Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 79/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-129

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka

a sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya vo veci podnetu A. K., bytom S. N. V., toho

času v B., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária v P., na začatie

konania pre porušenie práva podľa uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29. apríla 1999, po verejnom ústnom

pojednávaní konanom 17. mája 2001, 31. mája 2001 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. z 29. apríla 1999, ktorým

potvrdil vzatie do väzby A. K., p o r u š i l jeho právo podľa

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

A. K. (ďalej len „navrhovateľ“) sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu

podaním zo 4. októbra 2000, doplneným podaniami z 20. novembra a 4. decembra 2000,

obrátil o ústavnú ochranu na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

a požiadal ho, aby rozhodol, že Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.

z 29. apríla 1999 porušil jeho právo podľa (ďalej

len „ústava“).

Navrhovateľ argumentoval predovšetkým tým, že po vydaní z Českej republiky dňa

18. marca 1999 mal byť dodaný do výkonu už nariadeného trestu odňatia slobody v trvaní

2 rokov a 4 mesiacov v konaní Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. ,

a nie vzatý do väzby v trestnej veci vedenej na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného

zboru v Prešove (ďalej len „krajský úrad vyšetrovania“) pod ČVS: KÚV-344/10-97. Pokiaľ

ho Okresný súd v Prešove uznesením sp. zn. NtV 77/98 zo dňa 18. marca 1999 do väzby

vzal a Krajský súd v Prešove jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu zamietol uznesením

sp. zn. z 29. apríla 1999, došlo k rozporu s (zákon

č. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov) a porušeniu jeho

práva podľa . Väzobný dôvod vo veci krajského úradu vyšetrovania

mohol byť rešpektovaný počas výkonu trestu odňatia slobody postupom podľa § 74a

.

Podania navrhovateľa boli ústavným súdom kvalifikované podľa ich označenia, ako

aj obsahu ako podnet na začatie konania pre porušenie práv podľa ,

resp. o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a tento bol prijatý na ďalšie

konanie uznesením ústavného súdu č. k. -17 zo 14. decembra 2000.

Krajský súd v Prešove sa k podnetu navrhovateľa vyjadril podaním z 11. januára

2001, v ktorom ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil, že uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn z 29. apríla 1999 nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa podľa

.

Krajský súd v Prešove poukázal na to, že pre posúdenie veci je rozhodujúce to, že

minister spravodlivosti Českej republiky rozhodnutím z 3. marca 1999 povolil vydanie

navrhovateľa do Slovenskej republiky z dvoch dôvodov, to znamená za účelom výkonu už

označeného trestu odňatia slobody, ale aj za účelom trestného stíhania podľa zatýkacieho

rozkazu Okresného súdu v Prešove zo dňa 9. decembra 1998 sp. zn. NtV 77/98 v už

označenej veci krajského úradu vyšetrovania. Keďže vo veci krajského úradu vyšetrovania

bol daný dôvod väzby podľa – lebo navrhovateľ sa

nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska, nemal stále miesto svojho pobytu, ale

zdržiaval sa v Rakúsku a neskôr aj v Českej republike – opodstatnene ho Okresný súd

v Prešove vzal do väzby uznesením z 18. marca 1999 a Krajský súd v Prešove uznesením

z 29. apríla 1999 podľa sťažnosť navrhovateľa

proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietol. Postup podľa

neprichádzal do úvahy, lebo to nenavrhol príslušný prokurátor.

Podľa a ústavný súd dňa 17. mája 2001

vykonal verejné ústne pojednávanie na Krajskom súde v Košiciach, kde tiež oboznámil

s listinami, ktoré majú pre posúdenie veci význam.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa tohto verejného ústneho pojednávania

zúčastnili osobne, pričom vo svojich prednesoch v podstate zotrvali na svojom doterajšom

spoločnom stanovisku vrátane návrhu rozhodnutia, ktoré od ústavného súdu požadujú.

Krajský súd v Prešove sa verejného ústneho pojednávania nezúčastnil.

