Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 105/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AGRIFOP, a. s. Stakčín,

Duchnovičova 18, Stakčín, zastúpenej JUDr. Jánom Vovčikom – DREVOPLAST a

, právne zastúpených advokátom JUDr. Mariánom

Bacákom, Partizánska 1834, Snina, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Kežmarok

č. k. -2266 zo 6. marca 2017 a uznesením Krajského súdu v Prešove

č. k. -2475 z 19. septembra 2017 vo výroku 1 a výroku 3 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Stakčín, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AGRIFOP, a. s. Stakčín (ďalej len

„sťažovateľka), zastúpenej JUDr. Jánom Vovčikom – DREVOPLAST (ďalej aj „zástupca

sťažovateľky“) a (ďalej aj „zástupkyňa sťažovateľky“; spolu aj

„zástupcovia sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. -2266 zo 6. marca 2017 (ďalej

len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -2475 z 19. septembra 2017 vo výroku 1 a výroku 3

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím napadnutým uznesením

dovolacie konanie zastavil a žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

V dôvodoch napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že 30. septembra 2016

podali zástupcovia sťažovateľky ako žalobkyne dovolanie proti rozsudku krajského súdu

č. k. -2097 zo 14. júla 2016 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné

č. k. -326 z 18. mája 2007. Súd prvej inštancie uznesením z 28. októbra

2016 priznal zástupcom sťažovateľky ako žalobkyne oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov (JUDr. Jánovi Vovčikovi 50 % a v plnom rozsahu). Citujúc § 5

ods. 1 písm. a) zákona číslo o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v platnom znení (ďalej len „“), ako aj

Komentár k , podľa ktorých akciová spoločnosť stratila podaním

žaloby aktívnu vecnú legitimáciu a povinnosť platenia súdneho poplatku (ďalších trov

konania) prešla na zástupcov žalobkyne – menšinových akcionárov, súd prvej inštancie

zastával názor, že po podaní tzv. akcionárskej žaloby vzniká medzi akcionármi (zástupcami

žalobkyne) špecifický procesnoprávny vzťah nerozlučného procesného spoločenstva

podľa (ďalej aj „“). V danom prípade tak ide podľa

prvoinštančného súdu o situáciu, kedy sa z povahy veci rozhodnutie vzťahuje na všetkých

konkrétnych spoločníkov rovnako. Tí sa od seba nemôžu procesne odlúčiť. Úkon či

opomenutie konania jedného z nich sa vzťahuje na a zaväzuje ďalšieho (resp. všetkých).

Výzvou z 2. novembra 2016 bol zástupca sťažovateľky ako žalobca v 1. rade

vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 45 110,50 € v lehote 10 dní

od doručenia výzvy s poukazom na položku č. 1a sadzobníka súdnych poplatkov v spojení

s zohľadňujúc jeho oslobodenie v rozsahu 50 %.

Zástupca sťažovateľky ako žalobca v 1. rade bol riadne poučený, že ak v stanovenej lehote

súdny poplatok nezaplatí, súd konanie zastaví. Pred zaplatením celého súdneho poplatku

v správnej výške nemôže súd začať konať.

Následne citujúc a poukazujúc na to, že už

uvedenú výzvu dovolateľ (zástupca sťažovateľky) prevzal 7. novembra 2016 a súdny

poplatok nezaplatil, a na to, že dovolanie bolo podané spoločne oboma zástupcami

sťažovateľky ako žalobkyne, prvoinštančný súd uzavrel, že keďže v prejednávanej právnej

veci sú zástupcovia sťažovateľky ako žalobkyne v postavení procesných nerozlučných

spoločníkov, nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie ktorýmkoľvek z nich má

za následok zastavenie konania aj napriek skutočnosti, že zástupkyňa sťažovateľky ako

žalobkyňa v 2. rade bola pre dovolacie konanie od platenia súdnych poplatkov v celom

rozsahu oslobodená. Z uvedeného dôvodu bolo konanie o dovolaní súdom prvej inštancie

zastavené.

Pri rozhodovaní o trovách konania citujúc a vychádzal

okresný súd z procesnej zodpovednosti účastníka za zastavenie konania. Podľa okresného

súdu je zrejmé, že k zastaveniu dovolacieho konania došlo v dôsledku nezaplatenia súdneho

poplatku za dovolanie a vzhľadom na už uvedené prvoinštančný súd uzavrel, že zástupca

sťažovateľky ako žalobca v 1. rade procesne zavinil zastavenie dovolacieho konania, a preto

mu vznikla povinnosť nahradiť žalovaným trovy dovolacieho konania. Žalovaní si

v priebehu dovolacieho konania žiadne trovy neuplatnili ani im žiadne trovy zo spisu

nevyplývajú, preto im súd ich náhradu nepriznal.

