Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 147 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (152)II. ÚS 153/2016
PDF · 190.51 KB
No categories available
II. ÚS 153/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Kubovičovou, Advokátska kancelária,
Tatranská 300/8, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
4 Co 569/2013 z 28. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 4 Co 569/2013 z 28. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd, rozhodujúc o odvolaní odporcu
proti prvostupňovému rozhodnutiu o trovách konania, zmenil napadnutým uznesením
rozsudok súdu prvého stupňa v časti o trovách tak, že sťažovateľke (ako navrhovateľke
v konaní pred všeobecnými súdmi) nepriznal náhradu trov konania za použitia ustanovenia
§ 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol: „Povinnosť nahradiť trovy konania sa spravuje
predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 142 O.s.p.). Len výnimočne nemusí súd
úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. V zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania
celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu
patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Zo
znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré
má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k
zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej
tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150
ods. 1 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému
účastníkovi konania. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí
aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa
treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom
všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal
trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na
majetkové pomery oprávneného účastníka. Významným z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1
O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov
v priebehu konania a pod.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa v zmysle
vyššie uvedených zásad a zákonných ustanovení nepostupoval správne, keď navrhovateľke
priznal náhradu trov konania vo výške 72 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku
a 858,14 eur z titulu trov právneho zastúpenia. V danej veci je nepochybné, že
navrhovateľka mala v konaní plný úspech, keď súd prvého stupňa jej návrhu o zrušenie
povinnosti prispievať na výživu odporcu v celom rozsahu vyhovel, v dôsledku čoho by
navrhovateľke podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. patrila náhrada trov konania
potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa však dospel k záveru, že v danej veci
sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v osobných a majetkových pomeroch
na strane odporcu, ktoré odôvodňujú aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.
Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že odporca je evidovaný
na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v bez nároku na podporu
v nezamestnanosti, nepoberá ani dávky v hmotnej núdzi, naposledy pracoval v spoločnosti
Koval , s ktorým skončil pracovný pomer dohodou v dôsledku
organizačných zmien. Odporca žije v spoločnej domácnosti s plnoletým synom ,
ktorý navštevuje vysokú školu, synovi hradí podľa možností životné náklady. Príjem
odporcu v roku 2012 predstavoval vyplatenie príspevku z garančného fondu z PB
Machinery vo výške 2.307 eur, vrátenia preplatku z preddavku na daň vo výške 442 eur, 18
eur mu vyplatil bývalý zamestnávateľ Koval . Z výsluchu odporcu vyplýva, že žije
z úspor a z poskytovaného príspevku na výživu rozvedeného manžela zo strany
navrhovateľky. V konaní bolo taktiež preukázané, že odporca má nepriaznivý zdravotný
stav, trpí na chronické ochorenia s trvalým nepriaznivým vplyvom. Za tejto situácie podľa
názoru odvolacieho súdu osobné a majetkové pomery odporcu sú takými výnimočnými
okolnosťami, ktoré opodstatňujú uplatnenie moderačného práva súdu podľa § 150 ods. 1
O.s.p., a teda odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľke v celom
rozsahu. Na druhej strane navrhovateľka dosahuje priemerný mesačný zárobok vo výške
452 eur, je riadne zamestnaná, takže jej zárobkové pomery sú podstatne, priaznivejšie
v porovnaní so zárobkovými pomermi odporcu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
vo výroku o náhrade trov konania podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozsudku.“
3. Podľa sťažovateľky došlo zo strany krajského súdu k nesprávnej aplikácii
predmetného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, pričom krajský súd uznal za
dôvody hodné osobitného najmä zdravotný stav odporcu, avšak v tejto súvislosti sa vôbec
nevysporiadal so skutočnosťou, že zdravotný stav sťažovateľky je dlhodobo nepriaznivejší
a vážnejší ako zdravotný stav odporcu, ktorého zdravotné problémy pramenia podľa
sťažovateľky z nadmernej konzumácie alkoholu, avšak sťažovateľka na rozdiel od svojho
bývalého manžela (odporcu) napriek tomu pracuje v rámci svojich zdravotných možností.
Sťažovateľka ďalej dôvodí, že na druhej strane odporca nepožiadal o uznanie invalidity,
z čoho je nesporne jasné, že od začiatku postupuje voči sťažovateľke účelovo
a pozastavenie jeho živnostenského oprávnenia je taktiež výsledkom jeho špekulácií,
pretože ak má odporca skutočne také závažné zdravotné problémy, tak by si mal podľa
mienky sťažovateľky živnostenské oprávnenie zrušiť úplne a nielen si podnikateľskú
činnosť pozastaviť. V opačnom prípade mal podľa názoru sťažovateľky odporca možnosť
obnoviť si toto živnostenské oprávnenie a začať pracovať ako živnostník alebo vykonávať
inú prácu.
3.1 Sťažovateľka sa domnieva, že v uvedenom prípade došlo k jej diskriminácii,
pretože ona ako občianka, ktorá má nepriaznivý zdravotný stav, ale napriek tomu riadne
pracuje a bola nútená domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou, sa de facto
v dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu ocitla v nevýhodnejšom postavení oproti
občanovi (odporcovi), ktorý zámerne nepracuje. Sťažovateľka vníma napadnuté uznesenie
krajského súdu doslova ako trest za to, že ona ako čiastočná invalidná dôchodkyňa riadne
chodí do práce a pracuje.
3.2 Sťažovateľka ďalej poukazuje na (i) fakt, že odporca počas konania nemal
problém priznať, že on sám žije z výživného, ktoré sťažovateľka platí svojmu synovi, ako aj
na (ii) svoju argumentáciu prezentovanú v odvolacom konaní, konkrétne na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 5/2006, ktoré podľa sťažovateľky
berie do úvahy nielen sociálne a majetkové pomery povinného, ale aj jeho postoj počas
celého súdneho konania a okolnosti smerujúce k uplatnenia nároku.
3.3 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa tak aplikácia § 150 OSP sťažovateľke javí
ako nesprávna, pretože táto musí mať podľa jej názoru v súdnej praxi výnimočnú povahu,
pričom aj z relevantnej judikatúry ústavného súdu podľa sťažovateľky vyplýva, že
nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania možno
len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníka
spravodlivo požadovať, aby si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania, a to práve
z uvedených a jestvujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa.
3.4 Sťažovateľka v závere konštatuje, že v danom prípade nie je spravodlivé hovoriť
o existencii výnimočných dôvodov hodných osobitného zreteľa, keďže z konania odporcu,
z jeho postoja k sťažovateľke, ako aj z jeho postoja, ktorý zaujal pred a v priebehu
predmetného súdneho konania, je možné vyvodiť, že postupoval účelovo a sťažovateľka
nemala inú možnosť ako riešiť túto situáciu prostredníctvom súdneho konania, keďže
odporca odmietal možnosť uzavretia zmieru. V tejto súvislosti je nutné podľa sťažovateľky
taktiež poznamenať, že odporca podal odvolanie len vo vzťahu k výroku o náhrade trov
konania, a nie v merite veci.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Krajský súd v Trenčíne uznesením vo veci 4Co/569/2013 zo dňa 28.08.2014 porušil
právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 4Co/569/2013 zo dňa 28.08.2014, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v súlade s nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veci znovu konal a rozhodol.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
7.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy sa nachádzajú v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu
ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
7.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť
(porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však
povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,
III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti
odôvodnenia rozsudku.
7.2 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho
sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť
v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie
všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi
konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)], sú jedny zo základných znakov ústavne
aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
7.3 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za
integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne záležitosťou všeobecného
súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva,
takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom
výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do
práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,
III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo
by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci
rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský súd uplatnil zákonom
poskytovaný priestor na uváženie týkajúce sa aplikácie § 150 ods. 1 OSP, do ktorého
ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery
krajského súdu. Krajský súd zároveň riadne odôvodnil svoje závery k aplikovateľnosti §
150 ods. 1 OSP poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v osobných a
majetkových pomeroch na strane odporcu, vysporiadanie sa s ktorými je v odôvodnení
napadnutého uznesenia riadne uvedené, je presvedčivé, jasné a netrpí absenciou logiky.
8.1 Ústavný súd navyše konštatuje, že výrok krajského súdu v napadnutom uznesení
má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil,
ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na
skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo
náležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o nepriznaní
náhrady trov konania sťažovateľke.
9. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016