Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 38/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte vo veci podnetu na začatie konania M. T.,

bytom H., Česká republika, toho času v Ústave na výkon väzby v L., zastúpeného

advokátom JUDr. D. K., Advokátska kancelária, S., pre porušenie jeho práva podľa čl. 17

ods. 5 uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To

13/01 z 12. januára 2001 a sp. zn. z 8. marca 2001 na neverejnom zasadnutí

konanom 11. októbra 2001 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Trnave uzneseniami sp. zn. z 12. januára 2001

a sp. zn. z 8. marca 2001, ktorými rozhodol o väzbe M. T., p o r u š i l jeho

právo podľa .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa prostredníctvom

svojho právneho zástupcu obrátil o ústavnú ochranu M. T. (ďalej len „navrhovateľ“)

podaním z 25. januára 2001 označeným ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným

súdom SR podľa “

Toto podanie doplnil na výzvu ústavného súdu alebo z vlastnej iniciatívy ďalšími

podaniami zo 7. februára, 26. marca, 24. apríla, 29. mája a 26. júna 2001. Pripojil k nim aj

viaceré dôkazy vzťahujúce sa na jeho trestnú vec, najmä podania a rozhodnutia týkajúce sa

väzby.

Ústavný súd uznesením č. k. -12 zo 4. apríla 2001 prijal na ďalšie

konanie podnet navrhovateľa týkajúci sa porušenia jeho práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 12. januára 2001 (ďalej len „uznesenie z 12. januára

2001“), pričom uznesením č. k. -27 z 24. mája 2001 pripustil rozšírenie

podnetu na začatie konania o namietané porušenie práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5

uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. marca 2001 (ďalej len „uznesenie

z 8. marca 2001“).

Podstatou podaní navrhovateľa, ktorými namieta porušenie jeho práva podľa čl. 17

ods. 5 , je tvrdenie, že v trestnej veci vedenej proti nemu – pre skutok právne

kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo k trestnému činu nedovoleného prekročenia štátnej

hranice podľa k a – zo strany

Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Skalici (pod sp. zn. ČVS: OUV-8/2001)

je dôvodom jeho vzatia do väzby a držania v nej na základe uznesení krajského súdu

z 12. januára a 8. marca 2001 z titulu podľa len

veľmi nesprávna fikcia, že sa ako český občan nemusí dostavovať na predvolania orgánov

činných v trestnom konaní. Navrhovateľ sa necíti byť vinným zo spáchania stíhanej trestnej

činnosti, pričom tvrdí, že nie je daná ani žiadna konkrétna skutočnosť nasvedčujúca tomu,

že by ušiel alebo sa skrýval. Naopak, pred vzatím do väzby vôbec takto nekonal, ale

dobrovoľne sa dostavil z Českej republiky aj na verejné zasadnutie krajského súdu

12. januára 2001. Zdôraznil tiež, že krajský súd uznesením z 8. marca 2001, ktorým

zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, argumentoval len jeho cudzou

štátnou príslušnosťou, pričom nebral do úvahy ani zloženie peňažnej záruky a v celom

uznesení sa s touto otázkou nielenže nevysporiadal, ale ju ani nespomenul.

Navrhovateľ predovšetkým navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že: „Krajský súd

v Trnave uzneseniami zo dňa 12. 1. 2001 a z 8. 3. 2001 porušil

právo M. T. priznané v SR na osobnú slobodu.“

Krajský súd sa vyjadril k podaniam navrhovateľa len veľmi stručne listami

podpredsedníčky z 23. apríla a 14. mája 2001. V podstate odkázal na dôvody uvedené

v odôvodneniach uznesení z 12. januára a 8. marca 2001 a v súlade s nimi navrhol podnetu

navrhovateľa nevyhovieť.

Pretože ako navrhovateľ, tak aj krajský súd súhlasili s upustením od verejného

ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej a ústavný súd bol taktiež názoru, že od

tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol o prijatom podnete

v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na neverejnom

zasadnutí.

II.

Z podkladov, ktoré boli ústavnému súdu zaslané účastníkmi konania (navrhovateľ

a krajský súd) a Okresným súdom v Skalici (ďalej len „okresný súd“), vyplývajú

nasledovné skutkové zistenia.

Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Skalici

sp. zn. ČVS: OUV-8/2001 z 8. januára 2001 došlo k vzneseniu obvinenia proti piatim

osobám vrátane navrhovateľa pre skutok právne kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo

k trestnému činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1

a ods. 2 písm. a) . Podľa výroku uznesenia sa mal navrhovateľ 7. januára

2001 zúčastniť ako vodič osobného motorového vozidla značky Mazda akcie ilegálneho

prevozu cudzích štátnych príslušníkov (Vietnamu, Indie, Nepálu a Pakistanu) zo Slovenskej

republiky do Českej republiky, avšak bol príslušníkmi polície v Holíči tohto dňa zadržaný.

Dňa 9. januára 2001 rozhodovala sudkyňa okresného súdu o návrhu okresného

prokurátora z 8. januára 2001 na vzatie navrhovateľa do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1

písm. a) a c) .

Navrhovateľ pri výsluchu poprel, že by si bol vedomý dopustenia sa trestnej činnosti,

ktorá mu je kladená za vinu. Tiež uviedol, že sa zdržuje na adrese svojho trvalého bydliska,

pracuje ako vodič A. H., nebol doposiaľ trestaný, je ženatý, má dve deti (podľa údajov pri

výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 8. januára 2001 narodené v rokoch 1984 a 1986) a je

živiteľ rodiny, pretože manželka 2 roky nepracuje (nemôže zohnať prácu). Sudkyni dal

sľub, že povedie riadny život, splní všetky povinnosti a dodrží všetky obmedzenia, ktoré mu

budú uložené.

Sudkyňa okresného súdu 9. januára 2001 po výsluchu navrhovateľa uznesením

sp. zn. 01/01 podľa nevyhovela návrhu okresného

prokurátora na vzatie navrhovateľa do väzby (nezistila dôvody väzby), podľa § 77 ods. 2

ho prepustila zo zadržania na slobodu a podľa

prijala jeho písomný sľub.

Keďže prokurátor prítomný na výsluchu podal po vyhlásení uznesenia proti nemu

sťažnosť, sudkyňa prítomným oznámila, že verejné zasadnutie krajského súdu o tejto

sťažnosti sa bude konať 12. januára 2001 o 11.30 h na krajskom súde na č. dv. 109 v senáte

3 To.

Podľa tvrdenia navrhovateľa po prepustení zo zadržania išiel domov do H. a na

verejné zasadnutie krajského súdu sa dostavil (napriek varovaniam svojich známych).

Krajský súd na verejnom zasadnutí 12. januára 2001 uznesením okrem iného zrušil

napadnuté uznesenie okresného súdu týkajúce sa navrhovateľa podľa § 149 ods. 1 písm. a)

a podľa z dôvodu podľa

ho vzal do väzby.

Ohľadne obvinenia navrhovateľa poukázal na výpoveď ďalšieho spoluobvineného

(S. T.), z ktorej vyplýva, že všetci obvinení vedeli o tom, čo majú robiť, a mali podrobné

inštrukcie o tom, kto čo má robiť.

K prokurátorom navrhovaným dôvodom väzby navrhovateľa v odôvodnení svojho

uznesenia krajský súd uviedol toto: „Pokiaľ ide o obvineného M. T., z obsahu spisu krajský

súd zistil, že sa jedná o občana ČR, ktorý je síce riadne zamestnaný a má i riadny trvalý

pobyt, avšak vzhľadom na skutočnosť, že ide o cudzieho štátneho príslušníka je daná

dôvodná obava, že by tento mohol mariť priebeh vyšetrovania a vrátiť sa na územie ČR,

čím u obvineného podľa názoru krajského súdu je daný dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1

písm. a)

Pokiaľ ide o dôvod väzby u tohto obvineného v zmysle

tak ako to navrhoval krajský prokurátor je potrebné uviesť, že tento dôvod krajský súd

nevzhľadal, nakoľko ako vyplýva z obsahu spisu obvinený M. T. je riadne zamestnaný.“

Podaním z 19. januára 2001 navrhovateľ požiadal okresný súd prostredníctvom

svojho obhajcu o prepustenie z väzby na slobodu v spojení s ponukou záruky a tiež aj

peňažnej záruky.