2.1 Proti tomuto uzneseniu ako celku podali včas odvolanie obaja zástupcovia

sťažovateľky ako žalobkyne podľa , a . V podanom odvolaní

namietali, že konanie je postihnuté vadou konania a k zastaveniu dovolacieho konania

napadnutým uznesením okresného súdu došlo na základe ústavne nekonformného výkladu

právnych noriem týkajúcich sa nerozlučného procesného spoločenstva a poplatkovej

povinnosti v súvislosti s akcionárskou žalobou podľa § 182 ods. 2 a 3 Obchodného

zákonníka v spojení s . Okresný súd v konaní podľa

odvolateľov (zástupcov sťažovateľky) postupoval svojvoľne a v hrubom rozpore

so zákonom a nálezom ústavného súdu v sťažovateľkinej veci sp. zn.

zo 6. marca 2012 vydanom v tomto konaní.

2.2 Krajský súd napadnutým uznesením: výrokom 1 potvrdil napadnuté uznesenie

okresného súdu vo vzťahu medzi zástupcom sťažovateľky ako žalobcom v 1. rade

a žalovanými v 1. a 2. rade, ktorým vo vzťahu k tomuto zástupcovi sťažovateľky ako

žalobkyne nepriznal náhradu trov dovolacieho konania; výrokom 2 zrušil napadnuté

uznesenie okresného súdu vo vzťahu medzi zástupkyňou sťažovateľky ako žalobkyňou

v 2. rade a žalovanými v 1. a 2. rade, ktorým vo vzťahu k tejto zástupkyni sťažovateľky ako

žalobkyne nepriznal náhradu trov dovolacieho konania; a následne výrokom 3 rozhodol,

že žalovaní v 1. a 2. rade majú proti zástupcovi sťažovateľky ako žalobcovi nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol:

„Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie, či pri podaní tzv. akcionárskej

žaloby, vzniká medzi akcionármi (zástupcami žalobcu) špecifický procesnoprávny vzťah

nerozlučného procesného spoločenstva podľa , a teda, či nezaplatenie súdneho

poplatku za dovolanie ktorýmkoľvek z týchto akcionárov v postavení zástupcov žalobcu, má

za následok zastavenie dovolacieho konania vo vzťahu ku všetkým týmto zástupcom žalobcu

aj napriek skutočnosti, že zástupkyňa žalobcu v 2. rade - , bola pre dovolacie

konanie od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu oslobodená.“

Následne krajský súd rozsiahle citoval z nálezu ústavného súdu sp. zn.

vydaného v sťažovateľkinej veci, ktorý zrušil skôr vydané uznesenia

všeobecných súdov v predmetnej veci sťažovateľky.

Krajský súd ešte uviedol:

«Z obsahu vyššie označeného nálezu Ústavného súdu teda podľa odvolacieho súdu

jednoznačne vyplýva, že vychádzajúc zo znenia ,

akcionári žalobcu, ktorí uplatnili nároky spoločnosti proti orgánom, sú v danom prípade

v postavení zástupcov spoločnosti zo zákona a sú povinní znášať trovy súdneho konania

za spoločnosť, ktorá je v postavení účastníkov konania, keď na základe citovaného

ustanovenia je prípadná náhrada trov konania priznaná účastníkovi konania, pričom ale

neúspešný účastník konania je povinný uhradiť trovy konania priznané úspešnému

účastníkovi konania, nie spoločnosti, ale priamo akcionárom žalobcu, ktorí nárok

za spoločnosť uplatnili. Podľa Ústavného súdu, zákonodarca nielen de facto, ale aj de iure

presunul poplatkovú povinnosť na akcionárov, hoci účastníctvo v konaní ponechal

spoločnosti, preto v prípade vzniku poplatkovej povinnosti je potom zástupca spoločnosti

zo zákona povinný poplatkovú povinnosť splniť za (namiesto) spoločnosť. Z uvedeného

dôvodu je veľmi podstatné ustáliť, či akcionárov možno považovať za poplatníkov podľa

, keď z ustanovenia

možno jednoznačne vyvodiť, že úmysel zákonodarcu bolo preniesť poplatkovú povinnosť,

ako aj súdne trovy v konaní na akcionárov, keď v tejto súvislosti ďalej Ústavný súd

konštatoval, že ak by mala stroskotať takáto ochrana v dôsledku nezaplatenia súdneho

poplatku účastníkom konania, teda spoločnosťou, pričom pomery akcionárov by inak

odôvodňovali ich oslobodenie od súdneho poplatku, táto ochrana by sa stala iluzórnou,

došlo by ku popretiu práva na prístup súdu, a tým aj základného práva na súdnu ochranu.

