Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 153/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Kubovičovou, Advokátska kancelária,

Tatranská 300/8, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 28. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“)

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd, rozhodujúc o odvolaní odporcu

proti prvostupňovému rozhodnutiu o trovách konania, zmenil napadnutým uznesením

rozsudok súdu prvého stupňa v časti o trovách tak, že sťažovateľke (ako navrhovateľke

v konaní pred všeobecnými súdmi) nepriznal náhradu trov konania za použitia ustanovenia

(ďalej aj „OSP“). Krajský súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol: „Povinnosť nahradiť trovy konania sa spravuje

predovšetkým zásadou úspechu vo veci ( ). Len výnimočne nemusí súd

úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. V zmysle ust. , ak

sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania

celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa

priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu

patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Zo

znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré

má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k

zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej

tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150

ods. 1 preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné

zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému

účastníkovi konania. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí

aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa

treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom

všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal

trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na

majetkové pomery oprávneného účastníka. Významným z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1

sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov

v priebehu konania a pod.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa v zmysle

vyššie uvedených zásad a zákonných ustanovení nepostupoval správne, keď navrhovateľke

priznal náhradu trov konania vo výške 72 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku

a 858,14 eur z titulu trov právneho zastúpenia. V danej veci je nepochybné, že

navrhovateľka mala v konaní plný úspech, keď súd prvého stupňa jej návrhu o zrušenie

povinnosti prispievať na výživu odporcu v celom rozsahu vyhovel, v dôsledku čoho by

navrhovateľke podľa ustanovenia patrila náhrada trov konania

potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech

nemal. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa však dospel k záveru, že v danej veci

sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v osobných a majetkových pomeroch

na strane odporcu, ktoré odôvodňujú aplikáciu ustanovenia

Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že odporca je evidovaný

na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v bez nároku na podporu

v nezamestnanosti, nepoberá ani dávky v hmotnej núdzi, naposledy pracoval v spoločnosti

Koval , s ktorým skončil pracovný pomer dohodou v dôsledku

organizačných zmien. Odporca žije v spoločnej domácnosti s plnoletým synom ,

ktorý navštevuje vysokú školu, synovi hradí podľa možností životné náklady. Príjem

odporcu v roku 2012 predstavoval vyplatenie príspevku z garančného fondu z PB

Machinery vo výške 2.307 eur, vrátenia preplatku z preddavku na daň vo výške 442 eur, 18

eur mu vyplatil bývalý zamestnávateľ Koval . Z výsluchu odporcu vyplýva, že žije

z úspor a z poskytovaného príspevku na výživu rozvedeného manžela zo strany

navrhovateľky. V konaní bolo taktiež preukázané, že odporca má nepriaznivý zdravotný

stav, trpí na chronické ochorenia s trvalým nepriaznivým vplyvom. Za tejto situácie podľa

názoru odvolacieho súdu osobné a majetkové pomery odporcu sú takými výnimočnými

okolnosťami, ktoré opodstatňujú uplatnenie moderačného práva súdu podľa § 150 ods. 1

, a teda odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľke v celom

rozsahu. Na druhej strane navrhovateľka dosahuje priemerný mesačný zárobok vo výške

452 eur, je riadne zamestnaná, takže jej zárobkové pomery sú podstatne, priaznivejšie

v porovnaní so zárobkovými pomermi odporcu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

vo výroku o náhrade trov konania podľa zmenil tak, ako je uvedené vo výroku

tohto rozsudku.“

3. Podľa sťažovateľky došlo zo strany krajského súdu k nesprávnej aplikácii

predmetného ustanovenia , pričom krajský súd uznal za

dôvody hodné osobitného najmä zdravotný stav odporcu, avšak v tejto súvislosti sa vôbec

nevysporiadal so skutočnosťou, že zdravotný stav sťažovateľky je dlhodobo nepriaznivejší

a vážnejší ako zdravotný stav odporcu, ktorého zdravotné problémy pramenia podľa

sťažovateľky z nadmernej konzumácie alkoholu, avšak sťažovateľka na rozdiel od svojho

bývalého manžela (odporcu) napriek tomu pracuje v rámci svojich zdravotných možností.

Sťažovateľka ďalej dôvodí, že na druhej strane odporca nepožiadal o uznanie invalidity,

z čoho je nesporne jasné, že od začiatku postupuje voči sťažovateľke účelovo

a pozastavenie jeho živnostenského oprávnenia je taktiež výsledkom jeho špekulácií,

pretože ak má odporca skutočne také závažné zdravotné problémy, tak by si mal podľa

mienky sťažovateľky živnostenské oprávnenie zrušiť úplne a nielen si podnikateľskú

činnosť pozastaviť. V opačnom prípade mal podľa názoru sťažovateľky odporca možnosť

obnoviť si toto živnostenské oprávnenie a začať pracovať ako živnostník alebo vykonávať

inú prácu.

3.1 Sťažovateľka sa domnieva, že v uvedenom prípade došlo k jej diskriminácii,

pretože ona ako občianka, ktorá má nepriaznivý zdravotný stav, ale napriek tomu riadne

pracuje a bola nútená domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou, sa de facto

v dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu ocitla v nevýhodnejšom postavení oproti

občanovi (odporcovi), ktorý zámerne nepracuje. Sťažovateľka vníma napadnuté uznesenie

krajského súdu doslova ako trest za to, že ona ako čiastočná invalidná dôchodkyňa riadne

chodí do práce a pracuje.

3.2 Sťažovateľka ďalej poukazuje na (i) fakt, že odporca počas konania nemal

problém priznať, že on sám žije z výživného, ktoré sťažovateľka platí svojmu synovi, ako aj

na (ii) svoju argumentáciu prezentovanú v odvolacom konaní, konkrétne na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktoré podľa sťažovateľky

berie do úvahy nielen sociálne a majetkové pomery povinného, ale aj jeho postoj počas

celého súdneho konania a okolnosti smerujúce k uplatnenia nároku.

3.3 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa tak aplikácia sťažovateľke javí

ako nesprávna, pretože táto musí mať podľa jej názoru v súdnej praxi výnimočnú povahu,

pričom aj z relevantnej judikatúry ústavného súdu podľa sťažovateľky vyplýva, že

nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania možno

len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníka

spravodlivo požadovať, aby si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania, a to práve

z uvedených a jestvujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa.

3.4 Sťažovateľka v závere konštatuje, že v danom prípade nie je spravodlivé hovoriť

o existencii výnimočných dôvodov hodných osobitného zreteľa, keďže z konania odporcu,

z jeho postoja k sťažovateľke, ako aj z jeho postoja, ktorý zaujal pred a v priebehu

predmetného súdneho konania, je možné vyvodiť, že postupoval účelovo a sťažovateľka

nemala inú možnosť ako riešiť túto situáciu prostredníctvom súdneho konania, keďže

odporca odmietal možnosť uzavretia zmieru. V tejto súvislosti je nutné podľa sťažovateľky

taktiež poznamenať, že odporca podal odvolanie len vo vzťahu k výroku o náhrade trov

konania, a nie v merite veci.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Krajský súd v Trenčíne uznesením vo veci zo dňa 28.08.2014 porušil

právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa .

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. zo dňa 28.08.2014, sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v súlade s nálezom Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veci znovu konal a rozhodol.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

7.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy sa nachádzajú v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

7.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť

(porov. , , , , ). Súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však

povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným právom (porov. v tomto zmysle , , ,

), najmä s ustanovením , v ktorom sú upravené náležitosti

odôvodnenia rozsudku.

7.2 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho

sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré

skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť

v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie

všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi

konania a pod. (porov. a )], sú jedny zo základných znakov ústavne

aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

7.3 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za

integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne záležitosťou všeobecného

súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva,

takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom

výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do

práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , , ,

, ).

8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo

by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci

rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský súd uplatnil zákonom

poskytovaný priestor na uváženie týkajúce sa aplikácie , do ktorého

ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery

krajského súdu. Krajský súd zároveň riadne odôvodnil svoje závery k aplikovateľnosti §

150 ods. 1 poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v osobných a

majetkových pomeroch na strane odporcu, vysporiadanie sa s ktorými je v odôvodnení

napadnutého uznesenia riadne uvedené, je presvedčivé, jasné a netrpí absenciou logiky.

8.1 Ústavný súd navyše konštatuje, že výrok krajského súdu v napadnutom uznesení

má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil,

ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na

skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo

náležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o nepriznaní

náhrady trov konania sťažovateľke.

9. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016