Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MCdo/4/2009

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machyniaka,

v právnej veci žalobkyne: R., so sídlom vo V., proti žalovanej: O., zastúpená J., advokátkou

Advokátskej kancelárie so sídlom v P., o určenie vlastníckeho práva, ktorá vec sa viedla na

Okresnom súde Poprad pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 14. februára

2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 6. novembra 2006 č.k.

-348 určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností v kat. území M.,

2

zapísaných na LV č. X. ako pozemok parc. č. X./X.- trvalý trávny porast vo výmere X. m,

2

parc. č. X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m, parc. č. X. - trvalý trávny porast

2 2

vo výmere X. m, parc. č. X. - trvalý trávny porast vo výmere X. ma parc. č. X. - trvalý

2

trávny porast vo výmere X. m. Žalobu o určenie vlastníctva v časti týkajúcej sa pozemku

2

parc. č. X. - trvalý trávny porast vo výmere X. m, zamietol. Žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 3 000 Sk a náhradu trov štátu v sume 1 686 Sk

a žalobkyni náhradu trov konania v sume 58 554,40 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Rozhodnutie o veci samej odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania,

z ktorého vyvodil, že vlastníkom sporných pozemkov je žalobkyňa. Poukázal na výmer

Okresného národného výboru v P. Zn. I. z 8. decembra 1951, podľa ktorého štát vykúpil

nehnuteľnosti nachádzajúce v kat. území M. zapísané vo vložkách č. X., X., avšak „bez

parcely č. X.“ a vo vložke č. X. „bez parcely č. X.“. Ostatne uvedená nehnuteľnosť teda

nebola štátom vykúpená podľa zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme (trvalej

úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) a štát tak bol neprávne zapísaný ako jej

vlastník. Z predmetnej nehnuteľnosti vzniknuté pozemky potom prešli do vlastníctva

žalovanej postupom podľa o majetku obcí.

Krajský súd v Prešove (odvolací súd), konajúci o odvolaní žalovanej proti výroku

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorou bolo žalobe vyhovené, rozsudkom zo 14. februára 2008

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a žalovanej

uložil povinnosť zaplatiť do troch dní žalobkyni, jej zástupkyni, náhradu trov odvolacieho

konania v sume 11 650 Sk. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa.

Nepovažoval za opodstatnenú námietku žalovanej, že výkup parcely mpč. X. sa netýkal len

jej časti zastavanej cirkevnou školou a kostolom. Podľa odvolacieho súdu z predmetného

výmeru, a ani z uznesenia Okresného súdu Poprad z 8. januára 1952 č.d. 25/52, ktorým bol na

základe predmetného výmeru povolený zápis v pozemkovej knihe, takýto záver nemožno

vyvodiť. Ustálil, že „ak štát napriek uvedeným listinným dôkazom bol zapísaný za vlastníka

pôvodnej pozemnoknižnej parcely mpč. X., stalo sa tak bez akéhokoľvek právneho dôvodu“.

Reagujúc na námietku žalovanej, že o veci už bolo právoplatne rozhodnuté, uviedol, že

porovnaním predmetu a účastníkov skoršieho konania vedeného na Okresnom súde Poprad

pod sp. zn. a prebiehajúceho konania nie je možné dospieť k záveru o totožností

právnych vecí. V konaní vedenom pod sp. zn. sa žalobkyňa domáhala, aby

žalovanej bola uložená povinnosť vydať jej sporné nehnuteľnosti podľa

Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským

spoločenstvám v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „“).

K zamietnutiu tejto žaloby došlo len preto, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať, že nárok

uplatnila včas. Podľa odvolacieho súdu je nesporné, že predmetný reštitučný zákon je voči

všeobecnej občianskoprávnej úprave predpisom špeciálnym, ktorý má pri použití prednosť,

dokonca aplikáciu všeobecného predpisu obvykle vylučuje, uvedená zásada ale platí len pre

okruh pôsobnosti reštitučného zákona. Jedným z reštitučných titulov podľa tohto zákona je aj

prevzatie veci bez právneho titulu. Špecifikom tohto titulu je, že vychádza z toho, že právne

opatrenia minulého režimu platia. Podľa odvolacieho súdu nemožno ale pripustiť, aby

zákonodarca uplynutím lehoty na uplatnenie nároku zamýšľal legalizovať prevzatie veci bez

právneho dôvodu v rozhodnom období. V takomto prípade by reštitučný zákon, ktorého

účelom je náprava niektorých majetkových krívd, upravoval tiež vznik krívd nových. Popri

nároku na vydanie veci podľa reštitučného zákona teda nemožno vylúčiť nárok na ochranu

vlastníctva podľa . Skutočnosť, že žaloba žalobkyne o vydanie

nehnuteľností podľa reštitučného predpisu bola zamietnutá, nemá za následok vylúčenie

možnosti podať novú žalobu o určenie vlastníckeho práva v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1

. Takáto určovacia žaloba je bez akýchkoľvek pochybností

prostriedkom slúžiacim na ochranu vlastníckeho práva žalobkyne, najmä za situácie, že

k odňatiu jej vlastníckeho práva došlo bez právneho dôvodu.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutie

zmeniť tak, že sa žaloba zamietne. Uviedol, že tak robí na podnet žalovanej, pretože

napadnutým rozhodnutím bol porušený zákon, pričom ochranu práv a zákonom chránených

záujmov nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Mimoriadne dovolanie

odôvodnil tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení

veci (dovolací dôvod podľa ). Uviedol, že závery odvolacieho

súdu o vzťahu reštitučných zákonov k všeobecným občianskoprávnym predpisom,

vychádzajúce z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu

Českej republiky (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -43,

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -5, nález Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. ), boli už prekonané v zjednocujúcom stanovisku

veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky z 11. októbra

2003 sp. zn. a aj v stanovisku Ústavného súdu Českej republiky

zverejnenom pod č. 477/2005 Sb., podľa ktorých stanovísk žalobou o určenie vlastníckeho

práva nie je možné obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva a nie je možné

účinne sa domáhať podľa všeobecných predpisov ani ochrany vlastníckeho práva, k zániku

ktorého došlo pred 25. februárom 1948 a zvláštny reštitučný predpis nestanovil zmiernenie

alebo nápravu takejto majetkovej ujmy. Generálny prokurátor tvrdí, že účelom reštitučných

zákonov, medzi ktoré patrí nepochybne aj , bolo zmierniť niektoré,

hlavne majetkové krivdy spôsobené v dobe po 25. februári 1948. Zákonodarca pri ich

konštituovaní vychádzal z faktického stavu v roku 1990, ale na zreteľ bral aj nutnosť

limitovať zmenu vo vlastníckych vzťahoch tak, aby zostala primeraná účelu, ktorý nimi bol

sledovaný. Účel reštitučného zákonodarstva je najlepšie vystihnutý v preambule zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

a preambule o mimosúdnych rehabilitáciách. Zákonodarca zamýšľal

cielenú a presne vymedzenú zmenu v rozdelení majetku, ktoré v tej dobe panovalo. Takto

jasne vyjadrená vôľa má o to závažnejší obsah, nakoľko k tomuto kroku nebol štát povinný.

K majetkovým krivdám, ktoré mienil zmierniť (nie však napraviť), došlo v zásade v rozpore

s princípmi právneho štátu v minulom období. ani iný právny

predpis nevyžadujú, aby tento majetok bol vrátený, či aby za neho bola poskytnutá náhrada,

a ani aby na tento účel boli vykonávané v právnom poriadku akékoľvek zmeny. Bolo

slobodnou vôľou štátu, či umožní bývalým vlastníkom dotknutého majetku žiadať jeho

vrátenie, lebo jeho vlastnícke práva, ako aj vlastnícke práva osôb, ktoré v medziobdobí tento

majetok získali, nie sú závislé na protiústavných normách alebo postupoch, ktoré ich pôvodne

zakladali. Samotné zakotvenie reštitučných nárokov teda bolo benefíciom štátu, presne

vymedzeným z hľadiska časového a vecného. Ani Európsky súd pre ľudské práva vo svojich

rozhodnutiach takto stanovenú hranicu nespochybnil, ale naopak jasne konštatoval (napr.

v rozhodnutí zo 7. marca 2003 Jantner proti Slovensku, v rozhodnutí z 22. júna 2004

Broniowski proti Poľsku), že článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, zaručujúci ochranu vlastníckeho práva, nemôže byť vykladaný tak, že

by akokoľvek obmedzoval slobodu zmluvných štátov pri výbere podmienok, za ktorých

pristúpia k vráteniu majetku, ktorý bol na ne prevedený pred tým, než ratifikovali Dohovor.

