Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 249/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť R. S., H., J. S., V., T. P., P., a G. H., P., zastúpených

advokátom JUDr. L. L., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo

podľa , Listiny základných práv

a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 10. februára 2011 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo R. S., J. S., T. P. a G. H. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, základné právo na vlastníctvo podľa a

čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 10. februára 2011

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. R. S., J. S., T. P. a G. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

610,56 € (slovom šesťstodesať eur a päťdesiatšesť centov), ktorú j e Krajský súd v

Prešove p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. L. L., Advokátska

kancelária, P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -17 z 2. júna 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. S., H., J.

S., V., T. P., P., a G. H., P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa a

čl. 11 ods. 1 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 10. februára 2011.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 20. júna 2011

a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 28. júna 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Sťažovatelia sa domáhali podanou sťažnosťou, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom Krajského súdu v Prešove, základné práva sťažovateľov podľa článku

20 ods. 1, článku 46 ods. 1 , článku 11 ods. 1, článku 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom zo dňa 10.02.2011, č. k. ,

porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.02.2010, č. k. sa

zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

Z podanej sťažnosti a zo spisu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. , ktorý ústavný súd pripojil na účely rozhodovania o sťažnosti

sťažovateľov, vyplýva, že sťažovatelia sa v tomto konaní ako žalobcovia domáhali proti

trom žalovaným určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi vo veľkosti v žalobe

špecifikovaných spoluvlastníckych podielov parciel ... zast. pl. a nádvoria o výmere 19

2222

m, ... o výmere 64 m, ... o výmere 18 m, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 13 m, ... zast. pl.

22

a nádvoria o výmere 3310 m, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 2 m, ... zast. pl. a nádvoria o

22

výmere 80 m, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 1420 m, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 219

222

m, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 300 m, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 251 ma ... zast.

2

pl. a nádvoria o výmere 59 mv katastrálnom území H. vytvorených geometrickým plánom

č. ... Ing. K. P. zo 4. februára 2010 (ďalej len „nehnuteľnosti“). Sťažovatelia tvrdili, že

nehnuteľnosti nadobudli dedením po J. S. a V. S., ktorí boli vlastníkmi nehnuteľnosti na

základe prídelovej listiny č. ... zo ... (pôvodne ... o výmere 5755 k. ú. H.). Nehnuteľnosť

bola zapísaná na LV č. ..., reg. E, k. ú. H. v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľov,

avšak po vykonaní ROEP nebolo vlastnícke právo sťažovateľov zapísané z dôvodu, že na

nehnuteľnosti stoja bývalé H. a je pre nich zapísané vlastníctvo k nehnuteľnosti v reg. ...

(LV č. ...). Sťažovatelia tvrdili, že nehnuteľnosť im ani ich právnym predchodcom nebola

nikdy vyvlastnená, nikdy vlastnícke právo k nej neprešlo na Československý štát. Výmer

o vlastníctve pôdy vydaný podľa nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb. n.

SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n.

SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR (ďalej len „nar. SNR č. 104/1946 Sb. n.

SNR“) je verejnou listinou a dokazuje vlastnícke právo prídelcu k prídelu. Zápis

v pozemkovej knihe na jeho základe mal len deklaratórny význam. Zápis vlastníctva pre

žalovaných považovali za nesprávny. Poukázali na to, že majú naliehavý právny záujem

na požadovanom určení, pretože boli vydané dva listy vlastníctva na tú istú nehnuteľnosť

pre dvoch rôznych vlastníkov a v roku 2001 im bol zrušený zápis o ich vlastníctve bez

právneho titulu. Svojich práv sa domáhali v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho

zákonníka vychádzajúc z toho, že vlastnícke právo sa nepremlčuje.

Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť s odôvodnením, že ako vlastník k nehnuteľnosti

bol od roku 1958 vedený Československý štát, ktorý sa aj ujal držby, vo výkone svojho

práva nebol rušený. Právne úkony, ktorých predmetom bola nehnuteľnosť a ktoré následne

štát vykonal, sú platné. Sťažovateľom vznikli iba reštitučné nároky a svojich práv sa mohli

domáhať iba v reštitučnom konaní, čo však v zákonnej lehote neurobili.