II.

Z podkladov, ktoré ústavnému súdu zaslali účastníci konania alebo ktoré si zadovážil

sám, vyplývajú nasledovné skutkové zistenia.

Rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. z 27. mája 1997,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3. septembra 1997, bol navrhovateľ uznaný za vinného

okrem iného zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa

a ( v znení neskorších

predpisov), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov so

zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Pretože nariadenie výkonu tohto trestu z 19. septembra 1997 nebolo možné

realizovať, Okresný súd v Spišskej Novej Vsi vydal napokon dňa 26. októbra 1998 podľa

zatýkací rozkaz. Na jeho základe bol potom navrhovateľ dňa

31. októbra 1998 v Českej republike zadržaný a predvedený do väzobnej väznice Brno –

Bohunice (Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi túto skutočnosť oznámilo Okresné

riaditeľstvo Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi dňa 5. novembra 1998). Krajský súd

v Brne uznesením sp. zn. z 2. novembra 1998 vzal navrhovateľa do vydávacej

väzby, pričom v odôvodnení tohto uznesenia sa odvoláva na zatýkací rozkaz Okresného

súdu v Spišskej Novej Vsi z 26. októbra 1998.

Okresný súd v Spišskej Novej Vsi ďalším rozsudkom sp. zn.

z 10. novembra 1998 (v tento deň aj nadobudol právoplatnosť) v konaní proti ušlému podľa

a nasl. uznal navrhovateľa za vinného zo skutku právne

kvalifikovaného ako trestné činy výtržníctva, násilia proti skupine obyvateľov a proti

jednotlivcovi a nedovoleného ozbrojovania podľa § 202 ods. 1, § 197a a § 185 ods. 1

, ktorý spáchal 6. júla 1996. Pretože spáchanie skutku predchádzalo

vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku v predošlej veci Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi

sp. zn. , navrhovateľovi bol podľa uložený súhrnný

trest (podľa trestnej sadzby uvedenej v ). Išlo o trest odňatia

slobody v trvaní dvoch rokov a štyroch mesiacov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej

skupiny a trest zákazu činnosti. Zároveň bol zrušený výrok o treste v rozsudku sp. zn.

z 27. mája 1997, teda aj výrok o uložení trestu odňatia slobody v trvaní dvoch

rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Okresný súd v Spišskej Novej Vsi potom vydal dňa 15. decembra 1998 podľa § 376

ods. 1 nový zatýkací rozkaz, v ktorom požiadal, aby bol navrhovateľ,

ktorý sa nachádza vo väznici v Brne, vydaný do výkonu trestu odňatia slobody uloženého

mu v konaní vedenom pod sp. zn. . Tento zatýkací rozkaz bol 21. decembra 1998

doručený Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Okresný súd v Spišskej Novej

Vsi dal dňa 17. decembra 1998 nariadenie výkonu tohto trestu s odpisom rozsudku doručiť

Nápravnovýchovnému ústavu v Levoči s tým, že odsúdený bol vyzvaný na nástup trestu po

skončení vydávacej väzby v Českej republike (Referát pre výkon rozsudku – trestu odňatia

slobody).

Krajský úrad vyšetrovania uznesením sp. zn. ČVS: KÚV 344/10-97 z 31. decembra

1997 vzniesol navrhovateľovi obvinenie pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin

vraždy podľa a sčasti dokonaný a sčasti

v štádiu pokusu podľa , ktorý mal spáchať dňa 15. júna 1997. Aj

na jeho základe potom Okresný súd v Prešove dňa 9. decembra 1998 vydal na navrhovateľa

podľa zatýkací rozkaz pod sp. zn. NtV 77/98 s požiadavkou, aby

bol navrhovateľ zatknutý a dodaný do väzby tohto súdu (dňa 7. decembra 1999 tento súd

vydal ďalší zatýkací rozkaz pod sp. zn. NtV 73/99, pretože medzičasom došlo k rozšíreniu

obvinenia proti navrhovateľovi o ďalšie trestné činy).