Argumentoval predovšetkým tým, že keďže krajský súd nepovažoval jeho sľub za

dostatočný a vzal ho do väzby (navrhovateľ je však toho názoru, že v jeho prípade nie je

daný dôvod väzby), ponúkol ďalšie dva inštitúty, ktorými možno nahradiť väzbu. Predložil

teda v zmysle ponuku záruky za jeho ďalšie

správanie a za to, že sa dostaví k orgánom činným v trestnom konaní a vopred oznámi

vzdialenie sa z miesta pobytu (zo strany spoluobčana M. S.), a podľa § 73a Trestného

poriadku ponuku na zloženie peňažnej záruky, pričom túto by mala realizovať jeho

manželka D. T., ktorá bola oboznámená s podstatou jeho obvinenia a s dôvodom väzby.

Po tom, čo sudkyňa okresného súdu určila opatrením z 31. januára 2001 výšku

peňažnej záruky na sumu 50.000,- Sk a táto bola na účet okresného súdu zložená, sudkyňa

uznesením sp. zn. 1/01 z 8. februára 2001 peňažnú záruku prijala podľa

a navrhovateľa prepustila z väzby na slobodu, pričom mu uložila

povinnosť oznámiť vyšetrovateľovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu.

Pretože okresný prokurátor podal proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote sťažnosť,

navrhovateľ z väzby prepustený nebol a o podanej sťažnosti rozhodoval krajský súd.

Tento uznesením z 8. marca 2001 podľa

zrušil napadnuté uznesenie a žiadosť navrhovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

zamietol podľa .

Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že už v uznesení

z 12. januára 2001 podrobne uviedol všetky konkrétne skutočnosti, ktoré zakladali dôvody

väzby, pričom okresnému súdu vytkol, že náležitým spôsobom nezvážil všetky okolnosti

prípadu, na základe čoho potom rozhodol o prepustení z väzby na slobodu.

K väzobnému dôvodu navrhovateľa uviedol toto: „Pokiaľ ide o obvineného M. T.

taktiež okresný súd nezvážil skutočnosť, že v osobe obvineného ide o cudzieho štátneho

príslušníka, ktorý v prípade vrátenia sa do miesta trvalého bydliska nie je povinný

rešpektovať zákony Slovenskej republiky a u tohoto obvineného hrozí obava, že v prípade

jeho prepustenia na slobodu by sa tento na územie SR už nevrátil, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu.“

Navrhovateľ požiadal naposledy o prepustenie z väzby na slobodu 23. apríla 2001.

V uvedený deň bol na hlavnom pojednávaní rozsudkom okresného súdu č. k. -304

oslobodený spod obžaloby podľa a uznesením

sp. zn. prepustený z väzby na slobodu podľa .

Keďže prokurátor prítomný na hlavnom pojednávaní podal po vyhlásení rozsudku

a uznesenia proti nim opravné prostriedky (odvolanie a sťažnosť), navrhovateľ z väzby

prepustený nebol.

Krajský súd uznesením č. k. -62 z 26. júna 2001 zrušil podľa § 258

ods. 1 písm. a), b) a c) napadnutý rozsudok aj ohľadne navrhovateľa

a podľa vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd v ten istý deň uznesením sp. zn. zrušil aj napadnuté

uznesenie okresného súdu o prepustení navrhovateľa z väzby na slobodu a jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol (§ 149 ods. 1 písm. a), resp. § 72 ods. 2

).

Podľa informácií, ktoré má ústavný súd k dispozícii, trestná vec navrhovateľa nebola

doposiaľ právoplatne skončená a nebol z väzby prepustený na slobodu.

III.

Navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa ,

ktorý znie: „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na

základe rozhodnutia súdu.“

Toto ustanovenie určuje základné podmienky pozbavenia osobnej slobody, ktorá je

ústavne zaručená ( ), formou väzby. Väzba je v zmysle

jedným z ústavne akceptovateľných spôsobov pozbavenia osobnej slobody

v trestnom konaní (), kde rozhodujú všeobecné súdy ( ).

Keďže podstatou námietok navrhovateľa je dôvod jeho vzatia a držania vo väzbe,

ústavný súd sa pri svojom posudzovaní sústredil najmä na obsah základného práva podľa

z hľadiska dôvodu väzby ustanoveného zákonom a jeho interpretáciu

a aplikáciu zo strany krajského súdu v uzneseniach z 12. januára a 8. marca 2001.

Navrhovateľ bol vzatý do väzby uznesením krajského súdu z 12. januára 2001 a jeho

držanie vo väzbe bolo potvrdené ďalším uznesením krajského súdu z 8. marca 2001,

v oboch prípadoch z dôvodu uvedeného v (zákon

č. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov).

Podľa citovaného ustanovenia obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu

konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak

vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak

nemá stále bydlisko.

Uznesenie, ktorým sa rozhoduje o väzbe, musí obsahovať ako všeobecné, tak aj

osobitné náležitosti uznesenia podľa , resp. .

Napr. podľa , ktorý sa týka odôvodnenia uznesenia,

v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, najmä uviesť skutočnosti,

ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými

sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na

podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

V zmysle sa rozhodnutie o väzbe musí odôvodniť aj

skutkovými okolnosťami.

V prípade, ak je daný väzobný dôvod podľa ,

väzba môže byť nahradená zárukou alebo sľubom, resp. peňažnou zárukou za podmienok

ustanovených v a .

Obsah základného práva podľa , z hľadiska dôvodu väzby podľa

, však ústavný súd musí posudzovať nielen podľa

príslušných ustanovení , prípadne aktuálnej vnútroštátnej judikatúry, ale

aj s prihliadnutím na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky (obdobne pozri napr.

, , a ) vrátane záväzkov pri ochrane práva

jedinca na slobodu a bezpečnosť.

V týchto súvislostiach sú významné najmä znenie čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“; pozri Oznámenie

Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. ), judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) a Odporučenie č. R/80/11 Výboru

ministrov Rady Európy z 27. júna 1980 o väzbe (ďalej len „Odporučenie“).

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru prípustným prípadom pozbavenia slobody je

„zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred

príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní“.

Tu je však potrebné upozorniť, že oficiálny slovenský preklad čl. 5 ods. 1 písm. c)

Dohovoru po druhej spojke „alebo“ nevystihuje náležite jeho originálnu anglickú verziu.

Podľa tejto verzie zmysel po druhej spojke „alebo“ je nasledovný: „ak je to dôvodne

považované za nevyhnutné („when it is reasonably considered necessary ...“) zabrániť jej

v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.“ Významu „ak je to dôvodne

považované za nevyhnutné ...“ napokon zodpovedá aj originálna verzia tejto časti textu čl. 5

´

ods. 1 písm. c) Dohovoru v jazyku francúzskom („quil y a des motifs raisonnables de croire ´ ala nécessité ...“).

Z označeného ustanovenia Dohovoru teda vyplýva, že obava z úteku osoby je

akceptovateľným dôvodom pre jej vzatie do väzby a držanie v nej, obdobne ako pri tzv.

útekovej väzbe podľa .

Základné princípy, ktoré sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej vrátane

nebezpečia úteku ako väzobného dôvodu, sú obsiahnuté napr. vo významných rozsudkoch

ESĽP vo veciach Wemhoff v. Nemecko (27. jún 1968, séria A, č. 7), Neumeister v.

Rakúsko (27. jún 1968, séria A, č. 8), Stögmüller v. Rakúsko (10. november 1969, séria A,

č. 9) a Letellier v. Francúzsko (26. jún 1991, séria A, č. 207), pričom ich možno zhrnúť

nasledovne:

1. Záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie

verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého

výkonu spravodlivosti, vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca.

Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí

byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami

štátu a právom na osobnú slobodu.

2. Úlohou súdu je, aby uviedol okolnosti, ktoré ho viedli k pozbaveniu osobnej

slobody jedinca formou väzby.

Dôvody pre väzbu musia byť významné a dostatočné.

Súd má vo svojom rozhodnutí uviesť argumenty pre a proti existencii verejného

záujmu, ktorý odôvodňuje – s náležitým zreteľom aj na princíp prezumpcie neviny –

odchýlenie sa od pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca.

3. Nebezpečie úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti

(napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť založené na

súhre okolností.

Do úvahy treba vziať viaceré významné faktory, akými sú napr. charakter stíhanej

osoby, jej morálka, domov, zamestnanie, majetkové pomery, rodinné vzťahy, všetky druhy

väzieb s krajinou (v ktorej je stíhaná) a pod. Vzájomné posúdenie môže buď potvrdiť

existenciu nebezpečia úteku, alebo znížiť ho do takej miery, že väzbu neopodstatňuje.

4. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania

osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť z nej prepustená).

Odporučenie je jednak prameňom pre zistenie zámerov zmluvných strán Dohovoru

a tiež významnou pomôckou pri jeho výklade.

Z tohto Odporučenia treba uviesť najmä nasledujúce významné zásady:

a) súc považovaný za nevinného, žiaden obvinený nesmie byť vzatý do väzby, pokiaľ

to okolnosti jasne nevyžadujú; väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie,

nemôže byť nikdy obligatórna a ani použitá za účelom potrestania (zásada 1),

b) väzba môže byť nariadená, iba ak existuje dôvodné podozrenie, že osoba, o ktorú

ide, spáchala stíhaný trestný čin a pokiaľ sú dané presvedčivé dôvody („substantial

reasons“), že jeden alebo viaceré z nasledovných titulov existujú:

- nebezpečie jej úteku ... (zásada 3),

c) pri posudzovaní, či má byť väzba nariadená, súdny orgán má brať zreteľ na

okolnosti prejednávanej veci a osobitne na nasledovné skutočnosti, ktoré môžu byť

významné:

- povaha a závažnosť stíhaného trestného činu,

- závažnosť usvedčujúcich dôkazov,

- očakávaný trest v prípade uznania viny,

- charakter, doterajší život, osobné a sociálne pomery stíhanej osoby a osobitne jej

spoločenské väzby,

- správanie stíhanej osoby, najmä ako si splnila povinnosti, v prípade, ak už bola

v minulosti trestne stíhaná (zásada 5),

d) väzba nemá byť nariadená, pokiaľ by pozbavenie osobnej slobody bolo

neprimerané povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň možno uložiť (zásada 7),

e) pokiaľ je väzba nariadená, v rozhodnutí majú byť uvedené tak výstižne, ako je to

možné, podstata obvinenia a zásadné dôvody (zásada 8),

f) vždy, keď môže byť väzba nariadená (v súlade s požadovanými zásadami), súdny

orgán má zvážiť, či výkon väzby môže byť nahradený uložením alternatívnych opatrení

(zásada 9),

g) pri skúmaní, či väzba môže byť nahradená, súdny orgán má vziať do úvahy všetky

dostupné alternatívne opatrenia, ktoré môžu zahŕňať nasledovné:

- sľub trestne stíhanej osoby, že sa dostaví podľa potreby pred súdny orgán a nebude

mariť výkon spravodlivosti,

- poskytnutie peňažnej alebo inej záruky trestne stíhanou osobou so zreteľom na jej

pomery,

- poskytnutie ručenia a iné (zásada 15).

Z doposiaľ uvedeného teda vyplýva, že obsahom základného práva podľa čl. 17

ods. 5 je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe

skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou,

sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby

vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych

skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.

IV.

Podstatou posúdenia ústavného súdu je zistenie, či už označené zásady a obsah

základného práva navrhovateľa podľa boli v uzneseniach krajského

súdu z 12. januára a 8. marca 2001 rešpektované alebo nie.

Podstatným problémom uznesení krajského súdu nie je argumentácia ohľadne

dôvodného podozrenia zo spáchania stíhaného trestného činu navrhovateľom, ale

odôvodnenie jeho vzatia do väzby, resp. držania v nej z titulu § 67 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku.

Dôvod väzby je významný a dostatočný, len pokiaľ je založený na skutočnostiach

preukazujúcich, že ponechanie trestne stíhanej osoby na slobode alebo jej prepustenie

z väzby môže naozaj spôsobiť následky, ktoré sú obsahom obavy ako väzobného dôvodu.

Aj podľa musia byť tieto skutočnosti konkrétne.

Z citovaných častí uznesení krajského súdu z 12. januára a 8. marca 2001 (pozri

časť II odôvodnenia tohto nálezu) je evidentné, že úteková väzba navrhovateľa bola

založená len na abstraktnej úvahe spočívajúcej v tom, že keďže je cudzím štátnym

príslušníkom s trvalým pobytom mimo územia Slovenskej republiky (v Českej republike),

môže sa vrátiť do Českej republiky a mariť priebeh vyšetrovania, keďže potom už nie je

povinný vrátiť sa do Slovenskej republiky a rešpektovať jej zákony. Krajský súd podľa

odôvodnenia jeho uznesení ale neskúmal dôležité skutočnosti pre a proti útekovej väzbe.

Možno pripustiť, že ak by sa navrhovateľ na slobode rozhodol opustiť územie

Slovenskej republiky, vrátiť sa domov do Českej republiky a nevrátiť sa už naspäť do

Slovenskej republiky, nebolo by možné zabezpečiť, aby bol k dispozícii orgánom

Slovenskej republiky, pretože Slovenská republika a Česká republika si nevydávajú

navzájom vlastných občanov ani na trestné konanie a ani na výkon trestu (pozri napr. čl. 30

ods. 8 Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č.

a Oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. v znení

neskorších predpisov). V takom prípade by však navrhovateľ riskoval najmä: stratu

najvhodnejších praktických možností pre spravodlivý trestný proces na území Slovenskej

republiky, odsúdenie ako ušlý v Slovenskej republike (a následný výkon uloženého trestu

v Českej republike) alebo odovzdanie trestného konania proti nemu zo Slovenskej republiky

do Českej republiky a jeho stíhanie tam.

Označená možnosť bez jej preskúmania v kontexte s ďalšími významnými

skutočnosťami dôležitými pre posúdenie útekovej väzby (vrátane správania navrhovateľa

medzi 9. a 12. januárom 2001, keď aj dobrovoľne prišiel z Českej republiky do Slovenskej

republiky) nie je však konkrétnou skutočnosťou, ale iba abstraktnou úvahou zjavne

nedostatočnou ako dôvod pre väzbu podľa .

Navrhovateľ má ako cudzí štátny príslušník požívať na území Slovenskej republiky

základné právo podľa tak ako aj ostatní štátni občania Slovenskej

republiky ( a ). Keďže sa naňho vzťahuje aj prezumpcia

neviny ( ), znamená to, že pokiaľ nebol uznaný vinným, má sa s ním

zaobchádzať ako s nevinným.

To tiež znamená, že krajský súd mal pri rozhodovaní o väzbe navrhovateľa dôsledne

rešpektovať obsah jeho základného práva podľa . Išlo aj o oprávnenie,

aby boli preskúmané významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju

zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa súd rozhodne trestne stíhanú osobu

do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, majú byť takéto rozhodnutia založené na

konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.

Pretože krajský súd takto nepostupoval a o väzbe navrhovateľa rozhodol len na

základe abstraktnej úvahy, navrhovateľ niesol väčšiu obetu pre naplnenie záujmov

štátu, ako bolo možné od neho požadovať (bola narušená primeraná a spravodlivá

rovnováha medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu jedinca), a tým došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa .