Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 180 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (185)III. ÚS 38/01
PDF · 263.62 KB
No categories available
III. ÚS 38/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte vo veci podnetu na začatie konania M. T.,
bytom H., Česká republika, toho času v Ústave na výkon väzby v L., zastúpeného
advokátom JUDr. D. K., Advokátska kancelária, S., pre porušenie jeho práva podľa čl. 17
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To
13/01 z 12. januára 2001 a sp. zn. 3 To 69/01 z 8. marca 2001 na neverejnom zasadnutí
konanom 11. októbra 2001 takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Trnave uzneseniami sp. zn. 3 To 13/01 z 12. januára 2001
a sp. zn. 3 To 69/01 z 8. marca 2001, ktorými rozhodol o väzbe M. T., p o r u š i l jeho
právo podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa prostredníctvom
svojho právneho zástupcu obrátil o ústavnú ochranu M. T. (ďalej len „navrhovateľ“)
podaním z 25. januára 2001 označeným ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným
súdom SR podľa § 18 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.“
Toto podanie doplnil na výzvu ústavného súdu alebo z vlastnej iniciatívy ďalšími
podaniami zo 7. februára, 26. marca, 24. apríla, 29. mája a 26. júna 2001. Pripojil k nim aj
viaceré dôkazy vzťahujúce sa na jeho trestnú vec, najmä podania a rozhodnutia týkajúce sa
väzby.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 38/01-12 zo 4. apríla 2001 prijal na ďalšie
konanie podnet navrhovateľa týkajúci sa porušenia jeho práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 To 13/01 z 12. januára 2001 (ďalej len „uznesenie z 12. januára
2001“), pričom uznesením č. k. III. ÚS 38/01-27 z 24. mája 2001 pripustil rozšírenie
podnetu na začatie konania o namietané porušenie práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5
ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 69/01 z 8. marca 2001 (ďalej len „uznesenie
z 8. marca 2001“).
Podstatou podaní navrhovateľa, ktorými namieta porušenie jeho práva podľa čl. 17
ods. 5 ústavy, je tvrdenie, že v trestnej veci vedenej proti nemu – pre skutok právne
kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo k trestnému činu nedovoleného prekročenia štátnej
hranice podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona – zo strany
Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Skalici (pod sp. zn. ČVS: OUV-8/2001)
je dôvodom jeho vzatia do väzby a držania v nej na základe uznesení krajského súdu
z 12. januára a 8. marca 2001 z titulu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku len
veľmi nesprávna fikcia, že sa ako český občan nemusí dostavovať na predvolania orgánov
činných v trestnom konaní. Navrhovateľ sa necíti byť vinným zo spáchania stíhanej trestnej
činnosti, pričom tvrdí, že nie je daná ani žiadna konkrétna skutočnosť nasvedčujúca tomu,
že by ušiel alebo sa skrýval. Naopak, pred vzatím do väzby vôbec takto nekonal, ale
dobrovoľne sa dostavil z Českej republiky aj na verejné zasadnutie krajského súdu
12. januára 2001. Zdôraznil tiež, že krajský súd uznesením z 8. marca 2001, ktorým
zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, argumentoval len jeho cudzou
štátnou príslušnosťou, pričom nebral do úvahy ani zloženie peňažnej záruky a v celom
uznesení sa s touto otázkou nielenže nevysporiadal, ale ju ani nespomenul.
Navrhovateľ predovšetkým navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že: „Krajský súd
v Trnave uzneseniami 3 To 13/01 zo dňa 12. 1. 2001 a 3 To 69/01 z 8. 3. 2001 porušil
právo M. T. priznané v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR na osobnú slobodu.“
Krajský súd sa vyjadril k podaniam navrhovateľa len veľmi stručne listami
podpredsedníčky z 23. apríla a 14. mája 2001. V podstate odkázal na dôvody uvedené
v odôvodneniach uznesení z 12. januára a 8. marca 2001 a v súlade s nimi navrhol podnetu
navrhovateľa nevyhovieť.
Pretože ako navrhovateľ, tak aj krajský súd súhlasili s upustením od verejného
ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej a ústavný súd bol taktiež názoru, že od
tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol o prijatom podnete
v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom
zasadnutí.
II.
Z podkladov, ktoré boli ústavnému súdu zaslané účastníkmi konania (navrhovateľ
a krajský súd) a Okresným súdom v Skalici (ďalej len „okresný súd“), vyplývajú
nasledovné skutkové zistenia.
Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Skalici
sp. zn. ČVS: OUV-8/2001 z 8. januára 2001 došlo k vzneseniu obvinenia proti piatim
osobám vrátane navrhovateľa pre skutok právne kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo
k trestnému činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1
a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Podľa výroku uznesenia sa mal navrhovateľ 7. januára
2001 zúčastniť ako vodič osobného motorového vozidla značky Mazda akcie ilegálneho
prevozu cudzích štátnych príslušníkov (Vietnamu, Indie, Nepálu a Pakistanu) zo Slovenskej
republiky do Českej republiky, avšak bol príslušníkmi polície v Holíči tohto dňa zadržaný.
Dňa 9. januára 2001 rozhodovala sudkyňa okresného súdu o návrhu okresného
prokurátora z 8. januára 2001 na vzatie navrhovateľa do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku.
Navrhovateľ pri výsluchu poprel, že by si bol vedomý dopustenia sa trestnej činnosti,
ktorá mu je kladená za vinu. Tiež uviedol, že sa zdržuje na adrese svojho trvalého bydliska,
pracuje ako vodič A. H., nebol doposiaľ trestaný, je ženatý, má dve deti (podľa údajov pri
výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 8. januára 2001 narodené v rokoch 1984 a 1986) a je
živiteľ rodiny, pretože manželka 2 roky nepracuje (nemôže zohnať prácu). Sudkyni dal
sľub, že povedie riadny život, splní všetky povinnosti a dodrží všetky obmedzenia, ktoré mu
budú uložené.
Sudkyňa okresného súdu 9. januára 2001 po výsluchu navrhovateľa uznesením
sp. zn. Tp 01/01 podľa § 68 ods. 2 Trestného poriadku nevyhovela návrhu okresného
prokurátora na vzatie navrhovateľa do väzby (nezistila dôvody väzby), podľa § 77 ods. 2
Trestného poriadku ho prepustila zo zadržania na slobodu a podľa § 73 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku prijala jeho písomný sľub.
Keďže prokurátor prítomný na výsluchu podal po vyhlásení uznesenia proti nemu
sťažnosť, sudkyňa prítomným oznámila, že verejné zasadnutie krajského súdu o tejto
sťažnosti sa bude konať 12. januára 2001 o 11.30 h na krajskom súde na č. dv. 109 v senáte
3 To.
Podľa tvrdenia navrhovateľa po prepustení zo zadržania išiel domov do H. a na
verejné zasadnutie krajského súdu sa dostavil (napriek varovaniam svojich známych).
Krajský súd na verejnom zasadnutí 12. januára 2001 uznesením okrem iného zrušil
napadnuté uznesenie okresného súdu týkajúce sa navrhovateľa podľa § 149 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku a podľa § 68 z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
ho vzal do väzby.
Ohľadne obvinenia navrhovateľa poukázal na výpoveď ďalšieho spoluobvineného
(S. T.), z ktorej vyplýva, že všetci obvinení vedeli o tom, čo majú robiť, a mali podrobné
inštrukcie o tom, kto čo má robiť.
K prokurátorom navrhovaným dôvodom väzby navrhovateľa v odôvodnení svojho
uznesenia krajský súd uviedol toto: „Pokiaľ ide o obvineného M. T., z obsahu spisu krajský
súd zistil, že sa jedná o občana ČR, ktorý je síce riadne zamestnaný a má i riadny trvalý
pobyt, avšak vzhľadom na skutočnosť, že ide o cudzieho štátneho príslušníka je daná
dôvodná obava, že by tento mohol mariť priebeh vyšetrovania a vrátiť sa na územie ČR,
čím u obvineného podľa názoru krajského súdu je daný dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1
písm. a) Tr. por.
Pokiaľ ide o dôvod väzby u tohto obvineného v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por.
tak ako to navrhoval krajský prokurátor je potrebné uviesť, že tento dôvod krajský súd
nevzhľadal, nakoľko ako vyplýva z obsahu spisu obvinený M. T. je riadne zamestnaný.“
Podaním z 19. januára 2001 navrhovateľ požiadal okresný súd prostredníctvom
svojho obhajcu o prepustenie z väzby na slobodu v spojení s ponukou záruky a tiež aj
peňažnej záruky.
Argumentoval predovšetkým tým, že keďže krajský súd nepovažoval jeho sľub za
dostatočný a vzal ho do väzby (navrhovateľ je však toho názoru, že v jeho prípade nie je
daný dôvod väzby), ponúkol ďalšie dva inštitúty, ktorými možno nahradiť väzbu. Predložil
teda v zmysle § 73 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ponuku záruky za jeho ďalšie
správanie a za to, že sa dostaví k orgánom činným v trestnom konaní a vopred oznámi
vzdialenie sa z miesta pobytu (zo strany spoluobčana M. S.), a podľa § 73a Trestného
poriadku ponuku na zloženie peňažnej záruky, pričom túto by mala realizovať jeho
manželka D. T., ktorá bola oboznámená s podstatou jeho obvinenia a s dôvodom väzby.
Po tom, čo sudkyňa okresného súdu určila opatrením z 31. januára 2001 výšku
peňažnej záruky na sumu 50.000,- Sk a táto bola na účet okresného súdu zložená, sudkyňa
uznesením sp. zn. Tp 1/01 z 8. februára 2001 peňažnú záruku prijala podľa § 73a ods. 1
Trestného poriadku a navrhovateľa prepustila z väzby na slobodu, pričom mu uložila
povinnosť oznámiť vyšetrovateľovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu.
Pretože okresný prokurátor podal proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote sťažnosť,
navrhovateľ z väzby prepustený nebol a o podanej sťažnosti rozhodoval krajský súd.
Tento uznesením z 8. marca 2001 podľa § 149 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
zrušil napadnuté uznesenie a žiadosť navrhovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
zamietol podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že už v uznesení
z 12. januára 2001 podrobne uviedol všetky konkrétne skutočnosti, ktoré zakladali dôvody
väzby, pričom okresnému súdu vytkol, že náležitým spôsobom nezvážil všetky okolnosti
prípadu, na základe čoho potom rozhodol o prepustení z väzby na slobodu.
K väzobnému dôvodu navrhovateľa uviedol toto: „Pokiaľ ide o obvineného M. T.
taktiež okresný súd nezvážil skutočnosť, že v osobe obvineného ide o cudzieho štátneho
príslušníka, ktorý v prípade vrátenia sa do miesta trvalého bydliska nie je povinný
rešpektovať zákony Slovenskej republiky a u tohoto obvineného hrozí obava, že v prípade
jeho prepustenia na slobodu by sa tento na územie SR už nevrátil, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu.“
Navrhovateľ požiadal naposledy o prepustenie z väzby na slobodu 23. apríla 2001.
V uvedený deň bol na hlavnom pojednávaní rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 22/01-304
oslobodený spod obžaloby podľa § 226 písm. a) Trestného poriadku a uznesením
sp. zn. 1 T 22/01 prepustený z väzby na slobodu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku.
Keďže prokurátor prítomný na hlavnom pojednávaní podal po vyhlásení rozsudku
a uznesenia proti nim opravné prostriedky (odvolanie a sťažnosť), navrhovateľ z väzby
prepustený nebol.
Krajský súd uznesením č. k. 5 To 110/01-62 z 26. júna 2001 zrušil podľa § 258
ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku napadnutý rozsudok aj ohľadne navrhovateľa
a podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Krajský súd v ten istý deň uznesením sp. zn. 5 To 107/01 zrušil aj napadnuté
uznesenie okresného súdu o prepustení navrhovateľa z väzby na slobodu a jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol (§ 149 ods. 1 písm. a), resp. § 72 ods. 2
Podľa informácií, ktoré má ústavný súd k dispozícii, trestná vec navrhovateľa nebola
doposiaľ právoplatne skončená a nebol z väzby prepustený na slobodu.
III.
Navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,
ktorý znie: „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na
základe rozhodnutia súdu.“
Toto ustanovenie určuje základné podmienky pozbavenia osobnej slobody, ktorá je
ústavne zaručená (čl. 17 ods. 1 ústavy), formou väzby. Väzba je v zmysle čl. 17 ods. 2
ústavy jedným z ústavne akceptovateľných spôsobov pozbavenia osobnej slobody
v trestnom konaní (III. ÚS 79/00), kde rozhodujú všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy).
Keďže podstatou námietok navrhovateľa je dôvod jeho vzatia a držania vo väzbe,
ústavný súd sa pri svojom posudzovaní sústredil najmä na obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy z hľadiska dôvodu väzby ustanoveného zákonom a jeho interpretáciu
a aplikáciu zo strany krajského súdu v uzneseniach z 12. januára a 8. marca 2001.
Navrhovateľ bol vzatý do väzby uznesením krajského súdu z 12. januára 2001 a jeho
držanie vo väzbe bolo potvrdené ďalším uznesením krajského súdu z 8. marca 2001,
v oboch prípadoch z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (zákon
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov).
Podľa citovaného ustanovenia obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu
konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak
vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak
nemá stále bydlisko.
Uznesenie, ktorým sa rozhoduje o väzbe, musí obsahovať ako všeobecné, tak aj
osobitné náležitosti uznesenia podľa § 134, resp. § 68 ods. 1 Trestného poriadku.
Napr. podľa § 134 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý sa týka odôvodnenia uznesenia,
v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, najmä uviesť skutočnosti,
ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými
sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na
podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.
V zmysle § 68 ods. 1 Trestného poriadku sa rozhodnutie o väzbe musí odôvodniť aj
skutkovými okolnosťami.
V prípade, ak je daný väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku,
väzba môže byť nahradená zárukou alebo sľubom, resp. peňažnou zárukou za podmienok
ustanovených v § 73 a § 73a Trestného poriadku.
Obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z hľadiska dôvodu väzby podľa
§ 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, však ústavný súd musí posudzovať nielen podľa
príslušných ustanovení Trestného poriadku, prípadne aktuálnej vnútroštátnej judikatúry, ale
aj s prihliadnutím na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky (obdobne pozri napr.
PL. ÚS 5/93, II. ÚS 94/95, II. ÚS 28/96 a II. ÚS 48/97) vrátane záväzkov pri ochrane práva
jedinca na slobodu a bezpečnosť.
V týchto súvislostiach sú významné najmä znenie čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“; pozri Oznámenie
Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) a Odporučenie č. R/80/11 Výboru
ministrov Rady Európy z 27. júna 1980 o väzbe (ďalej len „Odporučenie“).
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru prípustným prípadom pozbavenia slobody je
„zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred
príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní“.
Tu je však potrebné upozorniť, že oficiálny slovenský preklad čl. 5 ods. 1 písm. c)
Dohovoru po druhej spojke „alebo“ nevystihuje náležite jeho originálnu anglickú verziu.
Podľa tejto verzie zmysel po druhej spojke „alebo“ je nasledovný: „ak je to dôvodne
považované za nevyhnutné („when it is reasonably considered necessary ...“) zabrániť jej
v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.“ Významu „ak je to dôvodne
považované za nevyhnutné ...“ napokon zodpovedá aj originálna verzia tejto časti textu čl. 5
´
ods. 1 písm. c) Dohovoru v jazyku francúzskom („quil y a des motifs raisonnables de croire ´ ala nécessité ...“).
Z označeného ustanovenia Dohovoru teda vyplýva, že obava z úteku osoby je
akceptovateľným dôvodom pre jej vzatie do väzby a držanie v nej, obdobne ako pri tzv.
útekovej väzbe podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Základné princípy, ktoré sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej vrátane
nebezpečia úteku ako väzobného dôvodu, sú obsiahnuté napr. vo významných rozsudkoch
ESĽP vo veciach Wemhoff v. Nemecko (27. jún 1968, séria A, č. 7), Neumeister v.
Rakúsko (27. jún 1968, séria A, č. 8), Stögmüller v. Rakúsko (10. november 1969, séria A,
č. 9) a Letellier v. Francúzsko (26. jún 1991, séria A, č. 207), pričom ich možno zhrnúť
nasledovne:
1. Záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie
verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého
výkonu spravodlivosti, vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca.
Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí
byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami
štátu a právom na osobnú slobodu.
2. Úlohou súdu je, aby uviedol okolnosti, ktoré ho viedli k pozbaveniu osobnej
slobody jedinca formou väzby.
Dôvody pre väzbu musia byť významné a dostatočné.
Súd má vo svojom rozhodnutí uviesť argumenty pre a proti existencii verejného
záujmu, ktorý odôvodňuje – s náležitým zreteľom aj na princíp prezumpcie neviny –
odchýlenie sa od pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca.
3. Nebezpečie úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti
(napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť založené na
súhre okolností.
Do úvahy treba vziať viaceré významné faktory, akými sú napr. charakter stíhanej
osoby, jej morálka, domov, zamestnanie, majetkové pomery, rodinné vzťahy, všetky druhy
väzieb s krajinou (v ktorej je stíhaná) a pod. Vzájomné posúdenie môže buď potvrdiť
existenciu nebezpečia úteku, alebo znížiť ho do takej miery, že väzbu neopodstatňuje.
4. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania
osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť z nej prepustená).
Odporučenie je jednak prameňom pre zistenie zámerov zmluvných strán Dohovoru
a tiež významnou pomôckou pri jeho výklade.
Z tohto Odporučenia treba uviesť najmä nasledujúce významné zásady:
a) súc považovaný za nevinného, žiaden obvinený nesmie byť vzatý do väzby, pokiaľ
to okolnosti jasne nevyžadujú; väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie,
nemôže byť nikdy obligatórna a ani použitá za účelom potrestania (zásada 1),
b) väzba môže byť nariadená, iba ak existuje dôvodné podozrenie, že osoba, o ktorú
ide, spáchala stíhaný trestný čin a pokiaľ sú dané presvedčivé dôvody („substantial
reasons“), že jeden alebo viaceré z nasledovných titulov existujú:
- nebezpečie jej úteku ... (zásada 3),
c) pri posudzovaní, či má byť väzba nariadená, súdny orgán má brať zreteľ na
okolnosti prejednávanej veci a osobitne na nasledovné skutočnosti, ktoré môžu byť
významné:
- povaha a závažnosť stíhaného trestného činu,
- závažnosť usvedčujúcich dôkazov,
- očakávaný trest v prípade uznania viny,
- charakter, doterajší život, osobné a sociálne pomery stíhanej osoby a osobitne jej
spoločenské väzby,
- správanie stíhanej osoby, najmä ako si splnila povinnosti, v prípade, ak už bola
v minulosti trestne stíhaná (zásada 5),
d) väzba nemá byť nariadená, pokiaľ by pozbavenie osobnej slobody bolo
neprimerané povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň možno uložiť (zásada 7),
e) pokiaľ je väzba nariadená, v rozhodnutí majú byť uvedené tak výstižne, ako je to
možné, podstata obvinenia a zásadné dôvody (zásada 8),
f) vždy, keď môže byť väzba nariadená (v súlade s požadovanými zásadami), súdny
orgán má zvážiť, či výkon väzby môže byť nahradený uložením alternatívnych opatrení
(zásada 9),
g) pri skúmaní, či väzba môže byť nahradená, súdny orgán má vziať do úvahy všetky
dostupné alternatívne opatrenia, ktoré môžu zahŕňať nasledovné:
- sľub trestne stíhanej osoby, že sa dostaví podľa potreby pred súdny orgán a nebude
mariť výkon spravodlivosti,
- poskytnutie peňažnej alebo inej záruky trestne stíhanou osobou so zreteľom na jej
pomery,
- poskytnutie ručenia a iné (zásada 15).
Z doposiaľ uvedeného teda vyplýva, že obsahom základného práva podľa čl. 17
ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe
skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou,
sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby
vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych
skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.
IV.
Podstatou posúdenia ústavného súdu je zistenie, či už označené zásady a obsah
základného práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy boli v uzneseniach krajského
súdu z 12. januára a 8. marca 2001 rešpektované alebo nie.
Podstatným problémom uznesení krajského súdu nie je argumentácia ohľadne
dôvodného podozrenia zo spáchania stíhaného trestného činu navrhovateľom, ale
odôvodnenie jeho vzatia do väzby, resp. držania v nej z titulu § 67 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku.
Dôvod väzby je významný a dostatočný, len pokiaľ je založený na skutočnostiach
preukazujúcich, že ponechanie trestne stíhanej osoby na slobode alebo jej prepustenie
z väzby môže naozaj spôsobiť následky, ktoré sú obsahom obavy ako väzobného dôvodu.
Aj podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku musia byť tieto skutočnosti konkrétne.
Z citovaných častí uznesení krajského súdu z 12. januára a 8. marca 2001 (pozri
časť II odôvodnenia tohto nálezu) je evidentné, že úteková väzba navrhovateľa bola
založená len na abstraktnej úvahe spočívajúcej v tom, že keďže je cudzím štátnym
príslušníkom s trvalým pobytom mimo územia Slovenskej republiky (v Českej republike),
môže sa vrátiť do Českej republiky a mariť priebeh vyšetrovania, keďže potom už nie je
povinný vrátiť sa do Slovenskej republiky a rešpektovať jej zákony. Krajský súd podľa
odôvodnenia jeho uznesení ale neskúmal dôležité skutočnosti pre a proti útekovej väzbe.
Možno pripustiť, že ak by sa navrhovateľ na slobode rozhodol opustiť územie
Slovenskej republiky, vrátiť sa domov do Českej republiky a nevrátiť sa už naspäť do
Slovenskej republiky, nebolo by možné zabezpečiť, aby bol k dispozícii orgánom
Slovenskej republiky, pretože Slovenská republika a Česká republika si nevydávajú
navzájom vlastných občanov ani na trestné konanie a ani na výkon trestu (pozri napr. čl. 30
ods. 8 Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 193/1993 Z. z.
a čl. 6 Oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 549/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov). V takom prípade by však navrhovateľ riskoval najmä: stratu
najvhodnejších praktických možností pre spravodlivý trestný proces na území Slovenskej
republiky, odsúdenie ako ušlý v Slovenskej republike (a následný výkon uloženého trestu
v Českej republike) alebo odovzdanie trestného konania proti nemu zo Slovenskej republiky
do Českej republiky a jeho stíhanie tam.
Označená možnosť bez jej preskúmania v kontexte s ďalšími významnými
skutočnosťami dôležitými pre posúdenie útekovej väzby (vrátane správania navrhovateľa
medzi 9. a 12. januárom 2001, keď aj dobrovoľne prišiel z Českej republiky do Slovenskej
republiky) nie je však konkrétnou skutočnosťou, ale iba abstraktnou úvahou zjavne
nedostatočnou ako dôvod pre väzbu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Navrhovateľ má ako cudzí štátny príslušník požívať na území Slovenskej republiky
základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy tak ako aj ostatní štátni občania Slovenskej
republiky (čl. 52 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy). Keďže sa naňho vzťahuje aj prezumpcia
neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy), znamená to, že pokiaľ nebol uznaný vinným, má sa s ním
zaobchádzať ako s nevinným.
To tiež znamená, že krajský súd mal pri rozhodovaní o väzbe navrhovateľa dôsledne
rešpektovať obsah jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy. Išlo aj o oprávnenie,
aby boli preskúmané významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju
zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa súd rozhodne trestne stíhanú osobu
do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, majú byť takéto rozhodnutia založené na
konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.
Pretože krajský súd takto nepostupoval a o väzbe navrhovateľa rozhodol len na
základe abstraktnej úvahy, navrhovateľ niesol väčšiu obetu pre naplnenie záujmov
štátu, ako bolo možné od neho požadovať (bola narušená primeraná a spravodlivá
rovnováha medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu jedinca), a tým došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.