Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 546/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obce Stráne pod Tatrami, Stráne pod Tatrami 2, zastúpenej advokátskou kanceláriou HKP Legal, s.r.o., Fedinova 9, Bratislava, proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 7523-6000/2024/6 z 22. augusta 2024 a rozhodnutiu Rady Úradu pre verejné obstarávanie č. 17161-9000/2024 z 13. februára 2025 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2025 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“) č. 7523-6000/2024/6 z 22. augusta 2024 (ďalej len „rozhodnutie úradu“) a rozhodnutím Rady Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „rada úradu“) č. 17161-9000/2024 z 13. februára 2025 (ďalej len „rozhodnutie rady úradu“). Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie úradu a rozhodnutie rady úradu, vec vrátil úradu na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 8 600 eur a zároveň jej priznal náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že úrad v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy z vlastného podnetu úradu na výkon kontroly postupu verejného obstarávateľa rozhodnutím č. 7523-6000/2024/6 z 22. augusta 2024 vyslovil, že sťažovateľka

pri zadávaní podlimitnej zákazky na uskutočnenie stavebných prác na predmete „VIACÚČELOVÉ ZARIADENIE PRE MLÁDEŽ V OBCI STRÁNE POD TATRAMI“ realizovanej postupom pre zadávanie podlimitných zákaziek bez využitia elektronického trhoviska vyhlásenej zverejnením výzvy na predkladanie ponúk vo Vestníku verejného obstarávania č. 95/2021 z 26. apríla 2021 pod zn. 21196-WYP (ďalej len „zákazka“) svojím konaním porušila , a o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Úrad v závere rozhodnutia sťažovateľku poučil, že proti rozhodnutiu úradu nie je podľa zákona o verejnom obstarávaní možné podať opravný prostriedok a že podľa zákona o verejnom obstarávaní rozhodnutie úradu nie je preskúmateľné súdom.

3. Sťažovateľka proti rozhodnutiu úradu podala 22. novembra 2024, t. j. v lehote 3 mesiacov odo dňa doručenia predmetného rozhodnutia, odvolanie. Podľa názoru sťažovateľky poučenie uvedené v rozhodnutí úradu o možnosti podať opravný prostriedok nie je správne. V dôsledku nesprávneho poučenia sťažovateľka postupovala v súlade s o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého „pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, že nebol poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia“. Rozhodnutím rady úradu bolo konanie o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu úradu zastavené podľa zákona o verejnom obstarávaní, teda z dôvodu, že rada nie je vecne príslušná rozhodovať o odvolaní.

II. Argumentácia sťažovateľky

4. Proti rozhodnutiu úradu a rozhodnutiu rady úradu sťažovateľka podala túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje tým, že úrad, ako aj rada úradu pri vydaní napadnutých rozhodnutí nepostupovali v súlade so zákonom, obe rozhodnutia sú svojvoľné a arbitrárne a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že na zadávanie zákazky sa vzťahoval zákon o verejnom obstarávaní platný a účinný od 19. januára 2021 do 5. mája 2021. Následne sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že úrad v konaní o preskúmavanie úkonov sťažovateľky ako kontrolovaného subjektu po uzavretí zmluvy postupoval podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným od 31. marca 2022, konkrétne v zmysle prechodného ustanovenia § 187h ods. 7 zákona o verejnom obstarávaní. Podľa názoru sťažovateľky na aplikáciu predmetného prechodného ustanovenia neboli splnené zákonné podmienky. Podmienkou pre aplikáciu prechodného ustanovenia § 187h ods. 7 zákona o verejnom obstarávaní je skutočnosť, že musí ísť o verejné obstarávanie v zmysle § 187h ods. 1 až 3 zákona o verejnom obstarávaní, a z dikcie § 187h ods. 1 až 3 zákona o verejnom obstarávaní podľa sťažovateľky vyplýva, že musí ísť o verejné obstarávania, ktoré boli začaté pred 30. marcom 2022 a zároveň do 30. marca 2022 ešte neboli ukončené. Názor úradu a rady úradu, podľa ktorého sa dané ustanovenie zákona vzťahuje na všetky verejné obstarávania začaté pred 30. marcom 2022 bez ohľadu na to, či boli alebo neboli skončené k 30. marcu 2022, nemá podľa sťažovateľky oporu v znení zákona. Keďže § 187h ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní sa s poukazom na uvedené nevzťahuje na verejné obstarávania,

ktoré boli skončené do 30. marca 2022, tak ako to bolo aj v prípade sťažovateľky, nie je možná v danom prípade ani aplikácia ustanovenia § 187h ods. 7 zákona o verejnom obstarávaní, podľa ktorého postupoval úrad a rada úradu a ktoré okrem iného rieši aj postup v konaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu úradu v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného a pre konania podľa § 177 zákona o verejnom obstarávaní.

