Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/300/2008

R o z s u d o k

V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Evy

Sakálovej a sudov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba v právnej veci ţalobkyne R.,

zastúpenej JUDr. A. Š., advokátkou v B. proti ţalovaným 1/ K., zastúpeným JUDr. T. P.,

advokátkou, v Ţ. a 2/ M., o vydanie nehnuteľnosti vedenej na Okresnom súde Ţilina pod

sp.zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline

z 30. apríla 2008 sp.zn. rozhodol

t a k t o :

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalovaným 1, 2, náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina rozsudkom z 3. apríla 2007 č.k. -159 uloţil

ţalovanému 1/ povinnosť vydať ţalobkyni parcelu KN X.X. záhradu o výmere X. m2, ktorá

podľa geometrického plánu č. X. schváleného Katastrálnym úradom Správa katastra Ţ. pod č.

X. bola vytvorená z pozemnokniţnej parcely X., vedenej v pozemnokniţnej vloţke č. X.,

katastrálneho územia Ţ. a parcelu KN X. záhrada o výmere X. m2, vedenú na liste vlastníctva

č. X., katastrálne územie Ţ. Ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 5 455,-- Sk

(181,07 €) titulom náhrady trov konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobu voči

ţalovanému 2/ zamietol a ţalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Takto rozhodol, keď

2

dospel k záveru, ţe ţalovaný 1/ je povinnou osobou a ţe nárok ţalobkyne na vydanie

nehnuteľností vyplýva z ustanovenia o zmiernení

niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam (ďalej len

„)“. Zmluvy pri prevode vlastníctva predmetných nehnuteľností a to

darovaciu (na Č.), aj kúpnu zmluvu (na fyzickú osobu) uzatváral namiesto ţalobkyne S..

Tento v zmysle vtedy platných právnych predpisov mal oprávnenie týkajúce sa správy

majetku ţalobkyne, ale nedávali mu kompetenciu na zmenšenie jej majetku. Išlo podľa názoru

okresného súdu evidentne o nerešpektovanie vtedy platných právnych predpisov, ktoré uţ

samy o sebe boli nedemokratické a obmedzovali cirkevnú slobodu a voľné nakladanie

vlastníka so svojím majetkom. Pokiaľ išlo o prevod sporných nehnuteľností kúpnou zmluvou

na fyzickú osobu, okresný súd vychádzal z toho, ţe táto neskôr previedla nehnuteľnosť, ktorá

bola predmetom tejto kúpnej zmluvy na štát a bola tak splnená podmienka na vydanie

pozemku zo strany štátu ku dňu účinnosti reštitučného zákona. Pokiaľ išlo o námietky

ţalovaného 1/ o nemoţnosť vydať pozemok podľa , okresný súd

dospel k záveru, ţe ani jeden z dôvodov vyplývajúcich z tohto zákonného ustanovenia nie je

splnený. Ţalobu ţalobkyne o vydanie nehnuteľností voči ţalovaného 2/ zamietol z dôvodu

nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní, keďţe ţalovaný 2/ nie je

povinnou osobou na vydanie nehnuteľností. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

veta prvá a ţalobkyni úspešnej v konaní priznal voči ţalovanému 1/ náhradu trov

konania.

Krajský súd v Ţiline, na odvolanie ţalovaného 1/ proti výroku rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým mu bola uloţená povinnosť vydať ţalobkyni v ňom špecifikované

nehnuteľnosti, rozsudkom z 30. apríla 2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe

ţalobu ţalobkyne proti ţalovanému 1/ na vydanie parcely KN X.X. záhrada o výmere X. m2,

ktorá podľa geometrického plánu č. X., schváleného Katastrálnym úradom, Správa katastra Ţ.

pod číslom X. bola vytvorená z pozemnokniţnej parcely X. vedenej v pozemnokniţnej vloţke

