Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 124 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (133)PL. ÚS 5/93
PDF · 681.83 KB
No categories available
PL. ÚS 5/93
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne vo veci navrhovateľa, skupiny poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Štefanom Daňom, Štefánikova 2,
Košice a odporcu vlády Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Milanom Hanzelom,
ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava o vyslovenie nesúladu § 3 a § 10
nariadenia vlády Slovenskej republiky zo 17. augusta 1993 č. 196/1993 Z. z. o poskytovaní
učebníc žiakom s čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí dňa 18.
mája 1994 takto
r o z h o d o l :
Ústavný súd Slovenskej republiky návrhu skupiny poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 3 a § 10 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 196/1993 Z. z. s čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Dňa 10. septembra 1993 sa na Ústavný súd Slovenskej republiky obrátila skupina 32
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky s návrhom na začatie konania o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. V návrhu namieta
rozpor § 3 a § 10 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 196/1993 Z. z. o poskytovaní
učebníc žiakom s čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, garantujúcim občanom
bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách.
Po písomnom potvrdení podpisov poslancov plénum ústavného súdu dňa 5. 10. 1993
rozhodlo o prijatí návrhu na ďalšie konanie. Dňa 14. 10. 1993 vyzval sudca spravodajca
odporcu, aby sa v určitej lehote vyjadril k predloženému návrhu, ako i k tomu, či trvá na
ústnom pojednávaní v danej veci. Dňa 10. 12. 1993 dostal Ústavný súd Slovenskej
republiky vyjadrenie odporcu k návrhu skupiny poslancov, ďalej oznámenie o tom, že
netrvá na ústnom pojednávaní a že právnym zastupovaním pre konanie pred ústavným
súdom je poverená ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky.
Dňa 14. 10. 1993 sa sudca spravodajca obrátil na zástupcu skupiny poslancov JUDr.
Štefana Daňu a vyzval ho, aby sa v mene navrhovateľa vyjadril k tomu, či trvá na ústnom
pojednávaní. Dňa 28. 10. 1993 zástupca skupiny poslancov oznámil, že táto trvá na ústnom
pojednávaní. Keďže podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. môže ústavný súd od ústneho pojednávania upustiť iba so súhlasom oboch
účastníkov konania a keďže tento súhlas nebol dosiahnutý, tvorí nedielnu súčasť konania o
súlade právnych predpisov v tejto veci i ústne pojednávanie. Podľa § 30 ods. 4 citovaného
zákona je ústne pojednávanie vo veciach podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky
verejné.
Dňa 17. januára vyzval sudca spravodajca právnu zástupkyňu odporcu, aby písomne
doložila právnu prax pri poskytovaní učebníc v štátoch označených v jeho odpovedi na
podanie navrhovateľa. V ten istý deň sa sudca spravodajca obrátil i na ministra školstva a
vedy Slovenskej republiky so žiadosťou o poskytnutie informácií o poskytovaní učebníc
žiakom vo vybraných európskych štátoch. Sudca spravodajca sa pri získaní potrebných
podkladov v mesiacoch novembri, decembri 1993 a januári 1994 postupne obrátil na
Československé ústředí OSN v Prahe, Československú komisiu pre UNESCO v Prahe,
Ústav informácií a prognóz školstva, mládeže a telovýchovy v Bratislave, stálu misiu
Slovenskej republiky pri Rade Európy v Štrasburgu, stálu misiu Slovenskej republiky pri
OSN v New Yorku, stálu misiu Slovenskej republiky v Belgicku a na ministra zahraničných
vecí Slovenskej republiky.
Navrhovateľ pri odôvodnení svojho návrhu argumentuje tým, že vláda Slovenskej
republiky pri prijímaní nariadenia č. 196/1993 Z. z. vychádzala zo zužujúceho výkladu čl.
42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď pod bezplatným vzdelaním na základných a
stredných školách síce chápe komplex činností spojených so zabezpečovaním poskytovania
vzdelania (priestory, učitelia, výučba), ale nie samotné učebnice a školské potreby. Podľa
mienky navrhovateľa zmyslu čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o práve na
bezplatné vzdelanie, ako aj zámeru zákonodarcu pri prijímaní ústavy, zodpovedá výklad,
podľa ktorého ústavné právo na bezplatné vzdelanie zahŕňa všetko, čo je potrebné k
vzdelaniu a čo by žiak alebo študent nepotreboval, keby neštudoval. Bezplatné učebnice a
ostatné učebné pomôcky preto navrhovateľ považuje za nevyhnutné k bezplatnému
vzdelaniu. Zastáva názor, že čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zakladá aj právo na
bezplatné poskytovanie učebníc a ostatných učebných pomôcok i pre žiakov druhého stupňa
základnej školy a stredných škôl. Na základe uvedeného navrhovateľ požaduje vydanie
nálezu, v ktorom by Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlásil, že § 3 a § 10 nariadenia
vlády č. 196/1993 Z. z. nie sú v súlade s čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a po
uverejnení nálezu v Zbierke zákonov by tieto ustanovenia stratili účinnosť a prípadne i
platnosť podľa čl. 132 Ústavy Slovenskej republiky.
Odporca uvádza, že návrh skupiny poslancov obsahuje značne extenzívny výklad
významu slova vzdelanie. Pokiaľ ide o „zámer zákonodarcu pri prijímaní celej ústavy“,
ktorý výraz použil navrhovateľ, tvrdí, že tento zámer nebol doteraz publikovaný a
navrhovateľ ho nepredložil. Odporca ďalej uvádza, že výklad pojmu „vzdelanie“ podávaný
navrhovateľom by potom umožňoval zahrnúť do neho aj náklady na ošatenie, cestovanie a
pod. V ďalšom odporca uviedol nasledovné argumenty:
1. Riešenie otázky súladu nariadenia vlády č. 196/1993 Z. z. je v zásade podmienené
aj výkladom čl. 33 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.).
2. Nariadenie vlády o poskytovaní učebníc žiakom bolo prijaté na základe
splnomocnenia daného vláde ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 29/1984 Zb. o sústave
základných a stredných škôl v znení neskorších predpisov a je v súlade i s čl. 120 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Takáto právna úprava je preto plne v medziach tohoto
školského zákona.
3. Odporca ďalej tvrdil, že ustanovenie § 4 ods. 2 citovaného zákona (s použitím
argumentu a contrario) možno použiť ako dôkaz o tom, že „bezplatné vzdelanie“ v našej
právnej úprave nezahŕňa aj bezplatné poskytovanie učebníc a učebných textov a základných
školských potrieb. V dobe prijatia školského zákona vtedajšia ústava obsahovala
ustanovenie obdobné čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Odporca analyzoval otázku bezplatnosti poskytovaného základného školského
vzdelania aj v zmysle predtým platnej úpravy, a to podľa:
a) § 5 zákona č. 95/1948 Zb. o základnej úprave jednotného školstva (školský zákon),
ktorý neupravuje vôbec otázku bezplatného poskytovania učebníc a školských pomôcok.
Tieto si žiaci zakupovali.
b) Ústava ČSR č. 150/1948 Zb. v § 13 ods. 2 a 3 upravila bezplatnosť základného
školského vzdelania. Aplikácia zákona č. 95/1948 Zb. zostala bez zmeny (žiaci si učebnice
a školské pomôcky zakupovali).
c) Obdobná právna úprava bola prijatá aj ustanovením § 3 zákona č. 31/1953 Zb. o
školskej sústave a vzdelávaní učiteľov (školský zákon). Ani za jeho účinnosti neboli
učebnice poskytované žiakom bezplatne, čoho dôkazom sú „Smernice ministerstva školstva
a kultúry zo dňa 6. 3. 1957 č. j. 4499/57-B/1“ (Vestník 1957, 90).
d) Ústava ČSSR (č. 100/1960 Zb.) v čl. 24 zakotvuje základné a bezplatné vzdelanie
do veku 15 rokov. Problematiku v oblasti školstva potom podrobne rozpracúva zákon č.
186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania, ktorý v § 1 ods. 2 konštatuje, že
ekonomická situácia už: „... umožňuje bezodplatne poskytovať výchovu a vzdelanie aj
školské učebnice...“. V ustanovení § 33 ods. 1 a 2 splnomocňuje vládu, aby určila rozsah
bezodplatného poskytovania školských učebníc a školských potrieb poskytovaných žiakom
základných, stredných škôl a škôl poskytujúcich vyššie vzdelanie. Tieto podrobnosti boli
upravené vládnym uznesením z 22. 4. 1960 č. 344 o bezplatnom poskytovaní učebníc a
školských potrieb žiakom. Doteraz platili Smernice Ministerstva školstva SSR o bezplatnom
poskytovaní učebníc a školských potrieb žiakom škôl, ktoré dávajú základné, stredné a
vyššie vzdelanie č. 5045/1972 A/IV-2 z 2. 7. 1972 (Zvesti MŠ a MK SSR 1972, zošit 8,
str.98) v znení Smerníc MŠ SSR č.7361/1979-24 z 22. 8. 1979 (Zvesti MŠ a MK SSR 1979,
zošit 10, 1982).
5. Na základe uvedeného odporca uvádza, že „samotná ústava teda výslovne
rozlišuje vzdelanie a sústavu škôl“. Školský zákon obsahuje podrobnejšie členenie.
Jednoznačne rozlišuje medzi výchovou a vzdelaním poskytovaných v školách,
poskytovaním školských učebníc a poskytovaním školských potrieb. Takéto poňatie
rešpektovali aj nasledujúce právne úpravy. Uvedené pojmy nie je možné zmiešavať, resp.
jeden z nich nadradiť nad ostatné.
6. Ústava č. 100/1960 Zb. bola novelizovaná ústavným zákonom č. 62/1978 Zb.,
ktorý mení čl. 24 ods. 2 Ústavy ČSSR tak, že: „Právo na bezplatné vzdelanie sa zabezpečuje
bezplatne sústavou základných, stredných a vysokých škôl.“ Podľa dôvodovej správy:
„Ústava ďalej ustanovuje bezplatnosť vzdelania, a to na všetkých stupňoch (základnom,
strednom a vysokom).“
7. Platná právna úprava ustanovenia § 4 ods. 2 školského zákona č. 29/1984 Zb. bola
prijatá na základe citovaného článku ústavy v roku 1984. V dôvodovej správe k tomuto
zákonu sa uvádza, že bezplatnou výchovou a vzdelaním sa rozumie aj ich materiálne
zabezpečenie, ako sú napríklad učebné pomôcky. Učebnice, učebné texty a základné
školské potreby sa majú bezplatne poskytovať v rozsahu, ako to ustanoví vláda.
8. Porovnaním uvedených právnych úprav s úpravou v Ústave Slovenskej republiky
prichádza odporca k názoru, že ide o prakticky zhodné vyjadrenie, s ktorým nie je dôvodné
spájať taký výklad, ako predkladá navrhovateľ. Ďalej uvádza, že ak by zákonodarca mal v
úmysle takto zásadne rozšíriť rozsah bezplatného vzdelania aj na bezplatné poskytovanie
učebníc a učebných textov a základných školských potrieb, ustanovenie čl. 42 ods. 2 ústavy
by muselo pregnantne tento zámer aj vyjadriť.
9. Poznatky z iných štátov uvádza odporca preto, aby dokumentoval, že právom
občana na bezplatné vzdelanie sa ani v iných štátoch nerozumie aj povinnosť štátu
poskytovať mu bezplatne učebnice a učebné pomôcky. Ako príklady uviedol Poľskú
republiku, Maďarskú republiku, Francúzsko, Belgicko a Taliansko.
Na základe uvedenej argumentácie odporca navrhol, aby ústavný súd návrhu
skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nevyhovel.
Právo na bezplatné vzdelanie v základných a stredných školách (čl. 42 ods. 2 ústavy)
je tematicky zaradené do druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky (Základné práva a
slobody) a do jej piateho oddielu - Hospodárske, sociálne a kultúrne práva (čl. 35 až 43
Ústavy Slovenskej republiky). Hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sa týka ešte čl.
51 ústavy, ktorý vymedzuje miesto a úlohu zákonov pri „vykonávaní ustanovení“
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv na území Slovenskej republiky. Zákonodarca
v ústave neposkytuje záväznú definíciu, čo sa právom na bezplatné vzdelanie na základných
a stredných školách rozumie. Základná otázka, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky má
zodpovedať je, či zákonodarca dovoľuje, aby „právo na bezplatné vzdelanie“ bolo
uskutočnené i prostredníctvom zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych
predpisov Slovenskej republiky. Odpovedi na túto otázku však predchádza analýza miesta a
postavenia zákonov, a to vzhľadom na praktickú aplikáciu, prípadne i obmedzenie ústavou
upravených základných práv a slobôd. Zákonodarca v čl. 13 ústavy dovoľuje, aby ústavou
zaručené základné práva a slobody boli obmedzené zákonom nasledovne:
„(1) Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd.
(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených
touto ústavou len zákonom.
(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky
prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a
zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na stanovený cieľ.“
Je potrebné stanoviť, či tento článok ústavy poskytuje právo na zákonné obmedzenie
ktoréhokoľvek základného ľudského práva alebo slobody, alebo len niektorých a v prípade,
že len niektorých, tak na základe čoho a v akom rozsahu môžu byť tieto práva zákonom
obmedzené. Analýza druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky potvrdzuje, že tam, kde to
zákonodarca považoval za účelné, priamo v texte príslušného článku ústavy určil, či
konkrétne základné právo alebo sloboda môže byť zákonom obmedzené. Príklady možno
uviesť nasledovné:
Čl. 16 ods. 1: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže
byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“
Čl. 20 ods. 4: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné
iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú
náhradu.“
Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, tak čl. 51 Ústavy Slovenskej
republiky uvádza, že: „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl.
44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.“ Vzťah zákonov voči hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam
uvedeným v týchto článkoch ústavy je daný tým, že tieto „vykonávajú príslušné ústavné
zakotvenie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv“. Samotné vykonávanie ústavou
zaručených práv je pre konkrétne potreby zákonnej úpravy však špecifikované v každom
konkrétnom článku a môže zahrňovať tiež obmedzenie práv. Analýza jednotlivých článkov
piateho oddielu druhej hlavy ústavy ukazuje na nasledovné „úlohy“, ktoré zveruje zákon pri
vykonávaní práv podľa čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky:
Čl. 35 ods. 2: „Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých
povolaní alebo činností.“
Čl. 37 ods. 3: „Činnosť odborových organizácií... možno obmedziť zákonom...“
Čl. 37 ods. 4: „Právo na štrajk... nemajú sudcovia, prokurátori...“
Prostredníctvom zákonov vykonávajúcich tieto hospodárske, sociálne a kultúrne
práva možno ich výkon obmedziť.
Podrobnosti výkonu práv uvedených v rámci druhej hlavy ústavy podrobne upravujú
zákony. Napríklad:
čl. 38 ods. 3 - „Podrobnosti... ustanoví zákon.“
čl. 39 ods. 3 - „Podrobnosti... ustanoví zákon.“
čl. 41 ods. 6 - „Podrobnosti... ustanoví zákon.“
čl. 46 ods. 4 - „Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví
zákon.“
Zákonodarca priamo v texte jednotlivých článkov upravujúcich základné práva a
slobody súčasne vymedzil miesto, postavenie a funkciu zákonov vrátane obmedzenia
(možného obmedzenia) základných práv a slobôd, prípadne zveril zákonom iné úlohy
(upraviť podrobnosti výkonu práv). Článok 13 Ústavy Slovenskej republiky preto smeruje
jedine voči tým zákonným obmedzeniam základných práv a slobôd, ktoré sa predpokladajú
priamo v texte príslušných článkov ústavy. Nie je preto možné formou zákonnej úpravy
obmedziť základné ľudské právo alebo slobodu v prípadoch, kde úloha zákona je
príslušným článkom ústavy výslovne formulovaná inak (napríklad, že zákon má len upraviť
podrobnosti) a už vôbec nie vydať zákon obmedzujúci základné právo alebo slobodu, hoci
zákonodarca vydanie zákona priamo v texte príslušného článku ústavy nepredpokladá. Ak
pripustíme názor, že ustanovenia čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky majú „blanketový“
charakter a zákonodarcu oprávňujú formou zákona k obmedzeniu ktoréhokoľvek
základného práva alebo slobody, a to bez ohľadu na vymedzenú úlohu zákonov priamo v
texte ústavného článku, nastáva veľmi zložitá situácia. Formou zákona by potom bolo
možné obmedziť i tzv. absolútne práva (právo na život, právo nebyť mučený, spôsobilosť na
práva), čím by sa čl. 13 nadradil nad ústavnú úpravu jednotlivých článkov druhej hlavy
Ústavy Slovenskej republiky. Je potrebné uviesť, že „úlohy“ určené zákonom ohľadom
obmedzenia, úpravy podrobností, prípadne vykonania ústavných práv musí rešpektovať (v
dôsledku príslušného ústavného príkazu) nielen zákonná úprava Slovenskej republiky
vydaná po 1. 1. 1993, ale i tie časti federálneho zákonodarstva, ktoré sa dostali pod rozsah
ústavou vymedzeného účelu miesta, postavenia a úlohy zákonov vo vzťahu k základným
právam a slobodám uvedeným v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky. Aj táto časť
bývalého federálneho zákonodarstva v plnom rozsahu podlieha režimu čl. 152 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý uvádza, že:
„(1) Ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú
v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Meniť a zrušovať ich môžu
príslušné orgány Slovenskej republiky.“
Pre daný prípad má význam i čl. 152 ods. 4, ktorý uvádza,
že:
„(4) Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“
Z uvedeného vyplýva, že federálne zákonodarstvo a konkrétne zákony, ktoré
vykonávali alebo plnili inú úlohu vo vzťahu k základným právam a slobodám upravených
ústavou bývalej ČSFR, nemôžu byť automaticky aplikovateľné vo vzťahu k základným
právam a slobodám zakotveným v Ústave Slovenskej republiky. Toto konštatovanie sa
netýka iba odlišného (možného rozdielneho) obsahového upravenia základných práv a
slobôd, ale predovšetkým úlohy, ktorú Ústava Slovenskej republiky ukladá zákonom v
smere naznačenom vyššie. Takéto zákony vzhľadom na jednotlivé práva uvedené v druhej
hlave Ústavy Slovenskej republiky môžu obmedziť výkon základných práv a slobôd,
vykonať základné práva a slobody, upraviť podrobnosti výkonu základných práv a slobôd.
Tieto požiadavky preto (v dôsledku ústavného príkazu) treba striktne rešpektovať nielen vo
vzťahu k novému slovenskému zákonodarstvu vydanému po 1. 1. 1993, ale použitím čl. 152
ods. 4 ústavy i vo vzťahu k bývalému federálnemu zákonodarstvu.
Článok 42 Ústavy Slovenskej republiky uvádza, že:
„(1) Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po
vekovú hranicu ustanoví zákon.
(2) Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných a stredných školách,
podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.
(3) Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok
ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.
(4) Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc
štátu.“
Článok 42 ústavy zákonodarca zaraďuje medzi hospodárske, sociálne a kultúrne
práva. Miesto a úlohu zákonov v tejto oblasti práv zákonodarca upravuje ako v čl. 51
ústavy, tak i v samotnom čl. 42 Ústavy Slovenskej republiky. Analýzou čl. 42 možno dôjsť
k záveru, že zákonodarca sa odvoláva na zákony (pri súčasnej špecifikácii ich úloh)
nasledovne:
čl. 42 ods. 1: „... Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu
ustanoví zákon.“
čl. 42 ods. 3: „Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za
podmienok ustanovených zákonom;...“
čl. 42 ods. 4: „Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na
pomoc štátu.“
Článok 42 ods. 2 ústavy, zakotvujúci právo na bezplatné vzdelanie občanov,
neobsahuje žiadne odvolanie na zákon, prostredníctvom ktorého by zákonodarca umožňoval
toto právo obmedziť, prípadne spresniť. Právo na bezplatné vzdelanie v základných,
prípadne stredných školách (resp. jeho výklad) vyplýva preto priamo z Ústavy Slovenskej
republiky. Absencia odvolania sa na príslušnú zákonnú úpravu, pokiaľ ide o právo na
bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách, však neznamená, že využitím čl. 13
ústavy je možné toto právo zákonom obmedziť. Príslušný článok Ústavy Slovenskej
republiky totiž neumožňuje zákonnú úroveň definície úpravy práva na bezplatné vzdelanie
na základných a stredných školách. Príslušná právna úprava v oblasti vzdelania, resp. jej
súlad, prípadne nesúlad s čl. 42 ods. 2 závisí preto od výkladu termínu „právo na bezplatné
vzdelanie v základných a stredných školách“ Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Uskutočnenie záväzného výkladu je rozhodujúce pre výsledok konania o súlade právnych
predpisov. Tento výklad musí vychádzať priamo z textu ústavy, prípadne príslušných
medzinárodných dokumentov (ak príslušné ustanovenie ústavy predstavuje súčasne
transformáciu medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky), ale nie zo zákonov,
prípadne iných všeobecne záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky. Tieto totiž
nemajú zmocnenie (formou príslušného ústavného príkazu), aby právo na bezplatné
vzdelanie na základných a stredných školách obmedzili a ani ho záväzne definovali. V
súlade s čl. 42 ods. 1 sa zákonom upraví dĺžka povinnej školskej dochádzky a podľa čl. 42
ods. 4 zákon stanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc od štátu.
Tieto ustanovenia sú bezprostredne zviazané s výkonom práva na bezplatné vzdelanie a v
takomto rozsahu považoval zákonodarca za účelné upraviť otázky súvisiace s právom na
bezplatné vzdelanie formou zákonov. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania pred
ústavným súdom nie je vyučovanie na iných ako štátnych školách, nie je potrebná analýza
miesta a postavenia zákonov pri vykonávaní čl. 42 ods. 3 ústavy. Bolo by však nesprávne
chápanie, že príslušné ústavné príkazy súčasne limitujú akúkoľvek inú zákonnú úpravu v
oblasti školstva.
Tieto ústavné príkazy vymedzujú (a obsahovo určujú) iba tie zákonné predpisy,
ktoré sú spojené s praktickou aplikáciou ústavou zaručeného základného práva alebo
slobody. Štát má prirodzene voľnosť pri vydávaní zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky, ktoré vytvárajú materiálne,
organizačné či iné podmienky pre praktický výkon ústavou zaručených práv a slobôd.
V súvislosti s definíciou práva na bezplatné vzdelanie na základných a stredných
školách ústavný súd zaujal stanovisko k tomu, či možno tomuto právu poskytnúť
„autonómny“ výklad založený výlučne na Ústave Slovenskej republiky, alebo či čl. 42 ods.
2 ústavy treba vyložiť v zmysle príslušných medzinárodných záväzkov, ktorými je
Slovenská republika viazaná. Žiada sa uviesť, že prevažná časť základných práv a slobôd
obsiahnutých v Druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky predstavuje ústavnú
transformáciu medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky v oblasti
medzinárodnoprávnej zmluvnej úpravy základných práv a slobôd. Túto skutočnosť
potvrdzuje i osobitná časť dôvodovej správy k návrhu Ústavy Slovenskej republiky, ktorá
uvádza, že: „Úprava ústavných práv a slobôd vychádza z medzinárodných zmlúv a
základných slobôd, ku ktorým sa pripojila a ktoré ratifikovala ČSFR. Ich súhrnné
zakotvenie bolo už realizované prijatím Listiny základných práv a slobôd ústavným
zákonom č. 23/1991 Zb. Predložený návrh ústavy preberá a ďalej rozvíja úpravu základných
práv a slobôd obsiahnutú v Listine.“
Z uvedeného vyplýva, že neexistuje žiaden právny alebo faktický dôvod, aby bol pre
potreby konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
termínu „právo na bezplatné vzdelanie v základných školách“ poskytnutý odlišný výklad
(založený výlučne na Ústave Slovenskej republiky, prípadne berúc do úvahy predošlé
právne úpravy, buď ústavné alebo iné), ak existujú platné medzinárodné zmluvy buď
ratifikované ČSFR, alebo ku ktorým sa ČSFR pripojila, ak obsahujú takýto záväzok a ak
existuje ich medzinárodne uznávaný výklad, ku ktorému je možné dospieť použitím
výkladových pravidiel medzinárodného zmluvného práva. Použitie výlučne „vnútroštátneho
výkladu“ termínu obsiahnutého v platnej medzinárodnej zmluve by naopak mohlo viesť k
jej nerešpektovaniu a i k možnému založeniu medzinárodnoprávnej zodpovednosti
Slovenskej republiky.
Berúc do úvahy túto líniu posudzovania prípadu, obrátil sa sudca spravodajca dňa
19. 10. 1993 na ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky so žiadosťou o informáciu,
ku ktorým medzinárodným zmluvám týkajúcim sa prípadu a od ktorého termínu
sukcedovala Slovenská republika. Vo svojej odpovedi zo dňa 3. 11. 1993 (č. j. 3687/93-
KAMI) minister zahraničných vecí uviedol, že do prevažnej časti medzinárodných zmlúv,
ktoré tvorili prílohu jeho odpovede, Slovenská republika sukcedovala v priebehu roku 1993,
pričom v každom prípade bolo vyhovené žiadosti Slovenskej republiky o uznanie sukcesie k
1. 1. 1993.
Konania o súlade právnych predpisov sa priamo týkajú nasledovné medzinárodné
zmluvy:
1. Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania zo 14. 12. 1960 (Convention
against discrimination in Education). Slovenský preklad doteraz nebol uverejnený v Zbierke
zákonov.
2. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach zo 16. 12.
1966 (International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights on December 16,
1966). In: Vyhláška FMZV č. 120/1976 Zb. (slovenský preklad).
3. Dohovor o právach dieťaťa z 20. 11. 1989 (Convention on the Rights of Child on
20 November 1989). Oznámenie FMZV č. 104/1991 Zb. (slovenský preklad).
4. Viedenský dohovor o zmluvnom práve z 23. 5. 1969 (Vienna Convention on the
Law of Treaties on 23 May 1969). Vyhláška FMZV č. 15/1988 Zb. (slovenský preklad).
Tieto medzinárodné zmluvy sú v dôsledku sukcesie platné pre Slovenskú republiku
od 1. 1. 1993. Slovenská republika do nich sukcedovala v zmysle výhrad, prípadne
vyhlásení, urobených bývalou ČSSR, ČSFR a v dôsledku toho prebrala i záväzky z nich
plynúce v rozsahu, v akom boli tieto záväzné aj pre bývalú ČSFR. Prvé tri dohovory sa
prípadu týkajú, pretože upravujú záväzky zmluvných strán, týkajúcich sa povinného a
bezplatného vzdelávania na základných školách a stredných školách a štvrtý preto, že
poskytuje interpretačné pravidlá výkladu medzinárodných zmlúv. Podrobnejšej analýze
dohovorov uvedených pod bodom 1, 2 a 3 však predchádza charakteristika výkladových
pravidiel, ktoré je potrebné použiť a i jazykových verzií, v ktorých je potrebné dohovory
interpretovať. Výklad zmlúv upravuje Viedenský dohovor o zmluvnom práve vo svojich čl.
31 až 33. Pre potreby konania pred ústavným súdom treba predovšetkým použiť
ustanovenia čl. 31 ods. 1 (Všeobecné pravidlo výkladu), ktoré uvádza, že:
„1. Zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý
sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti a takisto s prihliadnutím na predmet a
účel zmluvy.“
V prípade potreby je možné ešte použiť i doplnkové prostriedky výkladu tak, ako sú
uvedené v čl. 32 Viedenského dohovoru.
Pokiaľ ide o výklad jednotlivých jazykových verzií zmluvy, tak čl. 33 Viedenského
dohovoru (výklad zmlúv, ktorých pôvodné vyhotovenie je v dvoch alebo viacerých
jazykoch) uvádza, že:
„1. Ak bola zmluva pôvodne vyhotovená vo dvoch alebo viacerých jazykoch, má jej
text rovnakú platnosť v každom z týchto jazykov, pokiaľ zmluva neustanovuje alebo sa
strany nedohodnú, že v prípade rozdielnosti je rozhodujúci určitý text.
2. Znenie zmluvy v inom jazyku než v jednom z tých, v ktorom bol text pôvodne
vyhotovený, sa bude považovať za pôvodný text len v prípade, že to ustanovuje zmluva
alebo sa strany na tom dohodli.
3. Predpokladá sa, že výrazy použité v zmluve, majú v každom z pôvodných textov
rovnaký význam.“
Článok 11 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania uvádza, že: „Tento
dohovor je dojednaný v jazyku anglickom, francúzskom, ruskom a španielskom, pričom
všetky znenia majú rovnakú platnosť.“
Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach vo svojom čl. 31 ods. 1
uvádza, že:
„1. Tento Pakt, ktorého čínske, anglické, francúzske, ruské a španielske znenie sú
rovnako autentické, bude uložený v archíve Organizácie spojených národov.“
Dohovor o právach dieťaťa vo svojom čl. 54 uvádza, že: „U generálneho tajomníka
OSN bude uložený originál tohoto Dohovoru, ktorého anglické, arabské, čínske, francúzske,
ruské a španielske znenie majú rovnakú platnosť.“ Z uvedeného prehľadu vyplýva, že
autentické jazykové verzie sú uvedené v čl. 11 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti
vzdelania, v čl. 31 ods. 1 Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a v čl. 54
Dohovoru o právach dieťaťa. Sú to jediné oficiálne jazykové verzie dohovorov prístupné k
interpretácii, pretože ich zmluvné strany nevyužili právo dané im čl. 33 ods. 2 Viedenského
dohovoru o zmluvnom práve a neuviedli priamo v zmluve a ani sa nedohodli, že i iné
jazykové verzie (odlišné od tých, uvedených v čl. 11 Dohovoru o zákaze diskriminácie v
oblasti vzdelania z roku 1960, čl. 31 ods. 1 Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach, a čl. 54 Dohovoru o právach dieťaťa) môžu byť použité pre ciele záväzného
výkladu týchto zmlúv.
Právo na vzdelanie (rigt to education, le droit ¸ l' enseignement) má v
medzinárodnoprávnej úprave dva aspekty, a to sociálny aspekt, a tiež oprávnenie využívať
toto právo určitým spôsobom zainteresovanými osobami (social dimension a freedom
dimension). Sociálny aspekt práva na vzdelanie požaduje od štátov, aby toto urobili
prístupným (accesible) a dosažiteľným (available), a to rôzne formulovanými
medzinárodnými záväzkami.
Využívanie práva na vzdelanie z druhého aspektu zahrňuje slobodu voľby pri výbere
príslušného vzdelávacieho zariadenia, a to buď samotnou oprávnenou osobou, prípadne jej
rodičmi, alebo inými zákonnými zástupcami maloletého. V rámci rešpektovania tohoto
práva majú rodičia alebo iní zákonní zástupcovia detí tiež právo na rešpektovanie svojho
náboženského alebo filozofického presvedčenia, v ktorom by sa malo viesť vyučovanie ich
detí a tiež slobodu vytvárať z vlastného rozhodnutia samostatné vzdelávacie inštitúcie.
Sociálny aspekt práva na vzdelanie zahrňuje záväzky štátov urobiť toto vzdelanie voľne
prístupné (accesible) a dosažiteľné (available), zatiaľ čo pri realizácii práva na vzdelanie
konkrétnej osoby (osôb) musí štát rešpektovať slobodu výberu školy (freedom to choose) a
slobodu zriaďovať školské zariadenia (freedom to establish). K realizácii týchto cieľov štáty
dospievajú rôzne formulovanými medzinárodnými záväzkami. Tieto možno rozdeliť do
troch skupín, a to:
1. záväzok rešpektovať určité práva (to respect),
2. záväzok chrániť určité práva (to protect),
3. záväzok konkrétneho plnenia (to fulfil).
Nie je potrebné bližšie skúmať záväzky štátu v oblasti týkajúcej sa praktickej
realizácie práva na vzdelanie konkrétnymi osobami, pretože nemajú priamy vzťah k
prípadu. Pokiaľ ide o sociálny aspekt práva na vzdelanie, štát garantuje jeho prístupnosť
(accessibility) nasledovne:
a) V rámci záväzku rešpektovania tým, že vylučuje, aby prístup k vzdelaniu bol
zákonnou normou, ale praxou jeho orgánov (z rôznych dôvodov) odňatý.
b) V rámci záväzkov ochrany prístupu k vzdelaniu aplikovať vo svojej praxi princíp
nediskriminácie.
c) V rámci záväzku na plnenie štát realizuje právo prístupu k vzdelaniu prijímaním
aktívnych opatrení pre osobitné skupiny obyvateľstva ako sú menšiny, migranti, utečenci,
sociálne citlivé skupiny obyvateľstva. Druhým významným záväzkom v tejto oblasti,
ktorého splnením sa umožňuje samotný prístup k vzdelaniu, je postupné zavádzanie
bezplatného vzdelávania (progressively introduction of free education).
Z uvedeného vyplýva, že zavádzanie a realizácia práva na bezplatné vzdelanie tvorí
súčasť medzinárodného záväzku zmluvných strán medzinárodných dohovorov, ktorého
cieľom je umožniť plný prístup k vzdelaniu. Poplatky alebo dávky finančného charakteru
(bez ohľadu na to, ako sa nazývajú v jednotlivých štátoch), ktorých splnením sa podmieňuje
samotný prístup k vzdelaniu, preto predstavujú porušenie medzinárodného záväzku štátov
zabezpečiť bezplatné vzdelanie.
Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960 bol uzavretý pod
egidou UNESCO a jeho základným cieľom je vylúčiť diskrimináciu na rôznych typoch škôl
a umožniť tak plnú realizáciu práva na vzdelanie pre všetkých a bez akéhokoľvek rozdielu.
Problematiky vzdelania v naznačenom smere sa dotýka v dvoch svojich článkoch, a to
prostredníctvom medzinárodne záväznej definície vzdelania (education) vo svojom čl. 1
ods. 2, ako i stanovením povinnosti zabezpečiť bezplatné vzdelanie na základných školách
(čl. 4 písm. a)).
Definíciu vzdelania v Dohovore o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania treba
vyložiť v niektorej originálnej jazykovej verzii, a to prostredníctvom interpretačných
pravidiel medzinárodného práva zmluvného. V anglickej jazykovej verzii čl. 1 ods. 2 znie:
„2. For the purpose of this Convention the term „education“ refers to all types and
levels of education, and includes access to education, the standard and quality of education,
and the conditions under which it is given.“
Vo francúzskej jazykovej verzii je text čl. 1 ods. 2 nasledovný:
„2. Aux fins de la présente convention, le mot „enseignement“ vise les divers types
et les différents degrés de l' enseignement et recouvre l' accés ¸ l' enseignement, son niveau
et sa qualité, de meme que les conditions dans lesquelles il est dispensé.“
„2. Podľa tohoto dohovoru slovo „vzdelanie“ znamená rozličné druhy a stupne
vzdelania a zahrňuje prístup k vzdelaniu, jeho úroveň a kvalitu, ako aj podmienky, za
ktorých sa umožňuje prístup k vzdelaniu.“ (Neoficiálny slovenský preklad citovaného
článku.)
Gramatickým a systematickým výkladom tohoto článku Dohovoru o zákaze
diskriminácie ústavný súd dospel k nasledovným záverom:
1. Pre potreby Dohovoru sa pod vzdelaním (education) rozumejú všetky formy
vzdelania, ktoré existujú v jednotlivých zmluvných štátoch, a to: základné, stredné,
vysokoškolské, všeobecné a odborné vzdelanie. Zameranie Dohovoru na všetky typy
vzdelania je plne opodstatnené jeho základným poslaním, t. j. odstrániť diskrimináciu na
všetkých typoch a stupňoch škôl.
2. Samotné vzdelanie zahrňuje v sebe jednak prístup k vzdelaniu (access to
education) a poskytovanie určitej úrovne a kvality vzdelania. V súvislosti s celkovým
zameraním dohovoru sa záväzok nediskriminácie prejavuje v tom, aby každý mal rovnaký
prístup k vzdelaniu a dostalo sa mu rovnakej úrovne a kvality vzdelania bez akejkoľvek
diskriminácie.
3. Treťou súčasťou termínu „vzdelanie“ sú podmienky, za ktorých sa umožňuje
prístup k vzdelaniu.
Splnenie týchto podmienok je nevyhnutné pre samotnú realizáciu práva na
vzdelanie, a to umožnením prístupu k nemu. Tieto podmienky (pravidelne upravené
zákonom uvádzajú napríklad požadovaný vek, telesné či duševné zdravie, predpisujú
prijímacie pohovory či skúšky, prípadne stanovujú iné podmienky), splnením ktorých je
podmienený samotný prístup (access) k vzdelaniu. Podmienky, za ktorých sa prístup k
vzdelaniu uskutočňuje, tvoria v súvislosti s už spomenutými prvkami vzdelania integrálnu
súčasť jeho praktickej aplikácie a majú umožniť plnú realizáciu vzdelania. Nesmú preto
brániť (z diskriminačných či iných dôvodov) plnému výkonu práva na vzdelanie pre
každého, kto spĺňa zákonom stanovené podmienky.
Bezplatné vzdelanie na základných školách podľa Dohovoru o zákaze diskriminácie
v oblasti vzdelávania upravuje čl. 4 písm. a) Dohovoru, ktorý uvádza, že:
„The States Parties to this Convention undertake formulate, develop and apply a
national policy, which by methods appropriate to the circumstances and to national usage
will tend to promote equality of opportunity and of treatment in the matter of education and
in particular:
a) To make primary education free and compulsory,...“
Francúzska verzia tohoto článku je nasledovná:
„Les états parties¸ la présente convention s'engagent en outre¸ formuler, développer¸
appliquer une politique nationale visant¸ promouvoir, par des mćthodes adaptées aux
circonstances et aux usages nationaux, l' égalité de chance et de traitement en matićre
d'enseignement, et notamment:
a) Rendre obligatoire et gratuit l'enseignement primaire...“
Neoficiálny slovenský preklad tohoto článku je nasledovný:
„Štáty, zmluvné strany tohto dohovoru, sa okrem toho zaväzujú, že stanovia svoju
národnú politiku a budú ju rozvíjať a vykonávať tak, aby svojimi metódami,
zodpovedajúcimi okolnostiam a národným zvyklostiam podporovali rovnosť možností a
rovnaké zaobchádzanie v oblasti vzdelania najmä, že:
a) zabezpečia, aby základné vzdelanie bolo povinné a bezplatné...“
Uvedeným článkom zmluvné strany Dohovoru prevzali (v závislosti od svojej
politiky a národných špecifík) záväzok zabezpečenia bezplatného vzdelávania na
základných školách. Ako vyložiť termín bezplatný (free)? Gramatický výklad tohoto
termínu znamená „without payment, gratuitous“ (Oxford Dictionary - Shorter), ďalej „not
costing or charging anything given or furnished without cost or payment“ (Webster's Third
New International Dictionary).
Bezplatné základné vzdelanie vylučuje akékoľvek poplatky alebo iné finančné
dávky. Toto konštatovanie však ústavný súd chápe tak, že bezplatným základným
vzdelaním v zmysle čl. 4 písm. a) Dohovoru sa chápe „vzdelanie“ tak, ako je vymedzené v
jeho čl. 1 ods. 2, pretože Dohovor neposkytuje osobitnú definíciu termínu „vzdelanie“ a
osobitnú definíciu termínu „bezplatné vzdelanie“.
