Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoPr/3/2026

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobkyne: A. B. C. B., D., B. B. E. XXX, XXX XX F., G.: XX XXX XXX, právne zastúpenej: soukeník - štrpka s. r. o., so sídlom Strážnická 8141/5, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 08, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: G. H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, XXX XX B., o zaplatenie 7 822,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -211 z 25.09.2025, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Prešov č. k. -401 zo 16.02.2026 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v znení opravného uznesenia a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. -211 z 25.09.2025, v znení opravného uznesenia č. k. -401 zo 16.02.2026 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol takto, cit:

„I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalobca n e m á právo na náhradu trov konania a žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .“

2. Rozhodol tak v konaní vedenom o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 7 822,82 eur s prísl. titulom nároku z dohody o prehlbovaní kvalifikácie č. G.XX/XXXXXX B. uzatvorenej dňa 13.02.2024, ktorou sa žalovaný zaviazal žalobkyni nahradiť náklady spojené s prehĺbením jeho kvalifikácie, ak jeho pracovný pomer u žalobkyne skončí skôr, ako úspešne absolvuje vzdelávací program. Ten žalovaný riadne neabsolvoval, napriek čomu jeho pracovný pomer u žalobcu skončil dňa 01.08.2024.

3. Prípad právne posudzoval podľa , až 3, a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a , , a o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) a nárok na náhradu trov konania podľa , a a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ustanovenia ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval.

4. Z vykonaných dôkazov skutkovo ustálil, že žalobkyňa ako zamestnávateľ a žalovaný ako zamestnanec uzatvorili XX.XX.XXXX pracovnú zmluvu, ktorou bol založený pracovný pomer žalovaného u žalobkyne na dobu neurčitú, s dohodnutým druhom práce „rušňovodič - rušňovodič

vo výcviku“, miestom výkonu práce K. J. L. a nástupom do práce dňa XX.XX.XXXX. Totožného dňa bola medzi žalobkyňou ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom uzatvorená dohoda o prehlbovaní kvalifikácie č. G.XX/XXXXXX B., predmetom, ktorej bol záväzok žalobkyne umožniť žalovanému prehĺbenie kvalifikácie absolvovaním kurzu rušňovodiča ako aj záväzok žalovaného nahradiť žalobkyni vynaložené náklady spojené s prehĺbením kvalifikácie, ak pracovný pomer žalovaného u žalobkyne skončí pred úspešným skončením uvedeného vzdelávacieho programu. Prílohou tejto dohody bola aj kalkulácia predpokladaných nákladov vo výške 24 418,40 eur datovaná dňom 30.01.2024. Skutočné náklady vyplývajúce z tejto dohody o prehĺbení kvalifikácie boli žalobkyňou vyčíslené v dňoch 17.07.2024 a 18.07.2024 na sumu 7 822,82 eur. Súčasne vychádzal zo zistenia, že po absolvovaní odbornej prípravy žalovaný vykonal 22.05.2024 odbornú skúšku za účelom overenia odbornej spôsobilosti pre výkon práce rušňovodiča, na ktorej bol hodnotený klasifikačným stupňom nevyhovel, ako aj že v dňoch 26.06.2024 a 15.07.2024 vykonal najskôr prvú a následne druhú opravnú skúšku, na ktorých bol hodnotený taktiež klasifikačným stupňom nevyhovel. Z dokazovania nadväzne ustálil, že žalovaný bol najskôr pripustený k ústnej skúške potom, čo jeho test mal len 44% (s tým, že pre postup na ústnu skúšku bolo potrebné dosiahnuť minimálne 50%), avšak na ústnej skúške už nevyhovel (správne vyhovel – poznámka odvolacieho súdu), hoci na ústnu skúšku nemal byť vôbec pripustený. Tvrdenia žalobkyne, že išlo o chybu pri označovaní testu, zaneprázdnenosti skúšajúceho aj opravujúceho (p. J.) v jednej osobe a o opravovaní testu podľa šablóny považoval súd prvej inštancie ako nedôveryhodné. Nad rozumnú mieru pochybností nebola podľa súdu prvej inštancie vyvrátená ani obrana žalovaného, že po dosiahnutí úspešnosti v teste 92%, nebol pripustený k ústnej skúške, záver ktorá oprel o obsah výpovede svedka M., podľa ktorého žalovaný úspešne ukončil písomnú časť skúšok, no problémy u neho nastali až pri skúšaní verbálnym spôsobom. Výpovede svedkov (N., L., I., H., M.) z pojednávania konaného 26.06.2025 vyhodnotil ako účelové, motivované snahou vyhnúť sa potenciálnym konzekvenciám vo vzťahu k zamestnávateľovi alebo školiacemu stredisku, kde testovanie prebiehalo.

5. Vo svojich právnych záveroch vychádzal zo skutočnosti, že v danej veci ide o pracovnoprávny spor, teda spor s ochranou slabšej procesnej strany, pri ktorom za účelom vyváženia procesnej nerovnosti strán obmedzil prísne dopady zásady kontradiktórnosti, s cieľom kompenzácie hmotnoprávnej a procesnoprávnej nerovnosti sporových strán. Z pozitívno-právneho hľadiska konštatoval, že podľa musí dohoda o prehĺbení kvalifikácie obsahovať druhy nákladov a celkovú sumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby. Podľa súdu prvej inštancie v takejto dohode majú byť uvedené skutočné náklady, a to už pri jej podpise, v danom prípade však predpokladaná kalkulácia nákladov vyplývajúca z dohody o prehĺbení kvalifikácie predstavuje možnosť ich úpravy, z dôvodu ktorého bolo možné žalobu zamietnuť. Pri hodnotení predmetu sporu cez prizmu dobrých mravov uviedol, že žalovaný nemal reálnu šancu ukončiť predmetný kurz úspešne, hoci formálne mu bolo umožnené absolvovať opravnú skúšku z predmetu, v ktorom nebol úspešný. Pripojil tiež úvahu, že je mimoriadne nepravdepodobné, aby len žalovaný, ktorý je vysokoškolsky vzdelaný s titulom Ing., nebol v kurze rušňovodiča úspešný, hoci ostatní jeho účastníci tento kurz absolvovali v podstate bez väčších problémov. Podľa názoru súdu prvej inštancie by bolo absurdné, diskriminačné a odporujúce základnej logike, či pravdepodobnosti vo vzťahu k úspešnému absolvovaniu kurzu, pokiaľ by bolo vysokoškolské vzdelanie pri nástupe na kurz rušňovodiča nevýhodou. V okolnostiach prípadu považoval za nutné citlivo nahliadať na skutočnosť, že iba žalovaný si nezakúpil študijné materiály pána J., a že účastníci kurzu, ktorí si materiály zakúpili, boli napokon úspešní. Uhrádzanie finančných prostriedkov vyučujúcemu za študijné materiály označil za neprípustnú taktiku, vytvárajúcu nežiaduci tlak na skúšaných, aby vyhoveli vyučujúcemu zakúpením si materiálov, a otvárajúcu rad etických súvislostí ako aj otázku daňovej povinnosti vyučujúceho z takýchto príjmov. Vychádzajúc z nepriamych dôkazov konštatoval, že na neúspešné absolvovanie kurzu rušňovodiča malo svoj dopad vzopretie sa žalovaného „systému“ (odmietnutie platieb za študijné materiály), čo mohlo mať za následok formu revanšu zo strany skúšajúcich. Poukazujúc na tzv. Paretovo optimum dospel k záveru, že jeho rozhodnutie zodpovedá aj princípu primeranosti. Konanie zamestnancov žalobcu vyhodnotil voči žalovanému ako diskriminačné v zmysle citovaných ustanovení antidiskriminačného zákona, pretože pri skúšaní na kurze nebol voči žalovanému uplatňovaný rovnaký prístup, ako voči ostatným účastníkom kurzu. Tvrdenia svedkov súd prvej inštancie vnímal ako výpovede všetkých proti jednému, čo sa vzhľadom na dosiahnuté vzdelanie žalovaného a nezakúpenie materiálov zdá byť len ťažko uveriteľné.

