Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (53)III. ÚS 357/2016
PDF · 283.22 KB
No categories available
III. ÚS 357/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o., Podháj 4105,
Banská Bystrica, právne zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátska
kancelária, Gelnická 1889, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný
právny prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 27. novembra 2014 v konaní sp. zn. 5 Sžf 137/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o., Podháj 4105, Banská
Bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania
zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
na účinný právny prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného čl. 13 dohovoru
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 27. novembra 2014 v konaní sp. zn. 5 Sžf 137/2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica I (ďalej len
„daňový úrad“ alebo „správca dane“) nepriznal sťažovateľovi rozhodnutím
č. 651/230/35918/08/Simk z 24. júna 2008 uplatnený nadmerný odpočet dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007 v sume 73 427 058 Sk a určil mu vlastnú daňovú
povinnosť v sume 102 942 Sk. Sťažovateľ si totiž odpočítal daň z pridanej hodnoty
z dodávateľskej faktúry od dodávateľa ,
(ďalej len „dodávateľ“), a to za prevod spolumajiteľského podielu (50 %) na základe
zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 050707/TA z 5. júla 2007. Predmetom
zmluvy bol prevod práva na riešenie k vynálezu pod názvom „spôsob úpravy mastencového
produktu s vysokým stupňom čistoty“. Na podklade daňovej kontroly správca dane dospel
k záveru, že „v predmetnom prípade nedošlo k prevodu práva na riešenie, vrátane práva
na podanie prihlášky zo spolupôvodcov na prihlasovateľov“, že „zmluva č. 050707/ TA
o prevode spolumajiteľského podielu zo dňa 05.07.2007 je za prevodcu – spoločnosť
podpísaná neoprávnenou osobou“, a že „ak... každý
zo spoluprihlasovateľov má právo využívať vynález, spoluprihlasovatelia nemôžu rozhodnúť
o tom, že patent bude využívať len jeden alebo niektorý zo spoluprihlasovateľov vo výške
svojho podielu na riešenie. Spoluprihlasovatelia môžu v praxi využívať technický prínos
vynálezu /patentu/ ako celku bez ohľadu na svoj podiel na riešenie.“. Na základe toho
správca dane s poukazom na relevantnú právnu úpravu [§ 20 ods. 3 zákona č. 435/2001 Z. z.
o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (patentový zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „patentový zákon“)]
a na fakt, že aj pred sporným prevodom bol sťažovateľ spolumajiteľom práva na riešenie
(hoci iba v miere 0,01 %), uzavrel, že „spoločnosť neprijala službu
na účely svojho podnikania, nakoľko aj pôvodný podiel práva na riešenie spoločnosti
ju oprávňoval využívať vynález ako celok“.
Na odvolanie sťažovateľa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaný“) rozhodnutím č. I/221/14268-80988/2008/991909-r z 23. októbra 2008
prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdilo.
Sťažovateľ preto 10. januára 2009 podal Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) žalobu podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky súdny poriadok“ alebo
„OSP“). Namietal v nej proti všetkým trom citovaným záverom orgánov daňovej správy,
poukazujúc na svoje vyjadrenia a podania realizované v daňovom konaní, ako aj na dôkazy
k nim priložené.
Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 4/2009-71 z 1. apríla 2009 žalobu sťažovateľa
zamietol, keďže sa v plnej miere stotožnil so skutkovými i právnymi závermi daňových
orgánov.
