Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 79/00
PDF · 257.59 KB
No categories available
III. ÚS 79/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 79/00-129
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka
a sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya vo veci podnetu A. K., bytom S. N. V., toho
času v B., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária v P., na začatie
konania pre porušenie práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 To 88/99 z 29. apríla 1999, po verejnom ústnom
pojednávaní konanom 17. mája 2001, 31. mája 2001 takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3 To 88/99 z 29. apríla 1999, ktorým
potvrdil vzatie do väzby A. K., p o r u š i l jeho právo podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
A. K. (ďalej len „navrhovateľ“) sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu
podaním zo 4. októbra 2000, doplneným podaniami z 20. novembra a 4. decembra 2000,
obrátil o ústavnú ochranu na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
a požiadal ho, aby rozhodol, že Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3 To 88/99
z 29. apríla 1999 porušil jeho právo podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“).
Navrhovateľ argumentoval predovšetkým tým, že po vydaní z Českej republiky dňa
18. marca 1999 mal byť dodaný do výkonu už nariadeného trestu odňatia slobody v trvaní
2 rokov a 4 mesiacov v konaní Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. 3 T 219/97,
a nie vzatý do väzby v trestnej veci vedenej na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného
zboru v Prešove (ďalej len „krajský úrad vyšetrovania“) pod ČVS: KÚV-344/10-97. Pokiaľ
ho Okresný súd v Prešove uznesením sp. zn. NtV 77/98 zo dňa 18. marca 1999 do väzby
vzal a Krajský súd v Prešove jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu zamietol uznesením
sp. zn. 3 To 88/99 z 29. apríla 1999, došlo k rozporu s Trestným poriadkom (zákon
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov) a porušeniu jeho
práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy. Väzobný dôvod vo veci krajského úradu vyšetrovania
mohol byť rešpektovaný počas výkonu trestu odňatia slobody postupom podľa § 74a
Podania navrhovateľa boli ústavným súdom kvalifikované podľa ich označenia, ako
aj obsahu ako podnet na začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 ústavy,
resp. § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a tento bol prijatý na ďalšie
konanie uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 79/00-17 zo 14. decembra 2000.
Krajský súd v Prešove sa k podnetu navrhovateľa vyjadril podaním z 11. januára
2001, v ktorom ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil, že uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn 3 To 88/99 z 29. apríla 1999 nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa podľa
Krajský súd v Prešove poukázal na to, že pre posúdenie veci je rozhodujúce to, že
minister spravodlivosti Českej republiky rozhodnutím z 3. marca 1999 povolil vydanie
navrhovateľa do Slovenskej republiky z dvoch dôvodov, to znamená za účelom výkonu už
označeného trestu odňatia slobody, ale aj za účelom trestného stíhania podľa zatýkacieho
rozkazu Okresného súdu v Prešove zo dňa 9. decembra 1998 sp. zn. NtV 77/98 v už
označenej veci krajského úradu vyšetrovania. Keďže vo veci krajského úradu vyšetrovania
bol daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku – lebo navrhovateľ sa
nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska, nemal stále miesto svojho pobytu, ale
zdržiaval sa v Rakúsku a neskôr aj v Českej republike – opodstatnene ho Okresný súd
v Prešove vzal do väzby uznesením z 18. marca 1999 a Krajský súd v Prešove uznesením
z 29. apríla 1999 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť navrhovateľa
proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietol. Postup podľa § 74a Trestného poriadku
neprichádzal do úvahy, lebo to nenavrhol príslušný prokurátor.
Podľa § 30 ods. 1 a 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd dňa 17. mája 2001
vykonal verejné ústne pojednávanie na Krajskom súde v Košiciach, kde tiež oboznámil
s listinami, ktoré majú pre posúdenie veci význam.
Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa tohto verejného ústneho pojednávania
zúčastnili osobne, pričom vo svojich prednesoch v podstate zotrvali na svojom doterajšom
spoločnom stanovisku vrátane návrhu rozhodnutia, ktoré od ústavného súdu požadujú.
Krajský súd v Prešove sa verejného ústneho pojednávania nezúčastnil.
