Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 357/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne Marianny

Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 24. novembra 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 24. novembra 2015

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 24. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v sume

363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho

zástupcu v lehote do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. marca 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou napadla v záhlaví uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“), navrhla ho zrušiť pre rozpor so svojím ústavne zaručeným

právom na zákonný a spravodlivý proces podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania

v sume 363,79 €.

2. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že zrušujúce uznesenie krajského súdu bolo

pre ňu prekvapivé, arbitrárne, nepreskúmateľné pre absenciu dôvodov, nezákonné,

nespravodlivé, a tým aj ústavne neudržateľné pri právnom riešení otázky náhrady škody

spôsobnej povinnou osobou voči osobe oprávnenej pri (ne)vydaní nehnuteľnosti, pretože

porušenie až 3 o mimosúdnych rehabilitáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“), môže založiť zodpovednosť povinnej

osoby za vznik škody spôsobenej oprávnenej osobe podľa § 420 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Túto zodpovednosť nevylučuje ani § 10 ods. 1 citovaného reštitučného zákona;

preto záver krajského súdu, že reštitučný zákon vo vzťahu povinnej osoby k sťažovateľke

legálne umožňoval nevydať nehnuteľnosť, pokiaľ mala pochybnosti, že nie sú dôvody na jej

vydanie, pričom nárok na náhradu škody mohol obstáť až po vydaní veci, bol nesprávny.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a pripojených súdnych rozhodnutí ústavný súd zistil,

že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) medzitýmnym rozsudkom či

medzirozsudkom z 24. novembra 2013 vyslovil, že základ žaloby sťažovateľky ako

oprávnenej osoby z reštitučného nároku na náhradu škody voči osobe povinnej, ktorá jej

nevydala nehnuteľnosti v lehote uvedenej v § 5 ods. 2 reštitučného zákona, je opodstatnený.

4. Proti tomuto medzirozsudku okresného súdu podala odvolanie povinná osoba,

na čo krajský súd uznesením z 24. novembra 2015 zrušil rozsudok okresného súdu

v vysloveným právnym názorom, že „nevydanie veci v zákonom určenej lehote nezakladá

automaticky právo na náhradu škody pre oprávnenú osobu podľa § 420 Občianskeho

zákonníka, ale že sa tak môže stať iba za podmienok uvedených v § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1

reštitučného zákona“. Tento právny názor krajského súdu bol pre okresný súd konečný

a bezpodmienečne záväzný, lebo vyplýval z kasačného uznesenia odvolacieho súdu (§ 226

). Uznesenie odvolacieho súdu bolo sťažovateľke doručené

25. januára 2016.

5. Ústavný súd vyzval krajský súd ako účastníka konania na vyjadrenie sa k ústavnej

sťažnosti. Podpredseda tohto súdu vo vyjadrení z 12. júla 2016 uviedol, že v odvolacom

konaní nebola spochybnená možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody podľa § 7 ods. 4

a § 10 ods. 1 reštitučného zákona ani podľa všeobecných ustanovení § 420 Občianskeho

zákonníka, ale obidva nároky sú spojené iba s porušením povinnosti povinnou osobou

vo forme nenakladania s nehnuteľnosťou so starostlivosťou riadneho hospodára. Tým sú

dané aj určité hranice na uplatňovanie nároku na náhradu škody. V ďalšej časti odkazuje

na citované uznesenie, v ktorom krajský súd zastáva názor, že nevydanie nehnuteľnosti

v zákonom určenej lehote a v dôsledku toho vyvolaný súdny spor nezakladá automaticky

porušenie právnej povinnosti povinnou osobou, ktoré by pre oprávnenú osobu zakladalo

právo na náhradu škody. S ohľadom na uvedené krajský súd navrhol, aby ústavnej sťažnosti

nebolo vyhovené; súhlasil s upustením od ústneho pojednávania a rovnako sa vyjadrila aj

sťažovateľka.

6. Ústavný súd zásadne nepripúšťa ústavnú sťažnosť proti kasačnému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktoré nie je konečné. Z toho však neplynie, že sa nemôžu vyskytnúť

prípady, že aj kasačné rozhodnutia sú spôsobilé citeľne zasiahnuť do základných práv

a slobôd účastníka konania, napr. formulovaním ústavne nekonformného záväzného

právneho názoru na riešenie veci, ktorý okresný súd nemôže nerešpektovať, hoci by sám

mal pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s ústavným poriadkom. Vyplýva to z kasačnej

záväznosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré je pre okresný súd bezpodmienečne

záväzné, na rozdiel od záväznosti precedenčnej. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná

základným právam a slobodám fyzickým a právnickým osobám ústavným súdom,

ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd

odstrániť skôr, než skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím. Navyše, nevyhnutne

akceptujúcim právny názor vysloveným krajským súdom v jeho kasačnom

uznesení vydanom v odvolacom konaní, postihnutým vadou spočívajúcou v porušení

ústavnoprocesných práv účastníka takéhoto konania (m. m. , ).

7. Pokiaľ by tak ústavný súd zotrval na kategorickom závere o neprípustnosti

ústavnej sťažnosti proti kasačným rozhodnutiam krajského súdu (prípadne Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky), ocitla by sa časť súdneho konania celkom mimo zámer

akejkoľvek kontroly, lebo by de facto bola týmto súdom daná takmer neobmedzená kasačná

právomoc, keď prípadné vybočenie z medzí spravodlivého procesu by súd nižšej inštancie

nebol oprávnený korigovať a ústavnoprávna ochrana práv účastníkov konania by bola

rovnako, cez neprípustnosť ústavnej sťažnosti, vylúčená. Treba dodať, že tieto závery

vychádzajú z účelu samotného konania o ústavnej sťažnosti, ktorým je ochrana základných

práv a slobôd jednotlivca podľa .