6. Sťažovateľka ďalej považuje rozhodnutie úradu, ako aj rozhodnutie rady úradu za nepreskúmateľné z dôvodu, že záver o tom, že proti rozhodnutiu úradu nie je možné podať opravný prostriedok, úrad vyvodil z ustanovenia § 175 ods. 12 zákona o verejnom obstarávaní, ktoré však uvedený zákon v čase prijatia rozhodnutia úradu neobsahoval. Sťažovateľke tak nie je zrejmé, z akej časovej verzie zákona o verejnom obstarávaní vychádzal úrad pri vydaní svojho rozhodnutia a na základe akých pravidiel určil, že § 175 ods. 12 zákona o verejnom obstarávaní sa má vzťahovať na vec sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky výkon dohľadu zo strany úradu a následne vecná pôsobnosť rady úradu ako odvolacieho orgánu sa má spravovať režimom zákona o verejnom obstarávaní platnom a účinnom do 5. mája 2021, teda režimom, ktorým sa spravovalo zadávanie zákazky (v danom prípade zákonom o verejnom obstarávaní platným a účinným od 19. januára 2021 do 5. mája 2021) a ktorý odvolanie, ako aj súdny prieskum rozhodnutia rady úradu pripúšťa.

7. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok a práva pokojne užívať majetok sťažovateľka uvádza, že rozhodnutie úradu jej síce priamo neukladá pokutu, avšak porušenia zákona o verejnom obstarávaní konštatované v rozhodnutí úradu sú kľúčovým podkladom pre postih sťažovateľky v ďalších konaniach vedených proti nej zo strany úradu a Ministerstva investícii, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Na základe rozhodnutia úradu vedie úrad proti sťažovateľke správne konanie vo veci správnych deliktov konštatovaných v rozhodnutí úradu, za ktoré sťažovateľke hrozí sankcia 500 eur. Zároveň sťažovateľke hrozí finančná korekcia výdavkov týkajúcich sa zákazky vo výške 858 496,15 eur, ktoré teraz od sťažovateľky požaduje ministerstvo.

8. V závere sťažovateľka namieta, že legislatívny a procesný stav, keď rozhodnutie úradu nie je možné napadnúť opravným prostriedkom a nebolo by ani preskúmateľné súdom, a preskúmateľné súdom by nebolo ani rozhodnutie rady úradu, nie je podľa názoru sťažovateľky v súlade s a 2 a , a 2 a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), dohovoru a dodatkového protokolu.

9. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8 600 eur sťažovateľka argumentuje tým, že v dôsledku postupu úradu a rady úradu bol u sťažovateľky výrazným spôsobom prehĺbený stav právnej neistoty. Sťažovateľka bola nútená vynaložiť zvýšené personálne kapacity a finančné prostriedky na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov. Pretrvávajúci stav právnej neistoty sťažovateľku obmedzuje v jej činnosti a plánovaní výdavkov obce, keďže ministerstvo na základe rozhodnutia úradu požaduje od sťažovateľky 858 496,15 eur. Požadovaná suma 8 600 eur tak predstavuje finančné zadosťučinenie za spôsobenú ujmu vo výške 1 % z uvedenej sumy požadovanej ministerstvom.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

10. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok a práva pokojne užívať majetok ( , dodatkového protokolu), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces ( a dohovoru) a základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ( ) rozhodnutím úradu a rozhodnutím rady úradu.

III.1. K namietanému porušeniu práv rozhodnutím úradu:

11. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení základných práv a slobôd sťažovateľov a vecne sa zaoberať ústavnými sťažnosťami len za predpokladu, že sa sťažovatelia nemôžu ani v budúcnosti nebudú môcť domáhať ich ochrany pred iným súdom využitím takých právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o ústavných sťažnostiach. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám (a právnickým osobám) zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v (m. m. , a iné). Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v zároveň vylučuje, aby si sťažovateľ vyberal spôsob ochrany svojho základného práva a orgán verejnej moci, pred ktorým ho uplatní (m. m. ). Každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, teda musí rešpektovať postupnosť jeho ochrany a pred tým, ako podá ústavnú sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci (všeobecný súd), ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m. , , ).

