záver, že ak

sťažovateľky odvodzujú svoje vlastnícke právo od vlastníckeho práva ich matky, po ktorej

mali dediť, mali sa správne domáhať určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich

matke, pretože v reštitučnom konaní nadobudli samotné sťažovateľky vlastnícke právo

originálnym spôsobom na základe v reštitučnom konaní vydaného rozhodnutia, a preto bola

ich žaloba, resp. jej petit, správna. Sťažovateľky ďalej poukázali obdobne ako v odvolaní

proti rozsudku okresného súdu č. k. -281 z 30. marca 2005 na to, že postup

generálneho prokurátora, najvyššieho súdu a bývalého Ľudového súdu v Bratislave bol

spolitizovaný, motivovaný židovským pôvodom matky sťažovateliek a samotných

sťažovateliek a porušoval aj v tom čase garantované práva účastníkov na

spravodlivý proces a na ochranu vlastníctva.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -327

z 11. novembra 2008 odôvodnili sťažovateľky tým, že krajský súd nevzal do úvahy, že

konanie najvyššieho súdu a bývalého Ľudového súdu v Bratislave, v dôsledku ktorého došlo

k zrušeniu právoplatného bývalého Okresného súdu v Bratislave rozhodnutia sp. zn.

Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, prebehlo bez vedomosti o ňom u matky sťažovateliek

so značným časovým odstupom potom, ako bolo reštitučnému návrhu matky sťažovateliek

vyhovené, a že generálny prokurátor v tom čase mohol napadnúť sťažnosťou prakticky

akékoľvek rozhodnutie súdu a bez časového obmedzenia. O existencii rozhodnutia

najvyššieho súdu a naň nadväzujúceho rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sa

sťažovateľky dozvedeli až bezprostredne pred rozhodnutím o ich žalobe okresným súdom,

pričom o existencii tohto rozhodnutia nemali vedomosť nie z vlastnej viny, ale v dôsledku

porušovania ich práv štátnymi orgánmi. Keďže žalovaní v konaní pred okresným súdom

o existencii týchto rozhodnutí vedeli a sťažovateľky sa o ňom dozvedeli až pred

rozhodnutím okresného súdu, bol porušený princíp rovnosti zbraní. Porušený bol i princíp

právnej istoty, a to preto, že najvyšší súd a bývalý Ľudový súd v Bratislave zasiahli svojimi

rozhodnutiami do právoplatne rozhodnutej veci a účinkov rozhodnutia, z ktorého bolo

zrejmé, že sťažovateľkám a ich matke bolo priznané vlastníctvo k nehnuteľnosti, a tým

porušili aj princíp právnej istoty, na čo neprihliadol ani krajský súd. Tým, že okresný súd

a ani krajský súd neprihliadli, hoci tak boli povinné urobiť, na nezákonnosť postupu

najvyššieho súdu a bývalého Ľudového súdu v Bratislave, ktoré inak nie je možné

preskúmať či zrušiť, porušili právo sťažovateliek na prístup k súdu.

K porušeniu práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu došlo rozsudkom

krajského súdu č. k. -327 z 11. novembra 2008 z dôvodu, že nehnuteľnosť

bola nepochybne vlastníctvom rodiny sťažovateliek pred rokom 1939, vlastníckeho práva

k nej sa sťažovateľky a ich matka znova ujali po právoplatnosti rozhodnutia bývalého

Okresného súdu v Bratislave rozhodnutia sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, o jeho

odňatí nemali žiadnu vedomosť, boli presvedčené o existencii svojho vlastníctva, a tak im

svedčala minimálne legitímna nádej aj na jeho potvrdenie v konaní pred krajským súdom

určením, že sťažovateľky sú vlastníčkami nehnuteľnosti. Podľa názoru sťažovateliek tu

nejde o prípad, vo vzťahu ku ktorému by platilo, že majetkom v zmysle čl. 1 dodatkového

protokolu nie je nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon nie je

efektívny ako v sťažnosti č. 42527/98 pred Európskym súdom pre ľudské práva Princ Hans

Adam II v. Nemecko, pretože v prípade sťažovateliek nejde o bývalé vlastnícke právo, ale

o reálne judikované vlastníctvo rozhodnutím bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn.

Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949. Ak krajský súd túto skutočnosť nerešpektoval a žalobu

sťažovateliek zamietol, potvrdil tým rozhodnutie bývalého Ľudového súdu v Bratislave

sp. zn. z 25. októbra 1954 bez toho, aby zohľadnil jeho protiprávnosť, a tým

zasiahol do práva sťažovateliek pokojne užívať ich majetok. Takéto rozhodnutie nebolo

odôvodnené všeobecným záujmom, krajský súd neskúmal ani len samotnú existenciu

verejného záujmu a svojím rozhodnutím porušil i princíp spravodlivej rovnováhy medzi

všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou základných práv jednotlivca.

K porušeniu práva sťažovateliek na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru došlo podľa tvrdení sťažovateliek tým, že krajský súd nesprávne aplikoval

ustanovenie (ďalej aj „OSP“), keď dospel

k záveru, že je viazaný právoplatným rozhodnutím bývalého Ľudového súdu v Bratislave

sp. zn. z 25. októbra 1954, pretože podľa názoru sťažovateliek z tohto

ustanovenia nevyplýva, že krajský súd bol viazaný uvedeným rozhodnutím, ale naopak toto

ustanovenie je potrebné vykladať tak, že krajský súd mal sám zhodnotiť všetky okolnosti

rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn.

14 No 219/51 z 25. októbra 1954 vrátane tých, ktoré svedčili o nezákonnosti jeho

rozhodnutia a jeho rozpore s vtedy platnou . Ak by krajský súd aplikoval

ustanovenie takýmto spôsobom, iba takáto aplikácia by bola v súlade

s a iba takýto výklad by bol ústavne konformný. Iba v prípade preskúmania

rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn. z 25. októbra 1954

krajským súdom by bolo naplnené právo sťažovateliek na účinný prostriedok nápravy

vo vzťahu k porušeniu ich práva vlastniť majetok týmto rozhodnutím.

Rozsudok krajského súdu č. k. -327 z 11. novembra 2008 nadobudol

právoplatnosť 3. februára 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Sťažovateľky vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdili, že rozsudkom krajského súdu č. k.

-327 z 11. novembra 2008 došlo k porušeniu jednak ich základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru a jednak k porušeniu ich práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s právom

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti predovšetkým tvrdili, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -327 z 11. novembra 2008 bolo porušené ich základné právo na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru preto, že týmto

rozsudkom došlo k porušeniu princípu právnej istoty, rovnosti zbraní a práva na prístup

k súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd ešte prv, než sa zaoberal argumentáciou sťažovateliek, skúmal, či

spôsob, akým sa sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi domáhali rozhodnutia

o tom, že sú vlastníčkami nehnuteľnosti (podanie určovacej žaloby), bol spôsobom

prípustným a súladným s právnym poriadkom, teda inak povedané, či slovenský právny

poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného

zákonodarstva v prípade, ak si sťažovateľky, ktoré nevyužili možnosť uplatniť si svoj nárok

na základe reštitučných predpisov, podali žalobu, ktorou žiadali určiť, teda deklarovať,

existenciu svojho vlastníckeho práva.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten

účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili

obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho

dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa

svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné

predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb

určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod.] ().

Keďže ústavný súd nemá dôvod od tohto svojho už skôr vysloveného názoru upustiť,

konštatuje, že aj v prípade sťažovateliek prichádzala do úvahy žaloba opierajúca sa

o všeobecné predpisy občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie existencie

vlastníckeho práva. Takto podanú žalobu sťažovateliek boli preto všeobecné súdy povinné

prerokovať a o nej rozhodnúť, pričom predpokladom vyhovenia takejto žalobe, okrem

správnosti formulovania petitu žaloby a splnenia ostatných formálnych podmienok na

vedenie konania, bolo aj to, že sťažovateľky by v konaní preukázali, že v čase rozhodovania

všeobecných súdov ich vlastnícke právo k nehnuteľnosti trvá, hoci zápis v katastri

nehnuteľností tomu nezodpovedá.

Keďže ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom, z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Sťažovateľky v časti sťažnosti, ktorou namietali porušenie a

ods. 1 dohovoru, argumentovali tým, že rozsudkom krajského súdu bol porušený princíp

rovnosti zbraní z dôvodu, že na rozdiel od žalovaných nemali k dispozícii rozhodnutie

bývalého Ľudového súdu v Bratislave a jemu predchádzajúce zrušovacie rozhodnutia

nadriadených súdov a s týmito sa oboznámili až v priebehu konania pred okresným súdom

v roku 2005; princíp právnej istoty preto, že stav nastolený právoplatným rozhodnutím

bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 bol

zmenený so značným časovým odstupom na základe mimoriadneho opravného prostriedku,

podmienky uplatnenia ktorého boli koncipované mimoriadne široko, pričom krajský súd

uvedené nezohľadnil, ako aj z dôvodu, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

porušené ich právo na prístup k súdu, keď zrejme neexistuje spôsob, akým dosiahnuť

zrušenie právoplatného rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn.

14 No 219/51 z 25. októbra 1954, keď navyše ich žaloba bola zamietnutá, i preto, že sa

z formálnych dôvodov nemohli domáhať určenia, že priamo ony sú podielové

spoluvlastníčky nehnuteľnosti, hoci z rozhodnutia bývalého Okresného súdu v Bratislave

sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 je zrejmé, že i sťažovateľky na jeho základe

nadobudli originálnym spôsobom spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti.

Vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateliek považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že podľa jeho názoru niet príčinnej súvislosti medzi porušením základného práva na

súdnu ochranu sťažovateliek z dôvodov uvedených sťažovateľkami spočívajúcich

v porušení princípu právnej istoty, ako aj princípu rovnosti zbraní a rozsudkom krajského

súdu. Je to tak preto, že ani samotné sťažovateľky sa nesťažujú v súvislosti s obsahom

rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn. z 25. októbra 1954

a jemu predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutí nadriadených súdov na postup krajského

súdu, resp. okresného súdu v konaní, z ktorého pochádza napadnuté rozhodnutie, tvrdia iba

to, že tieto rozhodnutia mal údajne k dispozícii, resp. o nich vedel žalovaný dlhší čas, než

sťažovateľky. V samotnej okolnosti, dôsledkom nedostatku v konaní akého subjektu sa tak

stalo, už ústavný súd nepovažuje za významné. Nepochybne sťažovateľky v čase

rozhodovania okresného súdu i krajského súdu obsah rozhodnutia bývalého Ľudového súdu

v Bratislave sp. zn. z 25. októbra 1954 a jemu predchádzajúcich zrušujúcich

rozhodnutí nadriadených súdov poznali a na ich obsah reagovali aj v odvolaní podanom

proti rozsudku okresného súdu. Ostatne, ani zo sťažnosti sťažovateliek nevyplýva opak.

Podľa názoru ústavného súdu, ku ktorému dospel po preskúmaní obsahu spisu okresného

súdu sp. zn. , nemožno ani s ohľadom na obsah sťažnosti doručenej

ústavnému súdu dospieť k záveru, že v tomto konaní došlo k porušeniu princípu rovnosti

zbraní. Ústavný súd nezistil ani existenciu príčinnej súvislosti medzi údajným porušením

princípu právnej istoty a rozsudkom krajského súdu. Krajský súd svojím rozhodnutím

princíp právnej istoty z dôvodov uvádzaných sťažovateľkami nemohol porušiť, pretože jeho

rozhodnutie nemohlo zasiahnuť do účinkov rozhodnutia bývalého Okresného súdu

v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, pretože toto rozhodnutie bolo

zrušené už v čase pred rozhodovaním krajského súdu vo veci sp. zn. . Pokiaľ

ide o právo sťažovateliek na prístup k súdu, ústavný súd poukazuje na to, že porušenie

práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade sťažovateliek

prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby podmienky na prístup k súdu ustanovené Občianskym

súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne

neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd tieto všeobecné

podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľkám zjavne svojvoľne alebo

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateliek k takej situácii nedošlo, sťažovateľky v konaní pred

okresným súdom i krajským súdom vystupovali ako žalobkyne, mali priznané postavenie

účastníkov súdneho konania a krajský súd o ich návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie

v súlade s ich predstavami.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateliek vo vzťahu k tej časti odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, z ktorej vyplýva, že žaloba sťažovateliek nebola v súlade s procesnými

predpismi, pokiaľ sa ňou nedomáhali určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich

matke, ale priamo určenia, že ony sú jej podielovými spoluvlastníčkami, podľa názoru

ústavného súdu by tento právny názor krajského súdu nepochybne obstál vo vzťahu

k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti, o ktorom sťažovateľky tvrdia, že patril ich

matke ku dňu jej smrti, avšak neobstál by vo vzťahu k tým spoluvlastníckym podielom,

ktoré mali nadobudnúť podľa svojich tvrdení priamo sťažovateľky na základe rozhodnutia

bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949.