Poukazujúc na vyššie uvedené je preto vecne správne uznesenie súdu prvej inštancie

v tej časti, ktorým zastavil dovolacie konanie vo vzťahu k akcionárovi žalobcu

JUDr. Jánovi Vovčikovi pre nezaplatenie alikvotnej čiastky súdneho poplatku (50 % z jeho

výšky).

Naopak je potrebné zrušiť, a to bez vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, uznesenie v tej časti, ktorým zastavil dovolacie konanie vo vzťahu medzi

akcionárkou žalobcu a žalovanými v 1. a 2. rade, kde vo vzťahu k tejto

akcionárke žalobcu je potrebné konštatovať, že táto bola v plnom rozsahu oslobodená

od platenia súdneho poplatku za dovolacie konanie, a preto v zmysle vyššie citovaného

nálezu sú na jej strane splnené všetky procesné podmienky na dovolacie konanie, keď súd

prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dopustil arbitrárnosti tým, že sa nevysporiadal

s namietanou existenciou právoplatného úplného oslobodenia zástupcu v 2. rade.

Podľa odvolacieho súdu nie je vylúčené, tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci, aby

akcionársku žalobu podali viacerí akcionári, kde je neprípustné, aby ten akcionár, ktorý si

splní svoju poplatkovú povinnosť, resp. je od poplatkovej povinnosti oslobodený

(viď akcionár žalobcu ), bol ukrátený na svojich právach len tým, že niektorí

z ostatných akcionárov žalobcu nezaplatil súdny poplatok za procesný úkon

(návrh, dovolanie), ktorý by spôsobil zastavenie tohto konania v celom rozsahu nielen

vo vzťahu k tomu akcionárovi, ktorý si nesplní svoju poplatkovú povinnosť, ale aj vo vzťahu

k tým akcionárom, ktorí si svoju poplatkovú povinnosť splnili, resp. sú od poplatkovej

povinnosti oslobodení.

Odvolací súd zároveň uvádza, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil postavenie

týchto akcionárov zástupcov žalobcu ako procesných nerozlučných spoločníkov,

keď nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie ktorýmkoľvek z nich, má podľa súdu prvej

inštancie, za následok zastavenie konania vo vzťahu aj k ostatným dovolateľom.

Podstatným pre posúdenie v tejto veci je to, či dovolatelia v tomto konaní môžu

konať každý sám za seba podľa (predtým ), t. j. majú samostatné

procesné spoločenstvo, alebo ide o tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo v zmysle § 77

(predtým ), t. j. ak čo i len jeden z akcionárov žalobcu nezaplatí

súdny poplatok za podané dovolanie, tak súd prvej inštancie, ktorý vykonáva úkony

v dovolacom konaní, týkajúce sa splnenia poplatkovej povinnosti pre dovolacie konanie,

toto vo vzťahu k všetkým akcionárom žalobcu, t. j. aj vo vzťahu k tým, ktorí splnili tieto

podmienky konania podľa , v celom rozsahu zastaví,

prípadne ho nezastaví v celom rozsahu, to ak ide o samostatné procesné spoločenstvo podľa

, v ktorom každý z akcionárov žalobcu koná sám za seba a jeho procesné úkony

nemajú vplyv na procesné postavenie iného účastníka. Preto je podstatným pre posúdenie

v danej veci, či toto dovolacie konanie zastaviť len v časti týkajúcej sa tých akcionárov

žalobcu, ktorí si nesplnili svoju poplatkovú povinnosť, alebo vo vzťahu ku všetkým

akcionárom žalobcu, ktorí sú v tomto konaní v postavení jeho zástupcu, ak čo i len jeden

z nich nesplní túto poplatkovú povinnosť.

Pre posúdenie tejto otázky je podstatným predmet konania, ktorým je tzv. derivatívna

akcionárska žaloba podľa , a .

Podľa týchto ustanovení na žiadosť akcionárov uverejnených v § 181 ods. 1 Obchodného

zákonníka, dozorná rada uplatní v mene spoločnosti nároky na náhradu škody, prípadne iné

nároky, ktoré má spoločnosť proti členom spoločnosti. Ak dozorná rada bez zbytočného

odkladu nesplní žiadosť akcionárov, môžu akcionári podľa § 181 ods. 1 Obchodného

zákonníka uplatniť tieto nároky v mene spoločnosti. Iná osoba, ako akcionár, ktorý návrh

na súd podal, alebo ním splnomocnená osoba, nemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene

spoločnosti. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že vyššie uvedenú žalobu môže

podať len akcionár alebo akcionári žalobcu, ktorých menovitá hodnota akcií dosahuje

