Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 45 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (50)I. ÚS 357/2016
PDF · 147.59 KB
No categories available
I. ÚS 357/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne Marianny
Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 371/2014
z 24. novembra 2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 371/2014 z 24. novembra 2015
p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 371/2014
z 24. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v sume
363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho
zástupcu v lehote do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. marca 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou napadla v záhlaví uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“), navrhla ho zrušiť pre rozpor so svojím ústavne zaručeným
právom na zákonný a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania
v sume 363,79 €.
2. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že zrušujúce uznesenie krajského súdu bolo
pre ňu prekvapivé, arbitrárne, nepreskúmateľné pre absenciu dôvodov, nezákonné,
nespravodlivé, a tým aj ústavne neudržateľné pri právnom riešení otázky náhrady škody
spôsobnej povinnou osobou voči osobe oprávnenej pri (ne)vydaní nehnuteľnosti, pretože
porušenie § 5 ods. 1 až 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“), môže založiť zodpovednosť povinnej
osoby za vznik škody spôsobenej oprávnenej osobe podľa § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Túto zodpovednosť nevylučuje ani § 10 ods. 1 citovaného reštitučného zákona;
preto záver krajského súdu, že reštitučný zákon vo vzťahu povinnej osoby k sťažovateľke
legálne umožňoval nevydať nehnuteľnosť, pokiaľ mala pochybnosti, že nie sú dôvody na jej
vydanie, pričom nárok na náhradu škody mohol obstáť až po vydaní veci, bol nesprávny.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a pripojených súdnych rozhodnutí ústavný súd zistil,
že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) medzitýmnym rozsudkom či
medzirozsudkom z 24. novembra 2013 vyslovil, že základ žaloby sťažovateľky ako
oprávnenej osoby z reštitučného nároku na náhradu škody voči osobe povinnej, ktorá jej
nevydala nehnuteľnosti v lehote uvedenej v § 5 ods. 2 reštitučného zákona, je opodstatnený.
4. Proti tomuto medzirozsudku okresného súdu podala odvolanie povinná osoba,
na čo krajský súd uznesením z 24. novembra 2015 zrušil rozsudok okresného súdu
v vysloveným právnym názorom, že „nevydanie veci v zákonom určenej lehote nezakladá
automaticky právo na náhradu škody pre oprávnenú osobu podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, ale že sa tak môže stať iba za podmienok uvedených v § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1
reštitučného zákona“. Tento právny názor krajského súdu bol pre okresný súd konečný
a bezpodmienečne záväzný, lebo vyplýval z kasačného uznesenia odvolacieho súdu (§ 226
Občianskeho súdneho poriadku). Uznesenie odvolacieho súdu bolo sťažovateľke doručené
25. januára 2016.
5. Ústavný súd vyzval krajský súd ako účastníka konania na vyjadrenie sa k ústavnej
sťažnosti. Podpredseda tohto súdu vo vyjadrení z 12. júla 2016 uviedol, že v odvolacom
konaní nebola spochybnená možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody podľa § 7 ods. 4
a § 10 ods. 1 reštitučného zákona ani podľa všeobecných ustanovení § 420 Občianskeho
zákonníka, ale obidva nároky sú spojené iba s porušením povinnosti povinnou osobou
vo forme nenakladania s nehnuteľnosťou so starostlivosťou riadneho hospodára. Tým sú
dané aj určité hranice na uplatňovanie nároku na náhradu škody. V ďalšej časti odkazuje
na citované uznesenie, v ktorom krajský súd zastáva názor, že nevydanie nehnuteľnosti
v zákonom určenej lehote a v dôsledku toho vyvolaný súdny spor nezakladá automaticky
porušenie právnej povinnosti povinnou osobou, ktoré by pre oprávnenú osobu zakladalo
právo na náhradu škody. S ohľadom na uvedené krajský súd navrhol, aby ústavnej sťažnosti
nebolo vyhovené; súhlasil s upustením od ústneho pojednávania a rovnako sa vyjadrila aj
sťažovateľka.
6. Ústavný súd zásadne nepripúšťa ústavnú sťažnosť proti kasačnému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktoré nie je konečné. Z toho však neplynie, že sa nemôžu vyskytnúť
prípady, že aj kasačné rozhodnutia sú spôsobilé citeľne zasiahnuť do základných práv
a slobôd účastníka konania, napr. formulovaním ústavne nekonformného záväzného
právneho názoru na riešenie veci, ktorý okresný súd nemôže nerešpektovať, hoci by sám
mal pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s ústavným poriadkom. Vyplýva to z kasačnej
záväznosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré je pre okresný súd bezpodmienečne
záväzné, na rozdiel od záväznosti precedenčnej. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná
základným právam a slobodám fyzickým a právnickým osobám ústavným súdom,
ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd
odstrániť skôr, než skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím. Navyše, nevyhnutne
akceptujúcim právny názor vysloveným krajským súdom v jeho kasačnom
uznesení vydanom v odvolacom konaní, postihnutým vadou spočívajúcou v porušení
ústavnoprocesných práv účastníka takéhoto konania (m. m. II. ÚS 105/09, III. ÚS 46/2013).
7. Pokiaľ by tak ústavný súd zotrval na kategorickom závere o neprípustnosti
ústavnej sťažnosti proti kasačným rozhodnutiam krajského súdu (prípadne Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky), ocitla by sa časť súdneho konania celkom mimo zámer
akejkoľvek kontroly, lebo by de facto bola týmto súdom daná takmer neobmedzená kasačná
právomoc, keď prípadné vybočenie z medzí spravodlivého procesu by súd nižšej inštancie
nebol oprávnený korigovať a ústavnoprávna ochrana práv účastníkov konania by bola
rovnako, cez neprípustnosť ústavnej sťažnosti, vylúčená. Treba dodať, že tieto závery
vychádzajú z účelu samotného konania o ústavnej sťažnosti, ktorým je ochrana základných
práv a slobôd jednotlivca podľa čl. 127 ústavy.