č. X., katastrálneho územia Ţ. a parcely KN X., záhrada o výmere X. m2, vedenej na liste

vlastníctva č. X., katastrálne územie Ţ. zamietol. V nenapadnutých častiach sa rozsudku

okresného súdu krajský súd nedotkol. Ţalobkyni uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému 1/

trovy prvostupňového a druhostupňového konania 13 216,50 Sk (438,70 €) na účet právnej

zástupkyne ţalovaného 1/ JUDr. T. P., advokátky so sídlom v Ţ., do troch dní. Krajský súd

rovnako ako okresný súd týkajúcej sa moţnosti konania S. v zastúpení R.R. vychádzal zo

skutočnosti, ţe z vtedy platných právnych predpisov nebolo moţné, aby tento bez súhlasu,

3

resp. osobitného poverenia R. ako vlastníka previedol nehnuteľnosť na tretiu osobu. Poukázal

na to, ţe () vychádzal zo zásady, ţe zmluvou moţno

nadobudnúť vlastnícke právo len od vlastníka. Aj súčasná právna úprava iba výnimočne

pripúšťa nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ

zmluvou prevedie vec na iného ten, kto ju nevlastní, je takýto úkon podľa § 36 Občianskeho

zákonníka () pre rozpor so zákonom konkrétne s ustanovením

neplatný. Preto správne súd prvého stupňa konštatoval, ţe keďţe nebolo preukázané, ţe S. bol

oprávnený konať v mene ţalobcu, je táto kúpna zmluva neplatným právnym úkonom.

Následne správne konštatoval, ţe je neplatným právnym úkonom nasledujúca kúpna zmluva

z roku X., ktorou boli sporné nehnuteľnosti M. G. prevedené na právneho predchodcu

ţalovaného 1/. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa dospel k nesprávnym

záverom ohľadne skutočnosti, kto je v danom prípade oprávnenou osobou a či tu existuje

niektorý z dôvodov stanovených reštitučným zákonom na vydanie veci. Poukázal na skutkový

stav zistený okresným súdom, z ktorého vyplynulo, ţe nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom

kúpnej zmluvy v rozhodnom období neprešla do vlastníctva štátu alebo obce, ale do

vlastníctva fyzickej osoby, aţ následne táto fyzická osoba previedla túto nehnuteľnosť do

vlastníctva právneho predchodcu ţalobcu. V zmysle § 2 ods. 1 však muselo ísť o prvotný

prevod veci z oprávnenej osoby na štát alebo obec. Avšak pri kúpnej zmluve zo 4. júna 1958

o tento prevod nešlo. Účastníkom tejto zmluvy nebol štát ani obec. Skutočnosť, ţe následne

fyzická osoba previedla tieto nehnuteľnosti na štát – Š., nespôsobilo, ţe ţalobca sa povaţuje

za oprávnenú osobu. Okrem toho ďalšou podmienkou, na základe ktorej by bolo moţné

domáhať sa vydania veci je skutočnosť, ţe vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce (čo však

v tomto prípade nebolo) v prípadoch uvedených v § 4 ods. 2 súd prvého stupňa vychádzal zo

záveru, ţe dôvod na vydanie veci vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. h/ reštitučného

zákona, a to, ţe v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe

prevzatia bez právneho dôvodu. Vychádzal z toho, ţe kúpna zmluva bola absolútne

neplatným právnym úkonom, a teda neexistovala ako právny dôvod prevodu vlastníctva

k predmetným nehnuteľnostiam a teda došlo k ich prevodu bez právneho dôvodu. Krajský súd

tento záver nepovaţoval za správny. Ak by sa vychádzalo z právneho názoru vysloveného

okresným súdom, tak potom by v prípadoch, ţe vec prešla v rozhodnom období do vlastníctva

štátu alebo obce z dôvodu neplatného právneho úkonu bol vţdy dôvodom na vydanie veci

v zmysle reštitučného zákona, bez ohľadu na to, v čom by dôvod neplatnosti spočíval.

