Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 155/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 , základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva podľa

, práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. apríla 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009

doručená sťažnosť V. Y., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva podľa

, práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky... ako dovolací súd na podklade dovolania

obvineného V. Y. rozsudkom zo dňa 07. 04. 2009, sp. zn.: vyslovil,

že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 09. 2008, sp. zn.: bol

z dôvodu uvedeného v porušený zákon a preto tento rozsudok

NS SR zrušil a zároveň zrušil aj jemu predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Bratislava

II z 10. 01. 2008, sp. zn. : .

V dôsledku vyššie uvedeného zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon trestu odňatia

slobody, uložený obvinenému V. vyššie uvedeným zrušeným rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave vo výmere 4 rokov.

V zmysle NS SR následne rozhodol uznesením zo dňa 07. 04. 2009,

sp. zn.: ... o väzbe obvineného V. Y. tak, že ho zobral z dôvodu § 71 ods. 1

písm. a) do väzby, pričom väzba sa začína dňom 07. 04. 2009 o 10.00 hod. a

vykoná sa v Ústave na výkon väzby v B.

Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol, že obvineného V. Y. nemožno prepustiť

na slobodu, lebo je u neho daný dôvod väzby podľa založený

na obave, že ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

lebo nemá stále bydlisko a tiež mu hrozí vysoký trest. Podľa NS SR táto obava trvá

a vyplýva z dôvodnej obavy, že obvinený po prepustení na slobodu ujde alebo sa bude

skrývať, pretože ako cudzinec má na území SR administratívne zakázaný pobyt, je stíhaný

za trestný čin, za ktorý mu hrozí vysoký trest a predovšetkým na území SR nemá stále

bydlisko...

Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osobná sloboda

obvineného môže byť obmedzená len vtedy, ak sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce

útek obvineného, prípadne jeho skrývanie sa, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestnému postihu za spáchaný skutok.

Európsky súd pre ľudské práva... už v rozhodnutí Labita v. Italy (rozsudok zo 6. apríla

2000, sťažnosť č. 26772/95, § 162 - 164) vyslovil, že dôvody, ktoré postačujú na vzatie

do väzby, sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými na jej ďalšie trvanie, a zároveň

kritizoval nedostatočnú špecifikáciu dôvodov väzby voči jednotlivým obvineným.

V rozhodnutí Erdem v. Germany (rozsudok z 5. júla 2001, sťažnosť č. 38321/97, § 43 - 45)

bolo predmetom kritiky ESĽP zjavné opakovanie odôvodnenia väzby vo viacerých

následných väzobných návrhoch a rozhodnutiach. Uvedené rozhodnutia ESĽP sa týkali

porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Len zopakovanie dôvodov z predchádzajúcich rozhodnutí či už Okresného súdu

Bratislava II, sp. zn.: alebo Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 5 To

11/2008, na základe ktorých bol obžalovaný V. Y. vzatý a následne držaný vo väzbe je v

prípade napadnutého uznesenia NS SR neprípustné, nedostatočné a ústavne

neakceptovateľné...

V danom prípade však nemôže ísť len o strohé zopakovanie dôvodov uvedených

v ustanovení , ale konajúci súd musí uviesť konkrétne okolnosti,

ktoré ho k rozhodnutiu o vzatí obžalovaného do väzby v danom prípade viedli. Takými

dôvodmi však rozhodne nemôže byť skutočnosť, že obžalovaný má administratívne zakázaný

pobyt na území SR, pretože v danom prípade nemožno v osobe sťažovateľa pri eventuálnom

prepustení na slobodu hovoriť o úmyselnom úteku alebo skrývaní sa. Za prípustný dôvod

väzby nemožno považovať rovnako ani skutočnosť, že sťažovateľ je občanom cudzieho štátu,

nakoľko odôvodnenie väzby o takýto dôvod je v rozopre s ustálenou judikatúrou ESĽP

a jednoznačne by sťažovateľa hrubo diskriminoval ne jeho právach, ktoré mu garantuje

SR. Dôvod, že obžalovaný nemá na území SR stále bydlisko je v danom

prípade navyše nepravdivý, keďže obžalovaný v rámci prebiehajúceho trestného konania

uvádzal svoje stále bydlisko na území SR, a to už v prípravnom konaní. Taktiež nie je možné

akceptovať dôvod uvádzaný NS SR o hrozbe vysokého trestu, keďže v danom prípade

sťažovateľovi hrozí trest odňatia slobody v maximálnom trvaní 4 rokov, nakoľko v ďalšom

priebehu konania platí zásada zákazu reformatio in peius.

Sťažovateľ tiež poukazuje na skorší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. januára 2006, v ktorom Ústavný súd podrobne definoval a určil

jednotlivé zásady a princípy pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania...

Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež pri rozhodovaní o väzbe nezobral do úvahy

v spojení s a to najmä v kontexte dĺžky trvania väzby

po nevyhnutnú dobu. Väzba sťažovateľa v predmetnom konaní trvala od 25. 06. 2006 viac

ako 27 mesiacov a znova začala plynúť od 07. 04. 2009. Je zrejmé, že z celkovo prípustnej

doby trvania väzby, ktorá je v danom prípade 36 mesiacov, obžalovaný strávil vo väzbe viac

ako 28 mesiacov, a to bez započítania trestu, ktorý vykonal približne v dĺžke 6 a pol

mesiaca. Navyše tejto väzbe predchádzala väzba v inom konaní vedenom proti

sťažovateľovi v trvaní 4 rokov. Sťažovateľovi je tak prakticky už 7 rokov (!!!) obmedzovaná

jeho osobná sloboda, a to bez jediného právoplatného rozhodnutia o jeho vine.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením zo 07. apríla 2009 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu

zaručenú v a ods. 5 , právo na slobodu zaručené

v čl. 5 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na spravodlivý proces zaručené v a v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a právo podľa Slovenskej

republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 07. apríla

2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v celkovej výške 292,38 Eur (2 úkony právnej pomoci á 115,90 Eur + 2 x 6,95 Eur režijný

paušál + 19% DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a násl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské

práva a slobody zaručené touto , ak nie sú výslovne priznané iba občanom.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: ...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest.

Podľa ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia

slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto

treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe.

Podľa dĺžka trvania väzby podľa odseku 1 alebo 2

sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že potom, ako najvyšší súd

na základe dovolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo 7. apríla 2009 zrušil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2008 z dôvodu, že ním došlo k porušeniu zákona v neprospech sťažovateľa,

ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. januára 2008, uznesením sp. zn. zo 7. apríla 2009 rozhodol o väzbe

sťažovateľa. Najvyšší súd rozhodol o väzbe sťažovateľa z dôvodu, že zanikol zákonný

podklad pre ďalší výkon trestu v trvaní 4 rokov, ktorý bol sťažovateľovi uložený zrušeným

rozsudkom krajského súdu.

V namietanom uznesení najvyšší súd vyslovil, že z dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. a) berie sťažovateľa do väzby, ktorá sa začína 7. apríla 2009

o 10.00 h a ktorá sa vykoná v Ústave na výkon väzby v B.

Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zistil, že obvineného V. Y.

nemožno prepustiť na slobodu, lebo je u neho daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)

založený na obave, že ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému

stíhaniu alebo trestu, lebo nemá stále bydlisko, a tiež mu hrozí vysoký trest. Pre tento dôvod

bola obmedzená osobná sloboda obvineného od 25. júna 2006 uznesením sudcu Okresného

súdu Dunajská Streda z 26. júna 2006, sp. zn. 4/2006 už v pôvodnom konaní, ktoré

vyústilo do teraz rozsudkom najvyššieho súdu zrušeného rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 25. septembra 2008, sp. zn. a rozsudku Okresného súdu

Bratislava II z 10. januára 2008, sp. zn. . Spomenutá obava zakladajúca väzobný

dôvod podľa trvá naďalej a vyplýva z dôvodnej obavy,

že obvinený po prepustení na slobodu ujde alebo sa bude skrývať, pretože ako cudzinec

má jednak na území Slovenskej republiky administratívne zakázaný pobyt, je stíhaný

za trestný čin za ktorý mu hrozí vysoký trest a predovšetkým na území Slovenskej republiky

nemá stále bydlisko.“

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o najvyšší súd rozhodujúci o väzbe sťažovateľa) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , ) poukazuje na to, že , ako aj

čl. 5 dohovoru obsahujú nielen jej základné hmotné, ale aj procesné atribúty práva

na osobnú slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení,

a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté v čl. 6 ods. 1

dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. Al.

v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, ) a . Z uvedeného dôvodu

ústavný súd preskúmaval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu namietaného porušenia čl. 17

ods. 2 a 5 a a 3 dohovoru, ktorého implicitnou súčasťou sú aj záruky

práva na spravodlivé súdne konanie vyjadrené v dohovoru a .

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli (, , ). Porušenie zákona

v prípade rozhodovania o väzbe preto spravidla zakladá tak porušenie čl. 17 ods. 2 a 5

, ako aj porušenie dotknutých ustanovení dohovoru.

Dohovor vo svojom čl. 5 zakotvuje právo na slobodu a bezpečnosť. Je evidentné,

že a dohovoru sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca.

Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne

priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo takéto termíny

nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody

jednotlivca. To však neznamená, že z nevyplývajú práva alebo oprávnenia

konkrétnej osoby, naopak, tieto práva sú tam zakotvené, ale je nutné vyvodzovať

ich výkladom. Potom z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi

väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby

je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,

a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

Pri posudzovaní námietok sťažovateľa z hľadiska možného porušenia jeho

základného práva vyplývajúceho z a 5 , ako aj práva podľa

a 3 dohovoru ústavný súd vychádzal predovšetkým z účelu a významu napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu. Zmyslom jeho prijatia a existencie vôbec bolo upraviť

sťažovateľov status z hľadiska jeho osobnej slobody. Pokiaľ teda v rámci dovolacieho

konania došlo k zrušeniu rozsudku vo výroku o treste, bolo namieste v súlade s príslušnými

zákonnými ustanoveniami rozhodnúť aj o väzbe sťažovateľa.

Sťažovateľ však namietal, že jeho väzba sa zakladala a zakladá vždy na totožných

skutočnostiach, čo je podľa jeho názoru v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva. V tejto súvislosti argumentoval tým, že dôvody, ktoré v počiatočnom

štádiu trestného stíhania postačujú na vzatie obvineného do väzby, sa po dlhšej dobe môžu

stať nedostatočnými. S týmto tvrdením ústavný súd zásadne súhlasí, no zároveň pripomína,

že nejde o sťažovateľov prípad. Väzba, do ktorej bol vzatý napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, sa totiž v súlade s posudzuje samostatne

a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní. Ústavný súd je presvedčený, že toto ustanovenie

je potrebné chápať doslovne. To znamená, že najvyšší súd rozhodoval o jeho vzatí

do väzby, a nie o ďalšom trvaní väzby. Rozhodoval teda o aplikácii tohto zaisťovacieho

inštitútu akoby odznova a musel vychádzať zo skutočností, ktoré mu boli známe a ktoré

v podstate ostali nezmenené. Jasná prezentácia týchto skutočností spojená s uvedením

zákonných dôvodov tvoria nespochybniteľný základ na záver o tom, že v prípade

odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nemôže ísť o abstraktnú a svojvoľnú úvahu

o potrebe uvalenia väzby na sťažovateľa.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti odvolal aj na nález ústavného súdu sp. zn.

z 18. januára 2006. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v danom

prípade došlo k vysloveniu porušenia základného práva na osobnú slobodu iného účastníka

konania pred ústavným súdom, ale na základe odlišných skutočností, aké možno nájsť

v sťažovateľovom prípade. V označenej veci nešlo o vzatie tohto účastníka konania

do väzby, ale išlo o rozhodovanie všeobecného súdu o ďalšom trvaní jeho väzby, pričom

vo veci konajúci súd sa opakovane odvolával na totožné skutkové okolnosti týkajúce sa

štátneho občianstva. Zároveň skutková situácia bola odlišná od tej sťažovateľovej,

keď spomínaný účastník konania ako štátny občan Ukrajiny aj potom, ako bolo začaté

trestné stíhanie voči osobám, s ktorými ho spájali podnikateľské aktivity, dobrovoľne

pricestoval na územie Slovenskej republiky za účelom poskytnutia súčinnosti príslušným

slovenským orgánom. Aj napriek tomu uňho úteková väzba pretrvávala dlhšiu dobu.

Ako je zrejmé, takéto skutočnosti v prípade sťažovateľa neboli zistené.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. apríla 2009 a namietaným porušením jeho základného práva

podľa a 5 a práva podľa a 3 dohovoru, logicky nezistil

ani príčinnú súvislosť medzi označeným uznesením a namietaným porušením základného

práva podľa . Toto tvrdenie vyplýva z toho, že najvyšší súd

opodstatnenosť vzatia sťažovateľa do väzby nepostavil výhradne na zistení, že ide

o cudzinca. Samozrejme, najvyšší súd uviedol skutočnosti svedčiace proti väzbe, ktoré

istým spôsobom súviseli so štátnym občianstvom sťažovateľa, ale ktoré zároveň nemožno

spájať s pozbavením jeho osobnej slobody len preto, že je cudzím štátnym príslušníkom.

Napokon splnenie ostatných zákonných predpokladov na vzatie sťažovateľa do väzby podľa

nebolo spochybnené. Podľa názoru ústavného súdu

najvyšší súd naplnenie daných zákonných predpokladov odôvodnených skutkovými

okolnosťami vo svojom rozhodnutí dostatočne obhájil.

Odôvodňujúc útekovú väzbu najvyšší súd poukázal hlavne na administratívne

zakázaný pobyt sťažovateľa na území Slovenskej republiky, na to, že v tuzemsku sťažovateľ

nemá stále bydlisko, pričom zároveň poukázal aj na rozsah trestu, ktorý mu za spáchaný

skutok hrozí. Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve v tomto smere sa rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska

sťažovateľovej námietky o neexistencii dôvodu útekovej väzby javí ako ústavne

akceptovateľné, pretože úvahy najvyššieho súdu nemožno hodnotiť ako abstraktné,

ale ako také, ktoré vychádzajú z konkrétnych skutočností, sú logické a dostatočne

odôvodnené.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už na predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2009