Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 80 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (85)II. ÚS 105/2018
PDF · 340.54 KB
No categories available
II. ÚS 105/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AGRIFOP, a. s. Stakčín,
Duchnovičova 18, Stakčín, zastúpenej JUDr. Jánom Vovčikom – DREVOPLAST a
, právne zastúpených advokátom JUDr. Mariánom
Bacákom, Partizánska 1834, Snina, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Kežmarok
č. k. 8 Cb 50/2012-2266 zo 6. marca 2017 a uznesením Krajského súdu v Prešove
č. k. 6 Cob 29/2017-2475 z 19. septembra 2017 vo výroku 1 a výroku 3 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Stakčín, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AGRIFOP, a. s. Stakčín (ďalej len
„sťažovateľka), zastúpenej JUDr. Jánom Vovčikom – DREVOPLAST (ďalej aj „zástupca
sťažovateľky“) a (ďalej aj „zástupkyňa sťažovateľky“; spolu aj
„zástupcovia sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 Cb 50/2012-2266 zo 6. marca 2017 (ďalej
len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 6 Cob 29/2017-2475 z 19. septembra 2017 vo výroku 1 a výroku 3
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím napadnutým uznesením
dovolacie konanie zastavil a žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
V dôvodoch napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že 30. septembra 2016
podali zástupcovia sťažovateľky ako žalobkyne dovolanie proti rozsudku krajského súdu
č. k. l Cob 41/2015-2097 zo 14. júla 2016 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné
č. k. 12 Cb 113/2006-326 z 18. mája 2007. Súd prvej inštancie uznesením z 28. októbra
2016 priznal zástupcom sťažovateľky ako žalobkyne oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov (JUDr. Jánovi Vovčikovi 50 % a v plnom rozsahu). Citujúc § 5
ods. 1 písm. a) zákona číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v platnom znení (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ako aj
Komentár k Obchodnému zákonníku, podľa ktorých akciová spoločnosť stratila podaním
žaloby aktívnu vecnú legitimáciu a povinnosť platenia súdneho poplatku (ďalších trov
konania) prešla na zástupcov žalobkyne – menšinových akcionárov, súd prvej inštancie
zastával názor, že po podaní tzv. akcionárskej žaloby vzniká medzi akcionármi (zástupcami
žalobkyne) špecifický procesnoprávny vzťah nerozlučného procesného spoločenstva
podľa § 77 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). V danom prípade tak ide podľa
prvoinštančného súdu o situáciu, kedy sa z povahy veci rozhodnutie vzťahuje na všetkých
konkrétnych spoločníkov rovnako. Tí sa od seba nemôžu procesne odlúčiť. Úkon či
opomenutie konania jedného z nich sa vzťahuje na a zaväzuje ďalšieho (resp. všetkých).
Výzvou z 2. novembra 2016 bol zástupca sťažovateľky ako žalobca v 1. rade
vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 45 110,50 € v lehote 10 dní
od doručenia výzvy s poukazom na položku č. 1a sadzobníka súdnych poplatkov v spojení
s § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch zohľadňujúc jeho oslobodenie v rozsahu 50 %.
Zástupca sťažovateľky ako žalobca v 1. rade bol riadne poučený, že ak v stanovenej lehote
súdny poplatok nezaplatí, súd konanie zastaví. Pred zaplatením celého súdneho poplatku
v správnej výške nemôže súd začať konať.
Následne citujúc § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch a poukazujúc na to, že už
uvedenú výzvu dovolateľ (zástupca sťažovateľky) prevzal 7. novembra 2016 a súdny
poplatok nezaplatil, a na to, že dovolanie bolo podané spoločne oboma zástupcami
sťažovateľky ako žalobkyne, prvoinštančný súd uzavrel, že keďže v prejednávanej právnej
veci sú zástupcovia sťažovateľky ako žalobkyne v postavení procesných nerozlučných
spoločníkov, nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie ktorýmkoľvek z nich má
za následok zastavenie konania aj napriek skutočnosti, že zástupkyňa sťažovateľky ako
žalobkyňa v 2. rade bola pre dovolacie konanie od platenia súdnych poplatkov v celom
rozsahu oslobodená. Z uvedeného dôvodu bolo konanie o dovolaní súdom prvej inštancie
zastavené.
Pri rozhodovaní o trovách konania citujúc § 453 ods. 1 a § 259 ods. 1 CSP vychádzal
okresný súd z procesnej zodpovednosti účastníka za zastavenie konania. Podľa okresného
súdu je zrejmé, že k zastaveniu dovolacieho konania došlo v dôsledku nezaplatenia súdneho
poplatku za dovolanie a vzhľadom na už uvedené prvoinštančný súd uzavrel, že zástupca
sťažovateľky ako žalobca v 1. rade procesne zavinil zastavenie dovolacieho konania, a preto
mu vznikla povinnosť nahradiť žalovaným trovy dovolacieho konania. Žalovaní si
v priebehu dovolacieho konania žiadne trovy neuplatnili ani im žiadne trovy zo spisu
nevyplývajú, preto im súd ich náhradu nepriznal.