Vychádzajúc aj zo znenia ostatných dôvodov pre vydanie veci, upravených v § 4 ods. 2 je

zrejmé, ţe vydať nehnuteľnosť je moţné na základe niektorých právnych úkonov urobených

4

v rozhodnom období, ktoré boli urobené spôsobom spochybňujúcim ich platnosť. Z toho je

zrejmé, ţe nie kaţdá neplatnosť právneho úkonu vykonaného v rozhodnom období, je

dôvodom pre domáhania sa vydania týchto nehnuteľností. Rovnako, odvolací súd, pokiaľ išlo

o rozhodnutie okresného súdu o tom, ţe ţalovaný 1/ je povinný vydať ţalobkyni

nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom darovacej zmluvy zo 6. septembra 1957, dospel

k zhodnému názoru prezentovanému súdom prvého stupňa je absolútne neplatným úkonom

z rovnakých dôvodov ako boli uvádzané pri neplatnosti kúpnej zmluvy. Podľa názoru

odvolacieho súdu však skutočnosť, ţe ide o neplatný právny úkon nie je dôvodom pre vydanie

veci v zmysle , Pokiaľ ţalobkyňa sa vydania

označenej nehnuteľnosti domáhala z dôvodu, ţe darovacia zmluva bola uzavretá darcom

v tiesni išlo len o tvrdenie ţalobkyne. Toto tvrdenie ţiadnym spôsobom nepreukázala. Iba

všeobecné konštatovanie o tom, ţe k prevodu a k uzavretiu darovacej zmluvy došlo v čase,

kedy bola politická situácia nepriaznivo naklonená cirkvi a jej predstaviteľom nestačí na to,

aby bolo moţné konštatovať, ţe predmetná darovacia zmluva bola uzavretá v tiesni. Odvolací

súd ďalej uviedol, ţe uplatneným nárokom nebolo moţné vyhovieť ani v prípade pouţitia

všeobecných ustanovení , ktoré upravujú vydanie veci (

). Mal za to, ţe v takomto prípade bolo potrebné, aby ţalobkyňa

tvrdila a preukázala, ţe zo strany ţalovaného 1/ došlo k neoprávnenému zásahu do jej

vlastníckeho práva týkajúceho sa označených nehnuteľností spôsobom uvedeným v § 126

ods. 1 . Táto skutočnosť zo strany ţalobkyne počas celého konania

nebola tvrdená ani preukázaná. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla

rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Mala za to, ţe

uplatnený nárok odvolací súd nesprávne vyhodnotil a z toho dôvodu nesprávne rozhodol.

Poukázala na to, ţe nárok uplatnila alternatívnym spôsobom, a to ako reštitučný nárok podľa

a podľa , t.j. podľa všeobecnej právnej

úpravy. Len tá skutočnosť, ţe darovacia zmluva uzavretá S. v zastúpení rehole je naviac

absolútne neplatná neznamená, ţe nie je reštitučným dôvodom podľa § 4 ods. 2 reštitučného

zákona. Ak sa príjme právny názor, ţe darovacia zmluva zo 6. septembra 1957, ktorou bola

prevedená do vlastníctva štátu pozemnokniţná parcela X. a X. a teda aj časť, ktorá je dnes

v novom geometrickom pláne označená ako parcela KN X. o výmere X. m2 a kúpna zmluva

zo 4. júna 1958, ktorá sa dotýkala parcely X. (a následná zmluva na konzervatórium) sú

5

absolútne neplatné, potom ţalobkyni ako pôvodnej vlastníčke zostalo zachované vlastnícke

právo k uvedeným nehnuteľnostiam, má potom právo domáhať sa ochrany vlastníckeho práva

aj podľa a to vydania nehnuteľností. Neboli vykonané ţiadne

dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, ţe ţalobkyňa o toto vlastníctvo prišla iným spôsobom.