Základom argumentácie sťažovateliek, ktoré tvrdia, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -327 z 11. novembra 2008 došlo k porušeniu ich základného práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, je ich tvrdenie o tom, že krajský súd sa mal

vysporiadať s právoplatným rozhodnutím bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn.

14 No 219/51 z 25. októbra 1954 a jemu predchádzajúcimi zrušujúcimi rozhodnutiami

nadriadených súdov tak, že ich existenciu nevezme do úvahy, pretože boli protiprávne.

Dôvodmi, pre ktoré tak mal krajský súd postupovať, je potom to, že tieto rozhodnutia boli

vydané v období, v ktorom dochádzalo na území Československa vo všeobecnosti

k porušovaniu základných práv, tieto rozhodnutia boli vydané účelovo, ich vydaniu

predchádzalo podanie mimoriadneho opravného prostriedku generálneho prokurátora,

ktorého možnosť podania bola takmer neobmedzená, rozhodnutie bývalého Okresného súdu

v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 bolo zrušené so značným časovým

odstupom, keď uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. R II 118/49-22 z 25. apríla 1949

bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. februára 1953,

a najmä z dôvodu, že sťažovateľky, resp. ich matka bola židovského pôvodu.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -327

z 11. novembra 2008, krajský súd sa s rozhodnutím okresného súdu stotožnil, keď dospel

k záveru, že okresný súd „za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom

rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných dôkazov,

a to najmä oboznámením obsahu súdnych rozhodnutí nachádzajúcich sa v spise bývalého

Ľudového súdu Bratislava číslo sp. zn. , a keď navrhovateľky v 1. a 2. rade ani

v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého

stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne

zistený skutkový stav aj správne právne posúdil a návrh navrhovateliek na požadované

určenie ich vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam zamietol, rozhodol vecne

správne“. Ako vyplýva z rozsudku okresného súdu č. k. -281 z 30. marca

2005, ten žalobu zamietol s poukazom na to, že „z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že

právna predchodkyňa navrhovateliek a navrhovateľky zastúpené opatrovníkom neboli

úspešné v reštitučnom konaní“.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho

odôvodnenia. Ústavný súd preto posudzoval ďalej napadnuté rozhodnutie okresného súdu

z hľadiska, či nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvoľnosti.

Z už citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tak okresný súd,

ako aj krajský súd vychádzali z toho, že právoplatné uznesenie bývalého Ľudového súdu

v Bratislave sp. zn. z 25. októbra 1954 im nepatrí v žiadnom prípade

preskúmavať, a sú ním viazané. Podľa názoru ústavného súdu principiálne nemožno

pripustiť preskúmavanie právoplatných rozsudkov vydaných v období neslobody mimo

prípadov, v ktorých bolo možné takéto rozsudky podľa platnej právnej úpravy zrušiť

a preskúmať.

Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k.

-327 z 11. novembra 2008 uviedol i ďalší významný argument pre zamietnutie

žaloby sťažovateliek:

«Ďalším dôvodom, pre ktorý by však musel súd návrh v tejto veci zamietnuť je aj

skutočnosť, že ak sa navrhovateľky v 1. a 2. rade, po tom, ako navrhovateľka v 3. rade

zobrala svoj návrh späť (správne tu však mal súd prvého stupňa konanie o jej návrhu

zastaviť podľa ) domáhali určenia, že každá z nich je spoluvlastníčkou

predmetnej nehnuteľnosti s veľkosťou podielu ½ k celku, a teda týmto návrhom sa takéhoto

určenia nedomáhali všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po pôvodných spoluvlastníkoch

tejto nehnuteľnosti, išlo tu o nedostatok ich aktívnej vecnej legitimácie v konaní, pretože

vlastníctvo k nehnuteľnosti sa v súdnom konaní musí vždy uplatňovať návrhom smerujúcim

proti všetkým jej formálnym vlastníkom, resp. spoluvlastníkom a zároveň má byť

uplatňované všetkými, do úvahy prichádzajúcimi jej spoluvlastníkmi (v prípade, ak by toto

ich vlastnícke právo bolo potvrdené v dedičskom konaní).

Okruh účastníkov je tak daný na strane odporcov tými, ktorí sú zapísaní v príslušnom

katastri nehnuteľností ako vlastníci určitej nehnuteľnosti a na strane navrhovateľov tými,

ktorí o sebe tvrdia, že vlastnícke právo nadobudli iným spôsobom, resp. ho odvodzujú od

svojich právnych predchodcov.

Nesprávny bol teda procesný postup navrhovateliek ohľadne účastníctva

navrhovateľky v 3. rade, pokiaľ táto už nechcela byť účastníčkou tohto konania na strane

navrhovateľov, a tak „svoje práva vyplývajúce zo spoluvlastníctva nehnuteľností“ previedla

v prospech navrhovateliek v 1. a 2. rade (čestné prehlásenie z 2. 12. 2002) a nežiadala, aby

súd určil, že je podielovou spoluvlastníčkou tejto nehnuteľnosti v 1/3 (hoci ňou nikdy nebola

a tak tieto „jej práva“ nemohla ani platne previesť na navrhovateľky v 1. a 2. rade), pretože

vzhľadom na uvedenú zásadu potreby vecnej legitimácie účastníkov v súdnom spore, bolo

potom len vecou navrhovateliek v 1. a 2. rade, ktoré vo svojom návrhu vymedzujú okruh

účastníkov konania, aby navrhovateľku v 3. rade, pokiaľ sa táto už nemienila zúčastňovať

konania na strane navrhovateľov, označili ako účastníčku na strane odporcov. Určovací

výrok rozsudku má totiž účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania a nie aj voči tretím

osobám. Ak má teda na jeho základe dôjsť k zmene zápisu o vlastníctvo v evidencii

nehnuteľností, resp. v katastri nehnuteľností, je bezpodmienečne potrebné, aby bol

vyhlásený v konaní, v ktorom osoba zapísaná ako vlastník, bola jeho účastníkom

(R 65/1972).

O rovnaký nedostatok vecnej legitimácie sa potom jednalo aj v prípade opomenutia

E. H., ako dediča po jeho sestre K. M., pôvodnej spoluvlastníčke uvedenej nehnuteľnosti v

¼, resp. jeho právnych nástupcov, keď ani v tomto prípade navrhovateľky v 1. a 2. rade

nevymedzili v návrhu dostatočne okruh účastníkov tohto súdneho konania.

O týchto nedostatkoch ich návrhu, vedúcich v konečnom dôsledku k jeho zamietnutiu,

resp. o spôsobe jeho odstránenia, nemohol ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd

poskytnúť navrhovateľkám ani poučenie v zmysle , predovšetkým z dôvodu, že

poučovacia povinnosť súdu je obmedzená na poučenie účastníkov o ich procesných právach

a povinnostiach (procesných úkonoch, ktoré môžu vykonať, ich dôsledkoch a procesnom

postupe). Zo žiadnych ustanovení nemožno vyvodiť

povinnosť súdu poučiť navrhovateľa o tom, že odporca nie je v spore pasívne legitimovaný

(prípadne o tom, že prichádzajú do úvahy aj ďalší účastníci na strane odporcu), pretože by

to už nebolo poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom

práve, ktoré súd nie je povinný a ani oprávnený poskytnúť (R 38/1994).

Rovnako nebolo zo strany súdu možné a nebolo by to ani zákonné (vychádzajúc

zo zásady rovnosti účastníkov konania) poskytnúť navrhovateľkám poučenie o možnosti

navrhnúť pristúpenie prípadných ďalších právnych nástupcov pôvodných spoluvlastníkov

predmetnej nehnuteľnosti do konania i z dôvodu, že navrhovateľky boli zastúpené od

počiatku advokátom a v takomto prípade súdy v zmysle ust. vety druhej

poučovaciu povinnosť nemajú.»