Rozsudok krajského súdu napadol odvolaním sťažovateľ, pričom najvyšší súd
uznesením z 18. mája 2010 v konaní sp. zn. 5 Sžf 88/2009 prerušil konanie
až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) o predbežnej
otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Po rozhodnutí Súdneho dvora o troch položených predbežných otázkach (rozsudok
vo veci sp. zn. C-504/10 z 27. októbra 2011) najvyšší súd uznesením z 24. novembra 2011
vo veci sp. zn. 5 Sžf 88/2009 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil, že s ohľadom na odpovede Súdneho dvora
na položené prejudiciálne otázky „aj v prípade, ak vlastník podielu na práve na riešenie má
už zo zákona právo využívať vynález v plnom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho
spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho
spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom
na uvedené, už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu
nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Z... rozsudku Súdneho dvora... však
zároveň vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet... nadobúdateľovi... prináleží iba v prípade,
že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody
a je úlohou súdu zistiť, či výlučným cieľom konania je získanie daňovej výhody,
bez existencie iného hospodárskeho cieľa...
Krajský súd v danej veci sa otázkou zneužitia práva... náležite nezaoberal.“.
Krajský súd po vrátení veci rozsudkom č. k. 23 S 4/2009-199 z 30. apríla 2012
žalobu sťažovateľa zamietol. Za rozhodujúcu považoval „tú skutočnosť vyplývajúcu
z výsledkov vykonaného dokazovania v rámci správneho konania, že nebol preukázaný
doklad, ktorým by sa preukázalo, že došlo k prevodu práva na riešenie zo spolupôvodcov...
na spoločnosť “. Z toho potom podľa názoru krajského súdu
vyplývalo, že „nebola preukázaná existencia zdaniteľného plnenia...“.
Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením zo 17. decembra 2012 v konaní
sp. zn. 5 Sžf 45/2012 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dospel k záveru, že „krajský súd nerešpektujúc právny názor najvyššieho súdu vyslovený
v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení sa v zmysle rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie... nevysporiadal sa dostatočne s námietkami žalobkyne uvedenými
v žalobe.“. Najvyšší súd osobitne sformuloval povinnosť krajského súdu, ktorý „vec znova
meritórne prejedná a o nej rozhodne, pričom sa náležite vyporiada aj s námietkami
žalobkyne ohľadom procesných pochybení správcu dane. Okrem toho sa krajský súd
vo svojom novom rozhodnutí bude musieť vyporiadať aj so závermi vyslovenými Súdnym
dvorom Európskej únie v rozsudku C-80/11 a C-142/11 (Mahagében)...“.
Krajský súd následne rozsudkom č. k. 23 S 4/2009-240 zo 7. júna 2013 žalobu
sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že „pokiaľ ide o plnenie v súvislosti s prevodom
na riešenie patentu, tento prevod sledoval získanie daňovej výhody, čo predstavuje zneužitie
práva“. Poukázal na viaceré súvisiace konanie o preskúmaní zákonnosti rozhodnutí
vydaných v daňovom konaní, ktoré sa dotýkali iných spoluprihlasovateľov i samotného
sťažovateľa. Následne uzavrel, že „predmetný vynález nebol zapísaný ako patent, právo
spojené s uvedeným vynálezom má viacero prihlasovateľov, ktorí sú personálne prepojení.
Väčšina má sídlo na tej istej adrese, sú zapísané tou istou osobou, personálne prepojení
predovšetkým cez osobu , ktorý často vystupuje v spoločnostiach
ako konateľ alebo štatutárny orgán. Zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov
vynálezu nemajú hospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody.
Takéto zmluvy sú postihnuté vadou – absolútnou neplatnosťou, na ktorú musí súd prihliadať
z úradnej povinnosti... Nadobudnutie spolumajiteľského podielu, týkajúce sa práva
na riešenie nesleduje hospodársku činnosť, hlavným cieľom je získanie daňovej výhody.
Preto potom krajský súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.“.
K citovanému rozsudku pripojil predseda senátu krajského súdu odlišné stanovisko.
Podľa neho požiadavka Súdneho dvora, aby vnútroštátny súd vzhľadom na všetky okolnosti
prejednávanej kauzy určil, či došlo k zneužitiu práva pri uplatňovaní odpočítania dane
z pridanej hodnoty, znamená, že „vnútroštátnym súdom“ môže byť i správny orgán.