Ţalovaný 1/ navrhol dovolanie ţalobkyne ako nedôvodné zamietnuť.

Ţalovaný 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátkou (

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru,

ţe dovolanie je dôvodné.

Podľa dovolaním je moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedených v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona ( )

viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dovolacími dôvodmi.

Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa

ich obsahu.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

sa dovolací súd v prvom rade zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v aţ g/

V prejednávanej veci neboli v dovolaní namietané procesné vady konania v zmysle

a ţiadna z nich nevyšla v dovolacom konaní najavo.

6

Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe táto ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom.

Dovolací súd zamietnutie ţaloby odvolacím súdom v jeho zmeňujúcom výroku

povaţuje za správny, avšak čiastočne z iných právnych dôvodov.

Podľa tento predpis sa vzťahuje na zmiernenie

následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam

odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe

rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období

od 8. mája 1945, ţidovským náboţenským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990

(ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti,

rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov,

Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktami o občianskych,

politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

, tak, ako iné reštitučné zákony upravuje vzťahy osôb

označených v ňom ako osoby povinné a osoby oprávnené týkajúce sa právnych skutočností,

ktoré vznikli v presne vymedzenom období (v rozhodnom období) z presne stanoveného

právneho dôvodu, pričom všetky tri predpoklady pouţitia tohto reštitučného zákona sú

kumulatívne, t.j, musia byť splnené súčasne. Ak uvedené predpoklady aplikácie predmetného

zákona nie sú súčasne splnené, tento sa ako lex specialis neuplatní. Náprava krívd podľa tohto

reštitučného zákona je teda prípustná len vo vecnom a časovom rozsahu ním vymedzenom.

Podľa oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi

a náboţenské spoločnosti so sídlom v Slovenskej republike vrátane ich častí s právnou

subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období

v prípadoch uvedených v

Podľa povinnosť vydať vec sa vzťahuje

na prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe

prevzatia bez právneho dôvodu.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, ţe nehnuteľnosť KN parcela č. X. zapísaná na

LV č. X. kat. územia Ţ. (vlastnícky patriaca ţalobkyni) prešla na základe kúpnej zmluvy zo 4.

júna 1958 do vlastníctva fyzickej osoby a teda nie do vlastníctva štátu alebo obce, ako to

7

zákon v § 2 bez akýchkoľvek výnimiek stanovuje. Keďţe nebola splnená jedna zo základných

zákonom predvídaných podmienok, ţalobkyňu ako to správne uvádza v dôvodoch svojho

rozhodnutia odvolací súd nemoţno povaţovať vo vzťahu k označenej nehnuteľnosti za

oprávnenú osobu, v dôsledku čoho nebola splnená jeden z predpokladov pouţitia tohto

reštitučného zákona.

Keďţe odvolací súd sa v ďalšom zaoberal aj výkladom ustanovenia § 4 ods. 2

písm. h/ , keď sám uzavrel, ţe nie kaţdá neplatnosť právneho úkonu

vykonaného v rozhodnom období je dôvodom pre domáhanie sa vydania veci dovolací

súd dodáva, ţe citované ustanovenie, jeho časť viaţe reštitúciu výslovne na podmienku

nadobudnutia vlastníctva štátom a jeho druhá časť na podmienku, ţe štát prevzal vec

bez právneho dôvodu. Pokiaľ by ale bolo s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1 zák.

č. („... odňatím vlastníckeho práva ...“) a prvá časť ustanovenia

uvedeného zákona („... vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce ...“) i pre tento dôvod

reštitúcie poţadované bezpodmienečné splnenie podmienky skutočného prechodu veci

do vlastníctva štátu, stalo by sa ustanovenie § 4 ods. 2 písm. h/ uvedeného zákona

ustanovením bez reálneho obsahu. Podľa názoru dovolacieho súdu je potrebné tento rozpor

(keď jedna časť ustanovenia viaţe reštitúciu výslovne na podmienku nadobudnutia vlastníctva

štátom a jeho druhá časť na podmienku, ţe štát prevzal vec bez právneho dôvodu) riešiť tak,

ţe podmienka nadobudnutia vlastníctva veci štátom je nevyhnutná pre úspešné uplatnenie

reštitučných nárokov v prípadoch výslovne uvedených v ustanoveniach § 4 ods. 2 písm. a/ aţ

g/ a i/ uvedeného zákona, nemusí však byť splnená v prípade uvedenom v ustanovení § 4

ods. 2 písm. h/ tohto zákona. O tento reštitučný dôvod (prevzatie veci štátom bez právneho

dôvodu) ide vtedy, keď vlastník veci nebol postupom štátu síce formálne pozbavený svojho

vlastníckeho práva, bola mu však odňatá moţnosť vec drţať, uţívať ju a pouţívať jej plody

a úţitky, teda ţe sa štát zmocnil veci vo vlastníctve cirkvi alebo náboţenskej spoločnosti

a nakladal s ňou ako vlastnou (vec okupoval) bez toho, ţe by sa k tomu mal nejaký právne

relevantný dôvod (titul), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva.

Rovnaký právny názor dovolací súd zaujal aj v rozhodnutí z 24. februára 2010 sp.zn.

.

V prejednávanej veci z obsahu spisu však nevyplýva, ţe by na základe kúpnej zmluvy

zo 4. júna 1958 štát vec ţalobkyne prevzal a nakladal s ňou vyššie uvedeným spôsobom.

Podľa povinnosť vydať vec sa vzťahuje

na prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe

darovacích zmlúv uzavretých darcom v tiesni.

Z obsahu spisu je nepochybné, ţe nehnuteľnosť KN č. X. prešla do vlastníctva štátu na

základe darovacej zmluvy zo 6. septembra 1957. Treba súhlasiť s názorom odvolacieho súdu,

ţe na preukázanie splnenia podmienky – tiesne nestačí len poukaz ţalobkyne na politickú

situáciu nepriaznivo naklonenú cirkvi a jej predstaviteľom. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe

keďţe splnenie tejto podmienky (tiesne) nemoţno bez ďalšieho vyvodiť priamo zo zákona,

a to ani s poukazom na všeobecne existujúce štátne proticirkevné tendencie a politicko-

ekonomické úsilie potlačiť súkromné vlastníctvo alebo subjekty tohto vlastníctva, je preto

vţdy na oprávnenej osobe, aby preukázala, ţe existujúce pomery sa v jej konkrétnom prípade

prejavili ako priamo na ňu dopadajúca tieseň.

Ţalobkyňa sa v priebehu konania domáhala aj ochrany vlastníckeho práva podľa § 126

.

V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, ţe reštitučné predpisy sú k všeobecným

predpisom akým je najmä vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši

podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, ţe tam kde existuje špeciálna

úprava nemoţno pouţiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umoţňuje uplatniť nárok

(za splnenia zákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo

takejto poţiadavke nebolo vyhovené (prejednávaná vec) je vylúčená moţnosť uplatniť toto

právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretoţe ako uţ bolo uvedené reštitučná úprava

je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.

So zreteľom na uvedené treba rozsudok odvolacieho súdu povaţovať za vecne správny

aj keď z iných, neţ v ňom uvedených dôvodov. Dovolací súd preto dovolanie ţalobkyne ako

nedôvodné zamietol ( ).

Úspešným ţalovaným nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe trovy

ţalovaného 1/, súvisiace s odmenou jeho zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu, nepovaţoval

za potrebné na účelné bránenie práva, lebo v porovnaní s jej vyjadreniami v základnom

konaní neobsahovalo ţiadne nové právne významné okolnosti a ţalovanému 2/ v súvislosti

s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

9

V Bratislave 27. októbra 2010

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová