Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 5/93

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne vo veci navrhovateľa, skupiny poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Štefanom Daňom, Štefánikova 2,

Košice a odporcu vlády Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Milanom Hanzelom,

ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava o vyslovenie nesúladu § 3 a § 10

nariadenia vlády Slovenskej republiky zo 17. augusta 1993 č. o poskytovaní

učebníc žiakom s na verejnom zasadnutí dňa 18.

mája 1994 takto

r o z h o d o l :

Ústavný súd Slovenskej republiky návrhu skupiny poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 3 a § 10 nariadenia vlády Slovenskej

republiky č. s n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Dňa 10. septembra 1993 sa na Ústavný súd Slovenskej republiky obrátila skupina 32

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky s návrhom na začatie konania o súlade

právnych predpisov podľa ) . V návrhu namieta

rozpor a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. o poskytovaní

učebníc žiakom s , garantujúcim občanom

bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách.

Po písomnom potvrdení podpisov poslancov plénum ústavného súdu dňa 5. 10. 1993

rozhodlo o prijatí návrhu na ďalšie konanie. Dňa 14. 10. 1993 vyzval sudca spravodajca

odporcu, aby sa v určitej lehote vyjadril k predloženému návrhu, ako i k tomu, či trvá na

ústnom pojednávaní v danej veci. Dňa 10. 12. 1993 dostal Ústavný súd Slovenskej

republiky vyjadrenie odporcu k návrhu skupiny poslancov, ďalej oznámenie o tom, že

netrvá na ústnom pojednávaní a že právnym zastupovaním pre konanie pred ústavným

súdom je poverená ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky.

Dňa 14. 10. 1993 sa sudca spravodajca obrátil na zástupcu skupiny poslancov JUDr.

Štefana Daňu a vyzval ho, aby sa v mene navrhovateľa vyjadril k tomu, či trvá na ústnom

pojednávaní. Dňa 28. 10. 1993 zástupca skupiny poslancov oznámil, že táto trvá na ústnom

pojednávaní. Keďže podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

môže ústavný súd od ústneho pojednávania upustiť iba so súhlasom oboch

účastníkov konania a keďže tento súhlas nebol dosiahnutý, tvorí nedielnu súčasť konania o

súlade právnych predpisov v tejto veci i ústne pojednávanie. Podľa § 30 ods. 4 citovaného

zákona je ústne pojednávanie vo veciach podľa

verejné.

Dňa 17. januára vyzval sudca spravodajca právnu zástupkyňu odporcu, aby písomne

doložila právnu prax pri poskytovaní učebníc v štátoch označených v jeho odpovedi na

podanie navrhovateľa. V ten istý deň sa sudca spravodajca obrátil i na ministra školstva a

vedy Slovenskej republiky so žiadosťou o poskytnutie informácií o poskytovaní učebníc

žiakom vo vybraných európskych štátoch. Sudca spravodajca sa pri získaní potrebných

podkladov v mesiacoch novembri, decembri 1993 a januári 1994 postupne obrátil na

Československé ústředí OSN v Prahe, Československú komisiu pre UNESCO v Prahe,

Ústav informácií a prognóz školstva, mládeže a telovýchovy v Bratislave, stálu misiu

Slovenskej republiky pri Rade Európy v Štrasburgu, stálu misiu Slovenskej republiky pri

OSN v New Yorku, stálu misiu Slovenskej republiky v Belgicku a na ministra zahraničných

vecí Slovenskej republiky.

Navrhovateľ pri odôvodnení svojho návrhu argumentuje tým, že vláda Slovenskej

republiky pri prijímaní nariadenia č. vychádzala zo zužujúceho výkladu čl.

42 ods. 2 , keď pod bezplatným vzdelaním na základných a

stredných školách síce chápe komplex činností spojených so zabezpečovaním poskytovania

vzdelania (priestory, učitelia, výučba), ale nie samotné učebnice a školské potreby. Podľa

mienky navrhovateľa zmyslu o práve na

bezplatné vzdelanie, ako aj zámeru zákonodarcu pri prijímaní , zodpovedá výklad,

podľa ktorého ústavné právo na bezplatné vzdelanie zahŕňa všetko, čo je potrebné k

vzdelaniu a čo by žiak alebo študent nepotreboval, keby neštudoval. Bezplatné učebnice a

ostatné učebné pomôcky preto navrhovateľ považuje za nevyhnutné k bezplatnému

vzdelaniu. Zastáva názor, že zakladá aj právo na

bezplatné poskytovanie učebníc a ostatných učebných pomôcok i pre žiakov druhého stupňa

základnej školy a stredných škôl. Na základe uvedeného navrhovateľ požaduje vydanie

nálezu, v ktorom by Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlásil, že § 3 a § 10 nariadenia

vlády č. nie sú v súlade s a po

uverejnení nálezu v Zbierke zákonov by tieto ustanovenia stratili účinnosť a prípadne i

platnosť podľa .

Odporca uvádza, že návrh skupiny poslancov obsahuje značne extenzívny výklad

významu slova vzdelanie. Pokiaľ ide o „zámer zákonodarcu pri prijímaní celej “,

ktorý výraz použil navrhovateľ, tvrdí, že tento zámer nebol doteraz publikovaný a

navrhovateľ ho nepredložil. Odporca ďalej uvádza, že výklad pojmu „vzdelanie“ podávaný

navrhovateľom by potom umožňoval zahrnúť do neho aj náklady na ošatenie, cestovanie a

pod. V ďalšom odporca uviedol nasledovné argumenty:

1. Riešenie otázky súladu nariadenia vlády č. je v zásade podmienené

aj výkladom Listiny základných práv a slobôd (ústavný ).

2. Nariadenie vlády o poskytovaní učebníc žiakom bolo prijaté na základe

splnomocnenia daného vláde ustanovením o sústave

základných a stredných škôl v znení neskorších predpisov a je v súlade i s čl. 120 ods. 1

. Takáto právna úprava je preto plne v medziach tohoto

školského zákona.

3. Odporca ďalej tvrdil, že ustanovenie § 4 ods. 2 citovaného zákona (s použitím

argumentu a contrario) možno použiť ako dôkaz o tom, že „bezplatné vzdelanie“ v našej

právnej úprave nezahŕňa aj bezplatné poskytovanie učebníc a učebných textov a základných

školských potrieb. V dobe prijatia školského zákona vtedajšia obsahovala

ustanovenie obdobné .

4. Odporca analyzoval otázku bezplatnosti poskytovaného základného školského

vzdelania aj v zmysle predtým platnej úpravy, a to podľa:

a) o základnej úprave jednotného školstva (školský zákon),

ktorý neupravuje vôbec otázku bezplatného poskytovania učebníc a školských pomôcok.

Tieto si žiaci zakupovali.

b) ČSR č. v a upravila bezplatnosť základného

školského vzdelania. Aplikácia zostala bez zmeny (žiaci si učebnice

a školské pomôcky zakupovali).

c) Obdobná právna úprava bola prijatá aj ustanovením o

školskej sústave a vzdelávaní učiteľov (školský zákon). Ani za jeho účinnosti neboli

učebnice poskytované žiakom bezplatne, čoho dôkazom sú „Smernice ministerstva školstva

a kultúry zo dňa 6. 3. 1957 č. j. 4499/57-B/1“ (Vestník 1957, 90).

d) ČSSR (č. ) v zakotvuje základné a bezplatné vzdelanie

do veku 15 rokov. Problematiku v oblasti školstva potom podrobne rozpracúva zákon č.

o sústave výchovy a vzdelávania, ktorý v konštatuje, že

ekonomická situácia už: „... umožňuje bezodplatne poskytovať výchovu a vzdelanie aj

školské učebnice...“. V ustanovení § 33 ods. 1 a 2 splnomocňuje vládu, aby určila rozsah

bezodplatného poskytovania školských učebníc a školských potrieb poskytovaných žiakom

základných, stredných škôl a škôl poskytujúcich vyššie vzdelanie. Tieto podrobnosti boli

upravené vládnym uznesením z 22. 4. 1960 č. 344 o bezplatnom poskytovaní učebníc a

školských potrieb žiakom. Doteraz platili Smernice Ministerstva školstva SSR o bezplatnom

poskytovaní učebníc a školských potrieb žiakom škôl, ktoré dávajú základné, stredné a

vyššie vzdelanie č. 5045/1972 A/IV-2 z 2. 7. 1972 (Zvesti MŠ a MK SSR 1972, zošit 8,

str.98) v znení Smerníc MŠ SSR č.7361/1979-24 z 22. 8. 1979 (Zvesti MŠ a MK SSR 1979,

zošit 10, 1982).

5. Na základe uvedeného odporca uvádza, že „samotná teda výslovne

rozlišuje vzdelanie a sústavu škôl“. Školský zákon obsahuje podrobnejšie členenie.

Jednoznačne rozlišuje medzi výchovou a vzdelaním poskytovaných v školách,

poskytovaním školských učebníc a poskytovaním školských potrieb. Takéto poňatie

rešpektovali aj nasledujúce právne úpravy. Uvedené pojmy nie je možné zmiešavať, resp.

jeden z nich nadradiť nad ostatné.

6. č. bola novelizovaná ústavným ,

ktorý mení ČSSR tak, že: „Právo na bezplatné vzdelanie sa zabezpečuje

bezplatne sústavou základných, stredných a vysokých škôl.“ Podľa dôvodovej správy:

„Ústava ďalej ustanovuje bezplatnosť vzdelania, a to na všetkých stupňoch (základnom,

strednom a vysokom).“

7. Platná právna úprava ustanovenia školského bola

prijatá na základe citovaného článku v roku 1984. V dôvodovej správe k tomuto

zákonu sa uvádza, že bezplatnou výchovou a vzdelaním sa rozumie aj ich materiálne

zabezpečenie, ako sú napríklad učebné pomôcky. Učebnice, učebné texty a základné

školské potreby sa majú bezplatne poskytovať v rozsahu, ako to ustanoví vláda.

8. Porovnaním uvedených právnych úprav s úpravou v

prichádza odporca k názoru, že ide o prakticky zhodné vyjadrenie, s ktorým nie je dôvodné

spájať taký výklad, ako predkladá navrhovateľ. Ďalej uvádza, že ak by zákonodarca mal v

úmysle takto zásadne rozšíriť rozsah bezplatného vzdelania aj na bezplatné poskytovanie

učebníc a učebných textov a základných školských potrieb, ustanovenie

by muselo pregnantne tento zámer aj vyjadriť.

9. Poznatky z iných štátov uvádza odporca preto, aby dokumentoval, že právom

občana na bezplatné vzdelanie sa ani v iných štátoch nerozumie aj povinnosť štátu

poskytovať mu bezplatne učebnice a učebné pomôcky. Ako príklady uviedol Poľskú

republiku, Maďarskú republiku, Francúzsko, Belgicko a Taliansko.

Na základe uvedenej argumentácie odporca navrhol, aby ústavný súd návrhu

skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nevyhovel.

Právo na bezplatné vzdelanie v základných a stredných školách ( )

je tematicky zaradené do druhej hlavy (Základné práva a

slobody) a do jej piateho oddielu - Hospodárske, sociálne a kultúrne práva (čl. 35 až 43

). Hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sa týka ešte čl.

51 , ktorý vymedzuje miesto a úlohu zákonov pri „vykonávaní ustanovení“

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv na území Slovenskej republiky. Zákonodarca

v ústave neposkytuje záväznú definíciu, čo sa právom na bezplatné vzdelanie na základných

a stredných školách rozumie. Základná otázka, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky má

zodpovedať je, či zákonodarca dovoľuje, aby „právo na bezplatné vzdelanie“ bolo

uskutočnené i prostredníctvom zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych

predpisov Slovenskej republiky. Odpovedi na túto otázku však predchádza analýza miesta a

postavenia zákonov, a to vzhľadom na praktickú aplikáciu, prípadne i obmedzenie

upravených základných práv a slobôd. Zákonodarca v dovoľuje, aby

zaručené základné práva a slobody boli obmedzené zákonom nasledovne:

„(1) Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri

zachovaní základných práv a slobôd.

(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených

touto len zákonom.

(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky

prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a

zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na stanovený cieľ.“

Je potrebné stanoviť, či tento článok poskytuje právo na zákonné obmedzenie

ktoréhokoľvek základného ľudského práva alebo slobody, alebo len niektorých a v prípade,

že len niektorých, tak na základe čoho a v akom rozsahu môžu byť tieto práva zákonom

obmedzené. Analýza druhej hlavy potvrdzuje, že tam, kde to

zákonodarca považoval za účelné, priamo v texte príslušného článku určil, či

konkrétne základné právo alebo sloboda môže byť zákonom obmedzené. Príklady možno

uviesť nasledovné:

Čl. 16 ods. 1: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže

byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“

Čl. 20 ods. 4: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné

iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú

náhradu.“

Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, tak Slovenskej

republiky uvádza, že: „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl.