Z uvedeného vyplýva, že bezplatné vzdelanie na základných školách vylučuje
akékoľvek poplatky:
1. spojené s prístupom k vzdelaniu na základných školách - t. j. zápisné alebo iné
formy poplatkov, ktorými sa podmieňuje samotný prístup žiaka k vzdelaniu na základnej
škole;
2. spojené s poskytovaním úrovne a kvality vzdelania na základnej škole - t. j. školné
alebo iné formy poplatkov, ktorými sa podmieňuje poskytovanie vzdelania určitej úrovne
alebo kvality;
3. podmienky, za ktorých sa umožňuje prístup k vzdelaniu. V súvislosti s
bezplatnosťou vzdelania je potrebné uviesť, že tieto podmienky majú umožniť, aby sa v
plnom rozsahu mohlo aplikovať právo na bezplatný prístup k základnému vzdelaniu. Ďalšie
podmienky, splnením ktorých sa podmieňuje prístup k základnému vzdelaniu, nemajú
priamu súvislosť s bezodplatnosťou základného vzdelania.
Je pritom nepodstatné, ako sú vo vnútroštátnom právnom poriadku toho ktorého
štátu tieto druhy poplatkov nazývané. Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania
ich nazýva školné (school fees, les frais de scolarité - čl. 3 písm. c)). Je tiež nepodstatné, či
školné smeruje výlučne iba k umožneniu samotného prístupu k vzdelaniu alebo súčasne
zahrňuje i poplatok za sprístupnenie úrovne a kvality vzdelania. Podstatnou skutočnosťou je
jeho účel, a to sprístupniť základné vzdelanie len po uhradení poplatku, a to buď vo forme
školného, prípadne zápisného, prípadne akéhokoľvek iného poplatku, ktorý plní účel
zápisného, prípadne školného.
Výklad termínu „vzdelanie“ a „bezplatné vzdelanie na základných školách“ pre
bývalú ČSSR a Slovenskú republiku sa viaže na Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti
vzdelania zo 14. 12. 1960, ktorý podpísala a aj ratifikovala bývalá ČSSR. Tento vstúpil do
platnosti 22. 5. 1962. Ratifikačná listina prezidenta ČSSR bola u generálneho tajomníka
UNESCO uložená 14. 3. 1963 a v súlade s čl. 14 Dohovor pre bývalú ČSSR nadobudol
platnosť 14. 6. 1963. Dohovor nebol publikovaný v Zbierke zákonov, čo však na jeho
medzinárodnej platnosti pre ČSSR nič nemení. Vzhľadom na skutočnosť, že dôvodová
správa k Ústave Slovenskej republiky hovorí o zmluvách ratifikovaných bývalou ČSFR, je
zjavné, že ústava v plnom rozsahu preberá záväzky na ochranu základných ľudských práv a
slobôd v nich obsiahnutých. Toto konštatovanie sa prirodzene týka i ich interpretácie na
základe výkladových pravidiel medzinárodného práva zmluvného. Slovenská republika do
tohoto Dohovoru sukcedovala s účinnosťou od 1. 1. 1993.
Vzhľadom na to, že termín „vzdelanie“ z čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
je identický s termínom „vzdelanie“ z čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v
oblasti vzdelania a vzhľadom na to, že termín „základné vzdelanie“ z čl. 42 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky je identický s termínom „základné vzdelanie“ z čl. 4 písm. a)
Dohovoru, a vzhľadom na to, že termín „bezplatné vzdelanie na základných školách“ z čl.
42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je identický s termínom „základné bezplatné
vzdelanie“ z čl. 4 písm. a) Dohovoru, Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k
nasledovným záverom:
1. Pod termínom „vzdelanie“, ktorý je uvedený v čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky chápe obsah tohoto termínu tak, ako je uvedený v čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.
2. Pod termínom „základné vzdelanie“ z čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
chápe obsah tohoto vzdelania tak, ako je to uvedené v čl. 1 ods. 2 Dohovoru v spojení s čl. 4
písm. a) Dohovoru.
3. Pod termínom „základné bezplatné vzdelanie“ z čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky chápe bezplatnosť v zmysle výkladu čl. 1 ods. 2 v spojení s čl. 4 písm. a)
Dohovoru.
4. Zo záveru uvedeného pod bodom 3) vyplýva, že bezplatné vzdelanie na
základných školách v zmysle Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania vylučuje
ukladanie poplatkov alebo iných finančných úhrad:
a) spojených s prístupom k vzdelaniu (access to education), t. j. zápisné alebo iné
poplatky, ktorými sa podmieňuje samotný prístup k vzdelaniu na základných školách,
b) spojených so zabezpečením úrovne a kvality vzdelania na základných školách
(quality and standards of education), t. j. školné alebo iné poplatky, ktorými sa podmieňuje
poskytnutie úrovne a kvality vzdelania na základných školách.
Splnením tohoto záväzku (t. j. nevyberaním zápisného alebo iného poplatku, ktorý
spĺňa túto funkciu a nevyberaním školného alebo iného poplatku, ktorý spĺňa túto funkciu)
každý zmluvný štát Dohovoru plní svoj záväzok zabezpečenia bezplatného vzdelávania na
základných školách.
5. Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania pozná i termín „školné“
(school fees). Tento termín sa vzťahuje len na stredoškolské, prípadne vysokoškolské
vzdelanie, na ktoré sa v rámci Dohovoru nevzťahujú záväzky štátov na zabezpečenie jeho
bezplatnosti. Ohľadom školného štáty prijali iba záväzok nediskriminácie pri jeho
uplatňovaní, a konkrétne čl. 3 písm. c) v tejto súvislosti uvádza, že:
„3. Aby sa vylúčila a odstránila všetka diskriminácia podľa tohto dohovoru, jej
zmluvné strany sa zaväzujú:
c) nepripustiť, aby úrady postupovali rozdielne pri rozhodovaní o školnom, pri
udeľovaní štipendií a všetkých ostatných foriem pomoci žiakom, pri poskytovaní povolení a
výhod potrebných na štúdium v zahraničí, pokiaľ takýto postup nevyplýva zo zásluhy alebo
potrieb.“
6. Pokiaľ ide o charakter medzinárodného záväzku, zabezpečiť bezplatné vzdelanie
na základných školách, bývalá ČSSR ho prijala od 14. 6. 1963 (kedy pre ňu Dohovor
nadobudol platnosť) a Slovenská republika v dôsledku sukcesie do Dohovoru od 1.1. 1993.
Pre úplnosť uvádzame, že podľa čl. 9 nie je možné urobiť výhrady k žiadnemu záväzku
vyplývajúcemu z Dohovoru.
Ďalším medzinárodným dohovorom, ktorý sa o. i. zaoberá problematikou
bezplatného vzdelávania na základných školách, je Medzinárodný pakt o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966. Žiada sa vymedziť aj jeho vzťah k Dohovoru
o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960, a to vo vzťahu k príslušným
záväzkom ČSSR z oboch dohovorov (a od 1. 1. 1993 i vo vzťahu k príslušným záväzkom
Slovenskej republiky). Oba dohovory sa zaoberajú bezplatným vzdelaním na základných
školách, a to Dohovor z roku 1960 vo svojom čl. 4 písm. a) a Pakt vo svojom čl. 13 ods. 2
písm. a). Oba dohovory ukladajú štátom zabezpečiť, aby vzdelanie na základných školách
bolo povinné (compulsory) a bezplatné (free). Keďže oba dohovory upravujú ten istý
záväzok, ale boli uzavreté za sebou (v rôznych časových intervaloch) vyvstáva otázka ich
vzájomného vzťahu a možnej priority použitia ustanovení niektorej z nich. Túto
problematiku upravuje Viedenský dohovor o práve medzinárodných zmlúv z roku 1969 vo
svojom čl. 30 nazvanom „Vykonávanie po sebe idúcich zmlúv, ktoré sa týkajú toho istého
predmetu“. Článok 30 v ods. 2 uvádza, že: „Ak zmluva ustanovuje, že je podriadená skoršej
alebo neskoršej zmluve alebo že sa nemá považovať za nezlučiteľnú s touto druhou
zmluvou, majú ustanovenia tejto druhej zmluvy prednosť.“
Žiadne z ustanovení Dohovoru ani Paktu nevymedzuje ich vzájomný vzťah, ktorým
by stanovovalo prioritné postavenie (v rámci procesu praktickej aplikácie) niektorej z nich.
Toto konštatovanie sa v plnom rozsahu týka i zabezpečenia práva na bezplatné vzdelanie.
Tým, že pre ČSSR Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach
nadobudol platnosť 23. 3. 1976, nezmenilo sa nič na rozsahu a obsahu plnenia záväzku
zabezpečenia bezplatného vzdelávania na základných školách v zmysle Dohovoru o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelávania z roku 1960. Identické konštatovanie možno použiť i
pre Slovenskú republiku, ktorá od 1. 1. 1993 sukcedovala do oboch spomenutých
dohovorov. Uvedené konštatovanie vyplýva z faktu, že samotný Pakt neupravuje svoj vzťah
k predtým uzavretým medzinárodným zmluvám, upravujúcim (buď úplne, alebo čiastočne)
rovnakú matériu, ako je tá, upravená Paktom.
Uvedené konštatovanie je funkčné, pretože Pakt o hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych právach neposkytuje svoju definíciu vzdelania (education), hoci používa termíny
základné vzdelanie (primary education) a bezplatné základné vzdelanie (primary free
education). Vzhľadom na uvedené, je možné skonštatovať, že Pakt o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach:
a) neobsahuje obsahovo odlišnú definíciu vzdelania v porovnaní s Dohovorom o
zákaze diskriminácie v oblasti vzdelávania z roku 1960;
b) v dôsledku uvedeného nemení v žiadnom rozsahu obsah termínu „vzdelanie“
(education) pre zmluvné štáty Dohovoru o zákaze diskriminácie tak, ako je uvedený v čl. 1
ods. 2 tohoto Dohovoru;
c) pri absencii Paktom poskytnutej samostatnej definície vzdelania a vo vzťahu k
zmluvným štátom Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960 možno
výklad termínu „vzdelanie“ tak, ako je použitý v Pakte o hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych právach, uskutočniť v zmysle a rozsahu termínu „vzdelanie“ z čl. 1 ods. 2
Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.
Ratifikáciou Paktu sa pre ČSSR (a od 1. 1. 1993 pre Slovenskú republiku) v
žiadnom smere nezmenil obsah a ani rozsah záväzku na zabezpečenie bezplatného
vzdelávania na základných školách v Ústave Slovenskej republiky podľa Dohovoru o
zákaze diskriminácie v oblasti vzdelávania z roku 1960, a preto neexistuje žiaden právny ani
faktický dôvod, aby sa termínu „vzdelanie“ tak, ako je uvedený v Pakte o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach, prikladal iný význam a obsah, než ten, ktorý mu ČSSR
prikladala a Slovenská republika prikladá v zmysle Dohovoru z roku 1960. V prípade, že by
existovali dve rozdielne definície termínu „vzdelanie“, musel by sa vzťah tých dohovorov,
ktoré ich obsahujú, výslovne upraviť a jednoznačne stanoviť, definícia vzdelania ktorého z
nich má prednosť. To by sa prirodzene muselo prejaviť i pri interpretácii čl. 42 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky Ústavným súdom Slovenskej republiky. Termín vzdelanie
použitý v Pakte je preto možné chápať v obsahu tohoto termínu, ktorý mu bol udelený v
Dohovore z roku 1960. Pokiaľ ide o charakteristiku záväzkov, ktoré sa k termínu
„vzdelanie“ pripájajú podľa Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, tak
Pakt vo svojom čl.13 uvádza nasledovné:
„1. Štáty, zmluvné strany Paktu, uznávajú právo každého na vzdelanie. Súhlasia, že
vzdelanie bude smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a zmyslu pre jej dôstojnosť a
posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám. Súhlasia, že vzdelanie má
umožniť všetkým osobám účinnú účasť v demokratickej spoločnosti, napomáhať vzájomné
porozumenie, znášanlivosť a priateľstvo medzi národmi a všetkými rasovými, etnickými a
náboženskými skupinami, ako aj rozvoj činnosti Organizácie spojených národov na
zachovanie mieru.
2. Štáty, zmluvné strany Paktu, uznávajú, že so zreteľom na dosiahnutie plného
uskutočnenia tohto práva:
a) základné vzdelanie bude povinné a bezplatne prístupné všetkým.“
Článok 14 Paktu, vzťahujúci sa rovnako k základnému vzdelaniu, uvádza, že:
„Každý štát, zmluvná strana Paktu, ktorý v čase, keď sa stane zmluvnou stranou,
nevie zabezpečiť na materskom území alebo na inom území pod svojou právomocou
povinné základné bezplatné vzdelanie, sa zaväzuje vypracovať a prijať v priebehu dvoch
rokov podrobný plán opatrení na postupné zavádzanie zásady povinného a bezplatného
vzdelania pre všetkých, a to v primeranom čase, ktorý sa v pláne určí.“
Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie (str. 13 a 14) o pôvodných jazykových
verziách Paktu, je potrebné interpretovať niektorú z jeho oficiálnych jazykových verzií a to
s využitím interpretačných pravidiel Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Pre potreby
výkladu sú kľúčové ustanovenia Paktu čl. 13 ods. 2 a čl. 14, ktoré v anglickej jazykovej
verzii znejú:
Article 13.2:
„The States Parties to the present Covenant recognize that, with a view to achieving
the full realization of this right:
a) Primary education shall be compulsory and available free to all.“
Article 14:
„Each state Party to the Present Covenant which, at the time of becoming a Party has
not been able to secure in its metropolitan territory or other territories under its jurisdiction
compulsory primary education, free od charge undertakes, within two years, to work out and
adopt a detailed plan of action for progressive implementation, within a reasonable number
of years to be fixed in the plan, the principle of compulsory education free of charge for
all.“
Francúzska jazyková verzia uvedených ustanovení Medzinárodného paktu o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je nasledovná:
Article 13.2:
„Les États parties au présent Pacte reconnaissent qu'en vue d'assurer le plein
excercise de ce droit:
a) L'enseignement primaire doit etre obligatoire et accesible gratuitement¸ tous.“
Article 14:
„Tout État, partie au présent Pacte, qui au moment oâ il devient partie, n'a pas encore
pu assurer dans sa métropole ou dans les territoires placés sous sa juridiction le caractćre
obligatoire et la gratuité de l'enseignement primaire s'engage ¸ établir et ¸ adopter dans un
délai de deux ans, un plan détaillé des mesures nécessaires pour réaliser progressivement,
dans un nombre raisonable d'années fixé par ce plan la pleine application du principe de
l'enseignement primaire obligatoire et gratuit pour tous.“
Pokiaľ ide o otázku, čo chápe Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych právach pod termínom vzdelanie (education, l'enseignement), treba uviesť, že
samotný Pakt definíciu tohoto pojmu neobsahuje. Pre zmluvné strany Paktu a súčasne
Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania neexistuje preto žiaden právny ani
faktický dôvod, aby termínu vzdelanie, použitému v Pakte, prikladali iný význam, než aký
má v Dohovore. Pakt totiž nebráni plnému výkonu záväzkov z Dohovoru z roku 1960 a na
druhej strane nevnáša žiadne doplnenie ani pozmenenie do obsahu tohoto termínu tak, ako
je uvedený v Dohovore z roku 1960. Článok 13 ods. 1 iba uvádza, k čomu má vzdelanie
smerovať: „... k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a zmyslu pre jej dôstojnosť a posilneniu
úcty k ľudským právam a základným slobodám“ a čo sa má absolvovaním vzdelania
osobám umožniť: „účinnú účasť v demokratickej spoločnosti, napomáhať vzájomné
porozumenie, znášanlivosť a priateľstvo medzi národmi a všetkými rasovými, etnickými a
náboženskými skupinami ako aj rozvoj činnosti OSN na zachovanie mieru“. Takto
vymedzené zameranie vzdelania, ako i charakteristika jeho účelu sa dosahuje
prostredníctvom rôznych typov tohoto vzdelania, a to:
základné vzdelanie (primary education, l'enseignement primaire) čl. 13 ods. 2 písm.
a) Paktu,
stredoškolské vzdelanie (secondary education, l'enseignement secondaire) čl. 13 ods.
2 písm. b) Paktu,
vysokoškolské vzdelanie (higher education, l'enseignement supérieur) čl. 13 ods. 2
písm. c) Paktu.
Vzdelanie v zmysle Paktu poskytuje štátny systém základných, stredných a
vysokých škôl v každom zmluvnom štáte Paktu. Je prirodzene na každom štáte, akým
spôsobom a v akom rozsahu „rozdeľuje“ vzdelávaciu matériu medzi základné, stredné a
vysoké školy. Cieľom Paktu nie je hlbšie sa zaoberať obsahovou stránkou vzdelania za
predpokladu, že sú rešpektované základné požiadavky smerovania vzdelávania a
dosiahnutia jeho účelu tak, ako sú uvedené v čl. 13 ods. 1 Dohovoru. Základné vzdelanie v
zmysle Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je preto to, ktoré poskytujú
základné školy zmluvného štátu, stredoškolské vzdelanie je poskytované strednými školami,
a vysokoškolské vzdelanie je to, ktoré poskytujú vysoké školy. Pozornosť Paktu sa s
ohľadom na základné vzdelanie sústreďuje predovšetkým na jeho obligatórny charakter
(compulsory, obligatoire) a jednak na bezplatnosť vzdelania (free education, l'enseignement
primaire... accessible gratuitement). Nie je už potrebné bližšie skúmať povinný charakter
základného školského vzdelania, pretože ten nie je predmetom konania pred ústavným
súdom.
Bezplatnosť vzdelania na základných školách anglický text čl. 13 vyjadruje termín:
„Primary education... available free“, a v čl. 14 termín „primary education... free od
charge“. Termín „free“ v spojení s „education“ treba vyložiť v gramatickom význame
tohoto termínu. V slovníku „Oxford Dictionary - Shorter“ termín free znamená o. i.:
„without payment, gratuitous“, a vo Webster's Third New International Dictionary „not
costing or charging anything given or furnished without cost or payment“.
Vo francúzskom texte Paktu je použitý termín „gratuitement“, ktorý znamená: d'une
maniére gratuite, qu'on donne pour rien, sans rétribution (Littré: Dictionnaire de la langue
francaise), prípadne: „dont on jouit sans payer“ (Hatzfeld et Darmesteter Dictionnaire
général de la langue francaise), ako i „¸ titre gratuit sans avoir rien¸ payer“ (Larousse -
Dictionnaire de la langue francaise).
Aj francúzsky aj anglický gramatický význam slova bezplatný (free, free of charge,
prípadne gratuite) v spojení so základným vzdelaním (primary education, l'enseignement
primaire) potvrdzujú, že základné vzdelanie má byť poskytované bezplatne, pričom sa pod
bezplatnosťou rozumie vylúčenie akýchkoľvek finančných platieb. Ak sa preto pod
základným vzdelaním rozumie vzdelanie poskytované základnými školami, termín
„bezplatné základné vzdelanie“ znamená, že Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach nedovoľuje žiadne finančné poplatky spojené s jeho praktickým uskutočňovaním v
základných školách. Takýto výklad termínu „free“ a „gratuit“ je súčasne v súlade s čl. 31
ods. 1 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý o. i. uvádza, že: „Zmluva sa musí
vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v
zmluve.“ Obvyklý význam, ktorý dáva anglický jazyk termínu „free“ a francúzsky jazyk
termínu „gratuit“ vylučuje vymáhanie akýchkoľvek poplatkov. Takto charakterizovaná
bezplatnosť sa však vzťahuje iba na vzdelanie definované spôsobom uvedeným vyššie,
pretože Pakt neuvádza svoju definíciu bezplatného vzdelania na základných školách,
odlišnú od Dohovoru z roku 1960.
Pokiaľ ide o povinnosť plnenia záväzku zabezpečiť povinné a bezplatné základné
vzdelanie v súlade s čl. 13 ods. 2 Paktu, štáty uznávajú, že so zreteľom na plné uskutočnenie
práva na vzdelanie bude základné vzdelanie povinné a bezplatne prístupné všetkým. Pakt o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach však podpisovali štáty s rozdielnym
ekonomickým (predovšetkým) potenciálom, ktoré neboli schopné zabezpečiť základné
bezplatné vzdelanie okamžite a v prípade, že by Pakt neumožňoval postupné dosiahnutie
tohoto cieľa, mohlo to mať dôsledok, že by boli zvažovali svoju účasť v ňom ako jeho
signatárske štáty. Na túto skutočnosť pamätá čl. 14 Paktu, ktorý ukladá zmluvným stranám,
ktoré nie sú schopné zabezpečiť základné bezplatné vzdelanie, aby v priebehu dvoch rokov
potom, čo sa stali zmluvnými stranami Paktu, vypracovali podrobný plán opatrení na
postupné zavádzanie zásady povinného a bezplatného vzdelania pre všetkých, a to v
primeranom čase, ktorý sa v pláne určí. Termín základné bezplatné vzdelanie je preto
potrebné v súlade s čl. 31 ods. 1 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve prostredníctvom
systematického výkladu (v celkovej súvislosti termínov použitých v zmluve) vyložiť v
súvislosti s čl. 14. Článok 14 sa osobitne vzťahuje na základné vzdelanie a po jeho výklade
Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k nasledovným záverom:
1. Článok 14 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach umožňuje štátom, ktoré v okamihu, kedy sa stali jeho zmluvnými stranami, nie sú
schopné buď vôbec alebo len čiastočne zabezpečiť právo na povinné bezplatné vzdelanie na
základných školách, aby využitím spôsobu v ňom uvedeného, toto právo zabezpečili
postupne.
2. Právnym a faktickým základom zabezpečenia postupnej realizácie práva na
bezplatné povinné vzdelanie na základných školách je detailný plán opatrení (detailed plan
of action, un plan détaillé des mesures nécessaires), ktorý musí byť spracovaný do dvoch
rokov potom, čo sa určitý štát stal zmluvnou stranou Paktu.
3. Časový horizont plného zabezpečenia práva na bezplatné vzdelanie je (v závislosti
od ekonomických možností štátu) plne v jeho právomoci. Článok 14 v tejto súvislosti iba
uvádza, že toto právo by malo byť realizovateľné v plnom rozsahu v primeranom čase
(within a reasonable number of years, dans un nombre raisonable d'années).
4. Detailný plán uvádzaný v čl. 14 Paktu je jediným dovoleným prostriedkom (ktorý
Pakt dovoľuje) obmedzenia práva na bezplatné vzdelávanie na základných školách,
prípadne na dočasnú neaplikovateľnosť tohoto práva vôbec.
5. Každý iný spôsob obmedzenia práva na bezplatné vzdelanie na základných
školách Pakt nedovoľuje; predstavuje jeho porušenie a nesie so sebou vznik medzinárodnej
zodpovednosti štátu.
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach nadobudol
platnosť (v dôsledku ratifikácie) a podľa svojho čl. 27 pre bývalú ČSSR 23. 3. 1976. Bývalá
Československá socialistická republika urobila pri ratifikácii prehlásenie k čl. 26 ods. 1
Dohovoru v tom zmysle, že tento odporuje zásade, že všetky štáty majú právo stať sa
účastníkom mnohostranných zmlúv upravujúcich predmet všeobecného záujmu.
„The provision of article 26, paragraph 1, of the Covenant is in contradiction with
the principle that all States have right to become parties to multilateral treaties regulating
matters of general interest.“
ČSSR neurobila žiadnu výhradu, ani vyhlásenie, týkajúcu sa čl. 13 ods. 2 písm. a)
Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a ani čl. 14. Nespracovala ani
podrobný plán požadovaný čl. 14.
Slovenská republika sukcedovala do Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach 28. 5. 1993 a sukcesia bola uznaná k 1. 1. 1993. Sukcesia
bola uskutočnená vrátane vyhlásenia k čl. 26 ods. 1 Paktu. Slovenská republika v rámci
sukcesie neurobila žiadnu osobitnú výhradu alebo vyhlásenie k iným článkom (článku)
Paktu, než ako to urobila bývalá ČSSR. Nespracovala ani podrobný plán umožňujúci v
zmysle čl. 14 Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach obmedzenie práva na
bezplatné vzdelanie na základných školách v rozsahu a v lehote v ňom určenej. Na základe
uvedeného a v súvislosti s analýzou Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania,
ktorého signatárom bola bývalá ČSSR a v súčasnosti je aj Slovenská republika, Ústavný súd
Slovenskej republiky konštatuje:
1. Ratifikáciou Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach ČSSR a sukcesiou do Paktu Slovenskou republikou od 1. 1. 1993 sa nezmenila
definícia termínu „vzdelanie“ tak, ako je uvedená v čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.
2. Nevyužitím možnosti spracovania detailného plánu požadovaného čl. 14,
Slovenská republika neobmedzila právo na bezplatné vzdelanie spôsobom a v rozsahu,
ktorý mohol byť v detailnom pláne spracovaný, a to vrátane časovej etapy, v ktorej by sa
malo právo na bezplatné vzdelanie na základných školách postupne realizovať.
3. V dôsledku sukcesie Slovenskej republiky do Medzinárodného paktu o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach sa nezmenil výklad termínu základné
vzdelanie uvedený v čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Termín základné vzdelanie, obsiahnutý v čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, preto Ústavný súd Slovenskej republiky vykladá v rámci jeho definície uvedenej
v čl. 1
ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.
Dohovor o právach dieťaťa z 20. 11. 1989 bol ratifikovaný bývalou ČSFR. Platnosť
nadobudol 6. 2. 1991 a je publikovaný formou Oznámenia FMZV č. 104/1991 Zb. Minister
zahraničných vecí Slovenskej republiky dňa 19. 10. 1993 Ústavnému súdu Slovenskej
republiky oznámil, že Slovenská republika sukcedovala do tohto Dohovoru, a to s
účinnosťou od 1. 1. 1993. Od uvedeného termínu na seba prebrala záväzok zabezpečenia
bezplatného vzdelania na základných školách v rozsahu a spôsobom Dohovorom
upraveným. Problematiku bezplatného vzdelania na základných školách upravuje čl. 28 ods.
1 písm. a) Dohovoru, ktorý uvádza, že:
„1. Zmluvné strany uznávajú právo dieťaťa na vzdelanie a s cieľom dosiahnuť toto
právo postupne a na základe rovností príležitosti, najmä:
a) zavádzajú pre všetky deti bezplatné a povinné základné vzdelanie.“
V anglickom znení citované ustanovenie čl. 28 znie nasledovne:
„1. States Parties recognize the right of the child to education and with a view to
achieving this right progressively and on the basis of equal opportunity, they shall in
particular:
a) Make primary education compulsory and available free to all.“
Francúzske znenie uvedeného článku je nasledovné:
„1. Les États parties reconnaissent le droit de l'enfant ¸ l' education et en particulier,
en vue d' assurer l'excercise de ce droit progressivement et sur la base de l'egalité des
chances:
a) Ils rendent l'enseignement primaire obligatoire et gratuite pour tous.“
Tento Dohovor je posledný z mnohostranných Dohovorov (ktorých signatárom bola
ČSSR, resp. ČSFR) a do ktorých sukcedovala i Slovenská republika, ukladajúcich
zmluvným štátom záväzky na zabezpečenie bezplatného vzdelania na základných školách.