2.1 Proti tomuto uzneseniu ako celku podali včas odvolanie obaja zástupcovia
sťažovateľky ako žalobkyne podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. V podanom odvolaní
namietali, že konanie je postihnuté vadou konania a k zastaveniu dovolacieho konania
napadnutým uznesením okresného súdu došlo na základe ústavne nekonformného výkladu
právnych noriem týkajúcich sa nerozlučného procesného spoločenstva a poplatkovej
povinnosti v súvislosti s akcionárskou žalobou podľa § 182 ods. 2 a 3 Obchodného
zákonníka v spojení s § 181 ods. 1 Obchodného zákonníka. Okresný súd v konaní podľa
odvolateľov (zástupcov sťažovateľky) postupoval svojvoľne a v hrubom rozpore
so zákonom a nálezom ústavného súdu v sťažovateľkinej veci sp. zn. III. ÚS 502/2011
zo 6. marca 2012 vydanom v tomto konaní.
2.2 Krajský súd napadnutým uznesením: výrokom 1 potvrdil napadnuté uznesenie
okresného súdu vo vzťahu medzi zástupcom sťažovateľky ako žalobcom v 1. rade
a žalovanými v 1. a 2. rade, ktorým vo vzťahu k tomuto zástupcovi sťažovateľky ako
žalobkyne nepriznal náhradu trov dovolacieho konania; výrokom 2 zrušil napadnuté
uznesenie okresného súdu vo vzťahu medzi zástupkyňou sťažovateľky ako žalobkyňou
v 2. rade a žalovanými v 1. a 2. rade, ktorým vo vzťahu k tejto zástupkyni sťažovateľky ako
žalobkyne nepriznal náhradu trov dovolacieho konania; a následne výrokom 3 rozhodol,
že žalovaní v 1. a 2. rade majú proti zástupcovi sťažovateľky ako žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol:
„Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie, či pri podaní tzv. akcionárskej
žaloby, vzniká medzi akcionármi (zástupcami žalobcu) špecifický procesnoprávny vzťah
nerozlučného procesného spoločenstva podľa § 77 CSP, a teda, či nezaplatenie súdneho
poplatku za dovolanie ktorýmkoľvek z týchto akcionárov v postavení zástupcov žalobcu, má
za následok zastavenie dovolacieho konania vo vzťahu ku všetkým týmto zástupcom žalobcu
aj napriek skutočnosti, že zástupkyňa žalobcu v 2. rade - , bola pre dovolacie
konanie od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu oslobodená.“
Následne krajský súd rozsiahle citoval z nálezu ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 502/2011 vydaného v sťažovateľkinej veci, ktorý zrušil skôr vydané uznesenia
všeobecných súdov v predmetnej veci sťažovateľky.
Krajský súd ešte uviedol:
«Z obsahu vyššie označeného nálezu Ústavného súdu teda podľa odvolacieho súdu
jednoznačne vyplýva, že vychádzajúc zo znenia § 182 ods. 3 Obchodného zákonníka,
akcionári žalobcu, ktorí uplatnili nároky spoločnosti proti orgánom, sú v danom prípade
v postavení zástupcov spoločnosti zo zákona a sú povinní znášať trovy súdneho konania
za spoločnosť, ktorá je v postavení účastníkov konania, keď na základe citovaného
ustanovenia je prípadná náhrada trov konania priznaná účastníkovi konania, pričom ale
neúspešný účastník konania je povinný uhradiť trovy konania priznané úspešnému
účastníkovi konania, nie spoločnosti, ale priamo akcionárom žalobcu, ktorí nárok
za spoločnosť uplatnili. Podľa Ústavného súdu, zákonodarca nielen de facto, ale aj de iure
presunul poplatkovú povinnosť na akcionárov, hoci účastníctvo v konaní ponechal
spoločnosti, preto v prípade vzniku poplatkovej povinnosti je potom zástupca spoločnosti
zo zákona povinný poplatkovú povinnosť splniť za (namiesto) spoločnosť. Z uvedeného
dôvodu je veľmi podstatné ustáliť, či akcionárov možno považovať za poplatníkov podľa
Zákona o súdnych poplatkoch, keď z ustanovenia § 182 ods. 3 Obchodného zákonníka
možno jednoznačne vyvodiť, že úmysel zákonodarcu bolo preniesť poplatkovú povinnosť,
ako aj súdne trovy v konaní na akcionárov, keď v tejto súvislosti ďalej Ústavný súd
konštatoval, že ak by mala stroskotať takáto ochrana v dôsledku nezaplatenia súdneho
poplatku účastníkom konania, teda spoločnosťou, pričom pomery akcionárov by inak
odôvodňovali ich oslobodenie od súdneho poplatku, táto ochrana by sa stala iluzórnou,
došlo by ku popretiu práva na prístup súdu, a tým aj základného práva na súdnu ochranu.