44 až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.“ Vzťah zákonov voči hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam

uvedeným v týchto článkoch je daný tým, že tieto „vykonávajú príslušné ústavné

zakotvenie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv“. Samotné vykonávanie

zaručených práv je pre konkrétne potreby zákonnej úpravy však špecifikované v každom

konkrétnom článku a môže zahrňovať tiež obmedzenie práv. Analýza jednotlivých článkov

piateho oddielu druhej hlavy ukazuje na nasledovné „úlohy“, ktoré zveruje zákon pri

vykonávaní práv podľa :

Čl. 35 ods. 2: „Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých

povolaní alebo činností.“

Čl. 37 ods. 3: „Činnosť odborových organizácií... možno obmedziť zákonom...“

Čl. 37 ods. 4: „Právo na štrajk... nemajú sudcovia, prokurátori...“

Prostredníctvom zákonov vykonávajúcich tieto hospodárske, sociálne a kultúrne

práva možno ich výkon obmedziť.

Podrobnosti výkonu práv uvedených v rámci druhej hlavy podrobne upravujú

zákony. Napríklad:

čl. 38 ods. 3 - „Podrobnosti... ustanoví zákon.“

čl. 39 ods. 3 - „Podrobnosti... ustanoví zákon.“

čl. 41 ods. 6 - „Podrobnosti... ustanoví zákon.“

čl. 46 ods. 4 - „Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví

zákon.“

Zákonodarca priamo v texte jednotlivých článkov upravujúcich základné práva a

slobody súčasne vymedzil miesto, postavenie a funkciu zákonov vrátane obmedzenia

(možného obmedzenia) základných práv a slobôd, prípadne zveril zákonom iné úlohy

(upraviť podrobnosti výkonu práv). Článok 13 preto smeruje

jedine voči tým zákonným obmedzeniam základných práv a slobôd, ktoré sa predpokladajú

priamo v texte príslušných článkov . Nie je preto možné formou zákonnej úpravy

obmedziť základné ľudské právo alebo slobodu v prípadoch, kde úloha zákona je

príslušným článkom výslovne formulovaná inak (napríklad, že zákon má len upraviť

podrobnosti) a už vôbec nie vydať zákon obmedzujúci základné právo alebo slobodu, hoci

zákonodarca vydanie zákona priamo v texte príslušného článku nepredpokladá. Ak

pripustíme názor, že ustanovenia majú „blanketový“

charakter a zákonodarcu oprávňujú formou zákona k obmedzeniu ktoréhokoľvek

základného práva alebo slobody, a to bez ohľadu na vymedzenú úlohu zákonov priamo v

texte ústavného článku, nastáva veľmi zložitá situácia. Formou zákona by potom bolo

možné obmedziť i tzv. absolútne práva (právo na život, právo nebyť mučený, spôsobilosť na

práva), čím by sa čl. 13 nadradil nad ústavnú úpravu jednotlivých článkov druhej hlavy

. Je potrebné uviesť, že „úlohy“ určené zákonom ohľadom

obmedzenia, úpravy podrobností, prípadne vykonania ústavných práv musí rešpektovať (v

dôsledku príslušného ústavného príkazu) nielen zákonná úprava Slovenskej republiky

vydaná po 1. 1. 1993, ale i tie časti federálneho zákonodarstva, ktoré sa dostali pod rozsah

vymedzeného účelu miesta, postavenia a úlohy zákonov vo vzťahu k základným

právam a slobodám uvedeným v druhej hlave . Aj táto časť

bývalého federálneho zákonodarstva v plnom rozsahu podlieha režimu

Slovenskej republiky, ktorý uvádza, že:

„(1) Ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú

v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Meniť a zrušovať ich môžu

príslušné orgány Slovenskej republiky.“

Pre daný prípad má význam i čl. 152 ods. 4, ktorý uvádza,

že:

„(4) Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .“

Z uvedeného vyplýva, že federálne zákonodarstvo a konkrétne zákony, ktoré

vykonávali alebo plnili inú úlohu vo vzťahu k základným právam a slobodám upravených

bývalej ČSFR, nemôžu byť automaticky aplikovateľné vo vzťahu k základným

právam a slobodám zakotveným v . Toto konštatovanie sa

netýka iba odlišného (možného rozdielneho) obsahového upravenia základných práv a

slobôd, ale predovšetkým úlohy, ktorú ukladá zákonom v

smere naznačenom vyššie. Takéto zákony vzhľadom na jednotlivé práva uvedené v druhej

hlave môžu obmedziť výkon základných práv a slobôd,

vykonať základné práva a slobody, upraviť podrobnosti výkonu základných práv a slobôd.

Tieto požiadavky preto (v dôsledku ústavného príkazu) treba striktne rešpektovať nielen vo

vzťahu k novému slovenskému zákonodarstvu vydanému po 1. 1. 1993, ale použitím čl. 152

ods. 4 i vo vzťahu k bývalému federálnemu zákonodarstvu.

Článok 42 uvádza, že:

„(1) Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po

vekovú hranicu ustanoví zákon.

(2) Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných a stredných školách,

podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.

(3) Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok

ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.

(4) Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc

štátu.“

Článok 42 zákonodarca zaraďuje medzi hospodárske, sociálne a kultúrne

práva. Miesto a úlohu zákonov v tejto oblasti práv zákonodarca upravuje ako v čl. 51

, tak i v samotnom . Analýzou možno dôjsť

k záveru, že zákonodarca sa odvoláva na zákony (pri súčasnej špecifikácii ich úloh)

nasledovne:

čl. 42 ods. 1: „... Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu

ustanoví zákon.“

čl. 42 ods. 3: „Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za

podmienok ustanovených zákonom;...“

čl. 42 ods. 4: „Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na

pomoc štátu.“

Článok 42 ods. 2 , zakotvujúci právo na bezplatné vzdelanie občanov,

neobsahuje žiadne odvolanie na zákon, prostredníctvom ktorého by zákonodarca umožňoval

toto právo obmedziť, prípadne spresniť. Právo na bezplatné vzdelanie v základných,

prípadne stredných školách (resp. jeho výklad) vyplýva preto priamo z Slovenskej

republiky. Absencia odvolania sa na príslušnú zákonnú úpravu, pokiaľ ide o právo na

bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách, však neznamená, že využitím čl. 13

je možné toto právo zákonom obmedziť. Príslušný článok Slovenskej

republiky totiž neumožňuje zákonnú úroveň definície úpravy práva na bezplatné vzdelanie

na základných a stredných školách. Príslušná právna úprava v oblasti vzdelania, resp. jej

súlad, prípadne nesúlad s čl. 42 ods. 2 závisí preto od výkladu termínu „právo na bezplatné

vzdelanie v základných a stredných školách“ Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Uskutočnenie záväzného výkladu je rozhodujúce pre výsledok konania o súlade právnych

predpisov. Tento výklad musí vychádzať priamo z textu , prípadne príslušných

medzinárodných dokumentov (ak príslušné ustanovenie predstavuje súčasne

transformáciu medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky), ale nie zo zákonov,

prípadne iných všeobecne záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky. Tieto totiž

nemajú zmocnenie (formou príslušného ústavného príkazu), aby právo na bezplatné

vzdelanie na základných a stredných školách obmedzili a ani ho záväzne definovali. V

súlade s čl. 42 ods. 1 sa zákonom upraví dĺžka povinnej školskej dochádzky a podľa čl. 42

ods. 4 zákon stanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc od štátu.

Tieto ustanovenia sú bezprostredne zviazané s výkonom práva na bezplatné vzdelanie a v

takomto rozsahu považoval zákonodarca za účelné upraviť otázky súvisiace s právom na

bezplatné vzdelanie formou zákonov. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania pred

ústavným súdom nie je vyučovanie na iných ako štátnych školách, nie je potrebná analýza

miesta a postavenia zákonov pri vykonávaní . Bolo by však nesprávne

chápanie, že príslušné ústavné príkazy súčasne limitujú akúkoľvek inú zákonnú úpravu v

oblasti školstva.

Tieto ústavné príkazy vymedzujú (a obsahovo určujú) iba tie zákonné predpisy,

ktoré sú spojené s praktickou aplikáciou zaručeného základného práva alebo

slobody. Štát má prirodzene voľnosť pri vydávaní zákonov alebo iných všeobecne

záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky, ktoré vytvárajú materiálne,

organizačné či iné podmienky pre praktický výkon zaručených práv a slobôd.

V súvislosti s definíciou práva na bezplatné vzdelanie na základných a stredných

školách ústavný súd zaujal stanovisko k tomu, či možno tomuto právu poskytnúť

„autonómny“ výklad založený výlučne na , alebo či ods.

2 treba vyložiť v zmysle príslušných medzinárodných záväzkov, ktorými je

Slovenská republika viazaná. Žiada sa uviesť, že prevažná časť základných práv a slobôd

obsiahnutých v Druhej hlave predstavuje ústavnú

transformáciu medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky v oblasti

medzinárodnoprávnej zmluvnej úpravy základných práv a slobôd. Túto skutočnosť

potvrdzuje i osobitná časť dôvodovej správy k návrhu , ktorá

uvádza, že: „Úprava ústavných práv a slobôd vychádza z medzinárodných zmlúv a

základných slobôd, ku ktorým sa pripojila a ktoré ratifikovala ČSFR. Ich súhrnné

zakotvenie bolo už realizované prijatím Listiny základných práv a slobôd ústavným

Predložený návrh preberá a ďalej rozvíja úpravu základných

práv a slobôd obsiahnutú v Listine.“

Z uvedeného vyplýva, že neexistuje žiaden právny alebo faktický dôvod, aby bol pre

potreby konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

termínu „právo na bezplatné vzdelanie v základných školách“ poskytnutý odlišný výklad

(založený výlučne na , prípadne berúc do úvahy predošlé

právne úpravy, buď ústavné alebo iné), ak existujú platné medzinárodné zmluvy buď

ratifikované ČSFR, alebo ku ktorým sa ČSFR pripojila, ak obsahujú takýto záväzok a ak

existuje ich medzinárodne uznávaný výklad, ku ktorému je možné dospieť použitím

výkladových pravidiel medzinárodného zmluvného práva. Použitie výlučne „vnútroštátneho

výkladu“ termínu obsiahnutého v platnej medzinárodnej zmluve by naopak mohlo viesť k

jej nerešpektovaniu a i k možnému založeniu medzinárodnoprávnej zodpovednosti

Slovenskej republiky.

Berúc do úvahy túto líniu posudzovania prípadu, obrátil sa sudca spravodajca dňa

19. 10. 1993 na ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky so žiadosťou o informáciu,

ku ktorým medzinárodným zmluvám týkajúcim sa prípadu a od ktorého termínu

sukcedovala Slovenská republika. Vo svojej odpovedi zo dňa 3. 11. 1993 (č. j.

KAMI) minister zahraničných vecí uviedol, že do prevažnej časti medzinárodných zmlúv,

ktoré tvorili prílohu jeho odpovede, Slovenská republika sukcedovala v priebehu roku 1993,

pričom v každom prípade bolo vyhovené žiadosti Slovenskej republiky o uznanie sukcesie k

1. 1. 1993.

Konania o súlade právnych predpisov sa priamo týkajú nasledovné medzinárodné

zmluvy:

1. Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania zo 14. 12. 1960 (Convention

against discrimination in Education). Slovenský preklad doteraz nebol uverejnený v Zbierke

zákonov.

2. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach zo 16. 12.

1966 (International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights on December 16,

1966). In: Vyhláška FMZV č. (slovenský preklad).

3. Dohovor o právach dieťaťa z 20. 11. 1989 (Convention on the Rights of Child on

20 November 1989). Oznámenie FMZV č. (slovenský preklad).

4. Viedenský dohovor o zmluvnom práve z 23. 5. 1969 (Vienna Convention on the

Law of Treaties on 23 May 1969). Vyhláška FMZV č. (slovenský preklad).

Tieto medzinárodné zmluvy sú v dôsledku sukcesie platné pre Slovenskú republiku

od 1. 1. 1993. Slovenská republika do nich sukcedovala v zmysle výhrad, prípadne

vyhlásení, urobených bývalou ČSSR, ČSFR a v dôsledku toho prebrala i záväzky z nich

plynúce v rozsahu, v akom boli tieto záväzné aj pre bývalú ČSFR. Prvé tri dohovory sa

prípadu týkajú, pretože upravujú záväzky zmluvných strán, týkajúcich sa povinného a

bezplatného vzdelávania na základných školách a stredných školách a štvrtý preto, že

poskytuje interpretačné pravidlá výkladu medzinárodných zmlúv. Podrobnejšej analýze

dohovorov uvedených pod bodom 1, 2 a 3 však predchádza charakteristika výkladových

pravidiel, ktoré je potrebné použiť a i jazykových verzií, v ktorých je potrebné dohovory

interpretovať. Výklad zmlúv upravuje Viedenský dohovor o zmluvnom práve vo svojich čl.

31 až 33. Pre potreby konania pred ústavným súdom treba predovšetkým použiť

ustanovenia čl. 31 ods. 1 (Všeobecné pravidlo výkladu), ktoré uvádza, že:

„1. Zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý

sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti a takisto s prihliadnutím na predmet a

účel zmluvy.“

V prípade potreby je možné ešte použiť i doplnkové prostriedky výkladu tak, ako sú

uvedené v čl. 32 Viedenského dohovoru.