Podobne ako v prípade Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je potrebné
preskúmať, či sa jeho sukcesiou pozmenila (doplnila, spresnila) definícia termínu
„vzdelanie“ z čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960,
prípadne či Dohovor o právach dieťaťa prináša novú (svoju vlastnú) definíciu vzdelania. V
tejto súvislosti možno uviesť, že Dohovor o právach dieťaťa (podobne ako Pakt) neprináša
vlastnú medzinárodne záväznú definíciu pojmu vzdelanie. Podobne ako Pakt používa termín
vzdelanie (education) v spojení s jeho jednotlivými druhmi, a to základné vzdelanie
(primary education) v čl. 28 ods. 1 písm. a), stredné vzdelanie (secondary education) v čl.
28 ods.1 písm. b) a vysokoškolské vzdelanie (higher education) v čl. 28 ods. 1 písm. c)
Dohovoru. Výklad jeho ustanovení je identický s výkladom príslušných ustanovení Paktu.
Na základe uvedeného, Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k nasledovným záverom:
1. Ratifikáciou Dohovoru o právach dieťaťa bývalou ČSFR a sukcesiou do tohoto
Dohovoru Slovenskou republikou sa nezmenila definícia termínu „vzdelanie“ tak, ako je
uvedená v čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.
2. V dôsledku sukcesie Slovenskej republiky do Dohovoru o právach dieťaťa sa
nezmenil ani výklad termínu „základné vzdelanie“ uvedený v čl. 42 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
3. Termín základné vzdelanie uvedený v čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
preto Ústavný súd Slovenskej republiky vykladá v rámci jeho definície uvedenej v čl. 1 ods.
2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.
Dielčie analýzy Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960,
Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 a Dohovoru o právach
dieťaťa z roku 1989 umožňujú Ústavnému súdu Slovenskej republiky sformulovať
nasledovné závery pre potreby konania o súlade právnych predpisov:
1. Berúc do úvahy dôvodovú správu Ústavy Slovenskej republiky, ako i plnenie
medzinárodných záväzkov v spôsobe a rozsahu upravenom Viedenským dohovorom o
medzinárodnom zmluvnom práve z roku 1969, predstavuje:
a) právo na bezplatné vzdelanie v základných školách ústavnú transformáciu záväzku
obsiahnutého v čl. 4 písm. a) Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku
1960, čl. 13 ods. 3 písm. a) Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku
1966 a čl. 28 ods. 2 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa;
b) všeobecne záväznú definíciu termínu „vzdelanie“ obsahuje čl. 1 ods. 2 Dohovoru
o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960;
c) Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovor o právach
dieťaťa neobsahujú vlastné definície termínu „vzdelanie“ a neukladajú žiadne záväzky
zmluvným štátom prikazujúce použitie odlišnej definície termínu vzdelanie.
2. Pod termínom „vzdelanie“ a „základné vzdelanie“ z čl. 42 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky preto Ústavný súd Slovenskej republiky rozumie obsah termínu
„vzdelanie“ z čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.
3. Pod termínom bezplatné (free, gratuit) vzdelanie Ústavný súd Slovenskej
republiky rozumie vylúčenie akýchkoľvek poplatkov, ktorými sa podmieňuje poskytnutie
vzdelania tak, ako je definované v čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti
vzdelania z r. 1960.
Predmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky nie je len právo na bezplatné vzdelanie na základných školách, ale i na stredných
školách. Článok 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uvádza, že: „Občania majú právo na
bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách...“. Aj v tomto prípade musel
ústavný súd preskúmať, či je Slovenská republika viazaná medzinárodnými dohovormi,
ktoré sa zaoberajú bezplatnosťou vzdelania na stredných školách. Osobitnú pozornosť v
tejto súvislosti venoval tomu, či tieto medzinárodné dohovory zakotvujú povinnosť
zabezpečenia bezplatného vzdelania na stredných školách a napokon, či prostredníctvom
príslušných deklarácií alebo výhrad Slovenská republika praktickú aplikáciu tohoto práva
nederogovala, prípadne ju nenahradzuje interpretáciou založenou výlučne na Ústave
Slovenskej republiky.
Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania i pre oblasť vzdelávania na
stredných školách poskytuje jeho všeobecne záväznú definíciu. Ako bolo spomenuté, čl. 1
ods. 2 sa vzťahuje na všetky typy a druhy vzdelania (all types and levels of education),
medzi ktoré patrí i stredoškolské vzdelanie (secondary education). Možno preto uviesť, že
pod stredoškolským vzdelaním podľa čl. 1 ods. 2 Dohovoru sa rozumie: prístup k vzdelaniu
na stredných školách, úroveň a kvalita stredoškolského vzdelania, ako i podmienky, za
ktorých je k nemu umožnený prístup.
Pokiaľ ide o samotné záväzky zmluvných strán Dohovoru o zákaze diskriminácie v
oblasti vzdelania vo vzťahu k stredoškolskému vzdelaniu, tieto sú obsiahnuté v čl. 4 písm.
a), ktorý uvádza, že:
„The States Parties to this Convention undertake furthermore to formulate, develop
and apply a national policy which, by methods appropriate to the circumstances and the
national usage will tend to promote equality of opportunity and of treatment in the matter of
education and in particular:
a) To make ... secondary education in its different forms generally available and
accessible to all;...“
Francúzska verzia tohoto článku je potom nasledovná:
„Les états parties ¸ la présente convention s'engagent en outre ¸ formuler, ¸
développer et ¸ apliquer une politique nationale visant ¸ promouvoir, par des méthodes
adaptées aux circonstances et aux usages nationaux, l'égalité de chance et de traitement en
matićre d'enseignement et notamment:
a) Rendre ... généraliser et rendre accessible ¸ tous l'enseignement secondaire sous
ses diverses formes...“
Neoficiálny slovenský preklad tohoto článku je nasledovný:
„Štáty, zmluvné strany tohoto dohovoru, sa okrem toho zaväzujú, že stanovia svoju
národnú politiku a budú ju rozvíjať a vykonávať tak, aby svojimi metódami,
zodpovedajúcimi okolnostiam a národným zvyklostiam, podporovali rovnosť možností a
rovnaké zaobchádzanie v oblasti vzdelania najmä, že:
a) ... zovšeobecnia a sprístupnia všetkým stredoškolské vzdelanie rozličných
foriem,...“
Výkladom tohoto článku Dohovoru Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k
záveru, že zmluvné strany síce prijali záväzok vytvoriť podmienky na to, aby rôzne formy
stredoškolského vzdelania, ktoré poskytujú, boli všeobecne prístupné a dosažiteľné pre
všetkých, ale na druhej strane neprijali záväzok zabezpečiť, aby stredoškolské vzdelanie
bolo bezplatné (free). Význam Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania pre
potreby konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky spočíva v tom, že jeho čl. 1
ods. 2 poskytuje všeobecne záväznú definíciu stredoškolského vzdelania (secondary
education).
Možno preto skonštatovať, že
1. Obsah termínu „vzdelanie“, ktorý je uvedený v čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, chápe ústavný súd tak, ako je uvedený v čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.
2. Obsah termínu „stredoškolské vzdelanie“ z čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky chápe ústavný súd tak, ako je uvedený v čl. 1 ods. 2 v spojení s čl. 4 písm. a)
Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.
Problematiku vzdelania na stredných školách upravuje aj Medzinárodný pakt o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v čl. 13 ods. 1 v spojení s ods. 2 písm. b)
toho istého článku. Článok 13 ods. 1 je spoločný pre všetky typy vzdelania a upravuje
smerovanie vzdelania a jeho účel. Príslušná citácia je uvedená na str. 23 tohoto uznesenia.
Pokiaľ ide o ods. 2 písm. b) tohoto článku, k stredoškolskému vzdelaniu sa vzťahuje
nasledovný záväzok zmluvných strán:
„2. Štáty, zmluvné strany Paktu uznávajú, že so zreteľom na dosiahnutie plného
uskutočnenia tohoto práva:
b) stredoškolské vzdelanie vo svojich rôznych formách, zahŕňajúc do toho technické
a odborné stredoškolské vzdelanie sa všeobecne umožní a sprístupní každému všetkými
vhodnými prostriedkami a najmä postupným zavádzaním bezplatného vzdelania.“
V súlade s tým, čo je uvedené vyššie, o pôvodných jazykových verziách Paktu o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (čl. 31 ods. 1 Paktu), sa Ústavný súd
Slovenskej republiky musel predovšetkým oboznámiť s citovaným ustanovením v niektorej
z jeho oficiálnych jazykových verzií.
Anglická jazyková verzia tohoto článku Paktu je nasledovná:
Article 13.
„2. The states Parties to the present Covenant recognize that, with a view the full
realization of this right:
b) Secondary education in its different forms, including technical and vocational
secondary education, shall be made generally available and accessible to all by every
appropriate means, and in particular by the progressive introduction of free education.“
Francúzska jazyková verzia citovaného článku Paktu znie:
Article 13.
„2. Les États parties au présent Pacte reconnaissent qu'en vue d'assurer le plein
excercise de ce droit:
b) L'enseignement secondaire sous ses différentes formes, y compris l'enseignement
secondaire technique et professionnel, doit etre généralisé et rendu accessible ¸ tous par tous
les moyens appropriée et notamment par l'instauration progressive de la gratuité.“
Pred interpretáciou termínov z čl. 13 Paktu je užitočné poukázať na charakteristiku
medzinárodného záväzku zmluvných štátov, ktoré sa k tomuto typu vzdelávania pripájajú,
ako i na prípadné odlišnosti takýchto záväzkov v porovnaní so záväzkami, smerujúcimi k
zabezpečeniu bezplatného vzdelávania na základných školách. Podobne ako v prípade
bezplatného základného vzdelávania, tak i bezplatné vzdelanie na stredných školách tvorí
súčasť práva na vzdelanie v tom smere, aby bolo voľne prístupné všetkým (at all, tous).
Základný rozdiel medzi záväzkom zabezpečenia bezplatného vzdelávania na
stredných školách s bezplatným vzdelaním na základných školách spočíva v tom, že
medzinárodné dohovory neukladajú štátom záväzok zabezpečiť bezplatné vzdelanie na
stredných školách okamžite (napríklad momentom nadobudnutia platnosti Paktu), neukladá
sa im zabezpečiť tento typ vzdelania vo viac či menej presnejšej časovej lehote (ako je to pri
základnom vzdelaní, a to predovšetkým aplikáciou čl. 14 Paktu), neukladá sa im spracovať
žiaden dokument, ktorý by v určených lehotách (či etapách) postupne zavádzal bezplatné
vzdelanie na stredných školách.
Pri praktickej aplikácii tohoto článku sa v plnom rozsahu rešpektuje ustanovenie čl.
2 Paktu uvádzajúce, že:
„1. Každý zmluvný štát Paktu sa zaväzuje podniknúť pri maximálnom využití
svojich zdrojov... kroky k postupnému dosiahnutiu plného uskutočnenia práv uznaných v
tomto Pakte, a to všetkými vhodnými prostriedkami, vrátane prijatia zákonodarných
opatrení.“
Je však skutočnosťou, že výsledkom postupnej realizácie práva na vzdelanie podľa
čl. 13 ods. 1 Paktu je i bezplatné vzdelanie na stredných školách (Secondary... free
education, l'enseignement secondaire gratuite). Pakt o hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych právach neukladá svojim zmluvným stranám konkrétne obsahové či časové
záväzky, ktoré by mali zabezpečiť plnú garanciu bezplatného vzdelania na stredných
školách. Je výlučne na zmluvných stranách, v akom rozsahu (a či vôbec) zabezpečujú na
rôznych typoch stredných škôl bezplatné vzdelanie. Rôzne formy odplatného vzdelania na
stredných školách preto nepredstavujú porušenie príslušných ustanovení Paktu o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, a konkrétne jeho čl. 13 ods. 2 písm. b).
Iná situácia je v tých štátoch, ktoré dokončili proces postupného zavádzania
bezplatného vzdelania aj na stredných školách, a dovŕšenie tohoto procesu potvrdili
zakotvením práva na bezplatné vzdelanie na stredných školách vo svojich ústavách či iných
právnych predpisoch. Takéto štáty (v závislosti od svojich ekonomických možností
predovšetkým) už zaviedli bezplatné vzdelanie na stredných školách) a v rámci Paktu im
vzniká medzinárodný záväzok takéto právo garantovať. Vzhľadom na tieto štáty preto
Ústavný súd Slovenskej republiky považuje za nutné vyložiť termín: vzdelanie na stredných
školách (secondary education, l'enseignement secondaire) a bezplatné vzdelanie na
stredných školách (secondary... free education, l'enseignement secondaire... gratuite) pre
potreby konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. b) Ústavy Slovenskej
republiky.
Podobne, ako v prípade vzdelania na základných školách, ani v prípade vzdelania na
stredných školách (a platí to i pre vzdelanie na vysokých školách podľa čl. 13 ods. 2 písm.
c) Paktu) neposkytuje Pakt osobitnú definíciu tohoto typu vzdelania. Písmeno b) uvádza
rôzne typy stredných škôl (o. i. stredoškolské technické a odborné vzdelanie), ktoré
poskytujú stredoškolské vzdelanie. Gramatickým a systematickým výkladom čl. 13 Paktu
dochádza ústavný súd k záveru, že stredoškolské vzdelanie (secondary education,
l'enseignement secondaire) je to vzdelanie, ktoré poskytujú rôzne druhy stredných škôl,
zriadených štátom.
Podobne, ako v prípade bezplatného vzdelania na základných školách, Pakt o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach súčasne nemodifikuje, nedoplňuje a ani
nenahradzuje definíciu „stredoškolské vzdelanie“ z čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960. Niet preto žiadneho právneho alebo
faktického dôvodu, aby zmluvné strany Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti
vzdelania prikladali (i v dôsledku ratifikácie Paktu o hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych právach z roku 1966) termínu vzdelanie iný význam či obsah, než aký je
uvedený v čl. 1 ods. 2 Dohovoru. Toto konštatovanie sa týka predovšetkým ich ústavných
alebo iných vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré používajú termín „vzdelanie“ a
„stredoškolské vzdelanie“ (t. j. v anglickom vyjadrení záväzného medzinárodnoprávneho
dokumentu „education“, „secondary education“). Ako bolo spomenuté, do obsahu tohoto
termínu nevniesol Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach žiadnu zmenu, a
to v dôsledku absencie svojej (obsahovo odlišnej) definície termínu vzdelanie, prípadne
stredoškolské vzdelanie. Novou skutočnosťou však je, že Pakt štátom ukladá záväzok
postupne zabezpečiť bezplatné vzdelanie na stredných školách (secondary free education).
Pre zmluvné strany Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960
vznikol ratifikáciou Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966
medzinárodný záväzok zabezpečenia plného rešpektovania práva na vzdelanie i postupným
zavádzaním bezplatného vzdelávania na stredných školách. Ako bolo uvedené, Pakt
nestanoví žiadny pevný časový alebo organizačný rámec (na rozdiel od základného
bezplatného vzdelania), kedy a akým spôsobom bezplatné vzdelanie na stredných školách
dosiahnuť. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku ratifikácie Paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach jeho zmluvné strany (a súčasne strany Dohovoru o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelania z r. 1960) neprijali žiaden záväzok, aby termínu
„vzdelanie“ a „stredoškolské vzdelanie“ tak, ako je uvedený v ich ústavných alebo iných
vnútroštátnych zákonoch, dali iný význam, než aký má v zmysle Dohovoru z roku 1960.
Oba medzinárodné dohovory síce používajú termín „stredoškolské vzdelanie“, ale
neposkytujú obsahovo odlišnú definíciu tohoto termínu. Líšia sa však v charakteristike
záväzkov, ktoré k tomuto typu vzdelania pripájajú. Zatiaľ, čo Dohovor o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelania prikladá k vzdelaniu na stredných školách záväzok
všeobecne ho umožniť a sprístupniť pre všetkých (čl. 4 písm. a) Dohovoru z roku 1960), čl.
13 ods. 2 písm. b) Paktu hovorí i o záväzku postupného bezplatného zavádzania
bezplatného vzdelania. Pokiaľ ide o výklad termínu bezplatné (free, gratuit), platí o ňom v
plnom rozsahu to, že jeho bezplatnosť vylučuje ukladanie akýchkoľvek poplatkov.
Československá socialistická republika bola zmluvnou stranou Dohovoru o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960 (tento pre ňu vstúpil do platnosti 14. 6. 1963)
i Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (tento pre ňu
vstúpil do platnosti 23. 3. 1976). Do oboch týchto dohovorov sukcedovala i Slovenská
republika, a to od 1. 1. 1993. Ako bolo spomenuté, oba dohovory (pokiaľ ide o
stredoškolské vzdelanie) sa líšia iba konkrétnosťou svojich záväzkov, ktoré sa k nemu
vzťahujú. Vstupom do platnosti Dohovoru z roku 1960 prijala vtedajšia ČSSR (a od 1. 1.
1993 i Slovenská republika) všeobecne formulovaný záväzok zabezpečiť, aby stredoškolské
vzdelanie vo svojich rôznych formách bolo všeobecne umožnené a sprístupnené pre
všetkých (make secondary education in its different forms generally available and
accessible to all). Identický záväzok (vo vzťahu k stredoškolskému vzdelaniu) prijala ČSSR
(a od 1. 1. 1993 i Slovenská republika) ratifikáciou Paktu o hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych právach, a to zabezpečiť, aby stredoškolské vzdelanie vo svojich rôznych
formách, zahŕňajúc do toho technické a odborné stredoškolské vzdelanie, bolo všeobecne
umožnené a sprístupnené pre všetkých (secondary education in its different forms, including
technical and vocational secondary education shall be made generally available and
accessible to all). Pakt sa od Dohovoru líši tým, že konkretizuje, prostredníctvom akého
prostriedku (predovšetkým) je možné takto formulovaný všeobecný záväzok naplniť, t. j.
„najmä postupným zavádzaním bezplatného vzdelania“ (in particular by the progressive
introduction of free education). Dôraz Paktu je preto položený na konkretizáciu prostriedku
na zabezpečenie všeobecného prístupu k stredoškolskému vzdelaniu, a nie na odlišnú
(možnú odlišnú) definíciu stredoškolského vzdelania v porovnaní s Dohovorom o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k
nasledovným záverom:
1. Ratifikáciou Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach ČSSR (a jeho sukcesiou Slovenskou republikou) sa nezmenil obsah termínu
vzdelanie na stredných školách (tak ako je uvedený v čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky).
2. Sukcesiou do Paktu však Slovenská republika prijala záväzok zabezpečiť
bezplatné vzdelanie na stredných školách spôsobom a v lehote podľa svojho uváženia.
3. Článok 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky už potvrdzuje, že Slovenská
republika zabezpečuje bezplatné vzdelanie aj na stredných školách a tým plní svoj záväzok
z čl. 13 ods. 2 písm. b) Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Posledným z mnohostranných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná a
ktorý mohol mať vplyv jednak na medzinárodne uznávanú definíciu vzdelania, ďalej
vzdelania na stredných školách, prípadne na formulovanie nových záväzkov vzťahujúcich
sa k vzdelaniu na stredných školách, je Dohovor o právach dieťaťa, do ktorého sukcedovala
Slovenská republika od 1. 1. 1993. Dohovor o právach dieťaťa (podobne ako Pakt o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach) neprináša vlastnú definíciu vzdelania a
ani neukladá svojim zmluvným stranám definovať vzdelanie určitým Dohovorom
predpísaným spôsobom. Identické konštatovanie sa vzťahuje i na stredoškolské vzdelanie
(secondary education). Jeho význam spočíva predovšetkým v tom, že uvádza ďalší
prostriedok, prostredníctvom ktorého má byť vzdelanie všeobecne umožnené a prístupné.
Ak Dohovor o zákaze diskriminácie v oblasti školstva z roku 1960 pripája k
stredoškolskému vzdelaniu všeobecný záväzok urobiť toto vzdelanie všeobecne umožnené a
sprístupnené, Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach uvádza, že jedným z
opatrení, použitím ktorého predovšetkým (in particular) je možné dosiahnutie tohoto
záväzku, t. j. postupné bezplatné vzdelávanie, tak Dohovor o právach dieťaťa uvádza ďalší
prostriedok, použitím ktorého je možné zabezpečiť, aby stredoškolské vzdelanie bolo
umožnené a sprístupnené všetkým, a to poskytovaním finančnej podpory v prípade potreby
(offering financial assistance in the case of need).
Problematikou zabezpečenia bezplatného vzdelania na stredných školách sa zaoberá
Dohovor o právach dieťaťa, konkrétne vo svojom čl. 28 ods. 1 písm. b):
„1. Štáty, zmluvné strany tohoto Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na vzdelanie a s
cieľom postupného uskutočňovania tohto práva a na základe rovných možností najmä:
b) podnecujú rozvoj rôznych foriem stredného vzdelania, zahŕňajúceho všeobecné a
odborné vzdelanie, robia ho prijateľným a dostupným pre každé dieťa a prijímajú iné
zodpovedajúce opatrenia, ako je zavádzanie bezplatného vzdelávania a v prípade potreby
poskytovanie finančnej podpory.“
Vzhľadom na to, čo bolo uvedené ohľadom autentických jazykových verzií
Dohovoru o právach dieťaťa tak, ako sú uvedené v jeho čl. 54, musel Ústavný súd
Slovenskej republiky pomocou interpretačných pravidiel medzinárodného práva zmluvného
vyložiť toto ustanovenie v niektorej z oficiálnych jazykových verzií. V anglickom znení
citované ustanovenie čl. 28 znie nasledovne:
„1. States Parties recognize the right of the child to education and with a view to
achieving this right progressively and on the basis of equal opportunity, they shall in
particular:
b) Encourage the development of different forms of secondary education, including
general and vocational education, make them available and accessible to every child, and
take appropriate measures such as the introduction of free education and offering financial
assistance in case of need.“
Francúzska jazyková verzia čl. 28 je nasledovná:
„1. Les États parties reconnaissent le droit de l'enfant ¸ l'education, et en particulier
en vue d'assurer l'excercise de ce droit progressivement et sur base de l'egalité des chances:
b) Ils encouragent l'organisation de différentes formes d'enseignement secondaire,
tant général que professionnel, les rended ouvertes et accessibles ¸ tout enfant, et prennent
des mesures appropriées, telles que l'instauration de la gratuité de l'enseignement et l'offre
d'une aide financićre en cas de besoin.“
Porovnanie čl. 28 ods. 1 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa vykazuje veľkú
podobnosť s ustanovením čl. 13 ods. 2 písm. b) Paktu o hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych právach. Rozdiel je iba v charakteristike toho, ktoré druhy škôl o. i. patria do
stredoškolského vzdelania. Zatiaľ, čo Pakt hovorí o technickom a odbornom
stredoškolskom vzdelaní (technical and vocational secondary education), Dohovor o
právach dieťaťa hovorí o všeobecnom a odbornom stredoškolskom vzdelaní (general and
vocational secondary education). Obe medzinárodné zmluvy majú však rovnaký prístup k
bezplatnému vzdelaniu na stredných školách. Tento možno Ústavným súdom Slovenskej
republiky zhrnúť
do nasledovných záverov:
1. Zabezpečenie bezplatného vzdelania na stredných školách tvorí súčasť postupnej
realizácie práva dieťaťa na vzdelanie tak, ako je to uvedené v čl. 28 ods. 1 písm. b)
Dohovoru o právach dieťaťa.
2. Dohovor o právach dieťaťa neukladá zmluvným štátom v určenej časovej lehote
alebo predpísaným spôsobom zabezpečiť bezplatné vzdelanie na stredných školách.
3. Rozhodnutie o zavedení bezplatného vzdelania na stredných školách je preto plne
v právomoci jednotlivých zmluvných štátov Dohovoru o právach dieťaťa a je podmienené
predovšetkým ekonomickými možnosťami určitého štátu. Nezavedenie bezplatného
vzdelania (resp. rôzne druhy odplatného vzdelania na stredných školách) preto nezakladajú
porušenie Dohovoru o právach dieťaťa.
4. Dôkazom toho, že sa štát rozhodne zaviesť bezplatné vzdelanie na stredných
školách, je i jeho vnútroštátna právna úprava.
5. Zavedením bezplatného vzdelania na stredných školách vzniká pre štát
medzinárodný záväzok zabezpečiť aplikáciu tohoto vzdelania spôsobom a v interpretácii
príslušných medzinárodných záväzkov, ktoré sa na takéto vzdelanie viažu.
1. Ratifikáciou Dohovoru o právach dieťaťa bývalou ČSFR, ako i sukcesiou do
Dohovoru o právach dieťaťa Slovenskou republikou, zostal nezmenený výklad termínu
„vzdelanie na stredných školách“ z čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle čl. 1
ods. 2 Dohovoru o zákaze diskriminácie z roku 1960.
2. Sukcesiou do Dohovoru o právach dieťaťa Slovenská republika iba potvrdila svoj
záväzok zabezpečiť právo na bezplatné vzdelanie v stredných školách (v lehote a spôsobom,
aký uzná za vhodný) a prispieť k zabezpečeniu plného umožnenia realizácie tohoto práva
tiež poskytovaním (tam, kde je to vhodné) i príslušnej finančnej pomoci.
3. Článok 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je dôkazom toho, že Slovenská
republika osobitným ústavným článkom potvrdila svoj medzinárodný záväzok zabezpečenia
bezplatného vzdelania i na stredných školách.
Závery z právnej analýzy Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z r.
1960, Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z r.
1966 a Dohovoru o právach dieťaťa z r. 1989 pre ďalšie konanie Ústavného súdu
Slovenskej republiky o súlade právnych predpisov
1. Všetky tri dohovory, ktoré ratifikovala ČSSR (ČSFR) zakotvujúce záväzok
bezplatného vzdelania na základných školách, sú záväzné (v dôsledku sukcesie) i pre
Slovenskú republiku.
2. Všeobecne záväzná definícia termínu vzdelanie (education) je uvedená v čl. 1 ods.
2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960. Na jej obsahu nič
nezmenili ani Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 a ani
Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989.
