Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 46/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť J. J., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný

prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 20. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. J. na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -185 z 20. decembra 2011 vo výroku, ktorým zrušil rozsudok Okresného

súdu Banská Bystrica č. k. -164 z 1. decembra 2010, p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -185

z 20. decembra 2011 vo výroku o zrušení rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -164 z 1. decembra 2010 a vrátení veci Okresnému súdu Banská Bystrica

na ďalšie konanie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť J. J. trovy konania

v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ.,

Advokátska kancelária, B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. J. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2012 doručená sťažnosť J. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva

na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok

nápravy práv a slobôd zaručeného dohovoru v spojení s , ktoré

boli porušené postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -185

z 20. decembra 2011.

1. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou

Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 24. júna 2009 domáhal

proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné

námestie 13, Bratislava (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 318 973 € so 6 % úrokom

z omeškania od 11. mája 2009 do zaplatenia, a to z titulu náhrady škody spôsobenej

nezákonným trestným stíhaním, rozhodnutím o väzbe a rozhodnutím o treste. Uplatnenú

náhradu škody sťažovateľ rozdelil na stratu na zárobku za obdobie od 1. marca 1999

do 31. júla 2008, na náhradu nákladov obhajoby v predmetnom trestnom konaní, na náhradu

„za morálnu ujmu za psychické a fyzické utrpenie a strádanie počas trestného stíhania“

a na náhradu „za poškodenie povesti a sťaženie spoločenského uplatnenia v spoločenskom,

občianskom a pracovnom postavení“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -106 z 10. februára 2010 uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 214 680 € so 6 % ročným úrokom z omeškania

od 11. mája 2009 do zaplatenia, v časti o zaplatenie sumy 3 828 € s príslušenstvom konanie

zastavil (v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby) a vo zvyšku žalobu zamietol.

Uplatnenú stratu na zárobku okresný súd posúdil ako ušlý zisk, pričom „mal

za preukázané, že žalobca nebyť vznesenia obvinenia a následnej väzby a výkonu trestu

mohol byť zamestnaný s príjmom na úrovni aspoň vo výške platnej minimálnej mzdy...

Ak teda žalobca vyčíslil za mesiace, v ktorých nebol zamestnaný ušlý zisk vo výške v tom

ktorom mesiaci platnej minimálnej mzdy..., súd sa s takýmto určením ušlého zisku

stotožňuje a preto žalobe v tejto časti vyhovel.“. Okresný súd aplikujúc čl. 5 ods. 5

dohovoru priznal sťažovateľovi náhradu nemateriálnej ujmy v sume 200 000 €, lebo „došlo

k narušeniu jeho dobrej povesti a občianskej cti a opovrhnutiu zo strany jeho okolia,

narušeniu kontaktov a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života

došlo... k narušeniu ich vzájomných vzťahov.“.

Náhradu nákladov obhajoby v trestnom konaní okresný súd priznal len v sume 163 €,

ktorá predstavovala sťažovateľom uplatnenú časť nákladov na obhajobu JUDr. L.

Uplatnenú časť náhrady nákladov v sume 473 € za obhajobu JUDr. Ľ. okresný súd

nepriznal, lebo „nemal preukázané, že právna zástupkyňa obhajovala žalobcu

ako obžalovaného v trestnom konaní...“.

Na základe odvolania žalovanej i odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom

č. k. -127 z 20. júna 2010 (na písomnom vyhotovení rozhodnutia je zjavne

nesprávny dátum „20. 06. 2009“) zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti

zaplatiť sťažovateľovi sumu 214 680 € s príslušenstvom, ako aj v zamietavom výroku

a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd zdôraznil, že sťažovateľ sa domáhal „jednak odškodnenia z dôvodu

trestného stíhania..., ako aj z dôvodu väzby a výkonu trestu... a žiadal odškodnenie

podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ako aj priznania nárokov vyplývajúcich z práva na ochranu

osobnosti... z dôvodu poškodenia povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia

v spoločenskom, občianskom a pracovnom postavení (na čo prvostupňový súd v odôvodnení

rozhodnutia nereagoval). V tejto súvislosti však treba poznamenať, že ide o kumulované

nároky, pretože vznikli z jednej príčiny a následok nastal vo sfére narušenia osobnostných

práv, čo odôvodňuje stanoviť finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy, vyjadrenej

v peniazoch.“. V nadväznosti na to krajský súd uviedol, že nesporné skutkové okolnosti

zakladajúce nárok sťažovateľa na náhradu škody predstavujú „určite závažný zásah

do osobnostných práv upravených a chránených . Právo na ochranu osobnosti

fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo... V tomto jednotnom rámci... existujú jednotlivé

dielčie práva... Výpočet týchto jednotlivých práv tak, ako sú uvedené v je len

demonštratívne. Pre účely výkladu je nutné zvážiť závažnosť takéhoto

zásahu a reagovať na to, pri rozhodnutí o tom, akým spôsobom je nevyhnutný zásah

do osobnostných práv odškodniť. Výška takto priznanej nemajetkovej ujmy musí byť

odôvodnená primeranosťou v obdobných prípadoch, čo v tomto prípade chýba. Odvolací

súd preto poukazuje na rozhodnutia súdov Ing. Tóth proti Slovenskej republike, Kučera

proti Slovenskej republike, Pavletič proti Slovenskej republike a iné, a to najmä z dôvodu

zváženia, resp. ustálenia primeranosti odškodnenia žalobcu.“.

Krajský súd vytkol okresnému súdu aj posúdenie sťažovateľom uplatnenej straty

na zárobku, pretože „prvostupňový súd obdobie za ktoré uvedenú náhradu priznal, časovo

ohraničil od 01. 03. 1999 do 31. 07. 2008 bez toho, aby na takýto postup boli splnené

zákonné predpoklady. Nie je možné totiž takúto náhradu škody priznať za obdobie,

keď žalobca jednak nebol vo väzbe..., ani za obdobie keď bol zamestnaný...“.

Vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania krajský súd ustálil, že „v prípade

keď poškodený sa domáha náhrady škody prostredníctvom žaloby, dňom požiadania je deň

nasledujúci po podaní žaloby“. Zdôraznil, že „bude potrebné rozlíšiť medzi nemajetkovou

ujmou a majetkovou ujmou, pritom okresný súd zváži, či pri majetkovej ujme úroky

z omeškania prichádzajú do úvahy, ak áno, je možné mu ich priznať v lehote troch dní

od doručenia žaloby subjektu, ktorý má plniť, a pri nemajetkovej ujme len od doby, keď súd

ustáli výšku priznanej nemajetkovej ujmy“.

Po vrátení veci okresný súd rozsudkom č. k. -164 z 1. decembra 2010

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 314 680 € so 6 % ročným úrokom

z omeškania od 11. mája 2009 do zaplatenia, v časti o zaplatenie sumy 3 828 €

s príslušenstvom konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol.

Okresný súd „diskrečne uvážil, že žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu za stratu

na zárobku je dôvodný a zahŕňa v sebe ušlý zisk, ktorý by inak, ak žalobca by nebol trestne

stíhaný, nevznikol. Navrhovateľ do začatia trestného stíhania poberal minimálnu mzdu,

po výkone trestu žil v neistote či sa mu niekedy podarí nájsť prácu, nemohol si nájsť

stabilnú prácu ani za minimálnu mzdu. Žalobcovi z tohto dôvodu nedošlo k rozmnoženiu

majetkových hodnôt, dokonca z dôvodu trestného stíhania, väzby a nepodmienečného

odsúdenia sa mu tak znížil majetok. Ak teda žalobca vyčíslil za mesiace od roku 1999

do roku 2008, v ktorých nebol zamestnaný, ušlý zisk vo výške minimálnej mzdy v celkovej

sume 14 157 Eur, súd... sa s takýmto určením ušlého zisku stotožňuje a žalobe v tejto časti

vyhovel.“.

Náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru okresný súd priznal

„za nezákonnú väzbu a vykonaný trest odňatia slobody“, pričom „vychádzal z rozhodnutia

ESĽP Davies c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 42007/98 zo 16. 07. 2002, z ktorého

vyplýva, že citovú úzkosť kvôli svojej povahe nemožno preukazovať určitým dôkazom. Súd

má za to, že už samotným porušením základných práv a slobôd vzniká nemajetková ujma.“.

Podľa názoru okresného súdu „výpovede svedkov preukazujú, že došlo k narušeniu jeho

dobrej povesti a občianskej cti a opovrhnutiu zo strany jeho okolia, narušeniu kontaktov

a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života došlo stratou dôvery

blízkych osôb k osobe žalobcu k narušeniu ich vzájomných vzťahov. Súd vychádzal z týchto

okolností a z ust. , podľa ktorého ak možno výšku nárokov zistiť len

s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

Potom súd mal za to, že požadovaných 200 000 Eur za morálnu ujmu za psychické a fyzické

utrpenie a strádanie počas trestného stíhania... je primerané.“.

Súčasne okresný súd „za poškodenie povesti a sťaženie spoločenského uplatnenia

v spoločenskom, občianskom a pracovnom postavení“ považoval za primerané odškodniť

sťažovateľa sumou 100 000 €, a to vzhľadom na „osobitosti a jedinečnosť dôsledkov,

ktoré vznikli žalobcovi v priebehu a v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Súd

pri zvažovaní náhrady nemajetkovej ujmy sa oboznámil s podobnými prípadmi ako Paletič

c. SR, sťažnosť č. 39359/98 z 22. 06. 2004 alebo Kučera c. SR, sťažnosť č. 48666/99

zo 17. 07. 2007... Súd komparáciou zistil, že v týchto prípadoch trestné stíhanie bolo

neporovnateľne kratšie. S ohľadom na špecifickosť okolností a dôsledkov vyššie

spomínaných súd uvážil, že suma 300 000 Eur je v danom prípade primeraným

zadosťučinením.“.

K problému ustálenia časového okamihu, od ktorého sťažovateľovi patria úroky

z omeškania, okresný súd poukázal na českú súdnu judikatúru (II. ÚS ČR 1612/09,

rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ).

Tá podľa okresného súdu vychádza zo záveru, že „štát je povinný nahradiť škodu najneskôr

do 6 mesiacov odo dňa, keď si poškodený riadne uplatnil nárok podľa § 9 a nasl.

z. č. 58/1969. Uplynutím tejto lehoty... ocitá sa štát ako dlžník zo zodpovednostného

záväzkovo-právneho vzťahu v omeškaní...“.

Na základe odvolaní sťažovateľa i žalovanej krajský súd rozsudkom

č. k. -185 z 20. decembra 2011 napadnutý prvostupňový rozsudok vo výroku

o povinnosti žalovanej zaplatiť sumu 314 680 € s príslušenstvom, ako aj v zamietavom

výroku zrušil a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V zastavujúcom

výroku krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil.

Krajský súd nepovažoval „za správne rozhodnutie okresného súdu, ktorým rozhodol

o priznaní straty na zárobku za obdobie od 01.03.1999 do 31.07.2008. Okresný súd

neuviedol v dôvodoch rozhodnutia, prečo priznal žalobcovi stratu na zárobku

od 01.03.1999, keď v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol okresnému

súdu, že nie je možné takúto náhradu škody priznať za obdobie, keď žalobca jednak nebol

vo väzbe,... a ani za obdobie, keď bol zamestnaný. V tomto smere rozhodnutie okresného

súdu... nemožno považovať za vecne správne. Odôvodnenie rozsudku v tejto časti

nezodpovedá požiadavke preskúmateľnosti a presvedčivosti, ako to vyžaduje ustanovenie

.. Taktiež rozhodnutie o odškodnení morálnej ujmy za psychické

a fyzické utrpenie, strádanie od začiatku trestného stíhania do jeho ukončenia v sume

200.000 eur a poškodenie povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom,

občianskom, pracovnom postavení v sume 100.000 eur podľa názoru odvolacieho súdu

okresný súd náležite neodôvodnil.

Okresný súd tiež pri rozhodovaní o priznaní úrokov z omeškania nevychádzal

z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odvolací súd je toho názoru, že nie sú nateraz splnené zákonné podmienky

ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutej časti. Rozsudok

okresného súdu vykazuje také vady konania, ktoré odvolací súd nemohol odstrániť.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ identifikuje ústavne relevantné

vady napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tom, že:

«a/ nevidel príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním s väzbou a nemožnosťou sa

zamestnať vo svojom povolaní – výkon bezpečnostnej služby – čo je absurdné, rovnako

ako vedenie faktúry v účtovníctve, keď sa zaplatila,

b/ svojvoľne uzavrel, že mu okresný súd priznal stratu na zárobku aj za dobu, keď bol

zamestnaný, pretože za r. 2001 mu bola priznaná iba za 7 mesiacov /5 mesiacov pracoval/

po 4.920 Sk minimálnej mzdy, za r. 2003 8 mesiacov /4 mesiace pracoval/ po 6.080 Sk

minimálnej mzdy, v r. 2005 za 6 mesiacov /6m. pracoval/ po 6.900 Sk minimálnej mzdy,

za rok 2006 mu súd nič nepriznal, v r. 2007 mu náhradu priznal iba za 3 mesiace /9m.

pracoval/ po 8.100 Sk minimálnej mzdy a za rok 2008 za 7 mesiacov po 8.100 Sk

minimálnej mzdy; z toho vyplýva, že skutkový a právny záver krajského súdu je v priamom

rozpore so skutočnosťou,

c/ hoci podľa súd si osvojí skutkové zistenia založené na zhodnom

tvrdení účastníkov a podľa netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe

a vyplývajúce z platných právnych predpisov /iura novit curia/, na základe čoho okresný

súd mohol vychádzať „z výpočtu žalobcu“, týkajúceho sa nespornej skutočnosti,

kedy nepracoval /medzi účastníkmi to nebolo sporné/ a výšky minimálnej mzdy

podľa príslušných právnych predpisov..., ale krajský súd uzatvára, že okresný súd

„neuvádza ani minimálnu mzdu... čo ho viedlo k takému postupu“,

d/ arbitrárne konštatoval, že okresný súd neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy,

hoci z rozsudku okresného súdu vyplýva opak /viď poukaz na rozhodnutia ESĽP, rozsudok

NS SR ap./,

e/ svojvoľne vyložil ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zák., keď v uznesení z 20.6.2010...

uviedol, že „ak sa domáha náhrady škody žalobou, dňom požiadania je deň nasledujúci

po podaní žaloby... úroky z omeškania priznať v lehote 3 dní od doručenia žaloby subjektu,

ktorý má plniť...“ a v napadnutom uznesení len skonštatoval, že „pri priznaní úrokov

z omeškania nevychádzal z predchádzajúceho rozhodnutia“, hoci okresný súd veľmi

správne poukázal na splatnosť nároku uplatneného už v žiadosti podľa § 10 zákona

č. a nie až v žalobe, podopretého relevantnou judikatúrou, ktorú odvolací súd

ignoroval.»

Ďalej sťažovateľ proti postupu krajského súdu namietal, že „ak mal za to, že okresný

súd vec nesprávne právne posúdil, bolo povinnosťou krajského súdu napadnuté rozhodnutie

zmeniť a sťažovateľovi priznať len ten nárok, ktorý mu podľa platného práva patril.

Ignorovanie uvedenej zásady – a už druhýkrát – má za následok jednak porušenie čl. 13

Dohovoru, ale najmä a dohovoru, teda porušenie práva

na fair proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie

po kasačnom rozhodnutí, je dobou zakladajúcou zbytočné prieťahy v súdnom konaním

pričítateľné na vrub odvolacieho súdu, a to v tak citlivej kauze, akou je odškodnenie

nevinne väzneného, 10 rokov trestne stíhaného a nakoniec aj odsúdeného občana, ktorá

trvá bezmála 13 rokov“.

2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -10 z 22. januára 2013 prijal sťažnosť sťažovateľa

v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru

i jeho práva na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného čl. 13

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti

sťažnosť odmietol.

3. Následne ústavný súd 14. februára 2013 vyzval krajský súd na vyjadrenie sa

k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania

vo veci. Súčasne ústavný súd 14. februára 2013 vyžiadal od okresného súdu súdny spis

sp. zn. , ktorý mu bol doručený 11. marca 2013.

4. Krajský súd doručil 7. marca 2013 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril

súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti.

Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti v jej prijatej časti, krajský súd najprv

s poukazom na

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) uviedol, že „o situáciu, kedy súd prvého

stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu, a preto nedostatočne zistil skutkový stav [ ], môže ísť iba

vtedy, keď sú splnené obe podmienky súčasne. V prípade akejkoľvek inej vady, než niektorej

z tých, ktoré sú uvedené v taxatívnom výpočte , odvolací súd nie je oprávnený

prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Je potrebné však prihliadnuť aj na situácie, keď taxatívne vymedzené možnosti zrušenia

rozhodnutia súd nie sú aplikovateľné, ale nie sú splnené ani podmienky na potvrdenie

alebo zmenu rozhodnutia. Slovenská republika je právny štát... Ak odvolací súd má zákonnú

možnosť zrušiť prvostupňový rozsudok, z princípov právneho štátu vyplýva možnosť zrušiť

ho aj vtedy, ak sa súd prvého stupňa dopustil takého porušenia zákonnosti, ktoré spočívalo

v porušení základných práv najmä procesného charakteru ( až 48 ) alebo zásad

materiálneho chápania zákonnosti v súdnom konaní (§ 1), hoci konkrétne porušenie

nemožno podradiť pod niektorú z procesných možností upravených v § 221. Takéto

rozhodnutie odvolacieho súdu však musí byť náležite odôvodnené aj so zreteľom na to,

že bez zrušenia prvostupňového rozhodnutia a bez ďalšieho konania pred prvostupňovým

súdom nemožno zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania...“.

K námietke sťažovateľa o tom, že odvolací súd „nevidel príčinnú súvislosť

medzi trestným stíhaním s väzbou a nemožnosťou sa zamestnať vo svojom povolaní...“,

krajský súd uviedol, že v odôvodnení jeho napadnutého uznesenia nič také „nikde nie je

konštatované“. Krajský súd zdôrazňuje, že z jeho uznesenia „nikde nevyplýva, že by bola

zvažovaná nemožnosť sťažovateľa zamestnať sa vo svojom povolaní – výkon bezpečnostnej

služby v nadväznosti na príčinnú súvislosť s trestným stíhaním a väzbou. V rozhodnutí

krajského súdu sa riešila len otázka minimálnej mzdy, ktorú sťažovateľ poberal počas

obdobia zamestnanosti. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol zamestnaný pred začatím

trestného stíhania za minimálnu mzdu, v priebehu trestného stíhania niekoľkokrát bol

zamestnaný rovnako na rôzne obdobia za minimálnu mzdu, nevyplýva z toho, že by mu bola

obmedzená možnosť zamestnať sa za takúto mzdu. Výkon jeho povolania konkrétne – výkon

bezpečnostnej služby – sa v rozhodnutí nerieši, preto nie je zrejmé prečo na túto okolnosť

poukazuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti.“.

K názoru sťažovateľa o svojvôli krajského súdu v názore o rozsahu straty na zárobku

počas trestného stíhania sťažovateľa krajský súd uvádza, že „riadne odôvodnil vo svojom

rozhodnutí, prečo rozsudok okresného súdu nezodpovedá požiadavke preskúmateľnosti

a presvedčivosti, keď na jednej strane vychádza z minimálnej mzdy a druhej strane

v rozhodnutí sa ani len neuvádza výška minimálnej mzdy, od ktorej nárok sťažovateľa

vypočítal“.

K sťažnostnej námietke spočívajúcej v presvedčení sťažovateľa, že krajský súd

nerešpektoval a , keď kritizoval absenciu údajov o výškach

minimálnej mzdy v rozhodnom období v prvostupňovom rozhodnutí, krajský súd uvádza,

že síce «výpočet minimálnej mzdy vyplýva z príslušných právnych predpisov, ale to

neznamená, že rozsudok okresného súdu pokiaľ vychádza z výpočtu s odkazom

na minimálnu mzdu nemusí uviesť, v ktorom období aká bola výška minimálnej mzdy

a v závislosti na to posudzovať nárok žalobcu. Každé rozhodnutie pokiaľ sa týka určitých

výpočtov musí byť preskúmateľné aj v tom rozsahu, ako k týmto výpočtom došlo.

Nepostačuje vziať do úvahy „výpočet žalobcu“ a brať do úvahy takýto výpočet za správny

bez toho, aby reálne nebol preskúmateľný, či je aj matematicky správny. Rozhodnutie

ktoré neodráža priznanie nároku, spôsob určenia jeho výšky a výpočet, nemožno považovať

za preskúmateľné.».

Na námietku sťažovateľa, že krajský súd „arbitrárne konštatoval, že okresný súd

neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, hoci z rozsudku okresného súdu vyplýva opak /viď

poukaz na rozhodnutia ESĽP, rozsudok NS SR a pod./“, krajský súd reagoval zdôraznením

názoru, podľa ktorého «odôvodnenie rozhodnutia a jeho preskúmateľnosť je úzko spojená aj

s právom opačnej strany podrobiť rozhodnutie kritike a možnosti vzniesť námietky

v odvolaní. Avšak v zmysle riadne odvolanie je možné

podať len proti rozhodnutiu, z ktorého vyplývajú závery, voči ktorým možno argumentovať.

Ak rozhodnutie nemá takéto odôvodnenie, účastník v danom prípade žalovaný, je

v obtiažnom postavení, pretože nemôže namietať správnosť rozhodnutia a postup súdu,

keďže nie je evidentný. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na ustanovení ,

teda na úvahe súdu o výške nároku. Aj keď súd rozhoduje na základe svojej úvahy,

odôvodnenie by malo obsahovať uvedenie skutočností, z ktorých súd vychádzal. Len

porovnanie s prípadmi „Paletič a Kučera“ nespĺňa túto požiadavku, pretože nie je

konkrétne. Určenie výšky nárokov neznamená svojvoľné určenie voľnou úvahou.

Pokiaľ prvostupňový súd rozhodoval o odškodnení morálnej ujmy a povesti, rozhodnutie

odôvodnil len s poukazom na tvrdenia navrhovateľa, pričom konštatoval úplne v inej časti

rozhodnutia, že vykonal dôkaz výsluchom svedkov, pričom z odôvodnenia len vyplýva

konštatovanie „svedok... uviedol..“. Pri rozhodovaní o výške nároku vychádzal z ust. § 136

, keď poukázal na rozhodnutie ESĽP Davies c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť

42007/98 z 16.07.2002, v zmysle ktorého citovú úzkosť kvôli svojej povahe nemožno

preukazovať určitým dôkazom. Vychádzal z obdobných prípadov Paletič c. SR a Kučera

c. SR, pričom konštatoval, že trestné stíhanie v týchto prípadoch bolo neporovnateľne

kratšie. Z rozhodnutia, rozsudok ESĽP zo 17. júla 2007 vo veci Kučera c. SR síce vyplýva,

že uplatňoval 954.489 Sk (31.683 Eur) ako náhradu nemajetkovej škody z dôvodu straty

na zárobku, 8 miliónov Sk (265.551 Eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy a 438.960 Sk

za náklady a výdavky, ale ESĽP poukázal na to, že náhradu za stratu na zárobku už pánovi

Kučerovi priznali vnútroštátne súdy. Priznal mu 6.000 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a 300

Eur ako náhradu trov konania. Zvyšok jeho nárokov zamietol. Pokiaľ ide o prípad Paletič

c. SR, taktiež nie je zrejmé, čo okresný súd porovnával, pretože neuviedol žiadny

porovnávací údaj, aby ho uviedol na podporu svojich záverov.».

K poslednej sťažnostnej námietke týkajúcej sa začiatku omeškania žalovanej

ako dlžníka v zodpovednostnom právnom vzťahu krajský súd uviedol, že aj keď

odôvodnenie napadnutého uznesenia „nie je celkom presné, je potrebné poukázať na to,

že sťažovateľ si uplatňoval nárok na náhradu škody podľa ..,

pričom tento zákon náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje, Pokiaľ si sťažovateľ uplatnil

nárok na náhradu škody v zmysle tohto zákona, v tomto rozsahu je možné uvažovať

o prípadnom úroku z omeškania od splatnosti nároku v zmysle § 10 citovaného zákona.

Sťažovateľ sa však žalobou domáhal odškodnenia z dôvodu trestného stíhania vo výške

200.000 Eur podľa článku 5 ods. 5 dohovoru, ako aj priznania nárokov vyplývajúcich

z práv na ochranu osobnosti podľa a nasl. v sume 100.000 Eur z dôvodu

poškodenia povesti a sťaženie uplatnenia v spoločenskom, občianskom a pracovnom

postavení. Nemajetkovej ujmy sa nedomáhal v zmysle , preto v tomto

rozsahu nie je možné uvažovať o úroku z omeškania z uplatneného nároku v rámci podanej

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku (navyše keď citovaný zákon nemajetkovú ujmu

ani neupravuje), teda od splatnosti nároku v zmysle Nakoľko

okresný súd priznal navrhovateľovi sumu 314.680 Eur (náhrada škody ako aj nemajetková

ujma spolu) s úrokom z omeškania, je potrebné rozlišovať medzi omeškaním s majetkovou

ujmou a nárokom na nemajetkovú ujmu, či pri nej nárok na úroky z omeškania vôbec vzniká

a od kedy, keďže nemajetková ujma je uplatnená podľa článku 5 ods. 5 dohovoru

a podľa a nasl. , a nie podľa “.

Krajský súd vo svojom vyjadrení uzatvára, že okresný súd „sa dopustil takého

porušenia zákonnosti, ktoré spočíva v porušení základných práv najmä procesného

charakteru ako aj zásad materiálneho chápania ochrany zákonnosti v súdnom konaní“,

a tak „nezostalo odvolaciemu súdu nič iné, než rozhodnutie okresného súdu zrušiť, nakoľko

jeho rozhodnutie nezodpovedalo požiadavke preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho

rozhodnutia tak, ako to vyžaduje ustanovenie “. Krajský súd navrhuje

ústavnému súdu vysloviť, že označené práva sťažovateľa porušené neboli.

5. Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 7. marca 2013 na zaujatie stanoviska

právnej zástupkyni sťažovateľa. Požiadal i o vyjadrenie k otázke upustenia od ústneho

pojednávania o sťažnosti.

6. Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne doručil ústavnému súdu 25. marca

2013 stanovisko k vyjadreniu krajského súdu. Rekapituluje v ňom stručne dôvody,

ktoré okresný súd viedli k meritórnemu rozhodnutiu o jednotlivých čiastkových nárokoch

uplatnených sťažovateľom, a uvádza, že „krajský súd vo vyjadrení obhajuje postup

odvolacieho senátu, ale spôsobom, ktorý mal byť uvedený v napadnutom zrušujúcom

uznesení, a nie až vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti, v ktorom si tiež prispôsobuje skutkové

a právne okolnosti prípadu. To potvrdzuje opodstatnenosť našej sťažnosti..., ktorej žiadame

vyhovieť, lebo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu malo bezprostredný vplyv

na hmotnoprávne pomery účastníkov, ktoré ešte nie sú vyriešené od r. 1999, čím sa porušilo

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ap.“. Sťažovateľ súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania o jeho sťažnosti.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. Ústavný súd sa vzhľadom na procesno-právne okolnosti posudzovaného prípadu

musel najprv zaoberať rozsahom svojej meritórnej prieskumnej právomoci vo vzťahu

k namietanému uzneseniu krajského súdu. Pravdaže, právomoc bola už predmetom

posudzovania zo strany ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tak,

ako to prikazuje , predsa však ani pri rozhodovaní

vo veci samej nemôže ústavný súd odhliadnuť od skutočnosti, že napadnutým uznesením

krajského súdu nebolo konanie vo veci sťažovateľovej žaloby pred všeobecnými súdmi

právoplatne ukončené.

Ústavný súd už mnohokrát judikoval, že pokiaľ ide o základné práva a slobody,

rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto

ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného

súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

(). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je

a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný

súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už

ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť ().

Po rozhodnutí vo veci sp. zn. ústavný súd mutatis mutandis zastáva

názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala

preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní

rozsudky prvostupňových súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu

nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť

domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej

sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania

nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na tomto svojom názore

zotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov

občianskeho súdneho konania nie je možné na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi

hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých rozhodnutí odvolacieho súdu,

v ktorých tento porušil základné právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru,

a to z toho dôvodu, že v takom prípade odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu

odvolacieho súdu a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený

v konaní nasledujúcom postupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom

odvolacieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením

ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná

základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným súdom, ak by

ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť

prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim

právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou

spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.

Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.

, , ) si pri rozhodovaní o predloženej

sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený krajským súdom

v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľovej

civilnej žalobe záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľa,

ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už

neboli odstrániteľné.

Okrem toho však i samotné napadnuté uznesenie (teda odhliadnuc od jeho

procesného vplyvu na ďalší priebeh konania daného záväznosťou vysloveného právneho

názoru) je spôsobilé byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu, pretože niet

pochýb, že i uznesenie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne

nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného

práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktorým sa prvostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie, musí napríklad dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká naň z čl. 46

ods. 1 , ako aj z dohovoru plynie, jeho enunciát musí mať potrebný

právny základ v ustanoveniach procesného práva, ako aj náležitú oporu v odôvodnení,

a podobne. Nerešpektovanie príkladmo menovaných požiadaviek by pri neskoršom ústavno-

súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov vo veci samej už nebolo

napraviteľné.

2. Sťažnostné námietky prednesené v odôvodnení sťažnosti prevažne smerujú

k nesprávnemu právnemu hodnoteniu veci zo strany krajského súdu. Sťažovateľ v časti IV

bode 3 odôvodnenia svojej sťažnosti namieta, že krajský súd „nevidel príčinnú súvislosť

medzi trestným stíhaním s väzbou a nemožnosťou sa zamestnať vo svojom povolaní“

[v sťažnosti označené ako písm. a)], „svojvoľne uzavrel, že mu okresný súd priznal stratu

na zárobku aj za dobu, keď bol zamestnaný“ [v sťažnosti označené ako písm. b)], kritizuje

tiež, že krajský súd nedostatočne rešpektoval zásadu „iura novit curia“, keď vyžadoval

od okresného súdu, aby v odôvodnení svojho rozsudku presne špecifikoval minimálnu mzdu

v rozhodnom období [v sťažnosti označené ako písm. c)], „arbitrárne konštatoval,

že okresný súd neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy“ [v sťažnosti označené ako písm. d)]

a „svojvoľne vyložil ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zák.“ [v sťažnosti označené ako písm. e)].

2.1 Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o námietky uvedené v bodoch označených

ako písm. a), b) a e), dotýkajú sa bez akýchkoľvek pochybností právneho hodnotenia

vo veci zisteného skutkového stavu. Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom procesnom

štádiu konania pred všeobecnými súdmi (meritórny rozsudok je právoplatne zrušený a vec

je vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie) neprichádza pri rešpektovaní čl. 127 ods. 1

zasahovanie do nesúladu panujúceho medzi okresným súdom a krajským súdom

v otázke právneho hodnotenia ustálených skutkových okolností prostredníctvom ústavno-

súdneho prieskumu do úvahy.

Krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil pre okresný súd záväzný právny názor

( ). Aj v prípade, ak by po právoplatnom ukončení konania pred všeobecnými

súdmi vo veci samej ústavný súd pri meritórnom prerokovaní neskôr podanej sťažnosti

podľa dospel k záveru, že niektorý z právnych názorov formulovaných

v napadnutom uznesení krajského súdu a rešpektovaných v ďalších fázach konania

okresným súdom a neskôr pri rozhodovaní o odvolaní aj krajským súdom nespĺňa

požiadavky plynúce pre sťažovateľa zo základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1

, nevylučuje to kladné rozhodnutie o takej neskôr podanej sťažnosti.

Ústavný súd totiž nie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným

v jeho zrušujúcom uznesení, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie okresnému súdu.

Súčasne, ak by sa obrana všeobecných súdov v konaní o neskôr podanej sťažnosti

sťažovateľa odvíjala od poukazu na povinnosť prvostupňového súdu rešpektovať

vyslovený, hoci ústavne nesúladný právny názor súdu odvolacieho, nebráni to ústavnému

súdu vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa. Pre odvolací súd totiž nevyplýva

z jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší

záväzný právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru

ústavného súdu vysloveného v konaní podľa ) zmeniť. Potvrdzuje to

aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými

predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí

také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor

nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007 vo veci

sp. zn. ). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája

2007 vo veci sp. zn. uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého

stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju

považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti

sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom... Opodstatneným dôvodom odlišného

právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou

najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavnému súdu jeho postavenie ochrancu ústavnosti

oddeleného od sústavy všeobecného súdnictva neumožňuje skúmať námietky sťažovateľa

formulované v sťažnosti v bodoch označených ako písm. a), b, a e) v štádiu po vrátení veci

krajským súdom okresnému súdu na ďalšie konanie. Tieto námietky sa totiž koncentrujú

výlučne na problém právneho posúdenia dosiaľ právoplatne nerozhodnutej veci

prerokovávanej pred okresným súdom a krajským súdom, pričom systém odvolania ako

opravného prostriedku v civilnom sporovom konaní nekladie ústavnému súdu žiadne

prekážky pre meritórny prieskum predmetných námietok po právoplatnom ukončení

konania o sťažovateľovej žalobe v rámci konania o neskôr podanej sťažnosti.

2.2 V bodoch označených ako písm. c) a d) sťažovateľ formuluje námietky, ktoré sa

svojou podstatou orientujú na problém posúdenia dostatočnosti odôvodnenia

prvostupňového rozsudku. Kým sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd svoj meritórny

rozsudok odôvodnil v súlade s , krajský súd zastáva opačný názor.

V predostretých námietkach nachádzajú podľa názoru ústavného súdu spoločného

menovateľa dva zorné uhly pohľadu. Ide o nepopierateľné oprávnenie odvolacieho súdu

zhodnotiť dostatočnosť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, s ktorým však súčasne

koreluje povinnosť odvolacieho súdu vysvetliť svoje prípadné výhrady ku kvalite

odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Myšlienková línia uvažovania ústavného súdu

takto ústi do požiadavky, aby v potrebnej kvalite bola odôvodnená aj kritika odvolacieho

súdu na adresu kvality odôvodnenia súdu prvého stupňa. V podstate ide o lapidárnu úlohu,

aby aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým sa prvostupňové meritórne

rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, spĺňalo

požiadavky plynúce na jeho kvalitu z či z dohovoru.

Odôvodnenosť vyslovenej požiadavky podčiarkuje okrem iného i samotná zásada viazanosti

prvostupňového súdu právnym názorom súdu odvolacieho. Ak je totiž súd prvého stupňa

povinný rešpektovať v ďalšom konaní právny názor odvolacieho súdu o nedostatočnosti

svojho skoršieho meritórneho rozhodnutia, potom je odôvodnené od odvolacieho súdu

očakávať náležité sformulovanie dostatočne konkrétnych inštrukcií o potrebe nedostatočné

odôvodnenie na prvom stupni doplniť, vysvetliť či bližšie konkretizovať.

I stabilizovaná judikatúra súdov zastáva názor, podľa ktorého ak má byť súd prvého

stupňa skutočne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, musí odvolací súd

v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia zreteľne uviesť, z akého právneho názoru

vychádzal. Z právneho názoru odvolacieho súdu musí byť súdu prvého stupňa zrejmé,

v čom spočíva naplnenie zrušovacích dôvodov..., hlavne v čom spočívajú nedostatky

dokazovania, skutkových zistení a skutkových záverov alebo prečo bolo právne posúdenie

veci chybné. Súd prvého stupňa je viazaný len takým právnym názorom, ktorý bol

skutočným základom zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu (rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky z 3. októbra 2011 vo veci sp. zn. ).

Uvedené právne názory plne zodpovedajú všeobecnejšie formulovanej požiadavke

vytrvalo presadzovanej ústavným súdom, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157

ods. 2 , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,

stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy

oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi

zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

V bode označenom ako písm. c) v časti IV bode 3 odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ

kritizuje názor krajského súdu, podľa ktorého „okresný súd prevzal výpočet žalobcu, ktorý

vyčíslil stratu na zárobku od roku 1999 do roku 2008, v ktorom období nebol zamestnaný

a vznikol mu tak ušlý zisk, pričom v dôvodoch rozhodnutia neuvádza ani výšku minimálnej

mzdy, neuvádza, na základe akých dôkazov, prečo uznal uplatnený nárok za dôvodný, čo ho

viedlo k takému postupu“.

Okresný súd k predmetnej otázke na podklade vykonaného dokazovania (listinné

dôkazy, výpovede svedkov) uviedol, že ak sa sťažovateľ „v priebehu svojho trestného

stíhania nemohol zamestnať a dosahovať tak aspoň minimálnu mzdu, bolo to v dôsledku

vznesenia obvinenia, väzby a vykonaného trestu, pričom je potrebné dodať, že pomer

príčinných súvislostí medzi týmito skutočnosťami a tým, že žalobca nepracoval nemožno

stanoviť. Súd diskrečne uvážil, že žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu za stratu

na zárobku je dôvodný a zahŕňa v sebe ušlý zisk, ktorý by inak, ak žalobca by nebol trestne

stíhaný, nevznikol. Navrhovateľ do začatia trestného stíhania poberal minimálnu mzdu,

po výkone trestu žil v neistote či sa mu niekedy podarí nájsť prácu, nemohol si nájsť

stabilnú prácu ani za minimálnu mzdu. Žalobcovi z tohto dôvodu nedošlo k rozmnoženiu

majetkových hodnôt, dokonca z dôvodu trestného stíhania, väzby a nepodmienečného

odsúdenia sa mu tak znížil majetok. Ak teda žalobca vyčíslil za mesiace od roku 1999

do roku 2008, v ktorých nebol zamestnaný, ušlý zisk vo výške minimálnej mzdy v celkovej

sume 14 157 Eur, súd... sa s takýmto určením ušlého zisku stotožňuje a žalobe v tejto časti

vyhovel.“.

Podľa názoru ústavného súdu kritika citovaných dôvodov predostretých okresným

súdom nie je krajským súdom dostatočne odôvodnená. Ústavný súd v žiadnom prípade

neupiera krajskému súdu právo vyhodnotiť ako nedostatočné odôvodnenie, ktoré sa

účastníkovi konania môže javiť ako postačujúce. No ak okresný súd hoci stručne,

ale dostatočne zrozumiteľne vysvetlil, že skutkové okolnosti kauzy neumožňujú exaktne

stanoviť mieru kauzality medzi faktom trestného stíhania sťažovateľa (mimo období väzby

a výkonu trestu odňatia slobody) a jeho neschopnosťou zamestnať sa, a preto bolo potrebné

rozhodnúť na podklade diskrécie, potom odvolací súd má plné právo označiť takýto dôvod

za nedostatočný, no súčasne musí s potrebnou mierou konkrétnosti uviesť druhovo

vymedzené argumenty, ktoré má okresný súd pri opätovnom koncipovaní odôvodnenia

svojho meritórneho rozhodnutia doplniť. Pri citovanej podobe odôvodnenia rozsudku

okresného súdu určite neobstojí kritika krajského súdu založená iba na všeobecne ladenom

konštatovaní, že okresný súd mal uviesť „na základe akých dôkazov, prečo uznal uplatnený

nárok za dôvodný, čo ho viedlo k takému postupu“. Takto formulovaný záväzný právny

názor je pre okresný súd objektívne len ťažko rešpektovateľný a ani sťažovateľ ako účastník

konania z neho nemôže zistiť konkrétne dôvody, pre ktoré bolo potrebné rozsudok

okresného súdu zrušiť.

Pokiaľ ide o námietku v bode označenom ako písm. d) v časti IV bode 3

odôvodnenia sťažnosti týkajúcu sa kvality odôvodnenia prvostupňového rozsudku v otázke

priznanej nemajetkovej ujmy, okresný súd k pôvodným dôvodom doplnil odkazy

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; s. 6 rozsudku)

a súčasne zdôraznil, že „výpovede svedkov preukazujú, že došlo k narušeniu jeho dobrej

povesti a občianskej cti a opovrhnutiu zo strany jeho okolia, narušeniu kontaktov

a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života došlo stratou dôvery

blízkych osôb k osobe žalobcu k narušeniu ich vzájomných vzťahov. Súd vychádzal z týchto

okolností a z ust. , podľa ktorého ak možno výšku nárokov zistiť len

s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

Potom súd mal za to, že požadovaných 200 000 Eur za morálnu ujmu za psychické a fyzické

utrpenie a strádanie počas trestného stíhania... je primerané. Za poškodenie povesti

a sťaženie spoločenského uplatnenia... je podľa úvahy súdu primeraným odškodnením suma

100 000 Eur... súd pri určovaní výšky odškodnenia pri vzniku nemajetkovej ujmy zvažoval

osobitosti a jedinečnosť dôsledkov, ktoré vznikli žalobcovi v priebehu a v súvislosti

s nezákonným trestným stíhaním. Súd pri zvažovaní náhrady nemajetkovej ujmy sa

oboznámil s podobnými prípadmi ako Paletič c. SR, sťažnosť č. 39359/98 z 22. 06. 2004

alebo Kučera c. SR, sťažnosť č. 48666/99 zo 17. 07. 2007... Súd komparáciou zistil, že

v týchto prípadoch trestné stíhanie bolo neporovnateľne kratšie. S ohľadom na špecifickosť

okolností a dôsledkov vyššie spomínaných súd uvážil, že suma 300 000 Eur je v danom

prípade primeraným zadosťučinením“.

Ak takto formulované dôvody krajský súd podrobil kritike odôvodnenej iba

konštatovaním, že „rozhodnutie o odškodnení morálnej ujmy za psychické a fyzické

utrpenie, strádanie od začiatku trestného stíhania do jeho ukončenia v sume 200.000 eur

a poškodenie povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom, občianskom,

pracovnom postavení v sume 100.000 eur... okresný súd náležite neodôvodnil“, potom

ústavnému súdu neostáva iné, než vysloviť nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu v tejto časti. Krajský súd vôbec nekonkretizoval, v čom je

odôvodnenie okresného súdu nenáležité, a tým ani nepodal sťažovateľovi ako účastníkovi

konania potrebné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré meritórny rozsudok okresného súdu zrušil

a vrátil vec na ďalšie konanie. Opätovne pritom ústavný súd zdôrazňuje, že vôbec

nespochybňuje právo krajského súdu vyhodnotiť aj citované dôvody okresného súdu

ako nepostačujúce, takýto záver však je povinný i krajský súd patrične zdôvodniť.

Ústavný súd vo väzbe na odôvodnenie rozsudku okresného súdu v otázke priznanej

nemajetkovej ujmy pravdaže neopomína výhrady krajského súdu vyjadrené v prvom

zrušujúcom uznesení č. k. -127 z 20. júna 2010. V ňom krajský súd

okresnému súdu vytkol predovšetkým absenciu odôvodnenia primeranosti priznanej

nemajetkovej ujmy a zdôraznil potrebu ustálenia jej sumy na podklade komparácie s inými

obdobnými prípadmi (hlavne v judikatúre ESĽP). Okresný súd však túto požiadavku

krajského súdu zjavne rešpektoval, keď v poradí druhom meritórnom rozsudku, ako už bolo

citované, vo vyžadovanom ohľade svoje odôvodnenie doplnil. Ak ani doplnenie okresného

súdu podľa názoru krajského súdu nepostačovalo, potom bolo povinnosťou krajského súdu

v napadnutom zrušujúcom uznesení uviesť, aké ďalšie argumenty má okresný súd

pri opätovnom rozhodovaní do odôvodnenia svojho rozsudku pojať a náležite ich vysvetliť.

Strohé konštatovanie krajského súdu, že okresný súd svoje rozhodnutie v predmetnej časti

„náležite neodôvodnil“, je však v tomto smere úplne nepostačujúce.

Je paradoxné (a na to poukázal i sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu

krajského súdu), že krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému

súdu 7. marca 2013 svoju obranu založil v podstate na dopĺňaní dôvodov,

pre ktoré podľa jeho názoru nebol zrušený rozsudok okresného súdu v časti odôvodnenia

priznanej nemajetkovej ujmy postačujúci. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje

s názorom sťažovateľa, že „krajský súd vo vyjadrení obhajuje postup odvolacieho senátu,

ale spôsobom, ktorý mal byť uvedený v napadnutom zrušujúcom uznesení, a nie

až vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti...“.

Súhrnne tak ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého zrušujúceho

uznesenia krajského súdu č. k. -185 z 20. decembra 2011 nespĺňa požiadavky

plynúce na kvalitu odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov zo základného práva

na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedená kritika ústavného súdu

sa týka časti odôvodnenia, v ktorej krajský súd vytýka okresnému súdu nedostatočné

odôvodnenie meritórneho rozsudku v otázke ustálenia požadovaného ušlého zisku

spočívajúceho v strate na zárobku počas trestného stíhania sťažovateľa, ako aj časti,

v ktorej krajský súd konštatoval nedostatočné odôvodnenie meritórneho rozsudku

pri priznávaní nemajetkovej ujmy sťažovateľovi. V relácii na zistenú kvalitu odôvodnenia

meritórneho rozsudku okresného súdu, ktorý krajský súd napadnutým uznesením zrušil,

ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje výhrady

voči odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia, nie sú dostatočne konkrétne

a sťažovateľovi ako účastníkovi konania nedávajú odpoveď na otázku, prečo bolo zo strany

krajského súdu potrebné rozhodnúť opätovným zrušením meritórneho rozsudku a vrátením

veci na ďalšie konanie.

Aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento zrušuje preskúmavané rozhodnutie

súdu prvého stupňa vo veci samej, musí v odôvodnení spĺňať požiadavky kvality dané

základným právom účastníka konania na súdnu ochranu i jeho právom na spravodlivé súdne

konanie. Odvolaciemu súdu nemožno uprieť právo na vlastnú predstavu o podobe

odôvodnenia rozhodnutia v merite, avšak miera potrebnej konkrétnosti odôvodnenia

zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu nie je determinovaná len konkrétnosťou

odvolacích dôvodov, ale aj konkrétnosťou kritizovaného odôvodnenia zrušovaného

prvostupňového rozhodnutia vo veci samej. Inými slovami, zistenej konkrétnosti

a detailnosti odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozsudku musí zodpovedať náležitá

konkrétnosť a detailnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento pristúpi k zrušeniu

rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej. V opačnom prípade totiž odôvodnenie

zrušujúceho rozhodnutia nedáva účastníkovi konania dostatočnú odpoveď na otázku priamo

súvisiacu s poskytovanou súdnou ochranou, a to je otázka, prečo odvolací súd rozhodnutie

súdu prvého stupňa vo veci samej zrušil, vrátil mu vec na ďalšie konanie, a tým oddialil

nastolenie právnej istoty o riešení sporu tvoriaceho predmet konania pred všeobecnými

súdmi.

Keďže krajský súd v napadnutom zrušujúcom uznesení z uvedených dôvodov

formulované požiadavky nerešpektoval, bolo potrebné vysloviť porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku

tohto nálezu).

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predniesol i námietku, ktorá sa týka procesnej

stránky spôsobu rozhodnutia zvoleného krajským súdom. Sťažovateľ zdôrazňuje apelačný

charakter odvolania ako riadneho opravného prostriedku podľa Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý „umožňuje preskúmať rozhodnutie okresného súdu po stránke skutkovej

i právnej a meritórne rozhodnúť. Preto zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolacím

súdom by malo byť len výnimočným rozhodnutím; ak mal za to, že okresný súd vec

nesprávne právne posúdil, bolo povinnosťou krajského súdu napadnuté rozhodnutie

zmeniť...“.

Ústavný súd nespochybňuje, že voľba spôsobu rozhodnutia o odvolaní nemôže byť

vecou voľnej úvahy odvolacieho súdu, čo vyžaduje koncept právnej regulácie zakotvený

v – , ktorý prostredníctvom už judikovanej požiadavky na súlad postupu

všeobecného súdu s ustanoveniami procesného práva otvára cestu aj do sféry základného

práva na súdnu ochranu. Ak totiž všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie (napr. ).

Krajský súd svoje napadnuté uznesenie založil na dôvode podľa § 221 ods. 1 písm. h)

. Ústavný súd už vo vzťahu k predmetnému ustanoveniu uviedol, že dôvodom

na zrušenie rozhodnutia podľa tohto ustanovenia je kumulatívne splnenie dvoch podmienok.

Prvou podmienkou je nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce iba v tom, že súd

prvého stupňa nepoužil správnu právnu normu. Druhou podmienkou je nedostatočné

zistenie skutkového stavu ().

Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade už konštatovaná

nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu neumožňuje dospieť

k jednoznačnému, a tým aj zodpovednému záveru o tom, či krajský súd mal rešpektujúc

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu postupovať podľa (zmeniť

prvostupňový rozsudok) alebo podľa . Práve nedostatočnosť

odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia je príčinou, ktorá bráni ústavnému súdu overiť,

či s ohľadom na právne názory krajského súdu boli splnené podmienky na zmenu

prvostupňového rozhodnutia okresného súdu vo veci samej, alebo či boli splnené dve

kumulatívne podmienky na zrušenie prvostupňového rozhodnutia podľa § 221 ods. 1

písm. h) .

Až po náležitom odôvodnení odvolacieho rozhodnutia krajského súdu,

z ktorého budú bez akýchkoľvek pochybností identifikovateľné dostatočne konkrétne

dôvody, pre ktoré je podľa názoru krajského súdu meritórne rozhodnutie okresného súdu

nedostatočne odôvodnené, bude možné ustáliť aplikovateľnosť alebo

ods. 1 písm. h) . Predmetnú námietku sťažovateľa preto ústavný súd považuje

za predčasnú.

Ústavný súd si na podklade formulovaných záverov uvedomuje aj riziko ďalšieho

predĺženia konania o sťažovateľovej žalobe o náhradu škody, ktoré v konečnom dôsledku

môže viesť k podaniu ďalšej sťažnosti, je však povinný rešpektovať svoju ústavne

zakotvenú oddelenosť od sústavy všeobecného súdnictva, ktorá je bytostne spätá

s princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. , ,

) ústavného súdu pri uplatňovaní svojej právomoci.

4. Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol ústavnému súdu taktiež vyslovenie

porušenia jeho práva na účinný prostriedok nápravy práv zaručených čl. 13 dohovoru,

pričom tento návrh bližšie neodôvodnil.

Ústavný súd je toho názoru, že v okolnostiach prerokovávanej veci nemožno návrhu

sťažovateľa v predmetnej časti vyhovieť. Už vo veci Airey proti Írsku (rozsudok

z 9. októbra 1979 o sťažnosti č. 6289/73, bod 35) ESĽP naznačil, že v závislosti

od posudzovaného prípadu možno vnímať požiadavky plynúce z čl. 13 dohovoru ako menej

striktné v porovnaní s požiadavkami danými právom na spravodlivé súdne konanie

zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, požiadavky dané právom zaručeným čl. 13

dohovoru môžu byť absorbované aplikačným rozsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru. Teda

ak právo zaručené dohovorom a uplatnené jednotlivcom pred súdom predstavuje

„občianske“ právo uznané vnútroštátnym právom, potom ochranu poskytovanú čl. 6 ods. 1

treba považovať za efektívnu (napríklad rozsudok ESĽP o sťažnostiach č. 7151/75

a č. 7152/75 z 23. septembra 1982 vo veci Sporrong a Lönnroth proti Švédsku, bod 88).

Za takýchto okolností záruky poskytnuté čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňajúce celú šírku

súdneho konania sú prísnejšie a prekrývajú požiadavky podľa čl. 13 dohovoru (rozsudok

ESĽP o sťažnosti č. 26737/95 z 19. decembra 1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre

proti Španielsku, bod 41).

Právo na náhradu škody spadá pod aplikačný rozsah pojmu „občianske právo“

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a je uznané vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej

republiky. Potom je bez právneho významu preskúmavať napadnuté uznesenie krajského

súdu zo zorného uhla menej prísnych požiadaviek čl. 13 dohovoru (obdobne rozsudok

ESĽP o sťažnosti č. 30210/96 z 26. októbra 2000 vo veci Kudła proti Poľsku, bod 146), a to

vzhľadom na to, že predmetné uznesenie krajského súdu bolo podrobené testu súladu s čl. 6

ods. 1 dohovoru a na podklade zisteného nesúladu s požiadavkami plynúcimi z práva

na spravodlivé súdne konanie bolo aj zrušené. V tejto časti preto ústavný súd sťažnosti

sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie

právomoci podľa .

Pokiaľ však ide o rozsah vlastnej zrušovacej právomoci, ústavný súd neprehliadol,

že napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje vo výrokovej časti dva enunciáty.

Sťažovateľove námietky (aj keď sa to v petite sťažnosti neprejavilo) atakovali iba prvý

výrok uznesenia krajského súdu. Druhým výrokom totiž krajský súd zrušil

rozsudok okresného súdu „v časti o zaplatenie 3.828 eur so 6 % úrokom z omeškania

od 11.05.2009 do zaplatenia“, a to s ohľadom na skutočnosť, že okresný súd rozsudkom

č. k. -164 z 1. decembra 2010, ktorý bol v poradí druhým rozsudkom vo veci

samej, už druhýkrát zastavil konanie v konkretizovanej časti, a teda rozhodol druhýkrát o tej

istej veci (prvýkrát o tejto časti konania okresný súd rozhodol samostatným výrokom

rozsudku č. k. -106 z 10. februára 2010, ktorý nebol dotknutý prvým

zrušujúcim uznesením krajského súdu, a tak nadobudol právoplatnosť). V tomto výroku

napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo v konaní o sťažnosti sťažovateľa nijako sporné

a ani ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu nezistil žiadne skutočnosti,

ktoré by ho akokoľvek ústavne spochybňovali. Ústavný súd preto svoju právomoc

podľa vztiahol len na výrok napadnutého odvolacieho uznesenia,

ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu „vo výroku, ktorým žalovanú zaviazal

zaplatiť žalobcovi sumu 314.680 eur so 6 % ročným úrokom z omeškania od 11.05.2009

do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo výroku, ktorým vo zvyšku

návrh žalobcu zamietol“. Súčasne bolo potrebné, aby ústavný súd krajskému súdu vrátil vec

podľa na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Pri opätovnom rozhodovaní o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu vo veci

samej za podmienky, že nedôjde k zmene jeho postoja k dôvodnosti odvolacích námietok,

bude úlohou krajského súdu formulovať dostatočne konkrétne a detailné výhrady ku kvalite

odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozhodnutia, a to v otázke posúdenia dôvodnosti

sťažovateľom uplatneného nároku v časti týkajúcej sa ušlého zisku spočívajúceho v strate

na zárobku, ako aj v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním

sťažovateľa. Krajský súd bude pritom povinný brať dôsledne na zreteľ existujúcu podobu

odôvodnenia prvostupňového rozsudku tak, aby jeho prípadné výhrady k tomuto

odôvodneniu dávali okresnému súdu dostatočne konkrétne inštrukcie pre ďalší postup

pri prerokovávaní sťažovateľovej kauzy. Súčasne bude krajský súd povinný dôsledne dbať

na to, aby z odôvodnenia jeho rozhodnutia o podaných odvolaniach zreteľne vyplývali

dôvody subsumovateľné bez akýchkoľvek pochybností pod niektorú z procesnoprávnych

noriem ( – ) zakotvujúcich spôsoby rozhodnutia odvolacieho súdu.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa

garantovaného mu , ako aj jeho práva zaručeného dohovoru,

zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si

uplatnil v sume 10 000 €.

Sťažovateľ svoju žiadosť zdôvodnil tvrdením, že „už vyše 3 rokov neúspešne bojuje

za odškodnenie najzávažnejšieho zásahu do svojich základných práv a slobôd orgánmi

verejnej moci od r. 1999...“.

Z citovaného vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,

ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam,

kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne

a zákonne upraveným spôsobom (napr. , , ). V tejto

súvislosti už ústavný súd konštatoval, že priznanie finančného zadosťučinenia prichádza

do úvahy iba vtedy, ak vyslovením porušenia práva a prípadnými ďalšími výrokmi

(napr. zrušením rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie) nedôjde k plnej náprave

protiprávneho stavu ().

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie účinne poskytnutá tým, že ústavný súd

konštatoval ich porušenie, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec

na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho názoru. Ústavný súd vo väzbe

na sťažovateľovo zdôvodnenie neopomenul ani fakt, že konanie o jeho „odškodnení“ nie je

právoplatne ukončené, a pre krajský súd záväzný právny názor vyslovený v tomto náleze sa

v podstate meritom sťažovateľovej veci (jej právnym posúdením) nezaoberá.

Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie finančného

zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie

stanoviska k vyjadreniu krajského súdu), pričom požaduje aj zvýšenie náhrady trov konania

o daň z pridanej hodnoty. Súhrnne teda požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v sume

489,05 €.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval

za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

poskytnutej jeho právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 25. marca

2013 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedol žiadne nové

skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný

úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2012. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 763 €

pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,16 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,63 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 254,32 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,63 €, čo predstavuje 15,26 €. Ústavný

súd sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (bod 3 výroku

tohto nálezu), pričom krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s ).

Priznanú náhradu trov konania ústavný súd nezvýšil o uplatnenú daň z pridanej

hodnoty, pretože sťažovateľ ani jeho právna zástupkyňa hodnoverným dokladom

nepreukázali, že v čase poskytovania relevantných právnych služieb bola právna zástupkyňa

sťažovateľa platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013