S poukazom na uvedenú argumentáciu krajského súdu, s ktorou sa aj ústavný súd

stotožňuje, je zrejmé, že už len preto, že sťažovateľky neoznačili úplný okruh účastníkov

konania, teda všetkých právnych nástupcov po bývalých podielových spoluvlastníkoch

nehnuteľnosti, je nevyhnutné považovať rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bola

žaloba sťažovateliek zamietnutá, za správne, pretože podanie určovacej žaloby, ktorá

nerešpektuje uvedené základné formálne predpoklady, nemôže viesť k pozitívnemu

rozhodnutiu pre žalobcov. Odôvodnenosť požiadavky úplnosti okruhu účastníkov konania

o určovacej žalobe je daná najmä ochranou základných práv právnych nástupcov ostatných

podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Na vyvrátenie tohto dôvodu na zamietnutie

žaloby ostatne ani sťažovateľky vo svojej sťažnosti nepredložili ústavnému súdu žiaden

argument, ktorý by odôvodňoval porušenie ich základných práv takouto aplikáciou

príslušných ustanovení upravujúcich formálne predpoklady konania o určovacej žalobe.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý rozsudok

krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo

nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako

nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. princípov, ktoré sťažovateľky namietajú. V konečnom dôsledku

však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená

len v prípade jeho nezlučiteľnosti s a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny záver

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajským súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť vo vzťahu k napadnutému porušeniu základného práva sťažovateliek na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Namietané porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu

Sťažovateľky ďalej v sťažnosti namietali aj porušenie svojho práva na majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -327

z 11. novembra 2008 z toho dôvodu, že nehnuteľnosť predstavuje „majetok“ v zmysle čl. 1

dodatkového protokolu a v dôsledku rozsudku krajského súdu boli tohto majetku zbavené

bez dodržania podmienok vyplývajúcich z čl. 1 dodatkového protokolu. Tvrdili, že

nehnuteľnosť bola vlastníctvom rodiny sťažovateliek pred rokom 1939, vlastníckeho práva

k nej sa sťažovateľky a ich matka znova ujali po právoplatnosti rozhodnutia bývalého

Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949, o jeho neskoršom

odňatí nemali žiadnu vedomosť, boli presvedčené o existencii svojho vlastníctva, a tak im

svedčala minimálne legitímna nádej aj na jeho potvrdenie v konaní pred krajským súdom.

U sťažovateliek pritom nešlo iba o „nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého

výkon nie je efektívny“, pretože v ich prípade nejde o bývalé vlastnícke právo, ale o reálne

judikované vlastníctvo rozhodnutím bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn. Nc VIII

326/46 z 18. januára 1949. Ak krajský súd túto skutočnosť nerešpektoval a žalobu

sťažovateliek zamietol, potvrdil tým rozhodnutie bývalého Ľudového súdu v Bratislave

sp. zn. z 25. októbra 1954 bez toho, aby zohľadnil jeho protiprávnosť, a tým

zasiahol do ich práva pokojne užívať ich majetok. V ďalšej časti argumentácie potom

sťažovateľky odôvodňujú, že pre odňatie majetku neboli splnené podmienky vyplývajúce

z čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnosti platilo, že ide

o „majetok“ sťažovateliek v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo

právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,

ku ktorému nadobudnutie vlastníctva môže fyzická alebo právnická osoba legitímne

očakávať.

Ako je z tvrdení sťažovateliek zrejmé, podľa ich názoru im svedčila minimálne

legitímna nádej na nadobudnutie ich majetku, resp. na určenie, že ide o ich existujúci

majetok. Tieto tvrdenia sťažovateliek by mohli byť správne iba v prípade, ak by ich

vlastnícke právo k nehnuteľnosti ostalo dosiaľ zachované, alebo v prípade, ak by

sťažovateľky skutočne splnili všetky podmienky stanovené právnymi predpismi pre

nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prípade, ak svoje vlastnícke právo

medzičasom stratili. Sťažovateľky uznávajú, že svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti

stratili rozhodnutím bývalého Ľudového súdu v Bratislave, toto rozhodnutie však považujú

za také, ktoré do úvahy nemal vziať krajský súd pri svojom rozhodovaní s ohľadom na

okolnosti, za ktorých bolo vydané a ktoré sťažovateľky popísali v sťažnosti.

Ako už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateliek o porušení čl. 46 ods. 1

a dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že principiálne nemožno

pripustiť preskúmavanie právoplatných rozsudkov vydaných v období neslobody okrem

prípadov, v ktorých bolo možné takéto rozsudky podľa platnej právnej úpravy preskúmavať.

Ak rozsudok bývalého Ľudového súdu v Bratislave nepatrilo preskúmavať krajskému súdu

a bol ním viazaný, potom vo vzťahu k nehnuteľnosti nemohlo ísť ani o existujúci majetok

sťažovateliek.

Dôsledkom uvedeného záveru je konštatovanie, že matka sťažovateliek stratila svoje

vlastníctvo k nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy, ktorou nehnuteľnosť nadobudli

manželia G. v roku 1939.

Ostalo teda preskúmať, či sťažovateľkám patrila aspoň legitímna nádej na

znovunadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

K obnoveniu zaniknutého vlastníckeho práva v dôsledku jeho prechodu na štát

v období totalitného režimu na Slovensku podľa slovenského právneho poriadku

nedochádza automaticky, ale iba za splnenia zákonných podmienok. V situácii, keď tieto

zákonné podmienky neboli splnené, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na

nadobudnutie nehnuteľnosti. Sťažovateľky nemohli v čase vydania rozhodnutia krajského

súdu legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že znova získajú vlastnícke

právo k nehnuteľnosti. Iba skutočnosť, že sťažovateľky, resp. ich právna predchodkyňa bola

pred rokom 1939 podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, nezakladá bez ďalšieho

legitímnu nádej sťažovateliek na nadobudnutie vlastníctva v prípade, ak ich právna

predchodkyňa svoje vlastníctvo stratila ešte počas svojho života.

Z uvedených dôvodov sťažovateľkám nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani

legitímna nádej na nadobudnutie majetku, a preto ani rozhodnutím krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu ich práva na majetok tak, ako je toto právo garantované v čl. 1

dodatkového protokolu. Za situácie, keď sťažovateľka nemala majetok v zmysle čl. 1

dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, či bola majetku zbavená, resp.

či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok ustanovených v čl. 1 dodatkového

protokolu.

Ústavný súd v týchto súvislostiach poukazuje i na rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva, z ktorých vyplýva, že zbavenie majetku je jednorázovým aktom, ktorý

nezakladá pokračujúcu situáciu zbavenia vlastníckeho práva (Smoleanu v. Rumunsko,

rozsudok z 3. decembra 2003, ods. 46, Lindner a Hemmermayer v. Rumunsko, rozsudok

z 3. decembra 2003, ods. 40), a majetkom podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je ani

nádej, že dávno vyhasnuté vlastníctvo ožije.

Aj z týchto dôvodov a časovej pôsobnosti neprislúcha ústavnému súdu posudzovať

z hľadiska rešpektovania základných práv samotný spôsob, akým matka sťažovateliek svoje

vlastníctvo stratila, bez ohľadu na to, či sa tak stalo v roku 1939, alebo v roku 1954.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, ak sťažovateľky vo svojej sťažnosti dôvodili tým,

že vo vzťahu k nim nejde o prípad, že „mali iba nádej na uznanie bývalého vlastníckeho

práva, ktorého výkon nie je už dlhodobo efektívny“, a to preto, že ich vlastníctvo bolo

judikované bývalým Okresným súdom v Bratislave rozhodnutím sp. zn. Nc VIII 326/46

z 18. januára 1949, podľa názoru ústavného súdu takáto argumentácia neobstojí, pretože

toto rozhodnutie bolo zrušené v dôsledku uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 13. februára 1953. Počínajúc dňom zrušenia rozhodnutia bývalého Okresného súdu

v Bratislave sp. zn. Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 ostala sťažovateľkám iba nádej na

uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorá však v čase rozhodovania krajského súdu

nemala oporu v právnych predpisoch.

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu označeného práva sťažovateliek pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateliek aj v tejto jej časti podľa §

25 ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu

K porušeniu práva sťažovateliek na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -327 z 11. novembra 2008 došlo

podľa ich tvrdení tým, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie , keď

dospel k záveru, že je viazaný právoplatným rozhodnutím bývalého Ľudového súdu

v Bratislave sp. zn. z 25. októbra 1954, pretože podľa názoru sťažovateliek

z tohto ustanovenia nevyplýva, že krajský súd bol viazaný uvedeným rozhodnutím, ale

naopak, toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že krajský súd mal sám zhodnotiť všetky

okolnosti rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave

sp. zn. z 25. októbra 1954 vrátane tých, ktoré svedčili o nezákonnosti jeho

rozhodnutia a jeho rozpore s vtedy platnou .

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv zdôrazniť, že v situácii, keď konštatoval, že

rozsudkom krajského súdu č. k. -327 z 11. novembra 2008 nemohlo byť

porušené právo sťažovateliek na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez

významu otázka porušenia čl. 13 dohovoru v spojení s porušením tohto práva.

Napriek tomu však ústavný súd považuje za významné zaujať stanovisko aj

k relevantnej argumentácii sťažovateliek. V prvom rade ústavný súd zisťuje, že niet žiadnej

súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu, ktorým bol (ako už bolo konštatované riadne

a ústavne-konformným spôsobom) preskúmaný rozsudok okresného súdu a údajným

porušením práva sťažovateliek na účinný prostriedok nápravy. Ani samotná argumentácia

sťažovateliek nenaznačuje opak, keď je založená obdobne ako ich argumentácia vo vzťahu

k tvrdenému porušeniu práva na prístup k súdu na myšlienke, že krajský súd bol povinný

preskúmavať znovu v konaní správnosť a zákonnosť dôvodov, pre ktoré návrh matky

sťažovateliek a samotných sťažovateliek na reštitúciu ich majetku zamietol bývalý Ľudový

súd v Bratislave právoplatným uznesením sp. zn. z 25. októbra 1954.

Nemožnosť takéhoto prieskumu je daná práve účinkami právoplatnosti tohto rozhodnutia,

ktoré vylučujú nielen to, aby opätovne všeobecný súd bez predchádzajúceho zrušenia

rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave rozhodoval o nároku sťažovateliek na

reštitúciu majetku, ale vylučujú aj možnosť posúdiť ako otázku predbežnú oprávnenosť

reštitučného nároku sťažovateliek uplatneného v konaní pred bývalým Okresným súdom

v Bratislave. Výrokom právoplatného uznesenia bývalého Ľudového súdu v Bratislave

sp. zn. z 25. októbra 1954 bol viazaný nielen krajský súd, ale boli a sú ním

viazané aj samotné sťažovateľky, ktoré boli, ako to vyplýva aj z obsahu tohto rozhodnutia

bývalého Ľudového súdu v Bratislave, účastníčkami konania, v ktorom bola právoplatne

vyriešená otázka platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti manželom G. v roku 1939.

Pre úplnosť ústavný súd ešte k tvrdeniam sťažovateliek pripisujúcich osobitný

význam skutočnosti, že rozhodnutie bývalého Okresného súdu v Bratislave sp. zn.

Nc VIII 326/46 z 18. januára 1949 nadobudlo právoplatnosť a až následne s istým časovým

odstupom bolo zrušené po podaní mimoriadneho opravného prostriedku, poznamenáva, že

toto rozhodnutie okresného súdu síce z procesného hľadiska všeobecne zaväzovalo, avšak

nemohlo zmeniť predprocesný hmotnoprávny vzťah, ktorý sa znova prejavil, len čo bolo

toto rozhodnutie neskôr uznané za chybné a v dôsledku toho zrušené.

Pokiaľ sťažovateľky v závere tej časti sťažnosti, v ktorej odôvodňujú porušenie čl. 13

dohovoru, uvádzajú, že ak by ústavný súd dospel k záveru, podľa ktorého krajský súd

správne vychádzal z toho, že je viazaný skoršími rozhodnutiami súdov týkajúcimi sa

nehnuteľnosti vrátane rozhodnutia bývalého Ľudového súdu v Bratislave sp. zn.

14 No 219/51 z 25. októbra 1954, potom sú toho názoru, že príslušné ustanovenia

sú v rozpore s dohovoru, ústavný súd považuje za

nevyhnutné poukázať na to, že v konaní o sťažnosti mu neprislúcha posudzovať súlad

ustanovení s , pretože takto je ústavný súd

oprávnený postupovať iba v prípade splnenia zákonných predpokladov na začatie konania

o súlade právnych predpisov s .

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009