Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)ca1/365177.7886ff.pdf
PDF · 202.66 KB
No categories available
4Cdo/300/2008
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Evy
Sakálovej a sudov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba v právnej veci ţalobkyne R.,
zastúpenej JUDr. A. Š., advokátkou v B. proti ţalovaným 1/ K., zastúpeným JUDr. T. P.,
advokátkou, v Ţ. a 2/ M., o vydanie nehnuteľnosti vedenej na Okresnom súde Ţilina pod
sp.zn. 12 C 479/1995, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
z 30. apríla 2008 sp.zn. 6. Co 199/2007 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovaným 1, 2, náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 3. apríla 2007 č.k. 12 C 479/1995-159 uloţil
ţalovanému 1/ povinnosť vydať ţalobkyni parcelu KN X.X. záhradu o výmere X. m2, ktorá
podľa geometrického plánu č. X. schváleného Katastrálnym úradom Správa katastra Ţ. pod č.
X. bola vytvorená z pozemnokniţnej parcely X., vedenej v pozemnokniţnej vloţke č. X.,
katastrálneho územia Ţ. a parcelu KN X. záhrada o výmere X. m2, vedenú na liste vlastníctva
č. X., katastrálne územie Ţ. Ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 5 455,-- Sk
(181,07 €) titulom náhrady trov konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobu voči
ţalovanému 2/ zamietol a ţalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Takto rozhodol, keď
dospel k záveru, ţe ţalovaný 1/ je povinnou osobou a ţe nárok ţalobkyne na vydanie
nehnuteľností vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. h/ zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení
niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam (ďalej len
„zák. č. 282/1993 Z.z.)“. Zmluvy pri prevode vlastníctva predmetných nehnuteľností a to
darovaciu (na Č.), aj kúpnu zmluvu (na fyzickú osobu) uzatváral namiesto ţalobkyne S..
Tento v zmysle vtedy platných právnych predpisov mal oprávnenie týkajúce sa správy
majetku ţalobkyne, ale nedávali mu kompetenciu na zmenšenie jej majetku. Išlo podľa názoru
okresného súdu evidentne o nerešpektovanie vtedy platných právnych predpisov, ktoré uţ
samy o sebe boli nedemokratické a obmedzovali cirkevnú slobodu a voľné nakladanie
vlastníka so svojím majetkom. Pokiaľ išlo o prevod sporných nehnuteľností kúpnou zmluvou
na fyzickú osobu, okresný súd vychádzal z toho, ţe táto neskôr previedla nehnuteľnosť, ktorá
bola predmetom tejto kúpnej zmluvy na štát a bola tak splnená podmienka na vydanie
pozemku zo strany štátu ku dňu účinnosti reštitučného zákona. Pokiaľ išlo o námietky
ţalovaného 1/ o nemoţnosť vydať pozemok podľa § 7 zák. č. 282/1993 Z.z., okresný súd
dospel k záveru, ţe ani jeden z dôvodov vyplývajúcich z tohto zákonného ustanovenia nie je
splnený. Ţalobu ţalobkyne o vydanie nehnuteľností voči ţalovaného 2/ zamietol z dôvodu
nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní, keďţe ţalovaný 2/ nie je
povinnou osobou na vydanie nehnuteľností. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
veta prvá O.s.p. a ţalobkyni úspešnej v konaní priznal voči ţalovanému 1/ náhradu trov
konania.