Rovnako nijako neobmedzuje ich slobodu stanoviť pôsobnosť reštitučných noriem

a podmienky, za ktorých možno majetok vrátiť osobám, ktoré boli tohto majetku zbavené.

Právo na obnovenie vlastníckeho práva im teda naďalej garantované nie je. Vlastnícke právo

oprávnených osôb podľa reštitučných predpisov vzniká až okamihom vydania veci. Tým je

v skutočnosti legalizovaný prechod majetku na štát, a to bez ohľadu na to, čo bolo titulom pre

tento prechod. No v prípadoch, ktoré sú v reštitučných zákonoch výslovne uvedené, je

pôvodný nadobúdací titul štátu, samozrejme za splnenia ďalších v zákone uvedených

podmienok, dôvodom pre vrátenie veci. Reštitučné zákony v podstate legalizovali vlastníctvo

štátu k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými

opatreniami. Bez existencie týchto zákonov by bývalo možné, v niektorých prípadoch,

uplatniť na takýto majetok vlastnícke právo podľa všeobecných predpisov. Prijatím

reštitučných zákonov štát súčasne vylúčil možnosť uplatniť tieto práva inak, teda podľa

všeobecných predpisov, nakoľko tato úprava je špeciálnou úpravou k predpisom všeobecným.

Niet sporu o tom, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn.

sa žalobkyňa domáhala vydania nehnuteľností od žalovanej podľa ustanovení

Žalobkyni sa nepodarilo preukázať uplatnenie svojho nároku

v zákonom predpísanej lehote, a preto došlo k zamietnutiu žaloby. Reštitučné zákony svojou

špecialitou predstavujú, ak sú splnené všetky subjektívne a vecné predpoklady, prekážku

použitia všeobecných právnych predpisov. K obnove vlastníckych vzťahov je možné použiť

len nástroje upravené v reštitučnom zákone. Citovaný zákon umožňuje navrátenie majetku

v prípade riadne uplatneného reštitučného nároku oprávnenou osobou. Ak reštitučný nárok

nebol uplatnený a márne uplynula lehota na jeho uplatnenie, ak bol uplatnený po uplynutí

lehoty, či ak bol reštitučný nárok zamietnutý, nie je možné naďalej považovať oprávnenú

osobu za vlastníka veci. Týka sa to nepochybne všetkých reštitučných titulov, vrátane

prevzatia veci bez právneho dôvodu, citovaný zákon v tomto smere nestanovil žiadnu

výnimku. Oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe bez právneho

dôvodu a ktorá si neuplatnila v zákonnej dobe svoj reštitučný nárok proti povinnej osobe, sa

nemôže domáhať ochrany svojho vlastníctva využitím inštitútov podľa všeobecných

predpisov ( , ). S poukazom na

uvedené dovolateľ dochádza k záveru, že v predmetnej veci, v ktorej žalobkyňa žiadala

určenie svojho vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, nemohla mať úspech. Vo veci

reštitučných nárokov v zmysle zásady „lex specialis derogat legi generali“ nie je možné

domáhať sa ochrany vlastníckeho práva prostriedkami obsiahnutými vo všeobecných

právnych predpisoch tam, kde nastupuje úprava usporiadania právnych pomerov uzákonená

v špeciálnych právnych predpisoch. Podľa dovolateľa žalobkyňa v konaní o návrhu

s určovacím petitom nemohla mať ani naliehavý právny záujem. Určovacia žaloba (§ 126

Občianskeho zákonníku v spojení s ) bola a je nástrojom ochrany

subjektívneho práva pred neoprávnenými zásahmi. Ide o žalobu, ktorá má preventívnu

povahu a jej účelom je predísť stavu neistoty týkajúceho sa určitého práva alebo jeho výkonu.

Význam určovacej žaloby je čisto praktický - nastolenie istoty v ohrozených právnych

vzťahoch. Je preto treba viac než u žalôb na plnenie dbať, aby nedošlo k ich zneužitiu.

Predovšetkým k tejto obrane je teda požadovaná určitá kvalita žaloby na určení práva

spočívajúca v tom, že musí žalobca preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom

určení. Tento naliehavý právny záujem musí byť vyvolaný stavom, ktorý spôsobuje, že

právny stav žalobcu k veci sa stal, či stáva, neistým alebo je spochybnený. Ak už totiž bolo

právo porušené, nemá preventívna ochrana postavenia žalobcu žiadny zmysel, pretože

pomocou nej už v zásade nemožno spory odvrátiť. Súčasná judikatúra sa však zároveň ustálila

na názore, že je možné mať naliehavý právny záujem všade tam, kde rozhodnutie súdu bude

podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností. Tento záver reflektoval súčasnú zákonnú

úpravu zápisov vlastníckych práv do katastra nehnuteľností a zároveň postup katastrálnych

úradov, ktoré odmietali vykonávať zápisy vlastníckeho práva na základe súdneho rozhodnutia

o vydaní veci, napriek tomu, že takéto rozhodnutie zakladalo vlastnícke právo toho, komu

bola nehnuteľnosť súdnym rozhodnutím vydaná. Stále ale platí, že naliehavý právny záujem

na určení, či tu právo je či nie je, nie je daný tam, kde sa možno domáhať plnenia. Ak teda

niekto o sebe tvrdí, že je vlastníkom veci, nevynímajúc nehnuteľné veci, nemôže uplatňovať

svoje právo určovacou žalobou, ale jedine žalobou na plnenie. Z hľadiska ochrany

vlastníckeho práva nemôže byť v inej situácii vlastník, ktorý je zapísaný v katastri

nehnuteľností, a vlastník, ktorý tam zapísaný nie je. Naliehavosť právneho záujmu na

určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je v spore na ochranu vlastníckeho práva

preukázané vlastnícke právo, a odvíja sa len od toho, že určovací výrok by bol podkladom pre

zápis do katastra. Naliehavosť právneho záujmu sa teda neodvíja od potreby zisťovania

vlastníctva, ale zo skutočnosti, že predpisy o katastri nehnuteľností neumožňujú katastru

zapísať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe výroku, ktorým sa meritórne rieši

vlastníctvo k nehnuteľnosti zapisovanej do katastra nehnuteľností. Ak je teda možné vykonať

zmenu v zápisoch vlastníckych práv k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutí o určovacej

žalobe, nie je možné bez ďalšieho len z tohto faktu naliehavý právny záujem žalobcu dovodiť.

Podľa (zrejme správne ods. 3 – poznámka dovolacieho súdu) zákona

v prípade, že povinná osoba nevyhovie výzve na vydanie veci, má oprávnená osoba uplatniť

svoje nároky na súde. Je teda možné prostredníctvom žaloby sa domáhať, aby súd uložil

povinnej osobe vydanie veci. Ide nepochybne o žalobu na plnenie, ako ju predpokladá

ustanovenie Ak sa žalobkyňa mohla domáhať, a aj sa domáhala, vydania

veci podľa reštitučného predpisu, nemôže mať naliehavý právny záujem na určovacej žalobe

podľa všeobecného predpisu, uzavrel dôvody svojho mimoriadneho dovolania generálny

prokurátor.

Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že generálny prokurátor

„neporozumel správne celému zistenému skutkovému stavu“, na základe čoho potom vec

kvalifikoval právne nesprávne. Uviedla, že pre zápis vlastníckeho práva štátu k pôvodnej

mpč. X. nebol žiadny dôvod a pri zápise vlastníctva štátu došlo k chybe. Predmetný pozemok,

resp. jeho časti neboli nikdy zoštátnené alebo vykúpené a preto „materiálne“ bola naďalej ich

vlastníčkou; svoje „formálne vlastnícke právo“ stratila v dôsledku administratívnej chyby

štátu. V rozhodnom období majetková krivda v zmysle reštitučných zákonov jej nevznikla.

Žalobkyňa považuje dôvody, ktoré boli uvedené v mimoriadnom dovolaní, za umelo

vykonštruované s cieľom poškodiť žalobkyňu, resp. „v lepšom prípade za nedorozumenie“.

Navrhla mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Žalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok

( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

v spojení s ) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora nie je dôvodné.