najmenej 5 % základného imania, prípadne ak stanovy žalobcu určujú, že na takéto právo

majú tiež akcionár alebo akcionári, ktorí majú akcie, ktorých menovitá hodnota je menšia,

ako 5 % základného imania. Je však potrebné konštatovať, že skúmanie naplnenia tejto

hmotnoprávnej podmienky (vlastníctva najmenej 5 % akcií základného imania,

resp. v prípade, ak to umožňujú stanový, aj vlastníctva akcií, ktorých menovitá hodnota je

nižšia), neprislúcha skúmať súdu pri rozhodovaní o poplatkovej povinnosti, ale táto otázka

sa skúma ako prejudiciálna v rozhodnutí vo veci samej, keď pre jej nesplnenie môže súd

žalobu zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie týchto zástupcov žalobcu.

Ako už bolo vyššie uvedené, pluralitu subjektov pripúšťa priamo zákon (§ 76, § 77

), preto ich v konaní nemožno vylúčiť. Je teda nutné ju riešiť inak, než vznikom novej

procesnej strany v konaní. Ak na jednej zo strán vystupuje viac subjektov, dochádza podľa

súčasného slovenského civilnoprocesného práva k vzniku tzv. procesného spoločenstva

(spoločenstvo účastníkov, poprípade tiež subjektívna kumulácia, či konzorcium litis). Tento

procesný inštitút všeobecne spadá pod pojem „účastenstvo v civilnom súdnom konaní“ a je

niekedy v odbornej literatúre označovaný ako spoločenstvo v spore. Z povahy veci vyplýva,

že spoločenstvo účastníkov je inštitútom len sporového konania. V nesporovom konaní

nemožno samozrejme pluralitu subjektov vylúčiť, nakoľko však v konaní nejde o riešenie

sporu, jeho účastníci v konaní nestoja na dvoch stranách protichodnými záujmami (trebaže

v materiálnom slova zmysle i v nesporovom konaní môže dochádzať k stretu protichodných

záujmov). Nie je teda dôvod vytvárať v prípade kumulácie účastníkov v nesporovom konaní

zvláštny procesný inštitút, nakoľko každý z účastníkov nesporového konania má v tomto

konaní celkom samostatné postavenie, kde jeho záujmy nie sú formálne v rozpore

so záujmami ostatných účastníkov. I keď je teda zrejmé, že inštitút procesného spoločenstva

je inštitútom len sporového konania, termín spoločenstvo v spore vymizol zo slovenského

civilnoprocesného práva z dôvodu presadzovania zásady jednotného, vnútorne

nediferencovaného civilného procesu.

K uvedenému termínu spoločenstvo v spore, odvolací súd už aj s poukazom

na argumentáciu súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení považuje za nutné upozorniť

na jeden dôležitý aspekt. Interpretácia tohto pojmu môže zvádzať nielen k domnienke, že

spoločenstvo účastníkov znamená určité zomknutie, či spojenie sa v spore proti druhej

strane ako skupinu osôb hájacich v konaní celkom totožné záujmy. Naopak je nutné ho

chápať ako rýdzo procesné, ako označenie pre niekoľko subjektov (viac, než jeden)

vystupujúcich na jednej strane sporu. Povaha predmetu konania a jeho vplyv na vzťahy

medzi jednotlivými spoločníkmi sa prejavujú až pri triedení spoločenstva účastníkov.

Už citované ustanovenie a umožňuje, aby na jednej alebo na oboch

sporových stranách vystupovalo niekoľko subjektov. Vtedy hovoríme o procesnom

spoločenstve. Podľa toho, či je v tej istej veci viac žalobcov alebo žalovaných, delíme

spoločenstvo na aktívne alebo pasívne. Taktiež rozlišujeme spoločenstvo samostatné

a nerozlučné. Pre pojem samostatné spoločenstvo je charakteristické, že každý spoločník

vystupuje voči druhej strane samostatne. Nerozlučné spoločenstvo je charakterizované tým,

že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne. Toto rozlišovanie

na samostatné nerozlučné spoločenstvo má význam pre posúdenie procesných dôsledkov.