8. Ústavný súd po konštatovaní, že ústavná sťažnosť je prípustná, je podaná včas

a spĺňa ostatné náležitosti vyžadované zákonom [§ 49 a nasl. zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)], pristúpil k jej meritórnemu prejednaniu, a to bez nariadenie ústneho

pojednávania pri dodržaní podmienok ustanovenia

a dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

9. Ústavný súd stále judikuje, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti, a nie „bežnej“

zákonnosti (č. 124 ). Ústavný súd nie je povolaný na prieskum správnosti aplikácie

zákonného práva. Môže tak urobiť len vtedy, ak súčasne zistí porušenie základných práv

a slobôd jednotlivca, pretože základné práva a slobody vymedzujú nielen rámec

normatívneho obsahu, ale tiež rámec interpretácie a aplikácie jednotlivých právnych noriem.

Svojvôľa pri aplikácii (napr. nerešpektovanie kogentnej normy) alebo interpretácii, ktorá je

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (napr. prílišný právny formalizmus), potom

znamenajú porušenie základných práv a slobôd jednotlivca.

10. Nesprávna aplikácia právneho predpisu by mohla byť dôvodom na zrušenie

rozhodnutia všeobecného súdu len vtedy, pokiaľ by šlo o aplikáciu zjavne svojvoľnú,

argumentačne vybudovanú bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia, teda

objektívne neakceptovateľnú. O taký prípad aplikácie práva ide aj v tejto veci, pretože

právne závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí krajského súdu sú zjavne

nekonzistentné s účelom reštitučného zákona.

11. Podstata presadenia nároku na vydanie veci podľa reštitučného zákona tkvie

v tom, že ak nie je povinnosť vec vydať (vyplývajúca z § 5 citovaného zákona) splnená

povinnou osobou dobrovoľne, obnoví sa vlastnícke právo oprávnenej osoby k veci až

v nadväznosti na právoplatnosť súdneho rozhodnutia, ktorým sa vec vydáva alebo sa ukladá

povinnosť uzavrieť dohodu o vydaní veci, prípadne povinnosť na nahradenie prejavu vôle

k dohode o vydaní veci.

12. Ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že ak § 5 reštitučného zákona ukladá

povinnej osobe vydať vec na základe včasnej písomnej výzvy oprávnenej osoby, ktorá

preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom, a to tým

spôsobom, že s ňou uzavrie dohodu o vydaní veci a vec vydá najneskôr do 30 dní

po uplynutí lehoty uvedenej v § 5 ods. 2 reštitučného zákona, ide o právnu povinnosť.

Porušenie tejto povinnosti môže založiť zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody tým

spôsobenej oprávnenej osobe, a to v režime .

K tomu však treba dodať, že o porušenie povinnosti vydať vec v zmysle § 5

reštitučného zákona nepôjde počas doby, v priebehu ktorej nebude možné uzavrieť, že

oprávnená osoba (popri splneniu požiadavky včasnej písomnej výzvy a uvedenia spôsobu

prevzatia veci štátom) povinnej osobe svoj nárok na vydanie veci „preukázala“,

resp. hodnoverne preukázala (porov. § 5 ods. 1 prvú vetu reštitučného zákona). Tento záver

platí bez zreteľa na to, či a ako dlho prípadne prebiehalo reštitučné konanie

v sťažovateľkinej veci, lebo len pri splnení predpokladov obsiahnutých v § 5 ods. 1 a 2

reštitučného zákona oprávnenou osobou možno po uplynutí 30-dňovej lehoty obsiahnutej v

§ 5 ods. 3 citovaného zákona uzavrieť, že povinná osoba porušila povinnosť vydať vec

oprávnenej osobe dobrovoľne.

13. Až do doby, keď sa povinná osoba ocitne v omeškaní so splnením povinnosti

vydať vec oprávnenej osobe dobrovoľne (ak vec na základe včas podanej písomnej výzvy

a po uvedení spôsobu prevzatia veci štátom nevydala v zákonnej lehote, hoci jej oprávnená

osoba svoj nárok na vydanie veci preukázala), možno u oprávnenej osoby uvažovať

o možnom vzniku škody na ušlom zisku. Ide o škodu spôsobenú protiprávnym konaním

povinnej osoby. Okolnosť, že (na žalobu oprávnenej osoby) prebieha reštitučné konanie,

povinnú osobu nezbavuje povinnosti vydať vec dobrovoľne oprávnenej osobe. Aj keď je

zrejmé, že spor o náhradu ušlého zisku vzniknutého porušením povinnosti vydať včas vec

podľa reštitučného zákona začatý oprávnenou osobou voči osobe povinnej počas trvania

reštitučného konania je závislý na výsledku tohto konania (v ňom sa meritórne rieši jedna

z otázok, ktorá má povahu otázky predbežnej v spore o náhradu ušlého zisku), nič to nemení

na závere, že možnosť domáhať sa náhrady ušlého zisku voči povinnej osobe má oprávnená

osoba už aj v priebehu reštitučného konania.

14. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo zjavne

nesprávne. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu

bolo porušené základné právo sťažovateľky garantované a

dohovoru. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti vyhovel podľa § 56 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 56

ods. 2 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [

].

15. Sťažovateľke ako úspešnej účastníčke priznal náhradu trov konania v sume

363,79 € (odmena advokátovi za dva úkony právnej služby) a vyslovil povinnosť krajského

súdu, aby túto sumu zaplatil na účet jej advokáta v lehote do dvoch mesiacov od doručenia

nálezu ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2016