Okresný súd považoval za preukázané, že v pozemkovej knihe bola na základe

návrhu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy z 26. novembra 1947

poznačená konfiškácia podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR

o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,

ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR“)

(č. d. ...) k nehnuteľnosti v tom čase vo vlastníctve V. K., ako aj to, že 7. apríla 1948 bol

vydaný podľa nar. SNR č. 104/1946 Sb. n. SNR výmer − prídelová listina č. ... zo 7. apríla

1948, ktorou bola nehnuteľnosť pridelená právnym predchodcom sťažovateľov, ktorí

nehnuteľnosť neskôr vniesli do družstva (zápisnica z 27. februára 1957). Uznesením súdu z

22. septembra 1958 (č. d. ...) bol v príslušnej pozemnoknižnej vložke povolený zápis v

prospech Československého štátu v operatívnej správe Okresného národného výboru v P.

Okresný súd poukázal na to, že pridelený majetok mohol byť odňatý podľa § 23 nar.

č. 104/1945 Sb. n. SNR najneskôr do desiatich rokov odo dňa ujatia sa držby prídelcom, ak

prídelca nehospodáril na pridelenej pôde so starostlivosťou riadneho hospodára. Bývalé

okresné národné výbory považovali túto podmienku za splnenú aj v prípade, že boli

pridelené pozemky užívané družstvami. Okresný súd poukázal aj na to, že okresné národné

výbory vydávali rozhodnutia o zrušení prídelov aj napriek tomu, že takáto právomoc na nich

neprešla, boli vydávané bez uvedenia konkrétneho právneho predpisu alebo jeho

ustanovenia, na základe ktorého postupovali, a aj neskôr, ako v období do desiatich rokov

odo dňa ujatia sa držby prídelcom. Čo sa týka nehnuteľnosti, Okresný národný výbor v P.

uzatvoril 1. augusta 1968 ako odovzdávajúca organizácia hospodársku zmluvu o prevode

správy národného majetku s preberajúcou organizáciou V., n. p., K., a následne na

nehnuteľnosti došlo k výstavbe h. štátneho majetku. J. S. zomrel v roku ... a V. S. v roku ...,

nehnuteľnosť nebola predmetom rozhodovania v dedičskom konaní. Na základe zmluvy o

prevode privatizovaného majetku podniku H. P., š. p. (právny nástupca V., n. p., K.), v

roku ... nadobudla vlastnícke právo k nemu H., a. s. Nehnuteľnosť bola následne prevedená

zmluvou o prevode vlastníctva z 20. januára 1998 na spoločnosť O., s. r. o., a kúpnou

zmluvou z 9. decembra 2003 žalovanému v 1. rade, ktorý časti nehnuteľnosti previedol

žalovaným v 2. a 3. rade. Sťažovatelia boli zapísaní ako podieloví spoluvlastníci

nehnuteľnosti v reg. E na základe rozhodnutí vydaných v dedičských konaniach po svojich

neb. rodičoch v roku 1998.

Okresný súd rozsudkom č. k. -562 z 28. apríla 2010 žalobu sťažovateľov

zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovatelia spĺňali podmienky

na uplatnenie reštitučného nároku, tento však v zákonnej lehote neuplatnili, čoho dôsledkom

muselo byť zamietnutie ich žaloby, pretože ak o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) ustanovil určité podmienky a postup na uplatnenie nároku,

nemožno tento nárok uplatňovať podľa iného právneho predpisu (podľa všeobecných

predpisov občianskeho práva). V dôsledku tohto názoru nedochádza k porušeniu

základného práva na vlastníctvo osôb, ktoré si reštitučný nárok opomenuli uplatniť, pretože

tieto osoby mali možnosť si svoje právo uplatňovať v zákonných lehotách. Nemôže ísť

preto ani o vyvlastnenie ich majetku, ide o „zánik možnosti uplatnenia si ochrany práva

v dôsledku uplynutia určitej dlhej doby, pokiaľ osoba, ktorá o majetok prišla v dôsledku

jeho odňatia štátom sa ochrany nedomáhala v rámci reštitučných predpisov, alebo nebola