Poukazujúc na vyššie uvedené je preto vecne správne uznesenie súdu prvej inštancie
v tej časti, ktorým zastavil dovolacie konanie vo vzťahu k akcionárovi žalobcu
JUDr. Jánovi Vovčikovi pre nezaplatenie alikvotnej čiastky súdneho poplatku (50 % z jeho
výšky).
Naopak je potrebné zrušiť, a to bez vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, uznesenie v tej časti, ktorým zastavil dovolacie konanie vo vzťahu medzi
akcionárkou žalobcu a žalovanými v 1. a 2. rade, kde vo vzťahu k tejto
akcionárke žalobcu je potrebné konštatovať, že táto bola v plnom rozsahu oslobodená
od platenia súdneho poplatku za dovolacie konanie, a preto v zmysle vyššie citovaného
nálezu sú na jej strane splnené všetky procesné podmienky na dovolacie konanie, keď súd
prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dopustil arbitrárnosti tým, že sa nevysporiadal
s namietanou existenciou právoplatného úplného oslobodenia zástupcu v 2. rade.
Podľa odvolacieho súdu nie je vylúčené, tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci, aby
akcionársku žalobu podali viacerí akcionári, kde je neprípustné, aby ten akcionár, ktorý si
splní svoju poplatkovú povinnosť, resp. je od poplatkovej povinnosti oslobodený
(viď akcionár žalobcu ), bol ukrátený na svojich právach len tým, že niektorí
z ostatných akcionárov žalobcu nezaplatil súdny poplatok za procesný úkon
(návrh, dovolanie), ktorý by spôsobil zastavenie tohto konania v celom rozsahu nielen
vo vzťahu k tomu akcionárovi, ktorý si nesplní svoju poplatkovú povinnosť, ale aj vo vzťahu
k tým akcionárom, ktorí si svoju poplatkovú povinnosť splnili, resp. sú od poplatkovej
povinnosti oslobodení.
Odvolací súd zároveň uvádza, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil postavenie
týchto akcionárov zástupcov žalobcu ako procesných nerozlučných spoločníkov,
keď nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie ktorýmkoľvek z nich, má podľa súdu prvej
inštancie, za následok zastavenie konania vo vzťahu aj k ostatným dovolateľom.
Podstatným pre posúdenie v tejto veci je to, či dovolatelia v tomto konaní môžu
konať každý sám za seba podľa § 76 CSP (predtým § 91 ods. 1 O.s.p.), t. j. majú samostatné
procesné spoločenstvo, alebo ide o tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo v zmysle § 77
CSP (predtým § 91 ods. 2 O. s. p.), t. j. ak čo i len jeden z akcionárov žalobcu nezaplatí
súdny poplatok za podané dovolanie, tak súd prvej inštancie, ktorý vykonáva úkony
v dovolacom konaní, týkajúce sa splnenia poplatkovej povinnosti pre dovolacie konanie,
toto vo vzťahu k všetkým akcionárom žalobcu, t. j. aj vo vzťahu k tým, ktorí splnili tieto
podmienky konania podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., v celom rozsahu zastaví,
prípadne ho nezastaví v celom rozsahu, to ak ide o samostatné procesné spoločenstvo podľa
§ 76 CSP, v ktorom každý z akcionárov žalobcu koná sám za seba a jeho procesné úkony
nemajú vplyv na procesné postavenie iného účastníka. Preto je podstatným pre posúdenie
v danej veci, či toto dovolacie konanie zastaviť len v časti týkajúcej sa tých akcionárov
žalobcu, ktorí si nesplnili svoju poplatkovú povinnosť, alebo vo vzťahu ku všetkým
akcionárom žalobcu, ktorí sú v tomto konaní v postavení jeho zástupcu, ak čo i len jeden
z nich nesplní túto poplatkovú povinnosť.
Pre posúdenie tejto otázky je podstatným predmet konania, ktorým je tzv. derivatívna
akcionárska žaloba podľa § 182 ods. 1 písm. d), e) a ods. 2 Obchodného zákonníka.
Podľa týchto ustanovení na žiadosť akcionárov uverejnených v § 181 ods. 1 Obchodného
zákonníka, dozorná rada uplatní v mene spoločnosti nároky na náhradu škody, prípadne iné
nároky, ktoré má spoločnosť proti členom spoločnosti. Ak dozorná rada bez zbytočného
odkladu nesplní žiadosť akcionárov, môžu akcionári podľa § 181 ods. 1 Obchodného
zákonníka uplatniť tieto nároky v mene spoločnosti. Iná osoba, ako akcionár, ktorý návrh
na súd podal, alebo ním splnomocnená osoba, nemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene
spoločnosti. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že vyššie uvedenú žalobu môže
podať len akcionár alebo akcionári žalobcu, ktorých menovitá hodnota akcií dosahuje
najmenej 5 % základného imania, prípadne ak stanovy žalobcu určujú, že na takéto právo
majú tiež akcionár alebo akcionári, ktorí majú akcie, ktorých menovitá hodnota je menšia,
ako 5 % základného imania. Je však potrebné konštatovať, že skúmanie naplnenia tejto
hmotnoprávnej podmienky (vlastníctva najmenej 5 % akcií základného imania,
resp. v prípade, ak to umožňujú stanový, aj vlastníctva akcií, ktorých menovitá hodnota je
nižšia), neprislúcha skúmať súdu pri rozhodovaní o poplatkovej povinnosti, ale táto otázka
sa skúma ako prejudiciálna v rozhodnutí vo veci samej, keď pre jej nesplnenie môže súd
žalobu zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie týchto zástupcov žalobcu.
Ako už bolo vyššie uvedené, pluralitu subjektov pripúšťa priamo zákon (§ 76, § 77
CSP), preto ich v konaní nemožno vylúčiť. Je teda nutné ju riešiť inak, než vznikom novej
procesnej strany v konaní. Ak na jednej zo strán vystupuje viac subjektov, dochádza podľa
súčasného slovenského civilnoprocesného práva k vzniku tzv. procesného spoločenstva
(spoločenstvo účastníkov, poprípade tiež subjektívna kumulácia, či konzorcium litis). Tento
procesný inštitút všeobecne spadá pod pojem „účastenstvo v civilnom súdnom konaní“ a je
niekedy v odbornej literatúre označovaný ako spoločenstvo v spore. Z povahy veci vyplýva,
že spoločenstvo účastníkov je inštitútom len sporového konania. V nesporovom konaní
nemožno samozrejme pluralitu subjektov vylúčiť, nakoľko však v konaní nejde o riešenie
sporu, jeho účastníci v konaní nestoja na dvoch stranách protichodnými záujmami (trebaže
v materiálnom slova zmysle i v nesporovom konaní môže dochádzať k stretu protichodných
záujmov). Nie je teda dôvod vytvárať v prípade kumulácie účastníkov v nesporovom konaní
zvláštny procesný inštitút, nakoľko každý z účastníkov nesporového konania má v tomto
konaní celkom samostatné postavenie, kde jeho záujmy nie sú formálne v rozpore
so záujmami ostatných účastníkov. I keď je teda zrejmé, že inštitút procesného spoločenstva
je inštitútom len sporového konania, termín spoločenstvo v spore vymizol zo slovenského
civilnoprocesného práva z dôvodu presadzovania zásady jednotného, vnútorne
nediferencovaného civilného procesu.
K uvedenému termínu spoločenstvo v spore, odvolací súd už aj s poukazom
na argumentáciu súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení považuje za nutné upozorniť
na jeden dôležitý aspekt. Interpretácia tohto pojmu môže zvádzať nielen k domnienke, že
spoločenstvo účastníkov znamená určité zomknutie, či spojenie sa v spore proti druhej
strane ako skupinu osôb hájacich v konaní celkom totožné záujmy. Naopak je nutné ho
chápať ako rýdzo procesné, ako označenie pre niekoľko subjektov (viac, než jeden)
vystupujúcich na jednej strane sporu. Povaha predmetu konania a jeho vplyv na vzťahy
medzi jednotlivými spoločníkmi sa prejavujú až pri triedení spoločenstva účastníkov.
Už citované ustanovenie § 76 a § 77 CSP umožňuje, aby na jednej alebo na oboch
sporových stranách vystupovalo niekoľko subjektov. Vtedy hovoríme o procesnom
spoločenstve. Podľa toho, či je v tej istej veci viac žalobcov alebo žalovaných, delíme
spoločenstvo na aktívne alebo pasívne. Taktiež rozlišujeme spoločenstvo samostatné
a nerozlučné. Pre pojem samostatné spoločenstvo je charakteristické, že každý spoločník
vystupuje voči druhej strane samostatne. Nerozlučné spoločenstvo je charakterizované tým,
že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne. Toto rozlišovanie
na samostatné nerozlučné spoločenstvo má význam pre posúdenie procesných dôsledkov.
Procesné dôsledky samostatného spoločenstva sú tie, že každý spoločník vystupuje proti
druhej strane samostatne, práva a povinnosti spoločníka sú teda nezávislé od práv
a povinností ostatných spoločníkov. Procesné dôsledky rozhodnutia sú samostatné
pre každého spoločníka. Uvedené dôsledky vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov,
ktorý je samostatný (individuálny) a spoločenstvo je dané iba na procesnom základe
(spoločného konania a spoločného rozhodnutia). Procesné dôsledky nerozlučného
spoločenstva sú tie, že rozhodnutie sa týka všetkých spoločníkov (s rovnakým výsledkom),
práva a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné, procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú
všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého spoločníka sa
týka všetkých spoločníkov. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú
z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bez zreteľa na ich vôľu, preto ide o nútené
spoločenstvo. Pri nerozlučnom spoločenstve môže vzniknúť medzi spoločníkmi rozpor
v otázke ďalšieho procesného postupu. V prípade rozporu, napr. dispozitívnymi úkonmi
(späťvzatie návrhu, zmena návrhu) sa rešpektuje nerozlučnosť vzťahu. Preto na takýto úkon
sa vyžaduje súhlas všetkých spoločníkov. Ak sa takáto zhoda nedosiahne, ide o neúčinné
prejavy. Vo vzťahu k tretím subjektom procesný úkon len jedného zo spoločníkov
(napr. podanie dovolania v prejednávanej veci), je neúčinné vo vzťahu k ostatným
spoločníkom.
Relevantným pre posúdenie v danej veci je, či sa jedná o samostatné spoločenstvo
na strane žalobcov, alebo ide o nerozlučné spoločenstvo, t. j. či nezaplatenie súdneho
poplatku zástupcom žalobcu v 1. rade JUDr. Jánom Vovčikom sa vzťahovalo aj
na zástupkyňu žalobcu v 2. rade . Ustanovenie § 76 CSP vo svojom
paragrafovom znení zakotvuje tzv. samostatné spoločenstvo účastníkov, niekedy označené aj
ako obyčajné alebo formálne spoločenstvo. Tento pojem má zdôrazniť výlučne procesný
charakter tohto spoločenstva účastníkov konania. Samostatné spoločenstvo účastníkov
konania vzniká tam, kde ide v konaní o samostatné práva a povinnosti. Každý zo žalobcov,
ktorí podali spoločne žalobu, je na ostatných žalobcoch nezávislý. Akcionári žalobcu môžu
podať akcionársku žalobu podľa § 181 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka i samostatne
bez toho, aby sa tým zmenila ich vecná legitimácia. Rovnako tak zástupcovia žalobcu
JUDr. Ján Vovčik a mohli podať samostatnú žalobu. V procese ide teda
o toľko právnych pomerov, koľko je účastníkov. Dôvodom pre existenciu tohto procesného
inštitútu je záujem na rýchlosti a hospodárnosti konania, keď v postavení zástupcov žalobcu
môžu vystupovať viacerí akcionári, ktorí sa domnievajú, že predstavenstvo alebo dozorná
rada, nesplnila ich žiadosť, a teda viacerí si môžu uplatniť svoje nároky podľa odseku 1
v mene spoločnosti. V samostatnom spoločenstve teda robí každý zo spoločníkov procesné
úkony výlučne sám za seba, ich účinky sa môžu vzťahovať len k jeho osobe. Uvedenú
skutočnosť o to viac determinuje tá skutočnosť, že v predmetnom spore je len jeden žalobca,
teda neprichádza do úvahy akékoľvek procesné spoločenstvo, či už samostatné, alebo
nerozlučné a koná viac zástupcov žalobcu, ktorých samostatnosť možno chápať len
vo vzťahu k procesným úkonom, t. j. v prípade, ak by ich úkony boli vzájomne rozporné,
musel by súd vylúčiť žaloby jednotlivých zástupcov toho istého žalobcu na samostatné
konanie a rozhodnúť o nich osobitne. Bolo by proti duchu a zmyslu § 181 ods. 1, 2
Obchodného zákonníka ak by napr. počas konania jeden z týchto akcionárov - zástupcov
žalobcu zobral žalobu späť a súd by v celom rozsahu a to aj k tým akcionárom, ktorí by
na podanej akcionárskej žalobe trvali konanie o tejto akcionárskej žalobe zastavil, čím by
im nepochybne odoprel vo vzťahu k týmto akcionárom poskytnutie materiálnej ochrany
práva na prístup súdu. Ich postavenie na ostatných zástupcov žalobcu - akcionárov, je
v procese celkom nezávislé, čo nakoniec preukazuje aj postup súdu prvej inštancie, ktorý
skúmal u každého z nich podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov osobitne
a neskúmal podmienky pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov u zástupcov žalobcu
spoločne. U samostatných spoločníkov, v prejednávanej veci u samostatných zástupcoch
žalobcu môže súd rozhodnúť spoločným rozsudkom o každom zo spoločníkov, ak títo tak ako
to je v prejednávanej veci navrhujú totožný petit, prípadne o jednom z akcionárov žalobcu
a konanie vo vzťahu k ostatným akcionárom - zástupcom žalobcu, vylúčiť na samostatné
konanie. Podstatou samostatného spoločenstva je, že povaha predmetu konania z hmotného
práva umožňuje súdu rozhodnúť o účastníkovi samostatne.