Na Krajskom súde v Brne prebehlo dňa 16. februára 1999 pod sp. zn.

verejné zasadnutie, ktorého predmetom bolo rozhodnutie o prípustnosti vydania

navrhovateľa v extradičnom konaní. Navrhovateľ tu po poučení uviedol, že súhlasí so

skráteným vydávacím konaním. V konaní pred ústavným súdom však navrhovateľ tvrdil, že

v tom čase nevedel o zatýkacom rozkaze Okresného súdu v Prešove z 9. decembra 1998 (zo

zápisnice o verejnom zasadnutí Krajského súdu v Brne zo 16. februára 1999 táto skutočnosť

nie je overiteľná).

Minister spravodlivosti Českej republiky na návrh Krajského štátneho zastupiteľstva

v Brne rozhodnutím z 3. marca 1999 pod č. j. 4492/98 M povolil vydanie navrhovateľa do

Slovenskej republiky:

„1. k výkonu súhrnného trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov a štyroch mesiacov

uloženého rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi z 10. novembra 1998 sp. zn.

;

2. k trestnému stíhaniu podľa zatýkacieho rozkazu Okresného súdu v Prešove

z 9. decembra 1998 sp. zn. NtV 77/98 pre podozrenie zo spáchania trestného činu vraždy

podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. z. SR čiastočne dokonaného a čiastočne

nedokonaného v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. z. SR.“

Z protokolu o vydaní z 18. marca 1999 vyplýva, že navrhovateľ bol v tento deň

o 10.00 h v priestore hraničného priechodu odovzdaný príslušným predsedom senátu

Krajského súdu v Brne policajným orgánom Slovenskej republiky.

Podľa zápisnice o výsluchu navrhovateľa vo väznici v Bratislave dňa 18. marca 1999

o 12.20 h tento odmietol vypovedať bez prítomnosti svojho obhajcu. Uviedol len, že vie

o trestnom stíhaní vedenom proti nemu, v Čechách sa zdržiaval asi 2 dni a predtým bol

v Rakúsku. Po vyhlásení uznesenia sudcom Okresného súdu v Prešove o vzatí navrhovateľa

do väzby podľa z dôvodu

s tým, že väzba začína dňom zadržania 18. marca 1999 o 10.00 h a bude sa vykonávať vo

väznici v Bratislave, podal navrhovateľ proti nemu do zápisnice sťažnosť.

Túto sťažnosť zdôvodnil písomne jeho právny zástupca, obhajca (ten istý ako

v konaní pred ústavným súdom), pričom argumentoval obdobne ako v podnete podanom na

ústavný súd. Namietal predovšetkým, že podľa mal byť

navrhovateľ dodaný do výkonu trestu odňatia slobody uloženého Okresným súdom

v Spišskej Novej Vsi, a nie vzatý do väzby sudcom Okresného súdu v Prešove. Pokiaľ tento

sudca vo veci krajského úradu vyšetrovania zistil dôvody väzby, mohol postupovať len

podľa , nie však vziať navrhovateľa do väzby podľa

. Žiadal, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené a rozhodnuté v zmysle

.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. z 29. apríla 1999 túto sťažnosť

zamietol ako nedôvodnú podľa . Poukázal

predovšetkým na skutok, za ktorý je navrhovateľ trestne stíhaný, a jeho právnu kvalifikáciu,

existenciu väzobného dôvodu podľa (navrhovateľ

vedel o tom, že je proti nemu vedené trestné stíhanie pre závažný trestný čin, a napriek tomu

bez oznámenia orgánom činným v trestnom konaní opustil územie Slovenskej republiky

a zdržiaval sa, podľa vlastného vyjadrenia, v Rakúsku a neskôr v Českej republike),

zatýkací rozkaz Okresného súdu v Prešove z 9. decembra 1998 a rozhodnutie ministra

spravodlivosti Českej republiky z 3. marca 1999. Argumentáciou navrhovateľa – že mal byť

dodaný do výkonu trestu odňatia slobody uloženého Okresným súdom v Spišskej Novej

Vsi, pričom dôvod väzby vo veci krajského úradu vyšetrovania mohol byť premietnutý

v rámci výkonu tohto trestu odňatia slobody prostredníctvom aplikácie § 74a Trestného

poriadku – sa nezaoberal.

Navrhovateľ sa nachádza vo väzbe vo veci krajského úradu vyšetrovania doposiaľ

(vec je stále len v štádiu prípravného konania). Táto väzba bola medzičasom predmetom

viacerých rozhodnutí Okresného súdu v Prešove a Krajského súdu v Prešove, pričom

naposledy ju predĺžil podľa do 18. septembra 2001 Najvyšší

súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Ntv - I 2/2001 z 5. februára 2001.

III.

V rámci riešenia problematiky nastolenej v podnete navrhovateľa sa ústavný súd

obrátil aj na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky. Oboch požiadal, aby mu oznámili poznatky

o rozhodovacej činnosti všeobecných súdov pri strete trestu odňatia slobody a väzby

a zaslali niektoré reprezentatívne rozhodnutia.

Predseda najvyššieho súdu v liste z 15. marca 2001 uviedol najmä, že najvyšší súd tu

nedisponuje ucelenými informáciami o rozhodovacej praxi nižších súdov a nie je možné

zovšeobecniť ani prax senátov najvyššieho súdu, pretože výskyt konkrétnych prípadov je

len vzácne ojedinelý. Možno len vo všeobecnosti uviesť, že aj v prípadoch, v ktorých bol

uložený nepodmienečný trest straty slobody a je podaný tiež návrh na vzatie takejto osoby

do väzby, sa vychádza z okolností prípadu, povahy veci a najmä z účelu väzby ako

zaisťovacieho opatrenia. Pokiaľ výkon trestu odňatia slobody, s prihliadnutím aj na

eventuálnu aplikáciu ustanovenia o obmedzeniach obvineného vo

výkone trestu odňatia slobody, splní účel väzby, senáty najvyššieho súdu uprednostňujú

nariadenie a dodanie do výkonu trestu. Iba ak by takýto postup negarantoval splnenie účelu

väzby, prichádza do úvahy väzba obvineného, čo sa však v praxi vyskytuje zrejme len

výnimočne. Predseda najvyššieho súdu nezaslal ústavnému súdu žiadne rozhodnutie

najvyššieho súdu týkajúce sa naznačenej problematiky.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky odpovedal ústavnému súdu

prostredníctvom listu generálneho riaditeľa sekcie trestného práva z 21. marca 2001 vrátane

príloh (avšak bez zaslania konkrétnych súdnych rozhodnutí). Z tohto listu vyplynulo, že

označená sekcia sa nestretla s tým, že by mal obvinený zásadné výhrady, ak bol prepustený

z väzby v konkrétnej veci a de facto predvedený na výkon trestu v inej trestnej veci. V praxi

to znamená, že dňom prepustenia z väzby obvinený ihneď nastúpi výkon trestu. Naopak,

obvinení sa takéhoto postupu dožadujú dôvodiac, že väzbou im narastajú trovy väzby a na

druhej strane žijú s vedomím nenastúpeného trestu. Opísaný postup treba považovať za

účelný. Generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže vo svojom stanovisku zo

7. marca 2001, ktoré tvorí prílohu vyššie označeného listu, uviedol, že prednosť má už

nariadený výkon trestu odňatia slobody, pričom z takejto situácie zrejme vychádza aj znenie

.

IV.

Predmetom posúdenia ústavného súdu je tvrdenie navrhovateľa, že uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn z 29. apríla 1999, ktorým vlastne potvrdil jeho

vzatie do väzby uznesením Okresného súdu v Prešove sp. zn. NtV 77/98 z 18. marca 1999,

došlo k porušeniu jeho práva podľa , pretože po vydaní z Českej

republiky dňa 18. marca 1999 mal byť dodaný do výkonu už nariadeného trestu odňatia

slobody zo strany Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Všeobecné súdy by mali byť, v porovnaní s ústavným súdom, primárnymi

ochrancami ústavnosti. Vyplýva to napr. z , a .

Podľa čl. 144 ods. 1 sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom (teda aj

a inými ústavnými zákonmi). Podľa štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa

ods. 4 výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Krajský súd v Prešove v konaní a pri rozhodovaní o sťažnosti navrhovateľa proti

uzneseniu Okresného súdu v Prešove o jeho vzatí do väzby pôsobil ako súd s plnou

jurisdikciou, lebo bol oprávnený posúdiť otázky skutkové a právne, doplniť dokazovanie

a rozhodnúť vo veci sám, prípadne aj odlišne ako prvostupňový súd (vrátane prepustenia

navrhovateľa z väzby). Mal preto pri svojom postupe brať do úvahy tiež to, aby neporušil

právo navrhovateľa podľa .

Toto právo treba chápať, popri vyššie uvedených ústavných princípoch, aj

v súvislosti so znením prvej vety , podľa ktorej nikoho nemožno stíhať

alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Osobná sloboda sa zaručuje ( ) a jej pozbavenie – ako spôsoby, tak

aj dôvody – má preto ustanoviť zákon. Vzhľadom na význam osobnej slobody ako ústavnej

slobody možno povedať, že ustanovenia zákona o spôsoboch pozbavenia osobnej slobody

a ich dôvodoch treba rešpektovať, pretože porušenie zákona môže znamenať aj porušenie

osobnej slobody podľa .

Z vyplývajú v trestnom konaní viaceré spôsoby pozbavenia

osobnej slobody, ktoré sú upravené hmotnoprávne a procesne najmä v

a (napr. trest odňatia slobody, väzba, ústavné ochranné liečenie

a ústavná výchova). Jednotlivým zákonom ustanoveným spôsobom pozbavenia osobnej

slobody, ktoré sú špecifické, musia logicky zodpovedať aj osobitné dôvody, ktoré ich

opodstatňujú. Spôsoby pozbavenia osobnej slobody nie sú preto v zásade zameniteľné

a navzájom kombinovať ich možno len vtedy, ak tak ustanoví zákon (napr. výkon

ochranného ústavného liečenia počas výkonu trestu odňatia slobody podľa § 351 ods. 1

).

Čl. 17 ods. 5 upravuje základné podmienky väzby – ako jedného z viacerých

ústavne prípustných spôsobov pozbavenia osobnej slobody v trestnom konaní – vrátane

požiadavky, aby bol rozhodujúcim subjektom súd. Z vyššie uvedeného je však zrejmé, že

povinnosťou súdu, ktorému bola odovzdaná osoba za účelom jej vzatia do väzby, je

zisťovať aj to, či sú dané dôvody práve pre takýto, a nie iný spôsob pozbavenia osobnej

slobody. Krajský súd v Prešove, hoci nebol súdom prvého stupňa, mal tiež obdobnú

povinnosť, pretože pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa formou väzby bolo namietané

jeho sťažnosťou. Krajský súd v Prešove z dôvodov už skôr uvedených vyriešil túto otázku

kladne a vlastne potvrdil vzatie navrhovateľa do väzby zo strany Okresného súdu v Prešove.

Navrhovateľ bol vzatý do väzby podľa § 68 vtedy platného a účinného Trestného

poriadku z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) tohto zákona.

Podľa § 68 vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie

(§ 160). Rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe

rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.

Podľa § 67 ods. 1 obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne

skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu,

a) že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko.

Minister spravodlivosti Českej republiky povolil dňa 3. marca 1999 vydanie

navrhovateľa do Slovenskej republiky k výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu

Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi a tiež k trestnému stíhaniu vo veci krajského úradu

vyšetrovania, pričom dňa 18. marca 1999 bol navrhovateľ z týchto dôvodov do Slovenskej

republiky vydaný. Tu nebol vzatý do výkonu nariadeného trestu odňatia slobody, ale do

väzby.