úspešná a preto nemôže po uplynutí mnohých desaťročí legitímne očakávať, že by mohlo

dôjsť k obnoveniu jej vlastníckeho práva“. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

poukázal ďalej na to, že jedným zo základných princípov právneho štátu je aj princíp

právnej istoty. Štát je povinný chrániť právne záujmy osôb podliehajúce jeho jurisdikcii,

musí dbať na to, aby súčasný právny stav nebol spochybňovaný a nevznikla neistota.

Vo vzťahu k osobe, ktorá nadobudla majetok od štátu v privatizácii, musí platiť, že budú

naplnené jej legitímne očakávania počítať s udržaním nadobudnutého právneho stavu a

musí jej byť poskytnutá ochrana proti akejkoľvek zmene tohto stavu, ktorú nemohla

rozumne očakávať. V opačnom prípade, ak by neexistovala istota, že je možné nadobudnúť

vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez hrozby, že by následne za vlastníka bol určený niekto,

ktorého právo zaniklo pred viac ako polstoročím a táto situácia by nemohla byť predvídaná

v čase prevodu, štát by si túto povinnosť nesplnil. Vzhľadom na rozsah nehnuteľného

majetku, ktorý bol v rokoch 1948 – 1989 odňatý štátom bez právneho dôvodu, došlo by

k vzniku právnej neistoty súčasných vlastníkov v takom širokom rozsahu, že by to bolo

v rozpore s princípmi právneho štátu. Preto podľa názoru okresného súdu musí platiť, že

„ak došlo k prevzatiu majetku oprávnenej osoby v rozhodnej dobe citovanej zákonom

o pôde bez právneho dôvodu, nemôže sa táto osoba domáhať určenia vlastníckeho práva

podľa všeobecných právnych predpisov“.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 10. februára 2011 tak, že rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd rozsudok sp. zn. z 10. februára 2011 odôvodnil

v podstate takto:

„... Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať

na skutočnosť, podľa ktorej k prevzatiu spornej nehnuteľnosti štátom došlo bez právneho

dôvodu. Takéto prevzatie poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 –

1989 predstavuje jeden z dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa ust. § 6

ods. 1 písm. p) o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku. Tento reštitučný predpis je k všeobecným predpisom, akým

je najmä vo vzťahu špeciality. To znamená, že tam, kde existuje

špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať

ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný

reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných

právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa

, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už

svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa , ak mohla žiadať

o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno

totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.

Žaloba o určenie práva bola aj nástrojom ochrany subjektívneho práva pred

neoprávnenými zásahmi. Ide o žalobu svojou povahou preventívnu, ktorej účelom je predísť

stavu neistoty ohľadne určitého práva alebo jeho výkonu a jej význam je rýdzo praktický −

nastoliť istotu v ohrozených právnych vzťahoch, pričom je treba viac ako u žalôb na plnenie

dbať, aby nedošlo k jej zneužitiu. Vyžaduje sa istá kvalita tejto žaloby spočívajúca v tom, že

musí byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ak totiž už bolo právo

porušené, nemá preventívna ochrana postavenia žalobcu žiaden zmysel, lebo jej

prostredníctvom už v zásade nemožno spory, ktoré by mohli v budúcnosti vzniknúť alebo

ktorých vznik už bezprostredne hrozí, odvrátiť. O naliehavý právny záujem môže ísť zásadne

len vtedy, ak by bez súdom vysloveného určenia bolo buď ohrozené právo žalobcu, alebo by

sa jeho právne postavenie stalo neistým, čo znamená, že buď musí ísť u žalobcu o právny

vzťah (právo) už existujúci alebo o takú jeho procesnú, prípadne hmotnoprávnu situáciu,

