Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 357/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o., Podháj 4105,

Banská Bystrica, právne zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátska

kancelária, Gelnická 1889, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , základného práva

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2

, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný

právny prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27. novembra 2014 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o., Podháj 4105, Banská

Bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len

„ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

zaručeného , základného práva na rovnosť účastníkov konania

zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na účinný právny prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného čl. 13 dohovoru

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 27. novembra 2014 v konaní sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica I (ďalej len

„daňový úrad“ alebo „správca dane“) nepriznal sťažovateľovi rozhodnutím

č. /Simk z 24. júna 2008 uplatnený nadmerný odpočet dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007 v sume 73 427 058 Sk a určil mu vlastnú daňovú

povinnosť v sume 102 942 Sk. Sťažovateľ si totiž odpočítal daň z pridanej hodnoty

z dodávateľskej faktúry od dodávateľa ,

(ďalej len „dodávateľ“), a to za prevod spolumajiteľského podielu (50 %) na základe

zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 050707/TA z 5. júla 2007. Predmetom

zmluvy bol prevod práva na riešenie k vynálezu pod názvom „spôsob úpravy mastencového

produktu s vysokým stupňom čistoty“. Na podklade daňovej kontroly správca dane dospel

k záveru, že „v predmetnom prípade nedošlo k prevodu práva na riešenie, vrátane práva

na podanie prihlášky zo spolupôvodcov na prihlasovateľov“, že „zmluva č. 050707/ TA

o prevode spolumajiteľského podielu zo dňa 05.07.2007 je za prevodcu – spoločnosť

podpísaná neoprávnenou osobou“, a že „ak... každý

zo spoluprihlasovateľov má právo využívať vynález, spoluprihlasovatelia nemôžu rozhodnúť

o tom, že patent bude využívať len jeden alebo niektorý zo spoluprihlasovateľov vo výške

svojho podielu na riešenie. Spoluprihlasovatelia môžu v praxi využívať technický prínos

vynálezu /patentu/ ako celku bez ohľadu na svoj podiel na riešenie.“. Na základe toho

správca dane s poukazom na relevantnú právnu úpravu [

o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (patentový zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „patentový zákon“)]

a na fakt, že aj pred sporným prevodom bol sťažovateľ spolumajiteľom práva na riešenie

(hoci iba v miere 0,01 %), uzavrel, že „spoločnosť neprijala službu

na účely svojho podnikania, nakoľko aj pôvodný podiel práva na riešenie spoločnosti

ju oprávňoval využívať vynález ako celok“.

Na odvolanie sťažovateľa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaný“) rozhodnutím č. I/221/14268-80988/2008/991909-r z 23. októbra 2008

prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdilo.

Sťažovateľ preto 10. januára 2009 podal Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) žalobu podľa druhej hlavy piatej časti Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“ alebo

„OSP“). Namietal v nej proti všetkým trom citovaným záverom orgánov daňovej správy,

poukazujúc na svoje vyjadrenia a podania realizované v daňovom konaní, ako aj na dôkazy

k nim priložené.

Krajský súd rozsudkom č. k. -71 z 1. apríla 2009 žalobu sťažovateľa

zamietol, keďže sa v plnej miere stotožnil so skutkovými i právnymi závermi daňových

orgánov.

Rozsudok krajského súdu napadol odvolaním sťažovateľ, pričom najvyšší súd

uznesením z 18. mája 2010 v konaní sp. zn. prerušil konanie

až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) o predbežnej

otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Po rozhodnutí Súdneho dvora o troch položených predbežných otázkach (rozsudok

vo veci sp. zn. C-504/10 z 27. októbra 2011) najvyšší súd uznesením z 24. novembra 2011

vo veci sp. zn. odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil, že s ohľadom na odpovede Súdneho dvora

na položené prejudiciálne otázky „aj v prípade, ak vlastník podielu na práve na riešenie má

už zo zákona právo využívať vynález v plnom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho

spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho

spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom

na uvedené, už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu

nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Z... rozsudku Súdneho dvora... však

zároveň vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet... nadobúdateľovi... prináleží iba v prípade,

že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody

a je úlohou súdu zistiť, či výlučným cieľom konania je získanie daňovej výhody,

bez existencie iného hospodárskeho cieľa...

Krajský súd v danej veci sa otázkou zneužitia práva... náležite nezaoberal.“.