Pokiaľ ide o výklad jednotlivých jazykových verzií zmluvy, tak čl. 33 Viedenského

dohovoru (výklad zmlúv, ktorých pôvodné vyhotovenie je v dvoch alebo viacerých

jazykoch) uvádza, že:

„1. Ak bola zmluva pôvodne vyhotovená vo dvoch alebo viacerých jazykoch, má jej

text rovnakú platnosť v každom z týchto jazykov, pokiaľ zmluva neustanovuje alebo sa

strany nedohodnú, že v prípade rozdielnosti je rozhodujúci určitý text.

2. Znenie zmluvy v inom jazyku než v jednom z tých, v ktorom bol text pôvodne

vyhotovený, sa bude považovať za pôvodný text len v prípade, že to ustanovuje zmluva

alebo sa strany na tom dohodli.

3. Predpokladá sa, že výrazy použité v zmluve, majú v každom z pôvodných textov

rovnaký význam.“

Článok 11 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania uvádza, že: „Tento

dohovor je dojednaný v jazyku anglickom, francúzskom, ruskom a španielskom, pričom

všetky znenia majú rovnakú platnosť.“

Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach vo svojom čl. 31 ods. 1

uvádza, že:

„1. Tento Pakt, ktorého čínske, anglické, francúzske, ruské a španielske znenie sú

rovnako autentické, bude uložený v archíve Organizácie spojených národov.“

Dohovor o právach dieťaťa vo svojom čl. 54 uvádza, že: „U generálneho tajomníka

OSN bude uložený originál tohoto Dohovoru, ktorého anglické, arabské, čínske, francúzske,

ruské a španielske znenie majú rovnakú platnosť.“ Z uvedeného prehľadu vyplýva, že

autentické jazykové verzie sú uvedené v čl. 11 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti

vzdelania, v čl. 31 ods. 1 Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a v čl. 54

Dohovoru o právach dieťaťa. Sú to jediné oficiálne jazykové verzie dohovorov prístupné k

interpretácii, pretože ich zmluvné strany nevyužili právo dané im čl. 33 ods. 2 Viedenského

dohovoru o zmluvnom práve a neuviedli priamo v zmluve a ani sa nedohodli, že i iné

jazykové verzie (odlišné od tých, uvedených v čl. 11 Dohovoru o zákaze diskriminácie v

oblasti vzdelania z roku 1960, čl. 31 ods. 1 Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach, a čl. 54 Dohovoru o právach dieťaťa) môžu byť použité pre ciele záväzného

výkladu týchto zmlúv.

Právo na vzdelanie (rigt to education, le droit ¸ l' enseignement) má v

medzinárodnoprávnej úprave dva aspekty, a to sociálny aspekt, a tiež oprávnenie využívať

toto právo určitým spôsobom zainteresovanými osobami (social dimension a freedom

dimension). Sociálny aspekt práva na vzdelanie požaduje od štátov, aby toto urobili

prístupným (accesible) a dosažiteľným (available), a to rôzne formulovanými

medzinárodnými záväzkami.

Využívanie práva na vzdelanie z druhého aspektu zahrňuje slobodu voľby pri výbere

príslušného vzdelávacieho zariadenia, a to buď samotnou oprávnenou osobou, prípadne jej

rodičmi, alebo inými zákonnými zástupcami maloletého. V rámci rešpektovania tohoto

práva majú rodičia alebo iní zákonní zástupcovia detí tiež právo na rešpektovanie svojho

náboženského alebo filozofického presvedčenia, v ktorom by sa malo viesť vyučovanie ich

detí a tiež slobodu vytvárať z vlastného rozhodnutia samostatné vzdelávacie inštitúcie.

Sociálny aspekt práva na vzdelanie zahrňuje záväzky štátov urobiť toto vzdelanie voľne

prístupné (accesible) a dosažiteľné (available), zatiaľ čo pri realizácii práva na vzdelanie

konkrétnej osoby (osôb) musí štát rešpektovať slobodu výberu školy (freedom to choose) a

slobodu zriaďovať školské zariadenia (freedom to establish). K realizácii týchto cieľov štáty

dospievajú rôzne formulovanými medzinárodnými záväzkami. Tieto možno rozdeliť do

troch skupín, a to:

1. záväzok rešpektovať určité práva (to respect),

2. záväzok chrániť určité práva (to protect),

3. záväzok konkrétneho plnenia (to fulfil).

Nie je potrebné bližšie skúmať záväzky štátu v oblasti týkajúcej sa praktickej

realizácie práva na vzdelanie konkrétnymi osobami, pretože nemajú priamy vzťah k

prípadu. Pokiaľ ide o sociálny aspekt práva na vzdelanie, štát garantuje jeho prístupnosť

(accessibility) nasledovne:

a) V rámci záväzku rešpektovania tým, že vylučuje, aby prístup k vzdelaniu bol

zákonnou normou, ale praxou jeho orgánov (z rôznych dôvodov) odňatý.

b) V rámci záväzkov ochrany prístupu k vzdelaniu aplikovať vo svojej praxi princíp

nediskriminácie.

c) V rámci záväzku na plnenie štát realizuje právo prístupu k vzdelaniu prijímaním

aktívnych opatrení pre osobitné skupiny obyvateľstva ako sú menšiny, migranti, utečenci,

sociálne citlivé skupiny obyvateľstva. Druhým významným záväzkom v tejto oblasti,

ktorého splnením sa umožňuje samotný prístup k vzdelaniu, je postupné zavádzanie

bezplatného vzdelávania (progressively introduction of free education).

Z uvedeného vyplýva, že zavádzanie a realizácia práva na bezplatné vzdelanie tvorí

súčasť medzinárodného záväzku zmluvných strán medzinárodných dohovorov, ktorého

cieľom je umožniť plný prístup k vzdelaniu. Poplatky alebo dávky finančného charakteru

(bez ohľadu na to, ako sa nazývajú v jednotlivých štátoch), ktorých splnením sa podmieňuje

samotný prístup k vzdelaniu, preto predstavujú porušenie medzinárodného záväzku štátov

zabezpečiť bezplatné vzdelanie.

Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960 bol uzavretý pod

egidou UNESCO a jeho základným cieľom je vylúčiť diskrimináciu na rôznych typoch škôl

a umožniť tak plnú realizáciu práva na vzdelanie pre všetkých a bez akéhokoľvek rozdielu.

Problematiky vzdelania v naznačenom smere sa dotýka v dvoch svojich článkoch, a to

prostredníctvom medzinárodne záväznej definície vzdelania (education) vo svojom čl. 1

ods. 2, ako i stanovením povinnosti zabezpečiť bezplatné vzdelanie na základných školách

(čl. 4 písm. a)).

Definíciu vzdelania v Dohovore o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania treba

vyložiť v niektorej originálnej jazykovej verzii, a to prostredníctvom interpretačných

pravidiel medzinárodného práva zmluvného. V anglickej jazykovej verzii čl. 1 ods. 2 znie:

„2. For the purpose of this Convention the term „education“ refers to all types and

levels of education, and includes access to education, the standard and quality of education,

and the conditions under which it is given.“

Vo francúzskej jazykovej verzii je text čl. 1 ods. 2 nasledovný:

„2. Aux fins de la présente convention, le mot „enseignement“ vise les divers types

et les différents degrés de l' enseignement et recouvre l' accés ¸ l' enseignement, son niveau

et sa qualité, de meme que les conditions dans lesquelles il est dispensé.“

„2. Podľa tohoto dohovoru slovo „vzdelanie“ znamená rozličné druhy a stupne

vzdelania a zahrňuje prístup k vzdelaniu, jeho úroveň a kvalitu, ako aj podmienky, za

ktorých sa umožňuje prístup k vzdelaniu.“ (Neoficiálny slovenský preklad citovaného

článku.)

Gramatickým a systematickým výkladom tohoto článku Dohovoru o zákaze

diskriminácie ústavný súd dospel k nasledovným záverom:

1. Pre potreby Dohovoru sa pod vzdelaním (education) rozumejú všetky formy

vzdelania, ktoré existujú v jednotlivých zmluvných štátoch, a to: základné, stredné,

vysokoškolské, všeobecné a odborné vzdelanie. Zameranie Dohovoru na všetky typy

vzdelania je plne opodstatnené jeho základným poslaním, t. j. odstrániť diskrimináciu na

všetkých typoch a stupňoch škôl.

2. Samotné vzdelanie zahrňuje v sebe jednak prístup k vzdelaniu (access to

education) a poskytovanie určitej úrovne a kvality vzdelania. V súvislosti s celkovým

zameraním dohovoru sa záväzok nediskriminácie prejavuje v tom, aby každý mal rovnaký

prístup k vzdelaniu a dostalo sa mu rovnakej úrovne a kvality vzdelania bez akejkoľvek

diskriminácie.

3. Treťou súčasťou termínu „vzdelanie“ sú podmienky, za ktorých sa umožňuje

prístup k vzdelaniu.

Splnenie týchto podmienok je nevyhnutné pre samotnú realizáciu práva na

vzdelanie, a to umožnením prístupu k nemu. Tieto podmienky (pravidelne upravené

zákonom uvádzajú napríklad požadovaný vek, telesné či duševné zdravie, predpisujú

prijímacie pohovory či skúšky, prípadne stanovujú iné podmienky), splnením ktorých je

podmienený samotný prístup (access) k vzdelaniu. Podmienky, za ktorých sa prístup k

vzdelaniu uskutočňuje, tvoria v súvislosti s už spomenutými prvkami vzdelania integrálnu

súčasť jeho praktickej aplikácie a majú umožniť plnú realizáciu vzdelania. Nesmú preto

brániť (z diskriminačných či iných dôvodov) plnému výkonu práva na vzdelanie pre

každého, kto spĺňa zákonom stanovené podmienky.

Bezplatné vzdelanie na základných školách podľa Dohovoru o zákaze diskriminácie

v oblasti vzdelávania upravuje čl. 4 písm. a) Dohovoru, ktorý uvádza, že:

„The States Parties to this Convention undertake formulate, develop and apply a

national policy, which by methods appropriate to the circumstances and to national usage

will tend to promote equality of opportunity and of treatment in the matter of education and

in particular:

a) To make primary education free and compulsory,...“

Francúzska verzia tohoto článku je nasledovná:

„Les états parties¸ la présente convention s'engagent en outre¸ formuler, développer¸

appliquer une politique nationale visant¸ promouvoir, par des mćthodes adaptées aux

circonstances et aux usages nationaux, l' égalité de chance et de traitement en matićre

d'enseignement, et notamment:

a) Rendre obligatoire et gratuit l'enseignement primaire...“

Neoficiálny slovenský preklad tohoto článku je nasledovný:

„Štáty, zmluvné strany tohto dohovoru, sa okrem toho zaväzujú, že stanovia svoju

národnú politiku a budú ju rozvíjať a vykonávať tak, aby svojimi metódami,

zodpovedajúcimi okolnostiam a národným zvyklostiam podporovali rovnosť možností a

rovnaké zaobchádzanie v oblasti vzdelania najmä, že:

a) zabezpečia, aby základné vzdelanie bolo povinné a bezplatné...“

Uvedeným článkom zmluvné strany Dohovoru prevzali (v závislosti od svojej

politiky a národných špecifík) záväzok zabezpečenia bezplatného vzdelávania na

základných školách. Ako vyložiť termín bezplatný (free)? Gramatický výklad tohoto

termínu znamená „without payment, gratuitous“ (Oxford Dictionary - Shorter), ďalej „not

costing or charging anything given or furnished without cost or payment“ (Webster's Third

New International Dictionary).

Bezplatné základné vzdelanie vylučuje akékoľvek poplatky alebo iné finančné

dávky. Toto konštatovanie však ústavný súd chápe tak, že bezplatným základným

vzdelaním v zmysle čl. 4 písm. a) Dohovoru sa chápe „vzdelanie“ tak, ako je vymedzené v

jeho čl. 1 ods. 2, pretože Dohovor neposkytuje osobitnú definíciu termínu „vzdelanie“ a

osobitnú definíciu termínu „bezplatné vzdelanie“.

Z uvedeného vyplýva, že bezplatné vzdelanie na základných školách vylučuje

akékoľvek poplatky:

1. spojené s prístupom k vzdelaniu na základných školách - t. j. zápisné alebo iné

formy poplatkov, ktorými sa podmieňuje samotný prístup žiaka k vzdelaniu na základnej

škole;

2. spojené s poskytovaním úrovne a kvality vzdelania na základnej škole - t. j. školné

alebo iné formy poplatkov, ktorými sa podmieňuje poskytovanie vzdelania určitej úrovne

alebo kvality;

3. podmienky, za ktorých sa umožňuje prístup k vzdelaniu. V súvislosti s

bezplatnosťou vzdelania je potrebné uviesť, že tieto podmienky majú umožniť, aby sa v

plnom rozsahu mohlo aplikovať právo na bezplatný prístup k základnému vzdelaniu. Ďalšie

podmienky, splnením ktorých sa podmieňuje prístup k základnému vzdelaniu, nemajú

priamu súvislosť s bezodplatnosťou základného vzdelania.

Je pritom nepodstatné, ako sú vo vnútroštátnom právnom poriadku toho ktorého

štátu tieto druhy poplatkov nazývané. Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania

ich nazýva školné (school fees, les frais de scolarité - čl. 3 písm. c)). Je tiež nepodstatné, či

školné smeruje výlučne iba k umožneniu samotného prístupu k vzdelaniu alebo súčasne

zahrňuje i poplatok za sprístupnenie úrovne a kvality vzdelania. Podstatnou skutočnosťou je

jeho účel, a to sprístupniť základné vzdelanie len po uhradení poplatku, a to buď vo forme

školného, prípadne zápisného, prípadne akéhokoľvek iného poplatku, ktorý plní účel

zápisného, prípadne školného.

Výklad termínu „vzdelanie“ a „bezplatné vzdelanie na základných školách“ pre

bývalú ČSSR a Slovenskú republiku sa viaže na Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti

vzdelania zo 14. 12. 1960, ktorý podpísala a aj ratifikovala bývalá ČSSR. Tento vstúpil do

platnosti 22. 5. 1962. Ratifikačná listina prezidenta ČSSR bola u generálneho tajomníka

UNESCO uložená 14. 3. 1963 a v súlade s čl. 14 Dohovor pre bývalú ČSSR nadobudol

platnosť 14. 6. 1963. Dohovor nebol publikovaný v Zbierke zákonov, čo však na jeho

medzinárodnej platnosti pre ČSSR nič nemení. Vzhľadom na skutočnosť, že dôvodová

správa k hovorí o zmluvách ratifikovaných bývalou ČSFR, je

zjavné, že v plnom rozsahu preberá záväzky na ochranu základných ľudských práv a

slobôd v nich obsiahnutých. Toto konštatovanie sa prirodzene týka i ich interpretácie na

základe výkladových pravidiel medzinárodného práva zmluvného. Slovenská republika do

tohoto Dohovoru sukcedovala s účinnosťou od 1. 1. 1993.

Vzhľadom na to, že termín „vzdelanie“ z

je identický s termínom „vzdelanie“ z čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v

oblasti vzdelania a vzhľadom na to, že termín „základné vzdelanie“ z

Slovenskej republiky je identický s termínom „základné vzdelanie“ z čl. 4 písm. a)

Dohovoru, a vzhľadom na to, že termín „bezplatné vzdelanie na základných školách“ z čl.

42 ods. 2 je identický s termínom „základné bezplatné

vzdelanie“ z čl. 4 písm. a) Dohovoru, Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k

nasledovným záverom:

1. Pod termínom „vzdelanie“, ktorý je uvedený v Slovenskej

republiky chápe obsah tohoto termínu tak, ako je uvedený v čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.

2. Pod termínom „základné vzdelanie“ z

chápe obsah tohoto vzdelania tak, ako je to uvedené v čl. 1 ods. 2 Dohovoru v spojení s čl. 4

písm. a) Dohovoru.

3. Pod termínom „základné bezplatné vzdelanie“ z Slovenskej

republiky chápe bezplatnosť v zmysle výkladu čl. 1 ods. 2 v spojení s čl. 4 písm. a)

Dohovoru.

4. Zo záveru uvedeného pod bodom 3) vyplýva, že bezplatné vzdelanie na

základných školách v zmysle Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania vylučuje

ukladanie poplatkov alebo iných finančných úhrad:

a) spojených s prístupom k vzdelaniu (access to education), t. j. zápisné alebo iné

poplatky, ktorými sa podmieňuje samotný prístup k vzdelaniu na základných školách,

b) spojených so zabezpečením úrovne a kvality vzdelania na základných školách

(quality and standards of education), t. j. školné alebo iné poplatky, ktorými sa podmieňuje

poskytnutie úrovne a kvality vzdelania na základných školách.

Splnením tohoto záväzku (t. j. nevyberaním zápisného alebo iného poplatku, ktorý

spĺňa túto funkciu a nevyberaním školného alebo iného poplatku, ktorý spĺňa túto funkciu)

každý zmluvný štát Dohovoru plní svoj záväzok zabezpečenia bezplatného vzdelávania na

základných školách.

5. Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania pozná i termín „školné“

(school fees). Tento termín sa vzťahuje len na stredoškolské, prípadne vysokoškolské

vzdelanie, na ktoré sa v rámci Dohovoru nevzťahujú záväzky štátov na zabezpečenie jeho

bezplatnosti. Ohľadom školného štáty prijali iba záväzok nediskriminácie pri jeho

uplatňovaní, a konkrétne čl. 3 písm. c) v tejto súvislosti uvádza, že:

„3. Aby sa vylúčila a odstránila všetka diskriminácia podľa tohto dohovoru, jej

zmluvné strany sa zaväzujú:

c) nepripustiť, aby úrady postupovali rozdielne pri rozhodovaní o školnom, pri

udeľovaní štipendií a všetkých ostatných foriem pomoci žiakom, pri poskytovaní povolení a

výhod potrebných na štúdium v zahraničí, pokiaľ takýto postup nevyplýva zo zásluhy alebo

potrieb.“

6. Pokiaľ ide o charakter medzinárodného záväzku, zabezpečiť bezplatné vzdelanie

na základných školách, bývalá ČSSR ho prijala od 14. 6. 1963 (kedy pre ňu Dohovor

nadobudol platnosť) a Slovenská republika v dôsledku sukcesie do Dohovoru od 1.1. 1993.

Pre úplnosť uvádzame, že podľa čl. 9 nie je možné urobiť výhrady k žiadnemu záväzku

vyplývajúcemu z Dohovoru.

Ďalším medzinárodným dohovorom, ktorý sa o. i. zaoberá problematikou

bezplatného vzdelávania na základných školách, je Medzinárodný pakt o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966. Žiada sa vymedziť aj jeho vzťah k Dohovoru

o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960, a to vo vzťahu k príslušným

záväzkom ČSSR z oboch dohovorov (a od 1. 1. 1993 i vo vzťahu k príslušným záväzkom

Slovenskej republiky). Oba dohovory sa zaoberajú bezplatným vzdelaním na základných

školách, a to Dohovor z roku 1960 vo svojom čl. 4 písm. a) a Pakt vo svojom čl. 13 ods. 2

písm. a). Oba dohovory ukladajú štátom zabezpečiť, aby vzdelanie na základných školách

bolo povinné (compulsory) a bezplatné (free). Keďže oba dohovory upravujú ten istý

záväzok, ale boli uzavreté za sebou (v rôznych časových intervaloch) vyvstáva otázka ich

vzájomného vzťahu a možnej priority použitia ustanovení niektorej z nich. Túto

problematiku upravuje Viedenský dohovor o práve medzinárodných zmlúv z roku 1969 vo

svojom čl. 30 nazvanom „Vykonávanie po sebe idúcich zmlúv, ktoré sa týkajú toho istého

predmetu“. Článok 30 v ods. 2 uvádza, že: „Ak zmluva ustanovuje, že je podriadená skoršej

alebo neskoršej zmluve alebo že sa nemá považovať za nezlučiteľnú s touto druhou

zmluvou, majú ustanovenia tejto druhej zmluvy prednosť.“

Žiadne z ustanovení Dohovoru ani Paktu nevymedzuje ich vzájomný vzťah, ktorým

by stanovovalo prioritné postavenie (v rámci procesu praktickej aplikácie) niektorej z nich.

Toto konštatovanie sa v plnom rozsahu týka i zabezpečenia práva na bezplatné vzdelanie.

Tým, že pre ČSSR Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

nadobudol platnosť 23. 3. 1976, nezmenilo sa nič na rozsahu a obsahu plnenia záväzku

zabezpečenia bezplatného vzdelávania na základných školách v zmysle Dohovoru o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelávania z roku 1960. Identické konštatovanie možno použiť i

pre Slovenskú republiku, ktorá od 1. 1. 1993 sukcedovala do oboch spomenutých

dohovorov. Uvedené konštatovanie vyplýva z faktu, že samotný Pakt neupravuje svoj vzťah

k predtým uzavretým medzinárodným zmluvám, upravujúcim (buď úplne, alebo čiastočne)

rovnakú matériu, ako je tá, upravená Paktom.

Uvedené konštatovanie je funkčné, pretože Pakt o hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych právach neposkytuje svoju definíciu vzdelania (education), hoci používa termíny

základné vzdelanie (primary education) a bezplatné základné vzdelanie (primary free

education). Vzhľadom na uvedené, je možné skonštatovať, že Pakt o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach:

a) neobsahuje obsahovo odlišnú definíciu vzdelania v porovnaní s Dohovorom o

zákaze diskriminácie v oblasti vzdelávania z roku 1960;

b) v dôsledku uvedeného nemení v žiadnom rozsahu obsah termínu „vzdelanie“

(education) pre zmluvné štáty Dohovoru o zákaze diskriminácie tak, ako je uvedený v čl. 1

ods. 2 tohoto Dohovoru;

c) pri absencii Paktom poskytnutej samostatnej definície vzdelania a vo vzťahu k

zmluvným štátom Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960 možno

výklad termínu „vzdelanie“ tak, ako je použitý v Pakte o hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych právach, uskutočniť v zmysle a rozsahu termínu „vzdelanie“ z čl. 1 ods. 2

Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.

Ratifikáciou Paktu sa pre ČSSR (a od 1. 1. 1993 pre Slovenskú republiku) v

žiadnom smere nezmenil obsah a ani rozsah záväzku na zabezpečenie bezplatného

vzdelávania na základných školách v podľa Dohovoru o

zákaze diskriminácie v oblasti vzdelávania z roku 1960, a preto neexistuje žiaden právny ani

faktický dôvod, aby sa termínu „vzdelanie“ tak, ako je uvedený v Pakte o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach, prikladal iný význam a obsah, než ten, ktorý mu ČSSR

prikladala a Slovenská republika prikladá v zmysle Dohovoru z roku 1960. V prípade, že by

existovali dve rozdielne definície termínu „vzdelanie“, musel by sa vzťah tých dohovorov,

ktoré ich obsahujú, výslovne upraviť a jednoznačne stanoviť, definícia vzdelania ktorého z

nich má prednosť. To by sa prirodzene muselo prejaviť i pri interpretácii čl. 42 ods. 2

Ústavným súdom Slovenskej republiky. Termín vzdelanie

použitý v Pakte je preto možné chápať v obsahu tohoto termínu, ktorý mu bol udelený v

Dohovore z roku 1960. Pokiaľ ide o charakteristiku záväzkov, ktoré sa k termínu

„vzdelanie“ pripájajú podľa Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, tak

Pakt vo svojom čl.13 uvádza nasledovné:

„1. Štáty, zmluvné strany Paktu, uznávajú právo každého na vzdelanie. Súhlasia, že

vzdelanie bude smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a zmyslu pre jej dôstojnosť a

posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám. Súhlasia, že vzdelanie má

umožniť všetkým osobám účinnú účasť v demokratickej spoločnosti, napomáhať vzájomné

porozumenie, znášanlivosť a priateľstvo medzi národmi a všetkými rasovými, etnickými a

náboženskými skupinami, ako aj rozvoj činnosti Organizácie spojených národov na

zachovanie mieru.

2. Štáty, zmluvné strany Paktu, uznávajú, že so zreteľom na dosiahnutie plného

uskutočnenia tohto práva:

a) základné vzdelanie bude povinné a bezplatne prístupné všetkým.“

Článok 14 Paktu, vzťahujúci sa rovnako k základnému vzdelaniu, uvádza, že:

„Každý štát, zmluvná strana Paktu, ktorý v čase, keď sa stane zmluvnou stranou,

nevie zabezpečiť na materskom území alebo na inom území pod svojou právomocou

povinné základné bezplatné vzdelanie, sa zaväzuje vypracovať a prijať v priebehu dvoch

rokov podrobný plán opatrení na postupné zavádzanie zásady povinného a bezplatného

vzdelania pre všetkých, a to v primeranom čase, ktorý sa v pláne určí.“

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie (str. 13 a 14) o pôvodných jazykových

verziách Paktu, je potrebné interpretovať niektorú z jeho oficiálnych jazykových verzií a to

s využitím interpretačných pravidiel Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Pre potreby

výkladu sú kľúčové ustanovenia Paktu čl. 13 ods. 2 a čl. 14, ktoré v anglickej jazykovej

verzii znejú:

Article 13.2:

„The States Parties to the present Covenant recognize that, with a view to achieving

the full realization of this right:

a) Primary education shall be compulsory and available free to all.“

Article 14:

„Each state Party to the Present Covenant which, at the time of becoming a Party has

not been able to secure in its metropolitan territory or other territories under its jurisdiction

compulsory primary education, free od charge undertakes, within two years, to work out and

adopt a detailed plan of action for progressive implementation, within a reasonable number

of years to be fixed in the plan, the principle of compulsory education free of charge for

all.“

Francúzska jazyková verzia uvedených ustanovení Medzinárodného paktu o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je nasledovná:

Article 13.2:

„Les États parties au présent Pacte reconnaissent qu'en vue d'assurer le plein

excercise de ce droit:

a) L'enseignement primaire doit etre obligatoire et accesible gratuitement¸ tous.“

Article 14:

„Tout État, partie au présent Pacte, qui au moment oâ il devient partie, n'a pas encore

pu assurer dans sa métropole ou dans les territoires placés sous sa juridiction le caractćre

obligatoire et la gratuité de l'enseignement primaire s'engage ¸ établir et ¸ adopter dans un

délai de deux ans, un plan détaillé des mesures nécessaires pour réaliser progressivement,

dans un nombre raisonable d'années fixé par ce plan la pleine application du principe de

l'enseignement primaire obligatoire et gratuit pour tous.“

Pokiaľ ide o otázku, čo chápe Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych právach pod termínom vzdelanie (education, l'enseignement), treba uviesť, že

samotný Pakt definíciu tohoto pojmu neobsahuje. Pre zmluvné strany Paktu a súčasne

Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania neexistuje preto žiaden právny ani

faktický dôvod, aby termínu vzdelanie, použitému v Pakte, prikladali iný význam, než aký

má v Dohovore. Pakt totiž nebráni plnému výkonu záväzkov z Dohovoru z roku 1960 a na

druhej strane nevnáša žiadne doplnenie ani pozmenenie do obsahu tohoto termínu tak, ako

je uvedený v Dohovore z roku 1960. Článok 13 ods. 1 iba uvádza, k čomu má vzdelanie

smerovať: „... k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a zmyslu pre jej dôstojnosť a posilneniu

úcty k ľudským právam a základným slobodám“ a čo sa má absolvovaním vzdelania

osobám umožniť: „účinnú účasť v demokratickej spoločnosti, napomáhať vzájomné

porozumenie, znášanlivosť a priateľstvo medzi národmi a všetkými rasovými, etnickými a

náboženskými skupinami ako aj rozvoj činnosti OSN na zachovanie mieru“. Takto

vymedzené zameranie vzdelania, ako i charakteristika jeho účelu sa dosahuje

prostredníctvom rôznych typov tohoto vzdelania, a to:

základné vzdelanie (primary education, l'enseignement primaire) čl. 13 ods. 2 písm.

a) Paktu,

stredoškolské vzdelanie (secondary education, l'enseignement secondaire) čl. 13 ods.

2 písm. b) Paktu,

vysokoškolské vzdelanie (higher education, l'enseignement supérieur) čl. 13 ods. 2

písm. c) Paktu.

Vzdelanie v zmysle Paktu poskytuje štátny systém základných, stredných a

vysokých škôl v každom zmluvnom štáte Paktu. Je prirodzene na každom štáte, akým

spôsobom a v akom rozsahu „rozdeľuje“ vzdelávaciu matériu medzi základné, stredné a

vysoké školy. Cieľom Paktu nie je hlbšie sa zaoberať obsahovou stránkou vzdelania za

predpokladu, že sú rešpektované základné požiadavky smerovania vzdelávania a

dosiahnutia jeho účelu tak, ako sú uvedené v čl. 13 ods. 1 Dohovoru. Základné vzdelanie v

zmysle Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je preto to, ktoré poskytujú

základné školy zmluvného štátu, stredoškolské vzdelanie je poskytované strednými školami,

a vysokoškolské vzdelanie je to, ktoré poskytujú vysoké školy. Pozornosť Paktu sa s

ohľadom na základné vzdelanie sústreďuje predovšetkým na jeho obligatórny charakter

(compulsory, obligatoire) a jednak na bezplatnosť vzdelania (free education, l'enseignement

primaire... accessible gratuitement). Nie je už potrebné bližšie skúmať povinný charakter

základného školského vzdelania, pretože ten nie je predmetom konania pred ústavným

súdom.

Bezplatnosť vzdelania na základných školách anglický text čl. 13 vyjadruje termín:

„Primary education... available free“, a v čl. 14 termín „primary education... free od

charge“. Termín „free“ v spojení s „education“ treba vyložiť v gramatickom význame

tohoto termínu. V slovníku „Oxford Dictionary - Shorter“ termín free znamená o. i.:

„without payment, gratuitous“, a vo Webster's Third New International Dictionary „not

costing or charging anything given or furnished without cost or payment“.

Vo francúzskom texte Paktu je použitý termín „gratuitement“, ktorý znamená: d'une

maniére gratuite, qu'on donne pour rien, sans rétribution (Littré: Dictionnaire de la langue

francaise), prípadne: „dont on jouit sans payer“ (Hatzfeld et Darmesteter Dictionnaire

général de la langue francaise), ako i „¸ titre gratuit sans avoir rien¸ payer“ (Larousse -

Dictionnaire de la langue francaise).

Aj francúzsky aj anglický gramatický význam slova bezplatný (free, free of charge,

prípadne gratuite) v spojení so základným vzdelaním (primary education, l'enseignement

primaire) potvrdzujú, že základné vzdelanie má byť poskytované bezplatne, pričom sa pod

bezplatnosťou rozumie vylúčenie akýchkoľvek finančných platieb. Ak sa preto pod

základným vzdelaním rozumie vzdelanie poskytované základnými školami, termín

„bezplatné základné vzdelanie“ znamená, že Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach nedovoľuje žiadne finančné poplatky spojené s jeho praktickým uskutočňovaním v

základných školách. Takýto výklad termínu „free“ a „gratuit“ je súčasne v súlade s čl. 31

ods. 1 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý o. i. uvádza, že: „Zmluva sa musí

vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v

zmluve.“ Obvyklý význam, ktorý dáva anglický jazyk termínu „free“ a francúzsky jazyk

termínu „gratuit“ vylučuje vymáhanie akýchkoľvek poplatkov. Takto charakterizovaná

bezplatnosť sa však vzťahuje iba na vzdelanie definované spôsobom uvedeným vyššie,

pretože Pakt neuvádza svoju definíciu bezplatného vzdelania na základných školách,

odlišnú od Dohovoru z roku 1960.

Pokiaľ ide o povinnosť plnenia záväzku zabezpečiť povinné a bezplatné základné

vzdelanie v súlade s čl. 13 ods. 2 Paktu, štáty uznávajú, že so zreteľom na plné uskutočnenie

práva na vzdelanie bude základné vzdelanie povinné a bezplatne prístupné všetkým. Pakt o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach však podpisovali štáty s rozdielnym

ekonomickým (predovšetkým) potenciálom, ktoré neboli schopné zabezpečiť základné

bezplatné vzdelanie okamžite a v prípade, že by Pakt neumožňoval postupné dosiahnutie

tohoto cieľa, mohlo to mať dôsledok, že by boli zvažovali svoju účasť v ňom ako jeho

signatárske štáty. Na túto skutočnosť pamätá čl. 14 Paktu, ktorý ukladá zmluvným stranám,

ktoré nie sú schopné zabezpečiť základné bezplatné vzdelanie, aby v priebehu dvoch rokov

potom, čo sa stali zmluvnými stranami Paktu, vypracovali podrobný plán opatrení na

postupné zavádzanie zásady povinného a bezplatného vzdelania pre všetkých, a to v

primeranom čase, ktorý sa v pláne určí. Termín základné bezplatné vzdelanie je preto

potrebné v súlade s čl. 31 ods. 1 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve prostredníctvom

systematického výkladu (v celkovej súvislosti termínov použitých v zmluve) vyložiť v

súvislosti s čl. 14. Článok 14 sa osobitne vzťahuje na základné vzdelanie a po jeho výklade

Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k nasledovným záverom:

1. Článok 14 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach umožňuje štátom, ktoré v okamihu, kedy sa stali jeho zmluvnými stranami, nie sú

schopné buď vôbec alebo len čiastočne zabezpečiť právo na povinné bezplatné vzdelanie na

základných školách, aby využitím spôsobu v ňom uvedeného, toto právo zabezpečili

postupne.

2. Právnym a faktickým základom zabezpečenia postupnej realizácie práva na

bezplatné povinné vzdelanie na základných školách je detailný plán opatrení (detailed plan

of action, un plan détaillé des mesures nécessaires), ktorý musí byť spracovaný do dvoch

rokov potom, čo sa určitý štát stal zmluvnou stranou Paktu.

3. Časový horizont plného zabezpečenia práva na bezplatné vzdelanie je (v závislosti

od ekonomických možností štátu) plne v jeho právomoci. Článok 14 v tejto súvislosti iba

uvádza, že toto právo by malo byť realizovateľné v plnom rozsahu v primeranom čase

(within a reasonable number of years, dans un nombre raisonable d'années).

4. Detailný plán uvádzaný v čl. 14 Paktu je jediným dovoleným prostriedkom (ktorý

Pakt dovoľuje) obmedzenia práva na bezplatné vzdelávanie na základných školách,

prípadne na dočasnú neaplikovateľnosť tohoto práva vôbec.

5. Každý iný spôsob obmedzenia práva na bezplatné vzdelanie na základných

školách Pakt nedovoľuje; predstavuje jeho porušenie a nesie so sebou vznik medzinárodnej

zodpovednosti štátu.

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach nadobudol

platnosť (v dôsledku ratifikácie) a podľa svojho čl. 27 pre bývalú ČSSR 23. 3. 1976. Bývalá

Československá socialistická republika urobila pri ratifikácii prehlásenie k čl. 26 ods. 1

Dohovoru v tom zmysle, že tento odporuje zásade, že všetky štáty majú právo stať sa

účastníkom mnohostranných zmlúv upravujúcich predmet všeobecného záujmu.

„The provision of article 26, paragraph 1, of the Covenant is in contradiction with

the principle that all States have right to become parties to multilateral treaties regulating

matters of general interest.“

ČSSR neurobila žiadnu výhradu, ani vyhlásenie, týkajúcu sa čl. 13 ods. 2 písm. a)

Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a ani čl. 14. Nespracovala ani

podrobný plán požadovaný čl. 14.

Slovenská republika sukcedovala do Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach 28. 5. 1993 a sukcesia bola uznaná k 1. 1. 1993. Sukcesia

bola uskutočnená vrátane vyhlásenia k čl. 26 ods. 1 Paktu. Slovenská republika v rámci

sukcesie neurobila žiadnu osobitnú výhradu alebo vyhlásenie k iným článkom (článku)

Paktu, než ako to urobila bývalá ČSSR. Nespracovala ani podrobný plán umožňujúci v

zmysle čl. 14 Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach obmedzenie práva na

bezplatné vzdelanie na základných školách v rozsahu a v lehote v ňom určenej. Na základe

uvedeného a v súvislosti s analýzou Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania,

ktorého signatárom bola bývalá ČSSR a v súčasnosti je aj Slovenská republika, Ústavný súd

Slovenskej republiky konštatuje:

1. Ratifikáciou Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach ČSSR a sukcesiou do Paktu Slovenskou republikou od 1. 1. 1993 sa nezmenila

definícia termínu „vzdelanie“ tak, ako je uvedená v čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.

2. Nevyužitím možnosti spracovania detailného plánu požadovaného čl. 14,

Slovenská republika neobmedzila právo na bezplatné vzdelanie spôsobom a v rozsahu,

ktorý mohol byť v detailnom pláne spracovaný, a to vrátane časovej etapy, v ktorej by sa

malo právo na bezplatné vzdelanie na základných školách postupne realizovať.

3. V dôsledku sukcesie Slovenskej republiky do Medzinárodného paktu o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach sa nezmenil výklad termínu základné

vzdelanie uvedený v .

4. Termín základné vzdelanie, obsiahnutý v Slovenskej

republiky, preto Ústavný súd Slovenskej republiky vykladá v rámci jeho definície uvedenej

v čl. 1

ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.

Dohovor o právach dieťaťa z 20. 11. 1989 bol ratifikovaný bývalou ČSFR. Platnosť

nadobudol 6. 2. 1991 a je publikovaný formou Oznámenia FMZV č. Minister

zahraničných vecí Slovenskej republiky dňa 19. 10. 1993 Ústavnému súdu Slovenskej

republiky oznámil, že Slovenská republika sukcedovala do tohto Dohovoru, a to s

účinnosťou od 1. 1. 1993. Od uvedeného termínu na seba prebrala záväzok zabezpečenia

bezplatného vzdelania na základných školách v rozsahu a spôsobom Dohovorom

upraveným. Problematiku bezplatného vzdelania na základných školách upravuje čl. 28 ods.

1 písm. a) Dohovoru, ktorý uvádza, že:

„1. Zmluvné strany uznávajú právo dieťaťa na vzdelanie a s cieľom dosiahnuť toto

právo postupne a na základe rovností príležitosti, najmä:

a) zavádzajú pre všetky deti bezplatné a povinné základné vzdelanie.“

V anglickom znení citované ustanovenie čl. 28 znie nasledovne:

„1. States Parties recognize the right of the child to education and with a view to

achieving this right progressively and on the basis of equal opportunity, they shall in

particular:

a) Make primary education compulsory and available free to all.“

Francúzske znenie uvedeného článku je nasledovné:

„1. Les États parties reconnaissent le droit de l'enfant ¸ l' education et en particulier,

en vue d' assurer l'excercise de ce droit progressivement et sur la base de l'egalité des

chances:

a) Ils rendent l'enseignement primaire obligatoire et gratuite pour tous.“

Tento Dohovor je posledný z mnohostranných Dohovorov (ktorých signatárom bola

ČSSR, resp. ČSFR) a do ktorých sukcedovala i Slovenská republika, ukladajúcich

zmluvným štátom záväzky na zabezpečenie bezplatného vzdelania na základných školách.

Podobne ako v prípade Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je potrebné

preskúmať, či sa jeho sukcesiou pozmenila (doplnila, spresnila) definícia termínu

„vzdelanie“ z čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960,

prípadne či Dohovor o právach dieťaťa prináša novú (svoju vlastnú) definíciu vzdelania. V

tejto súvislosti možno uviesť, že Dohovor o právach dieťaťa (podobne ako Pakt) neprináša

vlastnú medzinárodne záväznú definíciu pojmu vzdelanie. Podobne ako Pakt používa termín

vzdelanie (education) v spojení s jeho jednotlivými druhmi, a to základné vzdelanie

(primary education) v čl. 28 ods. 1 písm. a), stredné vzdelanie (secondary education) v čl.

28 ods.1 písm. b) a vysokoškolské vzdelanie (higher education) v čl. 28 ods. 1 písm. c)

Dohovoru. Výklad jeho ustanovení je identický s výkladom príslušných ustanovení Paktu.

Na základe uvedeného, Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k nasledovným záverom:

1. Ratifikáciou Dohovoru o právach dieťaťa bývalou ČSFR a sukcesiou do tohoto

Dohovoru Slovenskou republikou sa nezmenila definícia termínu „vzdelanie“ tak, ako je

uvedená v čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.

2. V dôsledku sukcesie Slovenskej republiky do Dohovoru o právach dieťaťa sa

nezmenil ani výklad termínu „základné vzdelanie“ uvedený v

Slovenskej republiky.

3. Termín základné vzdelanie uvedený v

preto Ústavný súd Slovenskej republiky vykladá v rámci jeho definície uvedenej v čl. 1 ods.

2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.

Dielčie analýzy Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960,

Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 a Dohovoru o právach

dieťaťa z roku 1989 umožňujú Ústavnému súdu Slovenskej republiky sformulovať

nasledovné závery pre potreby konania o súlade právnych predpisov:

1. Berúc do úvahy dôvodovú správu , ako i plnenie

medzinárodných záväzkov v spôsobe a rozsahu upravenom Viedenským dohovorom o

medzinárodnom zmluvnom práve z roku 1969, predstavuje:

a) právo na bezplatné vzdelanie v základných školách ústavnú transformáciu záväzku

obsiahnutého v čl. 4 písm. a) Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku

1960, čl. 13 ods. 3 písm. a) Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku

1966 a čl. 28 ods. 2 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa;

b) všeobecne záväznú definíciu termínu „vzdelanie“ obsahuje čl. 1 ods. 2 Dohovoru

o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960;

c) Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovor o právach

dieťaťa neobsahujú vlastné definície termínu „vzdelanie“ a neukladajú žiadne záväzky

zmluvným štátom prikazujúce použitie odlišnej definície termínu vzdelanie.

2. Pod termínom „vzdelanie“ a „základné vzdelanie“ z

Slovenskej republiky preto Ústavný súd Slovenskej republiky rozumie obsah termínu

„vzdelanie“ z čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.

3. Pod termínom bezplatné (free, gratuit) vzdelanie Ústavný súd Slovenskej

republiky rozumie vylúčenie akýchkoľvek poplatkov, ktorými sa podmieňuje poskytnutie

vzdelania tak, ako je definované v čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti

vzdelania z r. 1960.

Predmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky nie je len právo na bezplatné vzdelanie na základných školách, ale i na stredných

školách. Článok 42 ods. 2 uvádza, že: „Občania majú právo na

bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách...“. Aj v tomto prípade musel

ústavný súd preskúmať, či je Slovenská republika viazaná medzinárodnými dohovormi,

ktoré sa zaoberajú bezplatnosťou vzdelania na stredných školách. Osobitnú pozornosť v

tejto súvislosti venoval tomu, či tieto medzinárodné dohovory zakotvujú povinnosť

zabezpečenia bezplatného vzdelania na stredných školách a napokon, či prostredníctvom

príslušných deklarácií alebo výhrad Slovenská republika praktickú aplikáciu tohoto práva

nederogovala, prípadne ju nenahradzuje interpretáciou založenou výlučne na Ústave

Slovenskej republiky.

Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania i pre oblasť vzdelávania na

stredných školách poskytuje jeho všeobecne záväznú definíciu. Ako bolo spomenuté, čl. 1

ods. 2 sa vzťahuje na všetky typy a druhy vzdelania (all types and levels of education),

medzi ktoré patrí i stredoškolské vzdelanie (secondary education). Možno preto uviesť, že

pod stredoškolským vzdelaním podľa čl. 1 ods. 2 Dohovoru sa rozumie: prístup k vzdelaniu

na stredných školách, úroveň a kvalita stredoškolského vzdelania, ako i podmienky, za

ktorých je k nemu umožnený prístup.

Pokiaľ ide o samotné záväzky zmluvných strán Dohovoru o zákaze diskriminácie v

oblasti vzdelania vo vzťahu k stredoškolskému vzdelaniu, tieto sú obsiahnuté v čl. 4 písm.

a), ktorý uvádza, že:

„The States Parties to this Convention undertake furthermore to formulate, develop

and apply a national policy which, by methods appropriate to the circumstances and the

national usage will tend to promote equality of opportunity and of treatment in the matter of

education and in particular:

a) To make ... secondary education in its different forms generally available and

accessible to all;...“

Francúzska verzia tohoto článku je potom nasledovná:

„Les états parties ¸ la présente convention s'engagent en outre ¸ formuler, ¸

développer et ¸ apliquer une politique nationale visant ¸ promouvoir, par des méthodes

adaptées aux circonstances et aux usages nationaux, l'égalité de chance et de traitement en

matićre d'enseignement et notamment:

a) Rendre ... généraliser et rendre accessible ¸ tous l'enseignement secondaire sous

ses diverses formes...“

Neoficiálny slovenský preklad tohoto článku je nasledovný:

„Štáty, zmluvné strany tohoto dohovoru, sa okrem toho zaväzujú, že stanovia svoju

národnú politiku a budú ju rozvíjať a vykonávať tak, aby svojimi metódami,

zodpovedajúcimi okolnostiam a národným zvyklostiam, podporovali rovnosť možností a

rovnaké zaobchádzanie v oblasti vzdelania najmä, že:

a) ... zovšeobecnia a sprístupnia všetkým stredoškolské vzdelanie rozličných

foriem,...“

Výkladom tohoto článku Dohovoru Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k

záveru, že zmluvné strany síce prijali záväzok vytvoriť podmienky na to, aby rôzne formy

stredoškolského vzdelania, ktoré poskytujú, boli všeobecne prístupné a dosažiteľné pre

všetkých, ale na druhej strane neprijali záväzok zabezpečiť, aby stredoškolské vzdelanie

bolo bezplatné (free). Význam Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania pre

potreby konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky spočíva v tom, že jeho čl. 1

ods. 2 poskytuje všeobecne záväznú definíciu stredoškolského vzdelania (secondary

education).

Možno preto skonštatovať, že

1. Obsah termínu „vzdelanie“, ktorý je uvedený v Slovenskej

republiky, chápe ústavný súd tak, ako je uvedený v čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.

2. Obsah termínu „stredoškolské vzdelanie“ z Slovenskej

republiky chápe ústavný súd tak, ako je uvedený v čl. 1 ods. 2 v spojení s čl. 4 písm. a)

Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.

Problematiku vzdelania na stredných školách upravuje aj Medzinárodný pakt o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v čl. 13 ods. 1 v spojení s ods. 2 písm. b)

toho istého článku. Článok 13 ods. 1 je spoločný pre všetky typy vzdelania a upravuje

smerovanie vzdelania a jeho účel. Príslušná citácia je uvedená na str. 23 tohoto uznesenia.

Pokiaľ ide o ods. 2 písm. b) tohoto článku, k stredoškolskému vzdelaniu sa vzťahuje

nasledovný záväzok zmluvných strán:

„2. Štáty, zmluvné strany Paktu uznávajú, že so zreteľom na dosiahnutie plného

uskutočnenia tohoto práva:

b) stredoškolské vzdelanie vo svojich rôznych formách, zahŕňajúc do toho technické

a odborné stredoškolské vzdelanie sa všeobecne umožní a sprístupní každému všetkými

vhodnými prostriedkami a najmä postupným zavádzaním bezplatného vzdelania.“

V súlade s tým, čo je uvedené vyššie, o pôvodných jazykových verziách Paktu o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (čl. 31 ods. 1 Paktu), sa Ústavný súd

Slovenskej republiky musel predovšetkým oboznámiť s citovaným ustanovením v niektorej

z jeho oficiálnych jazykových verzií.

Anglická jazyková verzia tohoto článku Paktu je nasledovná:

Article 13.

„2. The states Parties to the present Covenant recognize that, with a view the full

realization of this right:

b) Secondary education in its different forms, including technical and vocational

secondary education, shall be made generally available and accessible to all by every

appropriate means, and in particular by the progressive introduction of free education.“

Francúzska jazyková verzia citovaného článku Paktu znie:

Article 13.

„2. Les États parties au présent Pacte reconnaissent qu'en vue d'assurer le plein

excercise de ce droit:

b) L'enseignement secondaire sous ses différentes formes, y compris l'enseignement

secondaire technique et professionnel, doit etre généralisé et rendu accessible ¸ tous par tous

les moyens appropriée et notamment par l'instauration progressive de la gratuité.“

Pred interpretáciou termínov z čl. 13 Paktu je užitočné poukázať na charakteristiku

medzinárodného záväzku zmluvných štátov, ktoré sa k tomuto typu vzdelávania pripájajú,

ako i na prípadné odlišnosti takýchto záväzkov v porovnaní so záväzkami, smerujúcimi k

zabezpečeniu bezplatného vzdelávania na základných školách. Podobne ako v prípade

bezplatného základného vzdelávania, tak i bezplatné vzdelanie na stredných školách tvorí

súčasť práva na vzdelanie v tom smere, aby bolo voľne prístupné všetkým (at all, tous).

Základný rozdiel medzi záväzkom zabezpečenia bezplatného vzdelávania na

stredných školách s bezplatným vzdelaním na základných školách spočíva v tom, že

medzinárodné dohovory neukladajú štátom záväzok zabezpečiť bezplatné vzdelanie na

stredných školách okamžite (napríklad momentom nadobudnutia platnosti Paktu), neukladá

sa im zabezpečiť tento typ vzdelania vo viac či menej presnejšej časovej lehote (ako je to pri

základnom vzdelaní, a to predovšetkým aplikáciou čl. 14 Paktu), neukladá sa im spracovať

žiaden dokument, ktorý by v určených lehotách (či etapách) postupne zavádzal bezplatné

vzdelanie na stredných školách.

Pri praktickej aplikácii tohoto článku sa v plnom rozsahu rešpektuje ustanovenie čl.

2 Paktu uvádzajúce, že:

„1. Každý zmluvný štát Paktu sa zaväzuje podniknúť pri maximálnom využití

svojich zdrojov... kroky k postupnému dosiahnutiu plného uskutočnenia práv uznaných v

tomto Pakte, a to všetkými vhodnými prostriedkami, vrátane prijatia zákonodarných

opatrení.“

Je však skutočnosťou, že výsledkom postupnej realizácie práva na vzdelanie podľa

čl. 13 ods. 1 Paktu je i bezplatné vzdelanie na stredných školách (Secondary... free

education, l'enseignement secondaire gratuite). Pakt o hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych právach neukladá svojim zmluvným stranám konkrétne obsahové či časové

záväzky, ktoré by mali zabezpečiť plnú garanciu bezplatného vzdelania na stredných

školách. Je výlučne na zmluvných stranách, v akom rozsahu (a či vôbec) zabezpečujú na

rôznych typoch stredných škôl bezplatné vzdelanie. Rôzne formy odplatného vzdelania na

stredných školách preto nepredstavujú porušenie príslušných ustanovení Paktu o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, a konkrétne jeho čl. 13 ods. 2 písm. b).

Iná situácia je v tých štátoch, ktoré dokončili proces postupného zavádzania

bezplatného vzdelania aj na stredných školách, a dovŕšenie tohoto procesu potvrdili

zakotvením práva na bezplatné vzdelanie na stredných školách vo svojich či iných

právnych predpisoch. Takéto štáty (v závislosti od svojich ekonomických možností

predovšetkým) už zaviedli bezplatné vzdelanie na stredných školách) a v rámci Paktu im

vzniká medzinárodný záväzok takéto právo garantovať. Vzhľadom na tieto štáty preto

Ústavný súd Slovenskej republiky považuje za nutné vyložiť termín: vzdelanie na stredných

školách (secondary education, l'enseignement secondaire) a bezplatné vzdelanie na

stredných školách (secondary... free education, l'enseignement secondaire... gratuite) pre

potreby konania o súlade právnych predpisov podľa ) Slovenskej

republiky.

Podobne, ako v prípade vzdelania na základných školách, ani v prípade vzdelania na

stredných školách (a platí to i pre vzdelanie na vysokých školách podľa čl. 13 ods. 2 písm.

c) Paktu) neposkytuje Pakt osobitnú definíciu tohoto typu vzdelania. Písmeno b) uvádza

rôzne typy stredných škôl (o. i. stredoškolské technické a odborné vzdelanie), ktoré

poskytujú stredoškolské vzdelanie. Gramatickým a systematickým výkladom čl. 13 Paktu

dochádza ústavný súd k záveru, že stredoškolské vzdelanie (secondary education,

l'enseignement secondaire) je to vzdelanie, ktoré poskytujú rôzne druhy stredných škôl,

zriadených štátom.

