Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 274/2026
PDF · 276.35 KB
No categories available
IV. ÚS 274/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , , , , , , , , , , mal. , , , zastúpený zákonnou zástupkyňou , , , , , , , , , , , , , , , a , , , zastúpených JUDr. Dušan Serek advokátska kancelária, s.r.o., Pri zdravotnom stredisku 608, Lokca, proti I. výroku uznesenia Okresného súdu Námestovo č. k. 10C/60/2013-870 z 15. júla 2025 takto
r o z h o d o l :
1. Uznesením Okresného súdu Námestovo č. k. 10C/60/2013-870 z 15. júla 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu Námestovo č. k. 10C/60/2013-870 z 15. júla 2025 vo výroku I z r u š u j e a v e c v r a c i a Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Námestovo j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 3 739,68 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2025 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov, ktorou sa domáhajú vyslovenia porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) I. výrokom uznesenia Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) označeným v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Navrhujú napadnuté uznesenie vo výroku I zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a priznať im náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.
2. Uznesením č. k. IV. ÚS 274/2026-14 z 19. mája 2026 ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní vedenom okresným súdom podanou žalobou domáhali proti žalovanému určenia vlastníckeho práva (k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v žalobnom návrhu, pozn.) a určenia, že nehnuteľnosti (bližšie špecifikované v žalobnom návrhu, pozn.) patria do dedičstva. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 8Co/98/2023 z 5. septembra 2024 zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 10C/60/2013-570 zo 16. mája 2023 tak, že žalobe sťažovateľov vyhovel a priznal im voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
4. Uznesením č. k. 10C/60/2013-843 zo 4. marca 2025 okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom rozhodol o výške trov konania a žalovanému uložil povinnosť nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 11 735,56 eur. Proti uvedenému uzneseniu sťažovatelia podali sťažnosť, v ktorej navrhli uznesenie zmeniť a priznať im nárok na náhradu trov konania 30 225,11 eur.
5. O sťažnosti sťažovateľov rozhodla sudkyňa okresného súdu v I. výroku napadnutého uznesenia tak, že sťažnosť ako nedôvodnú zamietla. Konštatovala, že tarifná hodnota veci nemohla byť určená podľa kúpnej zmluvy z roku 2005, tak ako to navrhovali sťažovatelia (kúpna zmluva z roku 2005, na základe ktorej žalovaný nadobudol sporné nehnuteľnosti a v ktorej bola dohodnutá kúpna cena 2 za sporné nehnuteľnosti vo výške 9,63 eur/m, pozn.), keďže kúpna zmluva neobsahovala ohodnotenie nehnuteľnosti ku dňu začatia poskytovania právnych služieb v danej veci, t. j. v roku 2013, a preto je potrebné v danom prípade aplikovať § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
II. Argumentácia sťažovateľov
6. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti atakujúcej napadnuté uznesenie namietajú jeho arbitrárnosť, pričom tvrdia, že pochybenie okresného súdu dosahuje v danom prípade ústavnoprávnu intenzitu. Tvrdia, že okresný súd ústavne neudržateľným spôsobom dospel k nesprávnemu reštriktívnemu výkladu § 10 ods. 2 vyhlášky, kde za smerodajnú hodnotu veci určenej pri začatí poskytovania právnej služby považuje len hodnotu určenú bezprostredne pri začatí poskytovania právnej služby. Namietajú, že účelom § 10 ods. 2 vyhlášky nie je formalisticky, najmä v prípade nehnuteľností, vyžadovať, aby hodnota predmetu sporu bola určená relevantným dôkazom v okamihu začatia poskytovania právnej služby. Takýto výklad podľa názoru sťažovateľov ani z citovaného § 10 ods. 2 vyhlášky nevyplýva. Sťažovatelia tvrdia, že ak bola cena spornej nehnuteľnosti dohodnutá pred začatím poskytovania právnej služby, platí táto cena aj pre neskoršie roky, pokiaľ nie je predložený iný dôkaz o inej „aktuálnejšej“ hodnote veci. Zdôrazňujú, že v spise sa iný relevantný dôkaz stanovujúci inú cenu sporných nehnuteľností okrem predmetnej kúpnej zmluvy nenachádzal, a teda okresný súd mal vychádzať z ceny dohodnutej v tejto kúpnej zmluve. Okresným súdom uplatnený výklad § 10 ods. 2 vyhlášky je podľa sťažovateľov natoľko reštriktívny a formalistický, že tým extrémne zasahuje aj do základného práva sťažovateľov na spravodlivý súdny proces.
7. Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže okresným súdom uplatnený extrémny právny formalizmus pri výklade § 10 ods. 2 vyhlášky sa prejavil aj v ich majetkovej sfére. Sťažovateľom ako úspešným účastníkom v spore vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 10C/60/2013 nebola priznaná náhrada trov konania voči protistrane v správnej výške, v nadväznosti na čo musia tieto trovy vo vzťahu k svojmu právnemu zástupcovi znášať a uhradiť z vlastných finančných prostriedkov.
III. Vyjadrenie okresného súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľov
a ústne pojednávanie
III.1. Vyjadrenie okresného súdu:
8. Okresný súd vo svojom vyjadrení z 25. mája 2026 vo vzťahu k ústavnej sťažnosti uviedol, že predmetom konania vo veci samej bol nielen nárok na určenie, že spoluvlastnícke podiely patria do dedičstva po poručiteľke, ale aj nárok na určenie vlastníckeho práva, súd mal preto v prípade rozhodovania o nároku na náhradu trov konania aplikovať § 13 ods. 3 vyhlášky, v zmysle ktorého pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v každej ďalšej spojenej veci, bez ohľadu na počet spojených vecí. Súd mal, čo sa týka uplatneného nároku, že vec patrí do dedičstva, vychádzať z neurčitej hodnoty veci podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky a takto určenú základnú sadzbu tarifnej odmeny mal následne zvýšiť o 1/3-inu základnej sadzby určenej z hodnoty veci týkajúcej sa nároku o určenie vlastníctva podľa § 13 ods. 3 vyhlášky. Hodnota veci, v danom prípade pozemkov, bola daná kúpnou zmluvou zo 16. júna 2005 a platila pri začatí poskytovania právnej služby. Zároveň v časti
konania, čo sa týka určenia, že spoluvlastnícke podiely patria žalobcom, mali byť úkony právnej
2
služby určené v závislosti od hodnoty á 9,63 €/ma výmery pripadajúce na vysúdené podiely
2
žalobcov (1 880,67 mdo roku 2019 pri zastúpení 7 subjektov a po roku 2019 pri zastúpení 6
2
subjektov 1 253,78 m). Za oba uplatnené nároky mal súd priznať žalobcom nárok na náhradu trov konania, a teda určiť ich výšku, prípadne súd sa mal podrobnejšie vysporiadať so sťažnostnou námietkou žalobcov, z akého dôvodu nimi navrhnutý spôsob nebolo možné uplatniť pri určení výšky náhrady trov konania.
9. Okresný súd sa vo svojom písomnom vyjadrení vyjadril aj k úkonu právnej služby − návrh na vykonanie dokazovania, za ktorý nebola sťažovateľom priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov. Tvrdí, že v napadnutom uznesení bolo minimálne potrebné sa vysporiadať s tým, že na označenie návrhov na vykonanie dokazovania boli strany sporu (prostredníctvom ich zástupcov) vyzvané pri odročení pojednávania na odvolacom súde, žalobcovia po poučení navrhli vykonať (zopakovať) dokazovanie a až v nadväznosti na uvedené vyhodnotiť (ne)účelnosť a (ne)efektívnosť vykonaného úkonu právnej služby (návrhu na vykonanie dokazovania).
III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:
10. Ústavný súd upovedomil žalovaného ako zúčastnenú osobu o podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľov (§ 126 zákona o ústavnom súde) a umožnil mu vyjadriť sa k nej. Zúčastnená osoba v lehote stanovenej ústavným súdom stanovisko nezaslala, čím nevyužila svoje právo vyjadriť sa.
III.3. Replika sťažovateľov:
11. Ústavný súd zaslal sťažovateľom vyjadrenie okresného súdu z 25. mája 2026 k ústavnej sťažnosti a umožnil im vyjadriť sa k nemu. Sťažovatelia v lehote stanovenej ústavným súdom stanovisko k vyjadreniu okresného súdu nezaslali.
III.4. K ústnemu pojednávaniu:
12. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní účastníkov konania a predloženého súdneho spisu je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
13. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu, ktoré sťažovatelia považujú za arbitrárne.
IV.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie:
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) stojí mimo sústavu všeobecných súdov, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Interpretácia a aplikácia právnych predpisov je totiž primárne úlohou všeobecných súdov, pričom zásah ústavného súdu je namieste len v prípade najvážnejších pochybení predstavujúcich porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou, predovšetkým, keď rozhodovací proces vykazuje znaky arbitrárnosti. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade zákonného predpisu všeobecným súdom by pritom bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 494/2014).
15. Ústavný súd opakovane (z novšej judikatúry porov. medzi mnohými napr. II. ÚS 303/2017, II. ÚS 383/2017, II. ÚS 566/2018, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 105/2018, II. ÚS 178/2019) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovaného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018, II. ÚS 566/2018).
16. Úlohou ústavného súdu bolo v danom prípade preskúmať relevanciu zásadnej námietky sťažovateľov, ktorí tvrdia, že okresný súd v prípade napadnutého uznesenia nesprávne aplikoval právne predpisy upravujúce rozhodovanie o priznaní a výške trov konania.
17. V danej veci sa spornou stala otázka, či sa malo pri určení výšky trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom si sťažovatelia ako žalobcovia ako jeden z nárokov uplatnili aj nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, postupovať podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu; alebo sa malo postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
18. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k veci v zásadnom uviedol (bod 5): „Žaloba bola doručená na súd dňa 30.12.2013 a k prevzatiu právneho zastúpenia žalobcov došlo 27.05.2013 (č. l. 9 spisu), avšak z predmetnej kúpnej zmluvy vyplýva, že sa jedná o dohodnutú kúpnu cenu
a bola uzavretá dňa 16.06.2005, teda takmer o osem rokov skôr, ako je začiatok poskytovania právnej služby. Súd musí opätovne konštatovať, že tarifná hodnota veci nemohla byť určená podľa už uvedenej kúpnej zmluvy, keďže kúpna zmluva neobsahovala ohodnotenie nehnuteľnosti ku dňu začatia poskytovania právnych služieb, a preto je potrebné aplikovať § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.“
19. Sťažovatelia namietajú, že účelom § 10 ods. 2 vyhlášky nie je formalisticky, najmä v prípade nehnuteľností, vyžadovať, aby hodnota predmetu sporu bola určená relevantným dôkazom v okamihu začatia poskytovania právnej služby. Tvrdia, že ak bola cena spornej nehnuteľnosti dohodnutá pred začatím poskytovania právnej služby, platí táto cena aj pre neskoršie roky, pokiaľ nie je predložený iný dôkaz o inej „aktuálnejšej“ hodnote veci. Zdôrazňujú, že v spise sa iný relevantný dôkaz stanovujúci inú cenu sporných nehnuteľností okrem predmetnej kúpnej zmluvy nenachádzal, a teda okresný súd mal vychádzať z ceny dohodnutej v tejto kúpnej zmluve.
20. Ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky uvádza, ako sa určuje základná sadzba tarifnej odmeny v sporoch o určenie vlastníckeho práva k veci. Je ňou hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor. Časť § 10 ods. 2 vyhlášky v znení „a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu“ bola do vyhlášky doplnená po novele vykonanej vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 184/2013 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška, s účinnosťou od 1. júla 2013. Cieľom novely bolo odstrániť rozpory v tom, že v sporoch o určenie vlastníctva k určitej veci ide o predmet konania, ktorého cena (hodnota) sa má považovať za tarifnú hodnotu. Z textu novely je zrejmé, že v prípade sporov o určenie vlastníckeho práva k veci je cena (hodnota) veci tarifnou hodnotou, z ktorej je potrebné vychádzať pri určení trov právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 1 vyhlášky.
21. Uvedený prístup je potvrdený pomerne stabilnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 3Cdo/58/2012, 2Cdo/259/2008, 3Cdo/100/2009, 1Cdo/175/2008, 3Cdo/187/2011, 7Cdo/54/2010, 7MCdo/10/2012, ako aj ústavného súdu, napr. sp. zn. I. ÚS 119/2012, II. ÚS 583/2013, II. ÚS 478/2014, I. ÚS 176/2017, I. ÚS 84/2020, I. ÚS 90/2024, ktorej časť je dokonca z obdobia pred už spomínanou novelou vyhlášky.
22. Okresný súd toto ustanovenie vyhlášky v danom prípade neaplikoval tvrdiac, že tarifná hodnota veci nemohla byť určená podľa priloženej kúpnej zmluvy zo 16. júna 2025, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom sporu z dôvodu, že zmluva bola uzatvorená o osem rokov skôr, ako je začiatok poskytovania právnej služby v predmetnom konaní, a teda kúpna zmluva neobsahovala ohodnotenie nehnuteľnosti ku dňu začatia poskytovania právnych služieb. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo nepochybne možné cenu nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporu, určiť aj v čase začatia poskytovania právnej služby. Nemožno však vylúčiť ani to, že by súd vychádzal z ceny, ktorá nie je stranami sporu spochybňovaná a existuje predpoklad, že vyjadruje skutočnú cenu veci v danom mieste a čase. Žalovaný ako strana sporu skutkové tvrdenie sťažovateľov ako žalobcov podložené listinným dôkazom – kúpnou zmluvou zo 16. júna 2005 o hodnote nehnuteľnosti – prednesené v konaní nespochybnil ani ho nepoprel. Za tohto stavu neobstojí argumentácia okresného súdu použitá pre odôvodnenie aplikácie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Aj cenu nehnuteľnosti je totiž možné
v kontexte prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany zaradiť ku skutkovým tvrdeniam, ktoré majú právo a zároveň povinnosť uvádzať strany sporu (§ 149 v spojení s § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Popretie takéhoto skutkového tvrdenia, resp. dôkazu zo strany okresného súdu v podstate znamená, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané prejednávacou zásadou a s ktorou je nerozlučne spojená zásada formálnej pravdy a procesná zodpovednosť strán sporu za jeho výsledok, bol uplatnený vyšetrovací princíp a zásada materiálnej pravdy, ktorá je typická pre mimosporové konanie. Takáto neprípustná iniciatíva okresného súdu celkom zjavne vyústila do zvýhodnenia jednej z procesných strán s negatívnym dopadom na práva protistrany.
23. V danom prípade nebol dôvod na to, aby okresný súd nepostupoval podľa § 10 ods. 2 vyhlášky iba preto, že hodnotu nehnuteľnosti nemal preukázanú konkrétne ku dňu začatia poskytovania právnej služby, keďže existoval dostatočný ekvivalent v podobe kúpnej zmluvy zo 16. júna 2005, ktorú súdu predložili sťažovatelia ako žalobcovia a ktorú v spore nik relevantne nespochybnil.
24. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením okresného súdu, ktoré s poukazom na uvedené nevychádza z relevantného ustanovenia príslušného právneho predpisu vzťahujúceho sa na rozhodovanie o výške náhrady trov konania, tak došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v miere dosahujúcej ústavnoprávnu intenzitu (bod 1 výroku tohto nálezu). Pre dosiahnutie nápravy porušenia práv sťažovateľov je nevyhnutné zrušenie napadnutého uznesenia vo výroku I a vrátenie veci okresnému súdu (bod 2 výroku tohto nálezu). Okresný súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.
IV.2. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy:
25. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd vychádzal z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením a jeho zrušením sa otvára priestor na to, aby sa okresný súd po vrátení veci v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedeného práva hmotnoprávneho charakteru. V tejto časti preto ústavnej sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
V. Trovy konania
26. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej sume 3 739,68 eur za dva úkony právnej služby, ktoré im vznikli v súvislosti s ich zastupovaním právnym zástupcom.
27. Návrh na priznanie trov právneho zastúpenia ústavný súd posudzoval podľa vyhlášky, pričom sťažovateľom priznal trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia – úkon právnej služby za rok 2025, písomné podanie ústavnej sťažnosti – úkon právnej služby za rok 2025) podľa § 11, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2025 predstavuje 371 eur a režijný paušál v roku 2025 sumu 14,84 eur. Sťažovatelia žiadali priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3 739,68 eur.
Ústavný súd teda sťažovateľom, súc viazaný petitom, priznal náhradu trov konania v požadovanej výške 3 739,68 eur.
28. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu