Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 128/05
PDF · 297.5 KB
No categories available
III. ÚS 128/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2006 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya
vo veci sťažnosti I. C., bytom Ukrajina, zastúpeného advokátom JUDr. M. V., B., pre
namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005, ktorým mu bola predĺžená lehota trvania väzby do
30. januára 2006, takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára
2005, ktorým bola lehota trvania väzby I. C. predĺžená do 30. januára 2006, p o r u š i l
jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ntv 3/2005
z 27. januára 2005, ktorým bola lehota trvania väzby I. C. predĺžená do 30. januára 2006,
z r u š u j e a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky p r i k a z u j e , aby I. C. prepustil
neodkladne z väzby na slobodu.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov
konania I. C. v sume 19 005 Sk (slovom devätnásťtisícpäť slovenských korún) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. M. V., B. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti I. C. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením sp. zn. III. ÚS 128/05 z 24. augusta 2005 Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť I. C., bytom Ukrajina
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. V., B., pre namietané porušenie
jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005, ktorým mu
bola predĺžená lehota trvania väzby do 30. januára 2006.
Predmetom konania vo veci samej je posúdenie, či predĺžením lehoty trvania
sťažovateľovej väzby do 30. januára 2006 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 3/2005
z 27. januára 2005 boli rešpektované sťažovateľom označené základné práva. Dôvodnosť
a zákonnosť ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby bude ústavný súd skúmať z hľadiska
opodstatnenosti útekovej väzby, ktorou argumentoval najvyšší súd s ohľadom
na skutočnosť, že sťažovateľ je štátnym občanom Ukrajiny.
Sťažovateľ uviedol, že v novembri 2000 vznikla spoločnosť E., spol. s r. o., B. (ďalej
len „E.“), ktorej jedným zo spoločníkov bol on a druhým V. V. M.. Podľa vyjadrenia
sťažovateľa konateľom uvedenej spoločnosti bol V. V. M.. Spoločnosť E. si krátko po
svojom vzniku prenajala od spoločnosti P., s. r. o., Ukrajina (ďalej len „P.“), loď SKIF,
ktorá od júla 2000 kotvila v bratislavskom prístave. Jediným spoločníkom a konateľom
spoločnosti P. bol sťažovateľ. Následne v decembri 2000 V. V. M. v mene spoločnosti E.
uzatvoril so S., a. s., B. zmluvu o poskytovaní služieb pri prekládke tekutých tovarov.
Sťažovateľ uviedol, že osoba, ktorá podľa predmetnej zmluvy bola oprávnená konať v mene
spoločnosti E., bol svokor V. V. M. Ing. Č. Podľa vyjadrenia sťažovateľa V. V. M. a Ing. Č.
uzatvorili v mene spoločnosti E. aj zmluvu o dodávke nafty s dodávateľom A., spol. s r. o.,
B., ako aj zmluvu o poskytovaní prepravných služieb cisternovými vozidlami. Sťažovateľ
uviedol, že neuzatvoril ani jednu z uvedených zmlúv a že nebol ani osobou oprávnenou
konať v mene týchto spoločností. V priebehu roka 2001 malo dôjsť k prečerpaniu veľkého
množstva motorovej nafty z rôznych ukrajinských lodí kotviacich v bratislavskom prístave
do nádrží lode SKIF. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mala byť následne táto nafta bez
colného konania odpredaná rôznym subjektom v rámci Slovenskej republiky. Na základe
toho malo dôjsť k skráteniu cla, dane z uhľovodíkových palív a mazív a dane z pridanej
hodnoty.
Sťažovateľ uviedol, že 3. apríla 2002 vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania
Policajného zboru v T. vzniesol proti nemu obvinenie za trestný čin skrátenia dane
a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1 a 5 zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Trestný
zákon“) a 10. januára 2005 podal naňho prokurátor obžalobu za vyššie uvedený trestný čin,
ako aj za trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 124 ods. 2 a 3 Trestného zákona. Týchto trestných
činov sa mal sťažovateľ dopustiť spolu s V. V. M., Ing. Č., ako aj ostatnými osobami.
Sťažovateľ uviedol, že nenesie zodpovednosť za spáchanie daných trestných činov, pretože
v mene spoločnosti E. nebol nikdy oprávnený konať, nikdy nebol prítomný pri prečerpávaní
nafty a ani v tejto súvislosti nedával nikomu žiadne pokyny. V čase vznesenia obvinenia
proti V. V. M. a Ing. Č. sa sťažovateľ nachádzal na Ukrajine, kde mu nebolo doručené
žiadne uznesenie o vznesení obvinenia, len dožiadania slovenských colných orgánov
o predloženie potrebných dokladov týkajúcich sa lode SKIF. Aj napriek tomu, že sťažovateľ
mal vedomosť o trestnom stíhaní spomínaných osôb, 30. mája 2002 pricestoval na
Slovensko, aby predložil požadované doklady a aby tak prispel k objasneniu veci.
Po predložení dokladov na hraničnom priechode bol príslušníkmi polície zadržaný
a predvedený pred vyšetrovateľa a na základe rozhodnutia Okresného súdu Trnava (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. Tpr 75/02 z 1. júna 2002 bol vzatý do väzby z dôvodov
uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom
(trestný poriadok) v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Trestný poriadok“).
Uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 60/03
zo 4. decembra 2003 bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe už len z dôvodu uvedeného v § 67
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Sťažovateľ namieta, že je stále vo väzbe aj napriek tomu, že V. V. M. bol z väzby
prepustený uznesením krajského súdu z 2. októbra 2003 a Ing. Č. najvyšší súd rozhodnutím
z 12. januára 2004 lehotu trvania väzby nepredĺžil a prepustil ho na slobodu. Podľa
vyjadrenia sťažovateľa boli obaja v čase prepustenia na slobodu vo väzbe už len z dôvodu
uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V súčasnosti sa vo väzbe nachádza už
len sťažovateľ, pretože najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005
predĺžil lehotu trvania jeho väzby do 30. januára 2006.
Sťažovateľ sa domnieva, že namietaným uznesením najvyššieho súdu boli porušené
ním označené základné práva, pretože najvyšší súd neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali obavu, že ujde alebo že sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému
stíhaniu alebo trestu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa najvyšší súd pri odôvodňovaní
ďalšieho trvania väzby obmedzil len na konštatovanie, že sťažovateľ je štátnym občanom
Ukrajiny, kde podniká a má trvalý pobyt, a že jeho prepustením na slobodu by bol daný
predpoklad, že ujde alebo že sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. Sťažovateľ
je toho názoru, že útekovú väzbu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nemožno
chápať výlučne ako obligatórny zaisťovací inštitút pri trestnom stíhaní cudzincov len preto,
že na Slovensku nemajú trvalý pobyt ani pracovisko. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol,
že rozhodnutie najvyššieho súdu považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože
sa neopiera o konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali útekovú väzbu.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva
podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 14
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005, ktorým mu
bola predĺžená lehota trvania väzby do 30. januára 2006. Zároveň žiadal, aby ústavný súd
namietané rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré jeho právny zástupca
vyčíslil vo výške 19 005 Sk.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd
prostredníctvom predsedu trestného kolégia, a to listom z 30. novembra 2005.
Najvyšší súd uviedol, že uznesením sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005
rozhodoval o predĺžení sťažovateľovej väzby na základe návrhu predsedu senátu krajského
súdu (ďalej len „predseda senátu“) z 19. januára 2005. Návrh predsedu senátu akceptoval
a väzbu sťažovateľa predĺžil do 30. januára 2006. Vychádzal pritom z obťažnosti veci, ktorú
predseda senátu dostatočne odôvodnil. V rámci rozhodovania o návrhu na predĺženie
sťažovateľovej väzby najvyšší súd obligatórne skúmal dôvody väzby podľa § 67 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku a dospel k záveru, že predĺženie sťažovateľovej väzby
do 30. januára 2006 je dôvodné.
Na základe týchto dôvodov najvyšší súd navrhol, aby ústavný súd sťažnosť odmietol.
Zároveň oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní veci.
Právny zástupca sťažovateľa listom zo 7. decembra 2005 súhlasil s tým, aby ústavný
súd upustil od ústneho prejednania veci.
Keďže obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci
samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ okrem iného namieta porušenie svojho základného práva
zaručeného čl. 17 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 3/2005
z 27. januára 2005.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára
2005 ústavný súd zistil, že na základe návrhu predsedu senátu, ktorý bol najvyššiemu súdu
doručený 19. januára 2005, senát najvyššieho súdu predĺžil sťažovateľovi väzbu
do 30. januára 2006. Návrhom na predĺženie lehoty trvania väzby predseda senátu žiadal
jej predĺženie z dôvodu obsiahnutého v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Podľa
návrhu predsedu senátu „dôvody väzby obvineného s poukazom na ustanovenie § 67 ods. 1
písm. a) Tr. por. naďalej trvajú, pričom jeho prepustením z väzby na slobodu by mohlo byť
zmarené dosiahnutie účelu trestného konania“. Vyhoviac návrhu predsedu senátu najvyšší
súd v uznesení sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005 svoj „záver o trvaní dôvodov“
sťažovateľovej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odôvodnil nasledovne:
„Naďalej je daná dôvodná obava, že v prípade prepustenia trestne stíhaného občana
Ukrajiny z väzby na slobodu, by tento ušiel z územia Slovenskej republiky s úmyslom
a v snahe účinne sa vyhnúť trestnému stíhaniu. Tento štátny občan Ukrajiny má naviac
vo svojom domovskom štáte zamestnanie a trvalý pobyt.“
Podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde alebo sa bude
skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť
hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko.
Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osobná sloboda obvineného môže
byť obmedzená len vtedy, ak sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce útek obvineného,
prípadne jeho skrývanie sa, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestnému postihu
za spáchaný skutok.
Dôvodná obava úteku spočívajúca v tom, že sťažovateľ je štátnym občanom
Ukrajiny, kde má trvalé bydlisko a zamestnanie, nie je podľa názoru ústavného súdu
dostatočným dôvodom pre jeho ďalšie držanie vo väzbe, ktorá v jeho prípade začala plynúť
od 30. mája 2002 na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tpr 75/02 z 1. júna 2002.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) už v rozhodnutí Labita v. Italy
(rozsudok zo 6. apríla 2000, sťažnosť č. 26772/95, § 162 – 164) vyslovil, že dôvody, ktoré
postačujú na vzatie do väzby, sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými na jej ďalšie
trvanie, a zároveň kritizoval nedostatočnú špecifikáciu dôvodov väzby voči jednotlivým
obvineným. V rozhodnutí Erdem v. Germany (rozsudok z 5. júla 2001, sťažnosť
č. 38321/97, § 43 – 45) bolo predmetom kritiky ESĽP zjavné opakovanie odôvodnenia
väzby vo viacerých následných väzobných návrhoch a rozhodnutiach. Uvedené rozhodnutia
ESĽP sa týkali porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Ústavný súd je toho názoru, že pod argumentáciu ESĽP obsiahnutú v uvedených
rozhodnutiach možno subsumovať aj sťažovateľov prípad, keď najvyšší súd v uznesení
z 27. januára 2005 po dvoch rokoch a ôsmich mesiacoch od vzatia sťažovateľa do väzby
konštatoval, že ďalšie trvanie jeho väzby z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku je opodstatnené, pričom svoj právny názor odôvodnil tým, že ide
o štátneho občana Ukrajiny, čím je daná dôvodná obava, že jeho prepustením na slobodu
by opustil územie Slovenskej republiky a vyhýbal by sa tak trestnému stíhaniu alebo trestu.
Zdôraznil, že sťažovateľ má na Ukrajine trvalý pobyt a tiež zamestnanie.
Základné princípy, ktoré sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej vrátane
nebezpečia úteku ako väzobného dôvodu, sú obsiahnuté napr. vo významných rozsudkoch
ESĽP vo veciach Wemhoff v. Nemecko (27. jún 1968, séria A, č. 7), Neumeister
v. Rakúsko (27. jún 1968, séria A, č. 8), Stögmüller v. Rakúsko (10. november 1969,
séria A, č. 9) a Letellier v. Francúzsko (26. jún 1991, séria A, č. 207), pričom ústavný súd
ich v náleze sp. zn. III. ÚS 38/01 zhrnul nasledovne:
1. Záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie
verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého
výkonu spravodlivosti, vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca.
Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí
byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami
štátu a právom na osobnú slobodu.
2. Úlohou súdu je, aby uviedol okolnosti, ktoré ho viedli k pozbaveniu osobnej
slobody jedinca formou väzby.
Dôvody pre väzbu musia byť významné a dostatočné.
Súd má vo svojom rozhodnutí uviesť argumenty pre a proti existencii verejného
záujmu, ktorý odôvodňuje – s náležitým zreteľom aj na princíp prezumpcie neviny –
odchýlenie sa od pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca.
3. Nebezpečenstvo úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej
skutočnosti (napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť
založené na súhre okolností.
Do úvahy treba vziať viaceré významné faktory, akými sú napr. charakter stíhanej
osoby, jej morálka, domov, zamestnanie, majetkové pomery, rodinné vzťahy, všetky
druhy väzieb s krajinou (v ktorej je stíhaná) a pod. Vzájomné posúdenie môže buď
potvrdiť existenciu nebezpečenstva úteku, alebo znížiť ho do takej miery, že väzbu
neopodstatňuje.
4. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania
osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť z nej prepustená).
Pre poznanie zámeru zmluvných strán obsiahnutého v dohovore je potrebné
zdôrazniť zásady obsiahnuté v odporúčaní k dohovoru:
a) súc považovaný za nevinného, žiaden obvinený nesmie byť vzatý do väzby, pokiaľ
to okolnosti jasne nevyžadujú; väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie,
nemôže byť nikdy obligatórna a ani použitá za účelom potrestania (zásada 1),
b) väzba môže byť nariadená, iba ak existuje dôvodné podozrenie, že osoba, o ktorú
ide, spáchala stíhaný trestný čin a pokiaľ sú dané presvedčivé dôvody („substantial
reasons“), že jeden alebo viaceré z nasledovných titulov existujú:
- nebezpečenstvo jej úteku... (zásada 3),
c) pri posudzovaní, či má byť väzba nariadená, súdny orgán má brať zreteľ
na okolnosti prejednávanej veci a osobitne na nasledovné skutočnosti, ktoré môžu byť
významné:
- povaha a závažnosť stíhaného trestného činu,
- závažnosť usvedčujúcich dôkazov,
- očakávaný trest v prípade uznania viny,
- charakter, doterajší život, osobné a sociálne pomery stíhanej osoby a osobitne
jej spoločenské väzby,
- správanie stíhanej osoby, najmä ako si splnila povinnosti, v prípade, ak už bola
v minulosti trestne stíhaná (zásada 5),
d) väzba nemá byť nariadená, pokiaľ by pozbavenie osobnej slobody
bolo neprimerané povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň možno uložiť
(zásada 7),
e) pokiaľ je väzba nariadená, v rozhodnutí majú byť uvedené tak výstižne, ako je to
možné, podstata obvinenia a zásadné dôvody (zásada 8),
f) vždy, keď môže byť väzba nariadená (v súlade s požadovanými zásadami), súdny
orgán má zvážiť, či výkon väzby môže byť nahradený uložením alternatívnych opatrení
(zásada 9),
g) pri skúmaní, či väzba môže byť nahradená, súdny orgán má vziať do úvahy všetky
dostupné alternatívne opatrenia, ktoré môžu zahŕňať nasledovné:
- sľub trestne stíhanej osoby, že sa dostaví podľa potreby pred súdny orgán a nebude
mariť výkon spravodlivosti,
- poskytnutie peňažnej alebo inej záruky trestne stíhanou osobou so zreteľom
na jej pomery,
- poskytnutie ručenia a iné (zásada 15).
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nerešpektoval relevantné princípy a zásady,
ktorými sa riadi ESĽP pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania, pretože
v namietanom prípade dôsledne neskúmal skutočnosti svedčiace pre a proti ďalšiemu
trvaniu väzby.
Najvyšší súd namietaným uznesením rozhodol o ďalšom trvaní sťažovateľovej
väzby, ale jeho uznesenie v danom prípade nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
o väzbe zakotvené v § 68 ods. 1 druhej vete Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodnutie
o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. Naviac, ak sa súd rozhodne trestne
stíhanú osobu naďalej držať vo väzbe, jeho rozhodnutie musí byť založené na konkrétnych
skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.
Keďže najvyšší súd rozhodol o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby len na základe
abstraktnej úvahy (že je štátnym občanom Ukrajiny a že prepustením na slobodu je daný
predpoklad, že opustí územie Slovenskej republiky a vyhne sa tým trestnému stíhaniu alebo
trestu), sťažovateľ niesol väčšiu obetu pre naplnenie záujmov štátu, ako bolo možné
od neho požadovať (bola narušená primeraná a spravodlivá rovnováha medzi záujmami
štátu a právom na osobnú slobodu jedinca), a tým došlo k porušeniu jeho základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Obdobný záver ústavného súdu je obsiahnutý už v jeho
náleze sp. zn. III. ÚS 38/01, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.
V súvislosti s vysloveným porušením základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
je ústavný súd toho názoru, že zatiaľ čo najvyšší súd postavil útekovú väzbu sťažovateľa
na abstraktnej úvahe, že u sťažovateľa ako ukrajinského štátneho občana možno dôvodne
predpokladať, že prepustením na slobodu sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu alebo trestu,
práve u sťažovateľa možno dôvodne predpokladať opak.
Toto tvrdenie ústavného súdu je založené na okolnostiach, za akých sťažovateľ
pricestoval na územie Slovenskej republiky, a to aj napriek vedomosti, že osoby, s ktorými
ho spájali podnikateľské aktivity, sú trestne stíhané slovenskými orgánmi činnými
v trestnom konaní. Najvyšší súd však dané okolnosti nebral do úvahy, neakceptoval
skutočnosť, že sťažovateľ dobrovoľne prekročil hranice Slovenskej republiky za účelom
predloženia dokladov slovenským colným orgánom, pričom z uvedeného možno vyvodiť
predpoklad, že v prípade potreby by sťažovateľ bol k dispozícii slovenským orgánom
činným v trestnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu táto domnienka zoslabuje
argumenty svedčiace v prospech útekovej väzby a najvyšší súd sa s nimi ani náležite
nevysporiadal.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd takýmto obmedzeným prístupom voči
sťažovateľovi porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu),
pretože sťažovateľ mal a aj v súčasnej dobe má ako cudzí štátny príslušník právo požívať na
území Slovenskej republiky základné právo na osobnú slobodu tak ako aj ostatní štátni
občania Slovenskej republiky (čl. 52 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy). Keďže sa naňho vzťahuje
aj prezumpcia neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy), znamená to, že pokiaľ nebol uznaný vinným,
má sa s ním zaobchádzať ako s nevinným (obdobne III. ÚS 38/01).
Argumentácia najvyššieho súdu, ktorý vo svojom vyjadrení z 30. novembra 2005
uviedol, že pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby rozhodoval
v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ako aj s prihliadnutím na okolnosti
uvádzané predsedom senátu v návrhu na predĺženie väzby, ho nezbavuje ústavnej
zodpovednosti za dodržiavanie základných práv a slobôd, a to aj osôb, ktoré sú v konaní
obvinené.
2. Ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
práva podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 14 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005, nevyhovel.
Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
z dôvodu, že pri odôvodňovaní sťažovateľovej väzby najvyšší súd vychádzal z abstraktnej
úvahy, a nie z konkrétnych skutočností, nepovažoval za potrebné skúmať napadnuté
uznesenie z hľadiska porušenia ďalších sťažovateľom označených práv (bod 4 výroku
nálezu).
3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,
kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2
ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005, vo výroku
tohto nálezu označené porušenie vyslovil, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil,
pričom vzhľadom na potrebu ochrany záujmov ústavnosti najvyššiemu súdu prikázal,
aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu.
Ako už ústavný súd vyššie uviedol, obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 2
ústavy je okrem iného aj právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe
rozhodnutia sudcu alebo súdu. Ak ústavný súd pri plnení svojej základnej funkcie ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy zistí, že napadnuté súdne rozhodnutie o väzbe nie je ústavne
akceptovateľné (a preto popri vyslovení porušenia práva musí byť aj zrušené) a navyše
trvajúca väzba je založená len na abstraktnej úvahe a nevychádza z konkrétnych skutkových
okolností, čím nie je daný zákonný dôvod väzby (a teda ani ústavne udržateľný titul väzby),
ochrana ústavnosti vyžaduje aj príkaz na neodkladné prepustenie sťažovateľa z väzby
na slobodu. V čase rozhodovania ústavného súdu bol sťažovateľ aj naďalej vo väzbe
z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, teda porušovanie jeho
základného práva aj naďalej trvalo, a preto bolo nevyhnutné tento stav porušovania práv
sťažovateľa ukončiť jeho prepustením z väzby na slobodu [(obdobne III. ÚS 199/05),
bod 2 výroku nálezu].
Sťažovateľ žiadal uhradiť trovy právneho zastúpenia.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Právny zástupca sťažovateľa v doplnení sťažnosti zo 4. júla 2005 vyčíslil trovy
právneho zastúpenia vo výške 19 005 Sk, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane
prvej porady s klientom vo výške 5 002 Sk, štúdium spisu na krajskom súde 28. júna 2005
v trvaní 3 hodín vo výške 5 002 Sk, spracovanie a podanie návrhu vo výške 5 002 Sk. Podľa
§ 15 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) vyúčtoval náhradu hotových výdavkov
účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb
(poštovné a miestna preprava 150 Sk, cestovné výdavky v súvislosti s vykonanou cestou
do miesta sídla krajského súdu 28. júna 2005 a Ústavu na výkon väzby L. 29. júna 2005 vo
výške 1 849 Sk). Podľa § 15 písm. b) a § 17 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyúčtoval
aj náhradu za stratu času na cestu z B. do T. a späť (2 x 1 hodina) a na cestu z B. do L.
a späť (2 x 35 minút) spolu vo výške 2 000 Sk.
Podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach
zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.
Predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd – je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2004 bola
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk.
Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, štúdium spisu v trvaní 3 hodín a podanie návrhu
5 002 Sk za každý úkon. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o náročné úkony, ktoré
si vyžadovali znalosť cudzieho jazyka, ústavný súd pri týchto úkonoch zvýšil základnú
sadzbu odmeny na dvojnásobok.
Podľa § 15 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ústavný súd priznal právnemu
zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov
účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, a to
na telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 150 Sk a na cestovné výdavky
vo výške 1 849 Sk. Výpočet cestovných výdavkov ústavný súd realizoval podľa ustanovenia
§ 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (ďalej len „zákon o cestovných
náhradách“) a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
č. 198/2003 Z. z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel
pri pracovných cestách (ďalej len „opatrenie ministerstva“).
Podľa § 7 ods. 2 zákona o cestovných náhradách sumu základnej náhrady pre
jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné cestné motorové vozidlá podľa odseku 1
ustanoví opatrenie, ktoré vydá ministerstvo (...).
Podľa § 7 ods. 4 písm. b) zákona o cestovných náhradách náhrada za spotrebované
pohonné látky patrí zamestnancovi podľa cien pohonných látok platných v čase použitia
cestného motorového vozidla, prepočítaných podľa spotreby pohonných látok uvedenej
v technickom preukaze cestného motorového vozidla takto: ak je v technickom preukaze
cestného motorového vozidla uvedená spotreba podľa slovenskej technickej normy
aj predpisu EHK alebo len podľa predpisu EHK, na výpočet sa použije spotreba podľa
predpisu EHK vypočítaná aritmetickým priemerom (...).
Podľa § 1 písm. b) opatrenia ministerstva suma základnej náhrady za každý 1 km
jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá je 5,40 Sk. Podľa vyššie uvedenej právnej úpravy
výška cestovnej náhrady a náhrady za spotrebované pohonné hmoty predstavuje celkom
1 849 Sk, základná náhrada je 1 264 (5,40 x 234 km) a náhrada za spotrebované pohonné
hmoty predstavuje 585 Sk (priemerná spotreba podľa EHK je 6,6 litra na 100 km).
Podľa § 15 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. advokát má popri nároku na odmenu
aj nárok na náhradu za stratu času.
Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pri úkonoch právnej služby
vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto
miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny
výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Ústavný súd rozhodol aj o náhrade
za stratu času štyroch hodín (ôsmich polhodín) stráveného cestou z B. do T. a späť a z B. do
L. a späť spolu vo výške 2 000 Sk (15 008 : 60 = 250; 250 x 8 = 2 000 Sk).
Na základe ustanovenia § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ústavný súd rozhodol
o náhrade výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu, t. j. 150 Sk.
Vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa podľa ustanovenia
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 tohto zákona
(ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy),
uložil najvyššiemu súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu
vo výške 19 005 Sk (bod 3 výroku nálezu).
Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku
tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2006