6. Proti napadnutému rozsudku podala z odvolacích dôvodov v zmysle a v celom rozsahu včas odvolanie žalobkyňa. Namietala v ňom skutkové závery súdu prvej inštancie, že (i) cvičné testy sa zhodujú so skúšobnými, keď naopak, všetci svedkovia potvrdili, že účastníci kurzu rušňovodičov nemali vopred k dispozícii testy, ktoré boli na skúškach; ďalej že (ii) žalovanému bolo umožnené zúčastniť sa ústnej skúšky po tom, ako mu bol opravený písomný test s úspešnosťou 44 %, pričom podľa žalobkyne počas predmetného skúšobného termínu žalovaný odpovedal ústne len preto, že v dôsledku jeho pochybenia pri označovaní testu ho skúšajúci naraz ústne skúšal aj mu opravoval test; tiež že (iii) žalovaný nebol pripustený k ďalšej ústnej skúške po tom, ako písomný test absolvoval na 92 %, keď podľa žalobkyne žalovaný k ústnej skúške pripustený bol, ale v nej nevyhovel; že (iv) súd prvej inštancie nesprávne a v rozpore s vyhodnotil výpovede svedkov ako účelové, hoci ich vierohodnosť bola podporená ďalšími dôkazmi, pričom pracovnoprávny vzťah svedkov k žalobkyni nie je dôvodom na spochybnenie ich výpovedí, čo vyplýva z ustálenej judikatúry; že (v) súd prvej inštancie mylne uzavrel, že žalovaný v kurze neuspel z dôvodu nezakúpenia doplňujúcich študijných materiálov, nakoľko nebolo preukázané, že si materiály zakúpili všetci úspešní uchádzači, ani že medzi kúpou a úspešnosťou existovala príčinná súvislosť. Súčasne namietala právne závery súdu prvej inštancie, že (vi) jej postup pri určení predpokladaných nákladov na prehlbovanie kvalifikácie nebol v súlade s ust. , keď predpokladané náklady predstavujú maximálnu sumu (predpokladanú) a skutočné náklady sa určujú v okamihu, keď si ich zamestnávateľ od zamestnanca uplatňuje s tým, že tieto náklady na vzdelávanie sa podľa žalobkyne v dohode o prehlbovaní kvalifikácie vyčísľujú spôsobom, pri ktorom sa vychádza z predpokladu úspechu zamestnanca v procese zvyšovania alebo prehlbovania kvalifikácie; že (vii) súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku objektivity skúšajúcich, keď bez dôkazov konštatoval zaujatosť voči žalovanému, nakoľko žalobca preukázal, že skúšky prebiehali v súlade s internými predpismi a jednotnými pravidlami, žiadny z členov komisie nebol v konflikte záujmov a členmi komisií boli pri každom jednotlivom skúšobnom termíne, ktorý žalovaný absolvoval, vždy iní členovia, z ktorých 50% až 75 % neboli zamestnanci žalobkyne; ďalej že (viii) vysokoškolské vzdelanie žalovaného v kurze predstavovalo nevýhodu, čo súd prvej inštancie považoval za absurdné a diskriminačné, hoci v konaní nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi stupňom vzdelania a výsledkami skúšok účastníkov, ktorých úspech závisel výlučne od individuálnej prípravy a schopností uchádzačov; že (ix) došlo k prekročeniu rámca konania, keď boli hodnotené etické a daňové aspekty predaja doplňujúcich študijných materiálov, resp. že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek dôkazu uzavrel, že žalovaný neuspel v skúškach pre „revanš“ skúšajúcich, vo vzťahu k čomu podľa žalobkyne ide o čisto špekulatívnu domnienku v rozpore s obsahom vykonaného dokazovania a neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi zakúpením doplňujúcich študijných materiálov a úspešnosťou v skúške, pretože tieto materiály sa týkali až ďalšej časti kurzu rušňovodičov (motorová trakcia), ktorú by bol žalovaný býval absolvoval až v prípade, ak by vyhovel v dopravnej časti (bloky 1, 7 a 8), pričom uvedené materiály ponúkal iba jeden zo skúšajúcich, hoci žalovaný neuspel aj v tých blokoch, pri ktorých ho skúšali skúšajúci, ktorí žiadne študijné materiály nevytvorili, ani neponúkali; taktiež, že (x) súd prvej inštancie nesprávne aplikoval princíp ochrany slabšej strany, keď ho použil za prostriedok pre deformáciu skutkových zistení a právneho posúdenia v prospech žalovaného; ako aj že (xi) došlo k prekročeniu rámca právneho posudzovania, keď súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na ekonomických a filozofických úvahách o tzv. Paretovom optime a primeranosti svojho rozhodnutia, keď takéto argumenty nemajú oporu v právnom poriadku a sú v rozpore so zásadou viazanosti súdu zákonom; súčasne že (xii) súd prvej inštancie nesprávne odôvodnil zamietnutie žaloby úvahou o potrebe poskytnúť žalovanému ekonomickú ochranu, čím prekročil rozsah svojej právomoci a rozhodol mimo zákonného rámca veci; tiež že (xiii) bez preukázania konkrétneho zákonného diskriminačného znaku dospel k záveru o diskriminácii žalovaného, hoci nebolo preukázané, že neúspech žalovaného v skúškach predstavoval objektívny dôsledok jeho nepripravenosti a nedostatočných znalostí v skúšanej matérii a napokon aj (xiv) porušenie zásad dokazovania tým, že súd odmietol návrh na doplnenie dokazovania s odôvodnením, že potenciálni svedkovia by nevypovedali v prospech žalovaného, čím vopred prezumoval zaujatosť navrhovaných svedkov a selektoval dôkazné návrhy podľa predpokladaných záujmov žalovaného. Vzhľadom na tieto dôvody žalobkyňa odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal jej aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. K odvolaniu žalobkyne sa podaním z 06.11.2025 vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť v celom rozsahu. Súd prvej inštancie podľa neho dospel k správnemu zisteniu, že cvičné cesty sa zhodovali so skúšobnými testami, čo potvrdili účastníci kurzu a mailová komunikácia s účastníkom kurzu pánom M.. Zotrval na svojej obrane, že nemal možnosť napísať testy z predmetu technika, že skúšajúci nevedeli opraviť test, pretože číslo testu nemal na ňom uvedené a inštruktori