12. V posudzovanom prípade niet žiadnych pochýb o tom, že napadnuté rozhodnutia úradu slúži ako základ pre rozhodnutia o uložení sankcie. Uvedené vyplýva z prílohy, ktorú sťažovateľka priložila k ústavnej sťažnosti, a to výzva na vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným v správnom konaní č. spisu 9529-3000/2024 pred vydaním rozhodnutia podľa § 182 ods. 9 zákona o verejnom obstarávaní č. 1777-3000/2025, 9529-3000/2024 z 18. marca 2025, ktorou úrad sťažovateľku okrem iného informoval o zámere uložiť jej pokutu 500 eur za správne delikty konštatované v rozhodnutí úradu.

13. Ústavný súd konštatuje, že prípadné rozhodnutie úradu o uložení sankcie za protiprávne konanie, ktoré bude spôsobilé zasiahnuť do majetkových práv sťažovateľky, nemožno vylúčiť zo súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva [ zákona o verejnom obstarávaní v spojení s a (ďalej aj „“)].

14. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná (). Pri posudzovaní toho, či rozhodnutia orgánu verejnej moci podliehajú súdnemu prieskumu, je nevyhnutné skúmať, či svojimi účinkami smerujú ku konkrétnemu adresátovi práva a zakladajú mu priamo alebo sprostredkovane práva alebo povinnosti. Pokiaľ rozhodnutia orgánu verejnej správy obsahujú konkrétny príkaz alebo zákaz, aby sa sťažovatelia správali určitým spôsobom (teda nie odporúčanie), podliehajú súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva. Vyhovieť nemožno takému návrhu na začatie konania v správnom súdnictve (správnej žalobe), ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry žalobcu.

15. Okrem toho osobitnými typmi správnej žaloby sa žalobca pred správnym súdom môže domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní ( a nasl. ), ako aj ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie, resp. určenia nezákonnosti už skončeného iného zásahu orgánu verejnej správy, ak počas jeho trvania nebolo možné podať žalobu podľa odseku 1 a rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu ( a ).

16. Prijatím bol zachovaný pôvodný inštitút nezákonného zásahu orgánu verejnej moci, ale v rozšírenej a prepracovanej podobe, keď termín „nezákonný zásah“ bol nahradený termínom „iný zásah“, ktorý je legálne definovaný v ako „faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté“. Tento typ správnej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy poskytuje ochranu dotknutým právam a právom chráneným záujmom žalobcu v podobe negatórnej zásahovej žaloby ( ) smerujúcej proti trvajúcim alebo potenciálne opakovaným zásahom. Zároveň sa v zaviedla možnosť domáhať sa určenia nezákonnosti už skončeného zásahu orgánu verejnej správy, ak počas jeho trvania nebolo možné podať negatórnu žalobu a zároveň rozhodnutie je dôležité pre náhradu škody, resp. ochranu iných práv žalobcu. To znamená, že ak objektívne nebolo možné podať žalobu počas trvania zásahu alebo jeho následkov, resp. tu neexistuje objektívna hrozba opakovania, je na mieste podať žalobu určovaciu.

17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu neprípustnosti [ v spojení s a o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „“)], keďže ochranu označených práv sťažovateľke mohli poskytnúť správne súdy.

III.2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa rozhodnutím rady úradu:

18. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ).

19. Úlohou ústavného súdu bolo v danom prípade preskúmať relevanciu zásadných námietok sťažovateľky, ktorá tvrdí, že rada úradu v prípade napadnutého rozhodnutia nesprávne interpretovala a aplikovala právne predpisy upravujúce možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu úradu a následne svojím rozhodnutím zastavila konanie o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu úradu podľa § 187i ods. 13 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní, teda z dôvodu, že rada nie je vecne príslušná rozhodovať o odvolaní.

20. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia rady úradu ústavný súd konštatuje, že predmetné rozhodnutie nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti a že rada úradu uplatnila zákonom daný priestor pre interpretáciu a aplikáciu ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, ktorá sa neodchyľuje od jeho účelu a nepresahuje rámec ústavne akceptovateľnej interpretačnej úvahy.

21. Nosná námietka sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie , spočíva v tvrdení, že úrad rady vo veci sťažovateľky nesprávne aplikoval zákona o verejnom obstarávaní, keď dospel k právnemu záveru, že až 3 zákona o verejnom obstarávaní sa vzťahuje na všetky verejné obstarávania začaté pred 30. marcom 2022 bez ohľadu na to, či boli alebo neboli skončené k 30. marcu 2022, teda aj na verejné obstarávanie realizované sťažovateľkou, ktoré sa skončilo 14. marca 2022 uzavretím zmluvy o dielo č. 5/2022. Sťažovateľka, naopak, tvrdí, že z dikcie až 3 zákona o verejnom obstarávaní vyplýva, že v zmysle uvedeného ustanovenia musí ísť o verejné obstarávania, ktoré boli začaté pred 30. marcom 2022 a zároveň do 30. marca 2022 ešte neboli ukončené. 21.1. Konanie o preskúmanie úkonov kontrolovaného, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie úradu a následne na základe podaného odvolania aj rozhodnutie rady úradu, sa v súlade s až c) a a zákona o verejnom obstarávaní začalo dňom doručenia oznámenia o začatí konania kontrolovaného, ktoré bolo sťažovateľke doručené 21. marca 2024. V danom prípade bolo rozhodujúce určiť, akou časovou verziou zákona o verejnom obstarávaní sa bude riadiť úrad v konaní o preskúmavanie úkonov kontrolovaného, prípadne v konaní o opravnom prostriedku. V čase začatia kontrolného konania obsahoval v tom čase platný a účinný zákon o verejnom obstarávaní prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 31. marca 2022, medzi inými aj . 21.2. Podľa zákona o verejnom obstarávaní „v konaní začatom po 30. marci 2022, ktoré sa vzťahuje na verejné obstarávanie podľa odsekov 1 až 3, sa postupuje

podľa predpisov účinných do 30. marca 2022; to neplatí pre konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu úradu v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného a pre konanie podľa § 177“. 21.3. Podľa § 187h ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní „postup zadávania zákazky a postup zadávania koncesie, pri ktorých bolo oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania, oznámenie použité ako výzva na súťaž alebo výzva na predkladanie ponúk odoslané na uverejnenie do 30. marca 2022, sa dokončia podľa predpisov účinných do 30. marca 2022“. 21.4. Ústavný súd konštatuje, že rada úradu pri interpretácii § 187h ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní neprekročila rámec ústavne akceptovateľnej interpretačnej úvahy, keď dospela k záveru, že § 187h ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní sa vzťahuje na všetky verejné obstarávania začaté pred 30. marcom 2022 bez ohľadu na to, či boli alebo neboli skončené k 30. marcu 2022, teda aj na verejné obstarávanie realizované sťažovateľkou. Ústavný súd sa stotožnil s názorom úradu a rady úradu, v zmysel ktorého uplatnenie prechodného ustanovenia § 187h ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní nie je limitované momentom ukončenia postupu zadávania zákazky ale momentom odoslania výzvy na predkladanie ponúk na uverejnenie. Záver prechodného ustanovenia § 187h ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní „sa dokončia podľa predpisov účinných do 30. marca 2022“ vyjadruje len to, že postupy zadávania zákazky, pri ktorých bola výzva na predkladanie ponúk odoslaná na uverejnenie do 30. marca 2022, sa dokončia podľa predpisu účinného v čase začatia postupu zadávania zákazky. S poukazom na uvedené ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej nemá oporu v zákone právny názor rady úradu, že § 187h ods. 1 až 3 zákona o verejnom obstarávaní sa vzťahuje na všetky verejné obstarávania začaté pred 30. marcom 2022 bez ohľadu na to, či boli alebo neboli skončené k 30. marcu 2022, teda aj na verejné obstarávanie realizované sťažovateľkou.