Samostatnými spoločníkmi sú napr. podieloví spoluvlastníci nehnuteľností, nakoľko
ideálny spoluvlastnícky podiel je treba považovať za samostatnú vec v právnom zmysle.
Ak je viac žalovaných podielových spoluvlastníkov v konaní o určenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam, sú žalovaní samostatnými spoločníkmi a ich postavenie treba
posudzovať ku každému zvlášť, napr. žalobca môže vziať žalobu späť len vo vzťahu
voči jednému zo spoločných podielových spoluvlastníkov. Hmotnoprávnu povahu predmetu
ilustruje situácia solidarity zodpovedných škodcov v konaní, v ktorom síce nejde
o spoločenstvo účastníkov konania, ale kedy súd o solidárne zodpovedných škodcov
rozhodne tak, že v prvom konaní uloží škodcovi povinnosť k náhrade škody a až v druhom
konaní stanoví pre škodcu povinnosť k spoločne a nerozdielnej náhrade škody. Ustanovenie
§ 77 CSP možno podľa odvolacieho súdu interpretovať tak, že o nerozlučné spoločenstvo
ide len vtedy, ak povaha predmetu sporu neumožňuje, aby ten bol prejednaný a rozhodnutý
samostatne voči každému zo spoločníkov, v prejednávanej veci zástupcov žalobcu. Napriek
tomu, že právna úprava výslovne hovorí len o rozhodnutí vzťahujúcom sa na každého, ktorý
vystupujú na jednej strane, je obecne v českej teórii civilnoprocesného práva, s ktorou sa
stotožňuje aj odvolací súd, zastávaný názor, podľa ktorého ide o nerozlučné spoločenstvo
len tam, kde je daná aktívna i pasívna vecná legitimácia v konaní a pokiaľ v konaní
vystupujú všetky z hmotného práva oprávnené a povinné osoby. V danom prípade
v prejednávanej veci by tomu bolo len vtedy, ak by zo zákona museli byť uvedení všetci
akcionári ako zástupcovia žalobcu, ktorí sú oprávnení podať žalobu a úkony jedného z nich,
by platili i pre ostatných.
Vzhľadom na uvedené podstatným preto pre posúdenie, či sa v prejednávanej veci
jedná o samostatné alebo nerozlučné procesné spoločenstvo, je to, či zástupcovia žalobcu
môžu svoju žalobu podať samostatne, alebo museli žalobcu zastupovať všetci jeho
akcionári. Tak, ako to už uviedol odvolací súd vyššie, je zrejmé, že zástupcovia žalobcu sa
mohli domáhať v mene žalobcu jeho nároku samostatne bez toho, aby sa zmenila ich
pasívna legitimácia, že povaha v prejednávanej veci z hmotného práva umožňuje rozhodnúť
o každej takejto žalobe podanej jediným akcionárom samostatne.
Poukazujúc na vyššie uvedené preto mohol odvolací súd zrušiť uznesenie súdu prvej
inštancie vo vzťahu k zástupkyni žalobcu v 2. rade - akcionárke , bez jeho
vrátenia vo vzťahu k tejto akcionárke súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, nakoľko ďalej
v dovolacom konaní (po zabezpečení úkonov súdom prvej inštancie v dovolacom konaní), je
príslušný konať ako dovolací súd Najvyšší súd Slovenskej republiky.
O návrhu zástupcu žalobcu v 1. rade JUDr. Jána Vovčika na oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov za dovolanie, súd nerozhodoval, nakoľko v tejto veci už bolo v tomto
dovolacom konaní právoplatne rozhodnuté, keď súd prvej inštancie priznal tomuto
zástupcovi žalobcu 50 %-né oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
O trovách konania medzi zástupcom žalobcu a žalovanými
v 1. a 2. rade odvolací súd nerozhodol, nakoľko vo vzťahu k tejto akcionárke žalobcu
dovolacie konanie nebolo zastavené. Dovolacie konanie medzi touto zástupkyňou žalobcu
a žalovanými v 1. a 2. rade sa skončí rozhodnutím dovolacieho súdu (Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky), ktorý zároveň rozhodne aj o trovách dovolacieho konania, vrátane
dovolacích trov tých úkonov v dovolacom konaní, ktoré vznikli na prvoinštančnom
a odvolacom súde.
O trovách odvolacieho konania, ktoré vznikli v tomto dovolacom konaní medzi
zástupcom žalobcu JUDr. Jánom Vovčikom a žalovanými v 1. a 2. rade, súd rozhodol podľa
ustanovení § 262 ods. 1 CSP, keď žalovaní ako plne úspešní účastníci odvolacieho konania
vo vzťahu k zástupcovi žalobcu v 1. rade, majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, s tým, že o samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).»
3. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. K porušeniu
uvedených práv malo dôjsť tým, že krajský súd napadnutým uznesením v odvolacom
konaní potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bolo zastavené konanie
v právnej veci sťažovateľky proti žalovaným o zaplatenie sumy – istiny s príslušenstvom.
3.1 Sťažovateľka taktiež vidí porušenie svojich práv v nesprávnom výklade
a aplikácii § 254 ods. 1 CSP. Sťažovateľka odkazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa súdnych poplatkov a zastáva názor,
že okresný súd žiadal zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej príslušným ustanoveniam
zákona o súdnych poplatkoch, Civilného sporového poriadku aj judikatúre ESĽP.
Sťažovateľka poukazuje na to, že vo viacerých prípadoch v zmysle judikatúry ESĽP
uloženie súdnych poplatkov sťažovateľom môže predstavovať neprimerané obmedzenie ich
práva na prístup k súdu.
3.2 Napadnuté uznesenie krajského súdu podľa sťažovateľky vychádza z argumentov
súdu, ktoré sú v rozpore s platným právnym poriadkom. Relevantná právna úprava,
ktorú aplikoval krajský súd, obsahuje podľa sťažovateľky možnosť uváženia vo vzťahu
k súdnemu poplatku v konkrétnom prípade, ako to vyplýva z § 254 ods. 1 CSP.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka konštatuje, že okresný súd sa pri rozhodovaní
v otázke súdneho poplatku dôsledne nevyrovnal s konkrétnymi okolnosťami prípadu
sťažovateľky a vychádzal iba z formálnej citácie príslušných ustanovení právnych predpisov
o úprave súdnych poplatkov. Sťažovateľka dopĺňa, že krajský súd pri rozhodovaní
o odvolaní o zastavení konania vo svojom právnom názore nezohľadnil miesto základného
práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti a nezaistil primeranú vyváženosť
medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom sťažovateľky na obhájení
svojho práva prostredníctvom všeobecného súdu. Krajský súd týmto postupom
a napadnutým uznesením podľa presvedčenia sťažovateľky porušil jej základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Základné práva AGRIFOPu. a.s. Stakčín... v zastúpení menšinovými akcionármi
a. s. v 1. rade JUDr. Jánom Vovčikom- DREVOPLAST... a v 2. rade ...
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv základných slobôd Uznesením KS v Prešove sp. zn.:
6 Cob 29/2017-2475 z 19.09.2017 vo výroku 1. a výroku 3. v spojitosti s Uznesením
OS Kežmarok sp. zn.: 8 Cb 50/2012- 2266 zo dňa 06.03.2017 porušené boli.
Zrušuje sa Uznesenie KS v Prešove sp. zn.: 6 Cob 29/2017-2475 z 19.09.2017
vo výroku 1. a výroku 3. v spojitosti s Uznesením OS Kežmarok sp. zn.: 8 Cb 50/2012-2266
zo dňa 06.03.2017 a vec sa vracia OS na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
10.000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré im je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov jeho právneho
zastúpenia...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. K záverom ústavného súdu k predbežnému prerokovaniu sťažnosti považuje
ústavný súd za potrebné odkázať na svoju judikatúru vo veciach týkajúcich sa súdnych
poplatkov a trov konania, keďže práve tieto právne otázky rámcujú vec sťažovateľky.
Všeobecne k súdnym poplatkom
8. Ústavný súd už viackrát (porov. napr. II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015) zdôraznil,
že rozhodovanie o súdnych poplatkoch (napr. o oslobodení od súdnych poplatkov,
o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a pod.) spravidla nemôže byť
predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka účastníka
konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu
konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd
sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky napríklad
pre oslobodenie od súdnych poplatkov, patrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných
súdov (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09).
8.1 Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho
poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu (porov. II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012).
8.2 Rozhodovanie o súdnych poplatkoch – o naplnení zákonom ustanovených
predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia
od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku – spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou
judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii
zákonných ustanovení týkajúcich sa súdnych poplatkov vychádzať (porov. I. ÚS 27/2014,
III. ÚS 559/2011, III. ÚS 441/2014). Všeobecné súdy sú však napríklad pri rozhodovaní
o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov povinné s ohľadom na všetky podstatné
skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade a význam práva na súdnu ochranu
v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych
poplatkov za rozhodovanie sporov a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok
(resp. práva) súdnou cestou [porov. Kreuz v. Poľsko (No. 1), č. 28249/95, rozsudok ESĽP
z 19. 6. 2001, bod 66].
8.3 Ústavný súd však konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých prípadoch zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba za predpokladu, že by
rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti zaplatiť súdny poplatok došlo
vzhľadom na (i) výšku súdneho poplatku posudzovanú v rámci konkrétnych okolností
prípadu a v rámci ekonomických (finančných) možností sťažovateľa zaplatiť tento súdny
poplatok a vzhľadom na (ii) fázu konania pred všeobecným súdom k obmedzeniu samotnej
podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. Jedamski and Jedamska v. Poľsko,
č. 73547/01, rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva
najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného
záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej „premennej“
pri vyvažovaní).
Všeobecne k trovám konania
9. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. napr. II. ÚS 303/2017,
II. ÚS 383/2017) považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za integrálnu
súčasť civilného procesu, ktorá je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto
rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd
rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť.
9.1 Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,
III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016,
Aplikácia uvedených východísk na vec sťažovateľky
10. Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu je
potrebné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade
nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu,
keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu. Princíp subsidiarity spočíva v tom,
že ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy (pozri čl. 127 ods. 1 ústavy:
„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Ústavný súd sa pri skúmaní
podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana základných práv a slobôd poskytovaná
ústavným súdom prostredníctvom ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania
o sťažnosti je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú
všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Vzhľadom na túto
skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
11. Čo sa týka napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia
krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo
ústavnej neakceptovateľnosti.
11.1 Krajský súd postupoval správne, ak potvrdil ako vecne správne napadnuté
uznesenie okresného súdu v tej časti, ktorou okresný súd zastavil dovolacie konanie
vo vzťahu k JUDr. Jánovi Vovčikovi (zástupcovi sťažovateľky ako žalobcovi v 1. rade)
pre nezaplatenie alikvotnej čiastky súdneho poplatku (50 % z jeho výšky). Krajský súd
aplikoval príslušnú právnu úpravu týkajúcu sa zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku v súlade s jej duchom a textom a argumenty krajského súdu nemožno označiť
za ústavne nekonformné.
11.2 Ústavný súd poukazuje na to, že tvrdenie sťažovateľky, že došlo k zastaveniu
dovolacieho konania v zmysle dovolania podaného zástupcami sťažovateľky, sa nezakladá
na realite. Vzhľadom na závery ústavného súdu artikulované vo veci sťažovateľky v náleze
sp. zn. III. ÚS 502/2011 krajský súd posúdil, či pri jej zastupovaní akcionármi JUDr. Jánom
Vovčikom a v konaní ide o samostatné alebo nerozlučné procesné
spoločenstvo, a za podstatné pokladal vyhodnotiť, či zástupcovia sťažovateľky ako
žalobcovia môžu svoju žalobu podať samostatne alebo musia sťažovateľku zastupovať
všetci jej akcionári. Krajský súd v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v sťažovateľkinej veci v náleze sp. zn. III. ÚS 502/2011 správne vyhodnotil, že zástupcovia
sťažovateľky ako žalobcovia sa mohli domáhať v mene sťažovateľky jej nároku samostatne
bez toho, aby sa zmenila ich pasívna legitimácia. Povaha v prejednávanej veci z hmotného
práva umožňuje rozhodnúť o každej takejto žalobe podanej jediným akcionárom
samostatne. Poukazujúc na uvedené preto mohol krajský súd zrušiť napadnuté uznesenie
okresného súdu vo vzťahu k (zástupkyni sťažovateľky ako žalobkyni
v 2. rade) bez jeho vrátenia vo vzťahu k tejto akcionárke súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, pretože ďalej v dovolacom konaní (po zabezpečení úkonov súdom prvej inštancie
v dovolacom konaní) je príslušný konať ako dovolací súd Najvyšší súd Slovenskej
republiky.
11.3 K výroku 3 napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd uvádza, že tento
bol odvodený a právne závislý od skutočnosti, že krajský súd výrokom 1 potvrdil ako vecne
správne napadnuté uznesenie okresného súdu v tej časti, ktorou zastavil dovolacie konanie
vo vzťahu k JUDr. Jánovi Vovčikovi (zástupcovi sťažovateľky ako žalobkyne)
pre nezaplatenie alikvotnej čiastky súdneho poplatku (50 % z jeho výšky). O trovách
odvolacieho konania, ktoré vznikli v tomto dovolacom konaní medzi zástupcom
sťažovateľky ako žalobcom v 1. rade a žalovanými v 1. a 2. rade, potom krajský súd
správne rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a v súlade s ústavnými garanciami spravodlivého
procesu judikoval, že žalovaní ako plne úspešní účastníci odvolacieho konania (potvrdenie
zastavenia dovolacieho konania vo vzťahu k zástupcovi sťažovateľky ako žalobkyne
pre nezaplatenie alikvotnej čiastky súdneho poplatku) vo vzťahu k zástupcovi sťažovateľky
ako žalobcovi v 1. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
11.4 Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia
sťažovateľkiných práv napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2018