Preto „ak orgán posudzuje, či došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva..., môže tak činiť iba
ten orgán, ktorý rozhoduje vo veci samej a nie orgán (súd), ktorý preskúmava zákonnosť
takéhoto rozhodnutia. Mám teda za to, že zmena dôvodov tak či tak zamietajúceho
rozhodnutia v rámci prieskumného konania, hoci okolnosti a skutočnosti vedúcich k tejto
zmene neboli vôbec v správnom konaní pertraktované, je hrubým porušením princípov
správneho súdnictva...“.
Sťažovateľ vo svojom odvolaní namietal, že krajský súd porušil zásadu „iudex ne eat
petita partium“, keď sa venoval otázke zneužitia práva. Krajský súd mal podľa sťažovateľa
„skúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo založené na právnom závere
správnych orgánov, že prevodom práva došlo k prevodu na to isté riešenie a žalobca ho
nemôže použiť na účely svojho podnikania. Súd sa konkrétnymi dôvodmi žaloby vôbec
nezaoberal. Rozsudok odôvodnil len absolútnou neplatnosťou zmlúv o prevode a zneužitím
práva, teda na argumentoch, ktoré žalovaný netvrdil, ktoré neboli podkladom jeho
rozhodnutia, neboli dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie dane správnymi orgánmi
a z uvedeného dôvodu nemohli byť ani predmetom žaloby.“.
Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 27. novembra 2014 v konaní
sp. zn. 5 Sžf 137/2013 rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnymi závermi
krajského súdu. Vyjadril nesúhlas s právnymi názormi disentujúceho predsedu senátu
krajského súdu, pretože „je predsa úplne štandardný postup, že právnu otázku zneužitia
práva skúma súd. Najvyšší súd... sa nemôže stotožniť s právnym názorom žalobcu,
že krajský súd prekročil svoje kompetencie a vybočil z petitu žaloby, keď skúmal otázku
zneužitia práva. Tu poznamenáva najvyšší súd, že v správnom súdnictve nemožno hovoriť
o porušení zásady iudex ne eat petita partium, pretože správny súd je viazaný len dôvodmi
žaloby, nie však petitom žaloby... žalobca v odvolaní chybne zamieňa rôzne inštitúty,
dokazovanie s vyriešením právnej otázky zneužitia práva. Unesenie dôkazného bremena,
ktoré je na bedrách žalobcu ako daňového subjektu, nemá nič spoločné s vyriešením
právnej otázky zneužitia práva.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ po obsiahlej rekapitulácii priebehu
konania o jeho žalobe, po citáciách relevantných právnych predpisov i súdnej judikatúry
dôvodí, že „krajský súd nezákonnou zmenou právneho rámca predmetu daňového sporu
postupoval v priamom rozpore so znením ustanovení § 247 ods. 1, § 249 ods. 2 a § 250j
ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd sa s uvedenou ťažiskovou námietkou sťažovateľa vysporiadal
tvrdením, že v správnom súdnictve nemožno hovoriť o porušení zásady iudex ne eat petita
partium. Podľa sťažovateľa tento názor je v zásadnom rozpore s ustálenou judikatúrou
Najvyššieho súdu SR... súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom
v žalobe vymedzeným a rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný. Najvyšší súd
SR poprel uplatňovanie uvedenej zásady v správnom súdnictve len púhym oznámením
svojho názoru bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so skoršími
súdnymi rozhodnutiami v danej veci. Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité
ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou
praxou, treba považovať za postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň zásahom
do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu... Podľa sťažovateľa súd sa
pri výklade a aplikácii konania podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení O. s. p., že zásadne poprel ich účel a význam...“.