Krajský súd po vrátení veci rozsudkom č. k. -199 z 30. apríla 2012

žalobu sťažovateľa zamietol. Za rozhodujúcu považoval „tú skutočnosť vyplývajúcu

z výsledkov vykonaného dokazovania v rámci správneho konania, že nebol preukázaný

doklad, ktorým by sa preukázalo, že došlo k prevodu práva na riešenie zo spolupôvodcov...

na spoločnosť “. Z toho potom podľa názoru krajského súdu

vyplývalo, že „nebola preukázaná existencia zdaniteľného plnenia...“.

Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením zo 17. decembra 2012 v konaní

sp. zn. rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dospel k záveru, že „krajský súd nerešpektujúc právny názor najvyššieho súdu vyslovený

v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení sa v zmysle rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie... nevysporiadal sa dostatočne s námietkami žalobkyne uvedenými

v žalobe.“. Najvyšší súd osobitne sformuloval povinnosť krajského súdu, ktorý „vec znova

meritórne prejedná a o nej rozhodne, pričom sa náležite vyporiada aj s námietkami

žalobkyne ohľadom procesných pochybení správcu dane. Okrem toho sa krajský súd

vo svojom novom rozhodnutí bude musieť vyporiadať aj so závermi vyslovenými Súdnym

dvorom Európskej únie v rozsudku C-80/11 a C-142/11 (Mahagében)...“.

Krajský súd následne rozsudkom č. k. -240 zo 7. júna 2013 žalobu

sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že „pokiaľ ide o plnenie v súvislosti s prevodom

na riešenie patentu, tento prevod sledoval získanie daňovej výhody, čo predstavuje zneužitie

práva“. Poukázal na viaceré súvisiace konanie o preskúmaní zákonnosti rozhodnutí

vydaných v daňovom konaní, ktoré sa dotýkali iných spoluprihlasovateľov i samotného

sťažovateľa. Následne uzavrel, že „predmetný vynález nebol zapísaný ako patent, právo

spojené s uvedeným vynálezom má viacero prihlasovateľov, ktorí sú personálne prepojení.

Väčšina má sídlo na tej istej adrese, sú zapísané tou istou osobou, personálne prepojení

predovšetkým cez osobu , ktorý často vystupuje v spoločnostiach

ako konateľ alebo štatutárny orgán. Zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov

vynálezu nemajú hospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody.

Takéto zmluvy sú postihnuté vadou – absolútnou neplatnosťou, na ktorú musí súd prihliadať

z úradnej povinnosti... Nadobudnutie spolumajiteľského podielu, týkajúce sa práva

na riešenie nesleduje hospodársku činnosť, hlavným cieľom je získanie daňovej výhody.

Preto potom krajský súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.“.

K citovanému rozsudku pripojil predseda senátu krajského súdu odlišné stanovisko.

Podľa neho požiadavka Súdneho dvora, aby vnútroštátny súd vzhľadom na všetky okolnosti

prejednávanej kauzy určil, či došlo k zneužitiu práva pri uplatňovaní odpočítania dane

z pridanej hodnoty, znamená, že „vnútroštátnym súdom“ môže byť i správny orgán.

Preto „ak orgán posudzuje, či došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva..., môže tak činiť iba

ten orgán, ktorý rozhoduje vo veci samej a nie orgán (súd), ktorý preskúmava zákonnosť

takéhoto rozhodnutia. Mám teda za to, že zmena dôvodov tak či tak zamietajúceho

rozhodnutia v rámci prieskumného konania, hoci okolnosti a skutočnosti vedúcich k tejto

zmene neboli vôbec v správnom konaní pertraktované, je hrubým porušením princípov

správneho súdnictva...“.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní namietal, že krajský súd porušil zásadu „iudex ne eat

petita partium“, keď sa venoval otázke zneužitia práva. Krajský súd mal podľa sťažovateľa

„skúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo založené na právnom závere

správnych orgánov, že prevodom práva došlo k prevodu na to isté riešenie a žalobca ho

nemôže použiť na účely svojho podnikania. Súd sa konkrétnymi dôvodmi žaloby vôbec

nezaoberal. Rozsudok odôvodnil len absolútnou neplatnosťou zmlúv o prevode a zneužitím

práva, teda na argumentoch, ktoré žalovaný netvrdil, ktoré neboli podkladom jeho

rozhodnutia, neboli dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie dane správnymi orgánmi

a z uvedeného dôvodu nemohli byť ani predmetom žaloby.“.

Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 27. novembra 2014 v konaní

sp. zn. rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnymi závermi

krajského súdu. Vyjadril nesúhlas s právnymi názormi disentujúceho predsedu senátu

krajského súdu, pretože „je predsa úplne štandardný postup, že právnu otázku zneužitia

práva skúma súd. Najvyšší súd... sa nemôže stotožniť s právnym názorom žalobcu,

že krajský súd prekročil svoje kompetencie a vybočil z petitu žaloby, keď skúmal otázku

zneužitia práva. Tu poznamenáva najvyšší súd, že v správnom súdnictve nemožno hovoriť

o porušení zásady iudex ne eat petita partium, pretože správny súd je viazaný len dôvodmi

žaloby, nie však petitom žaloby... žalobca v odvolaní chybne zamieňa rôzne inštitúty,

dokazovanie s vyriešením právnej otázky zneužitia práva. Unesenie dôkazného bremena,

ktoré je na bedrách žalobcu ako daňového subjektu, nemá nič spoločné s vyriešením

právnej otázky zneužitia práva.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ po obsiahlej rekapitulácii priebehu

konania o jeho žalobe, po citáciách relevantných právnych predpisov i súdnej judikatúry

dôvodí, že „krajský súd nezákonnou zmenou právneho rámca predmetu daňového sporu

postupoval v priamom rozpore so znením ustanovení § 247 ods. 1, § 249 ods. 2 a § 250j

ods. 1 Najvyšší súd sa s uvedenou ťažiskovou námietkou sťažovateľa vysporiadal

tvrdením, že v správnom súdnictve nemožno hovoriť o porušení zásady iudex ne eat petita

partium. Podľa sťažovateľa tento názor je v zásadnom rozpore s ustálenou judikatúrou

Najvyššieho súdu SR... súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom

v žalobe vymedzeným a rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný. Najvyšší súd

SR poprel uplatňovanie uvedenej zásady v správnom súdnictve len púhym oznámením

svojho názoru bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so skoršími

súdnymi rozhodnutiami v danej veci. Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité

ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou

praxou, treba považovať za postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň zásahom

do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu... Podľa sťažovateľa súd sa

pri výklade a aplikácii konania podľa druhej hlavy piatej časti natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení , že zásadne poprel ich účel a význam...“.

K právnym záverom najvyššieho súdu sťažovateľ ďalej uvádza, že „súd v súdnom

konaní nerieši právnu otázku zneužitia práva ale v zmysle ustanovenia

v rozsahu uvedenom v ustanovení a preskúmava

zákonnosť rozhodnutia a postupu daňových orgánov.“. Následne poukazujúc na niektoré

rozhodnutia Súdneho dvora sťažovateľ zdôrazňuje, že «zamietnutie práva na odpočítanie

dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, preto je

povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy,

že skutočnosti pre zamietnutie práva na odpočítanie dane z dôvodu zneužitia práva boli

splnené a vnútroštátnym súdom prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali

existenciu takýchto objektívnych skutočností. To znamená, že „riešenie právnej otázky

zneužitia práva“ v súdnom konaní je vždy spojené s preskúmavaním zákonnosti rozhodnutia

daňového orgánu, pričom musí ísť o rozhodnutie, pri ktorom zamietnutie práva

na odpočítanie dane je založené na zneužití práva a nie na iných dôvodoch. Ináč povedané,

„riešeniu právnej otázky zneužitia práva“ v súdnom konaní musí predchádzať dokazovanie

vykonané daňovými orgánmi v daňovom konaní a ich záver, že došlo k zneužitiu práva.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ si nezamieňa inštitút dokazovania zneužitia práva,

na ktorý sa vzťahuje dôkazné bremeno daňových orgánov s vyriešením právnej otázky

zneužitia práva v súdnom konaní.».

Podľa sťažovateľa „nezákonná zmena právneho rámca predmetu daňového sporu

viedla aj k porušeniu rovnosti účastníkov konania podľa SR. Sťažovateľ

opätovne poukazuje na to, že správny súd... nemôže dodatočne objasňovať žalobou

napadnuté rozhodnutie novými dôvodmi, resp. dodatočne objasňovať žalobou napadnuté

rozhodnutie novými dôvodmi, resp. dodatočne vyhľadávať dôkazy v prospech či neprospech

niektorej zo strán súdneho sporu. Podstatnou zmenou právneho rámca predmetu daňového

sporu boli v rozpore s ústavnými princípmi a zákonom zjavne priznané zvýhodnenia

niekomu, komu v skutočnosti neprináležia a pri správnej aplikácii medzinárodných zmlúv,

a by nemohli byť nikdy priznané...“.

Napokon sťažovateľ konštatuje, že v správnom súdnictve súd nesmie nahrádzať

„činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu... v konaní podľa druhej hlavy

piatej časti je pre všeobecný súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase

vydania napadnutého rozhodnutia. Dokazovanie sa uskutočňuje iba pre účely prieskumu

napadnutého rozhodnutia, nie pre účely opätovného posúdenia skutkovej stránky veci,

ktorá tvorila predmet správneho konania... Na strane druhej však z rozsudku krajského

súdu, ako aj Najvyššieho súdu SR vyplýva, že súdy skúmanie otázky zneužitia práva

obmedzili len na prijatie autoritatívneho záveru, že išlo o zneužitie práva. Takýmto

postupom súdy odňali sťažovateľovi právo vyjadriť sa k novo nastolenému meritu veci

pred daňovými orgánmi a porušili jeho právo na účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol vo veci samej nálezom takto:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2014 porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2

SR a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2014 porušil

základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa SR.

3. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2014 porušil právo

sťažovateľa na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. novembra 2014 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia

vyhlášky č. za dva úkony právnej služby vo výške 279,66 €, 2 x

režijný paušál vo výške 16,78 € a DPH 59,29 , spolu 355,73 €.“

Sudkyňa Jana Baricová, ktorá je zároveň predsedníčkou III. senátu ústavného súdu,

bola uznesením sp. zn. z 29. apríla 2015 vylúčená z výkonu sudcovskej

funkcie v predmetnej veci. Na základe čl. III bodu 1 písm. b) platného rozvrhu práce

ústavného súdu vylúčenú predsedníčku III. senátu zastupuje sudca Lajos Mészáros, ktorý je

predsedom II. senátu ústavného súdu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Predložená sťažnosť je v podstate založená na jedinej zásadnej námietke.

Podľa sťažovateľa krajský súd i najvyšší súd porušili pri rozhodovaní o jeho žalobe

požiadavku viazanosti správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby. Tŕňom

v sťažovateľovom oku je nastolenie otázky zneužitia daňového práva najvyšším súdom,

čo následne krajský súd rešpektoval a na tomto podklade žalobu zamietol.

Podľa sťažovateľa sa totiž daňové orgány zneužitím práva vôbec nezaoberali. Ak potom

súdy pri prieskume ich rozhodnutí týmto inštitútom operovali, zaoberali sa otázkou,

ktorá vôbec nebola predmetom dokazovania v daňovom konaní a takto vlastne nahradili

obsahové zameranie rozhodovania o nároku sťažovateľa na odpočítanie dane, ktoré malo

byť vyhradené orgánom verejnej (daňovej) správy.

Na popísanej sťažnostnej námietke sťažovateľ založil petit sťažnosti vo vzťahu

ku porušeniu všetkých označených základných práv a práv garantovaných dohovorom.

Ústavný súd sa preto nebude v štruktúre svojho odôvodnenia venovať individuálne

jednotlivým základným právam a právam garantovaným dohovorom. Vysporiadaním sa

s uvedenou zásadnou (a v podstate jedinou) námietkou bude teda reagovať na petit sťažnosti

v rozsahu všetkých označených práv, ktorých porušenie je namietané.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti i jej príloh dospel k záveru, že sťažovateľova

námietka proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nie je z hľadiska rešpektovania

základných práv a práv podľa dohovoru, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti označil,

dôvodná.

V prvom rade je potrebné predoslať, že záver o naplnení skutkovej podstaty zneužitia

práva, ktorý učiní ktorýkoľvek orgán verejnej moci v individuálnej rozhodovanej veci, je

výsledkom právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu.

K zneužitiu daňového práva sa ťažiskovo vyslovil Súdny dvor (v tom čase Európsky

súdny dvor) v známom rozsudku z 21. 2. 2006 vo veci Halifax plc a ďalší

proti Commisioners of Customs & Excese (C-255/02). Uviedol, že pre záver o zneužití

práva je nevyhnutné, aby výsledkom dotknutých plnení napriek formálnemu použitiu

podmienok stanovených relevantnými ustanoveniami bolo získanie daňového zvýhodnenia,

ktorého poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Okrem

toho, zo všetkých objektívnych okolností musí vyplývať, že hlavným účelom dotknutých

plnení je získanie daňového zvýhodnenia (bod 86).

Najvyšší správny súd Českej republiky judikoval, že zneužitím práva je situácia,

keď niekto spôsobí výkonom svojho subjektívneho práva neodôvodnenú ujmu inému

alebo spoločnosti; takéto správanie, ktorým sa dosahuje nedovolený výsledok, je len

zdanlivo dovolené. Výkonu práva, ktorý je vlastne jeho zneužitím, preto súd neposkytne

ochranu (rozsudok č. k. -48 z 10. novembra 2005).

Z rekapitulovaných názorov súdnej judikatúry (mnohokrát opakovanej v ďalších

rozhodnutia Súdneho dvora i slovenských súdov) jednoznačne vyplýva, že zneužitie práva

je rýdzo právna kategória, pričom už jej samotné pojmové znaky preukazujú, že záver o ich

naplnení nemôže byť výlučne výsledkom objasňovania skutkovej stránky prejednávanej

veci, ale je výsledkom právneho posúdenia ustáleného skutkového stavu. Preto zneužitie

práva, ktorému orgán verejnej moci pri realizácii rozhodovacej právomoci venuje

pozornosť, nemôže byť predmetom dokazovania ako právny inštitút. Skutkový stav, ktorý je

výsledkom dokazovania, až následne po svojom ustálení môže byť právne vyhodnotený tak,

že skutková podstata zneužitia práva bola naplnená.

Preto ak sťažovateľ kriticky naznačuje, že zneužitie práva v jeho daňovej kauze

nebolo objektom dôkazných aktivít orgánov daňovej správy, nemožno tomuto aspektu jeho

kritiky priznať dôvodnosť. Teda fakt, že súdy konajúce v správnom súdnictve konštatovali

zneužitie práva sťažovateľom, neznamená automaticky záver, že sa zaoberali otázkami,

ktoré neboli predmetom dokazovania v daňovom (správnom) konaní.

V konaní podľa druhej hlavy piatej časti sa vskutku

uplatňuje striktná viazanosť konajúceho súdu dôvodmi podanej žaloby (§ 250j ods. 1 a 2

). Súdu teda nie je dovolené preskúmavať postup a rozhodnutie v správnom konaní

z iných hľadísk, než tých, ktoré s primeranou mierou konkrétnosti vyjadril žalobca v jeho

žalobe. však neustanovuje, že pri vyvracaní dôvodnosti

jednotlivých žalobných dôvodov súd v správnom súdnictve nesmie použiť právnu

argumentáciu žalobcom v žalobe nespomínanú. Ak súd takto bude postupovať, neznamená

to, že sa zaoberá dôvodom, ktorý žalobca v žalobe nepredniesol. Pritom od neho nemožno

požadovať, aby sa vyhýbal vhodnému, priliehavému a zrozumiteľnému pojmosloviu

a relevantnému právnemu inštrumentáriu len preto, lebo ho žalobca v žalobe nespomína.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu medzi argumentáciou správneho orgánu, ktorého postup

a rozhodnutie je predmetom prieskumu, a súdom v správnom súdnictve.

V sťažovateľovej veci daňové orgány dospeli k záveru o neoprávnenosti uplatnenia

nadmerného odpočítania dane z pridanej hodnoty na podklade skutkového stavu

spočívajúceho v tom, že v júli 2007 došlo k uzatvoreniu zmluvy o prevode

spolumajiteľského podielu z dodávateľa na sťažovateľa a v ten istý deň bola vystavená

zodpovedajúca nadväzujúca faktúra, z ktorej potom sťažovateľ odvodzoval svoj nárok

na vyplatenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Pritom sťažovateľ už

aj v období pred uzatvorením uvedenej zmluvy bol spoluvlastníkom práva na riešenie,

pretože už vo februári 2007 dvanásť spoluprihlasovateľov (medzi nimi aj sťažovateľ

a dodávateľ) podalo prihlášku k vynálezu podľa patentového zákona.

Na rekapitulovaných skutkových zisteniach súdy konajúce o žalobe sťažovateľa nič

nezmenili a pri odôvodňovaní zamietnutia žaloby z nich vychádzali. Fakt, že krajský súd

i najvyšší súd vniesli do prejednávanej daňovej kauzy v rámci súdneho prieskumu

právoplatného daňového rozhodnutia „nádych“ zneužitia práva v právnom hodnotení

relevantných skutočností, nemôže podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru,

podľa ktorého došlo k porušeniu viazanosti správneho súdu žalobnými dôvodmi

alebo k porušeniu zásady „iudex ne eat petita partium“. Mimochodom k predmetnej zásade

najvyšší súd v napadnutom rozsudku výstižne poukázal na jej podstatu reflektujúcu

konfiguráciu žalobného petitu, nie dôvodov žaloby. Ústavný súd sa z uvedených dôvodov

stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého „žalobca v odvolaní chybne

zamieňa rôzne inštitúty, dokazovanie s vyriešením právnej otázky zneužitia práva“.

Ústavný súd však neopomína, že žalobný dôvod v konaní o tzv. správnej žalobe

nemusí vždy spočívať v kritike dokazovania a skutkových záverov orgánov daňovej správy.

Bezpochyby sa môže týkať aj právneho vyhodnotenia zisteného skutkového stavu.

Ani z uvedenej perspektívy však sťažnostnej námietke nemožno priznať úspech,

pretože aj v takom prípade platí, že protiargumenty, na ktorých zamietnutie žaloby správny

súd založí, nemusia nevyhnutne spočívať len na konštrukcii dôvodov použitých

v žalovanom administratívnom rozhodnutí alebo v žalobe žalobcu.

Ešte inak možno ústavnú akceptovateľnosť potvrdzujúceho rozsudku vyjadriť

na podklade myšlienkovej línie vyjadrenej v dôvodoch sťažnosti samotným sťažovateľom.

Ten rekapituluje, že „žalovaný svoje rozhodnutie založil na tom, že prevodom práva došlo

k prevodu na to isté riešenie, sťažovateľ ho nemôže použiť na účely svojho podnikania,

preto neboli splnené podmienky na odpočítanie dane. Sťažovateľ v žalobe namietal,

že právny záver daňových orgánov založený na tom, že sťažovateľ mohol využívať vynález

ako celok, a teda ide o prevod práva na to isté riešenie, čím došlo k porušeniu ustanovenia

nie je správny a zákonný. Týmto bol účastníkmi

konania vymedzený rámec prieskumnej povinnosti súdu a súd mal v medziach žaloby

a podľa ustanovení a skúmať zákonnosť rozhodnutia

žalovaného. Sťažovateľ v žalobe nenamietal a ani nemohol namietať nezákonnosť

rozhodnutia žalovaného z dôvodu zneužitia práva, pretože na tomto dôvode nebolo

rozhodnutie založené.“.

K citovaným dôvodom ústavný súd udáva, že použitím inštitútu zneužitia práva

súdmi v správnom súdnictve nedošlo k prekročeniu rozsahu súdneho prieskumu vytýčeného

sťažovateľom. Súdy preskúmali žalované daňové rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov

uvedených v žalobe a žalobný dôvod o nesprávnosti a nezákonnosti záveru daňových

orgánov, podľa ktorého neboli splnené podmienky odpočítania dane podľa § 49 ods. 2

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,

vyhodnotili ako nedôvodný, lebo podľa ich názoru skutkové okolnosti zistené daňovými

orgánmi napĺňajú skutkovú podstatu zneužitia práva.

Napokon, ako posledný argument v prospech záveru o ústavnej udržateľnosti

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu i súdneho prieskumu žalovaného daňového

rozhodnutia ako celku, ústavný súd pripomína , podľa ktorého

pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady

konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia. Na citované ustanovenie nadväzujúca judikatúra ustaľuje, že rozhodnutie sa

nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu

privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (rozsudok najvyššieho súdu

zo 17. decembra 2002 vo veci sp. zn. ).

Práve v sťažovateľovej kauze by ním očakávané zrušenie žalovaného daňového

rozhodnutia súdmi v správnom súdnictve a následné vrátenie veci do štádia daňového

konania nemohlo viesť k vecne inému rozhodnutiu daňových orgánov o uplatnenom nároku

na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty, a to práve z dôvodu viazanosti

daňových orgánov právnym názorom správnych súdov ( ) o zneužití

daňového práva sťažovateľom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd už v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

dospel k záveru o akceptovateľnosti preskúmavaného odvolacieho rozsudku z ústavno-

právnych hľadísk daných požiadavkami základných práv a práv garantovaných dohovorom,

ktorých porušenie sťažovateľ navrhol vysloviť. Pretože napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu nesignalizuje svojvôľu ani nedostatočnosť odôvodnenia, ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný tieto hodnotenia nahrádzať. Sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti odvolaciemu

rozsudku najvyššieho súdu je preto podľa zjavne

neopodstatnená.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (zrušenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, priznanie nároku na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2016