II.
Z podkladov, ktoré ústavnému súdu zaslali účastníci konania alebo ktoré si zadovážil
sám, vyplývajú nasledovné skutkové zistenia.
Rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. 6 T 50/97 z 27. mája 1997,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3. septembra 1997, bol navrhovateľ uznaný za vinného
okrem iného zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa
§ 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona (Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov so
zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Pretože nariadenie výkonu tohto trestu z 19. septembra 1997 nebolo možné
realizovať, Okresný súd v Spišskej Novej Vsi vydal napokon dňa 26. októbra 1998 podľa
§ 376 Trestného poriadku zatýkací rozkaz. Na jeho základe bol potom navrhovateľ dňa
31. októbra 1998 v Českej republike zadržaný a predvedený do väzobnej väznice Brno –
Bohunice (Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi túto skutočnosť oznámilo Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi dňa 5. novembra 1998). Krajský súd
v Brne uznesením sp. zn. 3 Nt 443/98 z 2. novembra 1998 vzal navrhovateľa do vydávacej
väzby, pričom v odôvodnení tohto uznesenia sa odvoláva na zatýkací rozkaz Okresného
súdu v Spišskej Novej Vsi z 26. októbra 1998.
Okresný súd v Spišskej Novej Vsi ďalším rozsudkom sp. zn. 3 T 219/97
z 10. novembra 1998 (v tento deň aj nadobudol právoplatnosť) v konaní proti ušlému podľa
§ 302 a nasl. Trestného poriadku uznal navrhovateľa za vinného zo skutku právne
kvalifikovaného ako trestné činy výtržníctva, násilia proti skupine obyvateľov a proti
jednotlivcovi a nedovoleného ozbrojovania podľa § 202 ods. 1, § 197a a § 185 ods. 1
Trestného zákona, ktorý spáchal 6. júla 1996. Pretože spáchanie skutku predchádzalo
vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku v predošlej veci Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi
sp. zn. 6 T 50/97, navrhovateľovi bol podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona uložený súhrnný
trest (podľa trestnej sadzby uvedenej v § 224 ods. 2 Trestného zákona). Išlo o trest odňatia
slobody v trvaní dvoch rokov a štyroch mesiacov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej
skupiny a trest zákazu činnosti. Zároveň bol zrušený výrok o treste v rozsudku sp. zn.
6 T 50/97 z 27. mája 1997, teda aj výrok o uložení trestu odňatia slobody v trvaní dvoch
rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Okresný súd v Spišskej Novej Vsi potom vydal dňa 15. decembra 1998 podľa § 376
ods. 1 Trestného poriadku nový zatýkací rozkaz, v ktorom požiadal, aby bol navrhovateľ,
ktorý sa nachádza vo väznici v Brne, vydaný do výkonu trestu odňatia slobody uloženého
mu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 219/97. Tento zatýkací rozkaz bol 21. decembra 1998
doručený Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Okresný súd v Spišskej Novej
Vsi dal dňa 17. decembra 1998 nariadenie výkonu tohto trestu s odpisom rozsudku doručiť
Nápravnovýchovnému ústavu v Levoči s tým, že odsúdený bol vyzvaný na nástup trestu po
skončení vydávacej väzby v Českej republike (Referát pre výkon rozsudku – trestu odňatia
slobody).
Krajský úrad vyšetrovania uznesením sp. zn. ČVS: KÚV 344/10-97 z 31. decembra
1997 vzniesol navrhovateľovi obvinenie pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin
vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný a sčasti
v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, ktorý mal spáchať dňa 15. júna 1997. Aj
na jeho základe potom Okresný súd v Prešove dňa 9. decembra 1998 vydal na navrhovateľa
podľa § 376 Trestného poriadku zatýkací rozkaz pod sp. zn. NtV 77/98 s požiadavkou, aby
bol navrhovateľ zatknutý a dodaný do väzby tohto súdu (dňa 7. decembra 1999 tento súd
vydal ďalší zatýkací rozkaz pod sp. zn. NtV 73/99, pretože medzičasom došlo k rozšíreniu
obvinenia proti navrhovateľovi o ďalšie trestné činy).