K právnym záverom najvyššieho súdu sťažovateľ ďalej uvádza, že „súd v súdnom
konaní nerieši právnu otázku zneužitia práva ale v zmysle ustanovenia § 244 ods. 2 O. s. p.
v rozsahu uvedenom v ustanovení § 249 ods. 2 a § 250j ods. 1 O. s. p. preskúmava
zákonnosť rozhodnutia a postupu daňových orgánov.“. Následne poukazujúc na niektoré
rozhodnutia Súdneho dvora sťažovateľ zdôrazňuje, že «zamietnutie práva na odpočítanie
dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, preto je
povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy,
že skutočnosti pre zamietnutie práva na odpočítanie dane z dôvodu zneužitia práva boli
splnené a vnútroštátnym súdom prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali
existenciu takýchto objektívnych skutočností. To znamená, že „riešenie právnej otázky
zneužitia práva“ v súdnom konaní je vždy spojené s preskúmavaním zákonnosti rozhodnutia
daňového orgánu, pričom musí ísť o rozhodnutie, pri ktorom zamietnutie práva
na odpočítanie dane je založené na zneužití práva a nie na iných dôvodoch. Ináč povedané,
„riešeniu právnej otázky zneužitia práva“ v súdnom konaní musí predchádzať dokazovanie
vykonané daňovými orgánmi v daňovom konaní a ich záver, že došlo k zneužitiu práva.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ si nezamieňa inštitút dokazovania zneužitia práva,
na ktorý sa vzťahuje dôkazné bremeno daňových orgánov s vyriešením právnej otázky
zneužitia práva v súdnom konaní.».
Podľa sťažovateľa „nezákonná zmena právneho rámca predmetu daňového sporu
viedla aj k porušeniu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Sťažovateľ
opätovne poukazuje na to, že správny súd... nemôže dodatočne objasňovať žalobou
napadnuté rozhodnutie novými dôvodmi, resp. dodatočne objasňovať žalobou napadnuté
rozhodnutie novými dôvodmi, resp. dodatočne vyhľadávať dôkazy v prospech či neprospech
niektorej zo strán súdneho sporu. Podstatnou zmenou právneho rámca predmetu daňového
sporu boli v rozpore s ústavnými princípmi a zákonom zjavne priznané zvýhodnenia
niekomu, komu v skutočnosti neprináležia a pri správnej aplikácii medzinárodných zmlúv,
Ústavy Slovenskej republiky a O. s. p. by nemohli byť nikdy priznané...“.
Napokon sťažovateľ konštatuje, že v správnom súdnictve súd nesmie nahrádzať
„činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu... v konaní podľa druhej hlavy
piatej časti O. s. p. je pre všeobecný súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia. Dokazovanie sa uskutočňuje iba pre účely prieskumu
napadnutého rozhodnutia, nie pre účely opätovného posúdenia skutkovej stránky veci,
ktorá tvorila predmet správneho konania... Na strane druhej však z rozsudku krajského
súdu, ako aj Najvyššieho súdu SR vyplýva, že súdy skúmanie otázky zneužitia práva
obmedzili len na prijatie autoritatívneho záveru, že išlo o zneužitie práva. Takýmto
postupom súdy odňali sťažovateľovi právo vyjadriť sa k novo nastolenému meritu veci
pred daňovými orgánmi a porušili jeho právo na účinné právne prostriedky nápravy
pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol vo veci samej nálezom takto:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/137/2013 z 27. novembra 2014 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2
Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/137/2013 z 27. novembra 2014 porušil
základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.
3. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/137/2013 z 27. novembra 2014 porušil právo
sťažovateľa na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf/137/2013 z 27. novembra 2014 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia
§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vo výške 279,66 €, 2 x
režijný paušál vo výške 16,78 € a DPH 59,29 , spolu 355,73 €.“
Sudkyňa Jana Baricová, ktorá je zároveň predsedníčkou III. senátu ústavného súdu,
bola uznesením sp. zn. I. ÚS 189/2015 z 29. apríla 2015 vylúčená z výkonu sudcovskej
funkcie v predmetnej veci. Na základe čl. III bodu 1 písm. b) platného rozvrhu práce
ústavného súdu vylúčenú predsedníčku III. senátu zastupuje sudca Lajos Mészáros, ktorý je
predsedom II. senátu ústavného súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Predložená sťažnosť je v podstate založená na jedinej zásadnej námietke.
