Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 628/2026
PDF · 185.99 KB
No categories available
II. ÚS 628/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Občianske združenie Vidiecky parlament na Slovensku, Kapitulská 13, Banská Bystrica, zastúpenej Petrasova Legal s.r.o., Kmeťovo námestie 2796/4, Bratislava, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-20C/6/2019-680 z 10. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením mestského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Požaduje zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci súdu na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku. Súd prvej inštancie žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 20C/6/2019-280 zo 4. januára 2022 zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Na odvolanie sťažovateľa odvolací súd rozsudkom č. k. 15Co/92/2022-565 z 26. februára 2025 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Mestský súd uznesením sp. zn. B1-20C/6/2019 z 12. septembra 2025 vydaným vyššou súdnou úradníčkou rozhodol o výške náhrady trov konania tak, že sťažovateľa zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 792,52 eur. Sťažovateľ proti rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky podal sťažnosť, ktorá bola napadnutým uznesením zamietnutá. V sťažnosti žiadal o zmenu výšky
priznanej náhrady tak, aby bola určená v sume 0 eur, argumentujúc tým, že uznesenie vyššej súdnej úradníčky je v rozpore s § 251 Civilného sporového poriadku, pretože nejde o účelne vynaložené výdavky. Dôvodila tým, že žalovaným je ústredný orgán štátnej správy, ktorý v čase podania žaloby zastupovala Implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá mala vlastný samostatný právny odbor, ktorý je spôsobilý zastupovať žalovanú, teda nebol žiaden dôvod na jej zastúpenie v spore externým advokátom. Domáhala sa použitia analógie legis s § 168 zákona č. 162/2015 Správneho súdneho poriadku s poukazom na povahu sporu, na ňou tvrdenú skutočnosť, že advokát nevypracoval žiadne listiny týkajúce sa samotnej realizácie projektu, len prevzal tvrdenia žalovanej. Mestský súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa zamietol. V odôvodnení dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vyššej súdnej úradníčky je vecne správne a riadne odôvodnené a argumentácia sťažovateľa nedôvodná. Uviedol, že súd rozhodoval už o výške náhrady trov konania v civilnej veci po tom, čo bola žalovanej právoplatne priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %, pričom jednotlivé úkony poskytnutých právnych služieb vyhodnotil ako účelne vynaložené. Poukázal pritom na to, že účelnosť trov ma priamu spojitosť s čl. 47 ods. 2 ústavy, pričom právo na právnu pomoc garantuje možnosť nechať sa zastúpiť v konaní pred súdom zvoleným zástupcom. Pokiaľ trovy konania spĺňajú zákonné kritériá podľa § 251 Civilného sporového poriadku, nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia musí byť v konkrétnom prípade odôvodnené mimoriadnymi okolnosťami, ktoré v danom prípade neboli preukázané. Argumentáciu sťažovateľa o nepotrebnosti právneho zastúpenia štátneho orgánu externým advokátom z dôvodu existencie právneho oddelenia žalovaného odmietol ako irelevantnú, pretože ústavou zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriou subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. S poukazom na v napadnutom uznesení citované závery vyšších súdnych inštancií dospel k záveru, že nič nebránilo žalovanej sa nechať zastúpiť advokátom v napadnutom konaní. K argumentácii sťažovateľa analogickým prístupom k náhrade trov konania v správnom súdnictve uviedol, že je nekonkrétna a bez konkretizácie zneužitia práva žalovaného na zastúpenie advokátom v prejednávanej veci ju možno vyhodnotiť ako nepreskúmateľnú, a teda nepreukázanú. Na základe uvedených nosných dôvodov mestský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
3. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že okresný súd neposkytol na jeho výhrady uvedené v sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky dostatočné ústavno-konformné odpovede, čím malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv. Mestskému súdu vyčíta, že neprihliadol na dôvody a argumentáciu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorú rozvíja a naďalej považuje za nesprávnu. Naďalej spochybňuje účelnosť úkonov právnych služieb advokátom, ktoré podľa jeho názoru boli vykonané len formálne a rovnako spochybňuje vyššiu odbornosť a kvalifikovanosť advokáta oproti štátnemu zamestnancovi. Neudržateľnosť napadnutého uznesenia vidí v tom, že mestský súd neskúmal štruktúru a postavenie odboru právnych služieb žalovanej, čím malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
4. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov, garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
5. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
6. Ústavný súd opakovane (z novšej judikatúry napr. II. ÚS 383/2017, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 105/2018, II. ÚS 178/2019) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva.
7. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovaného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porovnaj napr. II. ÚS 566/2018).
8. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba výnimočne, neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľov. Ústavný súd už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, a to napríklad v prípadoch nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky (II. ÚS 82/09, I. ÚS 119/2012, II. ÚS 536/2018), a tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych záverov všeobecného súdu (I. ÚS 423/2010).
9. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci. Z týchto hľadísk preto ústavný súd posudzoval aj sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu.
10. Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia konštatuje, že jeho právne závery sú zdôvodnené riadne a zrozumiteľným spôsobom. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dostatočne argumentačne ozrejmil, z čoho vychádzal a prečo neakceptoval výhrady sťažovateľa vznesené v sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky o výške náhrady trov konania. Úvaha súdu v reakcii na sťažnostné dôvody je v rámci okolností veci ústavne udržateľná, preto ústavný súd
konštatuje, že z tohto hľadiska jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné.
11. Ústavný súd nezdieľa názor sťažovateľa, že navrhnutá analógia legis s § 168 Správneho súdneho poriadku bola použiteľná a prípustná. V prvom rade preto, že v správnom súdnictve je v hre zákonnosť rozhodnutia, postupu, zásahu alebo nečinnosti orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva zákonom zverenú právomoc, ktorého výsledok postupu a jeho zákonnosť by mal vedieť dotknutý orgán verejnej moci sám obhájiť aj bez externej pomoci právneho zástupcu z radov advokátov (preto sú priamo v texte právnej normy vyjadrené predpoklady „ak to možno spravodlivo požadovať“ a „výnimočne“). V posudzovanom prípade však ide o civilné konanie, kde platí princíp rovnosti subjektov konania (výnimkou môže byť v istých aspektoch slabšia strana) a zodpovednosti za výsledok konania vyjadrený samostatnou právnou úpravou, ktorá súdu prikazuje priznať strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Navyše, samostatná komplexná úprava náhrady trov konania v Civilnom súdnom poriadku vylučuje použite analógie legis.
12. Nie je bez významu skutočnosť, že sťažovateľ sám inicioval toto súdne konanie a mal si byť vedomý toho, že v prípade prehry bude podľa výsledku zaviazaný na náhradu trov konania. Skutočnosti, ktorými chcel sťažovateľ en bloc spochybniť účelnosť právneho zastúpenia advokátom v civilnom konaní (charakter subjektu a existencia vlastného kvalifikovaného právneho odboru či personálu), podľa názoru ústavného súdu narážajú na princíp rovnosti, zákazu diskriminácie a práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ, paradoxne, domáha. Ďalej je potrebné konštatovať, že argumentácia sťažovateľa povahou predmetu sporu (určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku) bola (v rámci opravného prostriedku) a je (v predloženej sťažnosti) bez ďalšieho nedostatočná (rovnako to konštatoval aj mestský súd). Ústavný súd už len dodáva, že argumentácia založená na spochybňovaní meritórneho právoplatného rozhodnutia v jeho veci je nemiestna a bez významu vo vzťahu k predmetu, o čom súd rozhodoval v napadnutom uznesení.
13. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, v súhrne konštatuje, že súd prvej inštancie primeraným spôsobom a náležite odôvodnil svoje napadnuté uznesenie a neexistuje relevantná súvislosť medzi označeným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy na jednej strane a napadnutým uznesením o výške náhrady trov konania na strane druhej z dôvodov uvádzaných v sťažnosti. Preto ústavnú sťažnosť v celom rozsahu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.
14. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa už ústavný súd ostatnými návrhmi obsiahnutými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2026
Peter Molnár
predseda senátu