Slovenský uvádza pri výkone trestu odňatia slobody ( a nasl.),

ktorý bol nariadený, dôvody brániace jeho realizácii (napr. odklad, prerušenie, upustenie od

výkonu, prípadne udelenie milosti a použitie amnestie), nefiguruje však medzi nimi výkon

väzby.

vôbec nepočíta so situáciou, že by sa nariadený trest odňatia

slobody nevykonával z dôvodu väzby v inej trestnej veci. Počíta však s presne opačnou

situáciou, ktorú upravil v § 74a s názvom „Obmedzenia obvineného vo výkone trestu

odňatia slobody“. Podľa odseku 1 tohto ustanovenia ak sa vedie trestné stíhanie proti

obvinenému vo výkone trestu odňatia slobody a ak je daný niektorý z dôvodov väzby podľa

§ 67, rozhodne o dôvodoch, obsahu a trvaní nevyhnutných obmedzení, ktoré sa proti nemu

uplatnia, súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.

Navrhovateľ bol vydaný z Českej republiky z dôvodu vyžiadania Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky a na základe zatýkacích rozkazov Okresného súdu

v Spišskej Novej Vsi a Okresného súdu v Prešove podľa ,

a preto postup po jeho vydaní upravuje .

Podľa ods. 1 obvineného, ktorého cudzí štát vydal,

prevezmú policajné orgány. Prevzatú osobu bez odkladu odovzdajú predsedovi senátu súdu,

ktorý vydal zatýkací rozkaz. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ak nejde o vydanie na

výkon trestu, predseda senátu je povinný obvineného do 24 hodín od odovzdania

vyslúchnuť a rozhodnúť o väzbe.

Aj zo znenia vyplýva, že po vydaní osoby cudzím štátom

prichádza do úvahy jej vzatie do väzby iba vtedy, ak nejde o výkon nariadeného trestu

odňatia slobody. Inými slovami, výkon nariadeného trestu odňatia slobody má prednosť

pred väzbou.

a na ňu nadväzujúci majú svoju vnútornú principiálnu

logiku, vychádzajúcu aj zo zásady prezumpcie neviny. Podľa každý,

proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví

právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Účelom podľa je najmä upraviť postup orgánov

činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa

zákona spravodlivo potrestaní. Tento účel je potrebné realizovať čo najrýchlejšie (§ 2

ods. 4) vrátane výkonu trestu odňatia slobody (§ 321), ktorý nadväzuje na právoplatné

vyslovenie viny zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin a uloženie trestu odňatia

slobody. Právoplatným odsúdením prestáva chrániť páchateľa prezumpcia neviny

a nastupuje právo štátu realizovať uložený trest v rámci jeho účelu, ako aj povinnosť

páchateľa podrobiť sa mu.

Podľa účelom trestu je chrániť spoločnosť pred

páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti

a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných

členov spoločnosti. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia výkonom trestu nesmie byť

ponížená ľudská dôstojnosť. Trest odňatia slobody je bližšie upravený v

Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o výkone trestu odňatia slobody“) a vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.

Účelom väzby ako zaisťovacieho opatrenia voči trestne stíhanej osobe, ktorú chráni

prezumpcia neviny, je pozbavenie jej osobnej slobody z dôvodov uvedených v § 67

. Účelom o výkone väzby je upraviť výkon

väzby a práva a povinnosti osôb vzatých do väzby (§ 1), pričom spôsob výkonu väzby musí

rešpektovať prezumpciu neviny (§ 2 ods. 1).

Pokiaľ dôjde k stretu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody v jednej trestnej

veci s podmienkami väzby v inej trestnej veci, jednoznačne má prednosť výkon trestu

odňatia slobody. V tomto prípade možno hovoriť o práve obvineného, aby vykonával trest

odňatia slobody, a nie väzbu. V opačnom prípade mu totiž hrozí tiež nebezpečie, že pokiaľ

v inej, väzobnej veci by bolo trestné stíhanie zastavené alebo by bol spod obžaloby

oslobodený, čas strávený vo väzbe nebude možné kompenzovať s trestom odňatia slobody,

ktorý kvôli väzbe nevykonával, a tento bude musieť až potom vykonať.