8. Ústavný súd po konštatovaní, že ústavná sťažnosť je prípustná, je podaná včas
a spĺňa ostatné náležitosti vyžadované zákonom [§ 49 a nasl. zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)], pristúpil k jej meritórnemu prejednaniu, a to bez nariadenie ústneho
pojednávania pri dodržaní podmienok ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
a dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná.
9. Ústavný súd stále judikuje, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti, a nie „bežnej“
zákonnosti (č. 124 ústavy). Ústavný súd nie je povolaný na prieskum správnosti aplikácie
zákonného práva. Môže tak urobiť len vtedy, ak súčasne zistí porušenie základných práv
a slobôd jednotlivca, pretože základné práva a slobody vymedzujú nielen rámec
normatívneho obsahu, ale tiež rámec interpretácie a aplikácie jednotlivých právnych noriem.
Svojvôľa pri aplikácii (napr. nerešpektovanie kogentnej normy) alebo interpretácii, ktorá je
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (napr. prílišný právny formalizmus), potom
znamenajú porušenie základných práv a slobôd jednotlivca.
10. Nesprávna aplikácia právneho predpisu by mohla byť dôvodom na zrušenie
rozhodnutia všeobecného súdu len vtedy, pokiaľ by šlo o aplikáciu zjavne svojvoľnú,
argumentačne vybudovanú bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia, teda
objektívne neakceptovateľnú. O taký prípad aplikácie práva ide aj v tejto veci, pretože
právne závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí krajského súdu sú zjavne
nekonzistentné s účelom reštitučného zákona.
11. Podstata presadenia nároku na vydanie veci podľa reštitučného zákona tkvie
v tom, že ak nie je povinnosť vec vydať (vyplývajúca z § 5 citovaného zákona) splnená
povinnou osobou dobrovoľne, obnoví sa vlastnícke právo oprávnenej osoby k veci až
v nadväznosti na právoplatnosť súdneho rozhodnutia, ktorým sa vec vydáva alebo sa ukladá
povinnosť uzavrieť dohodu o vydaní veci, prípadne povinnosť na nahradenie prejavu vôle
k dohode o vydaní veci.
12. Ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že ak § 5 reštitučného zákona ukladá
povinnej osobe vydať vec na základe včasnej písomnej výzvy oprávnenej osoby, ktorá
preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom, a to tým
spôsobom, že s ňou uzavrie dohodu o vydaní veci a vec vydá najneskôr do 30 dní
po uplynutí lehoty uvedenej v § 5 ods. 2 reštitučného zákona, ide o právnu povinnosť.
Porušenie tejto povinnosti môže založiť zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody tým
spôsobenej oprávnenej osobe, a to v režime § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
K tomu však treba dodať, že o porušenie povinnosti vydať vec v zmysle § 5
reštitučného zákona nepôjde počas doby, v priebehu ktorej nebude možné uzavrieť, že
oprávnená osoba (popri splneniu požiadavky včasnej písomnej výzvy a uvedenia spôsobu
prevzatia veci štátom) povinnej osobe svoj nárok na vydanie veci „preukázala“,
resp. hodnoverne preukázala (porov. § 5 ods. 1 prvú vetu reštitučného zákona). Tento záver
platí bez zreteľa na to, či a ako dlho prípadne prebiehalo reštitučné konanie
v sťažovateľkinej veci, lebo len pri splnení predpokladov obsiahnutých v § 5 ods. 1 a 2
reštitučného zákona oprávnenou osobou možno po uplynutí 30-dňovej lehoty obsiahnutej v
§ 5 ods. 3 citovaného zákona uzavrieť, že povinná osoba porušila povinnosť vydať vec
oprávnenej osobe dobrovoľne.
13. Až do doby, keď sa povinná osoba ocitne v omeškaní so splnením povinnosti
vydať vec oprávnenej osobe dobrovoľne (ak vec na základe včas podanej písomnej výzvy
a po uvedení spôsobu prevzatia veci štátom nevydala v zákonnej lehote, hoci jej oprávnená
osoba svoj nárok na vydanie veci preukázala), možno u oprávnenej osoby uvažovať
o možnom vzniku škody na ušlom zisku. Ide o škodu spôsobenú protiprávnym konaním
povinnej osoby. Okolnosť, že (na žalobu oprávnenej osoby) prebieha reštitučné konanie,
povinnú osobu nezbavuje povinnosti vydať vec dobrovoľne oprávnenej osobe. Aj keď je
zrejmé, že spor o náhradu ušlého zisku vzniknutého porušením povinnosti vydať včas vec
podľa reštitučného zákona začatý oprávnenou osobou voči osobe povinnej počas trvania
reštitučného konania je závislý na výsledku tohto konania (v ňom sa meritórne rieši jedna
z otázok, ktorá má povahu otázky predbežnej v spore o náhradu ušlého zisku), nič to nemení
na závere, že možnosť domáhať sa náhrady ušlého zisku voči povinnej osobe má oprávnená
osoba už aj v priebehu reštitučného konania.
14. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo zjavne
nesprávne. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu
bolo porušené základné právo sťažovateľky garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti vyhovel podľa § 56 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. c)
15. Sťažovateľke ako úspešnej účastníčke priznal náhradu trov konania v sume
363,79 € (odmena advokátovi za dva úkony právnej služby) a vyslovil povinnosť krajského
súdu, aby túto sumu zaplatil na účet jej advokáta v lehote do dvoch mesiacov od doručenia
nálezu (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2016