Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 37 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)III. ÚS 198/2020
PDF · 192.47 KB
No categories available
III. ÚS 198/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského, zo sudcu Ivana Fiačana a zo sudkyne
Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátskou
kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokátka
Mgr. Michaela Gočová, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21 CoPr 6/2017 z 24. októbra 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 127/2018 z 27. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 CoPr 6/2017 z 24. októbra 2017 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 127/2018 z 27. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Ústavná sťažnosť bola podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená
sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi. Na podklade oznámenia sudcu spravodajcu o jeho
zaujatosti bol uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 95/2020 z 13. marca 2020
z rozhodovania vo veci sťažovateľa sudca spravodajca Peter Straka vylúčený.
Prejednávaná vec bola v zmysle pravidiel rozvrhu práce pridelená sudkyni
spravodajkyni Jane Laššákovej. O ústavnej sťažnosti rozhoduje podľa rozvrhu práce v znení
dodatku č. 1 schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konanom 27. mája 2020
III. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Prešov (ďalej
len „okresný súd“) domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ako dôvod
neplatnosti tohto skončenia sťažovateľ uvádzal porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
obsiahnutej v čl. 1 a § 13 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov v spojení s ustanoveniami zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ konkrétne
uviedol: „Nerovné zaobchádzanie zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi
(sťažovateľovi) pramenilo zo skutočnosti, že si ho žalovaný v dôsledku utrpeného
pracovného úrazu a dlhodobej pracovnej neschopnosti vybral v súvislosti s u neho
prebiehajúcou organizačnou zmenou ako nadbytočného zamestnanca. Pri výbere
nadbytočného zamestnanca teda žalovaný aplikoval nedovolené kritérium – utrpený
pracovný úraz u sťažovateľa.“
3. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 C 177/2011 z 30. januára 2014 tak,
že žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom
sp. zn. 21 CoPr 5/2014 z 19. marca 2015 (ďalej len „prvý rozsudok“) rozsudok okresného
súdu zmenil tak, že určil výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú a tiež že pracovný
pomer sťažovateľa naďalej trvá. Nosným dôvodom zmeňujúceho rozsudku krajského súdu
bolo, že žalovaný nepreukázal, že pri výbere sťažovateľa ako nadbytočného zamestnanca
nebol motivovaný jeho pracovným úrazom, a teda neuniesol dôkazné bremeno o neporušení
zásady rovnakého zaobchádzania. Prvý rozsudok krajského súdu napadol dovolaním
žalovaný. Najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Cdo 1085/2015 z 27. júna 2017
(ďalej len „prvé uznesenie“) tak, že prvý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
4. Krajský súd rozhodol v poradí druhým napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil
rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Proti napadnutému
rozsudku podal dovolanie sťažovateľ a dovolací dôvod vyvodil z § 420 písm. f) Civilného
sporového poriadku. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie ako procesne
neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku odmietol.
5. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd už vo svojom prvom uznesení porušil
sťažovateľove práva tým, že „... došlo k procesnej situácii, kedy dovolací súd prekročil
svoju právomoc a prijal vo veci vlastné skutkové závery, ktoré sú v rozpore so skutkovými
závermi, na základe ktorých rozhodol odvolací súd vo svojom prvom rozhodnutí...
... dovolací súd nanovo hodnotil dôkazy a odlišne od odvolacieho súdu ustálil
skutkový stav, na ktorý novo zistený skutkový stav aplikoval svoj právny názor.“.
Porušenie označených práv zo strany krajského súdu potom sťažovateľ vníma
predovšetkým v tom, že „... odvolací súd v opätovnom konaní prevzal skutkové zistenia
dovolacieho súdu, ktoré dovolací súd nebol v rámci limitov svojej právomoci oprávnený
urobiť, a rozhodol vo veci na ich základe. Odvolací súd pritom nemohol byť viazaný
rozhodnutím a odôvodnením rozhodnutia dovolacieho súdu, pokiaľ ide o skutkový stav.
Tento novo zistený skutkový stav bol totiž v rozpore so skutkovým stavom pôvodne zisteným
odvolacím súdom na základe ním vykonaného dokazovania...“.
6. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti uviedol, že „... vidí porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie v tom, že v dôsledku nezákonného procesného postupu
dovolacieho a odvolacieho súdu je vystavený účinkom preňho nepriaznivého súdneho
rozhodnutia, ktoré bolo vydané v rámci takého procesného postupu oboch súdov, ktoré
odporuje základným procesným pravidlám sporového konania a Ústave SR. Pritom
sťažovateľ bol pôvodne v právnej situácii, kedy už bolo vydané v jeho prospech právoplatné
súdne rozhodnutie, ktoré však bolo prelomené zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu
vydaným v dôsledku prekročenia právomoci dovolacím súdom a na ktoré následne
nadväzuje nezákonný procesný postup odvolacieho súdu, ktorý vyústil do vydania nového
rozhodnutia, ktoré je v neprospech sťažovateľa.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR
zo dňa 27. novembra 2019, sp. zn. 1Cdo/127/2018, a rozsudkom Krajského súdu v Prešove
zo dňa 24. októbra 2017, sp. zn. 21CoPr/6/2017, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. novembra 2019, sp. zn. 1Cdo/127/2018,
a rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. októbra 2017, sp. zn. 21CoPr/6/2017, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove sú povinné nahradiť
sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania...“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
14. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, tvrdiac, že k uvedenému
stavu došlo na podklade nezákonného procesného postupu súdov oboch inštancií.
III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
15. V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd
so zreteľom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu konštatuje, že ústavnú sťažnosť je
potrebné v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
ústavným súdom.
Ústavný súd nie je podľa ústavy jediným a výlučným orgánom ochrany základných
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity
formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok krajského súdu,
keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť
porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom dovolania najvyšší
súd, pričom podanie dovolania sťažovateľ aj využil.
16. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany
základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa
uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, I. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predniesol argumenty
totožné s námietkami uplatnenými v dovolaní („odvolací súd v opätovnom konaní prevzal
skutkové zistenia dovolacieho súdu, ktoré dovolací súd nebol v rámci limitov svojej
právomoci oprávnený urobiť, a rozhodol vo veci na ich základe. Odvolací súd pritom
nemohol byť viazaný rozhodnutím a odôvodnením rozhodnutia dovolacieho súdu, pokiaľ ide
o skutkový stav. Tento novo zistený skutkový stav bol totiž v rozpore so skutkovým stavom
pôvodne zisteným odvolacím súdom“).
Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení (hoci ním dovolanie sťažovateľa odmietol)
uvedenou námietkou sťažovateľa ústavne udržateľným spôsobom v bode 14 odôvodnenia
napadnutého uznesenia zaoberal.
Berúc do úvahy závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom opakovane predostiera argumenty,
ktoré už boli najvyšším súdom riadne vyriešené, a teda v tomto smere bola právam
sťažovateľa ústavnoprávna ochrana (čl. 127 ods. 1 ústavy) poskytnutá.
III.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu
18. Ústavný súd konštatuje, že túto časť ústavnej sťažnosti je potrebné odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku zákonom
ustanovených náležitostí.
Z hľadiska predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti je podstatná
najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, a to požiadavka
relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne dôvody)
namietaného porušenia práv, ako aj § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný
súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona
neustanovuje inak.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého
rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej
sťažnosti. Ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd zastúpené zvoleným advokátom.
19. Ústavný súd dáva do pozornosti, že sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti
požaduje vyslovenie porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, avšak v ústavnej sťažnosti absentuje právne
relevantná argumentácia obsahujúca tvrdenia o porušení sťažovateľových práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ svoju argumentáciu v ústavnej sťažnosti upriamil
výhradne proti rozsudku krajského súdu (ktorý ústavný súd preskúmal), resp. proti prvému
uzneseniu najvyššieho súdu.
20. Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať aj na časť odôvodnenia
napadnutého uznesenia, v ktorom najvyšší súd uviedol: „Po preskúmaní veci dovolací súd
uvádza, že najvyšší súd v uznesení z 27. júna 2017 sp. zn. 1 Cdo 1085/2015 (prvé uznesenie,
pozn.)... neustálil nanovo skutkový stav ako tvrdí dovolateľ (žalobca), ale zaujal
k skutkovému stavu zistenému súdmi nižšej inštancie po právnej stránke iné hodnotiace
stanovisko ako odvolací súd.“
21. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti okrajovo uvádza, že „... v súlade s praxou
Ústavného súdu SR zrušujúce rozhodnutia dovolacieho súdu, kedy sa v konaní ešte bude
pokračovať na súdoch nižších stupňov, nie sú spôsobilým predmetom prieskumu ústavnosti
v konaní pred Ústavným súdom SR“, ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na to,
že v zmysle judikatúry ústavného súdu aj kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu,
prípadne dovolacieho súdu je spôsobilé citeľne zasiahnuť do základných práv účastníka
konania ústavno-procesného charakteru, a teda môže byť predmetom ústavného prieskumu.
O taký prípad pôjde najmä vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu či dovolacieho
súdu bude postihnuté vadou spočívajúcou v porušení ústavno-procesných práv sťažovateľa,
ktorý v ďalšom postupe a rozhodovaní súdu nižšej inštancie vzhľadom na jeho viazanosť
právnym názorom nadriadeného súdu nebude mať možnosť svoje ústavnoprávne námietky
uplatniť. Ochrana poskytovaná zo strany ústavného súdu základným právam a slobodám
fyzických osôb a právnických osôb by nebola ochranou účinnou, ak by sme možnosť zásahu
zo strany ústavného súdu v takýchto prípadoch vylúčili (m. m. III. ÚS 46/2013,
I. ÚS 357/2016, I. ÚS 52/2020).
22. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv, odmietol ústavnú sťažnosť z dôvodu podľa § 56 ods. 2
písm. a) a c) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Martin Vernarský predseda senátu