v ktorej by objektívne už v existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený prípadne pre

svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Naliehavý právny záujem

na určení či tu právo je alebo nie je daný tam, kde sa možno domáhať plnenia. Aj keď

v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem spravidla

odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra

nehnuteľností, nemožno bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem

žalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami

dotknuté dávno v minulosti a nie dnes, a nestali sa neistými teraz, ale práve

prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo

súčasného vlastníka veci. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie a nemieri

k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na strane terajšieho

vlastníka veci. Je preto potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách

jeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia pred uvedením do neistoty v existujúcich

a spravidla aj vykonávaných vlastníckych vzťahoch a zneužitím procesného prostriedku

určeného k takejto ochrane na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie vlastníckeho práva už

zaniknutého spochybnením skutočnosti, za ktorých k zániku došlo. Ďalej to platí i tam, kde

ochranu práva bolo možné dosiahnuť postupom podľa reštitučných predpisov.

Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny

záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok

na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke

nebolo vyhovené. Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až

vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo preukázané. Reštitučné

predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj

v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili

nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to,

akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch

výslovne ustanovené za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod

na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa

všeobecných predpisov, lebo ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu

k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom

v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných

predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej

i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom

žaloby o určenie vlastníckeho práva. Aj keď a ani

Zb. okupáciu, t. j. prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu ako právny titul nadobudnutia

vlastníckeho práva štátom nepoznali nepochybne k faktickej okupácií za účinnosti oboch

menovaných noriem dochádzalo. Štát v takýchto prípadoch právny titul k prevzatiu veci ani

nepredstieral. Prostredníctvom prijatia reštitučných predpisov však zákonodarca

akceptoval, že k takýmto situáciám skutočne a nie výnimočne dochádzalo. Na základe jeho

vôle vyjadrenie v reštitučných predpisoch sa potom z okupácie stal formálne právny titul nie

len pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale aj pre vznik nároku na vydanie veci, a teda

obnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto

nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku práva a tým aj k nemožnosti

dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období.

V preskúmavanej veci žalobcovia vzhľadom na nimi tvrdené skutočnosti si mohli

uplatniť nárok na vydanie veci postupom podľa So zreteľom

na vyššie uvedené závery bola vylúčená ich možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho

práva formou podania žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového

spoluvlastníctva.

K rovnakému záveru o nemožnosti použitia ustanovení

na prípady, keď podľa príslušných reštitučných predpisov si oprávnené osoby mohli

uplatniť nárok na vydanie veci prevzatej štátom bez právneho dôvodu, dospel vo svojom

rozhodnutí zo dňa 25. 02. 2009 vydanom vo veci sp. zn. tiež Najvyšší súd

SR. Obdobné stanovisko k uvedenej problematike bolo zaujaté i v ďalších rozhodnutiach

Najvyššieho súdu SR, a to konkrétne v rozsudku zo dňa 24. 02. 2010 vo veci

a v rozsudku zo dňa 27. 10. 2010 vo veci .

Teda nielen súčasná rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky

a Ústavného súdu Českej republiky, ale aj terajšia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR

v rokoch 2009 – 2010 vylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení

na prípady, ak oprávnené osoby nevyužili možnosť domáhať sa v zákonom stanovenej lehote

vydania nehnuteľnosti prevzatej štátom bez právneho dôvodu podľa reštitučného predpisu.

V tomto smere teda došlo postupom času k zjednoteniu v minulosti rozdielnej rozhodovacej

činnosti Najvyššieho súdu SR. Na takto zjednotenú rozhodovaciu prax musia prihliadať aj

súdy nižších stupňov. V opačnom prípade by sa totiž vystavovali nebezpečenstvu zrušenia

svojich rozhodnutí v rámci dovolacieho konania.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219

napadnutý rozsudok potvrdil.“

Rozsudok okresného súdu č. k. -562 z 28. apríla 2010 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. februára 2011 nadobudol

právoplatnosť 28. marca 2011.

II.