3. Ani bývalá ČSSR (ČSFR) a ani Slovenská republika nevyužili možnosti
medzinárodného zmluvného práva (výhrada, prehlásenie, podrobný plán v zmysle čl. 14
Paktu), aby termínu vzdelanie, základné vzdelanie, ako i základné bezplatné vzdelanie
priložili iný význam, než je mu daný v platných medzinárodných dohovoroch.
4. Termín „bezplatné vzdelanie na základných školách“ uvedený v čl. 42 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky preto Ústavný súd Slovenskej republiky chápe v obsahu a
rozsahu, ktorý je mu daný čl. 1 ods. 2 v spojení s čl. 4 písm. a) Dohovoru o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960.
5. Bezplatnosť vzdelania na základných školách vylučuje akékoľvek poplatky
spojené s prístupom k vzdelaniu, ako i s poskytnutím úrovne a kvality vzdelania. Nie je
podstatné ich označenie (školné, zápisné), ale účel, ktorému slúžia. Ukladanie takýchto
poplatkov, ktorými sa podmieňuje samotný prístup k vzdelaniu alebo poskytnutie jeho
úrovne či kvality, porušuje záväzok zabezpečenia bezplatnosti vzdelania na základných
školách.
6. Slovenská republika vo všeobecnosti nepodmieňuje vstup na základné školy a ani
poskytnutie úrovne a kvality vzdelania na základných školách uhradením zápisného,
prípadne školného. Tým plní svoj medzinárodný záväzok zabezpečiť bezplatné vzdelanie na
základných školách v zmysle čl. 4 písm. a) Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti
vzdelania z roku 1960, čl. 13 ods. 2 písm. a) Paktu o hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych právach z roku 1966, ako i čl. 28 ods. 1 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa.
7. Žiaden z uvedených dohovorov nepovažuje učebnice za súčasť režimu
bezplatného vzdelávania na základných školách. Toto konštatovanie sa opiera
predovšetkým o účel, ktorý sa sleduje vyberaním poplatkov za učebnice, ktorý nenaplňuje
vyššie spomenuté kritériá poplatkov, uložením ktorých sa porušuje bezplatné vzdelanie na
základných školách. Uložením poplatkov za učebnice sa teda „nespoplatňuje“ samotný
prístup k vzdelaniu (zápis do základnej školy) a nespoplatňuje sa ani úroveň a kvalita
poskytovaného vzdelania (napríklad formou školného). Zavedením poplatkov za učebnice
sa preto nepodmieňuje úroveň a kvalita vzdelania na základných školách a táto sa ani
nezvyšuje (neznižuje) v závislosti od uhradenia (neuhradenia) poplatkov za učebnice, ale je
naďalej poskytovaná bezplatne.
8. Uvedenej línie sa dôsledne pridržiava i UNESCO, ktoré urobilo viackrát výskumy
týkajúce sa praktickej aplikácie záväzkov z Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti
vzdelania z roku 1960, a to konkrétne pokiaľ ide o ukladanie školských poplatkov (school
fees). Posledný reprezentačný výskum uskutočnený v novembri 1991 (UNESCO, Special
Survey on primary education, STE-5) ukazuje, že 81 štátov nepodmieňuje zápis (enrolment)
do štátnych škôl vyberaním školného (school fees), 18 krajín podmieňuje zápis do
základných škôl zaplatením školného a 3 krajiny čiastočne podmieňujú zápis do školy
uhradením školného.
9. Je iná otázka, či štáty majú dostatok finančných prostriedkov k tomu, aby
zabezpečili i bezplatné poskytovanie učebníc. V tejto súvislosti je užitočné pripomenúť, že
žiadne ustanovenie medzinárodného práva nebráni štátom, aby išli i nad rámec prijatých
medzinárodných záväzkov, t. j. nad rámec zabezpečenia bezplatného vzdelania na
základných školách požadovaného spomenutými medzinárodnými dohovormi. Skutočnosť,
že UNESCO striktne rozlišuje medzi školskými poplatkami a bezplatným poskytovaním
učebníc, jasne signalizuje i podtitul spomenutej analýzy UNESCO nazvaný „School fees
and school books in state school“ (Školné a školské učebnice v základných školách). Z
uskutočnenej analýzy ďalej vyplýva, že 27 krajín neposkytuje učebnice zdarma a 8 z týchto
27 krajín súčasne požaduje i školné.
10. Posledným argumentom je prax štátov (signatárov spomenutých dohovorov),
ktorá môže byť v súlade s čl. 31 ods. 2 písm. b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve
považovaná za prostriedok výkladu (interpretácie) medzinárodných zmlúv.
Zo spomenutej analýzy UNESCO, ako i písomných podkladov poskytnutých na
výzvu sudcu spravodajcu odporcom vyplýva, že zo štátov, ktoré sa zapojili do dotazníkovej
akcie UNESCO celkovo 27 z nich v rôznych formách požaduje poplatky za učebnice (a to
25 z nich formou ich nákupu a 2 z nich formou peňažného prenájmu). Z uvedeného počtu
štátov je celkom 12 z nich zmluvnou stranou všetkých analyzovaných dohovorov, 9 z týchto
štátov zmluvnou stranou dvoch zo spomenutých dohovorov a 6 aspoň jedného zo
spomenutých dohovorov.
V súlade s čl. 31 ods. 2 písm. b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve je
spomenutá prax štátov pre ústavný súd dôkazom toho, že bezplatné vzdelanie na základných
školách nezahrňuje i bezplatné poskytovanie učebníc.
1. Definíciu vzdelania na stredných školách (secondary education) prináša čl. 1 ods.
2 Dohovoru o zákaze diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960, ktorým je Slovenská
republika (v dôsledku sukcesie) viazaná. Na tejto definícii nezmenil nič ani Medzinárodný
pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 a ani Dohovor o
právach dieťaťa z roku 1989.
2. Záväzok zabezpečenia bezplatného vzdelania na stredných školách prijala
Slovenská republika v dôsledku sukcesie do Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 (a za podmienok v ňom uvedených).
3. Článok 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky potvrdzuje, že Slovenská republika
rozhodla o praktickej aplikáciii záväzku bezplatného vzdelávania i na stredných školách.
4. Termín bezplatné vzdelanie na stredných školách uvedený v čl. 42 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky preto zahrňuje:
a) definíciu stredoškolského vzdelania z čl. 1 ods. 2 Dohovoru o zákaze
diskriminácie v oblasti vzdelania z roku 1960,
b) záväzok bezplatnosti (free, gratuit) vzdelania z čl. 13 ods. 2 písm. a)
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 a čl.
28 ods. 1 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa.
5. Bezplatné vzdelanie na stredných školách vylučuje ukladanie poplatkov
podmieňujúcich prístup k vzdelaniu, ako i za poskytnutie úrovne a kvality vzdelania
(zápisné, školné).
6. Slovenská republika na rôznych typoch stredných škôl vytvorených štátom
nepožaduje zápisné, prípadne školné, a preto plní svoje medzinárodné záväzky
zabezpečenia bezplatného vzdelania na stredných školách.
7. Poplatky za učebnice neporušujú bezplatnosť vzdelania na stredných školách,
pretože nespĺňajú tie kritériá školného (school fees), ktoré by mohli porušovať bezplatnosť
vzdelania na stredných školách. Ukladaním poplatkov za učebnice sa preto:
a) nepodmieňuje samotný prístup k stredoškolskému vzdelaniu,
b) nepodmieňuje poskytovanie úrovne a kvality stredoškolského vzdelania.
Závery sformulované ústavným súdom na základe analýzy medzinárodných
dohovorov, platných pre Slovenskú republiku, potvrdzuje i dôvodová správa k návrhu
Slovenskej národnej rady na vydanie ústavného zákona, ktorým sa vyhlasuje Listina
základných práv a slobôd (Tlač FZ ČSFR č. 330 z 22. 11. 1990).
Dôvodovú správu k Ústave Slovenskej republiky je v tejto súvislosti možné použiť v
časti uvádzajúcej, že Ústava Slovenskej republiky: „preberá a ďalej rozvíja úpravu
základných práv a slobôd obsiahnutú v Listine“. Osobitná časť dôvodovej správy k návrhu
čl. 34 uvádza: „Článok 34 vyjadruje právo všetkých na vzdelanie. Právo na bezplatné
vzdelanie v štátnych školách zaručuje v rozsahu povinnej školskej dochádzky (ods. 2).
Zmyslom tejto úpravy je nezamedziť, aby napríklad mohlo byť predpísané školné na
vysokých školách pre študentov, ktorí pre neprospech opakujú ročník alebo taxy pri
opakovaní skúšky.“
Vo svojom vyjadrení zo dňa 3. februára 1994 zástupca navrhovateľa správne
poukazuje na to, že podľa čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzniká povinnosť
poskytnutia bezplatného vzdelania na základných a stredných školách bez ohľadu na
možnosti spoločnosti, zatiaľ čo čl. 33 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 42 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky podmieňujú bezplatnosť vzdelania na vysokých školách
„možnosťami spoločnosti“. V súvislosti s tým, čo je uvedené vyššie, je preto účelom
bezplatného vzdelávania na základných a stredných školách (keďže jeho bezplatnosť nie je
podmienená možnosťami spoločnosti) vylúčiť, resp. zamedziť tie druhy poplatkov, ktoré je
umožnené ukladať na vysokých školách, ak možnosti spoločnosti nedovoľujú poskytovať
bezplatné vzdelanie aj na tomto type škôl.
Citovaná časť dôvodovej správy k Listine základných práv a slobôd má význam v
tom, že uvádza (aspoň príkladmo), čo sa rozumie odplatným vzdelaním na jednom stupni
štátom zriaďovaných škôl, a to na vysokých školách. Ako príklady sú uvádzané školné a
taxy za opakovanie skúšok. Pod odplatným vzdelaním však nie sú uvádzané poplatky za
učebnice, prípadne skriptá, pretože tie si vysokoškolskí študenti bežne zakupujú. Pod
odplatným vzdelaním sa však rozumie poplatok (školné), ktorého uhradením sa podmieňuje
pokračovanie vo vysokoškolskom štúdiu, ako i taxa za opakovanie skúšky. Je v tejto
súvislosti vhodné pripomenúť, že medzinárodné záväzky Slovenskej republiky, viažuce sa k
bezplatnému vzdelaniu na stredných a vysokých školách, sú identické. Vyplýva to z čl. 13
ods. 2 písm. b) a c) Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorým sa
zmluvným stranám ukladá záväzok „postupného zavádzania bezplatného vzdelávania“ ako
na stredných školách (písm. b)), tak i na vysokých školách (písm. c)). Za poplatky
porušujúce charakter bezplatného vzdelania, a to na všetkých typoch škôl, sa však považujú
iba tie, ktorými sa podmieňuje samotný prístup k vzdelaniu, ako i úroveň a kvalita
poskytovaného vzdelania. Z analyzovaných medzinárodných dohovorov nie je možné
odvodiť záver, že ich zmluvné strany prijali odlišné kritériá posudzovania bezplatnosti (a či
odplatnosti) vzdelania, a to podľa jednotlivých stupňov štátom zriadených škôl.
Presadzovanie odlišného prístupu k definícii bezplatnosti vzdelania, t. j. diferencovane
podľa toho, na akom stupni školy sa posudzuje, by vo vzťahu k platným medzinárodným
záväzkom Slovenskej republiky viedlo k situácii, ktorú Dohovory nepredpokladajú.
Analyzované medzinárodné dohovory stanovia totiž jednotný prístup k bezplatnému
vzdelaniu na základných, stredných a vysokých školách, pokiaľ ide o posudzovanie toho,
ktoré typy (druhy) poplatkov zásadu bezplatnosti štúdia na nich porušujú. Líšia sa
prirodzene vo formulácii záväzkov, kedy a v akom rozsahu zabezpečiť bezplatné vzdelanie
na jednotlivých typoch škôl štátneho vzdelávacieho systému, čo prirodzene na uvedenom
konštatovaní nič nemení.
Zákonodarca v osobitnej časti dôvodovej správy k Listine základných práv a slobôd
stanovil príkladmo, aké druhy poplatkov budú predstavovať odplatné vzdelanie na
vysokých školách. Pripustiac, že pod odplatnosťou vzdelania na základných a stredných
školách by Ústavný súd Slovenskej republiky chápal aj poplatky za učebnice, výrazne by
tým porušil medzinárodnými dohovormi stanovený jednotný prístup k definovaniu
odplatného vzdelania, a to bez ohľadu, na akom type škôl sa uskutočňuje. Pod odplatnosťou
vzdelania na základných a stredných školách by potom bolo treba chápať poskytovanie
poplatkov za učebnice, ale pod odplatnosťou vzdelania na vysokých školách by naopak
poplatky za učebnice neboli porušením bezplatného vzdelania, ale jeho spoplatnenie by
predstavovali napríklad školné a taxy tak, ako o nich hovorí osobitná časť dôvodovej správy
k Listine. Uvedeným prístupom by sa v rámci Slovenskej republiky utvoril diferencovaný
prístup k výkladu termínu „bezplatné vzdelanie“, a to v závislosti od jednotlivých typov
škôl štátneho vzdelávacieho systému, hoci takýto prístup jednotlivé medzinárodné dohovory
nepoznajú, a preto ani neupravujú.
Z uvedených dôvodov a na základe ústavnej a na ňu nadväzujúcej
medzinárodnoprávnej úpravy zabezpečenia bezplatného vzdelávania na základných a
stredných školách, Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne rozhodol tak, ako to obsahuje
výroková časť tohoto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach dňa 18. mája 1994