Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 198/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského, zo sudcu Ivana Fiačana a zo sudkyne

Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátskou

kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokátka

Mgr. Michaela Gočová, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 24. októbra 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. októbra 2017 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Ústavná sťažnosť bola podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená

sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi. Na podklade oznámenia sudcu spravodajcu o jeho

zaujatosti bol uznesením ústavného súdu sp. zn. z 13. marca 2020

z rozhodovania vo veci sťažovateľa sudca spravodajca Peter Straka vylúčený.

Prejednávaná vec bola v zmysle pravidiel rozvrhu práce pridelená sudkyni

spravodajkyni Jane Laššákovej. O ústavnej sťažnosti rozhoduje podľa rozvrhu práce v znení

dodatku č. 1 schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konanom 27. mája 2020

III. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Prešov (ďalej

len „okresný súd“) domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ako dôvod

neplatnosti tohto skončenia sťažovateľ uvádzal porušenie zásady rovnakého zaobchádzania

obsiahnutej v a v znení neskorších

predpisov v spojení s ustanoveniami o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ konkrétne

uviedol: „Nerovné zaobchádzanie zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi

(sťažovateľovi) pramenilo zo skutočnosti, že si ho žalovaný v dôsledku utrpeného

pracovného úrazu a dlhodobej pracovnej neschopnosti vybral v súvislosti s u neho

prebiehajúcou organizačnou zmenou ako nadbytočného zamestnanca. Pri výbere

nadbytočného zamestnanca teda žalovaný aplikoval nedovolené kritérium – utrpený

pracovný úraz u sťažovateľa.“

3. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2014 tak,

že žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 19. marca 2015 (ďalej len „prvý rozsudok“) rozsudok okresného

súdu zmenil tak, že určil výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú a tiež že pracovný

pomer sťažovateľa naďalej trvá. Nosným dôvodom zmeňujúceho rozsudku krajského súdu

bolo, že žalovaný nepreukázal, že pri výbere sťažovateľa ako nadbytočného zamestnanca

nebol motivovaný jeho pracovným úrazom, a teda neuniesol dôkazné bremeno o neporušení

zásady rovnakého zaobchádzania. Prvý rozsudok krajského súdu napadol dovolaním

žalovaný. Najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 27. júna 2017

(ďalej len „prvé uznesenie“) tak, že prvý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Krajský súd rozhodol v poradí druhým napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil

rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Proti napadnutému

rozsudku podal dovolanie sťažovateľ a dovolací dôvod vyvodil z § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie ako procesne

neprípustné podľa odmietol.

5. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd už vo svojom prvom uznesení porušil

sťažovateľove práva tým, že „... došlo k procesnej situácii, kedy dovolací súd prekročil

svoju právomoc a prijal vo veci vlastné skutkové závery, ktoré sú v rozpore so skutkovými

závermi, na základe ktorých rozhodol odvolací súd vo svojom prvom rozhodnutí...

... dovolací súd nanovo hodnotil dôkazy a odlišne od odvolacieho súdu ustálil

skutkový stav, na ktorý novo zistený skutkový stav aplikoval svoj právny názor.“.

Porušenie označených práv zo strany krajského súdu potom sťažovateľ vníma

predovšetkým v tom, že „... odvolací súd v opätovnom konaní prevzal skutkové zistenia

dovolacieho súdu, ktoré dovolací súd nebol v rámci limitov svojej právomoci oprávnený

urobiť, a rozhodol vo veci na ich základe. Odvolací súd pritom nemohol byť viazaný

rozhodnutím a odôvodnením rozhodnutia dovolacieho súdu, pokiaľ ide o skutkový stav.

Tento novo zistený skutkový stav bol totiž v rozpore so skutkovým stavom pôvodne zisteným

odvolacím súdom na základe ním vykonaného dokazovania...“.

6. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti uviedol, že „... vidí porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie v tom, že v dôsledku nezákonného procesného postupu

dovolacieho a odvolacieho súdu je vystavený účinkom preňho nepriaznivého súdneho

rozhodnutia, ktoré bolo vydané v rámci takého procesného postupu oboch súdov, ktoré

odporuje základným procesným pravidlám sporového konania a Ústave SR. Pritom

sťažovateľ bol pôvodne v právnej situácii, kedy už bolo vydané v jeho prospech právoplatné

súdne rozhodnutie, ktoré však bolo prelomené zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu

vydaným v dôsledku prekročenia právomoci dovolacím súdom a na ktoré následne

nadväzuje nezákonný procesný postup odvolacieho súdu, ktorý vyústil do vydania nového

rozhodnutia, ktoré je v neprospech sťažovateľa.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46

ods. 1 , ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR

zo dňa 27. novembra 2019, sp. zn. , a rozsudkom Krajského súdu v Prešove

zo dňa 24. októbra 2017, sp. zn. , porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. novembra 2019, sp. zn. ,

a rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. októbra 2017, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove sú povinné nahradiť

sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania...“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

14. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu ( ) a práva na spravodlivé konanie ( dohovoru)

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, tvrdiac, že k uvedenému

stavu došlo na podklade nezákonného procesného postupu súdov oboch inštancií.