I v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora (štvrtá hlava štvrtej časti

), tak ako v konaní o dovolaní účastníka (tretia hlava štvrtej časti ), je dovolací súd

viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho

obsahového vymedzenia ( v spojení s ). Obligatórne sa

zaoberá len vadami konania uvedenými v a inými vadami, pokiaľ tieto mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd sa predovšetkým zaoberal

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na

takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Generálny prokurátor vady konania v zmysle v mimoriadnom dovolaní

výslovne nenamietal a v dovolacom konaní žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju dovolateľ

nenamieta, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ,

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iné vady, mimo vád uvedených

v , sú spôsobilým dovolacím dôvodom len za predpokladu, že mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor výslovne nenamietal ani takéto iné

procesné vady a v dovolacom konaní žiadna z takýchto vád ani nevyšla najavo.

Jediným generálnym prokurátorom uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle

ustanovenia je, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Generálny prokurátor spája tento dovolací dôvod

s podľa neho nesprávnou aplikáciou ustanovenia na

danú vec. Dochádza k záveru a tvrdí: „Prijatím reštitučných zákonov štát súčasne vylúčil

možnosť uplatniť tieto práva inak, teda podľa všeobecných predpisov, nakoľko táto úprava je

špeciálnou úpravou k predpisom všeobecným. (...) Reštitučné zákony svojou špecialitou

predstavujú, ak sú splnené všetky subjektívne a vecné predpoklady, prekážku použitia

všeobecných právnych predpisov. K obnove vlastníckych vzťahov je možné použiť len

nástroje, upravené v reštitučnom zákone. Citovaný zákon umožňuje navrátenie majetku

v prípade riadne uplatneného reštitučného nároku oprávnenou osobou. Ak reštitučný nárok

nebol uplatnený a márne uplynula lehota na jeho uplatnenie, ak bol uplatnený po uplynutí

lehoty, či ak bol reštitučný nárok zamietnutý, nie je možné naďalej považovať oprávnenú

osobu za vlastníka veci. Týka sa to nepochybne všetkých reštitučných titulov, vrátane

prevzatia veci bez právneho dôvodu, citovaný zákon v tomto smere nestanovil žiadnu

výnimku. Oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe bez právneho

dôvodu a ktorá si neuplatnila v zákonnej dobe svoj reštitučný nárok proti povinnej osobe, sa

nemôže domáhať ochrany svojho vlastníctva využitím inštitútov podľa všeobecných

predpisov ( , ). (...) Vo veci

reštitučných nárokov v zmysle zásady 'lex specialis derogat legi generali' nie je možné

domáhať sa ochrany vlastníckeho práva prostriedkami obsiahnutými vo všeobecných

právnych predpisoch tam, kde nastupuje úprava usporiadania právnych pomerov uzákonená

v špeciálnych právnych predpisoch.“ Uviedol, že, v konaní vedenom na Okresnom súde

Prešov pod sp. zn. sa žalobkyňa domáhala na žalovanej vydania nehnuteľností

podľa ustanovení , bola však neúspešná, pretože sa jej nepodarilo

preukázať, že nárok uplatnila v zákonom predpísanej lehote. Vychádzajúc z uvedeného

generálny prokurátor dochádza k záveru, že v predmetnej veci, v ktorej žalobkyňa žiadala,

aby súd určil je vlastníčkou sporných nehnuteľností, nemohla mať úspech. Podľa generálneho

prokurátora žalobkyňa nemohla mať naostatok ani naliehavý právny záujem na ňou

navrhovanom určení.

Argumentácia generálneho prokurátora (prevzatá bez zmien z odôvodnenia stanoviska

pléna Ústavného súdu Českej republiky z 1. novembra 2005 sp. zn. Pl.ÚS-st 21/05),

vyúsťujúca do záveru, že oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe

bez právneho dôvodu a ktorá si neuplatnila v zákonnej dobe svoj reštitučný nárok proti

povinnej osobe (alebo tak urobila neúspešne), sa nemôže domáhať ochrany svojho vlastníctva

využitím inštitútov podľa všeobecných predpisov, a teda do záveru, že žalobou o určenie

vlastníckeho práva nemožno obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva (ktoré

závery naostatok nie sú cudzie ani Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - porovnaj napr.

jeho rozsudok z 25. februára 2009 sp. zn. ), ale v ničom nespochybňujú

správnosť mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu o veci samej. Argumentácia obsiahnutá v mimoriadnom dovolaní totiž

opomína individuálne rozmery predmetnej právnej veci, ktoré sú založené na zistených

skutkových okolnostiach, ktoré generálny prokurátor ničím nespochybňuje.

