Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 154 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (159)II. ÚS 681/2016
PDF · 182.26 KB
No categories available
II. ÚS 681/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou JAVOR – TOKÁR
advokátska kancelária, s. r. o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom Mgr. Michala Tokára, vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa
čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Galanta č. k. 25 C 11/2014-134 z 27. januára 2014 v časti týkajúcej sa výroku o náhrade
trov konania a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 154/2014-171 z 10. februára
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 11/2014-134
z 27. januára 2014 v časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania (ďalej aj „napadnutý
rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 9 Co 154/2014-171 z 10. februára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom
rozhodol, že sťažovateľka je dedičkou po poručiteľovi . Rovnako
napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporkyňu nahradiť sťažovateľke trovy
právneho zastúpenia vo výške 931,23 eur.
2.1 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov
konania podala sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie. Pri výpočte
trov právneho zastúpenia okresný súd aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci. Sťažovateľka však pri uplatnení
náhrady trov právneho zastúpenia vychádzala z hodnoty jej dedičského práva, ktorá bola
ku dňu vydania tohto rozhodnutia určená a predstavuje sumu 39 473,02 eur, nesúhlasila teda
s tvrdením okresného súdu, že v konaní pred okresným súdom išlo o vec, kde nie je možné
vyčísliť hodnotu veci, alebo ju možno vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.
Prvostupňový súd tento svoj názor podľa sťažovateľky ani nijako nezdôvodnil, čím porušil
podľa sťažovateľky jej právo na spravodlivý proces.
2.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného
súdu, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„K odvolaniu právneho zástupcu navrhovateľky proti výške priznaných trov
právneho zastúpenia je treba uviesť, že ide o konanie o určenie, či tu právo alebo právny
vzťah je alebo nie je, ide o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi, a to nielen
pre účely určenia výšky súdneho poplatku, ale aj pre účely určenia výšky náhrady trov
konania.
Určenie, že navrhovateľka je dedičkou po poručiteľovi ,
ktoré je predmetom konania, nie je peňažným plnením, ani vecou, ani právom, ktorých
hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Tento princíp platí aj pre určenie poplatkovej
povinnosti z návrhu na začatie konania, kedy podľa poznámky k položke 1 sa súdny
poplatok vyberie podľa písmena b/ tejto položky, ako v prípadoch, keď nemožno predmet
konania oceniť peniazmi. Pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi
platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa ustanovenia § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako
vecne správny podľa ustan. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil včítane správneho závislého výroku
o náhrade trov prvostupňového konania.“
3. Sťažovateľka uviedla, že už počas dedičského konania vedeného na okresnom súde
pod sp. zn. 23 D 53/2011 bola notárkou JUDr. Oľgou Melišíkovou, PhD., ako súdnou
komisárkou zistená hodnota dedičstva po poručiteľovi , a to
v sume 78 946,06 eur. Nie je preto podľa sťažovateľky pravdou, že nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
3.1 Podľa sťažovateľky ani krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne
nezdôvodnil, prečo podľa jeho názoru nie je možné vyjadriť hodnotu dedičského práva
v peniazoch, napriek tomu, že k oceneniu tohto práva došlo. Právo na priznanie primeranej
a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní
vzniknú, je podľa názoru sťažovateľky súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí,
pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a základným právom na právnu
pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny. Ak krajský súd náhradu nákladov v správnej výške
určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľke podľa jej slov nepriznal, odoprel jej
ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku.
4. Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiada, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky
vyslovil, že bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd.
Sťažovateľka žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté právoplatné
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/154/2014-171 zo dňa 10.02.2015
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 25C/11/2014-134 zo dňa
27.01.2014, v časti rozhodnutia o trovách konania, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka si v prípade úspechu uplatňuje právo na náhradu trov konania.“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K namietanému porušeniu označených ústavných práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu
7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
7.1 Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam
a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana
základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
7.2 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu právny poriadok Slovenskej
republiky pripúšťal opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť
krajský súd. Sťažovateľka využila uvedený opravný prostriedok, podala odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu
rozhodovať o napadnutom rozsudku okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný
opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci.
K namietanému porušeniu označených ústavných práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu
8 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
8.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010,
IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
8.2 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu
súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
8.3 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za
integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže
ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do
práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,
III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by
nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
9.1 V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský súd
aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy vyhlášky spôsobom, ktorý nemožno označiť
za arbitrárny, ale za jeden z možných a prípustných výkladov.
9.2 Sťažovateľka bola aj v otázke priznania náhrady trov právneho zastúpenia
úspešná a všeobecné súdy jej priznali práva na náhradu trov právneho zastúpenia. Pokiaľ sa
sťažovateľka domnieva, že priznaná náhrada trov právneho zastúpenia mala byť vo vyššej
sume, ide o otázku, ktorá spadá pod aplikáciu jednoduchého práva upravujúceho spôsob
výpočtu výšky trov právneho zastúpenia a pod otázku aplikácie konkrétnych ustanovení
vyhlášky, a nemožno teda hovoriť primárne o ústavnoprávnom aspekte danej veci (ten by
bolo možné potenciálne nachádzať napr. v prípade, ak by sťažovateľke žiadna náhrada trov
právneho zastúpenia nebola všeobecnými súdmi priznaná, hoc by vzhľadom na výsledok
konania a skutkový stav veci podľa príslušných právnych noriem priznaná mala byť.
V takom prípade by ústavný súd skúmal, či samotné rozhodnutie všeobecného súdu je
takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne
vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny).
Ako ústavný súd navyše konštatoval, odôvodnenie aplikácie konkrétnej právnej normy, pod
ktorú všeobecné súdy subsumovali otázku výpočtu výšky priznanej náhrady trov právneho
zastúpenia, bolo zo strany všeobecných súdov vzhľadom na predmet konania pred
všeobecnými súdmi (určovacia žaloba) podľa mienky ústavného súdu ústavne udržateľné.
9.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté
právne závery krajského súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,
einfaches Recht) práva. Krajský súd riadne odôvodnil svoje závery k aplikovateľnosti § 11
ods. 1 písm. a) vyhlášky a nemožno tak uvažovať o potenciálnom porušení sťažovateľkou
označených procesných ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny.
Tieto závery krajského súdu sú rovnako ústavne udržateľné, aj čo sa týka zachovania
garancií vyplývajúcich zo sťažovateľkou označených hmotných ústavných práv podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
10. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2016