III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

15. V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd

so zreteľom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu konštatuje, že ústavnú sťažnosť je

potrebné v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

ústavným súdom.

Ústavný súd nie je podľa jediným a výlučným orgánom ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok krajského súdu,

keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť

porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom dovolania najvyšší

súd, pričom podanie dovolania sťažovateľ aj využil.

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ústavný súd v systéme ochrany

základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa

uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, , ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predniesol argumenty

totožné s námietkami uplatnenými v dovolaní („odvolací súd v opätovnom konaní prevzal

skutkové zistenia dovolacieho súdu, ktoré dovolací súd nebol v rámci limitov svojej

právomoci oprávnený urobiť, a rozhodol vo veci na ich základe. Odvolací súd pritom

nemohol byť viazaný rozhodnutím a odôvodnením rozhodnutia dovolacieho súdu, pokiaľ ide

o skutkový stav. Tento novo zistený skutkový stav bol totiž v rozpore so skutkovým stavom

pôvodne zisteným odvolacím súdom“).

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení (hoci ním dovolanie sťažovateľa odmietol)

uvedenou námietkou sťažovateľa ústavne udržateľným spôsobom v bode 14 odôvodnenia

napadnutého uznesenia zaoberal.

Berúc do úvahy závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom opakovane predostiera argumenty,

ktoré už boli najvyšším súdom riadne vyriešené, a teda v tomto smere bola právam

sťažovateľa ústavnoprávna ochrana ( ) poskytnutá.

III.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

18. Ústavný súd konštatuje, že túto časť ústavnej sťažnosti je potrebné odmietnuť

podľa z dôvodu nedostatku zákonom

ustanovených náležitostí.

Z hľadiska predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti je podstatná

najmä požiadavka plynúca z , a to požiadavka

relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne dôvody)

namietaného porušenia práv, ako aj , podľa ktorého je ústavný

súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona

neustanovuje inak.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti

petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého

rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti. Ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu

svojich základných práv a slobôd zastúpené zvoleným advokátom.

19. Ústavný súd dáva do pozornosti, že sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti

požaduje vyslovenie porušenia práv podľa a podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, avšak v ústavnej sťažnosti absentuje právne

relevantná argumentácia obsahujúca tvrdenia o porušení sťažovateľových práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ svoju argumentáciu v ústavnej sťažnosti upriamil

výhradne proti rozsudku krajského súdu (ktorý ústavný súd preskúmal), resp. proti prvému

uzneseniu najvyššieho súdu.

20. Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať aj na časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia, v ktorom najvyšší súd uviedol: „Po preskúmaní veci dovolací súd

uvádza, že najvyšší súd v uznesení z 27. júna 2017 sp. zn. (prvé uznesenie,

pozn.)... neustálil nanovo skutkový stav ako tvrdí dovolateľ (žalobca), ale zaujal

k skutkovému stavu zistenému súdmi nižšej inštancie po právnej stránke iné hodnotiace

stanovisko ako odvolací súd.“

21. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti okrajovo uvádza, že „... v súlade s praxou

Ústavného súdu SR zrušujúce rozhodnutia dovolacieho súdu, kedy sa v konaní ešte bude

pokračovať na súdoch nižších stupňov, nie sú spôsobilým predmetom prieskumu ústavnosti

v konaní pred Ústavným súdom SR“, ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na to,

že v zmysle judikatúry ústavného súdu aj kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu,

prípadne dovolacieho súdu je spôsobilé citeľne zasiahnuť do základných práv účastníka

konania ústavno-procesného charakteru, a teda môže byť predmetom ústavného prieskumu.

O taký prípad pôjde najmä vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu či dovolacieho

súdu bude postihnuté vadou spočívajúcou v porušení ústavno-procesných práv sťažovateľa,

ktorý v ďalšom postupe a rozhodovaní súdu nižšej inštancie vzhľadom na jeho viazanosť

právnym názorom nadriadeného súdu nebude mať možnosť svoje ústavnoprávne námietky

uplatniť. Ochrana poskytovaná zo strany ústavného súdu základným právam a slobodám

fyzických osôb a právnických osôb by nebola ochranou účinnou, ak by sme možnosť zásahu

zo strany ústavného súdu v takýchto prípadoch vylúčili (m. m. ,

, ).

22. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv, odmietol ústavnú sťažnosť z dôvodu podľa § 56 ods. 2

písm. a) a c) .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Martin Vernarský predseda senátu