Krajský súd v Ţiline, na odvolanie ţalovaného 1/ proti výroku rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým mu bola uloţená povinnosť vydať ţalobkyni v ňom špecifikované
nehnuteľnosti, rozsudkom z 30. apríla 2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe
ţalobu ţalobkyne proti ţalovanému 1/ na vydanie parcely KN X.X. záhrada o výmere X. m2,
ktorá podľa geometrického plánu č. X., schváleného Katastrálnym úradom, Správa katastra Ţ.
pod číslom X. bola vytvorená z pozemnokniţnej parcely X. vedenej v pozemnokniţnej vloţke
č. X., katastrálneho územia Ţ. a parcely KN X., záhrada o výmere X. m2, vedenej na liste
vlastníctva č. X., katastrálne územie Ţ. zamietol. V nenapadnutých častiach sa rozsudku
okresného súdu krajský súd nedotkol. Ţalobkyni uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému 1/
trovy prvostupňového a druhostupňového konania 13 216,50 Sk (438,70 €) na účet právnej
zástupkyne ţalovaného 1/ JUDr. T. P., advokátky so sídlom v Ţ., do troch dní. Krajský súd
rovnako ako okresný súd týkajúcej sa moţnosti konania S. v zastúpení R.R. vychádzal zo
skutočnosti, ţe z vtedy platných právnych predpisov nebolo moţné, aby tento bez súhlasu,
resp. osobitného poverenia R. ako vlastníka previedol nehnuteľnosť na tretiu osobu. Poukázal
na to, ţe Občiansky zákonník (zák. č. 141/1950 Zb.) vychádzal zo zásady, ţe zmluvou moţno
nadobudnúť vlastnícke právo len od vlastníka. Aj súčasná právna úprava iba výnimočne
pripúšťa nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ
zmluvou prevedie vec na iného ten, kto ju nevlastní, je takýto úkon podľa § 36 Občianskeho
zákonníka (zák. č. 141/1950 Zb.) pre rozpor so zákonom konkrétne s ustanovením § 107
neplatný. Preto správne súd prvého stupňa konštatoval, ţe keďţe nebolo preukázané, ţe S. bol
oprávnený konať v mene ţalobcu, je táto kúpna zmluva neplatným právnym úkonom.
Následne správne konštatoval, ţe je neplatným právnym úkonom nasledujúca kúpna zmluva
z roku X., ktorou boli sporné nehnuteľnosti M. G. prevedené na právneho predchodcu
ţalovaného 1/. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa dospel k nesprávnym
záverom ohľadne skutočnosti, kto je v danom prípade oprávnenou osobou a či tu existuje
niektorý z dôvodov stanovených reštitučným zákonom na vydanie veci. Poukázal na skutkový
stav zistený okresným súdom, z ktorého vyplynulo, ţe nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom
kúpnej zmluvy v rozhodnom období neprešla do vlastníctva štátu alebo obce, ale do
vlastníctva fyzickej osoby, aţ následne táto fyzická osoba previedla túto nehnuteľnosť do
vlastníctva právneho predchodcu ţalobcu. V zmysle § 2 ods. 1 však muselo ísť o prvotný
prevod veci z oprávnenej osoby na štát alebo obec. Avšak pri kúpnej zmluve zo 4. júna 1958
o tento prevod nešlo. Účastníkom tejto zmluvy nebol štát ani obec. Skutočnosť, ţe následne
fyzická osoba previedla tieto nehnuteľnosti na štát – Š., nespôsobilo, ţe ţalobca sa povaţuje
za oprávnenú osobu. Okrem toho ďalšou podmienkou, na základe ktorej by bolo moţné
domáhať sa vydania veci je skutočnosť, ţe vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce (čo však
v tomto prípade nebolo) v prípadoch uvedených v § 4 ods. 2 súd prvého stupňa vychádzal zo
záveru, ţe dôvod na vydanie veci vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. h/ reštitučného
zákona, a to, ţe v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe
prevzatia bez právneho dôvodu. Vychádzal z toho, ţe kúpna zmluva bola absolútne
neplatným právnym úkonom, a teda neexistovala ako právny dôvod prevodu vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam a teda došlo k ich prevodu bez právneho dôvodu. Krajský súd
tento záver nepovaţoval za správny. Ak by sa vychádzalo z právneho názoru vysloveného
okresným súdom, tak potom by v prípadoch, ţe vec prešla v rozhodnom období do vlastníctva
štátu alebo obce z dôvodu neplatného právneho úkonu bol vţdy dôvodom na vydanie veci
v zmysle reštitučného zákona, bez ohľadu na to, v čom by dôvod neplatnosti spočíval.
