Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 305 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (314)III. ÚS 46/2013
PDF · 598.74 KB
No categories available
III. ÚS 46/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť J. J., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný
prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 20. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 60/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. J. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 15 Co 60/2011-185 z 20. decembra 2011 vo výroku, ktorým zrušil rozsudok Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 16 C 80/2009-164 z 1. decembra 2010, p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 60/2011-185
z 20. decembra 2011 vo výroku o zrušení rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 16 C 80/2009-164 z 1. decembra 2010 a vrátení veci Okresnému súdu Banská Bystrica
na ďalšie konanie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť J. J. trovy konania
v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ.,
Advokátska kancelária, B.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. J. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2012 doručená sťažnosť J. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok
nápravy práv a slobôd zaručeného čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ktoré
boli porušené postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 60/2011 a jeho uznesením č. k. 15 Co 60/2011-185
z 20. decembra 2011.
1. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou
Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 24. júna 2009 domáhal
proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, Bratislava (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 318 973 € so 6 % úrokom
z omeškania od 11. mája 2009 do zaplatenia, a to z titulu náhrady škody spôsobenej
nezákonným trestným stíhaním, rozhodnutím o väzbe a rozhodnutím o treste. Uplatnenú
náhradu škody sťažovateľ rozdelil na stratu na zárobku za obdobie od 1. marca 1999
do 31. júla 2008, na náhradu nákladov obhajoby v predmetnom trestnom konaní, na náhradu
„za morálnu ujmu za psychické a fyzické utrpenie a strádanie počas trestného stíhania“
a na náhradu „za poškodenie povesti a sťaženie spoločenského uplatnenia v spoločenskom,
občianskom a pracovnom postavení“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 16 C 80/2009-106 z 10. februára 2010 uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 214 680 € so 6 % ročným úrokom z omeškania
od 11. mája 2009 do zaplatenia, v časti o zaplatenie sumy 3 828 € s príslušenstvom konanie
zastavil (v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby) a vo zvyšku žalobu zamietol.
Uplatnenú stratu na zárobku okresný súd posúdil ako ušlý zisk, pričom „mal
za preukázané, že žalobca nebyť vznesenia obvinenia a následnej väzby a výkonu trestu
mohol byť zamestnaný s príjmom na úrovni aspoň vo výške platnej minimálnej mzdy...
Ak teda žalobca vyčíslil za mesiace, v ktorých nebol zamestnaný ušlý zisk vo výške v tom
ktorom mesiaci platnej minimálnej mzdy..., súd sa s takýmto určením ušlého zisku
stotožňuje a preto žalobe v tejto časti vyhovel.“. Okresný súd aplikujúc čl. 5 ods. 5
dohovoru priznal sťažovateľovi náhradu nemateriálnej ujmy v sume 200 000 €, lebo „došlo
k narušeniu jeho dobrej povesti a občianskej cti a opovrhnutiu zo strany jeho okolia,
narušeniu kontaktov a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života
došlo... k narušeniu ich vzájomných vzťahov.“.
Náhradu nákladov obhajoby v trestnom konaní okresný súd priznal len v sume 163 €,
ktorá predstavovala sťažovateľom uplatnenú časť nákladov na obhajobu JUDr. L.
Uplatnenú časť náhrady nákladov v sume 473 € za obhajobu JUDr. Ľ. okresný súd
nepriznal, lebo „nemal preukázané, že právna zástupkyňa obhajovala žalobcu
ako obžalovaného v trestnom konaní...“.
Na základe odvolania žalovanej i odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom
č. k. 12 Co 132/2010-127 z 20. júna 2010 (na písomnom vyhotovení rozhodnutia je zjavne
nesprávny dátum „20. 06. 2009“) zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti
zaplatiť sťažovateľovi sumu 214 680 € s príslušenstvom, ako aj v zamietavom výroku
a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd zdôraznil, že sťažovateľ sa domáhal „jednak odškodnenia z dôvodu
trestného stíhania..., ako aj z dôvodu väzby a výkonu trestu... a žiadal odškodnenie
podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ako aj priznania nárokov vyplývajúcich z práva na ochranu
osobnosti... z dôvodu poškodenia povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia
v spoločenskom, občianskom a pracovnom postavení (na čo prvostupňový súd v odôvodnení
rozhodnutia nereagoval). V tejto súvislosti však treba poznamenať, že ide o kumulované
nároky, pretože vznikli z jednej príčiny a následok nastal vo sfére narušenia osobnostných
práv, čo odôvodňuje stanoviť finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy, vyjadrenej
v peniazoch.“. V nadväznosti na to krajský súd uviedol, že nesporné skutkové okolnosti
zakladajúce nárok sťažovateľa na náhradu škody predstavujú „určite závažný zásah
do osobnostných práv upravených a chránených § 11 OZ. Právo na ochranu osobnosti
fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo... V tomto jednotnom rámci... existujú jednotlivé
dielčie práva... Výpočet týchto jednotlivých práv tak, ako sú uvedené v OZ je len
demonštratívne. Pre účely výkladu § 13 ods. 2 OZ je nutné zvážiť závažnosť takéhoto
zásahu a reagovať na to, pri rozhodnutí o tom, akým spôsobom je nevyhnutný zásah
do osobnostných práv odškodniť. Výška takto priznanej nemajetkovej ujmy musí byť
odôvodnená primeranosťou v obdobných prípadoch, čo v tomto prípade chýba. Odvolací
súd preto poukazuje na rozhodnutia súdov Ing. Tóth proti Slovenskej republike, Kučera
proti Slovenskej republike, Pavletič proti Slovenskej republike a iné, a to najmä z dôvodu
zváženia, resp. ustálenia primeranosti odškodnenia žalobcu.“.
Krajský súd vytkol okresnému súdu aj posúdenie sťažovateľom uplatnenej straty
na zárobku, pretože „prvostupňový súd obdobie za ktoré uvedenú náhradu priznal, časovo
ohraničil od 01. 03. 1999 do 31. 07. 2008 bez toho, aby na takýto postup boli splnené
zákonné predpoklady. Nie je možné totiž takúto náhradu škody priznať za obdobie,
keď žalobca jednak nebol vo väzbe..., ani za obdobie keď bol zamestnaný...“.
Vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania krajský súd ustálil, že „v prípade
keď poškodený sa domáha náhrady škody prostredníctvom žaloby, dňom požiadania je deň
nasledujúci po podaní žaloby“. Zdôraznil, že „bude potrebné rozlíšiť medzi nemajetkovou
ujmou a majetkovou ujmou, pritom okresný súd zváži, či pri majetkovej ujme úroky
z omeškania prichádzajú do úvahy, ak áno, je možné mu ich priznať v lehote troch dní
od doručenia žaloby subjektu, ktorý má plniť, a pri nemajetkovej ujme len od doby, keď súd
ustáli výšku priznanej nemajetkovej ujmy“.
Po vrátení veci okresný súd rozsudkom č. k. 16 C 80/2009-164 z 1. decembra 2010
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 314 680 € so 6 % ročným úrokom
z omeškania od 11. mája 2009 do zaplatenia, v časti o zaplatenie sumy 3 828 €
s príslušenstvom konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol.