Podľa o zmiernení niektorých majetkových krívd

spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, tento predpis sa vzťahuje na zmiernenie

následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam

odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe

rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období od

8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990

(ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti,

rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov,

Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych,

politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

, tak ako i iné reštitučné zákony, upravuje (iba) vzťahy osôb

označených v ňom ako osoby povinné a osoby oprávnené týkajúce sa právnych skutočností,

ktoré vznikli v presne vymedzenom období („rozhodné obdobie“) z presne stanoveného

právneho dôvodu, pričom všetky tri predpoklady použitia tohto reštitučného zákona sú

kumulatívne, t.j. musia byť splnené súčasne. Ak uvedené predpoklady aplikácie predmetného

zákona nie sú súčasne splnené, tento sa ako lex specialis neuplatní. Tak aj generálny

prokurátor (a contrario) v mimoriadnom dovolaní, keď uvádza: „Reštitučné zákony svojou

špecialitou predstavujú, ak sú splnené všetky subjektívne a vecné predpoklady, prekážku

použitia všeobecných právnych predpisov“. Náprava (zmiernenie) krívd podľa tohto

reštitučného zákona je teda prípustná len vo vecnom a časovom rozsahu ním vymedzenom.

Podľa § 4 ods. 2 písm. h/ uvedeného zákona povinnosť vydať vec sa vzťahuje na

prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe

prevzatia bez právneho dôvodu.

Podľa dovolacieho súdu v citovanom ustanovení takto vymedzený dôvod reštitúcie

vlastníckych práv oprávnenej osoby (použitý i v iných reštitučných predpisov) je mätúci

a ešte i v súčasnosti vyvoláva pochybnosti; prevzatie veci bez právneho dôvodu totiž samo

osebe pojmovo vylučuje (a vylučovalo i v rozhodnom období) vznik vlastníckeho práva na

strane subjektu, ktorý sa veci ujal bez právneho dôvodu. Pokiaľ by ale bolo s poukazom na

ustanovenie („ ... odňatím vlastníckeho práva ...“) a prvú

časť ustanovenia § 4 ods. 2 uvedeného zákona („ ... vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce

...“) i pre tento dôvod reštitúcie požadované bezpodmienečné splnenie podmienky skutočného

prechodu veci do vlastníctva štátu, stalo by sa ustanovenie § 4 ods. 2 písm. h/ uvedeného

zákona ustanovením bez reálneho obsahu. Podľa dovolacieho súdu je potrebné tento rozpor

(keď jedno ustanovenie, resp. jeho časť viaže reštitúciu výslovne na podmienku nadobudnutia

vlastníctva štátom a jeho druhá časť na podmienku, že štát prevzal vec bez právneho dôvodu)

riešiť tak, že podmienka nadobudnutia vlastníctva veci štátom je nevyhnutá pre úspešné

uplatnenia reštitučných nárokov v prípadoch výslovne uvedených v ustanoveniach § 4 ods. 2

písm. a/ až g/ a i/ uvedeného zákona, nemusí však byť splnená v prípade uvedenom

v ustanovení § 4 ods. 2 písm. h/ tohto zákona.

O ostatne uvedený reštitučný dôvod (prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu)

podľa dovolacieho súdu ide vtedy, keď vlastník veci nebol postupom štátu síce formálne

pozbavený svojho vlastníckeho práva, bola mu však odňatá možnosť vec držať, užívať ju

a používať jej plody a úžitky, teda že sa štát zmocnil veci vo vlastníctve cirkvi alebo

náboženskej spoločnosti a nakladal s ňou ako s vlastnou (vec okupoval) bez toho, že by

k tomu mal nejaký právne relevantný právny dôvod (titul), s ktorým vtedy platné právo

spájalo prechod vlastníckeho práva. K odňatiu veci jej vlastníkovi (cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti) pritom muselo dôjsť v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti [porovnaj

ustanovenie (predmet úpravy) ].

Z obsahu spisu vedeného v predmetnej právnej veci nevyplýva, že by štát prevzal vec

žalobkyne a nakladal s ňou vyššie uvedeným spôsobom. Pozemky, ohľadne ktorých sa

žalobkyňa žalobou podľa domáhala určenia svojho vlastníckeho práva,

vznikli z pôvodnej pozemnoknižnej parcely mpč. X., evidovanej v pôvodnej pozemnoknižnej

zápisnici č. X. ako majetok R. Dňa 6. januára 1952 bol pod číslom č.d. X. vykonaný v tejto

zápisnici zápis podľa výmeru bývalého ONV v P. zn. I. z 8. decembra 1951 o výkupe

pozemkov. Podľa predmetného výmeru štát vykúpil na základe všetky

pozemky evidované v tejto zápisnici „bez parcely č. X.“. V zápisnici č. X. ale údaj o tom, že

sa parcela mpč. X. nevykupuje, nebol uvedený. Podľa znalca z odporu geodézie a kartografie

I. „dá sa povedať, že vtedajší správca pozemkovej knihy ... nevykonal zápis správne“. Pri

zápise v pozemnoknižnej zápisnici č. X. nebola uvedená ani poznámka, že na parcelu mpč. X.

sa výkup nevzťahuje, ako to bolo urobené pri iných parcelách, ktoré výkupu nepodliehali.

Parcela mpč. X., na ktorý sa výkon evidentne nevzťahoval, mala preto ostať zapísaná

v zápisnici č. X. v prospech tam uvedeného vlastníka R.. Z uvedeného i podľa dovolacieho

súdu vyplýva, že k zápisu vlastníckeho práva štátu k predmetným pozemkom došlo omylom.

Z obsahu spisu nevyplýva, že by k takému zápisu vlastníckych vzťahov k sporným

nehnuteľnostiam došlo z iného dôvodu než z dôvodu zlyhania ľudského faktora, teda

z dôvodu zrejmej nesprávnosti pri jeho vykonaní, a teda, že by zápis vlastníctva štátu mal svoj

pôvod v konaní, ktoré by malo znaky konania nerešpektujúceho práva na majetok alebo

politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a

slobody. V časove nadväzujúcom období neboli zo strany štátu ohľadne tejto nehnuteľnosti

vyvíjané žiadne aktivity, ktoré by mali znaky konania majúceho za cieľ zmocniť sa veci

žalobkyne a nakladať s ňou. Samotný zápis v pozemkovej knihe nemožno bez ďalšieho

považovať za „prevzatie“ nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. h/ zákona č.

, teda za „ďalšie majetkové opatrenie“ majúce za následok prevzatie veci iného

štátom bez právneho dôvodu. K chybám pri zápise vlastníckych práv dochádzalo a dochádza

i obdobiach, ktoré neboli, resp. nie sú poznačené perzekúciou cirkví a náboženských

spoločností a postupmi porušujúcimi všeobecne uznávané ľudské práva a slobody. Ich

náprava bola a je možná podľa príslušných predpisov alebo pravidiel upravujúcich postup pri

zápise vlastníckych práv do príslušnej evidencie.

Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že na danú vec nebolo možné

aplikovať o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených

cirkvám a náboženským spoločenstvám v znení neskorších predpisov a nebolo teda možné

vylúčiť, aby sa žalobkyňa svojho nároku domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné

predpisy občianskeho práva.

Dovolací súd nezdieľa presvedčenie generálneho prokurátora, že závery vo veciach

reštitučných je nutné rešpektovať aj pri rozhodovaní o určovacej žalobe.

Keďže argumentácia generálneho prokurátora vyúsťujúca do záveru o nedostatku

naliehavosti právneho záujmu žalobkyne na ňou navrhovanom určení má svoj základ len

v jeho úsudku, že žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať zmysel a účel

reštitučného zákonodarstva, dovolací súd vzhľadom na svoje vyššie uvedené závery

nepovažoval za potrebné bližšie sa s ňou zaoberať.

Z týchto dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné a preto ho podľa

v spojení s zamietol.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanej, ktorá podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorá

úspech nemala ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobkyni ale

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože trovy konania do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslila a zo spisu žiadne jej trovy ani nevyplývajú (§ 151

ods. 2 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Klaudia Vrauková