V sťažnosti sťažovatelia poukázali na to, že svoje vlastnícke právo mali zapísané

v reg. ... na LV. č. ..., k. ú. H., ako aj na to, že v roku 1958 už nebol vlastníkom

nehnuteľnosti V. K., ale boli ním na základe prídelovej listiny právni predchodcovia

sťažovateľov, z čoho vyplýva, že štát v tomto čase nemohol konfiškovať nehnuteľnosť V.

K., a ak tak postupoval, išlo by už len z toho dôvodu o ničotný správny akt. Navyše, ak

prídel bol vykonaný 7. apríla 1948 a zápis v prospech štátu 22. septembra 1958, došlo k

nemu po uplynutí desaťročnej lehoty. Ak uplynula táto desaťročná doba, bolo treba vziať do

úvahy aj ustanovenia o vydržaní vlastníckeho práva (

). Keďže právni predchodcovia sťažovateľov na základe prídelovej

listiny nepochybne nadobudli vlastnícke právo, k odňatiu prídelu bolo možné pristúpiť len z

dôvodov podľa § 23 ods. 2 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR. Preto na právneho predchodcu

žalovaných (Č.) vlastnícke právo k nehnuteľnosti neprešlo a z tohto dôvodu nemôžu byť jej

vlastníkmi ani žalovaní. Vo vzťahu k sťažovateľom najmä však neobstojí právny záver

všeobecných súdov, podľa ktorého ak sťažovatelia nevyužili svoje právo z reštitučných

predpisov, nemôžu sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa občianskeho práva

s poukazom na to, že ich právo zaniklo. Ustanovenia reštitučného predpisu na daný prípad

nedopadajú, a preto ich ani nemožno uplatniť; lex specialis neruší platnosť lex generalis, len

jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do doby, než je zistené, že ustanovenia lex specialis

na prípad nedopadajú. Sťažovatelia poukázali na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného

súdu (, ), obdobné rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky ().

Tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

sťažovatelia odôvodnili tým, že krajský súd aplikoval na vec sťažovateľov právne predpisy

[najmä , (ďalej len

„OSP“)] spôsobom, ktorý zásadne poprel účel a význam aplikovanej právnej normy

(ústavne nekonformne), odôvodnenie jeho rozhodnutia je zjavne protirečivé, popiera

pravidlá formálnej a právnej logiky, jeho dôvody sú zjavne jednostranné a jeho závery sú

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Rozhodnutie krajského súdu nie je

založené na dostatočných a právne významných dôvodoch. Krajský súd sa žiadnym

spôsobom nevyporiadal s argumentáciou obsiahnutou v nálezoch ústavného súdu, na ktoré

poukazovali sťažovatelia. Jeho rozhodnutie je založené na nepredvídateľnej interpretačnej

ľubovôli, je zásahom do princípu právnej istoty.

Tvrdené porušenie základného práva na vlastníctvo a práva na majetok sťažovatelia

odôvodnili iba citáciou , listiny a dodatkového

protokolu.

K sťažnosti sťažovateľov sa vyjadril krajský súd prípisom sp. zn. Spr 10093/2011,

v ktorom uviedol:

„Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny

záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok

na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke

nebolo vyhovené. Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až

vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo preukázané. Reštitučné

predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj

v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili

nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to,

akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch

výslovne ustanovené a za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod

na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa

všeobecných predpisov, lebo ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu

k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom

v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných

predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej

i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom

žaloby o určenie vlastníckeho práva. Aj keď a ani

Zb. okupáciu, t. j. prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu ako právny titul nadobudnutia

vlastníckeho práva štátom nepoznali nepochybne k faktickej okupácií za účinnosti oboch

menovaných noriem dochádzalo. Štát v takýchto prípadoch právny titul k prevzatiu veci ani

nepredstieral. Prostredníctvom prijatia reštitučných predpisov však zákonodarca

akceptoval, že k takýmto situáciám skutočne a nie výnimočne dochádzalo. Na základe jeho

vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom z okupácie stal formálne právny titul

nielen pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale aj pre vznik nároku na vydanie veci, a teda

obnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto

nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku práva a tým aj k nemožnosti

dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období.