22. Ako nedôvodnú vyhodnotil ústavný súd aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej výkon kontroly zo strany úradu a následne vecná pôsobnosť rady úradu ako odvolacieho orgánu sa má spravovať režimom zákona o verejnom obstarávaní platným a účinným do 5. mája 2021, teda režimom, ktorým sa spravovalo zadávanie zákazky a ktorý odvolanie, ako aj súdny prieskum rozhodnutia rady úradu pripúšťa. 22.1. V danom prípade nie je sporné, že sťažovateľka výzvu na predkladanie ponúk odoslala na uverejnenie do Vestníka verejného obstarávania 22. apríla 2021, teda na sťažovateľkou realizované verejné obstarávanie sa vzťahuje časová verzia zákona o verejnom obstarávaní od 19. januára 2021 do 5. mája 2021. Konanie o preskúmavanie úkonov kontrolovaného a s tým súvisiace konanie o opravnom prostriedku sa začalo v roku 2024, konkrétne 21. marca 2024. Ako už bolo uvedené, v čase začatia kontrolného konania obsahoval v tom čase platný a účinný zákon o verejnom obstarávaní prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 31. marca 2022, medzi inými aj § 187h. Práve prechodné ustanovenia v zákone riešia, ako postupovať pri prechode zo starej právnej úpravy na novu. V zmysle § 187h ods. 7 písm. j) zákona o verejnom obstarávaní sa v konaní začatom po 30. marci 2022, ktoré sa vzťahuje na verejné obstarávanie podľa odsekov 1 až 3 (teda aj konanie o preskúmavanie úkonov kontrolovaného, ktoré sa začalo po 30. marci 2022 a ktoré sa vzťahuje na verejné obstarávanie podľa § 187h ods. 1, čo je prípad sťažovateľky), sa postupuje podľa predpisov účinných do 30. marca 2022, teda podľa časovej verzie zákona o verejnom obstarávaní platnej a účinnej v čase zadania predmetnej zákazky (v prípade sťažovateľky časová verzia zákona

od 19. januára 2021 do 5. mája 2021) s výnimkou pre konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu úradu v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného a pre konanie podľa § 177. Z uvedeného je zrejmé, že úrad v zmysle zákona mal postupovať a aj v konaní o preskúmavanie úkonov sťažovateľky ako kontrolovaného subjektu postupoval podľa časovej verzie zákona platnej od 19. januára 2021 do 5. mája 2021. Pokiaľ ide o odvolacie konanie, priamo zákon vylučuje možnosť použitia časovej verzie zákona o verejnom obstarávaní platnej a účinnej v čase zadania predmetnej zákazky na konanie o odvolaní, na odvolacie konanie sa tak použije toho času príslušné znenie zákona o verejnom obstarávaní.

23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd už len pre úplnosť poukazuje na rozhodnutie rady úradu, v odôvodnení ktorého rada úradu uviedla, „že dokonca aj v prípade, ak by bola argumentácia kontrolovaného ohľadom nemožnosti aplikácie prechodného ustanovenia 187h zákona o verejnom obstarávaní správna, uvedené by znamenalo, že žiadne na danú situáciu prislúchajúce prechodné ustanovenia neexistujú, a teda by platil rovnaký záver, že na konanie o odvolaní sa použije neskoršie (toho času príslušné) znenie predpisu“.

24. Vecná príslušnosť rady rozhodovať o odvolaní je v zmysle aktuálnej právnej úpravy (od 31. marca 2022 až doteraz) upravená v § 187i ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že existujú dva typy rozhodnutí úradu, proti ktorým možno podať odvolanie, avšak rozhodnutie rady úradu medzi tieto rozhodnutia neparí (bližšie pozri odôvodnenie rozhodnutia rady úradu bod 25. − 27.). Podľa § 187i ods. 13 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní rada zastaví konanie, ak nie je vecne príslušná rozhodovať o odvolaní. Pokiaľ teda rada úradu zastavila konanie z dôvodu, že nie je vecne príslušná rozhodovať o odvolaní, postupovala v súlade so zákonom a takýto postup nie je možne označiť za svojvoľný a arbitrárny, tak ako to tvrdí sťažovateľka v ústavnej sťažnosti.

25. Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou označeného práva podľa rozhodnutím rady úradu, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