Vzatie osoby do väzby v jednej veci napriek tomu, že sú dané podmienky, aby

vykonávala trest odňatia slobody v inej veci, je zjavne neopodstatnené. Krajský súd

v Prešove potvrdil vzatie navrhovateľa do tzv. útekovej väzby, hoci z rozhodnutia ministra

spravodlivosti Českej republiky z 3. marca 1999 bolo evidentné, že tento povolil vydať

navrhovateľa aj k výkonu trestu odňatia slobody.

Výkonom tohto trestu bolo preto možné ihneď odstrániť obavu, ktorá je dôvodom

uvalenia väzby podľa (že obvinený ujde alebo sa

bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu). Túto obavu, ako aj inú

obavu, ktorá by odôvodňovala ďalší väzobný dôvod v trestnej veci krajského úradu

vyšetrovania, bolo možné paralyzovať aj v ďalšom priebehu výkonu trestu odňatia slobody

prostredníctvom postupu podľa (napr. obmedzenie proti

prípadnému prerušeniu výkonu trestu podľa § 35 zákona o výkone trestu odňatia slobody).

Ako už bolo uvedené, výkon trestu odňatia slobody predstavuje formu pozbavenia

osobnej slobody, ktorá nadväzuje na právoplatné uznanie viny a uloženie trestu, pričom

dotknutú osobu tu už nechráni prezumpcia neviny. Väzba je však pozbavením osobnej

slobody, ktorá nadväzuje len na vznesené obvinenie (prípadne podanú obžalobu) a väzobné

dôvody, pričom trestne stíhanú osobu tu chráni prezumpcia neviny. Z principiálneho

hľadiska preto nemožno pripustiť, že by v priebehu výkonu trestu odňatia slobody vrátane

realizácie obmedzení podľa nebolo možné zabezpečiť dostatočne

tiež účel väzby v inej trestnej veci.

Ak by vo veci krajského úradu vyšetrovania existovali dôvody väzby aj pri skončení

výkonu trestu odňatia slobody navrhovateľa uloženého Okresným súdom v Spišskej Novej

Vsi (eventuálne pri jeho podmienečnom prepustení), mohol byť vzatý do väzby vtedy.

Z doposiaľ uvedenej právnej analýzy je zrejmé, že pozbavenie osobnej slobody, ktorá

je ústavne chránená v , má svoj ústavný rámec a presné pravidlá. Z nich okrem

iného vyplýva, že výkon trestu odňatia slobody a väzba sú dva odlišné spôsoby pozbavenia

osobnej slobody, ktoré sú podmienené aj odlišnými právnymi dôvodmi. V prípade ich stretu

(v dvoch trestných veciach) má prednosť trest odňatia slobody preto, lebo nadväzuje na

právoplatné uznanie viny a uloženie trestu a počas jeho trvania možno zabezpečiť aj účel

väzby (zabezpečenie účelu trestu odňatia slobody výkonom väzby do úvahy neprichádza).

Krajský súd v Prešove v konaní a pri rozhodovaní o sťažnosti navrhovateľa proti

uzneseniu o vzatí do väzby mal prihliadať na právo navrhovateľa podľa

a vykladať ho konzistentne najmä s už označenými ustanoveniami , Trestného

poriadku a . Súčasťou zákonného obsahu základného práva podľa

ods. 5 je aj právo nebyť vzatý do väzby, pokiaľ sú dané podmienky pre nástup

výkonu trestu odňatia slobody.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. z 29. apríla 1999, ktorým

potvrdil vzatie navrhovateľa do väzby – hoci v tom čase existovali zákonné podmienky, aby

nastúpil výkon trestu odňatia slobody - odobril postup, ktorý nepredpokladá ani Trestný

poriadok, a týmto uznesením porušil právo navrhovateľa podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2001