Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 681/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou JAVOR – TOKÁR

advokátska kancelária, s. r. o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom Mgr. Michala Tokára, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a , základného práva podľa

čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Galanta č. k. -134 z 27. januára 2014 v časti týkajúcej sa výroku o náhrade

trov konania a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -171 z 10. februára

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. -134

z 27. januára 2014 v časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania (ďalej aj „napadnutý

rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -171 z 10. februára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom

rozhodol, že sťažovateľka je dedičkou po poručiteľovi . Rovnako

napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporkyňu nahradiť sťažovateľke trovy

právneho zastúpenia vo výške 931,23 eur.

2.1 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov

konania podala sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie. Pri výpočte

trov právneho zastúpenia okresný súd aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci. Sťažovateľka však pri uplatnení

náhrady trov právneho zastúpenia vychádzala z hodnoty jej dedičského práva, ktorá bola

ku dňu vydania tohto rozhodnutia určená a predstavuje sumu 39 473,02 eur, nesúhlasila teda

s tvrdením okresného súdu, že v konaní pred okresným súdom išlo o vec, kde nie je možné

vyčísliť hodnotu veci, alebo ju možno vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.

Prvostupňový súd tento svoj názor podľa sťažovateľky ani nijako nezdôvodnil, čím porušil

podľa sťažovateľky jej právo na spravodlivý proces.

2.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného

súdu, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„K odvolaniu právneho zástupcu navrhovateľky proti výške priznaných trov

právneho zastúpenia je treba uviesť, že ide o konanie o určenie, či tu právo alebo právny

vzťah je alebo nie je, ide o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi, a to nielen

pre účely určenia výšky súdneho poplatku, ale aj pre účely určenia výšky náhrady trov

konania.

Určenie, že navrhovateľka je dedičkou po poručiteľovi ,

ktoré je predmetom konania, nie je peňažným plnením, ani vecou, ani právom, ktorých

hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Tento princíp platí aj pre určenie poplatkovej

povinnosti z návrhu na začatie konania, kedy podľa poznámky k položke 1 sa súdny

poplatok vyberie podľa písmena b/ tejto položky, ako v prípadoch, keď nemožno predmet

konania oceniť peniazmi. Pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi

platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa ustanovenia § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako

vecne správny podľa ustan. potvrdil včítane správneho závislého výroku

o náhrade trov prvostupňového konania.“

3. Sťažovateľka uviedla, že už počas dedičského konania vedeného na okresnom súde

pod sp. zn. bola notárkou JUDr. Oľgou Melišíkovou, PhD., ako súdnou

komisárkou zistená hodnota dedičstva po poručiteľovi , a to

v sume 78 946,06 eur. Nie je preto podľa sťažovateľky pravdou, že nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

3.1 Podľa sťažovateľky ani krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne

nezdôvodnil, prečo podľa jeho názoru nie je možné vyjadriť hodnotu dedičského práva

v peniazoch, napriek tomu, že k oceneniu tohto práva došlo. Právo na priznanie primeranej

a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní

vzniknú, je podľa názoru sťažovateľky súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí,

pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa

a dodatkového protokolu a základným právom na právnu

pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny. Ak krajský súd náhradu nákladov v správnej výške

určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľke podľa jej slov nepriznal, odoprel jej

ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku.

4. Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiada, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky

vyslovil, že bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na vlastníctvo podľa ,

právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd.

Sťažovateľka žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté právoplatné

rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. -171 zo dňa 10.02.2015

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. -134 zo dňa

27.01.2014, v časti rozhodnutia o trovách konania, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka si v prípade úspechu uplatňuje právo na náhradu trov konania.“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K namietanému porušeniu označených ústavných práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

7.1 Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam

a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana

základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. , ).

7.2 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu právny poriadok Slovenskej

republiky pripúšťal opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť

krajský súd. Sťažovateľka využila uvedený opravný prostriedok, podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu

rozhodovať o napadnutom rozsudku okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný

opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku

okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci.

K namietanému porušeniu označených ústavných práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

8 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (porov. , , , ,

). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle ,

, , ).

8.2 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu

súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

8.3 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za

integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.

V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže

ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do

práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , , ,

, ).

9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by

nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

9.1 V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský súd

aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy vyhlášky spôsobom, ktorý nemožno označiť

za arbitrárny, ale za jeden z možných a prípustných výkladov.

9.2 Sťažovateľka bola aj v otázke priznania náhrady trov právneho zastúpenia

úspešná a všeobecné súdy jej priznali práva na náhradu trov právneho zastúpenia. Pokiaľ sa

sťažovateľka domnieva, že priznaná náhrada trov právneho zastúpenia mala byť vo vyššej

sume, ide o otázku, ktorá spadá pod aplikáciu jednoduchého práva upravujúceho spôsob

výpočtu výšky trov právneho zastúpenia a pod otázku aplikácie konkrétnych ustanovení

vyhlášky, a nemožno teda hovoriť primárne o ústavnoprávnom aspekte danej veci (ten by

bolo možné potenciálne nachádzať napr. v prípade, ak by sťažovateľke žiadna náhrada trov

právneho zastúpenia nebola všeobecnými súdmi priznaná, hoc by vzhľadom na výsledok

konania a skutkový stav veci podľa príslušných právnych noriem priznaná mala byť.

V takom prípade by ústavný súd skúmal, či samotné rozhodnutie všeobecného súdu je

takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne

vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny).

Ako ústavný súd navyše konštatoval, odôvodnenie aplikácie konkrétnej právnej normy, pod

ktorú všeobecné súdy subsumovali otázku výpočtu výšky priznanej náhrady trov právneho

zastúpenia, bolo zo strany všeobecných súdov vzhľadom na predmet konania pred

všeobecnými súdmi (určovacia žaloba) podľa mienky ústavného súdu ústavne udržateľné.

9.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté

právne závery krajského súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,

einfaches Recht) práva. Krajský súd riadne odôvodnil svoje závery k aplikovateľnosti § 11

ods. 1 písm. a) vyhlášky a nemožno tak uvažovať o potenciálnom porušení sťažovateľkou

označených procesných ústavných práv podľa a listiny.

Tieto závery krajského súdu sú rovnako ústavne udržateľné, aj čo sa týka zachovania

garancií vyplývajúcich zo sťažovateľkou označených hmotných ústavných práv podľa čl. 20

ods. 1 a dodatkového protokolu.

10. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2016