V preskúmavanej veci žalobcovia vzhľadom na nimi tvrdené skutočnosti si mohli

uplatniť nárok na vydanie veci postupom podľa So zreteľom

na vyššie uvedené závery bola vylúčená ich možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho

práva formou podania žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového

spoluvlastníctva.

K rovnakému záveru o nemožnosti použitia ustanovení

na prípady, keď podľa príslušných reštitučných predpisov si oprávnené osoby mohli

uplatniť nárok na vydanie veci prevzatej štátom bez právneho dôvodu, dospel vo svojom

rozhodnutí zo dňa 25. 02. 2009 vydanom vo veci tiež Najvyšší súd SR.

Obdobné stanovisko k uvedenej problematike bolo zaujaté i v ďalších rozhodnutiach

Najvyššieho súdu SR, a to konkrétne v rozsudku zo dňa 24. 02. 2010 vo veci

a v rozsudku zo dňa 27. 10. 2010 vo veci .

Teda nielen súčasná rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky

a Ústavného súdu Českej republiky, ale aj terajšia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR

v rokoch 2009 − 2010 vylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení

na prípady, ak oprávnené osoby nevyužili možnosť domáhať sa v zákonom stanovenej lehote

vydania nehnuteľnosti prevzatej štátom bez právneho dôvodu podľa príslušného

reštitučného predpisu. V tomto smere teda došlo postupom času k zjednoteniu v minulosti

rozdielnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Na takto zjednotenú rozhodovaciu

prax musia prihliadať aj súdy nižších stupňov. V opačnom prípade by sa totiž vystavovali

nebezpečenstvu zrušenia svojich rozhodnutí v rámci dovolacieho konania.“

Zároveň krajský súd vyslovil súhlas s rozhodnutím ústavného súdu o veci bez

nariadenia ústneho prerokovania veci.

Aj sťažovateľ súhlasil s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania, preto ústavný

súd so súhlasom účastníkov konania podľa upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami

k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

na oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

vykonávajú ( v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva

na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana

v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. ,

).

Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. februára 2011 vyplýva, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného

súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľov zamietnutá z dôvodu, že podľa jeho názoru

v situácii, keď je zrejmé, že sťažovatelia si vzhľadom na nimi tvrdené skutočnosti mohli

uplatniť nárok na vydanie veci postupom podľa , avšak tak

neurobili, bola vylúčená možnosť, aby sa domáhali ochrany vlastníckeho práva formou

podania žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového spoluvlastníctva,

t. j. tak, ako v konaní pred okresným súdom postupovali. Ako vyplýva z obsahu rozhodnutí

všeobecných súdov, tieto vychádzali z predpokladu, že právni predchodcovia sťažovateľov

vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudli na základe prídelovej listiny v roku 1948,

Československý štát bol vedený ako jej vlastník od roku 1958, pričom tento zápis bol

vykonaný bez právneho dôvodu. Právny názor krajského súdu v danej veci možno zhrnúť

takto: „Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako

špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu

vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny

nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných

predpisov, najmä podľa , a to ani formou určenia

vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80

, ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu.“

Sťažovatelia sú presvedčení, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. februára 2011 došlo k porušeniu nimi označených základných práv najmä z dôvodu, že

všeobecné súdy zamietli ich žalobu o určenie vlastníckeho práva s uvedeným odôvodnením.

Názor krajského súdu považujú za dôsledok aplikácie právnych predpisov (najmä § 126

ods. 1 ; ), ktorá zásadne poprela účel a význam

aplikovanej právnej normy a je založená na jej ústavne nekonformnom výklade. Podľa ich

názoru zmyslu právnej úpravy záver krajského súdu nezodpovedá.

Úlohou ústavného súdu v tejto situácii bolo posúdiť, či zodpovedá ústavne

konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor krajského súdu,

podľa ktorého ak osoba oprávnená domáhať sa podľa zákona o pôde reštitúcie svojho

majetku, ktorý nadobudol štát bez právneho dôvodu takéto svoje právo v zákonom

ustanovenej lehote nevyužila, hoci spĺňala podmienky ustanovené zákonom o pôde, nemôže

sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (bez časového obmedzenia) podaním

určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov občianskeho práva (hmotnoprávnych

i procesnoprávnych).

Ústavný súd sa už v minulosti zaoberal otázkou, či slovenský právny poriadok

nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného

zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok

na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať

existenciu svojho vlastníckeho práva (). S odkazom na svoju staršiu

rozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby

spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto

vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba

nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,

resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy

občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích,

vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. ()].

Krajský súd dospel v rozsudku sp. zn. z 10. februára 2011

k opačnému záveru, pričom tento svoj záver aj podrobne právne odôvodnil, pričom

argumentoval tým, že:

1. v dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava,

nemožno použiť úpravu všeobecnú, žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno

obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva a sťažovatelia v takomto prípade

nemali naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože „existencia špeciálnej

úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva

tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok

uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené“;

2. reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období

na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby,

ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním;

3. hoci v rozhodnom období nepoznal ako titul nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti okupáciu, na základe rozhodnutia zákonodarcu

vyjadreného v reštitučných predpisoch sa z okupácie stal formálne právny titul pre

nadobudnutie veci zo strany štátu;

4. nevyužitím možnosti domáhať sa reštitučného nároku v zákonnej lehote dochádza

k nezvratnému zániku práva, a tým aj k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu

urobených v rozhodnom období;

5. rozhodovacia prax všeobecných súdov o tejto otázke (ktorá bola v minulosti

protichodná) sa stala v rokoch 2009 – 2010 stabilnou a vyplýva z nej totožný záver, aký

zaujal krajský súd [rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) z 25. februára 2009 sp. zn. , rozhodnutia z 24. februára 2010

sp. zn. a rozhodnutia z 27. októbra 2010 sp. zn. ].

Ústavný súd napriek tejto argumentácie krajského súdu nezistil dôvod, pre ktorý by

sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. Rozhodnutie

krajského súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom

výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia nemôže vo vzťahu

k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období, bez právneho

dôvodu, obstáť.

Krajský súd pri argumentácii nevzal do úvahy zmysel a účel reštitučného

zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale

naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo

byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho

práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu

v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva

v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde samostatný

reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho

dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich

zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát

zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu

zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek

vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo

spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli

dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej

ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď

povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu,

ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis

v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.

Názor krajského súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať

podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená

aj zánik jej vlastníckeho práva, tobôž v situácii, keď povinnej osobe (na rozdiel

od oprávnenej osoby) nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, zásadne popiera

základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v a

listiny či právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože jeho aplikácia by

znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho

práva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety

ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá

sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik

reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho

garantovaného , , listinou a dodatkovým protokolom.

Účelom zákona o pôde nebolo teda stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu

urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného

nároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť

k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke

právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho

nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech

štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky

režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom,

že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

Z uvedeného je zrejmé, že iba existencia reštitučného zákonodarstva nemohla

spôsobiť ani nedostatok naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na požadovanom

určení. Keďže sa však všeobecné súdy nezaoberali s ohľadom na právny názor, ktorý

zaujali, bližšie existenciou naliehavého právneho záujmu sťažovateľov, neprislúcha ani

ústavnému súdu k tejto otázke zaujať stanovisko.

Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej

s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu

všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel

reštitučného zákonodarstva. Sťažovatelia podaním určovacej žaloby sa nepokúsili

obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať

sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne akceptovateľným

spôsobom.

K obnoveniu zaniknutého vlastníckeho práva v dôsledku jeho prechodu na štát

v období totalitného režimu na Slovensku podľa slovenského právneho poriadku

nedochádza automaticky, ale iba za splnenia zákonných podmienok. V situácii, keď tieto

zákonné podmienky neboli splnené, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji

na nadobudnutie nehnuteľnosti. Sťažovatelia nemohli v čase vydania rozhodnutia krajského

súdu legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že znova získajú vlastnícke

právo k nehnuteľnosti. Iba skutočnosť, že sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia boli

podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ešte nezakladá bez ďalšieho ich legitímnu

nádej na nadobudnutie vlastníctva.

Hoci úlohou ústavného súdu nie je zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, alebo túto prax posudzovať z hľadiska jej stálosti alebo konzistentnosti, ústavný súd

považuje za potrebné poukázať aj na to, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu o tejto

otázke sa ani v poslednom období nejaví tak jednoznačnou, za akú ju považoval krajský

súd. Naopak, najvyšší súd napr. v uznesení sp. zn. zo 17. februára 2011

dospieva (aj s poukazom na citované rozhodnutia ústavného súdu) k záveru, že reštitučné

zákony, aj keď majú vo vzťahu k povahu lex specialis, nevylučujú

možnosť v prípade, ak sa zistí, že ustanovenia lex specialis nemožno na daný prípad

uplatniť, domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa ustanovení

žalobou o určenie vlastníctva, prípadne žalobou o vydanie veci. Pritom je zrejmé, že

ustanovenia zákona o pôde v čase rozhodovania všeobecných súdov sťažovateľom (už)

neumožňovali využiť postup podľa nich (tak ako na to poukazujú i sťažovatelia v

sťažnosti).

Súčasne je však potrebné uviesť aj to, že nielen vlastnícke právo sťažovateľov

(oprávnených osôb), ale aj vlastnícke právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych

nástupcov) požíva ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany

takýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade

existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami.

Ústavný súd nemá dôvod od tohto svojho už skôr vysloveného názoru

() upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľov prichádzala do úvahy

žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, teda podanie žaloby

o určenie existencie vlastníckeho práva. Takto podanú žalobu sťažovateľov boli preto

všeobecné súdy povinné prerokovať a o nej rozhodnúť.

Je nepochybné, že mimoriadne významným v tomto kontexte sú nielen okolnosti

nimi tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva, ale aj otázka, či nehnuteľnosť užívali

po určitý (spravidla dlhý) čas dobromyseľne alebo nie, či sa správali ako jej vlastníci,

držitelia alebo detentori. Posudzovať existenciu nimi tvrdeného vlastníckeho práva, jeho

vznik, oprávnenosť ich držby a následné zmeny v osobách vlastníkov a vplyv týchto

okolností na záver o tom, či vlastnícke právo žalovaní nadobudli a kedy a na základe akej

právnej skutočnosti sa tak stalo, však patrí všeobecným súdom, ktorých úlohou je poskytnúť

ochranu vlastníckemu právu účastníkom konania vedeného pred nimi. Vo veci sťažovateľov

sa však všeobecné súdy už týmto otázkam nevenovali s ohľadom na právny názor,

na ktorom svoje rozhodnutie založili.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu o potvrdení

rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľov za rozporné so sťažovateľmi

označenými ustanoveniami , listiny a dodatkového protokolu, pretože pri aplikácii

citovaných zákonných predpisov všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam. Ústavný súd preto

konštatoval, že rozsudkom sp. zn. z 10. februára 2011 krajský súd porušil

základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa ,

listiny, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo

na vlastníctvo podľa , listiny a právo na majetok podľa

dodatkového protokolu.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže krajský súd rozsudkom sp. zn. z 10. februára 2011 porušil

označené základné práva sťažovateľov, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude

riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a znova posúdiť odvolacie námietky

sťažovateľov v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia si uplatnili nárok na náhradu trov konania vo výške 610,56 €.

Ústavný súd konštatuje, že uplatnená výška náhrady trov konania neodporuje výške

vypočítanej podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

preto ju priznal v uplatnenej výške.

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľov ( v spojení s podľa výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011