Podľa sťažovateľa krajský súd i najvyšší súd porušili pri rozhodovaní o jeho žalobe
požiadavku viazanosti správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby. Tŕňom
v sťažovateľovom oku je nastolenie otázky zneužitia daňového práva najvyšším súdom,
čo následne krajský súd rešpektoval a na tomto podklade žalobu zamietol.
Podľa sťažovateľa sa totiž daňové orgány zneužitím práva vôbec nezaoberali. Ak potom
súdy pri prieskume ich rozhodnutí týmto inštitútom operovali, zaoberali sa otázkou,
ktorá vôbec nebola predmetom dokazovania v daňovom konaní a takto vlastne nahradili
obsahové zameranie rozhodovania o nároku sťažovateľa na odpočítanie dane, ktoré malo
byť vyhradené orgánom verejnej (daňovej) správy.
Na popísanej sťažnostnej námietke sťažovateľ založil petit sťažnosti vo vzťahu
ku porušeniu všetkých označených základných práv a práv garantovaných dohovorom.
Ústavný súd sa preto nebude v štruktúre svojho odôvodnenia venovať individuálne
jednotlivým základným právam a právam garantovaným dohovorom. Vysporiadaním sa
s uvedenou zásadnou (a v podstate jedinou) námietkou bude teda reagovať na petit sťažnosti
v rozsahu všetkých označených práv, ktorých porušenie je namietané.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,
že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti i jej príloh dospel k záveru, že sťažovateľova
námietka proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nie je z hľadiska rešpektovania
základných práv a práv podľa dohovoru, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti označil,
dôvodná.
V prvom rade je potrebné predoslať, že záver o naplnení skutkovej podstaty zneužitia
práva, ktorý učiní ktorýkoľvek orgán verejnej moci v individuálnej rozhodovanej veci, je
výsledkom právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu.
K zneužitiu daňového práva sa ťažiskovo vyslovil Súdny dvor (v tom čase Európsky
súdny dvor) v známom rozsudku z 21. 2. 2006 vo veci Halifax plc a ďalší
proti Commisioners of Customs & Excese (C-255/02). Uviedol, že pre záver o zneužití
práva je nevyhnutné, aby výsledkom dotknutých plnení napriek formálnemu použitiu
podmienok stanovených relevantnými ustanoveniami bolo získanie daňového zvýhodnenia,
ktorého poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Okrem
toho, zo všetkých objektívnych okolností musí vyplývať, že hlavným účelom dotknutých
plnení je získanie daňového zvýhodnenia (bod 86).
Najvyšší správny súd Českej republiky judikoval, že zneužitím práva je situácia,
keď niekto spôsobí výkonom svojho subjektívneho práva neodôvodnenú ujmu inému
alebo spoločnosti; takéto správanie, ktorým sa dosahuje nedovolený výsledok, je len
zdanlivo dovolené. Výkonu práva, ktorý je vlastne jeho zneužitím, preto súd neposkytne
ochranu (rozsudok č. k. 1 Afs 107/2004-48 z 10. novembra 2005).
Z rekapitulovaných názorov súdnej judikatúry (mnohokrát opakovanej v ďalších
rozhodnutia Súdneho dvora i slovenských súdov) jednoznačne vyplýva, že zneužitie práva
je rýdzo právna kategória, pričom už jej samotné pojmové znaky preukazujú, že záver o ich
naplnení nemôže byť výlučne výsledkom objasňovania skutkovej stránky prejednávanej
veci, ale je výsledkom právneho posúdenia ustáleného skutkového stavu. Preto zneužitie
práva, ktorému orgán verejnej moci pri realizácii rozhodovacej právomoci venuje
pozornosť, nemôže byť predmetom dokazovania ako právny inštitút. Skutkový stav, ktorý je
výsledkom dokazovania, až následne po svojom ustálení môže byť právne vyhodnotený tak,
že skutková podstata zneužitia práva bola naplnená.