Vychádzajúc aj zo znenia ostatných dôvodov pre vydanie veci, upravených v § 4 ods. 2 je
zrejmé, ţe vydať nehnuteľnosť je moţné na základe niektorých právnych úkonov urobených
v rozhodnom období, ktoré boli urobené spôsobom spochybňujúcim ich platnosť. Z toho je
zrejmé, ţe nie kaţdá neplatnosť právneho úkonu vykonaného v rozhodnom období, je
dôvodom pre domáhania sa vydania týchto nehnuteľností. Rovnako, odvolací súd, pokiaľ išlo
o rozhodnutie okresného súdu o tom, ţe ţalovaný 1/ je povinný vydať ţalobkyni
nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom darovacej zmluvy zo 6. septembra 1957, dospel
k zhodnému názoru prezentovanému súdom prvého stupňa je absolútne neplatným úkonom
z rovnakých dôvodov ako boli uvádzané pri neplatnosti kúpnej zmluvy. Podľa názoru
odvolacieho súdu však skutočnosť, ţe ide o neplatný právny úkon nie je dôvodom pre vydanie
veci v zmysle § 4 ods. 2 písm. h/, zák. č. 282/1993 Z.z. Pokiaľ ţalobkyňa sa vydania
označenej nehnuteľnosti domáhala z dôvodu, ţe darovacia zmluva bola uzavretá darcom
v tiesni išlo len o tvrdenie ţalobkyne. Toto tvrdenie ţiadnym spôsobom nepreukázala. Iba
všeobecné konštatovanie o tom, ţe k prevodu a k uzavretiu darovacej zmluvy došlo v čase,
kedy bola politická situácia nepriaznivo naklonená cirkvi a jej predstaviteľom nestačí na to,
aby bolo moţné konštatovať, ţe predmetná darovacia zmluva bola uzavretá v tiesni. Odvolací
súd ďalej uviedol, ţe uplatneným nárokom nebolo moţné vyhovieť ani v prípade pouţitia
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vydanie veci (§ 126 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Mal za to, ţe v takomto prípade bolo potrebné, aby ţalobkyňa
tvrdila a preukázala, ţe zo strany ţalovaného 1/ došlo k neoprávnenému zásahu do jej
vlastníckeho práva týkajúceho sa označených nehnuteľností spôsobom uvedeným v § 126
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto skutočnosť zo strany ţalobkyne počas celého konania
nebola tvrdená ani preukázaná. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Mala za to, ţe
uplatnený nárok odvolací súd nesprávne vyhodnotil a z toho dôvodu nesprávne rozhodol.
Poukázala na to, ţe nárok uplatnila alternatívnym spôsobom, a to ako reštitučný nárok podľa
zák. č. 282/1993 Z.z. a podľa § 126 Občianskeho zákonníka, t.j. podľa všeobecnej právnej
úpravy. Len tá skutočnosť, ţe darovacia zmluva uzavretá S. v zastúpení rehole je naviac
absolútne neplatná neznamená, ţe nie je reštitučným dôvodom podľa § 4 ods. 2 reštitučného
zákona. Ak sa príjme právny názor, ţe darovacia zmluva zo 6. septembra 1957, ktorou bola
prevedená do vlastníctva štátu pozemnokniţná parcela X. a X. a teda aj časť, ktorá je dnes
v novom geometrickom pláne označená ako parcela KN X. o výmere X. m2 a kúpna zmluva
zo 4. júna 1958, ktorá sa dotýkala parcely X. (a následná zmluva na konzervatórium) sú
absolútne neplatné, potom ţalobkyni ako pôvodnej vlastníčke zostalo zachované vlastnícke
právo k uvedeným nehnuteľnostiam, má potom právo domáhať sa ochrany vlastníckeho práva
aj podľa § 126 Občianskeho zákonníka a to vydania nehnuteľností. Neboli vykonané ţiadne
dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, ţe ţalobkyňa o toto vlastníctvo prišla iným spôsobom.
Ţalovaný 1/ navrhol dovolanie ţalobkyne ako nedôvodné zamietnuť.
Ţalovaný 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,
ţe dovolanie je dôvodné.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedených v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 241 ods. 1 O.s.p.)
viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dovolacími dôvodmi.
Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa
ich obsahu.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. sa dovolací súd v prvom rade zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
V prejednávanej veci neboli v dovolaní namietané procesné vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. a ţiadna z nich nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe táto ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Dovolací súd zamietnutie ţaloby odvolacím súdom v jeho zmeňujúcom výroku
povaţuje za správny, avšak čiastočne z iných právnych dôvodov.
Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 282/1993 Z.z. tento predpis sa vzťahuje na zmiernenie
následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam
odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe
rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období
od 8. mája 1945, ţidovským náboţenským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990
(ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti,
rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov,
Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktami o občianskych,
politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Zákon č. 282/1993 Z.z., tak, ako iné reštitučné zákony upravuje vzťahy osôb
označených v ňom ako osoby povinné a osoby oprávnené týkajúce sa právnych skutočností,
ktoré vznikli v presne vymedzenom období (v rozhodnom období) z presne stanoveného
právneho dôvodu, pričom všetky tri predpoklady pouţitia tohto reštitučného zákona sú
kumulatívne, t.j, musia byť splnené súčasne. Ak uvedené predpoklady aplikácie predmetného
zákona nie sú súčasne splnené, tento sa ako lex specialis neuplatní. Náprava krívd podľa tohto
reštitučného zákona je teda prípustná len vo vecnom a časovom rozsahu ním vymedzenom.
Podľa § 2 zák. č. 282/1993 Z.z. oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi
a náboţenské spoločnosti so sídlom v Slovenskej republike vrátane ich častí s právnou
subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období
v prípadoch uvedených v § 4 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 4 ods. 2 písm. h/ zák. č. 282/1993 Z.z. povinnosť vydať vec sa vzťahuje
na prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe
prevzatia bez právneho dôvodu.
Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, ţe nehnuteľnosť KN parcela č. X. zapísaná na
LV č. X. kat. územia Ţ. (vlastnícky patriaca ţalobkyni) prešla na základe kúpnej zmluvy zo 4.
júna 1958 do vlastníctva fyzickej osoby a teda nie do vlastníctva štátu alebo obce, ako to
zákon v § 2 bez akýchkoľvek výnimiek stanovuje. Keďţe nebola splnená jedna zo základných
zákonom predvídaných podmienok, ţalobkyňu ako to správne uvádza v dôvodoch svojho
rozhodnutia odvolací súd nemoţno povaţovať vo vzťahu k označenej nehnuteľnosti za
oprávnenú osobu, v dôsledku čoho nebola splnená jeden z predpokladov pouţitia tohto
reštitučného zákona.
Keďţe odvolací súd sa v ďalšom zaoberal aj výkladom ustanovenia § 4 ods. 2
písm. h/ zák. č. 282/1993 Z.z., keď sám uzavrel, ţe nie kaţdá neplatnosť právneho úkonu
vykonaného v rozhodnom období je dôvodom pre domáhanie sa vydania veci dovolací
súd dodáva, ţe citované ustanovenie, jeho časť viaţe reštitúciu výslovne na podmienku
nadobudnutia vlastníctva štátom a jeho druhá časť na podmienku, ţe štát prevzal vec
bez právneho dôvodu. Pokiaľ by ale bolo s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1 zák.