Na Krajskom súde v Brne prebehlo dňa 16. februára 1999 pod sp. zn. 2 Nt 101/99
verejné zasadnutie, ktorého predmetom bolo rozhodnutie o prípustnosti vydania
navrhovateľa v extradičnom konaní. Navrhovateľ tu po poučení uviedol, že súhlasí so
skráteným vydávacím konaním. V konaní pred ústavným súdom však navrhovateľ tvrdil, že
v tom čase nevedel o zatýkacom rozkaze Okresného súdu v Prešove z 9. decembra 1998 (zo
zápisnice o verejnom zasadnutí Krajského súdu v Brne zo 16. februára 1999 táto skutočnosť
nie je overiteľná).
Minister spravodlivosti Českej republiky na návrh Krajského štátneho zastupiteľstva
v Brne rozhodnutím z 3. marca 1999 pod č. j. 4492/98 M povolil vydanie navrhovateľa do
Slovenskej republiky:
„1. k výkonu súhrnného trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov a štyroch mesiacov
uloženého rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi z 10. novembra 1998 sp. zn.
2. k trestnému stíhaniu podľa zatýkacieho rozkazu Okresného súdu v Prešove
z 9. decembra 1998 sp. zn. NtV 77/98 pre podozrenie zo spáchania trestného činu vraždy
podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. z. SR čiastočne dokonaného a čiastočne
nedokonaného v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. z. SR.“
Z protokolu o vydaní z 18. marca 1999 vyplýva, že navrhovateľ bol v tento deň
o 10.00 h v priestore hraničného priechodu odovzdaný príslušným predsedom senátu
Krajského súdu v Brne policajným orgánom Slovenskej republiky.
Podľa zápisnice o výsluchu navrhovateľa vo väznici v Bratislave dňa 18. marca 1999
o 12.20 h tento odmietol vypovedať bez prítomnosti svojho obhajcu. Uviedol len, že vie
o trestnom stíhaní vedenom proti nemu, v Čechách sa zdržiaval asi 2 dni a predtým bol
v Rakúsku. Po vyhlásení uznesenia sudcom Okresného súdu v Prešove o vzatí navrhovateľa
do väzby podľa § 68 Trestného poriadku z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
s tým, že väzba začína dňom zadržania 18. marca 1999 o 10.00 h a bude sa vykonávať vo
väznici v Bratislave, podal navrhovateľ proti nemu do zápisnice sťažnosť.
Túto sťažnosť zdôvodnil písomne jeho právny zástupca, obhajca (ten istý ako
v konaní pred ústavným súdom), pričom argumentoval obdobne ako v podnete podanom na
ústavný súd. Namietal predovšetkým, že podľa § 377 Trestného poriadku mal byť
navrhovateľ dodaný do výkonu trestu odňatia slobody uloženého Okresným súdom
v Spišskej Novej Vsi, a nie vzatý do väzby sudcom Okresného súdu v Prešove. Pokiaľ tento
sudca vo veci krajského úradu vyšetrovania zistil dôvody väzby, mohol postupovať len
podľa § 74a Trestného poriadku, nie však vziať navrhovateľa do väzby podľa § 68
Trestného poriadku. Žiadal, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené a rozhodnuté v zmysle
Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3 To 88/99 z 29. apríla 1999 túto sťažnosť
zamietol ako nedôvodnú podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Poukázal
predovšetkým na skutok, za ktorý je navrhovateľ trestne stíhaný, a jeho právnu kvalifikáciu,
existenciu väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (navrhovateľ
vedel o tom, že je proti nemu vedené trestné stíhanie pre závažný trestný čin, a napriek tomu
bez oznámenia orgánom činným v trestnom konaní opustil územie Slovenskej republiky
a zdržiaval sa, podľa vlastného vyjadrenia, v Rakúsku a neskôr v Českej republike),
zatýkací rozkaz Okresného súdu v Prešove z 9. decembra 1998 a rozhodnutie ministra
spravodlivosti Českej republiky z 3. marca 1999. Argumentáciou navrhovateľa – že mal byť
dodaný do výkonu trestu odňatia slobody uloženého Okresným súdom v Spišskej Novej
Vsi, pričom dôvod väzby vo veci krajského úradu vyšetrovania mohol byť premietnutý
v rámci výkonu tohto trestu odňatia slobody prostredníctvom aplikácie § 74a Trestného
poriadku – sa nezaoberal.
Navrhovateľ sa nachádza vo väzbe vo veci krajského úradu vyšetrovania doposiaľ
(vec je stále len v štádiu prípravného konania). Táto väzba bola medzičasom predmetom
viacerých rozhodnutí Okresného súdu v Prešove a Krajského súdu v Prešove, pričom
naposledy ju predĺžil podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku do 18. septembra 2001 Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Ntv - I 2/2001 z 5. februára 2001.
III.
V rámci riešenia problematiky nastolenej v podnete navrhovateľa sa ústavný súd
obrátil aj na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky. Oboch požiadal, aby mu oznámili poznatky
o rozhodovacej činnosti všeobecných súdov pri strete trestu odňatia slobody a väzby
a zaslali niektoré reprezentatívne rozhodnutia.
Predseda najvyššieho súdu v liste z 15. marca 2001 uviedol najmä, že najvyšší súd tu
nedisponuje ucelenými informáciami o rozhodovacej praxi nižších súdov a nie je možné
zovšeobecniť ani prax senátov najvyššieho súdu, pretože výskyt konkrétnych prípadov je
len vzácne ojedinelý. Možno len vo všeobecnosti uviesť, že aj v prípadoch, v ktorých bol
uložený nepodmienečný trest straty slobody a je podaný tiež návrh na vzatie takejto osoby
do väzby, sa vychádza z okolností prípadu, povahy veci a najmä z účelu väzby ako
zaisťovacieho opatrenia. Pokiaľ výkon trestu odňatia slobody, s prihliadnutím aj na
eventuálnu aplikáciu ustanovenia § 74a Trestného poriadku o obmedzeniach obvineného vo
výkone trestu odňatia slobody, splní účel väzby, senáty najvyššieho súdu uprednostňujú
nariadenie a dodanie do výkonu trestu. Iba ak by takýto postup negarantoval splnenie účelu
väzby, prichádza do úvahy väzba obvineného, čo sa však v praxi vyskytuje zrejme len
výnimočne. Predseda najvyššieho súdu nezaslal ústavnému súdu žiadne rozhodnutie
najvyššieho súdu týkajúce sa naznačenej problematiky.
Minister spravodlivosti Slovenskej republiky odpovedal ústavnému súdu
prostredníctvom listu generálneho riaditeľa sekcie trestného práva z 21. marca 2001 vrátane
príloh (avšak bez zaslania konkrétnych súdnych rozhodnutí). Z tohto listu vyplynulo, že
označená sekcia sa nestretla s tým, že by mal obvinený zásadné výhrady, ak bol prepustený
z väzby v konkrétnej veci a de facto predvedený na výkon trestu v inej trestnej veci. V praxi
to znamená, že dňom prepustenia z väzby obvinený ihneď nastúpi výkon trestu. Naopak,
obvinení sa takéhoto postupu dožadujú dôvodiac, že väzbou im narastajú trovy väzby a na
druhej strane žijú s vedomím nenastúpeného trestu. Opísaný postup treba považovať za
účelný. Generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže vo svojom stanovisku zo
7. marca 2001, ktoré tvorí prílohu vyššie označeného listu, uviedol, že prednosť má už
nariadený výkon trestu odňatia slobody, pričom z takejto situácie zrejme vychádza aj znenie
IV.
Predmetom posúdenia ústavného súdu je tvrdenie navrhovateľa, že uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn 3 To 88/99 z 29. apríla 1999, ktorým vlastne potvrdil jeho
vzatie do väzby uznesením Okresného súdu v Prešove sp. zn. NtV 77/98 z 18. marca 1999,
došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, pretože po vydaní z Českej
republiky dňa 18. marca 1999 mal byť dodaný do výkonu už nariadeného trestu odňatia
slobody zo strany Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Všeobecné súdy by mali byť, v porovnaní s ústavným súdom, primárnymi
ochrancami ústavnosti. Vyplýva to napr. z čl. 144 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
Podľa čl. 144 ods. 1 sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom (teda aj
ústavou a inými ústavnými zákonmi). Podľa čl. 2 ods. 2 štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152
ods. 4 výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Krajský súd v Prešove v konaní a pri rozhodovaní o sťažnosti navrhovateľa proti
uzneseniu Okresného súdu v Prešove o jeho vzatí do väzby pôsobil ako súd s plnou
jurisdikciou, lebo bol oprávnený posúdiť otázky skutkové a právne, doplniť dokazovanie
a rozhodnúť vo veci sám, prípadne aj odlišne ako prvostupňový súd (vrátane prepustenia
navrhovateľa z väzby). Mal preto pri svojom postupe brať do úvahy tiež to, aby neporušil
právo navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.
Toto právo treba chápať, popri vyššie uvedených ústavných princípoch, aj
v súvislosti so znením prvej vety čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať
alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Osobná sloboda sa zaručuje (čl. 17 ods. 1 ústavy) a jej pozbavenie – ako spôsoby, tak
aj dôvody – má preto ustanoviť zákon. Vzhľadom na význam osobnej slobody ako ústavnej
slobody možno povedať, že ustanovenia zákona o spôsoboch pozbavenia osobnej slobody
a ich dôvodoch treba rešpektovať, pretože porušenie zákona môže znamenať aj porušenie
osobnej slobody podľa ústavy.
Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplývajú v trestnom konaní viaceré spôsoby pozbavenia
osobnej slobody, ktoré sú upravené hmotnoprávne a procesne najmä v Trestnom zákone
a Trestnom poriadku (napr. trest odňatia slobody, väzba, ústavné ochranné liečenie
a ústavná výchova). Jednotlivým zákonom ustanoveným spôsobom pozbavenia osobnej
slobody, ktoré sú špecifické, musia logicky zodpovedať aj osobitné dôvody, ktoré ich
opodstatňujú. Spôsoby pozbavenia osobnej slobody nie sú preto v zásade zameniteľné
a navzájom kombinovať ich možno len vtedy, ak tak ustanoví zákon (napr. výkon
ochranného ústavného liečenia počas výkonu trestu odňatia slobody podľa § 351 ods. 1
Čl. 17 ods. 5 ústavy upravuje základné podmienky väzby – ako jedného z viacerých
ústavne prípustných spôsobov pozbavenia osobnej slobody v trestnom konaní – vrátane
požiadavky, aby bol rozhodujúcim subjektom súd. Z vyššie uvedeného je však zrejmé, že
povinnosťou súdu, ktorému bola odovzdaná osoba za účelom jej vzatia do väzby, je
zisťovať aj to, či sú dané dôvody práve pre takýto, a nie iný spôsob pozbavenia osobnej
slobody. Krajský súd v Prešove, hoci nebol súdom prvého stupňa, mal tiež obdobnú
povinnosť, pretože pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa formou väzby bolo namietané
jeho sťažnosťou. Krajský súd v Prešove z dôvodov už skôr uvedených vyriešil túto otázku
kladne a vlastne potvrdil vzatie navrhovateľa do väzby zo strany Okresného súdu v Prešove.
Navrhovateľ bol vzatý do väzby podľa § 68 vtedy platného a účinného Trestného
poriadku z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) tohto zákona.
Podľa § 68 vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie
(§ 160). Rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe
rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.
Podľa § 67 ods. 1 obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne
skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu,
a) že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko.
Minister spravodlivosti Českej republiky povolil dňa 3. marca 1999 vydanie
navrhovateľa do Slovenskej republiky k výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu
Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi a tiež k trestnému stíhaniu vo veci krajského úradu
vyšetrovania, pričom dňa 18. marca 1999 bol navrhovateľ z týchto dôvodov do Slovenskej
republiky vydaný. Tu nebol vzatý do výkonu nariadeného trestu odňatia slobody, ale do
väzby.
Slovenský Trestný poriadok uvádza pri výkone trestu odňatia slobody (§ 320 a nasl.),
ktorý bol nariadený, dôvody brániace jeho realizácii (napr. odklad, prerušenie, upustenie od
výkonu, prípadne udelenie milosti a použitie amnestie), nefiguruje však medzi nimi výkon
väzby.
Trestný poriadok vôbec nepočíta so situáciou, že by sa nariadený trest odňatia
slobody nevykonával z dôvodu väzby v inej trestnej veci. Počíta však s presne opačnou
situáciou, ktorú upravil v § 74a s názvom „Obmedzenia obvineného vo výkone trestu
odňatia slobody“. Podľa odseku 1 tohto ustanovenia ak sa vedie trestné stíhanie proti
obvinenému vo výkone trestu odňatia slobody a ak je daný niektorý z dôvodov väzby podľa
§ 67, rozhodne o dôvodoch, obsahu a trvaní nevyhnutných obmedzení, ktoré sa proti nemu
uplatnia, súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.
Navrhovateľ bol vydaný z Českej republiky z dôvodu vyžiadania Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky a na základe zatýkacích rozkazov Okresného súdu
v Spišskej Novej Vsi a Okresného súdu v Prešove podľa § 376 ods. 1 Trestného poriadku,
a preto postup po jeho vydaní upravuje § 377 Trestného poriadku.
Podľa ods. 1 § 377 Trestného poriadku obvineného, ktorého cudzí štát vydal,
prevezmú policajné orgány. Prevzatú osobu bez odkladu odovzdajú predsedovi senátu súdu,
ktorý vydal zatýkací rozkaz. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ak nejde o vydanie na
výkon trestu, predseda senátu je povinný obvineného do 24 hodín od odovzdania
vyslúchnuť a rozhodnúť o väzbe.
Aj zo znenia § 377 Trestného poriadku vyplýva, že po vydaní osoby cudzím štátom
prichádza do úvahy jej vzatie do väzby iba vtedy, ak nejde o výkon nariadeného trestu
odňatia slobody. Inými slovami, výkon nariadeného trestu odňatia slobody má prednosť
pred väzbou.
Ústava a na ňu nadväzujúci Trestný poriadok majú svoju vnútornú principiálnu
logiku, vychádzajúcu aj zo zásady prezumpcie neviny. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý,
proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Účelom Trestného poriadku podľa § 1 ods. 1 je najmä upraviť postup orgánov
činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa
zákona spravodlivo potrestaní. Tento účel je potrebné realizovať čo najrýchlejšie (§ 2
ods. 4) vrátane výkonu trestu odňatia slobody (§ 321), ktorý nadväzuje na právoplatné
vyslovenie viny zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin a uloženie trestu odňatia
slobody. Právoplatným odsúdením prestáva chrániť páchateľa prezumpcia neviny
a nastupuje právo štátu realizovať uložený trest v rámci jeho účelu, ako aj povinnosť
páchateľa podrobiť sa mu.
Podľa § 23 ods. 1 Trestného zákona účelom trestu je chrániť spoločnosť pred
páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti
a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných
členov spoločnosti. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia výkonom trestu nesmie byť
ponížená ľudská dôstojnosť. Trest odňatia slobody je bližšie upravený v zákone č. 59/1965
Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o výkone trestu odňatia slobody“) a vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 125/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.
Účelom väzby ako zaisťovacieho opatrenia voči trestne stíhanej osobe, ktorú chráni
prezumpcia neviny, je pozbavenie jej osobnej slobody z dôvodov uvedených v § 67
Trestného poriadku. Účelom zákona č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby je upraviť výkon
väzby a práva a povinnosti osôb vzatých do väzby (§ 1), pričom spôsob výkonu väzby musí
rešpektovať prezumpciu neviny (§ 2 ods. 1).
Pokiaľ dôjde k stretu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody v jednej trestnej
veci s podmienkami väzby v inej trestnej veci, jednoznačne má prednosť výkon trestu
odňatia slobody. V tomto prípade možno hovoriť o práve obvineného, aby vykonával trest
odňatia slobody, a nie väzbu. V opačnom prípade mu totiž hrozí tiež nebezpečie, že pokiaľ
v inej, väzobnej veci by bolo trestné stíhanie zastavené alebo by bol spod obžaloby
oslobodený, čas strávený vo väzbe nebude možné kompenzovať s trestom odňatia slobody,
ktorý kvôli väzbe nevykonával, a tento bude musieť až potom vykonať.
Vzatie osoby do väzby v jednej veci napriek tomu, že sú dané podmienky, aby
vykonávala trest odňatia slobody v inej veci, je zjavne neopodstatnené. Krajský súd
v Prešove potvrdil vzatie navrhovateľa do tzv. útekovej väzby, hoci z rozhodnutia ministra
spravodlivosti Českej republiky z 3. marca 1999 bolo evidentné, že tento povolil vydať
navrhovateľa aj k výkonu trestu odňatia slobody.
Výkonom tohto trestu bolo preto možné ihneď odstrániť obavu, ktorá je dôvodom
uvalenia väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (že obvinený ujde alebo sa
bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu). Túto obavu, ako aj inú
obavu, ktorá by odôvodňovala ďalší väzobný dôvod v trestnej veci krajského úradu
vyšetrovania, bolo možné paralyzovať aj v ďalšom priebehu výkonu trestu odňatia slobody
prostredníctvom postupu podľa § 74a Trestného poriadku (napr. obmedzenie proti
prípadnému prerušeniu výkonu trestu podľa § 35 zákona o výkone trestu odňatia slobody).
Ako už bolo uvedené, výkon trestu odňatia slobody predstavuje formu pozbavenia
osobnej slobody, ktorá nadväzuje na právoplatné uznanie viny a uloženie trestu, pričom
dotknutú osobu tu už nechráni prezumpcia neviny. Väzba je však pozbavením osobnej
slobody, ktorá nadväzuje len na vznesené obvinenie (prípadne podanú obžalobu) a väzobné
dôvody, pričom trestne stíhanú osobu tu chráni prezumpcia neviny. Z principiálneho
hľadiska preto nemožno pripustiť, že by v priebehu výkonu trestu odňatia slobody vrátane
realizácie obmedzení podľa § 74a Trestného poriadku nebolo možné zabezpečiť dostatočne
tiež účel väzby v inej trestnej veci.
Ak by vo veci krajského úradu vyšetrovania existovali dôvody väzby aj pri skončení
výkonu trestu odňatia slobody navrhovateľa uloženého Okresným súdom v Spišskej Novej
Vsi (eventuálne pri jeho podmienečnom prepustení), mohol byť vzatý do väzby vtedy.
Z doposiaľ uvedenej právnej analýzy je zrejmé, že pozbavenie osobnej slobody, ktorá
je ústavne chránená v čl. 17 ústavy, má svoj ústavný rámec a presné pravidlá. Z nich okrem
iného vyplýva, že výkon trestu odňatia slobody a väzba sú dva odlišné spôsoby pozbavenia
osobnej slobody, ktoré sú podmienené aj odlišnými právnymi dôvodmi. V prípade ich stretu
(v dvoch trestných veciach) má prednosť trest odňatia slobody preto, lebo nadväzuje na
právoplatné uznanie viny a uloženie trestu a počas jeho trvania možno zabezpečiť aj účel
väzby (zabezpečenie účelu trestu odňatia slobody výkonom väzby do úvahy neprichádza).
Krajský súd v Prešove v konaní a pri rozhodovaní o sťažnosti navrhovateľa proti
uzneseniu o vzatí do väzby mal prihliadať na právo navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy
a vykladať ho konzistentne najmä s už označenými ustanoveniami ústavy, Trestného
poriadku a Trestného zákona. Súčasťou zákonného obsahu základného práva podľa čl. 17
ods. 5 ústavy je aj právo nebyť vzatý do väzby, pokiaľ sú dané podmienky pre nástup
výkonu trestu odňatia slobody.
Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3 To 88/99 z 29. apríla 1999, ktorým
potvrdil vzatie navrhovateľa do väzby – hoci v tom čase existovali zákonné podmienky, aby
nastúpil výkon trestu odňatia slobody - odobril postup, ktorý nepredpokladá ani Trestný
poriadok, a týmto uznesením porušil právo navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2001