Okresný súd „diskrečne uvážil, že žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu za stratu
na zárobku je dôvodný a zahŕňa v sebe ušlý zisk, ktorý by inak, ak žalobca by nebol trestne
stíhaný, nevznikol. Navrhovateľ do začatia trestného stíhania poberal minimálnu mzdu,
po výkone trestu žil v neistote či sa mu niekedy podarí nájsť prácu, nemohol si nájsť
stabilnú prácu ani za minimálnu mzdu. Žalobcovi z tohto dôvodu nedošlo k rozmnoženiu
majetkových hodnôt, dokonca z dôvodu trestného stíhania, väzby a nepodmienečného
odsúdenia sa mu tak znížil majetok. Ak teda žalobca vyčíslil za mesiace od roku 1999
do roku 2008, v ktorých nebol zamestnaný, ušlý zisk vo výške minimálnej mzdy v celkovej
sume 14 157 Eur, súd... sa s takýmto určením ušlého zisku stotožňuje a žalobe v tejto časti
vyhovel.“.
Náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru okresný súd priznal
„za nezákonnú väzbu a vykonaný trest odňatia slobody“, pričom „vychádzal z rozhodnutia
ESĽP Davies c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 42007/98 zo 16. 07. 2002, z ktorého
vyplýva, že citovú úzkosť kvôli svojej povahe nemožno preukazovať určitým dôkazom. Súd
má za to, že už samotným porušením základných práv a slobôd vzniká nemajetková ujma.“.
Podľa názoru okresného súdu „výpovede svedkov preukazujú, že došlo k narušeniu jeho
dobrej povesti a občianskej cti a opovrhnutiu zo strany jeho okolia, narušeniu kontaktov
a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života došlo stratou dôvery
blízkych osôb k osobe žalobcu k narušeniu ich vzájomných vzťahov. Súd vychádzal z týchto
okolností a z ust. § 136 OSP, podľa ktorého ak možno výšku nárokov zistiť len
s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.
Potom súd mal za to, že požadovaných 200 000 Eur za morálnu ujmu za psychické a fyzické
utrpenie a strádanie počas trestného stíhania... je primerané.“.
Súčasne okresný súd „za poškodenie povesti a sťaženie spoločenského uplatnenia
v spoločenskom, občianskom a pracovnom postavení“ považoval za primerané odškodniť
sťažovateľa sumou 100 000 €, a to vzhľadom na „osobitosti a jedinečnosť dôsledkov,
ktoré vznikli žalobcovi v priebehu a v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Súd
pri zvažovaní náhrady nemajetkovej ujmy sa oboznámil s podobnými prípadmi ako Paletič
c. SR, sťažnosť č. 39359/98 z 22. 06. 2004 alebo Kučera c. SR, sťažnosť č. 48666/99
zo 17. 07. 2007... Súd komparáciou zistil, že v týchto prípadoch trestné stíhanie bolo
neporovnateľne kratšie. S ohľadom na špecifickosť okolností a dôsledkov vyššie
spomínaných súd uvážil, že suma 300 000 Eur je v danom prípade primeraným
zadosťučinením.“.
K problému ustálenia časového okamihu, od ktorého sťažovateľovi patria úroky
z omeškania, okresný súd poukázal na českú súdnu judikatúru (II. ÚS ČR 1612/09,
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 2060/2001).
Tá podľa okresného súdu vychádza zo záveru, že „štát je povinný nahradiť škodu najneskôr
do 6 mesiacov odo dňa, keď si poškodený riadne uplatnil nárok podľa § 9 a nasl.
z. č. 58/1969. Uplynutím tejto lehoty... ocitá sa štát ako dlžník zo zodpovednostného
záväzkovo-právneho vzťahu v omeškaní...“.
Na základe odvolaní sťažovateľa i žalovanej krajský súd rozsudkom
č. k. 15 Co 60/2011-185 z 20. decembra 2011 napadnutý prvostupňový rozsudok vo výroku
o povinnosti žalovanej zaplatiť sumu 314 680 € s príslušenstvom, ako aj v zamietavom
výroku zrušil a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V zastavujúcom
výroku krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil.
Krajský súd nepovažoval „za správne rozhodnutie okresného súdu, ktorým rozhodol
o priznaní straty na zárobku za obdobie od 01.03.1999 do 31.07.2008. Okresný súd
neuviedol v dôvodoch rozhodnutia, prečo priznal žalobcovi stratu na zárobku
od 01.03.1999, keď v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol okresnému
súdu, že nie je možné takúto náhradu škody priznať za obdobie, keď žalobca jednak nebol
vo väzbe,... a ani za obdobie, keď bol zamestnaný. V tomto smere rozhodnutie okresného
súdu... nemožno považovať za vecne správne. Odôvodnenie rozsudku v tejto časti
nezodpovedá požiadavke preskúmateľnosti a presvedčivosti, ako to vyžaduje ustanovenie
§ 157 ods. 2 O. s. p... Taktiež rozhodnutie o odškodnení morálnej ujmy za psychické
a fyzické utrpenie, strádanie od začiatku trestného stíhania do jeho ukončenia v sume
200.000 eur a poškodenie povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom,
občianskom, pracovnom postavení v sume 100.000 eur podľa názoru odvolacieho súdu
okresný súd náležite neodôvodnil.
Okresný súd tiež pri rozhodovaní o priznaní úrokov z omeškania nevychádzal
z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.
Odvolací súd je toho názoru, že nie sú nateraz splnené zákonné podmienky
ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutej časti. Rozsudok
okresného súdu vykazuje také vady konania, ktoré odvolací súd nemohol odstrániť.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ identifikuje ústavne relevantné
vady napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tom, že:
«a/ nevidel príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním s väzbou a nemožnosťou sa
zamestnať vo svojom povolaní – výkon bezpečnostnej služby – čo je absurdné, rovnako
ako vedenie faktúry v účtovníctve, keď sa zaplatila,
b/ svojvoľne uzavrel, že mu okresný súd priznal stratu na zárobku aj za dobu, keď bol
zamestnaný, pretože za r. 2001 mu bola priznaná iba za 7 mesiacov /5 mesiacov pracoval/
po 4.920 Sk minimálnej mzdy, za r. 2003 8 mesiacov /4 mesiace pracoval/ po 6.080 Sk
minimálnej mzdy, v r. 2005 za 6 mesiacov /6m. pracoval/ po 6.900 Sk minimálnej mzdy,
za rok 2006 mu súd nič nepriznal, v r. 2007 mu náhradu priznal iba za 3 mesiace /9m.
pracoval/ po 8.100 Sk minimálnej mzdy a za rok 2008 za 7 mesiacov po 8.100 Sk
minimálnej mzdy; z toho vyplýva, že skutkový a právny záver krajského súdu je v priamom
rozpore so skutočnosťou,
c/ hoci podľa § 120 ods. 3 OSP súd si osvojí skutkové zistenia založené na zhodnom
tvrdení účastníkov a podľa § 121 OSP netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe
a vyplývajúce z platných právnych predpisov /iura novit curia/, na základe čoho okresný
súd mohol vychádzať „z výpočtu žalobcu“, týkajúceho sa nespornej skutočnosti,
kedy nepracoval /medzi účastníkmi to nebolo sporné/ a výšky minimálnej mzdy
podľa príslušných právnych predpisov..., ale krajský súd uzatvára, že okresný súd
„neuvádza ani minimálnu mzdu... čo ho viedlo k takému postupu“,
d/ arbitrárne konštatoval, že okresný súd neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy,
hoci z rozsudku okresného súdu vyplýva opak /viď poukaz na rozhodnutia ESĽP, rozsudok
NS SR ap./,
e/ svojvoľne vyložil ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zák., keď v uznesení z 20.6.2010...
uviedol, že „ak sa domáha náhrady škody žalobou, dňom požiadania je deň nasledujúci
po podaní žaloby... úroky z omeškania priznať v lehote 3 dní od doručenia žaloby subjektu,
ktorý má plniť...“ a v napadnutom uznesení len skonštatoval, že „pri priznaní úrokov
z omeškania nevychádzal z predchádzajúceho rozhodnutia“, hoci okresný súd veľmi
správne poukázal na splatnosť nároku uplatneného už v žiadosti podľa § 10 zákona
č. 58/1969 Zb. a nie až v žalobe, podopretého relevantnou judikatúrou, ktorú odvolací súd
ignoroval.»
Ďalej sťažovateľ proti postupu krajského súdu namietal, že „ak mal za to, že okresný
súd vec nesprávne právne posúdil, bolo povinnosťou krajského súdu napadnuté rozhodnutie
zmeniť a sťažovateľovi priznať len ten nárok, ktorý mu podľa platného práva patril.
Ignorovanie uvedenej zásady – a už druhýkrát – má za následok jednak porušenie čl. 13
Dohovoru, ale najmä čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda porušenie práva
na fair proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie
po kasačnom rozhodnutí, je dobou zakladajúcou zbytočné prieťahy v súdnom konaním
pričítateľné na vrub odvolacieho súdu, a to v tak citlivej kauze, akou je odškodnenie
nevinne väzneného, 10 rokov trestne stíhaného a nakoniec aj odsúdeného občana, ktorá
trvá bezmála 13 rokov“.
2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 46/2013-10 z 22. januára 2013 prijal sťažnosť sťažovateľa
v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
i jeho práva na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného čl. 13
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti
sťažnosť odmietol.
3. Následne ústavný súd 14. februára 2013 vyzval krajský súd na vyjadrenie sa
k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania
vo veci. Súčasne ústavný súd 14. februára 2013 vyžiadal od okresného súdu súdny spis
sp. zn. 16 C 80/09, ktorý mu bol doručený 11. marca 2013.
4. Krajský súd doručil 7. marca 2013 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti.
Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti v jej prijatej časti, krajský súd najprv
s poukazom na § 221 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) uviedol, že „o situáciu, kedy súd prvého
stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu, a preto nedostatočne zistil skutkový stav [§ 221 ods. 1 písm. h) OSP], môže ísť iba
vtedy, keď sú splnené obe podmienky súčasne. V prípade akejkoľvek inej vady, než niektorej
z tých, ktoré sú uvedené v taxatívnom výpočte § 221 OSP, odvolací súd nie je oprávnený
prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Je potrebné však prihliadnuť aj na situácie, keď taxatívne vymedzené možnosti zrušenia
rozhodnutia súd nie sú aplikovateľné, ale nie sú splnené ani podmienky na potvrdenie
alebo zmenu rozhodnutia. Slovenská republika je právny štát... Ak odvolací súd má zákonnú
možnosť zrušiť prvostupňový rozsudok, z princípov právneho štátu vyplýva možnosť zrušiť
ho aj vtedy, ak sa súd prvého stupňa dopustil takého porušenia zákonnosti, ktoré spočívalo
v porušení základných práv najmä procesného charakteru (čl. 46 až 48 ústavy) alebo zásad
materiálneho chápania zákonnosti v súdnom konaní (§ 1), hoci konkrétne porušenie
nemožno podradiť pod niektorú z procesných možností upravených v § 221. Takéto
rozhodnutie odvolacieho súdu však musí byť náležite odôvodnené aj so zreteľom na to,
že bez zrušenia prvostupňového rozhodnutia a bez ďalšieho konania pred prvostupňovým
súdom nemožno zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania...“.
K námietke sťažovateľa o tom, že odvolací súd „nevidel príčinnú súvislosť
medzi trestným stíhaním s väzbou a nemožnosťou sa zamestnať vo svojom povolaní...“,
krajský súd uviedol, že v odôvodnení jeho napadnutého uznesenia nič také „nikde nie je
konštatované“. Krajský súd zdôrazňuje, že z jeho uznesenia „nikde nevyplýva, že by bola
zvažovaná nemožnosť sťažovateľa zamestnať sa vo svojom povolaní – výkon bezpečnostnej
služby v nadväznosti na príčinnú súvislosť s trestným stíhaním a väzbou. V rozhodnutí
krajského súdu sa riešila len otázka minimálnej mzdy, ktorú sťažovateľ poberal počas
obdobia zamestnanosti. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol zamestnaný pred začatím
trestného stíhania za minimálnu mzdu, v priebehu trestného stíhania niekoľkokrát bol
zamestnaný rovnako na rôzne obdobia za minimálnu mzdu, nevyplýva z toho, že by mu bola
obmedzená možnosť zamestnať sa za takúto mzdu. Výkon jeho povolania konkrétne – výkon
bezpečnostnej služby – sa v rozhodnutí nerieši, preto nie je zrejmé prečo na túto okolnosť
poukazuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti.“.
K názoru sťažovateľa o svojvôli krajského súdu v názore o rozsahu straty na zárobku
počas trestného stíhania sťažovateľa krajský súd uvádza, že „riadne odôvodnil vo svojom
rozhodnutí, prečo rozsudok okresného súdu nezodpovedá požiadavke preskúmateľnosti
a presvedčivosti, keď na jednej strane vychádza z minimálnej mzdy a druhej strane
v rozhodnutí sa ani len neuvádza výška minimálnej mzdy, od ktorej nárok sťažovateľa
vypočítal“.
K sťažnostnej námietke spočívajúcej v presvedčení sťažovateľa, že krajský súd
nerešpektoval § 120 ods. 3 OSP a § 121 OSP, keď kritizoval absenciu údajov o výškach
minimálnej mzdy v rozhodnom období v prvostupňovom rozhodnutí, krajský súd uvádza,
že síce «výpočet minimálnej mzdy vyplýva z príslušných právnych predpisov, ale to
neznamená, že rozsudok okresného súdu pokiaľ vychádza z výpočtu s odkazom
na minimálnu mzdu nemusí uviesť, v ktorom období aká bola výška minimálnej mzdy
a v závislosti na to posudzovať nárok žalobcu. Každé rozhodnutie pokiaľ sa týka určitých
výpočtov musí byť preskúmateľné aj v tom rozsahu, ako k týmto výpočtom došlo.
Nepostačuje vziať do úvahy „výpočet žalobcu“ a brať do úvahy takýto výpočet za správny
bez toho, aby reálne nebol preskúmateľný, či je aj matematicky správny. Rozhodnutie
ktoré neodráža priznanie nároku, spôsob určenia jeho výšky a výpočet, nemožno považovať
za preskúmateľné.».
Na námietku sťažovateľa, že krajský súd „arbitrárne konštatoval, že okresný súd
neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, hoci z rozsudku okresného súdu vyplýva opak /viď
poukaz na rozhodnutia ESĽP, rozsudok NS SR a pod./“, krajský súd reagoval zdôraznením
názoru, podľa ktorého «odôvodnenie rozhodnutia a jeho preskúmateľnosť je úzko spojená aj
s právom opačnej strany podrobiť rozhodnutie kritike a možnosti vzniesť námietky
v odvolaní. Avšak v zmysle Občianskeho súdneho poriadku riadne odvolanie je možné
podať len proti rozhodnutiu, z ktorého vyplývajú závery, voči ktorým možno argumentovať.
Ak rozhodnutie nemá takéto odôvodnenie, účastník v danom prípade žalovaný, je
v obtiažnom postavení, pretože nemôže namietať správnosť rozhodnutia a postup súdu,
keďže nie je evidentný. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na ustanovení § 136 OSP,
teda na úvahe súdu o výške nároku. Aj keď súd rozhoduje na základe svojej úvahy,
odôvodnenie by malo obsahovať uvedenie skutočností, z ktorých súd vychádzal. Len
porovnanie s prípadmi „Paletič a Kučera“ nespĺňa túto požiadavku, pretože nie je
konkrétne. Určenie výšky nárokov neznamená svojvoľné určenie voľnou úvahou.
Pokiaľ prvostupňový súd rozhodoval o odškodnení morálnej ujmy a povesti, rozhodnutie
odôvodnil len s poukazom na tvrdenia navrhovateľa, pričom konštatoval úplne v inej časti
rozhodnutia, že vykonal dôkaz výsluchom svedkov, pričom z odôvodnenia len vyplýva
konštatovanie „svedok... uviedol..“. Pri rozhodovaní o výške nároku vychádzal z ust. § 136
O. s. p., keď poukázal na rozhodnutie ESĽP Davies c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť
42007/98 z 16.07.2002, v zmysle ktorého citovú úzkosť kvôli svojej povahe nemožno
preukazovať určitým dôkazom. Vychádzal z obdobných prípadov Paletič c. SR a Kučera
c. SR, pričom konštatoval, že trestné stíhanie v týchto prípadoch bolo neporovnateľne
kratšie. Z rozhodnutia, rozsudok ESĽP zo 17. júla 2007 vo veci Kučera c. SR síce vyplýva,
že uplatňoval 954.489 Sk (31.683 Eur) ako náhradu nemajetkovej škody z dôvodu straty
na zárobku, 8 miliónov Sk (265.551 Eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy a 438.960 Sk
za náklady a výdavky, ale ESĽP poukázal na to, že náhradu za stratu na zárobku už pánovi
Kučerovi priznali vnútroštátne súdy. Priznal mu 6.000 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a 300
Eur ako náhradu trov konania. Zvyšok jeho nárokov zamietol. Pokiaľ ide o prípad Paletič
c. SR, taktiež nie je zrejmé, čo okresný súd porovnával, pretože neuviedol žiadny
porovnávací údaj, aby ho uviedol na podporu svojich záverov.».
K poslednej sťažnostnej námietke týkajúcej sa začiatku omeškania žalovanej
ako dlžníka v zodpovednostnom právnom vzťahu krajský súd uviedol, že aj keď
odôvodnenie napadnutého uznesenia „nie je celkom presné, je potrebné poukázať na to,
že sťažovateľ si uplatňoval nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb...,
pričom tento zákon náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje, Pokiaľ si sťažovateľ uplatnil
nárok na náhradu škody v zmysle tohto zákona, v tomto rozsahu je možné uvažovať
o prípadnom úroku z omeškania od splatnosti nároku v zmysle § 10 citovaného zákona.
Sťažovateľ sa však žalobou domáhal odškodnenia z dôvodu trestného stíhania vo výške
200.000 Eur podľa článku 5 ods. 5 dohovoru, ako aj priznania nárokov vyplývajúcich
z práv na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ v sume 100.000 Eur z dôvodu
poškodenia povesti a sťaženie uplatnenia v spoločenskom, občianskom a pracovnom
postavení. Nemajetkovej ujmy sa nedomáhal v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto v tomto
rozsahu nie je možné uvažovať o úroku z omeškania z uplatneného nároku v rámci podanej
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku (navyše keď citovaný zákon nemajetkovú ujmu
ani neupravuje), teda od splatnosti nároku v zmysle § 10 zákona č. 58/1969 Zb. Nakoľko
okresný súd priznal navrhovateľovi sumu 314.680 Eur (náhrada škody ako aj nemajetková
ujma spolu) s úrokom z omeškania, je potrebné rozlišovať medzi omeškaním s majetkovou
ujmou a nárokom na nemajetkovú ujmu, či pri nej nárok na úroky z omeškania vôbec vzniká
a od kedy, keďže nemajetková ujma je uplatnená podľa článku 5 ods. 5 dohovoru
a podľa § 11 a nasl. OZ, a nie podľa zákona č. 58/1969 Zb.“.
Krajský súd vo svojom vyjadrení uzatvára, že okresný súd „sa dopustil takého
porušenia zákonnosti, ktoré spočíva v porušení základných práv najmä procesného
charakteru ako aj zásad materiálneho chápania ochrany zákonnosti v súdnom konaní“,
a tak „nezostalo odvolaciemu súdu nič iné, než rozhodnutie okresného súdu zrušiť, nakoľko
jeho rozhodnutie nezodpovedalo požiadavke preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho
rozhodnutia tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 157 ods. 2 OSP“. Krajský súd navrhuje
ústavnému súdu vysloviť, že označené práva sťažovateľa porušené neboli.
5. Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 7. marca 2013 na zaujatie stanoviska
právnej zástupkyni sťažovateľa. Požiadal i o vyjadrenie k otázke upustenia od ústneho
pojednávania o sťažnosti.
6. Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne doručil ústavnému súdu 25. marca
2013 stanovisko k vyjadreniu krajského súdu. Rekapituluje v ňom stručne dôvody,
ktoré okresný súd viedli k meritórnemu rozhodnutiu o jednotlivých čiastkových nárokoch
uplatnených sťažovateľom, a uvádza, že „krajský súd vo vyjadrení obhajuje postup
odvolacieho senátu, ale spôsobom, ktorý mal byť uvedený v napadnutom zrušujúcom
uznesení, a nie až vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti, v ktorom si tiež prispôsobuje skutkové
a právne okolnosti prípadu. To potvrdzuje opodstatnenosť našej sťažnosti..., ktorej žiadame
vyhovieť, lebo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu malo bezprostredný vplyv
na hmotnoprávne pomery účastníkov, ktoré ešte nie sú vyriešené od r. 1999, čím sa porušilo
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ap.“. Sťažovateľ súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania o jeho sťažnosti.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
1. Ústavný súd sa vzhľadom na procesno-právne okolnosti posudzovaného prípadu
musel najprv zaoberať rozsahom svojej meritórnej prieskumnej právomoci vo vzťahu
k namietanému uzneseniu krajského súdu. Pravdaže, právomoc bola už predmetom
posudzovania zo strany ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tak,
ako to prikazuje § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, predsa však ani pri rozhodovaní
vo veci samej nemôže ústavný súd odhliadnuť od skutočnosti, že napadnutým uznesením
krajského súdu nebolo konanie vo veci sťažovateľovej žaloby pred všeobecnými súdmi
právoplatne ukončené.
Ústavný súd už mnohokrát judikoval, že pokiaľ ide o základné práva a slobody,
ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto
ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného
súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je
a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný
súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už
ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 ústavný súd mutatis mutandis zastáva
názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala
preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní
rozsudky prvostupňových súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť
domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej
sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania
nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na tomto svojom názore
zotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov
občianskeho súdneho konania nie je možné na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi
hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých rozhodnutí odvolacieho súdu,
v ktorých tento porušil základné právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru,
a to z toho dôvodu, že v takom prípade odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu
odvolacieho súdu a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený
v konaní nasledujúcom postupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom
odvolacieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením
ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná
základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným súdom, ak by
ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť
prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim
právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou
spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.
Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.
II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní o predloženej
sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený krajským súdom
v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľovej
civilnej žalobe záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľa,
ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už
neboli odstrániteľné.
Okrem toho však i samotné napadnuté uznesenie (teda odhliadnuc od jeho
procesného vplyvu na ďalší priebeh konania daného záväznosťou vysloveného právneho
názoru) je spôsobilé byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu, pretože niet
pochýb, že i uznesenie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne
nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného
práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktorým sa prvostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, musí napríklad dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká naň z čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru plynie, jeho enunciát musí mať potrebný
právny základ v ustanoveniach procesného práva, ako aj náležitú oporu v odôvodnení,
a podobne. Nerešpektovanie príkladmo menovaných požiadaviek by pri neskoršom ústavno-
súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov vo veci samej už nebolo
napraviteľné.
2. Sťažnostné námietky prednesené v odôvodnení sťažnosti prevažne smerujú
k nesprávnemu právnemu hodnoteniu veci zo strany krajského súdu. Sťažovateľ v časti IV
bode 3 odôvodnenia svojej sťažnosti namieta, že krajský súd „nevidel príčinnú súvislosť
medzi trestným stíhaním s väzbou a nemožnosťou sa zamestnať vo svojom povolaní“
[v sťažnosti označené ako písm. a)], „svojvoľne uzavrel, že mu okresný súd priznal stratu
na zárobku aj za dobu, keď bol zamestnaný“ [v sťažnosti označené ako písm. b)], kritizuje
tiež, že krajský súd nedostatočne rešpektoval zásadu „iura novit curia“, keď vyžadoval
od okresného súdu, aby v odôvodnení svojho rozsudku presne špecifikoval minimálnu mzdu
v rozhodnom období [v sťažnosti označené ako písm. c)], „arbitrárne konštatoval,
že okresný súd neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy“ [v sťažnosti označené ako písm. d)]
a „svojvoľne vyložil ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zák.“ [v sťažnosti označené ako písm. e)].
2.1 Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o námietky uvedené v bodoch označených
ako písm. a), b) a e), dotýkajú sa bez akýchkoľvek pochybností právneho hodnotenia
vo veci zisteného skutkového stavu. Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom procesnom
štádiu konania pred všeobecnými súdmi (meritórny rozsudok je právoplatne zrušený a vec
je vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie) neprichádza pri rešpektovaní čl. 127 ods. 1
ústavy zasahovanie do nesúladu panujúceho medzi okresným súdom a krajským súdom
v otázke právneho hodnotenia ustálených skutkových okolností prostredníctvom ústavno-
súdneho prieskumu do úvahy.
Krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil pre okresný súd záväzný právny názor
(§ 226 OSP). Aj v prípade, ak by po právoplatnom ukončení konania pred všeobecnými
súdmi vo veci samej ústavný súd pri meritórnom prerokovaní neskôr podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy dospel k záveru, že niektorý z právnych názorov formulovaných
v napadnutom uznesení krajského súdu a rešpektovaných v ďalších fázach konania
okresným súdom a neskôr pri rozhodovaní o odvolaní aj krajským súdom nespĺňa
požiadavky plynúce pre sťažovateľa zo základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, nevylučuje to kladné rozhodnutie o takej neskôr podanej sťažnosti.
Ústavný súd totiž nie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným
v jeho zrušujúcom uznesení, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie okresnému súdu.
Súčasne, ak by sa obrana všeobecných súdov v konaní o neskôr podanej sťažnosti
sťažovateľa odvíjala od poukazu na povinnosť prvostupňového súdu rešpektovať
vyslovený, hoci ústavne nesúladný právny názor súdu odvolacieho, nebráni to ústavnému
súdu vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa. Pre odvolací súd totiž nevyplýva
z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší
záväzný právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru
ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to
aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými
predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí
také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor
nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007 vo veci
sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája
2007 vo veci sp. zn. 22 Cdo 1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého
stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju
považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti
sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom... Opodstatneným dôvodom odlišného
právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou
najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavnému súdu jeho postavenie ochrancu ústavnosti
oddeleného od sústavy všeobecného súdnictva neumožňuje skúmať námietky sťažovateľa
formulované v sťažnosti v bodoch označených ako písm. a), b, a e) v štádiu po vrátení veci
krajským súdom okresnému súdu na ďalšie konanie. Tieto námietky sa totiž koncentrujú
výlučne na problém právneho posúdenia dosiaľ právoplatne nerozhodnutej veci
prerokovávanej pred okresným súdom a krajským súdom, pričom systém odvolania ako
opravného prostriedku v civilnom sporovom konaní nekladie ústavnému súdu žiadne
prekážky pre meritórny prieskum predmetných námietok po právoplatnom ukončení
konania o sťažovateľovej žalobe v rámci konania o neskôr podanej sťažnosti.
2.2 V bodoch označených ako písm. c) a d) sťažovateľ formuluje námietky, ktoré sa
svojou podstatou orientujú na problém posúdenia dostatočnosti odôvodnenia
prvostupňového rozsudku. Kým sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd svoj meritórny
rozsudok odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 OSP, krajský súd zastáva opačný názor.
V predostretých námietkach nachádzajú podľa názoru ústavného súdu spoločného
menovateľa dva zorné uhly pohľadu. Ide o nepopierateľné oprávnenie odvolacieho súdu
zhodnotiť dostatočnosť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, s ktorým však súčasne
koreluje povinnosť odvolacieho súdu vysvetliť svoje prípadné výhrady ku kvalite
odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Myšlienková línia uvažovania ústavného súdu
takto ústi do požiadavky, aby v potrebnej kvalite bola odôvodnená aj kritika odvolacieho
súdu na adresu kvality odôvodnenia súdu prvého stupňa. V podstate ide o lapidárnu úlohu,
aby aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým sa prvostupňové meritórne
rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, spĺňalo
požiadavky plynúce na jeho kvalitu z čl. 46 ods. 1 ústavy či z čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Odôvodnenosť vyslovenej požiadavky podčiarkuje okrem iného i samotná zásada viazanosti
prvostupňového súdu právnym názorom súdu odvolacieho. Ak je totiž súd prvého stupňa
povinný rešpektovať v ďalšom konaní právny názor odvolacieho súdu o nedostatočnosti
svojho skoršieho meritórneho rozhodnutia, potom je odôvodnené od odvolacieho súdu
očakávať náležité sformulovanie dostatočne konkrétnych inštrukcií o potrebe nedostatočné
odôvodnenie na prvom stupni doplniť, vysvetliť či bližšie konkretizovať.
I stabilizovaná judikatúra súdov zastáva názor, podľa ktorého ak má byť súd prvého
stupňa skutočne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, musí odvolací súd
v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia zreteľne uviesť, z akého právneho názoru
vychádzal. Z právneho názoru odvolacieho súdu musí byť súdu prvého stupňa zrejmé,
v čom spočíva naplnenie zrušovacích dôvodov..., hlavne v čom spočívajú nedostatky
dokazovania, skutkových zistení a skutkových záverov alebo prečo bolo právne posúdenie
veci chybné. Súd prvého stupňa je viazaný len takým právnym názorom, ktorý bol
skutočným základom zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu (rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky z 3. októbra 2011 vo veci sp. zn. 30 Cdo 4616/2009).
Uvedené právne názory plne zodpovedajú všeobecnejšie formulovanej požiadavke
vytrvalo presadzovanej ústavným súdom, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157
ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,
stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy
oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi
zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
V bode označenom ako písm. c) v časti IV bode 3 odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ
kritizuje názor krajského súdu, podľa ktorého „okresný súd prevzal výpočet žalobcu, ktorý
vyčíslil stratu na zárobku od roku 1999 do roku 2008, v ktorom období nebol zamestnaný
a vznikol mu tak ušlý zisk, pričom v dôvodoch rozhodnutia neuvádza ani výšku minimálnej
mzdy, neuvádza, na základe akých dôkazov, prečo uznal uplatnený nárok za dôvodný, čo ho
viedlo k takému postupu“.
Okresný súd k predmetnej otázke na podklade vykonaného dokazovania (listinné
dôkazy, výpovede svedkov) uviedol, že ak sa sťažovateľ „v priebehu svojho trestného
stíhania nemohol zamestnať a dosahovať tak aspoň minimálnu mzdu, bolo to v dôsledku
vznesenia obvinenia, väzby a vykonaného trestu, pričom je potrebné dodať, že pomer
príčinných súvislostí medzi týmito skutočnosťami a tým, že žalobca nepracoval nemožno
stanoviť. Súd diskrečne uvážil, že žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu za stratu
na zárobku je dôvodný a zahŕňa v sebe ušlý zisk, ktorý by inak, ak žalobca by nebol trestne
stíhaný, nevznikol. Navrhovateľ do začatia trestného stíhania poberal minimálnu mzdu,
po výkone trestu žil v neistote či sa mu niekedy podarí nájsť prácu, nemohol si nájsť
stabilnú prácu ani za minimálnu mzdu. Žalobcovi z tohto dôvodu nedošlo k rozmnoženiu
majetkových hodnôt, dokonca z dôvodu trestného stíhania, väzby a nepodmienečného
odsúdenia sa mu tak znížil majetok. Ak teda žalobca vyčíslil za mesiace od roku 1999
do roku 2008, v ktorých nebol zamestnaný, ušlý zisk vo výške minimálnej mzdy v celkovej
sume 14 157 Eur, súd... sa s takýmto určením ušlého zisku stotožňuje a žalobe v tejto časti
vyhovel.“.
Podľa názoru ústavného súdu kritika citovaných dôvodov predostretých okresným
súdom nie je krajským súdom dostatočne odôvodnená. Ústavný súd v žiadnom prípade
neupiera krajskému súdu právo vyhodnotiť ako nedostatočné odôvodnenie, ktoré sa
účastníkovi konania môže javiť ako postačujúce. No ak okresný súd hoci stručne,
ale dostatočne zrozumiteľne vysvetlil, že skutkové okolnosti kauzy neumožňujú exaktne
stanoviť mieru kauzality medzi faktom trestného stíhania sťažovateľa (mimo období väzby
a výkonu trestu odňatia slobody) a jeho neschopnosťou zamestnať sa, a preto bolo potrebné
rozhodnúť na podklade diskrécie, potom odvolací súd má plné právo označiť takýto dôvod
za nedostatočný, no súčasne musí s potrebnou mierou konkrétnosti uviesť druhovo
vymedzené argumenty, ktoré má okresný súd pri opätovnom koncipovaní odôvodnenia
svojho meritórneho rozhodnutia doplniť. Pri citovanej podobe odôvodnenia rozsudku
okresného súdu určite neobstojí kritika krajského súdu založená iba na všeobecne ladenom
konštatovaní, že okresný súd mal uviesť „na základe akých dôkazov, prečo uznal uplatnený
nárok za dôvodný, čo ho viedlo k takému postupu“. Takto formulovaný záväzný právny
názor je pre okresný súd objektívne len ťažko rešpektovateľný a ani sťažovateľ ako účastník
konania z neho nemôže zistiť konkrétne dôvody, pre ktoré bolo potrebné rozsudok
okresného súdu zrušiť.
Pokiaľ ide o námietku v bode označenom ako písm. d) v časti IV bode 3
odôvodnenia sťažnosti týkajúcu sa kvality odôvodnenia prvostupňového rozsudku v otázke
priznanej nemajetkovej ujmy, okresný súd k pôvodným dôvodom doplnil odkazy
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; s. 6 rozsudku)
a súčasne zdôraznil, že „výpovede svedkov preukazujú, že došlo k narušeniu jeho dobrej
povesti a občianskej cti a opovrhnutiu zo strany jeho okolia, narušeniu kontaktov
a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života došlo stratou dôvery
blízkych osôb k osobe žalobcu k narušeniu ich vzájomných vzťahov. Súd vychádzal z týchto
okolností a z ust. § 136 OSP, podľa ktorého ak možno výšku nárokov zistiť len
s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.
Potom súd mal za to, že požadovaných 200 000 Eur za morálnu ujmu za psychické a fyzické
utrpenie a strádanie počas trestného stíhania... je primerané. Za poškodenie povesti
a sťaženie spoločenského uplatnenia... je podľa úvahy súdu primeraným odškodnením suma
100 000 Eur... súd pri určovaní výšky odškodnenia pri vzniku nemajetkovej ujmy zvažoval
osobitosti a jedinečnosť dôsledkov, ktoré vznikli žalobcovi v priebehu a v súvislosti
s nezákonným trestným stíhaním. Súd pri zvažovaní náhrady nemajetkovej ujmy sa
oboznámil s podobnými prípadmi ako Paletič c. SR, sťažnosť č. 39359/98 z 22. 06. 2004
alebo Kučera c. SR, sťažnosť č. 48666/99 zo 17. 07. 2007... Súd komparáciou zistil, že
v týchto prípadoch trestné stíhanie bolo neporovnateľne kratšie. S ohľadom na špecifickosť
okolností a dôsledkov vyššie spomínaných súd uvážil, že suma 300 000 Eur je v danom
prípade primeraným zadosťučinením“.
Ak takto formulované dôvody krajský súd podrobil kritike odôvodnenej iba
konštatovaním, že „rozhodnutie o odškodnení morálnej ujmy za psychické a fyzické
utrpenie, strádanie od začiatku trestného stíhania do jeho ukončenia v sume 200.000 eur
a poškodenie povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom, občianskom,
pracovnom postavení v sume 100.000 eur... okresný súd náležite neodôvodnil“, potom
ústavnému súdu neostáva iné, než vysloviť nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu v tejto časti. Krajský súd vôbec nekonkretizoval, v čom je
odôvodnenie okresného súdu nenáležité, a tým ani nepodal sťažovateľovi ako účastníkovi
konania potrebné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré meritórny rozsudok okresného súdu zrušil
a vrátil vec na ďalšie konanie. Opätovne pritom ústavný súd zdôrazňuje, že vôbec
nespochybňuje právo krajského súdu vyhodnotiť aj citované dôvody okresného súdu
ako nepostačujúce, takýto záver však je povinný i krajský súd patrične zdôvodniť.
Ústavný súd vo väzbe na odôvodnenie rozsudku okresného súdu v otázke priznanej
nemajetkovej ujmy pravdaže neopomína výhrady krajského súdu vyjadrené v prvom
zrušujúcom uznesení č. k. 12 Co 132/2010-127 z 20. júna 2010. V ňom krajský súd
okresnému súdu vytkol predovšetkým absenciu odôvodnenia primeranosti priznanej
nemajetkovej ujmy a zdôraznil potrebu ustálenia jej sumy na podklade komparácie s inými
obdobnými prípadmi (hlavne v judikatúre ESĽP). Okresný súd však túto požiadavku
krajského súdu zjavne rešpektoval, keď v poradí druhom meritórnom rozsudku, ako už bolo
citované, vo vyžadovanom ohľade svoje odôvodnenie doplnil. Ak ani doplnenie okresného
súdu podľa názoru krajského súdu nepostačovalo, potom bolo povinnosťou krajského súdu
v napadnutom zrušujúcom uznesení uviesť, aké ďalšie argumenty má okresný súd
pri opätovnom rozhodovaní do odôvodnenia svojho rozsudku pojať a náležite ich vysvetliť.
Strohé konštatovanie krajského súdu, že okresný súd svoje rozhodnutie v predmetnej časti
„náležite neodôvodnil“, je však v tomto smere úplne nepostačujúce.
Je paradoxné (a na to poukázal i sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu
krajského súdu), že krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému
súdu 7. marca 2013 svoju obranu založil v podstate na dopĺňaní dôvodov,
pre ktoré podľa jeho názoru nebol zrušený rozsudok okresného súdu v časti odôvodnenia
priznanej nemajetkovej ujmy postačujúci. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje
s názorom sťažovateľa, že „krajský súd vo vyjadrení obhajuje postup odvolacieho senátu,
ale spôsobom, ktorý mal byť uvedený v napadnutom zrušujúcom uznesení, a nie
až vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti...“.
Súhrnne tak ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého zrušujúceho
uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 60/2011-185 z 20. decembra 2011 nespĺňa požiadavky
plynúce na kvalitu odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov zo základného práva
na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedená kritika ústavného súdu
sa týka časti odôvodnenia, v ktorej krajský súd vytýka okresnému súdu nedostatočné
odôvodnenie meritórneho rozsudku v otázke ustálenia požadovaného ušlého zisku
spočívajúceho v strate na zárobku počas trestného stíhania sťažovateľa, ako aj časti,
v ktorej krajský súd konštatoval nedostatočné odôvodnenie meritórneho rozsudku
pri priznávaní nemajetkovej ujmy sťažovateľovi. V relácii na zistenú kvalitu odôvodnenia
meritórneho rozsudku okresného súdu, ktorý krajský súd napadnutým uznesením zrušil,
ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje výhrady
voči odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia, nie sú dostatočne konkrétne
a sťažovateľovi ako účastníkovi konania nedávajú odpoveď na otázku, prečo bolo zo strany
krajského súdu potrebné rozhodnúť opätovným zrušením meritórneho rozsudku a vrátením
veci na ďalšie konanie.
Aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento zrušuje preskúmavané rozhodnutie
súdu prvého stupňa vo veci samej, musí v odôvodnení spĺňať požiadavky kvality dané
základným právom účastníka konania na súdnu ochranu i jeho právom na spravodlivé súdne
konanie. Odvolaciemu súdu nemožno uprieť právo na vlastnú predstavu o podobe
odôvodnenia rozhodnutia v merite, avšak miera potrebnej konkrétnosti odôvodnenia
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu nie je determinovaná len konkrétnosťou
odvolacích dôvodov, ale aj konkrétnosťou kritizovaného odôvodnenia zrušovaného
prvostupňového rozhodnutia vo veci samej. Inými slovami, zistenej konkrétnosti
a detailnosti odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozsudku musí zodpovedať náležitá
konkrétnosť a detailnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento pristúpi k zrušeniu
rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej. V opačnom prípade totiž odôvodnenie
zrušujúceho rozhodnutia nedáva účastníkovi konania dostatočnú odpoveď na otázku priamo
súvisiacu s poskytovanou súdnou ochranou, a to je otázka, prečo odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa vo veci samej zrušil, vrátil mu vec na ďalšie konanie, a tým oddialil
nastolenie právnej istoty o riešení sporu tvoriaceho predmet konania pred všeobecnými
súdmi.
Keďže krajský súd v napadnutom zrušujúcom uznesení z uvedených dôvodov
formulované požiadavky nerešpektoval, bolo potrebné vysloviť porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku
tohto nálezu).
3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predniesol i námietku, ktorá sa týka procesnej
stránky spôsobu rozhodnutia zvoleného krajským súdom. Sťažovateľ zdôrazňuje apelačný
charakter odvolania ako riadneho opravného prostriedku podľa Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý „umožňuje preskúmať rozhodnutie okresného súdu po stránke skutkovej
i právnej a meritórne rozhodnúť. Preto zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolacím
súdom by malo byť len výnimočným rozhodnutím; ak mal za to, že okresný súd vec
nesprávne právne posúdil, bolo povinnosťou krajského súdu napadnuté rozhodnutie
zmeniť...“.
Ústavný súd nespochybňuje, že voľba spôsobu rozhodnutia o odvolaní nemôže byť
vecou voľnej úvahy odvolacieho súdu, čo vyžaduje koncept právnej regulácie zakotvený
v § 219 – § 221 OSP, ktorý prostredníctvom už judikovanej požiadavky na súlad postupu
všeobecného súdu s ustanoveniami procesného práva otvára cestu aj do sféry základného
práva na súdnu ochranu. Ak totiž všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi
predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie (napr. II. ÚS 122/05).
Krajský súd svoje napadnuté uznesenie založil na dôvode podľa § 221 ods. 1 písm. h)
OSP. Ústavný súd už vo vzťahu k predmetnému ustanoveniu uviedol, že dôvodom
na zrušenie rozhodnutia podľa tohto ustanovenia je kumulatívne splnenie dvoch podmienok.
Prvou podmienkou je nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce iba v tom, že súd
prvého stupňa nepoužil správnu právnu normu. Druhou podmienkou je nedostatočné
zistenie skutkového stavu (II. ÚS 387/2010).
Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade už konštatovaná
nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu neumožňuje dospieť
k jednoznačnému, a tým aj zodpovednému záveru o tom, či krajský súd mal rešpektujúc
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu postupovať podľa § 220 OSP (zmeniť
prvostupňový rozsudok) alebo podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Práve nedostatočnosť
odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia je príčinou, ktorá bráni ústavnému súdu overiť,
či s ohľadom na právne názory krajského súdu boli splnené podmienky na zmenu
prvostupňového rozhodnutia okresného súdu vo veci samej, alebo či boli splnené dve
kumulatívne podmienky na zrušenie prvostupňového rozhodnutia podľa § 221 ods. 1
písm. h) OSP.
Až po náležitom odôvodnení odvolacieho rozhodnutia krajského súdu,
z ktorého budú bez akýchkoľvek pochybností identifikovateľné dostatočne konkrétne
dôvody, pre ktoré je podľa názoru krajského súdu meritórne rozhodnutie okresného súdu
nedostatočne odôvodnené, bude možné ustáliť aplikovateľnosť § 220 OSP alebo § 221
ods. 1 písm. h) OSP. Predmetnú námietku sťažovateľa preto ústavný súd považuje
za predčasnú.
Ústavný súd si na podklade formulovaných záverov uvedomuje aj riziko ďalšieho
predĺženia konania o sťažovateľovej žalobe o náhradu škody, ktoré v konečnom dôsledku
môže viesť k podaniu ďalšej sťažnosti, je však povinný rešpektovať svoju ústavne
zakotvenú oddelenosť od sústavy všeobecného súdnictva, ktorá je bytostne spätá
s princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011,
III. ÚS 508/2011) ústavného súdu pri uplatňovaní svojej právomoci.
4. Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol ústavnému súdu taktiež vyslovenie
porušenia jeho práva na účinný prostriedok nápravy práv zaručených čl. 13 dohovoru,
pričom tento návrh bližšie neodôvodnil.
Ústavný súd je toho názoru, že v okolnostiach prerokovávanej veci nemožno návrhu
sťažovateľa v predmetnej časti vyhovieť. Už vo veci Airey proti Írsku (rozsudok
z 9. októbra 1979 o sťažnosti č. 6289/73, bod 35) ESĽP naznačil, že v závislosti
od posudzovaného prípadu možno vnímať požiadavky plynúce z čl. 13 dohovoru ako menej
striktné v porovnaní s požiadavkami danými právom na spravodlivé súdne konanie
zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, požiadavky dané právom zaručeným čl. 13
dohovoru môžu byť absorbované aplikačným rozsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru. Teda
ak právo zaručené dohovorom a uplatnené jednotlivcom pred súdom predstavuje
„občianske“ právo uznané vnútroštátnym právom, potom ochranu poskytovanú čl. 6 ods. 1
treba považovať za efektívnu (napríklad rozsudok ESĽP o sťažnostiach č. 7151/75
a č. 7152/75 z 23. septembra 1982 vo veci Sporrong a Lönnroth proti Švédsku, bod 88).
Za takýchto okolností záruky poskytnuté čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňajúce celú šírku
súdneho konania sú prísnejšie a prekrývajú požiadavky podľa čl. 13 dohovoru (rozsudok
ESĽP o sťažnosti č. 26737/95 z 19. decembra 1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre
proti Španielsku, bod 41).
Právo na náhradu škody spadá pod aplikačný rozsah pojmu „občianske právo“
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a je uznané vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej
republiky. Potom je bez právneho významu preskúmavať napadnuté uznesenie krajského
súdu zo zorného uhla menej prísnych požiadaviek čl. 13 dohovoru (obdobne rozsudok
ESĽP o sťažnosti č. 30210/96 z 26. októbra 2000 vo veci Kudła proti Poľsku, bod 146), a to
vzhľadom na to, že predmetné uznesenie krajského súdu bolo podrobené testu súladu s čl. 6
ods. 1 dohovoru a na podklade zisteného nesúladu s požiadavkami plynúcimi z práva
na spravodlivé súdne konanie bolo aj zrušené. V tejto časti preto ústavný súd sťažnosti
sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie
právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ však ide o rozsah vlastnej zrušovacej právomoci, ústavný súd neprehliadol,
že napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje vo výrokovej časti dva enunciáty.
Sťažovateľove námietky (aj keď sa to v petite sťažnosti neprejavilo) atakovali iba prvý
výrok uznesenia krajského súdu. Druhým výrokom totiž krajský súd zrušil
rozsudok okresného súdu „v časti o zaplatenie 3.828 eur so 6 % úrokom z omeškania
od 11.05.2009 do zaplatenia“, a to s ohľadom na skutočnosť, že okresný súd rozsudkom
č. k. 16 C 80/2009-164 z 1. decembra 2010, ktorý bol v poradí druhým rozsudkom vo veci
samej, už druhýkrát zastavil konanie v konkretizovanej časti, a teda rozhodol druhýkrát o tej
istej veci (prvýkrát o tejto časti konania okresný súd rozhodol samostatným výrokom
rozsudku č. k. 16 C 80/2009-106 z 10. februára 2010, ktorý nebol dotknutý prvým
zrušujúcim uznesením krajského súdu, a tak nadobudol právoplatnosť). V tomto výroku
napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo v konaní o sťažnosti sťažovateľa nijako sporné
a ani ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by ho akokoľvek ústavne spochybňovali. Ústavný súd preto svoju právomoc
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vztiahol len na výrok napadnutého odvolacieho uznesenia,
ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu „vo výroku, ktorým žalovanú zaviazal
zaplatiť žalobcovi sumu 314.680 eur so 6 % ročným úrokom z omeškania od 11.05.2009
do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo výroku, ktorým vo zvyšku
návrh žalobcu zamietol“. Súčasne bolo potrebné, aby ústavný súd krajskému súdu vrátil vec
podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto
nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Pri opätovnom rozhodovaní o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu vo veci
samej za podmienky, že nedôjde k zmene jeho postoja k dôvodnosti odvolacích námietok,
bude úlohou krajského súdu formulovať dostatočne konkrétne a detailné výhrady ku kvalite
odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozhodnutia, a to v otázke posúdenia dôvodnosti
sťažovateľom uplatneného nároku v časti týkajúcej sa ušlého zisku spočívajúceho v strate
na zárobku, ako aj v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním
sťažovateľa. Krajský súd bude pritom povinný brať dôsledne na zreteľ existujúcu podobu
odôvodnenia prvostupňového rozsudku tak, aby jeho prípadné výhrady k tomuto
odôvodneniu dávali okresnému súdu dostatočne konkrétne inštrukcie pre ďalší postup
pri prerokovávaní sťažovateľovej kauzy. Súčasne bude krajský súd povinný dôsledne dbať
na to, aby z odôvodnenia jeho rozhodnutia o podaných odvolaniach zreteľne vyplývali
dôvody subsumovateľné bez akýchkoľvek pochybností pod niektorú z procesnoprávnych
noriem (§ 219 – § 221 OSP) zakotvujúcich spôsoby rozhodnutia odvolacieho súdu.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa
garantovaného mu čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si
uplatnil v sume 10 000 €.
Sťažovateľ svoju žiadosť zdôvodnil tvrdením, že „už vyše 3 rokov neúspešne bojuje
za odškodnenie najzávažnejšieho zásahu do svojich základných práv a slobôd orgánmi
verejnej moci od r. 1999...“.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,
ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam,
kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne
a zákonne upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08). V tejto
súvislosti už ústavný súd konštatoval, že priznanie finančného zadosťučinenia prichádza
do úvahy iba vtedy, ak vyslovením porušenia práva a prípadnými ďalšími výrokmi
(napr. zrušením rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie) nedôjde k plnej náprave
protiprávneho stavu (II. ÚS 117/2011).
Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie účinne poskytnutá tým, že ústavný súd
konštatoval ich porušenie, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec
na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho názoru. Ústavný súd vo väzbe
na sťažovateľovo zdôvodnenie neopomenul ani fakt, že konanie o jeho „odškodnení“ nie je
právoplatne ukončené, a pre krajský súd záväzný právny názor vyslovený v tomto náleze sa
v podstate meritom sťažovateľovej veci (jej právnym posúdením) nezaoberá.
Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie finančného
zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
V.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie
stanoviska k vyjadreniu krajského súdu), pričom požaduje aj zvýšenie náhrady trov konania
o daň z pridanej hodnoty. Súhrnne teda požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v sume
489,05 €.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval
za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
poskytnutej jeho právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,
ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 25. marca
2013 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedol žiadne nové
skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný
úsudok ústavného súdu o predmete konania.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2012. Základná tarifa podľa ustanovení
§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 763 €
pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,16 €
a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,63 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 254,32 €. K tomu bolo potrebné
pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,63 €, čo predstavuje 15,26 €. Ústavný
súd sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (bod 3 výroku
tohto nálezu), pričom krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Priznanú náhradu trov konania ústavný súd nezvýšil o uplatnenú daň z pridanej
hodnoty, pretože sťažovateľ ani jeho právna zástupkyňa hodnoverným dokladom
nepreukázali, že v čase poskytovania relevantných právnych služieb bola právna zástupkyňa
sťažovateľa platiteľkou dane z pridanej hodnoty.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013