26. Pokiaľ ide o namietané porušenia , ktoré podľa sťažovateľky spočívalo v upretí práva na preskúmanie rozhodnutia rady úradu súdom, ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na samotné znenie , v zmysle ktorého „kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“. Z uvedeného znenia vyplýva, že ak rozhodnutie orgánu verejnej správy nezasahuje do základného práva alebo slobody, zákon môže za určitých podmienok preskúmanie takého rozhodnutia súdom vylúčiť. Takéto vylúčenie samo osebe ešte neznamená porušenie . 26.1. Podľa o ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní proti rozhodnutiu úradu vydanému od účinnosti tohto zákona (od 9. marca 2022, pozn.) v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy, ktorého predmetom je postup zadávania zákazky, koncesie alebo rámcovej dohody úplne alebo sčasti financovanej z prostriedkov európskych štrukturálnych a investičných fondov v programovom období 2014 − 2020, nemožno podať opravný prostriedok. Rozhodnutie úradu vydané od účinnosti tohto zákona (od 9. marca 2022, pozn.) v konaní

o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy, ktorým sa kontrolovanému neukladá povinnosť, nie je preskúmateľné súdom. Rozhodnutie rady úradu vydané od účinnosti tohto zákona (od 9. marca 2022, pozn.), ktorého predmetom je rozhodnutie úradu vydané v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy, ktorým sa kontrolovanému neukladá povinnosť, nie je preskúmateľné súdom. 26.2. Ústavný súd konštatuje, že odvolaním napadnuté rozhodnutie rady úradu bolo vydané od účinnosti § 187 o ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní (účinnosť zákona od 9. marca 2022), a to 13. februára 2025, bolo vydané v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy a sťažovateľke ako kontrolovanému subjektu nebola uložená žiadna povinnosť (predmetným rozhodnutím došlo k zastaveniu konania o podanom odvolaní z dôvodu, že rada nie je vecne príslušná rozhodovať o odvolaní pozn.). Rozhodnutie rady úradu je teda jedným z rozhodnutí, pri ktorých zákona o verejnom obstarávaní súdny prieskum vylučuje. Vzhľadom na to, že možnosť vylúčenia súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy zákonom pripúšťa priamo , za podmienky, že rozhodnutie orgánu verejnej správy nezasahuje do základných práv a slobôd, čo je aj prípad sťažovateľky, ústavný súd vyhodnotil námietku sťažovateľky, ktorá tvrdí, že jej bolo upreté právo na preskúmanie rozhodnutia rady úradu súdom, ako nedôvodnú. 26.3. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by rozhodnutím rady úradu malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa tak, že by to umožňovalo vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd v súlade s ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

27. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že legislatívny a procesný stav, keď rozhodnutie úradu nie je možné napadnúť opravným prostriedkom a nie je ani preskúmateľné súdom, pričom preskúmateľné súdom nie je ani rozhodnutie rady úradu, nie je podľa názoru sťažovateľky v súlade s a 2 a , a 2 a listiny, dohovoru a dodatkového protokolu, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou [ ] pre nedostatok aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľky ako právnickej osoby na iniciovanie konania podľa . Ústavný súd v závere dodáva, že sťažovateľka síce nie je oprávnená podať návrh podľa , avšak v súlade s mala možnosť spolu s ústavnou sťažnosťou podľa podať návrh, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania podľa , že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka podanej sťažnosti, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa alebo zákonu, sťažovateľka však túto možnosť nevyužila.

III.3. K namietanému porušeniu rozhodnutím rady úradu:

28. V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok ( ) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou namietané porušenie uvedeného hmotného práva je spojené s porušením jej práv procesnej povahy vzhľadom na to, že sú obsahovo prepojené.

Keďže porušenie procesných práv sťažovateľky ústavný súd nezistil, napadnutým rozhodnutím rady úradu nedošlo ani k porušeniu jej hmotných práv.

29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by napadnutým rozhodnutím rady úradu malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného práva tak, že by to umožňovalo vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd v súlade s ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

III.4. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím rady úradu:

30. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správneho orgánu. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na veci prejednávané v správnom konaní, argumentujúc, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci [hard core of public-authority prerogatives (porov. Jussila v. Fínsko, c. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, c. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 a 31)]. Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých veciach, kde sa správne konanie považuje za konanie trestné.

31. Prihliadajúc na skutočnosť, že vo veci sťažovateľky správny orgán neuložil sankciu za porušenie právnej (zákonnej) povinnosti, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľky nie je aplikovateľný dohovoru, čo vylučuje aj aplikovateľnosť dodatkového protokolu, ktorého porušenie bolo namietané vo vecnej spojitosti s dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú (s tým dôvetkom, že ak by išlo o použiteľné referenčné ustanovenia, vecný záver by bol vzhľadom na obsahovú rovnorodosť so skôr posudzovanými základnými právami rovnaký).

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej sťažnosti, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2026

Libor Duľa

predseda senátu