Podobne, ako v prípade bezplatného vzdelania na základných školách, Pakt o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach súčasne nemodifikuje, nedoplňuje a ani

nenahradzuje definíciu „stredoškolské vzdelanie“ z čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960. Niet preto žiadneho právneho alebo

faktického dôvodu, aby zmluvné strany Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti

vzdelania prikladali (i v dôsledku ratifikácie Paktu o hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych právach z roku 1966) termínu vzdelanie iný význam či obsah, než aký je

uvedený v čl. 1 ods. 2 Dohovoru. Toto konštatovanie sa týka predovšetkým ich ústavných

alebo iných vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré používajú termín „vzdelanie“ a

„stredoškolské vzdelanie“ (t. j. v anglickom vyjadrení záväzného medzinárodnoprávneho

dokumentu „education“, „secondary education“). Ako bolo spomenuté, do obsahu tohoto

termínu nevniesol Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach žiadnu zmenu, a

to v dôsledku absencie svojej (obsahovo odlišnej) definície termínu vzdelanie, prípadne

stredoškolské vzdelanie. Novou skutočnosťou však je, že Pakt štátom ukladá záväzok

postupne zabezpečiť bezplatné vzdelanie na stredných školách (secondary free education).

Pre zmluvné strany Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960

vznikol ratifikáciou Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966

medzinárodný záväzok zabezpečenia plného rešpektovania práva na vzdelanie i postupným

zavádzaním bezplatného vzdelávania na stredných školách. Ako bolo uvedené, Pakt

nestanoví žiadny pevný časový alebo organizačný rámec (na rozdiel od základného

bezplatného vzdelania), kedy a akým spôsobom bezplatné vzdelanie na stredných školách

dosiahnuť. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku ratifikácie Paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach jeho zmluvné strany (a súčasne strany Dohovoru o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelania z r. 1960) neprijali žiaden záväzok, aby termínu

„vzdelanie“ a „stredoškolské vzdelanie“ tak, ako je uvedený v ich ústavných alebo iných

vnútroštátnych zákonoch, dali iný význam, než aký má v zmysle Dohovoru z roku 1960.

Oba medzinárodné dohovory síce používajú termín „stredoškolské vzdelanie“, ale

neposkytujú obsahovo odlišnú definíciu tohoto termínu. Líšia sa však v charakteristike

záväzkov, ktoré k tomuto typu vzdelania pripájajú. Zatiaľ, čo Dohovor o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelania prikladá k vzdelaniu na stredných školách záväzok

všeobecne ho umožniť a sprístupniť pre všetkých (čl. 4 písm. a) Dohovoru z roku 1960), čl.

13 ods. 2 písm. b) Paktu hovorí i o záväzku postupného bezplatného zavádzania

bezplatného vzdelania. Pokiaľ ide o výklad termínu bezplatné (free, gratuit), platí o ňom v

plnom rozsahu to, že jeho bezplatnosť vylučuje ukladanie akýchkoľvek poplatkov.

Československá socialistická republika bola zmluvnou stranou Dohovoru o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960 (tento pre ňu vstúpil do platnosti 14. 6. 1963)

i Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (tento pre ňu

vstúpil do platnosti 23. 3. 1976). Do oboch týchto dohovorov sukcedovala i Slovenská

republika, a to od 1. 1. 1993. Ako bolo spomenuté, oba dohovory (pokiaľ ide o

stredoškolské vzdelanie) sa líšia iba konkrétnosťou svojich záväzkov, ktoré sa k nemu

vzťahujú. Vstupom do platnosti Dohovoru z roku 1960 prijala vtedajšia ČSSR (a od 1. 1.

1993 i Slovenská republika) všeobecne formulovaný záväzok zabezpečiť, aby stredoškolské

vzdelanie vo svojich rôznych formách bolo všeobecne umožnené a sprístupnené pre

všetkých (make secondary education in its different forms generally available and

accessible to all). Identický záväzok (vo vzťahu k stredoškolskému vzdelaniu) prijala ČSSR

(a od 1. 1. 1993 i Slovenská republika) ratifikáciou Paktu o hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych právach, a to zabezpečiť, aby stredoškolské vzdelanie vo svojich rôznych

formách, zahŕňajúc do toho technické a odborné stredoškolské vzdelanie, bolo všeobecne

umožnené a sprístupnené pre všetkých (secondary education in its different forms, including

technical and vocational secondary education shall be made generally available and

accessible to all). Pakt sa od Dohovoru líši tým, že konkretizuje, prostredníctvom akého

prostriedku (predovšetkým) je možné takto formulovaný všeobecný záväzok naplniť, t. j.

„najmä postupným zavádzaním bezplatného vzdelania“ (in particular by the progressive

introduction of free education). Dôraz Paktu je preto položený na konkretizáciu prostriedku

na zabezpečenie všeobecného prístupu k stredoškolskému vzdelaniu, a nie na odlišnú

(možnú odlišnú) definíciu stredoškolského vzdelania v porovnaní s Dohovorom o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k

nasledovným záverom:

1. Ratifikáciou Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach ČSSR (a jeho sukcesiou Slovenskou republikou) sa nezmenil obsah termínu

vzdelanie na stredných školách (tak ako je uvedený v Slovenskej

republiky).

2. Sukcesiou do Paktu však Slovenská republika prijala záväzok zabezpečiť

bezplatné vzdelanie na stredných školách spôsobom a v lehote podľa svojho uváženia.

3. Článok 42 ods. 2 už potvrdzuje, že Slovenská

republika zabezpečuje bezplatné vzdelanie aj na stredných školách a tým plní svoj záväzok

z čl. 13 ods. 2 písm. b) Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Posledným z mnohostranných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná a

ktorý mohol mať vplyv jednak na medzinárodne uznávanú definíciu vzdelania, ďalej

vzdelania na stredných školách, prípadne na formulovanie nových záväzkov vzťahujúcich

sa k vzdelaniu na stredných školách, je Dohovor o právach dieťaťa, do ktorého sukcedovala

Slovenská republika od 1. 1. 1993. Dohovor o právach dieťaťa (podobne ako Pakt o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach) neprináša vlastnú definíciu vzdelania a

ani neukladá svojim zmluvným stranám definovať vzdelanie určitým Dohovorom

predpísaným spôsobom. Identické konštatovanie sa vzťahuje i na stredoškolské vzdelanie

(secondary education). Jeho význam spočíva predovšetkým v tom, že uvádza ďalší

prostriedok, prostredníctvom ktorého má byť vzdelanie všeobecne umožnené a prístupné.

Ak Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti školstva z roku 1960 pripája k

stredoškolskému vzdelaniu všeobecný záväzok urobiť toto vzdelanie všeobecne umožnené a

sprístupnené, Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach uvádza, že jedným z

opatrení, použitím ktorého predovšetkým (in particular) je možné dosiahnutie tohoto

záväzku, t. j. postupné bezplatné vzdelávanie, tak Dohovor o právach dieťaťa uvádza ďalší

prostriedok, použitím ktorého je možné zabezpečiť, aby stredoškolské vzdelanie bolo

umožnené a sprístupnené všetkým, a to poskytovaním finančnej podpory v prípade potreby

(offering financial assistance in the case of need).

Problematikou zabezpečenia bezplatného vzdelania na stredných školách sa zaoberá

Dohovor o právach dieťaťa, konkrétne vo svojom čl. 28 ods. 1 písm. b):

„1. Štáty, zmluvné strany tohoto Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na vzdelanie a s

cieľom postupného uskutočňovania tohto práva a na základe rovných možností najmä:

b) podnecujú rozvoj rôznych foriem stredného vzdelania, zahŕňajúceho všeobecné a

odborné vzdelanie, robia ho prijateľným a dostupným pre každé dieťa a prijímajú iné

zodpovedajúce opatrenia, ako je zavádzanie bezplatného vzdelávania a v prípade potreby

poskytovanie finančnej podpory.“

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené ohľadom autentických jazykových verzií

Dohovoru o právach dieťaťa tak, ako sú uvedené v jeho čl. 54, musel Ústavný súd

Slovenskej republiky pomocou interpretačných pravidiel medzinárodného práva zmluvného

vyložiť toto ustanovenie v niektorej z oficiálnych jazykových verzií. V anglickom znení

citované ustanovenie čl. 28 znie nasledovne:

„1. States Parties recognize the right of the child to education and with a view to

achieving this right progressively and on the basis of equal opportunity, they shall in

particular:

b) Encourage the development of different forms of secondary education, including

general and vocational education, make them available and accessible to every child, and

take appropriate measures such as the introduction of free education and offering financial

assistance in case of need.“

Francúzska jazyková verzia čl. 28 je nasledovná:

„1. Les États parties reconnaissent le droit de l'enfant ¸ l'education, et en particulier

en vue d'assurer l'excercise de ce droit progressivement et sur base de l'egalité des chances:

b) Ils encouragent l'organisation de différentes formes d'enseignement secondaire,

tant général que professionnel, les rended ouvertes et accessibles ¸ tout enfant, et prennent

des mesures appropriées, telles que l'instauration de la gratuité de l'enseignement et l'offre

d'une aide financićre en cas de besoin.“

Porovnanie čl. 28 ods. 1 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa vykazuje veľkú

podobnosť s ustanovením čl. 13 ods. 2 písm. b) Paktu o hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych právach. Rozdiel je iba v charakteristike toho, ktoré druhy škôl o. i. patria do

stredoškolského vzdelania. Zatiaľ, čo Pakt hovorí o technickom a odbornom

stredoškolskom vzdelaní (technical and vocational secondary education), Dohovor o

právach dieťaťa hovorí o všeobecnom a odbornom stredoškolskom vzdelaní (general and

vocational secondary education). Obe medzinárodné zmluvy majú však rovnaký prístup k

bezplatnému vzdelaniu na stredných školách. Tento možno Ústavným súdom Slovenskej

republiky zhrnúť

do nasledovných záverov:

1. Zabezpečenie bezplatného vzdelania na stredných školách tvorí súčasť postupnej

realizácie práva dieťaťa na vzdelanie tak, ako je to uvedené v čl. 28 ods. 1 písm. b)

Dohovoru o právach dieťaťa.

2. Dohovor o právach dieťaťa neukladá zmluvným štátom v určenej časovej lehote

alebo predpísaným spôsobom zabezpečiť bezplatné vzdelanie na stredných školách.

3. Rozhodnutie o zavedení bezplatného vzdelania na stredných školách je preto plne

v právomoci jednotlivých zmluvných štátov Dohovoru o právach dieťaťa a je podmienené

predovšetkým ekonomickými možnosťami určitého štátu. Nezavedenie bezplatného

vzdelania (resp. rôzne druhy odplatného vzdelania na stredných školách) preto nezakladajú

porušenie Dohovoru o právach dieťaťa.

4. Dôkazom toho, že sa štát rozhodne zaviesť bezplatné vzdelanie na stredných

školách, je i jeho vnútroštátna právna úprava.

5. Zavedením bezplatného vzdelania na stredných školách vzniká pre štát

medzinárodný záväzok zabezpečiť aplikáciu tohoto vzdelania spôsobom a v interpretácii

príslušných medzinárodných záväzkov, ktoré sa na takéto vzdelanie viažu.

1. Ratifikáciou Dohovoru o právach dieťaťa bývalou ČSFR, ako i sukcesiou do

Dohovoru o právach dieťaťa Slovenskou republikou, zostal nezmenený výklad termínu

„vzdelanie na stredných školách“ z , v zmysle

ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie z roku 1960.

2. Sukcesiou do Dohovoru o právach dieťaťa Slovenská republika iba potvrdila svoj

záväzok zabezpečiť právo na bezplatné vzdelanie v stredných školách (v lehote a spôsobom,

aký uzná za vhodný) a prispieť k zabezpečeniu plného umožnenia realizácie tohoto práva

tiež poskytovaním (tam, kde je to vhodné) i príslušnej finančnej pomoci.

3. Článok 42 ods. 2 je dôkazom toho, že Slovenská

republika osobitným ústavným článkom potvrdila svoj medzinárodný záväzok zabezpečenia

bezplatného vzdelania i na stredných školách.

Závery z právnej analýzy Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z r.

1960, Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z r.

1966 a Dohovoru o právach dieťaťa z r. 1989 pre ďalšie konanie Ústavného súdu

Slovenskej republiky o súlade právnych predpisov

1. Všetky tri dohovory, ktoré ratifikovala ČSSR (ČSFR) zakotvujúce záväzok

bezplatného vzdelania na základných školách, sú záväzné (v dôsledku sukcesie) i pre

Slovenskú republiku.

2. Všeobecne záväzná definícia termínu vzdelanie (education) je uvedená v čl. 1 ods.

2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960. Na jej obsahu nič

nezmenili ani Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 a ani

Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989.

3. Ani bývalá ČSSR (ČSFR) a ani Slovenská republika nevyužili možnosti

medzinárodného zmluvného práva (výhrada, prehlásenie, podrobný plán v zmysle čl. 14

Paktu), aby termínu vzdelanie, základné vzdelanie, ako i základné bezplatné vzdelanie

priložili iný význam, než je mu daný v platných medzinárodných dohovoroch.

4. Termín „bezplatné vzdelanie na základných školách“ uvedený v čl. 42 ods. 2

preto Ústavný súd Slovenskej republiky chápe v obsahu a

rozsahu, ktorý je mu daný čl. 1 ods. 2 v spojení s čl. 4 písm. a) Dohovoru o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.

5. Bezplatnosť vzdelania na základných školách vylučuje akékoľvek poplatky

spojené s prístupom k vzdelaniu, ako i s poskytnutím úrovne a kvality vzdelania. Nie je

podstatné ich označenie (školné, zápisné), ale účel, ktorému slúžia. Ukladanie takýchto

poplatkov, ktorými sa podmieňuje samotný prístup k vzdelaniu alebo poskytnutie jeho

úrovne či kvality, porušuje záväzok zabezpečenia bezplatnosti vzdelania na základných

školách.

6. Slovenská republika vo všeobecnosti nepodmieňuje vstup na základné školy a ani

poskytnutie úrovne a kvality vzdelania na základných školách uhradením zápisného,

prípadne školného. Tým plní svoj medzinárodný záväzok zabezpečiť bezplatné vzdelanie na

základných školách v zmysle čl. 4 písm. a) Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti

vzdelania z roku 1960, čl. 13 ods. 2 písm. a) Paktu o hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych právach z roku 1966, ako i čl. 28 ods. 1 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa.

7. Žiaden z uvedených dohovorov nepovažuje učebnice za súčasť režimu

bezplatného vzdelávania na základných školách. Toto konštatovanie sa opiera

predovšetkým o účel, ktorý sa sleduje vyberaním poplatkov za učebnice, ktorý nenaplňuje

vyššie spomenuté kritériá poplatkov, uložením ktorých sa porušuje bezplatné vzdelanie na

základných školách. Uložením poplatkov za učebnice sa teda „nespoplatňuje“ samotný

prístup k vzdelaniu (zápis do základnej školy) a nespoplatňuje sa ani úroveň a kvalita

poskytovaného vzdelania (napríklad formou školného). Zavedením poplatkov za učebnice

sa preto nepodmieňuje úroveň a kvalita vzdelania na základných školách a táto sa ani

nezvyšuje (neznižuje) v závislosti od uhradenia (neuhradenia) poplatkov za učebnice, ale je

naďalej poskytovaná bezplatne.

8. Uvedenej línie sa dôsledne pridržiava i UNESCO, ktoré urobilo viackrát výskumy

týkajúce sa praktickej aplikácie záväzkov z Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti

vzdelania z roku 1960, a to konkrétne pokiaľ ide o ukladanie školských poplatkov (school

fees). Posledný reprezentačný výskum uskutočnený v novembri 1991 (UNESCO, Special

Survey on primary education, STE-5) ukazuje, že 81 štátov nepodmieňuje zápis (enrolment)

do štátnych škôl vyberaním školného (school fees), 18 krajín podmieňuje zápis do

základných škôl zaplatením školného a 3 krajiny čiastočne podmieňujú zápis do školy

uhradením školného.

9. Je iná otázka, či štáty majú dostatok finančných prostriedkov k tomu, aby

zabezpečili i bezplatné poskytovanie učebníc. V tejto súvislosti je užitočné pripomenúť, že

žiadne ustanovenie medzinárodného práva nebráni štátom, aby išli i nad rámec prijatých

medzinárodných záväzkov, t. j. nad rámec zabezpečenia bezplatného vzdelania na

základných školách požadovaného spomenutými medzinárodnými dohovormi. Skutočnosť,

že UNESCO striktne rozlišuje medzi školskými poplatkami a bezplatným poskytovaním

učebníc, jasne signalizuje i podtitul spomenutej analýzy UNESCO nazvaný „School fees

and school books in state school“ (Školné a školské učebnice v základných školách). Z

uskutočnenej analýzy ďalej vyplýva, že 27 krajín neposkytuje učebnice zdarma a 8 z týchto

27 krajín súčasne požaduje i školné.

10. Posledným argumentom je prax štátov (signatárov spomenutých dohovorov),

ktorá môže byť v súlade s čl. 31 ods. 2 písm. b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve

považovaná za prostriedok výkladu (interpretácie) medzinárodných zmlúv.

Zo spomenutej analýzy UNESCO, ako i písomných podkladov poskytnutých na

výzvu sudcu spravodajcu odporcom vyplýva, že zo štátov, ktoré sa zapojili do dotazníkovej

akcie UNESCO celkovo 27 z nich v rôznych formách požaduje poplatky za učebnice (a to

25 z nich formou ich nákupu a 2 z nich formou peňažného prenájmu). Z uvedeného počtu

štátov je celkom 12 z nich zmluvnou stranou všetkých analyzovaných dohovorov, 9 z týchto

štátov zmluvnou stranou dvoch zo spomenutých dohovorov a 6 aspoň jedného zo

spomenutých dohovorov.

V súlade s čl. 31 ods. 2 písm. b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve je

spomenutá prax štátov pre ústavný súd dôkazom toho, že bezplatné vzdelanie na základných

školách nezahrňuje i bezplatné poskytovanie učebníc.

1. Definíciu vzdelania na stredných školách (secondary education) prináša čl. 1 ods.

2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960, ktorým je Slovenská

republika (v dôsledku sukcesie) viazaná. Na tejto definícii nezmenil nič ani Medzinárodný

pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 a ani Dohovor o

právach dieťaťa z roku 1989.

2. Záväzok zabezpečenia bezplatného vzdelania na stredných školách prijala

Slovenská republika v dôsledku sukcesie do Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 (a za podmienok v ňom uvedených).

3. Článok 42 ods. 2 potvrdzuje, že Slovenská republika

rozhodla o praktickej aplikáciii záväzku bezplatného vzdelávania i na stredných školách.

4. Termín bezplatné vzdelanie na stredných školách uvedený v

Slovenskej republiky preto zahrňuje:

a) definíciu stredoškolského vzdelania z čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze

diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960,

b) záväzok bezplatnosti (free, gratuit) vzdelania z čl. 13 ods. 2 písm. a)

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 a čl.

28 ods. 1 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa.

5. Bezplatné vzdelanie na stredných školách vylučuje ukladanie poplatkov

podmieňujúcich prístup k vzdelaniu, ako i za poskytnutie úrovne a kvality vzdelania

(zápisné, školné).

6. Slovenská republika na rôznych typoch stredných škôl vytvorených štátom

nepožaduje zápisné, prípadne školné, a preto plní svoje medzinárodné záväzky

zabezpečenia bezplatného vzdelania na stredných školách.

7. Poplatky za učebnice neporušujú bezplatnosť vzdelania na stredných školách,

pretože nespĺňajú tie kritériá školného (school fees), ktoré by mohli porušovať bezplatnosť

vzdelania na stredných školách. Ukladaním poplatkov za učebnice sa preto:

a) nepodmieňuje samotný prístup k stredoškolskému vzdelaniu,

b) nepodmieňuje poskytovanie úrovne a kvality stredoškolského vzdelania.

Závery sformulované ústavným súdom na základe analýzy medzinárodných

dohovorov, platných pre Slovenskú republiku, potvrdzuje i dôvodová správa k návrhu

Slovenskej národnej rady na vydanie ústavného zákona, ktorým sa vyhlasuje Listina

základných práv a slobôd (Tlač FZ ČSFR č. 330 z 22. 11. 1990).

Dôvodovú správu k je v tejto súvislosti možné použiť v

časti uvádzajúcej, že : „preberá a ďalej rozvíja úpravu

základných práv a slobôd obsiahnutú v Listine“. Osobitná časť dôvodovej správy k návrhu

čl. 34 uvádza: „Článok 34 vyjadruje právo všetkých na vzdelanie. Právo na bezplatné

vzdelanie v štátnych školách zaručuje v rozsahu povinnej školskej dochádzky (ods. 2).

Zmyslom tejto úpravy je nezamedziť, aby napríklad mohlo byť predpísané školné na

vysokých školách pre študentov, ktorí pre neprospech opakujú ročník alebo taxy pri

opakovaní skúšky.“

Vo svojom vyjadrení zo dňa 3. februára 1994 zástupca navrhovateľa správne

poukazuje na to, že podľa vzniká povinnosť

poskytnutia bezplatného vzdelania na základných a stredných školách bez ohľadu na

možnosti spoločnosti, zatiaľ čo čl. 33 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 42 ods. 2

podmieňujú bezplatnosť vzdelania na vysokých školách

„možnosťami spoločnosti“. V súvislosti s tým, čo je uvedené vyššie, je preto účelom

bezplatného vzdelávania na základných a stredných školách (keďže jeho bezplatnosť nie je

podmienená možnosťami spoločnosti) vylúčiť, resp. zamedziť tie druhy poplatkov, ktoré je

umožnené ukladať na vysokých školách, ak možnosti spoločnosti nedovoľujú poskytovať

bezplatné vzdelanie aj na tomto type škôl.

Citovaná časť dôvodovej správy k Listine základných práv a slobôd má význam v

tom, že uvádza (aspoň príkladmo), čo sa rozumie odplatným vzdelaním na jednom stupni

štátom zriaďovaných škôl, a to na vysokých školách. Ako príklady sú uvádzané školné a

taxy za opakovanie skúšok. Pod odplatným vzdelaním však nie sú uvádzané poplatky za

učebnice, prípadne skriptá, pretože tie si vysokoškolskí študenti bežne zakupujú. Pod

odplatným vzdelaním sa však rozumie poplatok (školné), ktorého uhradením sa podmieňuje

pokračovanie vo vysokoškolskom štúdiu, ako i taxa za opakovanie skúšky. Je v tejto

súvislosti vhodné pripomenúť, že medzinárodné záväzky Slovenskej republiky, viažuce sa k

bezplatnému vzdelaniu na stredných a vysokých školách, sú identické. Vyplýva to z čl. 13

ods. 2 písm. b) a c) Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorým sa

zmluvným stranám ukladá záväzok „postupného zavádzania bezplatného vzdelávania“ ako

na stredných školách (písm. b)), tak i na vysokých školách (písm. c)). Za poplatky

porušujúce charakter bezplatného vzdelania, a to na všetkých typoch škôl, sa však považujú

iba tie, ktorými sa podmieňuje samotný prístup k vzdelaniu, ako i úroveň a kvalita

poskytovaného vzdelania. Z analyzovaných medzinárodných dohovorov nie je možné

odvodiť záver, že ich zmluvné strany prijali odlišné kritériá posudzovania bezplatnosti (a či

odplatnosti) vzdelania, a to podľa jednotlivých stupňov štátom zriadených škôl.

Presadzovanie odlišného prístupu k definícii bezplatnosti vzdelania, t. j. diferencovane

podľa toho, na akom stupni školy sa posudzuje, by vo vzťahu k platným medzinárodným

záväzkom Slovenskej republiky viedlo k situácii, ktorú Dohovory nepredpokladajú.

Analyzované medzinárodné dohovory stanovia totiž jednotný prístup k bezplatnému

vzdelaniu na základných, stredných a vysokých školách, pokiaľ ide o posudzovanie toho,

ktoré typy (druhy) poplatkov zásadu bezplatnosti štúdia na nich porušujú. Líšia sa

prirodzene vo formulácii záväzkov, kedy a v akom rozsahu zabezpečiť bezplatné vzdelanie

na jednotlivých typoch škôl štátneho vzdelávacieho systému, čo prirodzene na uvedenom

konštatovaní nič nemení.

Zákonodarca v osobitnej časti dôvodovej správy k Listine základných práv a slobôd

stanovil príkladmo, aké druhy poplatkov budú predstavovať odplatné vzdelanie na

vysokých školách. Pripustiac, že pod odplatnosťou vzdelania na základných a stredných

školách by Ústavný súd Slovenskej republiky chápal aj poplatky za učebnice, výrazne by

tým porušil medzinárodnými dohovormi stanovený jednotný prístup k definovaniu

odplatného vzdelania, a to bez ohľadu, na akom type škôl sa uskutočňuje. Pod odplatnosťou

vzdelania na základných a stredných školách by potom bolo treba chápať poskytovanie

poplatkov za učebnice, ale pod odplatnosťou vzdelania na vysokých školách by naopak

poplatky za učebnice neboli porušením bezplatného vzdelania, ale jeho spoplatnenie by

predstavovali napríklad školné a taxy tak, ako o nich hovorí osobitná časť dôvodovej správy

k Listine. Uvedeným prístupom by sa v rámci Slovenskej republiky utvoril diferencovaný

prístup k výkladu termínu „bezplatné vzdelanie“, a to v závislosti od jednotlivých typov

škôl štátneho vzdelávacieho systému, hoci takýto prístup jednotlivé medzinárodné dohovory

nepoznajú, a preto ani neupravujú.

Z uvedených dôvodov a na základe ústavnej a na ňu nadväzujúcej

medzinárodnoprávnej úpravy zabezpečenia bezplatného vzdelávania na základných a

stredných školách, Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne rozhodol tak, ako to obsahuje

výroková časť tohoto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach dňa 18. mája 1994