Preto ak sťažovateľ kriticky naznačuje, že zneužitie práva v jeho daňovej kauze
nebolo objektom dôkazných aktivít orgánov daňovej správy, nemožno tomuto aspektu jeho
kritiky priznať dôvodnosť. Teda fakt, že súdy konajúce v správnom súdnictve konštatovali
zneužitie práva sťažovateľom, neznamená automaticky záver, že sa zaoberali otázkami,
ktoré neboli predmetom dokazovania v daňovom (správnom) konaní.
V konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa vskutku
uplatňuje striktná viazanosť konajúceho súdu dôvodmi podanej žaloby (§ 250j ods. 1 a 2
OSP). Súdu teda nie je dovolené preskúmavať postup a rozhodnutie v správnom konaní
z iných hľadísk, než tých, ktoré s primeranou mierou konkrétnosti vyjadril žalobca v jeho
žalobe. Občiansky súdny poriadok však neustanovuje, že pri vyvracaní dôvodnosti
jednotlivých žalobných dôvodov súd v správnom súdnictve nesmie použiť právnu
argumentáciu žalobcom v žalobe nespomínanú. Ak súd takto bude postupovať, neznamená
to, že sa zaoberá dôvodom, ktorý žalobca v žalobe nepredniesol. Pritom od neho nemožno
požadovať, aby sa vyhýbal vhodnému, priliehavému a zrozumiteľnému pojmosloviu
a relevantnému právnemu inštrumentáriu len preto, lebo ho žalobca v žalobe nespomína.
Rovnaký záver platí aj vo vzťahu medzi argumentáciou správneho orgánu, ktorého postup
a rozhodnutie je predmetom prieskumu, a súdom v správnom súdnictve.
V sťažovateľovej veci daňové orgány dospeli k záveru o neoprávnenosti uplatnenia
nadmerného odpočítania dane z pridanej hodnoty na podklade skutkového stavu
spočívajúceho v tom, že v júli 2007 došlo k uzatvoreniu zmluvy o prevode
spolumajiteľského podielu z dodávateľa na sťažovateľa a v ten istý deň bola vystavená
zodpovedajúca nadväzujúca faktúra, z ktorej potom sťažovateľ odvodzoval svoj nárok
na vyplatenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Pritom sťažovateľ už
aj v období pred uzatvorením uvedenej zmluvy bol spoluvlastníkom práva na riešenie,
pretože už vo februári 2007 dvanásť spoluprihlasovateľov (medzi nimi aj sťažovateľ
a dodávateľ) podalo prihlášku k vynálezu podľa patentového zákona.
Na rekapitulovaných skutkových zisteniach súdy konajúce o žalobe sťažovateľa nič
nezmenili a pri odôvodňovaní zamietnutia žaloby z nich vychádzali. Fakt, že krajský súd
i najvyšší súd vniesli do prejednávanej daňovej kauzy v rámci súdneho prieskumu
právoplatného daňového rozhodnutia „nádych“ zneužitia práva v právnom hodnotení
relevantných skutočností, nemôže podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru,
podľa ktorého došlo k porušeniu viazanosti správneho súdu žalobnými dôvodmi
alebo k porušeniu zásady „iudex ne eat petita partium“. Mimochodom k predmetnej zásade
najvyšší súd v napadnutom rozsudku výstižne poukázal na jej podstatu reflektujúcu
konfiguráciu žalobného petitu, nie dôvodov žaloby. Ústavný súd sa z uvedených dôvodov
stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého „žalobca v odvolaní chybne
zamieňa rôzne inštitúty, dokazovanie s vyriešením právnej otázky zneužitia práva“.
Ústavný súd však neopomína, že žalobný dôvod v konaní o tzv. správnej žalobe
nemusí vždy spočívať v kritike dokazovania a skutkových záverov orgánov daňovej správy.