neskontrolovali číslo testu, keď mu ho „vytrhli z rúk“, že účastníci kurzu rušňovodičov mali vopred k dispozícii testy, ktoré boli na skúškach, a že inštruktori pýtali 20,- eur od každého účastníka kurzu na pohostenie na skúškach, ktoré im žalovaný odmietol poskytnúť. Za správny považuje aj skutkový záver, že žalovaný nebol k ústnej skúške pripustený po tom, ako absolvoval písomný test na 92 %, čo vyplýva z protokolu o skúške, v ktorom nie sú žiadne otázky kladené na ústnej skúške uvedené. Súhlasil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že dohoda o prehĺbení kvalifikácie musí už pri podpise obsahovať skutočné a nie predpokladané náklady na zvýšenie kvalifikácie. Správne bola posúdená aj neobjektivita skúšajúcich a ich zaujatosť voči žalovanému, pričom žalobkyňa nepreukázala súlad priebehu skúšok s internými predpismi, resp. jednotnými pravidlami. Poukázal na to, že v každom jednotlivom skúšobnom termíne, ktorý žalovaný absolvoval, bol členom komisie aj pán J., ako aj na skutočnosť, že priebeh skúšok v neprospech žalovaného ovplyvňoval prednosta strediska C. O. p. H. P., ktorý sa skúšok zúčastňoval, hoci nebol členom skúšobnej komisie. Správny je podľa neho aj záver súdu prvej inštancie o nevýhode vysokoškolského vzdelania žalovaného v kurze, nakoľko nikto z inštruktorov nemal vysokoškolské vzdelanie technického smeru. Súhlasil tiež so záverom súdu prvej inštancie, že na kurze neuspel z dôvodu, že si nezakúpil ponúkané študijné materiály p. J., z predmetov technika a motorová trakcia, ktoré v elektronickej podobe stáli 40,- eur, a v papierovej podobe (vytlačenej na štátnej tlačiarni) 50,- eur, vrátane hodnotenia etických a daňových aspektov ich predaja účastníkom kurzu. Odmietol argumentáciu žalobkyne o jeho nepripravenosti na skúške, keďže z predmetu doprava v písomnej aj ústnej časti vyhovel už na prvýkrát. Namietal (i) manipulovanie svedkov pred výsluchom vedúcim strediska G. H., rovnako ako aj (ii) skoršie tvrdenia o generovaní testov, nakoľko testy č. 1 a 5, ktoré predložil v konaní sa používali na skúškach minimálne v rokoch 2023 a 2024 a žiaden program na ich generovanie v skutočnosti neexistuje, ďalej že (iii) pán J. zavádzal, že mal jediný prístup k testom, keď následne pán J. potvrdil, že k testom mal prístup aj on, že (iv) inštruktori sú platení za správne a objektívne skúšanie a ako žalovaný za ich prešľapy nenesie zodpovednosť, že (v) dňa 24.06.2024 nebol na žiadnej ústnej skúške, a preto nemá v zázname zapísané žiadne otázky a ani nikto nevie z akých otázok sú uvedené známky, na základe ktorých v ústnej časti na opakovanej skúške nevyhovel. V odvolaní tiež uvádzal, (vi) že pri opakovanej skúške dostal na vyplnenie ten istý test, ako v predchádzajúcom termíne, že (vii) niektorí účastníci v kurze nevedeli slovenský rozprávať ani čítať text s porozumením, napriek čomu kurz úspešne skončili, ďalej že (viii) svedkovia potvrdili úhrady inštruktorovi J. za to, čo k skúškam nepotrebovali, ale chceli na nich uspieť, ako aj že (ix) počas testovania v prvom termíne všetci účastníci kurzu okrem žalovaného z testovacej miestnosti odišli a po krátkej dobe mu pracovníci C. zobrali test z predmetu technika, ktorý nemohol riadne dopísať, čo potvrdzuje, že ostatní účastníci kurzu mali testy predom, a že (x) na prvom opravnom termíne, ktorý absolvoval už s novým kurzom nikto neodchádzal a každý účastník vypracovával testy 1 hodinu a 50 minút, pričom žalovaný v teste dosiahol skóre 92 %, taktiež že (xi) argumentácia žalobkyne v odvolaní sa týka aj iných kurzov, resp. žalobkyňa sa snaží vytvoriť dojem, že aj iné osoby nedokončili kurz, hoci uvedené nepreukázala. S ohľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

8. V odvolacej replike z 12.12.2025 k vyjadreniu žalovaného žalobkyňa nad rámec argumentácie uvedenej vo svojom odvolaní namietala, že (i) žalovaný vo svojom vyjadrení vniesol množstvo nových skutkových tvrdení, ktoré sú však neprípustné, a súčasne nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ďalej že (ii) žalovaný zámerne skresľuje a snaží sa vytvoriť dojem systematickej nefunkčnosti výuky a overovania znalostí účastníkov uchádzačov počas kurzu rušňovodičov, že (iii) procesnou aktivitou žalovaného je vykresliť sa ako obeť systému, že (iv) k náprave tvrdených pochybení pri kurze mal žalovaný k dispozícii rad právnych prostriedkov, ktoré nevyužil, že (v) vyjadrenie žalovaného neobsahuje relevantnú právnu argumentáciu, ani vyvrátenie záverov žalobkyne, ale ide len o opakovanie a gradovanie skutkových tvrdení doplnených subjektívnymi hodnotiacimi úsudkami bez opory v právnych normách a judikatúre, že (vi) tvrdenia o manipulácia, opitosti inštruktorov, platení za úspech na skúškach, či zaujatosti skúšajúcich neboli v konaní preukázané, že (vii) členovia skúšobných komisií spĺňali všetky zákonné predpoklady a mali potrebné oprávnenia, a že(viii) obsah kurzu s rušňovodičom je striktne stanovených vyhláškou a následky nedostatočnej prípravy žalovaného nemožno prenášať na žalobkyňu, ktorá náklady na kurz vynaložila v dobrej viere a v súlade s dohodou o prehĺbení kvalifikácie.

9. V odvolacej duplike z 10.01.2026 k vyjadreniu žalobkyne žalovaný nad rámec skôr uvádzaného odmietol argumentáciu žalobkyne ako účelovú a nedôveryhodnú súčasne namietajúc, že (i) už po prvej skúške sa sťažoval na podvody s testami, že (ii) na hodinách kurzu sa nepreberali žiadne výpočty, ale pozerali videá, ktoré nemali nič spoločné s výukou, že (iii) na ústnej skúške boli rovnaké otázky aké

sa nachádzali už v testoch, a že (iv) svedkovia potvrdili, že sa testy preberali aj na hodinách kurzu. Podľa žalovaného súd neporušil zásady týkajúce sa dokazovania a napadnutý rozsudok ako celok netrpí vadami vytýkanými žalobkyňou. Súčasne poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa podmieňovala ukončenie pracovného pomeru zaplatením finančnej sumy 7 800 eur, resp. nesúhlasila s jeho návrhom na ukončenie pracovného pomeru dohodou, aj keď následne „v liste“ uviedla, že nemá pre neho žiadnu prácu a nemôže mu ani ponúknuť novú pracovnú zmluvu. Okrem toho vyjadril presvedčenie, že žalobkyňa ho chce „zlomiť ... fyzicky aj psychicky ... šikanovať a dávať mi vykonávať práce, kde bolo extrémne ohrozené zdravie“ a že by pre neho „bolo likvidačné, aby musel platiť sumu 7 800 eur + trovy“ nakoľko pracuje v súkromnej firme ako zamestnanec, žije od výplaty do výplaty, hoci žalobkyňa má obraty 400 miliónov eur ročne.

10. V doplnení svojej odvolacej dupliky z 28.01.2026 žalovaný poukázal na to, že vyplatená mzda a náhrady výdavkov (stravné a ubytovanie) sa nepovažujú za náklady na zvýšenie kvalifikácie, ktoré by mal zamestnanec vracať. Zamestnávateľ totiž nemôže spätne fakturovať mzdu a čas kedy pre neho zamestnanec pracoval formou vzdelávania, pretože v tom čase bol k dispozícii zamestnávateľovi.

11. V písomnej reakcii z 27.02.2026 na vyjadrenie žalovaného z 28.01.2026 žalobkyňa odmietla argumentáciu žalovaného s poukazom na obsah , ktorý limituje rozsah nákladov, na úhradu ktorých sa môže zamestnanec prostredníctvom dohody zaviazať. Medzi tieto náklady patrí aj náhrada mzdy a nákladov, ktoré môžu zamestnancovi vzniknúť v súvislosti so štúdiom ako napríklad cestovné, stravné, ubytovanie, poplatky za štúdium a pod. Súčasne odmietla, že by si uplatňovala akékoľvek náklady nesúvisiace so vzdelávaním žalovaného v tomto spore.

12. V ďalšom doplnení vyjadrenia zo 06.03.2026 žalovaný v podstatnom uvádzal, že ohnisko sporu sa odvíja od korupcie zamestnancov žalobkyne, vydierania účastníkov kurzu rušňovodiča spočívajúcich v platení inštruktorom na súkromné účty, pokiaľ chceli úspešne ukončiť kurz, čo predstavuje protiprávne konanie. Vyjadril presvedčenie, že legitímni zamestnávatelia nežiadajú peniaze od zamestnancov za skúšky alebo školenia, ktoré sú podmienkou zamestnania. Poukázal na doplnenie svojej kvalifikácie na činnosť bezpečnostný technik na kurze Q. G. J., pri ktorom si skúšajúci z komisie nežiadali peniaze na súkromný účet, aby bolo možné skúšky úspešne absolvovať. Rovnako poukázal na svoju sociálnu situáciu, pre ktorú nemôže uhradiť žalovanú sumu ani trovy konania. Tvrdil tiež, že žalobkyňa mu svojím konaním spôsobila dlhy v zdravotnej aj Sociálnej poisťovni, a účelovo mu nechce vydať zápočtový list, aby sa nemohol prihlásiť do evidencie nezamestnaných. Za nespravodlivé by požadoval, ak by bol zaviazaný zaplatiť trovy konania, nakoľko pre korupčné správanie zamestnancov žalobkyne prišiel o prácu, čím mu vznikla finančná ujma. V následnom doplnení vyjadrenia z 08.03.2026 opätovne poukazoval na neoficiálne platby inštruktorom, a potrebu vyšetrenia opísaných postupov. Informácie o výpisoch z účtov a svedectvá o úplatkoch za skúšky podľa neho naznačujú vážnu kompromitáciu bezpečnostných štandardov, keď akákoľvek „kúpená“ licencia bez reálnych vedomostí je hazardom so životmi cestujúcich, preto zodpovedné orgány musia vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť voči inštruktorom aj rušňovodičom.

13. Žalobkyňa v následnom vyjadrení z 19.03.2026 k tvrdeniam žalovaného o korupcii počas kurzu, korupčnom správaní inštruktorov, úplatkoch a vydieraní uviedla, že ide o tvrdenia bez opory vo vykonanom dokazovaní. Výpovede osôb navrhnutých žalovaným nepreukázali, že by inštruktori od účastníkov kurzu požadovali platby za účelom úspechu na skúškach, resp. že by dochádzalo k poskytovaniu či prijímaniu akýchkoľvek plnení v súvislosti s úspešným absolvovaním skúšok. Poukázala na to, že tieto tvrdenia žalovaného boli predmetom vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré sa ukázali ako bezdôvodné. Argumentáciu žalovaného k jeho sociálnej situácií označila vo vzťahu k predmetu konania za účelovú a právne irelevantnú a vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania za predčasnú a bezvýznamnú. Žalovaný podľa žalobkyne len zbytočne zaťažuje súd podaniami nesmerujúcimi k objasneniu rozhodujúcich skutkových a právnych otázok.

14. V podaní z 21.03.2026 žalovaný zopakoval tvrdenia o účelovom konaní žalobkyne, ktorým dochádza ku krytiu korupcie a podvodov na skúškach, k čomu poukázal na obsah výpovede svedkov, ktorí potvrdili platby na súkromný účet alebo na ruku pre inštruktorov. Podaním z 09.09.2026 žalovaný predložil súdu svoje uznesenie L. N. J. R. O. A., P. L. J. S.: L./X-XXX-XX-XXXX R. XX.XX.XXXX (ďalej len „uznesenie KRPZ“) a odvolanie voči nemu zo 07.09.2026.

15. Žalobkyňa v podaní zo 16.09.2024 k uzneseniu L., s poukazom na konkrétne výpovede zabezpečené v trestnom konaní (H. F., H. F., I. M., T. M. a B. C.) uviedla, že odôvodnenie uznesenia L. potvrdzuje jej skutkové tvrdenia prednesené v súdnom konaní, predovšetkým, že obstaranie študijných materiálov poskytovaných H. J. určených na prípravu a výučbu bolo založené na dobrovoľnej báze. Vypočutí účastníci kurzu si učebné podklady kupovali dobrovoľne, považovali ich za prínosné pre prípravu na skúšku a popreli, že by mali k dispozícii vopred testy, z ktorých boli následne skúšaní, pričom ani dokazovaním v trestnom konaní, vrátane analýzy bankového účtu H. J., nebolo preukázané, že by účelom platieb za študijné materiály bolo úspešné absolvovanie skúšok. Súčasne odmietla úvahy vyšetrovateľa uvedené v uznesení L. o sprístupnení skúšobných testov ako v priamom rozpore s výpoveďami osôb, ktoré boli v tejto súvislosti vypočuté, a ako neprípustné prekročenie výsledkov vykonaného dokazovania, pri ktorom vyšetrovateľ fakticky prevzal skutkovú verziu prezentovanú žalovaným v trestnom oznámení, doplniac ju o vlastné hypotetické úvahy nemajúce oporu v dokazovaní. Zvýraznila, že úspešné absolvovanie kurzu a skúšok bolo podmienené riadnou prípravou účastníka a skutočnosť, že počas výučby pracovali s okruhom učiva, cvičnými otázkami, študijnými materiálmi neznamená, že im boli vopred sprístupnené konkrétne skúšobné testy alebo správne odpovede. Skutočnosť, že žalovaný na skúške neuspel sama osebe nepodporuje tvrdenia o korupcii a manipulácii výsledkov skúšky. K pripojenému odvolaniu žalovaného voči uzneseniu L. žalobkyňa dodala, že ide o reprodukovanie už skorších tvrdení a obvinení žalovaného, ktoré nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu ani nemôžu nahrádzať skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov. Zvýraznila, že opakovane uvádzaným nepravdivým tvrdeniam v podaniach žalovaného nemožno prisúdiť povahu preukázanej skutočnosti, čo nič nemení ani na dôvodnosti podanej žaloby.

16. V reakcii na vyjadrenie žalobkyne zo 16.09.2026 nad rámec už uvádzaného žalovaný v podstatnom zvýraznil, že (i) nemožnosť spárovania jeho čísla testu je prejavom zlyhania inštruktorov žalobkyne, že (ii) požadovanie peňazí ich administratívy (školiteľov) je nezákonným obohacovaním sa na jeho úkor, že (iii) zo zmluvy nevyplýva povinnosť účastníkov kurzu platiť za študijnú literatúru, ako aj že (iv) zamestnávateľ je povinný zabezpečiť podmienky pre riadne absolvovanie kurzu. Za zlyhanie organizátora kurzu tiež označil postup, v rámci ktorého bol prístup k aktuálnym materiálom podmieňovaný nelegálnymi platbami inštruktorom na súkromné účty, resp. na ruku, na ktorom odmietol participovať, následkom čoho neukončil kurz. Skutočnosť, že ostatní uchádzači mali k dispozícii testy vopred, podľa žalovaného porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a diskriminuje ho. V závere podania opakovane poukázal na svoje dlhodobé zdravotné ťažkosti a likvidačné dôsledky v prípade vyhovenia žalobe, resp. priznania nároku na náhradu trov konania žalobkyni.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že s prihliadnutím na naplnenie odvolacích dôvodov je opodstatnené napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha súdneho prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní tak posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (k tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. ).

20. K odvolaciemu dôvodu v zmysle písm. f) , t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie

je procesný postup založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa . Voľné hodnotenie dôkazov súdom pritom neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

21. Za skutkové zistenia nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. (teraz ), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. až 135 , resp. teraz a 193 .

22. V kontexte žalobkyňou uplatneného označeného odvolacieho dôvodu podľa týkajúceho sa zisťovania skutkového stavu veci, ktorý je podkladom pre vydanie meritórneho rozhodnutia, odvolací súd v prvom rade konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 6. až 21. obsahuje opis len niektorých (teda nie všetkých) listinných dôkazov, ako aj týmto súdom realizovaných svedeckých výpovedí, resp. zhrnutia dodatočných podaní sporových strán, obsahujúcich však len ich tvrdenia k predmetu konania, no bez toho, aby v zmysle odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahovalo riadne vyhodnotenie skutkového stavu, t. j. aby z neho bolo zrejmé, nielen ktoré skutočnosti považoval súd prvej inštancie za preukázané a ktoré nie, ale hlavne z ktorých dôkazov pri tom vychádzal a ako tieto dôkazy vyhodnotil. V tomto smere nemožno za dostatočné považovať poznámky súdu prvej inštancie v druhej vete bodu 42. odôvodnenia napadnutého rozsudku a v bode 43. napadnutého rozsudku. Inými slovami povedané, z obsahu napadnutého rozsudku nie je zistiteľné, akými úvahami sa súd prvej inštancie pri hodnotení všetkých dôkazov uplatnených stranami do konania riadil, a či toto ich vyhodnotenie (pokiaľ aj bolo z jeho strany čiastkovo vykonané), zodpovedá parametrom vyplývajúcim z . V zmysle neho súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Voľné hodnotenie dôkazov súdom však neznamená ľubovôľu pri takomto hodnotení, keď súd musí vždy zhodnotiť jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti a po individuálnej selekcii vykonaných dôkazov následne všetky dôkazy vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

23. Súčasne je súdu prvej inštancie nutné vytknúť, že časť týkajúca sa súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu obsahuje aj opis vyjadrení sporových strán produkovaných v konaní, ktorých stručné zhrnutie síce môže súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviesť (predovšetkým v úvodných statiach o žalobcom tvrdených skutočnostiach vzťahujúcich sa k jeho žalobnému nároku, resp. pri žalovanom vzťahujúcich sa k jeho procesnej obrane a o prostriedkoch procesného útoku, ktoré v konaní žalobca použil, resp. pri žalovanom o prostriedkoch procesnej obrany, ktoré v konaní použil), nie však v časti, ktorá sa má týkať ním zisteného skutkového stavu. Vyjadrenia sporových strán k veci totiž nemožno stotožňovať so skutkovým stavom, ktorý je zisťovaný vykonaním dokazovania. Za tejto situácie je opodstatnená odvolacia argumentácia žalobkyne v tom smere, že tvrdeniam sporových strán nemožno prisudzovať povahu v konaní preukázaných skutočností.

24. Z napadnutého rozsudku nemožno jednoznačne identifikovať, vyhodnotením ktorých konkrétnych dôkazov (jednotlivo, i vo vzájomných súvislostiach) súd prvej inštancie dospel k záveru, že (i) žalovaný nemal reálnu šancu ukončiť kurz rušňovodiča úspešne (bod 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že (ii) tvrdenia žalobkyne o chybe pri označovaní testu, zaneprázdnenosti skúšajúceho aj opravujúceho p. J. a opravovaní testu podľa šablóny sú nedôveryhodné, že (iii) obrana žalovaného o jeho nepripustení k ústnej skúške po dosiahnutí úspešnosti 92 % v teste nebola vyvrátená, že (iv) vysokoškolské vzdelanie sa pri nástupe na kurz rušňovodiča javí ako nevýhoda, že (v) len žalovaný, ktorý si nezakúpil študijné materiály pána J. na skúške neuspel a ostatní účastníci kurzu, ktorý si materiály zakúpili boli napokon úspešní, a že (vi) konanie zamestnancov žalobkyne voči žalovanému bolo diskriminačné, resp. pri skúšaní nebol uplatňovaný rovnaký prístup voči účastníkom kurzu. Napadnuté rozhodnutie je tak v časti týkajúcej sa týchto skutkových záverov nepreskúmateľné, vadu, ktorú nie je možné pred odvolacím súdom bez zopakovania dokazovania napraviť, čo vzhľadom na jeho rozsah nie je účelné. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie v odvolacom konaní je v zmysle viazaný.

25. K odvolacej námietke vzťahujúcej sa k zamietnutiu niektorých v konaní označených dôkazov odvolací súd pripomína, že podľa ustálenej súdnej praxe nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. A nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s a SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces a táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. ). Dôvody uvedené súdom prvej inštancie v bode 50. napadnutého rozsudku sú podľa odvolacieho súdu príliš všeobecné a tým nedostatočné. Súčasne je nutné konštatovať, že odvolateľkou namietané hodnotiace úsudky týkajúce sa ich vierohodnosti (ešte pred ich vykonaním) vyššie uvádzaným argumentom pre odmietnutie návrhov na vykonanie dokazovania vôbec nezodpovedajú.

26. K odvolaciemu dôvodu v zmysle písm. h) , t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (, , , ).

27. K dohode v zmysle odvolací súd uvádza, že ide o právnu formu zabezpečenia stabilizácie zamestnancov, ktorí si zvyšujú/prehlbujú kvalifikáciu. Okrem stabilizačnej plní i ochrannú a úhradovú funkciu. Kvalifikačná funkcia spočíva v záväzku zamestnávateľa umožniť zamestnancovi získanie, resp. zvýšenie kvalifikácie. Úhradová a stabilizačná funkcia zas v povinnosti zamestnanca uhradiť zamestnávateľovi náklady, ktoré vynaložil na jeho kvalifikačný proces za predpokladu, že nesplní svoj zmluvný záväzok zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere dohodnutý čas (podľa , 4. vydanie, 2026, s. 1404 - 1410: K. F., O. L., C.H Beck, bod I.).