Procesné dôsledky samostatného spoločenstva sú tie, že každý spoločník vystupuje proti

druhej strane samostatne, práva a povinnosti spoločníka sú teda nezávislé od práv

a povinností ostatných spoločníkov. Procesné dôsledky rozhodnutia sú samostatné

pre každého spoločníka. Uvedené dôsledky vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov,

ktorý je samostatný (individuálny) a spoločenstvo je dané iba na procesnom základe

(spoločného konania a spoločného rozhodnutia). Procesné dôsledky nerozlučného

spoločenstva sú tie, že rozhodnutie sa týka všetkých spoločníkov (s rovnakým výsledkom),

práva a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné, procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú

všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého spoločníka sa

týka všetkých spoločníkov. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú

z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bez zreteľa na ich vôľu, preto ide o nútené

spoločenstvo. Pri nerozlučnom spoločenstve môže vzniknúť medzi spoločníkmi rozpor

v otázke ďalšieho procesného postupu. V prípade rozporu, napr. dispozitívnymi úkonmi

(späťvzatie návrhu, zmena návrhu) sa rešpektuje nerozlučnosť vzťahu. Preto na takýto úkon

sa vyžaduje súhlas všetkých spoločníkov. Ak sa takáto zhoda nedosiahne, ide o neúčinné

prejavy. Vo vzťahu k tretím subjektom procesný úkon len jedného zo spoločníkov

(napr. podanie dovolania v prejednávanej veci), je neúčinné vo vzťahu k ostatným

spoločníkom.

Relevantným pre posúdenie v danej veci je, či sa jedná o samostatné spoločenstvo

na strane žalobcov, alebo ide o nerozlučné spoločenstvo, t. j. či nezaplatenie súdneho

poplatku zástupcom žalobcu v 1. rade JUDr. Jánom Vovčikom sa vzťahovalo aj

na zástupkyňu žalobcu v 2. rade . Ustanovenie vo svojom

paragrafovom znení zakotvuje tzv. samostatné spoločenstvo účastníkov, niekedy označené aj

ako obyčajné alebo formálne spoločenstvo. Tento pojem má zdôrazniť výlučne procesný

charakter tohto spoločenstva účastníkov konania. Samostatné spoločenstvo účastníkov

konania vzniká tam, kde ide v konaní o samostatné práva a povinnosti. Každý zo žalobcov,

ktorí podali spoločne žalobu, je na ostatných žalobcoch nezávislý. Akcionári žalobcu môžu

podať akcionársku žalobu podľa , i samostatne

bez toho, aby sa tým zmenila ich vecná legitimácia. Rovnako tak zástupcovia žalobcu

JUDr. Ján Vovčik a mohli podať samostatnú žalobu. V procese ide teda

o toľko právnych pomerov, koľko je účastníkov. Dôvodom pre existenciu tohto procesného

inštitútu je záujem na rýchlosti a hospodárnosti konania, keď v postavení zástupcov žalobcu

môžu vystupovať viacerí akcionári, ktorí sa domnievajú, že predstavenstvo alebo dozorná

rada, nesplnila ich žiadosť, a teda viacerí si môžu uplatniť svoje nároky podľa odseku 1

v mene spoločnosti. V samostatnom spoločenstve teda robí každý zo spoločníkov procesné

úkony výlučne sám za seba, ich účinky sa môžu vzťahovať len k jeho osobe. Uvedenú

skutočnosť o to viac determinuje tá skutočnosť, že v predmetnom spore je len jeden žalobca,

teda neprichádza do úvahy akékoľvek procesné spoločenstvo, či už samostatné, alebo

nerozlučné a koná viac zástupcov žalobcu, ktorých samostatnosť možno chápať len

vo vzťahu k procesným úkonom, t. j. v prípade, ak by ich úkony boli vzájomne rozporné,

musel by súd vylúčiť žaloby jednotlivých zástupcov toho istého žalobcu na samostatné

konanie a rozhodnúť o nich osobitne. Bolo by proti duchu a zmyslu § 181 ods. 1, 2

ak by napr. počas konania jeden z týchto akcionárov - zástupcov

žalobcu zobral žalobu späť a súd by v celom rozsahu a to aj k tým akcionárom, ktorí by

na podanej akcionárskej žalobe trvali konanie o tejto akcionárskej žalobe zastavil, čím by

im nepochybne odoprel vo vzťahu k týmto akcionárom poskytnutie materiálnej ochrany

práva na prístup súdu. Ich postavenie na ostatných zástupcov žalobcu - akcionárov, je

v procese celkom nezávislé, čo nakoniec preukazuje aj postup súdu prvej inštancie, ktorý

skúmal u každého z nich podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov osobitne

a neskúmal podmienky pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov u zástupcov žalobcu

spoločne. U samostatných spoločníkov, v prejednávanej veci u samostatných zástupcoch

žalobcu môže súd rozhodnúť spoločným rozsudkom o každom zo spoločníkov, ak títo tak ako

to je v prejednávanej veci navrhujú totožný petit, prípadne o jednom z akcionárov žalobcu

a konanie vo vzťahu k ostatným akcionárom - zástupcom žalobcu, vylúčiť na samostatné

konanie. Podstatou samostatného spoločenstva je, že povaha predmetu konania z hmotného

práva umožňuje súdu rozhodnúť o účastníkovi samostatne.

Samostatnými spoločníkmi sú napr. podieloví spoluvlastníci nehnuteľností, nakoľko

ideálny spoluvlastnícky podiel je treba považovať za samostatnú vec v právnom zmysle.

Ak je viac žalovaných podielových spoluvlastníkov v konaní o určenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam, sú žalovaní samostatnými spoločníkmi a ich postavenie treba

posudzovať ku každému zvlášť, napr. žalobca môže vziať žalobu späť len vo vzťahu

voči jednému zo spoločných podielových spoluvlastníkov. Hmotnoprávnu povahu predmetu

ilustruje situácia solidarity zodpovedných škodcov v konaní, v ktorom síce nejde

o spoločenstvo účastníkov konania, ale kedy súd o solidárne zodpovedných škodcov

rozhodne tak, že v prvom konaní uloží škodcovi povinnosť k náhrade škody a až v druhom

konaní stanoví pre škodcu povinnosť k spoločne a nerozdielnej náhrade škody. Ustanovenie

možno podľa odvolacieho súdu interpretovať tak, že o nerozlučné spoločenstvo

ide len vtedy, ak povaha predmetu sporu neumožňuje, aby ten bol prejednaný a rozhodnutý

samostatne voči každému zo spoločníkov, v prejednávanej veci zástupcov žalobcu. Napriek

tomu, že právna úprava výslovne hovorí len o rozhodnutí vzťahujúcom sa na každého, ktorý

vystupujú na jednej strane, je obecne v českej teórii civilnoprocesného práva, s ktorou sa

stotožňuje aj odvolací súd, zastávaný názor, podľa ktorého ide o nerozlučné spoločenstvo

len tam, kde je daná aktívna i pasívna vecná legitimácia v konaní a pokiaľ v konaní

vystupujú všetky z hmotného práva oprávnené a povinné osoby. V danom prípade

v prejednávanej veci by tomu bolo len vtedy, ak by zo zákona museli byť uvedení všetci

akcionári ako zástupcovia žalobcu, ktorí sú oprávnení podať žalobu a úkony jedného z nich,

by platili i pre ostatných.

Vzhľadom na uvedené podstatným preto pre posúdenie, či sa v prejednávanej veci

jedná o samostatné alebo nerozlučné procesné spoločenstvo, je to, či zástupcovia žalobcu

môžu svoju žalobu podať samostatne, alebo museli žalobcu zastupovať všetci jeho

akcionári. Tak, ako to už uviedol odvolací súd vyššie, je zrejmé, že zástupcovia žalobcu sa

mohli domáhať v mene žalobcu jeho nároku samostatne bez toho, aby sa zmenila ich

pasívna legitimácia, že povaha v prejednávanej veci z hmotného práva umožňuje rozhodnúť

o každej takejto žalobe podanej jediným akcionárom samostatne.

Poukazujúc na vyššie uvedené preto mohol odvolací súd zrušiť uznesenie súdu prvej

inštancie vo vzťahu k zástupkyni žalobcu v 2. rade - akcionárke , bez jeho

vrátenia vo vzťahu k tejto akcionárke súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, nakoľko ďalej

v dovolacom konaní (po zabezpečení úkonov súdom prvej inštancie v dovolacom konaní), je

príslušný konať ako dovolací súd Najvyšší súd Slovenskej republiky.

O návrhu zástupcu žalobcu v 1. rade JUDr. Jána Vovčika na oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov za dovolanie, súd nerozhodoval, nakoľko v tejto veci už bolo v tomto

dovolacom konaní právoplatne rozhodnuté, keď súd prvej inštancie priznal tomuto

zástupcovi žalobcu 50 %-né oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

O trovách konania medzi zástupcom žalobcu a žalovanými

v 1. a 2. rade odvolací súd nerozhodol, nakoľko vo vzťahu k tejto akcionárke žalobcu

dovolacie konanie nebolo zastavené. Dovolacie konanie medzi touto zástupkyňou žalobcu

a žalovanými v 1. a 2. rade sa skončí rozhodnutím dovolacieho súdu (Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky), ktorý zároveň rozhodne aj o trovách dovolacieho konania, vrátane

dovolacích trov tých úkonov v dovolacom konaní, ktoré vznikli na prvoinštančnom

a odvolacom súde.

O trovách odvolacieho konania, ktoré vznikli v tomto dovolacom konaní medzi

zástupcom žalobcu JUDr. Jánom Vovčikom a žalovanými v 1. a 2. rade, súd rozhodol podľa

ustanovení , keď žalovaní ako plne úspešní účastníci odvolacieho konania

vo vzťahu k zástupcovi žalobcu v 1. rade, majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %, s tým, že o samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym

úradníkom ( ).»

3. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. K porušeniu

uvedených práv malo dôjsť tým, že krajský súd napadnutým uznesením v odvolacom

konaní potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bolo zastavené konanie

v právnej veci sťažovateľky proti žalovaným o zaplatenie sumy – istiny s príslušenstvom.

3.1 Sťažovateľka taktiež vidí porušenie svojich práv v nesprávnom výklade

a aplikácii . Sťažovateľka odkazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa súdnych poplatkov a zastáva názor,

že okresný súd žiadal zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej príslušným ustanoveniam

, aj judikatúre ESĽP.

Sťažovateľka poukazuje na to, že vo viacerých prípadoch v zmysle judikatúry ESĽP

uloženie súdnych poplatkov sťažovateľom môže predstavovať neprimerané obmedzenie ich

práva na prístup k súdu.

3.2 Napadnuté uznesenie krajského súdu podľa sťažovateľky vychádza z argumentov

súdu, ktoré sú v rozpore s platným právnym poriadkom. Relevantná právna úprava,

ktorú aplikoval krajský súd, obsahuje podľa sťažovateľky možnosť uváženia vo vzťahu

k súdnemu poplatku v konkrétnom prípade, ako to vyplýva z .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka konštatuje, že okresný súd sa pri rozhodovaní

v otázke súdneho poplatku dôsledne nevyrovnal s konkrétnymi okolnosťami prípadu

sťažovateľky a vychádzal iba z formálnej citácie príslušných ustanovení právnych predpisov

o úprave súdnych poplatkov. Sťažovateľka dopĺňa, že krajský súd pri rozhodovaní

o odvolaní o zastavení konania vo svojom právnom názore nezohľadnil miesto základného

práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti a nezaistil primeranú vyváženosť

medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom sťažovateľky na obhájení

svojho práva prostredníctvom všeobecného súdu. Krajský súd týmto postupom

a napadnutým uznesením podľa presvedčenia sťažovateľky porušil jej základné právo podľa

a právo podľa dohovoru.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné práva AGRIFOPu. a.s. Stakčín... v zastúpení menšinovými akcionármi

a. s. v 1. rade JUDr. Jánom Vovčikom- DREVOPLAST... a v 2. rade ...

podľa SR na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv základných slobôd Uznesením KS v Prešove sp. zn.:

-2475 z 19.09.2017 vo výroku 1. a výroku 3. v spojitosti s Uznesením

OS Kežmarok sp. zn.: - 2266 zo dňa 06.03.2017 porušené boli.

Zrušuje sa Uznesenie KS v Prešove sp. zn.: -2475 z 19.09.2017

vo výroku 1. a výroku 3. v spojitosti s Uznesením OS Kežmarok sp. zn.: -2266

zo dňa 06.03.2017 a vec sa vracia OS na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

10.000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré im je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov jeho právneho

zastúpenia...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. K záverom ústavného súdu k predbežnému prerokovaniu sťažnosti považuje

ústavný súd za potrebné odkázať na svoju judikatúru vo veciach týkajúcich sa súdnych

poplatkov a trov konania, keďže práve tieto právne otázky rámcujú vec sťažovateľky.

Všeobecne k súdnym poplatkom

8. Ústavný súd už viackrát (porov. napr. , ) zdôraznil,

že rozhodovanie o súdnych poplatkoch (napr. o oslobodení od súdnych poplatkov,

o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a pod.) spravidla nemôže byť

predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka účastníka

konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu

konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd

sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky napríklad

pre oslobodenie od súdnych poplatkov, patrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných

súdov (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

8.1 Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho

poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu (porov. , ).

8.2 Rozhodovanie o súdnych poplatkoch – o naplnení zákonom ustanovených

predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia

od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku – spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou

judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii

zákonných ustanovení týkajúcich sa súdnych poplatkov vychádzať (porov. ,

, ). Všeobecné súdy sú však napríklad pri rozhodovaní

o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov povinné s ohľadom na všetky podstatné

skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade a význam práva na súdnu ochranu

v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych

poplatkov za rozhodovanie sporov a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok

(resp. práva) súdnou cestou [porov. Kreuz v. Poľsko (No. 1), č. 28249/95, rozsudok ESĽP

z 19. 6. 2001, bod 66].

8.3 Ústavný súd však konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých prípadoch zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba za predpokladu, že by

rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti zaplatiť súdny poplatok došlo

vzhľadom na (i) výšku súdneho poplatku posudzovanú v rámci konkrétnych okolností

prípadu a v rámci ekonomických (finančných) možností sťažovateľa zaplatiť tento súdny

poplatok a vzhľadom na (ii) fázu konania pred všeobecným súdom k obmedzeniu samotnej

podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. Jedamski and Jedamska v. Poľsko,

č. 73547/01, rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva

najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného

záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej „premennej“

pri vyvažovaní).

Všeobecne k trovám konania

9. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. napr. ,

) považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za integrálnu

súčasť civilného procesu, ktorá je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto

rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť.

9.1 Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , , ,

, , z novšej judikatúry pozri , ,

).

Aplikácia uvedených východísk na vec sťažovateľky

10. Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu je

potrebné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade

nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu,

keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu. Princíp subsidiarity spočíva v tom,

že ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy (pozri :

„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Ústavný súd sa pri skúmaní

podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana základných práv a slobôd poskytovaná

ústavným súdom prostredníctvom a upraveného konania

o sťažnosti je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú

všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis , ). Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

11. Čo sa týka napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia

krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo

ústavnej neakceptovateľnosti.

11.1 Krajský súd postupoval správne, ak potvrdil ako vecne správne napadnuté

uznesenie okresného súdu v tej časti, ktorou okresný súd zastavil dovolacie konanie

vo vzťahu k JUDr. Jánovi Vovčikovi (zástupcovi sťažovateľky ako žalobcovi v 1. rade)

pre nezaplatenie alikvotnej čiastky súdneho poplatku (50 % z jeho výšky). Krajský súd

aplikoval príslušnú právnu úpravu týkajúcu sa zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku v súlade s jej duchom a textom a argumenty krajského súdu nemožno označiť

za ústavne nekonformné.

11.2 Ústavný súd poukazuje na to, že tvrdenie sťažovateľky, že došlo k zastaveniu

dovolacieho konania v zmysle dovolania podaného zástupcami sťažovateľky, sa nezakladá

na realite. Vzhľadom na závery ústavného súdu artikulované vo veci sťažovateľky v náleze

sp. zn. krajský súd posúdil, či pri jej zastupovaní akcionármi JUDr. Jánom

Vovčikom a v konaní ide o samostatné alebo nerozlučné procesné

spoločenstvo, a za podstatné pokladal vyhodnotiť, či zástupcovia sťažovateľky ako

žalobcovia môžu svoju žalobu podať samostatne alebo musia sťažovateľku zastupovať

všetci jej akcionári. Krajský súd v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v sťažovateľkinej veci v náleze sp. zn. správne vyhodnotil, že zástupcovia

sťažovateľky ako žalobcovia sa mohli domáhať v mene sťažovateľky jej nároku samostatne

bez toho, aby sa zmenila ich pasívna legitimácia. Povaha v prejednávanej veci z hmotného

práva umožňuje rozhodnúť o každej takejto žalobe podanej jediným akcionárom

samostatne. Poukazujúc na uvedené preto mohol krajský súd zrušiť napadnuté uznesenie

okresného súdu vo vzťahu k (zástupkyni sťažovateľky ako žalobkyni

v 2. rade) bez jeho vrátenia vo vzťahu k tejto akcionárke súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, pretože ďalej v dovolacom konaní (po zabezpečení úkonov súdom prvej inštancie

v dovolacom konaní) je príslušný konať ako dovolací súd Najvyšší súd Slovenskej

republiky.

11.3 K výroku 3 napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd uvádza, že tento

bol odvodený a právne závislý od skutočnosti, že krajský súd výrokom 1 potvrdil ako vecne

správne napadnuté uznesenie okresného súdu v tej časti, ktorou zastavil dovolacie konanie

vo vzťahu k JUDr. Jánovi Vovčikovi (zástupcovi sťažovateľky ako žalobkyne)

pre nezaplatenie alikvotnej čiastky súdneho poplatku (50 % z jeho výšky). O trovách

odvolacieho konania, ktoré vznikli v tomto dovolacom konaní medzi zástupcom

sťažovateľky ako žalobcom v 1. rade a žalovanými v 1. a 2. rade, potom krajský súd

správne rozhodol podľa a v súlade s ústavnými garanciami spravodlivého

procesu judikoval, že žalovaní ako plne úspešní účastníci odvolacieho konania (potvrdenie

zastavenia dovolacieho konania vo vzťahu k zástupcovi sťažovateľky ako žalobkyne

pre nezaplatenie alikvotnej čiastky súdneho poplatku) vo vzťahu k zástupcovi sťažovateľky

ako žalobcovi v 1. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

11.4 Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia

sťažovateľkiných práv napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2018