Bezpochyby sa môže týkať aj právneho vyhodnotenia zisteného skutkového stavu.
Ani z uvedenej perspektívy však sťažnostnej námietke nemožno priznať úspech,
pretože aj v takom prípade platí, že protiargumenty, na ktorých zamietnutie žaloby správny
súd založí, nemusia nevyhnutne spočívať len na konštrukcii dôvodov použitých
v žalovanom administratívnom rozhodnutí alebo v žalobe žalobcu.
Ešte inak možno ústavnú akceptovateľnosť potvrdzujúceho rozsudku vyjadriť
na podklade myšlienkovej línie vyjadrenej v dôvodoch sťažnosti samotným sťažovateľom.
Ten rekapituluje, že „žalovaný svoje rozhodnutie založil na tom, že prevodom práva došlo
k prevodu na to isté riešenie, sťažovateľ ho nemôže použiť na účely svojho podnikania,
preto neboli splnené podmienky na odpočítanie dane. Sťažovateľ v žalobe namietal,
že právny záver daňových orgánov založený na tom, že sťažovateľ mohol využívať vynález
ako celok, a teda ide o prevod práva na to isté riešenie, čím došlo k porušeniu ustanovenia
§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. nie je správny a zákonný. Týmto bol účastníkmi
konania vymedzený rámec prieskumnej povinnosti súdu a súd mal v medziach žaloby
a podľa ustanovení § 249 ods. 2 a § 250j ods. 1 O. s. p. skúmať zákonnosť rozhodnutia
žalovaného. Sťažovateľ v žalobe nenamietal a ani nemohol namietať nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného z dôvodu zneužitia práva, pretože na tomto dôvode nebolo
rozhodnutie založené.“.
K citovaným dôvodom ústavný súd udáva, že použitím inštitútu zneužitia práva
súdmi v správnom súdnictve nedošlo k prekročeniu rozsahu súdneho prieskumu vytýčeného
sťažovateľom. Súdy preskúmali žalované daňové rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe a žalobný dôvod o nesprávnosti a nezákonnosti záveru daňových
orgánov, podľa ktorého neboli splnené podmienky odpočítania dane podľa § 49 ods. 2
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
vyhodnotili ako nedôvodný, lebo podľa ich názoru skutkové okolnosti zistené daňovými
orgánmi napĺňajú skutkovú podstatu zneužitia práva.
Napokon, ako posledný argument v prospech záveru o ústavnej udržateľnosti
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu i súdneho prieskumu žalovaného daňového
rozhodnutia ako celku, ústavný súd pripomína § 250i ods. 3 OSP, podľa ktorého
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady
konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Na citované ustanovenie nadväzujúca judikatúra ustaľuje, že rozhodnutie sa
nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu
privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (rozsudok najvyššieho súdu
zo 17. decembra 2002 vo veci sp. zn. 4 Sž 98-02/02).
Práve v sťažovateľovej kauze by ním očakávané zrušenie žalovaného daňového
rozhodnutia súdmi v správnom súdnictve a následné vrátenie veci do štádia daňového
konania nemohlo viesť k vecne inému rozhodnutiu daňových orgánov o uplatnenom nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty, a to práve z dôvodu viazanosti
daňových orgánov právnym názorom správnych súdov (§ 250j ods. 7 OSP) o zneužití
daňového práva sťažovateľom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd už v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
dospel k záveru o akceptovateľnosti preskúmavaného odvolacieho rozsudku z ústavno-
právnych hľadísk daných požiadavkami základných práv a práv garantovaných dohovorom,
ktorých porušenie sťažovateľ navrhol vysloviť. Pretože napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu nesignalizuje svojvôľu ani nedostatočnosť odôvodnenia, ústavný súd nie je oprávnený
ani povinný tieto hodnotenia nahrádzať. Sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti odvolaciemu
rozsudku najvyššieho súdu je preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne
neopodstatnená.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (zrušenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, priznanie nároku na náhradu trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2016