28. Uzavretím dohody sa zamestnávateľ zaväzuje poskytovať zamestnancovi po dobu zvyšovania/ prehlbovania kvalifikácie určité pracovné úľavy a hmotné zabezpečenie. Dohodu možno uzavrieť pred začatím „štúdia“ alebo kedykoľvek v jeho priebehu. Zmyslom a účelom dohody je upraviť vzájomné

práva a povinnosti súvisiace so zvyšovaním či prehlbovaním kvalifikácie zamestnanca do budúcna, nie spätne do minulosti. Niet preto pochýb, že záväzok zamestnanca i zamestnávateľa môže smerovať len do budúcnosti. K týmto záverom možno dospieť gramatickým a logickým výkladom, ale tiež autentickou interpretáciou posudzovaného ustanovenia. Aj podľa dôvodovej správy k sa totiž poskytovanie pracovného voľna, náhrady mzdy a ďalších nákladov spojených so štúdiom odvíja až z uzavretia dohody o zvyšovaní kvalifikácie, ktorá je právnou formou stabilizácie zamestnancov. Preto aj pokiaľ ide o vrátenie (pomernej časti) vynaložených nákladov, možno medzi ne zahrnúť len náklady vynaložené na kvalifikáciu zamestnanca po uzavretí dohody v zmysle (obdobne napr. GÁŠPAROVÁ, E.: Dohoda o zvýšení kvalifikácie uzatvorená podľa , 2022, dostupné na portáli epi.sk).

29. Zamestnávateľ je tým subjektom, od ktorého závisí, či so zamestnancom uzavrie kvalifikačnú dohodu za účelom stabilizácie zamestnanca v pracovnom pomere ako istej formy kompenzácie za to, že mu umožnil zvýšiť/prehĺbiť si kvalifikáciu poskytnutím pracovného voľna, náhrady mzdy a náhrady ďalších s tým súvisiacich nákladov. Zamestnávateľ môže zamestnancovi umožniť zvýšiť resp. prehĺbiť si kvalifikáciu aj z dobrej vôle, bez toho, aby od neho požadoval akúkoľvek kompenzáciu. Ak zamestnávateľ má v úmysle „poistiť si“ svoju investíciu do vzdelania zamestnanca, je v jeho záujme, aby postupoval podľa a uzavrel so zamestnancom kedykoľvek v priebehu trvania pracovnoprávneho vzťahu písomnú dohodu, v ktorej dostatočne určiteľným spôsobom vyjadrí celkovú sumu nákladov určených na vzdelanie zamestnanca (k tomu por. aj R 7/1984). Dohoda nemôže slúžiť na zabezpečenie minulých „záväzkov“, naopak, pôsobí výlučne do budúcna. Akékoľvek stabilizačné dojednania strán sporu pred uzatvorením dohody, pokiaľ neboli urobené písomne, sú v tomto smere neplatné pre nedostatok formy ( , ).

30. Z obsahu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že tento z „pozitívno-právneho nahliadania“ videl dôvod zamietnutia žaloby v nenaplnení podmienky vyplývajúcej z , podľa ktorej musí dohoda o prehĺbení kvalifikácie obsahovať druhy nákladov a ich celkovú sumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby, keď „samotné označenie predpokladaná kalkulácia nákladov vyplývajúca z dohoda o prehĺbení kvalifikácie predstavuje možnosť úpravy nákladov vzhľadom na ich len predpokladanú výšku, pričom uvádzané náklady majú byť skutočne hneď pri podpise takejto dohody.“ (bod 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Uvedený právny záver súdu prvej inštancie však podľa odvolacieho súdu neobstojí, keďže z obsahu čl. I bodu 5. oboznámenej dohody o prehĺbení kvalifikácie z 13.02.2024 vyplýva záväzok žalovaného ako zamestnanca, za podmienok tam uvedených, uhradiť žalobkyni ako zamestnávateľovi vynaložené náklady spojené s prehĺbením kvalifikácie uvedené v bode 2. označeného článku, v ktorom sú tieto definované ako náklady súvisiace so vzdelávaním, cestovné náhrady podľa zákona o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov ako aj „mzdové náklady t.j. mzda Zamestnanca“, počas trvania vzdelávacieho programu, a tiež určenie predpokladanej celkovej sumy vo výške 24 418,40 eur, k čomu nadväzujúci bod 3. označeného článku odkazuje na kalkuláciu predpokladaných nákladov v prílohe dohody.

31. Pri hodnotení, či predmetná dohoda o prehĺbení kvalifikácie obsahuje všetky náležitosti vyžadované súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne právne uzavrel, že celková suma nákladov nemôže byť vymedzená ako predpokladaná, keďže v momente uzavretia takejto dohody obvykle nie je známa konkrétna výška týchto nákladov. Predmetná dohoda sa môže týkať iba budúcich nákladov, ktoré však v čase uzavretia dohody nemusia byť úplne zrejmé, napr. koľko dní bude trvať vyučovanie, z dôvodu ktorého sa pri uvádzaní nákladov nemusí ani uvádzať konkrétna peňažná suma, a tieto náklady stačí špecifikovať tak, aby do budúcna nebola pochybnosť o ich výške. Postačuje preto uviesť najvyššiu celkovú sumu, do ktorej možno od zamestnanca požadovať náhradu nákladov vynaložených na získanie alebo prehĺbenie kvalifikácie, pričom tieto dokonca možno v dohode uviesť aj iným než číselným vyjadrením, avšak tak, aby nevznikli pochybnosti o tom čo účastníci chceli dohodnúť (R 10/1980) (por. žalobkyňou citovanú stať Švec, M. – Toman, J. a kolektív 2019. . Zákon o kolektívnom vyjednávaní. Komentár. Zväzok I. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 1387, ako aj , 4. vydanie, 2026, s. 1404 - 1410: K. F., O. L., C.H Beck, bod II. in fine).

32. Súd prvej inštancie sa však v dôsledku chybného právneho posúdenia v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal, či absolvovanie vzdelávacieho kurzu žalovaným predstavovalo prehlbovanie jeho kvalifikácie, alebo či v skutočnosti išlo o jej zvyšovanie a nezaoberal sa ani dopadom v tomto smere relevantnej právnej úpravy obsiahnutej napr. v . Za účelom zodpovedania tejto otázky nebolo súdom prvej inštancie vykonané žiadne dokazovanie, hoci odpoveď na ňu je významná vzhľadom na rozdielnosť plnení, ktoré zamestnávateľ buď môže, alebo je povinný, poskytovať zamestnancovi v závislosti od toho, či ide o prehĺbenie alebo o zvýšenie kvalifikácie a v kontexte toho, náhrada akých nákladov bola medzi stranami predloženou dohodou o prehĺbení kvalifikácie vrátane jej prílohy platne dohodnutá (resp. náhrada akých nákladov ňou mohla byť platne dohodnutá).

33. Pokiaľ z ďalšej rovine právneho posúdenia prípadu súd prvej inštancie videl dôvod zamietnutia žaloby v skutkových okolnostiach, ktoré podľa neho mali svedčiť v podstate o rozpore uplatneného nároku s dobrými mravmi, v zaujatosti skúšajúcich, či o nerovnakom zaobchádzaní so žalovaným pri skúškach, odvolací súd konštatuje, že pri týchto skutkových zisteniach nie je z napadnutého rozsudku zrejmé, z akých konkrétnych dôkazov (a na základe akého ich hodnotenia) súd prvej inštancie vychádzal. Pokiaľ teda nebol dostatočne zistený skutkový stav v tomto smere, aj právne závery z nich vyvodené je nutné považovať za predčasné a svojím rozhodnutím ich odvolací súd nemôže aprobovať. Odvolací súd v zhode s ustálenou súdnou praxou poznamenáva, že medzi chybami skutkových zistení a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným (z dôkazov vyplývajúcim) skutočnostiam nevenoval pozornosť.

34. Vo svetle vyššie opísaného, preto žalobkyňa vo veci opodstatnene uplatnila odvolacie dôvody podľa aj h) . S prihliadnutím na viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie bez jeho doplnenia alebo zopakovania v odvolacom konaní tak odvolaciemu súdu neostávalo iné, iba napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie s použitím ust. a zrušiť a vec mu v zmysle vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

35. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude na podklade vykonaného dokazovania, v medziach pred súdom prednesených skutkových tvrdení sporových strán a v intenciách rozvedených v bodoch 20. až 33. odôvodnenia tohto uznesenia riadne zistiť a vyhodnotiť skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol niektoré návrhy na vykonanie dokazovania, tak ako sú tieto formulované v bode 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa javia odvolaciemu súdu ako nedostatočné, preto je potrebné nanovo posúdiť ich účelnosť a opodstatnenosť a pri rozhodnutí o ich vykonaní/nevykonaní sa vyvarovať bezdôvodných predčasných úsudkov o ich vierohodnosti (k tomu porovnaj najmä bod 25. odôvodnenia tohto uznesenia).

36. Pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku je v prvom rade nutné na podklade podrobnej analýzy dostupných dôkazov (celej pracovnoprávnej dokumentácie vystavenej zamestnávateľov v pracovnoprávnom vzťahu) a v kontexte platnej právnej úpravy posúdiť, či absolvovanie vzdelávacieho kurzu žalovaným bolo po obsahovej stránke prehlbovaním jeho kvalifikácie, alebo či v skutočnosti išlo o jej zvýšenie. V závislosti od kvality resp. úrovne získavaných poznatkov sa totiž rozoznávajú tri formy vzdelávania a to: zaškolenie, zvyšovanie kvalifikácie a prehlbovanie kvalifikácie. Zvyšovanie kvalifikácie je spravidla charakterizované nadobudnutím určitého stupňa vzdelania, vďaka ktorému zamestnanec splní právnym predpisom ustanovené predpoklady alebo požiadavky nevyhnutné na riadny výkon práce. Zvyšovanie kvalifikácie, na rozdiel od jej prehlbovania nie je právnou povinnosťou zamestnanca. Účasť na ďalšom vzdelávaní spočívajúca v získavaní predpokladov potrebných na riadny výkon práce dohodnutej v pracovnej zmluve alebo ustanovený právnym predpisom v zásade napĺňa kritéria zvýšenia kvalifikácie, čím sa rozumie aj získanie kvalifikácie (por. rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp. zn. z 21.09.2018). Z hľadiska pracovnoprávnej teórie získanie alebo zvýšenie kvalifikácie predstavuje takú kvalitatívnu zmenu v obsahu vzdelávania, ktorá sa premieta do zvýšenia kvalifikačného stupňa. Napríklad zamestnanec získa kvalifikáciu, ak bol doteraz bez kvalifikácie, alebo si zamestnanec zvýši doterajší stupeň kvalifikácie napríklad ukončením vysokoškolského vzdelania (por. , 4. vydanie, 2026, s. 1262 - 1265: K. F., O. L., bod 2.) O prehlbovanie kvalifikácie pôjde vtedy, keď prehlbovanie, udržovanie, resp. obnovovanie kvalifikácie sa uskutočňuje v rámci toho istého kvalifikačného stupňa, získaného príslušným vzdelaním, t. j. ide o kvalitatívnu zmenu jednotlivých prvkov kvalifikácie zamestnanca na tej istej horizontálnej úrovni bez zmeny kvalifikačného stupňa, ktorý predstavuje kvalitatívnu zmenu kvalifikácie zamestnanca na vertikálnej úrovni. Fakticky

ide o permanentnú inováciu profesionálnych znalostí zamestnanca, potrebných na výkon práce podľa pracovnej zmluvy (por. , 4. vydanie, 2026, s. 1262 - 1265: K. F., O. L., bod 3.) Je totiž nutné vziať na zreteľ, že v závislosti od toho, či ide o zvýšenie kvalifikácie zamestnanca alebo prehlbovanie kvalifikácie, považuje proces vzdelávania zamestnancov buď za prekážku v práci alebo za výkon práce. Zvyšovanie kvalifikácie je prekážkou na strane zamestnanca, ktorému v prípade neplateného pracovného voľna neprináleží nárok na mzdu, ani na náhradu mzdy, okrem prípadov, ak sa zamestnávateľ k tomu nezaviazal ( ) (por. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 29.11.2023). Prehlbovanie kvalifikácie sa zase považuje za výkon práce, ktorý možno zamestnancovi prikázať, okrem prípadov spadajúcich pod , v ktorých je potrebné uzavretie dohody v zmysle a .

37. Zohľadniac konkrétne skutkové zistenia zabezpečené v tomto smere bude povinnosťou súdu prvej inštancie posúdiť obsah pracovnej zmluvy (v tomto smere je významný hlavne dohodnutý druh práce) ako aj obsah stranami podpísanej dohody o prehĺbení kvalifikácie z 13.02.2024, t.j. či spĺňa všetky náležitosti v zmysle a či na základe nej mohol v kontexte § a 155 (a okolností prípadu, ktoré súd prvej inštancie dokazovaním doplní) vzniknúť záväzok uplatňovaný žalobou, prípadne v akom jej rozsahu takýto záväzok vznikol. Pokiaľ v zmysle mala predmetná dohoda obsahovať názov zariadenia, ktoré poskytuje zvýšenie/prehĺbenie kvalifikácie, a konkrétnu formu vzdelávania, podľa odvolacieho súdu by uvedené malo byť splnené textom cit.: „absolvovaním vzdelávacieho programu .... Kurz rušňovodičov ukončený OS 24-B organizovanom zamestnávateľom“. Je nutné si uvedomiť, že zvýšenie/prehĺbenie kvalifikácie môžu poskytovať nielen školy, ale aj iné zariadenia, ak sú oprávnené poskytovať predmetný druh vzdelávania, ako tomu bolo aj v tomto prípade. Posúdiť je potrebné, či v dohode boli jednoznačne určené druhy nákladov, na náhradu ktorých sa mal žalovaný zaviazať (každá položka nákladov osobitne), a či ide o náklady, ktoré možno od žalovaného požadovať s ohľadom na formu vzdelávania, na ktorej sa žalovaný podľa jej obsahu so žalobkyňou skutočne dohodol (t. j. podľa toho, či ide o zaškolenie, zvyšovanie kvalifikácie alebo prehlbovanie kvalifikácie) a nadväzne, či v niektorej časti nie sú dojednania neplatné. Pri hodnotení všetkých náležitostí označenej dohody, je potrebné vychádzať tiež z úvah odvolacieho súdu vyjadrených v bodoch 30. až 32. a 36. odôvodnenia tohto uznesenia, či ustálenej judikatúry dopadajúcej na obdobné prípady, eventuálne z dostupných názorov právnej vedy.

38. Pre spravodlivé rozhodnutie vo veci je podstatné, aby súd prvej inštancie komplexne posúdil aj splnenie všetkých podmienok a okolností (dôvodov), za ktorých boli sporovými stranami realizované právne úkony týkajúce sa skončenia pracovného pomeru žalovaného, ktoré možno zo zabezpečených dôkazov vyvodiť, a to v kontexte žalobkyňou uplatňovaného dôvodu na vznik nároku na náhradu nákladov vzdelávania, ktorým bolo nedodržanie záväzku žalovaného zotrvať v pracovnom pomere v dobe dohodnutej v čl. I. ods. 5 písm. c) predmetnej dohody. Skutočnosť, že dôvod na náhradu vyúčtovaných nákladov (všetkých, alebo niektorých z nich od žalovaného mohol žalobkyni vzniknúť však automaticky neznamená, že žalobkyňa má nárok na náhradu vo výške vyplývajúcej z kalkulácie skutočných nákladov z 18.07.2024 pripojenej k žalobe; skutkové tvrdenia žalobkyne vo vzťahu k nej je však potrebné posudzovať v kontexte námietok žalovaného, resp. ním uplatnených prostriedkov procesnej obrany.

39. V súvislosti s posúdením, či uplatnený nárok nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, resp. či nárok, ktorého možnému vzniku predchádzalo konanie v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov antidiskriminačným zákonom, je v prvom rade potrebné vychádzať z obsahu . V zmysle jeho ods. 2 sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti a v jeho ods. 3 zase bolo ustanovené, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, a že nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

40. Súčasne je nutné si uvedomiť, že iba skutkový stav, ktorý je výsledkom dokazovania môže byť po svojom ustálení (a riadnom zhodnotení) následne právne vyhodnotený tak, že predstavuje rozpor

s dobrými mravmi (resp. so zákonným imperatívom súladu výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov s dobrými mravmi v zmysle ). Ide tu teda o výsledok právneho hodnotenia už ustáleného skutkového stavu (por. napr. uznesenie Ústavného súdu SR zo 7. júna 2016, č. k. -16 k zákazu zneužitia práva). Ako však bolo v súdenej veci odvolacím súdom už vyššie konštatované, skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú v tomto smere len čiastočné a zároveň nepresvedčivo odôvodnené, resp. v rovine dohadov, keď z napadnutého rozsudku nie je zrejmé na podklade akých dôkazov k nim súd prvej inštancie dospel.

41. Odvolací súd pritom nespochybňuje závažnosť skutkových tvrdení žalovaného ohľadne poukazovania finančných prostriedkov účastníkmi kurzu jednému z inštruktorov, ktorý mal byť jedným zo skúšajúcich žalovaného pri druhej opravnej skúške, za študijné materiály, či prezentovaného postoja žalovaného k tomuto konaniu, rovnako ako tvrdení o prijímaní iných výhod školiteľmi na trovy účastníkov kurzu bez právneho dôvodu (napr. úhrad za občerstvenie/pohostenie), avšak takéto okolnosti môžu byť podkladom pre právne posúdenie až po tom, ako budú dokazovaním jednoznačne preukázané, vrátane ich súvislosti s postupom zamestnancov žalobkyne voči žalovanému v rámci predmetného kurzu. Dokazovanie realizované súdom prvej inštancie nebolo vykonané dôsledne, keď z neho (napr. z výsluchov svedkov) nevyplynuli žiadne relevantné poznatky o identifikácii osôb na žalovaným predloženej fotodokumentácii týkajúcej sa ich účasti „na pohostení“, najmä či sa ho zúčastňovali inštruktori kurzu spoločne s jeho (niektorými) účastníkmi, ako aj o čase, v ktorom k nemu došlo, rovnako ako ani poznatky ohľadne súladu priebehu skúšok žalovaného skúšajúcimi inštruktormi žalobkyne s obsahom Výcvikového a skúšobného poriadku R. C., prípadne ďalšími dopadajúcimi právnymi predpismi, a to osobitne s ohľadom na námietky žalovaného k ich priebehu, ako aj oprávnenej požiadavke na nestrannosť skúšajúcich (H. J., J. J. a ďalší) pri skúškach vo vzťahu k žalovanému. V kontexte uvedeného by za problematickú bolo možné považovať aj takú prax, pri ktorej je vyučujúci inštruktor kurzu súčasne skúšajúcim, pokiaľ by súčasne došlo k preukázaniu konkrétneho prekročenia všeobecne uznávaných hraníc garantujúcich objektivitu skúšania účastníkov kurzu a ustanovené pravidlá (skúšobný poriadok) nepredpokladajú možnosť revízie skúšky nezainteresovanými (nezávislými) arbitrami. Takéto okolnosti však musia byť dokazovaním dostatočne preukázané ako aj citlivo a vo všetkých súvislostiach dôkladne posúdené tak, aby prípadné priznanie nároku zamestnávateľa na náhradu nákladov z dôvodu neukončeného zvýšenia/prehlbovania kvalifikácie nebolo v rozpore s dobrými mravmi, t.j. uznávaným názorom majority spoločnosti, ktorá vo vzájomných vzťahoch určuje, aký má byť výkon práv, aby bol v súlade so základnými a všeobecne uznávanými a rešpektovanými zásadami mravného správania sa členov spoločnosti a aby výkon práva neviedol k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak aj na postavení niektorého z nich navonok (por. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 29.03.2001).

42. V naznačenom kontexte odvolací súd zvýrazňuje, že ak je to pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné, skutkový stav môže byť v ďalšom konaní za podmienok definovaných v nevyhnutnom rozsahu doplnený aj dôkazmi, ktoré zamestnanec nenavrhol. Súčasne je potrebné prihliadnuť na to, že procesné povinnosti a procesná zodpovednosť strán tvrdiť skutkové okolnosti a navrhovať dôkazy je doplnená oprávnením súdu požadovať ďalšie vysvetlenia ( ), čo súdu umožňuje s využitím postupu podľa viesť konanie materiálne.

43. Skutkový stav zistený vo veci a jeho vyhodnotenie je potrebné v novom rozhodnutí o merite veci primerane opísať tak, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo preskúmateľné a jeho odôvodnenie zodpovedalo požiadavkám vyplývajúcim z . Nadväzne je na riadne zistený a vyhodnotený skutkový stav potrebné aplikovať správne, t.j. na prípad dopadajúce hmotnoprávne normy a v zhode s ustálenou súdnou praxou vyložiť ich obsah. Pri odôvodňovaní rozhodnutia je potrebné dbať na naplnenie princípov právnej istoty, t. j. aby bol spor rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. K relevantnej právnej argumentácii žalobkyne aj žalovaného je zároveň potrebné poskytnúť dostatočnú a logicky nerozpornú právnu odpoveď. Až potom, ako bude konanie v naznačenom smere doplnené, môže súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodnúť.

44. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách doterajšieho konania, vrátane trov odvolacieho konania ( ); s ohľadom na odvolacie námietky žalovaného pritom neopomenie posúdenie tohto nároku nielen podľa , ale aj z hľadiska obsahu .

45. Súd prvej inštancie je v ďalšom konaní a novom rozhodnutí viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( ).

46. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).