č. 282/1993 Z.z. („... odňatím vlastníckeho práva ...“) a prvá časť ustanovenia § 4 ods. 2
uvedeného zákona („... vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce ...“) i pre tento dôvod
reštitúcie poţadované bezpodmienečné splnenie podmienky skutočného prechodu veci
do vlastníctva štátu, stalo by sa ustanovenie § 4 ods. 2 písm. h/ uvedeného zákona
ustanovením bez reálneho obsahu. Podľa názoru dovolacieho súdu je potrebné tento rozpor
(keď jedna časť ustanovenia viaţe reštitúciu výslovne na podmienku nadobudnutia vlastníctva
štátom a jeho druhá časť na podmienku, ţe štát prevzal vec bez právneho dôvodu) riešiť tak,
ţe podmienka nadobudnutia vlastníctva veci štátom je nevyhnutná pre úspešné uplatnenie
reštitučných nárokov v prípadoch výslovne uvedených v ustanoveniach § 4 ods. 2 písm. a/ aţ
g/ a i/ uvedeného zákona, nemusí však byť splnená v prípade uvedenom v ustanovení § 4
ods. 2 písm. h/ tohto zákona. O tento reštitučný dôvod (prevzatie veci štátom bez právneho
dôvodu) ide vtedy, keď vlastník veci nebol postupom štátu síce formálne pozbavený svojho
vlastníckeho práva, bola mu však odňatá moţnosť vec drţať, uţívať ju a pouţívať jej plody
a úţitky, teda ţe sa štát zmocnil veci vo vlastníctve cirkvi alebo náboţenskej spoločnosti
a nakladal s ňou ako vlastnou (vec okupoval) bez toho, ţe by sa k tomu mal nejaký právne
relevantný dôvod (titul), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva.
Rovnaký právny názor dovolací súd zaujal aj v rozhodnutí z 24. februára 2010 sp.zn.
V prejednávanej veci z obsahu spisu však nevyplýva, ţe by na základe kúpnej zmluvy
zo 4. júna 1958 štát vec ţalobkyne prevzal a nakladal s ňou vyššie uvedeným spôsobom.
Podľa § 4 ods. 2 písm. d/ zák. č. 282/1993 Z.z. povinnosť vydať vec sa vzťahuje
na prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe
darovacích zmlúv uzavretých darcom v tiesni.
Z obsahu spisu je nepochybné, ţe nehnuteľnosť KN č. X. prešla do vlastníctva štátu na
základe darovacej zmluvy zo 6. septembra 1957. Treba súhlasiť s názorom odvolacieho súdu,
ţe na preukázanie splnenia podmienky – tiesne nestačí len poukaz ţalobkyne na politickú
situáciu nepriaznivo naklonenú cirkvi a jej predstaviteľom. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe
keďţe splnenie tejto podmienky (tiesne) nemoţno bez ďalšieho vyvodiť priamo zo zákona,
a to ani s poukazom na všeobecne existujúce štátne proticirkevné tendencie a politicko-
ekonomické úsilie potlačiť súkromné vlastníctvo alebo subjekty tohto vlastníctva, je preto
vţdy na oprávnenej osobe, aby preukázala, ţe existujúce pomery sa v jej konkrétnom prípade
prejavili ako priamo na ňu dopadajúca tieseň.
Ţalobkyňa sa v priebehu konania domáhala aj ochrany vlastníckeho práva podľa § 126
V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, ţe reštitučné predpisy sú k všeobecným
predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši
podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, ţe tam kde existuje špeciálna
úprava nemoţno pouţiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umoţňuje uplatniť nárok
(za splnenia zákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo
takejto poţiadavke nebolo vyhovené (prejednávaná vec) je vylúčená moţnosť uplatniť toto
právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretoţe ako uţ bolo uvedené reštitučná úprava
je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.
So zreteľom na uvedené treba rozsudok odvolacieho súdu povaţovať za vecne správny
aj keď z iných, neţ v ňom uvedených dôvodov. Dovolací súd preto dovolanie ţalobkyne ako
nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Úspešným ţalovaným nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe trovy
ţalovaného 1/, súvisiace s odmenou jeho zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu, nepovaţoval
za potrebné na účelné bránenie práva, lebo v porovnaní s jej vyjadreniami v základnom
konaní neobsahovalo ţiadne nové právne významné okolnosti a ţalovanému 2/ v súvislosti
s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2010
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová