Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 152/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť S., s. r. o., právne zastúpenej advokátom

JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu,

slobodné prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií a základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 a v spojení s Slovenskej

republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a

takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo S., s. r. o., na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií, ako

aj základné právo na súdnu ochranu podľa a 4 a Slovenskej

republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -320 z 5. apríla 2007

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. S., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 248,71 €

(slovom dvestoštyridsaťosem eur a sedemdesiatjeden centov), ktorú j e Krajský

súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A.

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti S., s. r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -16 z 2. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť S., s. r. o.,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na slobodu

prejavu a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1

v spojení s (ďalej len „“) v konaní

vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

2. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd potvrdením rozsudku

Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“), ktorý v konaní na ochranu osobnosti

rozhodol, že sťažovateľ ako vydavateľ časopisu uverejnením článku, ktorý obsahoval tri

difamujúce výroky, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a tak

porušil slobodu prejavu sťažovateľa.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žalobného návrhu sudcu Okresného súdu

Žilina–JUDr. P. P. (ďalej aj „žalobca“) na ochranu osobnosti bol sťažovateľ ako žalovaný

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 13. apríla 2005 zaviazaný zverejniť

ospravedlnenie a zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 250 000 Sk, ako aj

náhradu trov konania. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k.

-320 z 5. apríla 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Rozsudok

krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 18. júla 2007

a právoplatnosť nadobudol 19. júla 2007.

4. V záujme prehľadnej argumentačnej skladby a výstavby rozhodnutia ústavný súd

uvádza najprv v plnom znení relevantný článok s kurzívou vyznačenými výrokmi, ktoré boli

všeobecnými súdmi uznané ako difamačné. Ďalej sú uvedené relevantné časti rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu a napokon nasleduje argumentácia sťažovateľa z ústavnej

sťažnosti a písomné stanoviská zaujaté v priebehu tohto konania.

5. Článok Slovensko sa súdi, autor M. L., P. č. 37 z 15. septembra 2003, s. 122,

rubrika Slovo vydavateľa:

«V poslednom období sa na Slovensku stalo medzi politikmi a verejnými činiteľmi

akousi módou všetko žalovať. Keď P. R. vyhlásil, že niekdajší šéf D. F. M. sponzoroval K.,

okamžitou reakciou bolo vyhlásenie, že za poškodenie dobrej povesti bude od neho K.

požadovať desať miliónov korún. Nie je to však zďaleka jediný prípad. Naše súdy sú

zavalené stovkami rôznych žalôb na ochranu osobnosti, v ktorých sa politici a iní ústavní

činitelia domáhajú stoviek miliónov korún. Nežalujú sa iba navzájom medzi sebou, ale

peniaze požadujú aj od médií.

Nedávno niekdajší predseda N. Š. H. vyhlásil, že žiada súdnou cestou od istého

vydavateľstva desať miliónov korún, pretože poškodilo jeho dobré meno, keď o ňom

napísalo sériu kritických článkov. Žaloby sa stali najnovším slovenským hitom a pre

niektorých aj nádejným biznisom, ako si výrazne zlepšiť svoju finančnú situáciu. Napíšete

o zlodejovi, že je zlodej, a on vás zažaluje. Píšete o skorumpovanom politikovi a dočkáte sa

žaloby. Prinesiete informáciu o amorálnom správaní toho, kto by mal byť vzorom, a čelíte

žalobe.

Samozrejme, každý, kto sa cíti ukrivdený niečími výrokmi na svoju adresu, má právo

požadovať morálnu satisfakciu. Teda ospravedlnenie, a ak toto nepostačuje, aj primeranú

náhradu v peniazoch. Aj v krajinách Európskej únie platia podobné pravidlá, no v prípade

politikov a inak verejne činných osobností je vysúdenie peňazí skôr výnimočné. A ak, tak

zväčša ide o symbolických pár eur. U nás sa však hrá o milióny. Napríklad... P. P. vysúdil

od jedného vydavateľstva trinásť miliónov korún za článok, ktorý podľa rozhodnutia

prvostupňového súdu bol vážnym zásahom do jeho dobrej povesti. A to až takým vážnym, že

sa ho rozhodol oceniť touto horibilnou sumou. Takou, ktorú by bežný občan tohto štátu

našetril takmer za sto rokov, a aj to iba v prípade, že by zo svojej výplaty neminul ani jedinú

korunu. Toto rozhodnutie pán P. komentoval slovami, že sa začína cítiť ako v právnom

štáte.

Potom sa treba spýtať, ako sa majú asi cítiť napríklad tí, čo boli v časoch socializmu

politickými väzňami. Človek, ktorý hnil osem rokov v uránových baniach v Jáchymove

v neľudských podmienkach, dostal od štátu odškodné osemdesiattisíc korún. Za osem rokov

zničeného života, za to, že má do smrti podlomené zdravie a v čase, keď bol nespravodlivo

väznený, rozpadla sa mu celá rodina. Alebo ďalší prípad - keď opitý vodič zabije vaše

dieťa, možno vám súd veľkodušne priklepne odškodné. Ak máte veľké šťastie, možno

dostanete aj stotisíc korún. Za to, že každý deň pozeráte na hrob svojho dieťaťa, ktoré

zomrelo iba preto, že ktosi sa ožral a sadol si za volant (ďalej len „výrok 1“).

Len tak, mimochodom, už spomínaný sudca vysúdil podľa prvostupňového

rozhodnutia okresného súdu aj päť miliónov korún. Tentoraz za to, že ho bývalý minister

spravodlivosti odvolal z funkcie predsedu okresného súdu, pretože vraj nedokázal

dostatočne preukázať pôvod svojho majetku (ďalej len „výrok 2“). Tu vôbec nejde

o polemiku či bola alebo nebola poškodená niečia dobrá povesť. Skôr sa treba zamyslieť, či

sú horibilné sumy, ktoré v poslednom čase začínajú požadovať verejne činní ľudia, naozaj

primerané. Ak niekomu skutočne ktosi poškodí dobrú povesť, je pochopiteľné, že najlepšie

mu ju môže, ak nie úplne, tak aspoň čiastočne, napraviť verejné ospravedlnenie a uvedenie

faktov na pravú mieru. Ako ju však dokážu vyliečiť milióny korún? Ak bude poškodený

bývať v novom obrovskom dome a voziť sa v novej limuzíne za vysúdené peniaze, vari mu to

napraví vo verejnosti pošramotenú povesť? Niektorí sudcovia sú presvedčení, že vysoká

suma je aj výstrahou pre médiá, aby si v budúcnosti dávali pozor na to, čo píšu. To však

znamená, že vôbec nechápu, že nemajetková ujma nie je trestom, ale satisfakciou. Na to,

aby mohli trestať, má náš právny poriadok iné nástroje, napríklad trestný čin ohovárania.

Ten však poškodení takmer vôbec nevyužívajú, pretože z toho nemôžu vytĺcť žiadne peniaze.

Výška nemajetkovej ujmy je úplne v kompetencii sudcu. Ak si myslí, že je to desať

symbolických korún, je to len a len jeho vec. Ak však dospeje k rozhodnutiu, že dosahuje

päťsto miliónov korún, opäť je to len na jeho rozhodnutí. Nikto mu nemôže povedať ani

slovo. Takýto nadmieru gumený výklad však má svoje mimoriadne nebezpečné úskalia.

Jednak môže byť veľmi vážnym zdrojom korupcie ak sa poškodený napríklad dohodne so

sudcom, že polovica z vysúdenej sumy bude jeho. A jednak práve príliš vysoké vysúdené

čiastky sú príčinou, že súdy sú doslova zavalené neraz aj neopodstatnenými podaniami,

pretože vysúdiť desať či pätnásť miliónov je naozaj veľmi ľahký spôsob, ako prísť

k obrovským peniazom (ďalej len „výrok 3“).

Čo je však ešte vážnejšie, niekoľko sudcov by za pár mesiacov mohlo na Slovensku

dokázať to, čo sa nepodarilo ani tým najväčším neprajníkom slobody tlače–úplne

ekonomicky zlikvidovať nezávislé médiá. Stačí niekoľko prehratých sporov a v našej

republike neostane po nezávislých médiách ani stopa. A ak nejaké zostanú, budú sa báť

napísať čokoľvek kritické, aby nedopadli rovnako.

Zatiaľ zrejme jedine sudcovia môžu trochu umravniť ľudí, ktorí sa hrajú na

ukrivdené americké filmové hviezdy a požadujú od médií nehorázne odškodné. Neraz im

vôbec nejde o nejakú morálnu satisfakciu, ale len a len o peniaze. A tak žalujú všetko, čo sa

žalovať čo i len trochu dá. Veď stačí, keď vyhrajú aspoň jeden spor a do smrti majú

vystarané.»

6. Vo vzťahu k výroku 1 okresný súd rozhodol, že „spojenie občianskoprávnej veci

JUDr. P. P. s príkladmi o politických väzňoch hnijúcich v uránových baniach v Jáchymove

v neľudských podmienkach a s opitým vodičom, ktorý zabije dieťa, je hrubým zásahom do

práva na ochranu osobnosti JUDr. P. P. a za tento zásah sa vydavateľ týždenníka P.,

S., s. r. o., JUDr. P. P. ospravedlňuje“.

7. Vo vzťahu k výroku 2 okresný súd rozhodol, že tvrdenie v tomto výroku je

nepravdivé a „uverejnenie nepravdivých informácií je hrubým zásahom do práva na

ochranu osobnosti JUDr. P. P. a za tento hrubý zásah sa vydavateľ týždenníka P., S., s. r. o.

ospravedlňuje“.

8. Vo vzťahu k výroku 3 okresný súd rozhodol, že „spojenie občianskoprávnej veci

JUDr. P. P. s príkladom o korupcii v súdnictve v súvislosti s priznávaním výšky

nemajetkovej ujmy je hrubým zásahom do práva na ochranu osobnosti JUDr. P. P. a za

tento zásah sa vydavateľ P., S., s. r. o. JUDr. P. P. ospravedlňuje“.

9. Relevantné časti rozsudku okresného súdu č. k. -249 z 5. apríla 2007:

Okresný súd v rozsudku uviedol, že zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej

vážnosť v spoločnosti v značnej miere nemusí exaktne vôbec nastať, aby bolo úspešne

uplatnené právo na ochranu osobnosti, ale bude k nemu postačovať, ak zásah bol objektívne

spôsobilý znížiť dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti v značnej miere.

Predmetný článok v častiach citovaných vo výroku rozsudku nesporne zasiahol do

práva občianskej cti žalobcu. Žalobca pôsobiaci vo funkcii sudcu Okresného súdu Ž.,

ktorého autor článku menom uviedol do kontextu článku, bol postavený do pozície človeka,

ktorý cestou súdnych sporov „vysúdil“ milióny. Tieto tvrdenia nie sú pravdivými. V čase

podania predmetnej žaloby rozsudok prvého stupňa, v ktorom súd priznal v inom

občianskoprávnom konaní nemajetkovú ujmu v sume 1 3 miliónov, nebol právoplatný,

dokonca ani písomne vyhotovený. Ide o časť článku: „...Napríklad... P. P. vysúdil

od jedného vydavateľstva trinásť miliónov...“, a rovnako nie je pravdivé ani ďalšie tvrdenie

v článku „...Len tak, mimochodom, už spomínaný sudca vysúdil podľa prvostupňového

rozhodnutia okresného súdu aj päť miliónov korún...“. V tomto konaní prvostupňový súd

rozhodol o priznaní nemajetkovej ujmy v sume 6 miliónov. Použitý výraz „vysúdil“ mohol

totiž evokovať u širokej verejnosti dojem, že žalobca túto peňažnú sumu, predstavujúcu

náhradu nemajetkovej ujmy, už má. Pravdu skresľujúce je i tvrdenie napadnutého článku:

„...Tentoraz za to, že ho bývalý minister spravodlivosti odvolal z funkcie predsedu

okresného súdu, pretože vraj nedokázal dostatočne preukázať pôvod svojho majetku.“

Žalobca toto tvrdenie napáda ako nepravdivé. Z obsahu rozsudku Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. vyplýva, že k odvolaniu žalobcu z funkcie predsedu

Okresného súdu Ž. došlo v dôsledku toho, že žalobca odmietol predložiť vtedajšiemu

ministrovi spravodlivosti vyplnené tlačivo „FINANČNÉ PRIZNANIE“. Verejnosti teda

touto časťou článku bola podsunutá pochybnosť o pôvode majetku žalobcu. V týchto

častiach súd videl zásah do osobnostného práva žalobcu, a to do práva na ochranu

občianskej cti, ako i do súkromia, ktorý bol objektívne spôsobilý žalobcovi spôsobiť ujmu

zverejnením výrokov autora článku, bez overenia si informácií k nim. Oba spomínané

rozsudky v článku, do vyhlásenia tohto rozsudku dosiaľ nenadobudli právoplatnosť.

V súvislosti s výrokom 2 okresný súd uviedol, že nakoľko v článku je žalobca

uvádzaný ako osoba, ktorá v občianskoprávnych konaniach o ochranu osobnosti „vysúdila“

milióny korún, táto časť naznačujúca možné korupčné správanie sa v takýchto konaniach

mohla u čitateľov evokovať, že takéhoto správania sa mohol dopustiť i žalobca. Naznačenie

takéhoto nečestného správania v spojení so žalobcom je vážnym zásahom v zmysle § 11

.

Po citácii a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) okresný súd pokračuje, že súd teda

v konkrétnom prípade skúmal mieru tvrdeného porušenia základného práva na ochranu

osobnosti (osobnej cti a dobrej povesti), a to práve v kontexte so slobodou prejavu

a s právom na informácie so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto

práv (a ich ochrany). Je všeobecne známe, že tlač má v demokratickej spoločnosti veľmi

dôležitú úlohu. Hoci nemôže prekračovať určité hranice, najmä pokiaľ ide o povesť a práva

iných, prináleží jej informovať pri súčasnom rešpektovaní jej povinnosti a zodpovednosti,

informácie a myšlienky o všetkých otázkach verejného záujmu, vrátane chodu súdnej moci

na druhej strane činnosť súdov, ktoré sú garantom spravodlivosti a ich poslanie je základom

právneho štátu, vyžaduje dôveru spoločnosti. Preto je vhodné ich chrániť proti útokom,

ktoré nemajú rozumný základ. [Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997].

Ako vyplynulo i z výpovede autora článku, článok je reportážou o stave spoločnosti

vo vzťahu k súdnictvu. Bol uverejnený v periodiku–týždenníku P., ktorý je moderným

spoločenským časopisom s celoslovenskou pôsobnosťou a jeho čitateľská obľúbenosť je

verejne známa a často prezentovaná. Čitatelia časopisu sú v neporovnateľnej väčšine oproti

počtu osôb z rodinného, pracovného, profesného prostredia, ich identita je neznáma a

dokazovaním nebude možné zistiť ich reakciu. V prípade takejto atraktivity témy článku súd

je toho názoru, že po prečítaní článku, uvedomenia si jeho obsahu a uvedením konkrétne

okrem iných i mena žalobcu, tento v čitateľoch vyvolal aj negatívnu reakciu, a tak došlo

k zníženiu dôstojnosti, vážnosti žalobcu v spoločnosti pracovnej, v právnickej obci či medzi

spoluobčanmi v mieste bydliska žalobcu. Keďže predmetný týždenník je periodikum

s celoslovenskou pôsobnosťou, dokazovaním nikdy nebude možné zistiť reakciu čitateľov,

ktorí článok čítali, s neznámou identitou, ale i tých občanov spoločnosti, ktorí síce článok

nečítali, ale čitatelia im o ňom povedali, ani zistiť pomer pozitívnych a negatívnych reakcií

na obsah článku.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba na ochranu

osobnosti bola podaná dôvodne. Neoprávnenosť zásahu vydavateľa do práva na ochranu

osobnosti žalobcu spočíva v uverejnení nepravdivých tvrdení o vysúdení 1 3 miliónov,

5 miliónov v občianskoprávnych kauzách, ako i uvedenie dôvodu vzťahujúceho sa ku kauze

týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy 5 miliónov. Okrem toho súd poukazuje na to, že

v príkladne uvedených občianskoprávnych kauzách žalobcu rozhodoval nezávislý súd tak,

ako rozhodol o priznanej sume nemajetkovej ujmy, a táto skutočnosť nemôže byť daná na

ujmu žalobcovi kritickým podtónom článku, pričom obe veci sú neprávoplatné. Za závažný

zásah do osobnostných práv žalobcu súd považoval i naznačenie možnosti korupčného

správania sa žalobcu v občianskoprávnych kauzách žalobcu o ochranu osobnosti. Obrana

vydavateľa a autora článku v tom smere, že takáto úvaha bola uvedená v článku

v teoretickej rovine a že táto pasáž logicky nenadväzuje na vety, ktoré sa týkajú osoby

žalobcu, sa javí súdu účelovou, pretože práve na príkladoch žalobných káuz autor článku

pranieruje výšku priznávaných nemajetkových ujm. Súd preto zaviazal vydavateľa

k uverejneniu ospravedlnenia tak, ako je vo výrokovej časti rozsudku uvedené. Forma

ospravedlnenia je daná formou zásahu, teda v týždenníku P.

Závažnosť vzniknutej ujmy súd videl v tom, že žalobca ako sudca Okresného súdu Ž.

má zodpovedné postavenie v spoločnosti a uvedením jeho mena do kontextu článku,

v ktorom sa naznačuje korupčné konanie v súdnictve, mohlo nalomiť dôveru verejnosti

v širšej miere alebo v postavení účastníkov v konaniach, v ktorých predsedá ako zákonný

sudca. Okrem toho žalobca pracuje v Ž., žije v žilinskom okrese, kde anonymita je menšia a

spoločenská kontrola intenzívnejšia. Okolnosť, za ktorej došlo k porušeniu práva, ku ktorej

súd v zmysle tiež prihliadne pri určení výšky náhrady podľa

súd videl v širokej publicite neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, keďže

periodikum P. je známy svojou čitateľskou obľúbenosťou vo verejnosti a má celoslovenskú

pôsobnosť. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcovi sa dostáva určitého zadosťučinenia

už obsahom odôvodnenia rozsudku, v ktorom sa konštatuje, že k porušeniu osobnostných

práv žalobcu skutočne došlo, súd zaviazal vydavateľa k úhrade nemajetkovej ujmy v sume

250 000 Sk. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd bral do úvahy najmä prvoradú

satisfakčnú funkciu priznanej peňažnej čiastky, ktorou je sledované vyváženie a zmiernenie

nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi. Súd poukazuje v tejto súvislosti na čl. 50

dohovoru a rozsudok ESĽP z 18. decembra 1996 vo veci Scott v. Španielsko a z

21. februára 1997 vo veci Van Raabte v. Holandsko.

10. Relevantné časti potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu č. k.

320 z 5. apríla 2007:

Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové

tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritika). Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len

vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na

česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň

objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. Povinnosť tvrdenia,

dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadom zásahu objektívne spôsobilého vyvolať

nemajetkovú ujmu zaťažuje dotknutú fyzickú osobu (žalobcu).

Vydavateľ svoju obranu v konaní postavil na námietke, že jeho článok sa netýkal

osoby žalobcu, ale kritizoval rozhodovaciu prax súdov a jestvujúcu právnu úpravu

poskytujúcu pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy pomerne široký priestor pre

voľnú úvahu sudcu o jej výške. Porovnanie (neprávoplatnými rozhodnutiami) súm

priznaných žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy v prvostupňovom konaní s peňažným

odškodnením priznaným politickým väzňom či rodičom, ktorých dieťa zabil vodič pod

vplyvom alkoholu, označil vydavateľ za plne legitímne hodnotiace úsudky.

Súdna prax už opakovane judikovala, že tlač pri zachovaní práva na šírenie

informácií nepožíva neobmedzenú slobodu, keď toto právo je spojené aj s povinnosťou a

zodpovednosťou poskytovať presné a dôveryhodné informácie pri dodržaní etických

pravidiel, bez porušenia alebo ohrozenia cti, dôstojnosti, vážnosti či dobrého mena inej

osoby. Rovnako už bolo viackrát judikované, že hranice prípustnej kritiky sú vo vzťahu

k politicky činnej osobe nastavené širšie (politik ako verejne činná osoba sa dobrovoľne

vystavuje väčšej spoločenskej kontrole) v porovnaní so súkromnou osobou. Sudca sa síce

nevystavuje takému drobnohľadu ako politik, musí však vzhľadom na vážnosť a význam

svojej funkcie, ktorú plní v spoločnosti, byť spôsobilý odborne aj morálne plniť tie úlohy,

ktoré sú s výkonom sudcovského povolania spojené. Z tohto pohľadu sudca musí požívať

vyššiu mieru ochrany ako politicky činná osoba, zároveň však menšiu mieru ako osoba

súkromná.

V predmetnej právnej veci bol článok uverejnený v týždennom periodiku

s pôsobnosťou pre celé Slovensko vyznačujúcim sa širokou publicitou a veľkým počtom

čitateľov. Článok svojím obsahom jednak tvrdil, že žalobca „... vysúdil od jedného

vydavateľstva trinásť miliónov korún za článok“, ako aj, že ,,... už spomínaný sudca vysúdil

aj päť miliónov korún....“, ktoré skutkové tvrdenia sa ukázali ako nepravdivé.

Uvedený článok ďalej v rámci kritiky rozhodovacej praxe naznačoval, že žalobca ako

sudca by mohol konať nečestne - korupčne - v občianskoprávnych kauzách na ochranu

osobnosti. V článku bol žalobca menovite uvedený, naznačoval možnosť dohody

poškodeného so sudcom slovami, „že polovica z vysúdenej sumy (nemajetkovej ujmy,

poznámka odvolacieho súdu) bude jeho. Takéto vydavateľom naznačované konanie by

žalobcu logicky diskvalifikovalo z výkonu povolania sudcu, keďže toto povolanie je spojené

so zvýšenými nárokmi nielen z hľadiska odborných, ale osobitne osobnostných

predpokladov, s dôrazom na morálne kvality sudcu.“.

Bolo už spomenuté, že vydavateľ v publikovanom článku uviedol meno žalobcu ako

príklad sudcu, ktorý vedie viacero sporov na ochranu osobnosti. V tejto súvislosti však

uverejnil sumy, ktoré mal žalobca vysúdiť v sporoch na ochranu svojej osobnosti titulom

nemajetkovej ujmy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé. Článok tvorí jeden súvislý, na seba

nadväzujúci ucelený text. Obrana žalovaného, že jeho článok v častiach, v ktorých

naznačuje možné korupčné správanie v konaniach na ochranu osobnosti pri priznávaní

náhrady nemajetkovej ujmy, so žalobcom nesúvisí, neobstojí. Spôsob, ktorý vydavateľ

zvolil pri spracovaní témy, ktorej sa v článku venoval, bol vo vzťahu k žalobcovi urážlivý,

dehonestujúci, pravdu skresľujúci; kontextom článku čitateľovi podsúval záver

o nečestnosti žalobcu.

Odvolací súd preto zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že článok

vydavateľa bol založený na neobjektívnych a nepravdivých údajoch a že bol objektívne

spôsobilý znevážiť osobnosť žalobcu v spoločnosti.

11. Relevantné časti ústavnej sťažnosti

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd dopustil porušenia namietaných základných

práv tým, že právnym názorom, ktoré viedli k rozhodnutiam všeobecných súdov, nad mieru

zodpovedajúcu proporcionálne správnemu hodnoteniu dôležitosti jednotlivých ústavných

práv a zákonom chránených práv, ktoré sú v istom konflikte, pripisoval väčší význam

právam občana–sudcu, a na druhej strane znižoval význam práva na slobodu prejavu.

Z týchto hľadísk sú skutkové a právne závery všeobecných súdov zjavne neodôvodnené až

arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a ako také majú

za následok porušenie . Navyše sa krajský súd pri rozhodovaní o práve

na náhradu nemajetkovej ujmy neriadil ustanoveniami § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho

zákonníka, pričom žiadnym spôsobom neboli preukázané následky, ktoré by odôvodňovali

aplikáciu práva na náhradu nemajetkovej ujmy ako práva, ktoré má subsidiárnu funkciu vo

vzťahu k právu na primerané zadosťučinenie podľa .

Z týchto hľadísk je rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný a nevychádza zo zákona, čo

má za následok porušenie ústavnej zásady zakotvenej v .

Konkrétne sťažovateľ uvádza, že článok bolo potrebné vnímať a hodnotiť v celom

jeho kontexte. Žánrovo išlo o glosu. Článok nemal názov „P. sa súdi“, ale „Slovensko sa

súdi“, lebo svojím hlavným motívom sa netýkal žalobcu a ani ním vedených súdnych

procesov. Zaoberal sa všeobecným javom zhrnutým hneď v úvode vo vete „V poslednom

období sa na Slovensku stalo medzi politikmi a verejnými činiteľmi akousi módou všetko

žalovať.“ Ďalej sa popisujú príklady tzv. miliónových žalôb na ochranu osobnosti, resp. na

ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Celá ďalšia časť článku je kritikou rozhodovacej

praxe všeobecných súdov a existujúcej právnej úpravy poskytujúcej pri rozhodovaní

o výške náhrady nemajetkovej ujmy pomerne široký priestor pre voľnú úvahu sudcu. Ako

príklady sú spomenuté sumy, ktoré boli prisúdené žalobcovi v prvostupňovom konaní.

Z hľadiska spôsobilosti privodiť žalobcovi ujmu nie je rozhodné, či žalobcovi boli v článku

uvedené sumy aj vyplatené. Článok nekritizoval žalobcu, ale sudcu, ktorý dospel

k právnemu názoru, že také sumy náhrady nemajetkovej ujmy sú primerané. V čase

zverejnenia článku už boli rozsudky vyhlásené a nie je vôbec právne významné, či boli aj

písomne vyhotovené. Pravdu skresľujúci údaj o tom, že žalobcovi bola prisúdená suma

5 000 000 Sk namiesto 6 000 000 Sk, takisto nemá povahu údaja, ktorého nepravdivá časť

spočívajúca v nepresnosti sumy by bola schopná privodiť žalobcovi ujmu znížením jeho

dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Porovnanie týchto súm so sumami odškodného

politických väzňov alebo s odškodným za zabitie dieťaťa pri dopravnej nehode sú plne

legitímne hodnotiace úsudky, na ktoré môže mať niekto odlišný názor, ale metóda

komparácie javov a skutočností verejného života je jednou zo základných metód hodnotenia

týchto javov a skutočností, pričom ich zverejňovanie je plne legitímne. Všeobecné súdy

považovali za pravdu skresľujúce i tvrdenie, podľa ktorého žalobcu bývalý minister

spravodlivosti Slovenskej republiky odvolal z funkcie predsedu Okresného súdu Ž., pretože

vraj nedokázal dostatočne preukázať pôvod svojho majetku. V inom súdnom konaní bolo

zistené, že k odvolaniu žalobcu z funkcie predsedu Okresného súdu Ž. došlo v dôsledku

toho, že žalobca odmietol predložiť vyplnené tlačivo „FINANČNÉ PRIZNANIE“.

Z citovanej vety článku je zrejmé, že autor netvrdil, že žalobca nedokázal preukázať pôvod

svojho majetku, lebo použil slovné spojenie „vraj nedokázal dostatočne preukázať.“ Z tejto

formulácie v žiadnom prípade nemožno vyvodiť záver, že sa ňou podsúvala čitateľovi

pochybnosť o majetku žalobcu, keď z predchádzajúcej vety článku bolo zrejmé, že žalobca

v súdnom konaní uspel, teda minister spravodlivosti Slovenskej republiky konal nesprávne.

Nemožno ďalej akceptovať závery, podľa ktorých formuláciami „Výška nemajetkovej ujmy

je úplne v kompetencii sudcu. Ak si myslí, že je to desať symbolických korún, je to len a len

jeho vec. Ak však dospeje k rozhodnutiu, že dosahuje päťsto miliónov korún, opäť je to len

na jeho rozhodnutí. Nikto mu nemôže povedať ani slovo. Takýto nadmieru gumený výklad

však má svoje nebezpečné úskalia. Jednak môže byť veľmi vážnym zdrojom korupcie - ak sa

poškodený napríklad dohodne so sudcom, že polovica z vysúdenej sumy bude jeho. A jednak

práve príliš vysoké vysúdené čiastky sú príčinou, že súdy sú doslova zavalené neraz aj

neopodstatnenými podaniami, pretože vysúdiť desať či pätnásť miliónov je naozaj veľmi

ľahký spôsob, ako prísť k obrovským peniazom.“ došlo k neoprávnenému zásahu do ochrany

osobnosti tým, že citovaná pasáž naznačovala možné korupčné správanie a mohla vraj

v čitateľoch evokovať, že takéhoto správania sa mohol dopustiť aj žalobca, čo treba

považovať za vážny zásah, keďže ide o naznačenie nečestného správania v spojení s osobou

žalobcu. V skutočnosti sa však článok venuje sudcom len vo všeobecnej rovine a žiadnou

konkrétnou formuláciou nespája žalobcu s úvahami o možnom korupčnom správaní. Je

pritom všeobecne známe, že aj v justícii existuje korupcia. Tento jav je oprávnene

predmetom záujmu spoločnosti. Z tohto pohľadu je plne legitímna úvaha článku, podľa

ktorej „Takýto nadmieru gumený výklad však má svoje mimoriadne nebezpečné úskalia.

Jednak môže byť veľmi vážnym zdrojom korupcie–ak sa poškodený napríklad dohodne so

sudcom...“. Plne v súlade s postulátom slobody prejavu je aj zámerne prehnaná

a provokujúca úvaha: „... niekoľko sudcov by za pár mesiacov mohlo na Slovensku dokázať

to, čo sa nepodarilo ani tým najväčším neprajníkom slobody tlače...“ Tieto formulácie

nemajú žiadnu logickú súvislosť s osobou žalobcu, ohľadom sudcov používajú len množné

číslo. Hovoria teda o bližšie nevymedzenom okruhu sudcov vo všeobecnosti. Hoci sa

všeobecné súdy odvolali na rozhodnutie ESĽP (de Haes a Gijsels c. Belgicko), urobili tak

nepriliehavo. V tomto rozhodnutí sa okrem iného uvádza, že „... súdy, ktoré sú garantom

spravodlivosti v štáte, musia požívať dôveru verejnosti a preto je nevyhnutné, aby boli

chránené pred nepodloženými útokmi tlače a to o to väčšmi, že sudca z titulu svojej funkcie

musí byť zdržanlivý, čo mu obmedzuje možnosť reagovať na kritiku“. V skutočnosti však

žalobca podľa rešeršov tlače predložených všeobecnému súdu sťažovateľom sa vo svojich

vyjadreniach pre verejnosť princípom zdržanlivosti neriadi.

12. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok krajského súdu č. k. -320 z 5. apríla 2007 zrušený

a vec vrátená na ďalšie konanie. Požadoval tiež priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume

22 714,70 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty.

13. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 3277/2008 z 29. apríla

2008 doručeného ústavnému súdu 5. mája 2008 vyplýva, že krajský súd žiadnym spôsobom

neporušil právo sťažovateľa podľa a . Pri rozhodovaní

dôsledne postupoval podľa zákona a v súlade s , vysporiadal sa so všetkými

námietkami sťažovateľa relevantnými pre rozhodnutie, rozsudok podrobne vecne i právne

odôvodnil, a preto je rozsudok krajského súdu vecne správny. V ostatných podrobnostiach

sa pridržiava dôvodov uvedených v rozsudku krajského súdu. Na záver udáva, že nesúhlas

sťažovateľa s názorom krajského súdu nemôže viesť k záveru o porušení čl. 46 ods. 1

.

14. Z vyjadrenia žalobcu ako dotknutej osoby z 21. mája 2008 doručeného

ústavnému súdu 27. mája 2008 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú a žiada jej

nevyhovieť. Požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou. Poukazuje

predovšetkým na ustálenú judikatúru ústavného súdu o rozdelení ochrany ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. V súvislosti s namietaným porušením

uvádza, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa,

pričom z rozsudku nevyplýva žiadna skutočnosť nasvedčujúca svojvoľnému postupu

krajského súdu nemajúcemu oporu v zákone. Oprel sa o bohatú judikatúru všeobecných

súdov. S námietkami sťažovateľa sa nestotožnil, čo však nemožno považovať za

odmietnutie spravodlivosti, resp. za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.

Namietané porušenie považuje za zjavne neopodstatnené, lebo toto

ustanovenie neupravuje základné práva a slobody, ale princípy fungovania nezávislého

súdnictva. V súvislosti s namietaným porušením a 4 je toho názoru, že

v danej veci išlo o stret základného práva na slobodu prejavu na jednej strane a základného

práva na ochranu cti, dôstojnosti a dobrého mena na strane druhej. Pritom zásah verejnej

moci do práva na slobodu prejavu spĺňal kritériá stanovené . Bol totiž

v súlade so zákonom, nepochybne sledoval jeden z legitímnych cieľov uvedených v čl. 26

ods. 4 (ochranu cti, dôstojnosti a dobrého mena žalobcu, ako aj ochranu súdnictva,

keďže žalobca je sudcom) a bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, keďže vyjadrenia

a porovnávania v napadnutom článku vyzneli pre žalobcu jednoznačne v očiach širokej

čitateľskej verejnosti hanlivo. Pritom časť článku obsahovala nepravdivé fakty a časť článku

predstavovala hodnotiace úsudky bez dostatočného skutkového základu. Podsúvať

čitateľom možnosť korupčného prepojenia žalobcu s konajúcim sudcom bez akéhokoľvek

skutkového základu je hanebné a pre žalobcu ponižujúce. Porovnávanie neporovnateľného a

naznačovanie korupcie v spojení s osobou žalobcu robí konkrétne časti článku spôsobilými

poškodiť česť a dobré meno žalobcu. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného

súdu, ako aj ESĽP. Vyzdvihuje myšlienku, že ani tlač nesmie prekročiť určité hranice

v súvislosti s ochranou dobrej povesti a práv iných, pričom v prípadoch hodnotiacich

úsudkov proporcionalita zásahu môže závisieť od toho, či existuje dostatočný faktický

základ na takýto úsudok, lebo bez toho aj hodnotiaci úsudok by mohol byť prehnaný.

Keďže žalobca dlhodobo pôsobí ako sudca z povolania, je dôležité vo všeobecnom záujme,

aby požíval dôveru verejnosti. Preto je nevyhnutné chrániť sudcov pred agresívnymi

a urážlivými slovnými útokmi počas výkonu ich právomoci. Inštitúcie právneho štátu musia

požívať ochranu pred neoprávnenou a nepodloženou kritikou médií.

15. Sťažovateľ sa v replike na vyjadrenie krajského súdu z 27. mája 2008 doručenej

ústavnému súdu 2. júna 2008 obmedzil na konštatovanie, že trvá na dôvodoch sťažnosti

v plnom rozsahu.

16. Z podania žalobcu z 8. augusta 2008 doručeného ústavnému súdu 12. augusta

2008 vyplýva, že sťažovateľ uverejnil v týždenníku P. č. 31 z 1. augusta 2008 článok

s nadpisom „Aha!“, v ktorom autorka článku žalobcu znova napadla spôsobom zasahujúcim

do jeho osobnostných práv zverejnením nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií zo

života žalobcu. Pritom žalobcu neprimeraným spôsobom ironizuje a zosmiešňuje. Keďže

ide o opakované zverejňovanie nepravdivých faktov, v žiadnom prípade nemožno hovoriť

o realizácii práva sťažovateľa na slobodu prejavu.

17. Z ďalšieho podania žalobcu zo 16. septembra 2008 doručeného ústavnému súdu

19. septembra 2008 vyplýva, že uznesením ústavného súdu č. k. -20 z 29. júla

2008 bola odmietnutá sťažnosť spoločnosti P., a. s., ako zjavne neopodstatnená. Podľa

názoru žalobcu z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že odmietnutá sťažnosť je z hľadiska

skutkového i právneho zhodná s prerokúvanou vecou. Vzťahuje sa na rozhodnutie

všeobecného súdu v identickej veci ako bola občianskoprávna vec žalobcu. Predmetom

žaloby bola ochrana osobnosti sudcu proti vydavateľovi printového média pre neoprávnené

a nepravdivé tvrdenia o sudcovi. Žalobca napokon poukazuje na potrebu jednotnej

interpretácie právnych predpisov v zmysle zásady, podľa ktorej každý sa môže spoliehať na

to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne a v rôznej odlišne.

18. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 27. mája 2008 a

tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 29. apríla 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

II.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

20. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-320 z 5. apríla 2007 (v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

č. k. -249 z 13. apríla 2005) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na slobodu prejavu a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46

ods. 1 v spojení s .

Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

21. Prípady týkajúce sa slobody prejavu, prípadne v užšom zmysle prípady týkajúce

sa vzťahu slobody prejavu a ochrany osobnosti patria do výkladnej skrine judikatúry

ústavných súdov a súdov ústavného typu a nemenej významné miesto im patrí

v učebniciach ústavného práva. V tejto súvislosti sú značne známe napríklad rozhodnutia

ESĽP Handyside v. UK, von Hannover v. Nemecko (sťažnosť č. 9320/00, rozsudok

z 24. júna 2004), Feldek v. Slovensko, či Hrico v. Slovensko; rozhodnutia Spolkového

ústavného súdu Nemecko Lüth (7 Bverf GE 198) či Lebach (35 Bverf GE 202) alebo nález

Ústavného súdu Českej republiky Rejžek v. Vondráčková (). Uvedené nie je

žiadna náhoda, pretože sloboda prejavu má v liberálno-demokratickom štáte nenahraditeľný

význam. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o tak významnú slobodu a slobodu limitovateľnú,

ktorú je nutné vyvažovať s inými základnými právami, je rozhodovanie o slobode prejavu

veľmi zložité a náročné.

22. Ochrana slobody prejavu je nevyhnutná z viacerých dôvodov. Sloboda prejavu je

nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky v otvorenej spoločnosti.

Sloboda prejavu je taktiež nástrojom hľadania pravdy, nástrojom súťaže a konfrontácie

rôznych myšlienok a názorov [porov. Mill, J. S.: O slobode, Kalligram, Bratislava 2001,

s. 30 a nasl.; tiež disent sudcu O. W. Holmesa v rozhodnutí Najvyššieho súdu USA Abrams

v. United States, 250 U. S. 616 (1919)]. Napokon sloboda prejavu môže byť aj nástrojom

osobnej sebarealizácie spravidla v podobe rôznych umeleckých foriem.

23. K ochrane slobody prejavu má obdobný prístup aj ESĽP, čo vyplýva z jeho

konštantne citovaných judikátov. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov

v demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa

prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,

šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,

znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“

(Handyside v. UK, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

24. V súvislosti s prerokúvanou vecou ústavný súd tiež konštatuje, že sloboda

prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené

vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným

pritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci vrátane rozhodovacej činnosti

súdov a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti môžu byť

verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca

ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.

25. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačná klauzula

v explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia, pričom takéto

obmedzenie musí byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom obmedzenia môže byť aj ochrana

práv iných, teda aj základné právo na česť podľa , resp.

konkretizované a nasl. .

Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie a nasl.

osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb

alebo štátu. Takýmto zásahom môže byť aj zverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich

údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax preto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami,

u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť, a hodnotovými súdmi.

26. Po druhej svetovej vojne sa v západnej Európe presadzuje koncepcia ,

a teda základných práv a slobôd, ktoré sú priamo a bezprostredne záväzné a aplikovateľné.

To bolo v priamom kontraste s predchádzajúcou koncepciou základných práv a slobôd ako

monológov ústavodarcu, ktoré nevynutiteľne viazali parlament, aby ich uviedol do života

prostredníctvom bežného zákonodarstva.

27. Vychádzajúc zo záväznosti pre všeobecné súdy ako ochrancov základných

práv ústavný súd konštatuje, že v sporoch na ochranu osobnosti musí byť zohľadnená aj

sloboda prejavu, ak sú na to splnené podmienky. Uvedené ustanovenia Občianskeho

zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s

(K vzťahu vyvažovania, ale nie nesúladu medzi ochranou osobnosti podľa Občianskeho

zákonníka a ústavnou ochranou slobody prejavu porov. rozhodnutie Ústavného súdu

Gruzínskej republiky z 11. marca 2004, N2/1/241, Akaki Gogichaishvili v. the Parliament

of Georgia; dostupné na internete: <www.codices.coe.int>. V zákone je postačujúca

ochrana osobnosti, pretože vždy prv reaguje prejavom dotknutá osoba, až potom nasleduje

obrana slobodou prejavu. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu samozrejme neznamená

rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť

uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska

klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porov. , www.supcourt.gov.sk).

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína nutnosť pozorne chrániť slobodu prejavu

v tranzitívnej krajine a taktiež povinnosť zohľadňovať judikatúru ESĽP (porov. Bobek, M:

Helena, kontakt na mafiány a nové obrysy svobody slova v judikatuře Ústavního soudu,

Soudní rozhledy 10/2005, s. 363).

28. Ako z citovaného vyplýva, slobodu prejavu a právo

vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,

verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia musel ústavný súd preskúmať, (1) či druh

predmetného prejavu je chránený v zmysle , (2) či došlo k zásahu do slobody

prejavu, (3) či uvedený zásah mal zákonný základ (4) a ďalej KTO, O KOM, ČO, KDE,

KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah

bol proporcionálny (porov. Kosař, D.: Kobenter proti Rakousku; Přípustná míra kritiky

soudcovského stavu. Přehled rozsudků Evropského soudu pro lidská práva, č. 1/2007, s. 32

a nasl.; dostupné na internete <http://jinepravo.blogspot.com/2008/06/david-kosa-kauza-

beneov.html>; porov. otázky stanovené v amicus curie stanovisku Benátskej komisie CDL-

AD(2004)011) z 12. marca 2004 – dostupné na internete

<http://www.venice.coe.int/docs/2004/CDL-AD(2004)011-e.asp>.

29. (1) Predmetné výroky sú súčasťou článku glosujúceho aktuálne spoločenské

otázky, teda ide o sociálnu diskusiu s prvkami kritiky. V širšom zmysle ide o politický

prejav. Tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu (scope,

ambit; k opaku porov. napr. LIBERAL PARTY, R. and P. v. the UNITED KINGDOM,

sťažnosť 8765/79, rozhodnutie z 18. decembra 1980; rozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady

Irwin Toy Ltd. v. Quebec (Attorney General), [1989] 1 S.C.R. 927; tiež Jäger, P, Molek,

P: Svoboda projevu: Demokracie, rovnost a svoboda slova, Auditorium, Praha 2007, s. 109

a 149). (2) Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol na základe napadnutých rozhodnutí

povinný ospravedlniť sa žalobcovi a zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy, došlo k zásahu do

jeho slobody prejavu (interferrence). (3) Uvedený zásah mal zákonný základ v § 11 a nasl.

(prescribed by law).

30. Podstatou sporu je teda stret slobody prejavu sťažovateľa, vydavateľa týždenníka

s ochranou cti žalobcu, ktorý je sudcom.

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu boli splnené, ústavný súd

pristúpil k preskúmaniu samotných výrokov perspektívou odpovedí na otázky KTO,

O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí. Rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami

a hodnotovými súdmi je zakomponované v nasledujúcich testoch. Je potrebné však

upozorniť, že tento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj je len jednou z pomôcok

pri skúmaní difamácie a slobody prejavu (porov. Karsai v. Hungary, sťažnosť č. 5380/07,

rozsudok z 1. decembra 2009).

31. Kto je kritizovaný

Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je

kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky

adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“

občanov. Ústavný súd akceptuje trend smerujúci k posúvaniu pozície sudcov, ktorí stoja

kdesi uprostred naznačeného kontinua smerom k politikom. Krajský súd vnímal postavenie

žalobcu obdobne.

Žalobca vystupuje v prerokúvanej veci v niekoľkých vzájomne previazaných

pozíciách. Z izolovaného pohľadu sa sporný článok netýka žalobcu ako sudcu v súvislosti

s jeho vlastnou rozhodovacou činnosťou, ale ako účastníka konaní na ochranu osobnosti

proti tlači a proti ministerstvu spravodlivosti. Tento pohľad však nie je správny. Žalobcova

profesia sudcu hrala v uvedených prípadoch dôležitú, priam určujúcu rolu. V prípade prvého

výroku ide o údiv autora článku nad skutočnosťou, že žalobca vyhral spor na ochranu

osobnosti so značne vysokým zadosťučinením napriek tomu, že je sudcom, a preto mal byť

považovaný za verejnú postavu s nižším stupňom ochrany. Profesia sudcu je významná aj

v druhom výroku, ktorý sa týkal sporu žalobcu s ústredným orgánom štátnej správy súdov,

čo sa týka legálneho základu majetkového priznania sudcov.

Žalobca vystupuje v kritizujúcich výrokoch aj ako symbolická postava

reprezentujúca v očiach čitateľskej verejnosti justíciu. Výber žalobcu však nebol úplne

náhodný, s čím súvisí jeho ďalšia pozícia. Žalobca je mediálne známou osobou, čo má do

istej miery vplyv na jeho klasifikáciu [porov. rozsudky ESĽP Wirtschafts-Trend

Zeitschriften-Verlagsgesellschaft m. b. H. (č. 3) v. Austria, sťažnosti č. 15653/02

a 66298/01, rozsudok z 13. decembra 2005, § 44 a § 47; Krone Verlag GmbH & Co. KG

v. Austria, sťažnosť č. 34315/96, rozsudok z 26. februára 2002, § 37]. Uvedené je možné

preveriť napríklad pomocou internetových vyhľadávačov. Napokon v predmetnom texte sa

explicitne uvádza postavenie žalobcu ako sudcu a taktiež žalobca v spore o ochranu

osobnosti argumentuje, že sa mohla znížiť jeho vážnosť ako sudcu. Z uvedeného vyplýva,

že ústavný súd klasifikuje žalobcu ako sudcu s určitými prvkami verejnej postavy (porov.

rozhodnutie č. ZSP 26/1996 v časopise ZSP č. 3/1996, s. 51).

32. Kto kritizuje

Podobne ako adresáti kritiky, aj samotní kritici sú klasifikovaní z hľadiska ich

dôležitosti pre výmenu názorov v spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú

žurnalisti. Európsky súd pre ľudské práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom

demokracie („public watch dog“) a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje

slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať

informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má

právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru

preháňania a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje

žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu.

Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne

z presvedčivosti jeho argumentácie. V predmetnej veci je autorom článku, a teda

kritizujúcim novinár, šéfredaktor týždenníka. Na autora článku sa teda vzťahuje zvýšená

ochrana žurnalistov.

33. Čo je kritizované

Ústavný súd a všeobecné súdy musia preskúmať aj objekt a formu kritiky. Kritika

spravidla mieri na samotné súdne rozhodnutie, jeho odôvodnenie či postup v konaní alebo

mieri priamo na osobnosť sudcu. Predmetná vec sa tomuto základnému deleniu v zásade

vymyká. Priamym objektom kritiky je paradox, napätie medzi sumami, ktorými sú

odškodňovaní bývalí politickí väzni, či sumami náhrady škody poskytovanými poškodeným

v trestnom konaní na jednej strane a náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch prisúdenými

žalobcovi na strane druhej. Priamym objektom kritiky je teda legislatíva a rozhodovacia

činnosť súdov. Žalobca ako úspešný a verejne známy účastník konaní na ochranu osobnosti

bol autorom článku uchopený ako príklad, „kontrastná látka“ na zvýraznenie uvedeného

paradoxu. Objektom kritiky v prvom a druhom výroku je teda nesúhlas s výškami

niektorých náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch. Objektom kritiky tretieho výroku je síce

špekulatívna, ale nie nemožná solidarita vo vnútri justície medzi konajúcimi sudcami

a sudcom–účastníkom konania. Napokon, len druhý výrok sa do určitej miery týka

bezprostredne žalobcu, pretože tam môže byť objektom kritiky nedostatočne preukázaný

majetok sudcu.

Ústavný súd konštatuje, že justícia je legitímnou témou verejného záujmu. Napriek

tomu, že sa profesionálni právnici neprestanú vysmievať novinárom často nerozlišujúcim

medzi žalobou a obžalobou, rozsudkom a uznesením, odmietnutím a zamietnutím,

odvolaním a dovolaním, či ESĽP a Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev (porov.

<http://jinepravo.blogspot.com/2008/07/rozlouen-s-v-ceplem-pivtn-t-nmeka-aneb.html)>,

justícia a vôbec právny život nie sú účelom samým osebe, ale sú súčasťou života

spoločnosti. Z tohto dôvodu je legitímne, aby sa otázky práva neriešili len na stránkach,

inak nemnohých, právnických časopisov, ale aby boli reflektované aj laickou verejnosťou

prostredníctvom publicistiky. Podľa ústavného súdu si sociálna diskusia s prvkami kritiky

zaslúži zvýšenú ochranu, pričom predmetné výroky patria do tejto kategórie.

34. Kde je kritizované

Miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov je taktiež užitočným kritériom

posudzovania zásahov do slobody prejavu. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa

distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V predmetnej veci je však

nutné vec vnímať v spojení s kritériom autora kritiky. Ak je autorom kritiky novinár, tak

jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta. Sporný článok

bol uverejnený vo veľmi populárnom týždenníku s celoslovenskou pôsobnosťou a vysokým

nákladom, nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré sú posudzované

prísnejšie.

35. Kedy je kritizované

Pri kritike súdnych rozhodnutí má význam, či sú posudzované počas konania, alebo

po jeho skončení. Načasovanie kritiky je potrebné vnímať nielen z hľadiska fázy súdneho

konania, ale aj z hľadiska spoločenského načasovania. Dotknutý článok sa týkal

neprávoplatne, len prvostupňovo ukončeného konania (porov. tiež rozhodnutia ústavného

súdu , týkajúce sa konania spomínaného vo výroku 2). V takomto

prípade by sa vo všeobecnosti mala skôr stupňovať náročnosť na presnosť podávanej

informácie. V predmetnej veci však nešlo o spravodajské informovanie, ale vybrané prípady

slúžili ako príklad na ilustrovanie aktuálneho problému „sudičstva“ verejne činných osôb

a vysokými sumami poskytovaných zadosťučinení. So spoločenskou aktuálnosťou je

previazaná aj takpovediac dejinná aktuálnosť. Transformačné krajiny môžu pri budovaní

justície v požiadavkách právneho štátu buď túto viac chrániť pred spoločenskou diskusiou

s prípadnými difamačnými prvkami, alebo naopak, otvárať diskusiu o justícii. Ústavný súd

sa prikláňa k druhej z uvedených alternatív berúc do úvahy skutočnosť, že zmeny v justícii

už prebiehajú dve desaťročia.

36. Ako je kritizované

Nielen čo, ale aj ako je povedané je nutné skúmať pri posudzovaní akceptovateľnosti

kritiky. V predmetnej veci ide o nepriamu, žánrovú kritiku dotknutých rozhodnutí,

a sprostredkovane aj sudcu, ktorý bol v daných sporoch úspešný. Článok bol uverejnený na

predposlednej strane časopisu v rubrike Slovo vydavateľa s karikatúrou pichľavého ježka.

Znamená to, že išlo o komentárovú, nie spravodajskú časť časopisu. Čitateľ v tejto sekcii

počíta s hodnotovo zafarbeným prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje

obozretnejšie. Tón článku možno považovať za sarkastický, ale nie za zákerný. Formou

kritiky je teda nesúhlas s rozhodovacou činnosťou, nie však urážlivé, útočné či neslušné

vyjadrenia. Článok v celkovom kontexte poukazuje na systematický problém–priznávanie

vysokých náhrad nemajetkovej ujmy sudcom v sporoch o ochranu osobnosti. Primárnym

cieľom je kritika špecifickej rozhodovacej praxe súdov, čomu zodpovedá aj názov článku

bez uvedenia mena žalobcu.

37. Z perspektívy odpovedí na predchádzajúce otázky ústavný súd ďalej posúdil

jednotlivé sporné výroky.

Okresný súd a krajský súd videli nezákonnosť výroku 1 v skutočnosti, že tam

spomínané rozhodnutia sú neprávoplatné, a teda že ich výsledok nemôže byť žalobcovi na

ujmu. Presnejšie povedané, žalobca, ktorý si chránil svoje práva súdnou cestou využijúc

právo na súdnu ochranu, nemá byť terčom kritiky za spôsob, akým všeobecné súdy

rozhodli. Ústavný súd konštatuje, že vlastnosť právoplatnosti nie je v danej veci vôbec

rozhodujúca. Pojem „vysúdiť“ použitý sťažovateľom nemožno vnímať striktne

v dokonavom vide, resp. z právnického hľadiska už ako dobrovoľne zaplatený alebo

exekvovaný nárok. Aj prvostupňové rozhodnutie je rozhodnutím súdnej autority a stačí ako

legitímny príklad rozhodnutia s vysokou sumou náhrady nemajetkovej ujmy. Vlastnosť

právoplatnosti, ako je právnickej obci známe, napríklad vzhľadom na širokú prípustnosť

dovolania či ústavnej sťažnosti nevyjadruje konečnosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia

bezvýnimočne. Nepochybne by bolo aj z hľadiska žurnalistickej profesionality vhodnejšie,

ak by si autor článku overil, v akom štádiu je konanie, na ktoré v článku odkazuje.

Na druhej strane je však nutné uznať, že pre autora článku, ktorý nie je účastníkom konania,

nemusí byť jednoduché oficiálne zistiť, aký je stav daného konania. Akokoľvek, stav ne-

právoplatnosti je v uvedenej veci podružný. Okresný súd vyčítal autorovi aj nesprávne

označenie priznanej sumy, pričom správna suma bola o jeden milión slovenských korún

vyššia. Uvedená „nepravdivosť“ je vskutku absurdná.

Výslovne nesprávny je argument všeobecných súdov, podľa ktorého autor článku

použil nepatričné prirovnanie, ak uviedol ako príklad vysokej náhrady nemajetkovej ujmy

sumu, ktorá bola žalobcovi riadne priznaná nezávislými súdmi. Akceptácia uvedeného

argumentu by znamenala absolútnu nekritizovateľnosť súdnych rozhodnutí. Zo slobody

prejavu však vyplýva pravý opak–prakticky každé súdne rozhodnutie môže byť podrobené

kritike. Nikto nespochybňuje záväznosť kritizovaného rozhodnutia a jeho vydanie

nezávislým súdom. Je určite zrejmé, že záväznosť tu neznamená záväznosť pre jednotlivcov

nekritizovať dané rozhodnutie. Spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na

jeho zákonnosť či ústavnosť je pod ochranou slobody prejavu.

Ústavný súd uznáva, že skutkové tvrdenie obsiahnuté vo výroku 2 je značne

nepresné. Podstatou sporu žalobcu s vtedy úradujúcim ministrom spravodlivosti riešeného

v rámci ochrany osobnosti bola otázka legálneho základu pre ministrom požadované

majetkové priznanie. Autor článku však vyjadruje neistotu týkajúcu sa motivácie žalobcu

k uvedenému sporu príslovkou „vraj“. Od spoločenského týždenníka nemožno očakávať

presnosť právnického časopisu. Akokoľvek, aj v prípade tohto sporného výroku bolo jeho

účelom poukázať na vysokú sumu náhrady nemajetkovej ujmy. Ústavný súd sa domnieva,

že neposkytnutie ochrany danému výroku a požadovanie právnickej presnosti od novinárov

by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok (chilling-efect) na novinársku obec pri

glosovaní tém týkajúcich sa justície.

Napriek tomu, že by sa z pohľadu žalobcu výrok 3 mohol javiť ako najviac

difamujúci, z pohľadu ústavnoprávneho je najjednoznačnejšie akceptovateľný. Spojitosť

výroku so žalobcom je úplne špekulatívna. Ide o hodnotový súd a o otázku verejného

záujmu. Podľa všeobecných súdov je závažným zásahom do osobnostných práv

„naznačenie možnosti korupčného správania sa žalobcu“. Pojmy „naznačenie možnosti“

evidentne označujú špekulatívny charakter výroku. Uvedený výrok nepochybne umožňuje

viacero výkladov. Vzhľadom na špekulatívnosť, povahu hodnotového súdu a verejný

záujem je nutné uprednostniť výklad, ktorý zasahuje do slobody prejavu čo najmenej.

Vágne kritérium celkového kontextu, celkového dojmu či vyznenia je nutné vykladať

v prospech autora výroku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný. Tretím výrokom teda

nedošlo k zásahu do ochrany osobnosti.

38. Uvedený KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO test je kľúčový pre posúdenie

proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti. Primeranosť zásahu skúma

ústavný súd, podobne ako mnohé európske ústavné súdy, na základe trojstupňového testu

proporcionality.

Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým

krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda test

vhodnosti (Geeignetheit)–či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na

ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu–či daným

prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ

(ochranu cti).

Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného

prostriedku–zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)–teda či nebolo

možné použiť šetrnejší zásah.

Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle

(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý

zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania

maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci

vzorec (porov. Alexy, R.: Balancing, constitutional review, and representation, I.CON,

Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D.: Kolize základních práv

v judikatuře Ústavního soudu ČR, Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Príkladom praktickej

súladnosti môže byť situácia, keď obec namiesto toho, aby zakázala zhromaždenie

z dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napr. za

asistencie polície konanie oboch.

(A) Uvedený zásah možno považovať za vhodný, pretože umožňuje dosiahnuť

legitímny cieľ, ochranu iného základného práva, a to práva na zachovanie osobnej cti

a dobrej povesti. (B) Zásah je nevyhnutný, pretože žalobca si svoju osobnosť chránil

adekvátnym prostriedkom, žalobou na ochranu osobnosti. (C.1) V uvedenom prípade

vyplývajúc z jeho podstaty nebolo možné zachovať obidve práva popri sebe. Pri strete práva

na ochranu osobnosti v konaniach na ochranu osobnosti a slobody prejavu sú odpovede A,

B a C1 v zásade automatické. Kľúčovou je teda vážiaca formula.

(C.2) Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a

„podstatná“. Intenzita zásahu do jedného základného práva sa pomeruje s mierou

uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia

nadobúdajú jednu z hodnôt–„nízka“, „stredná“ a „podstatná“.

V prerokúvanej veci bola intenzita zásahu do práva sťažovateľa podstatná, pretože

išlo o článok novinára, ktorý sa týkal otázok verejného záujmu, kritiky rozhodovacej

činnosti súdov a v zásade išlo o hodnotový súd.

Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na

test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril.

S ohľadom na to, že žalobca je osobou verejného záujmu a článok má žáner glosy,

miera uspokojiteľnosti vo vzťahu ku všetkým trom výrokom môže byť len stredná až nízka.

K jednotlivým výrokom možno podrobnejšie uviesť: Vzhľadom na skutočnosť, že vo

výroku 1 išlo o kritiku sudcov, poukazovanie na možný problém vnútrojustičnej solidarity

(korporativizmus), hodnotový súd, a že s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nebol

explicitne uvedený ako aktér korupčného správania, bola miera uspokojiteľnosti jeho práva

na ochranu osobnosti stredná. Vzhľadom na nepresnosť výroku 2 bola miera

uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti stredná. Napokon s ohľadom na

neexplicitné uvedenie žalobcu vo výroku 3 a špekulatívny charakter tohto výroku bola

miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti nízka.

Z uvedeného vyplýva, že podstatný zásah prevažuje nízku až strednú

uspokojiteľnosť, a preto je nutné dať prednosť slobode prejavu.

39. Vychádzajúc z postavenia sťažovateľa ako vydavateľa tlače, z postavenia žalobcu

ako sudcu s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku a to, že účelom

článku je poukázanie na paradoxy rozhodovacej činnosti súdov, považujúc nepresnosti

v článku za omyly skôr technického charakteru a aplikujúc taktiež test proporcionality

s vážiacou formulou ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného

súdu porušil sťažovateľovo právo na slobodu prejavu (bod 1 výroku nálezu).

40. Okresný súd na podporu svojho právneho názoru cituje pasáž o nutnosti chrániť

súdnictvo pred útokmi tlače z rozsudku ESĽP De Haes a Gijsels v. Belgium (sťažnosť

č. 19983/92, rozsudok z 24. februára 1997). Je však potrebné dodať, že uvedeným

rozsudkom bolo práve konštatované porušenie slobody prejavu rozhodnutiami belgických

súdov, ktorými vyhoveli žalobám na ochranu osobnosti sudcov, voči ktorých rozhodovacej

činnosti bol napísaný kritický článok. Možno doplniť, že ESĽP (§ 34 a § 35) cituje súhlas

Európskej komisie pre ľudské práva s argumentáciou sťažovateľov, že konštatovanie

„justičnej pravdy“ v súdnom konaní neznamená, že každý odlišný názor musí byť

v súvislosti s kontrolou výkonu slobody tlače považovaný za nesprávny. To sa však podľa

sťažovateľov v danom prípade stalo, pretože ich články sa opierali o objektívne a dostatočné

informácie.

41. Okresný súd síce nominálne spomína aj čl. 10 dohovoru a tam zakotvenú slobodu

prejavu, ale nijak ju v rozhodnutí nezohľadňuje a nepracuje s princípom proporcionality.

Okresný súd sa na prípad pozeral výlučne z pozície práva na ochranu osobnosti.

42. Krajský súd označil obranu žalovaného o tom, že úvahy v článku v treťom

výroku sa pohybovali v teoretickej rovine a že táto pasáž logicky nenadväzuje na vety, ktoré

sa týkajú žalobcu, za účelovú. Ústavný súd uvádza, že svojím spôsobom každá

argumentácia účastníkov smerujúca k svojej obhajobe je účelová. Týmto zjednodušujúcim

spôsobom nemožno „odbiť“ argumentáciu.

43. Ústavný súd upozorňuje, že vyslovenie porušenia slobody prejavu v okolnostiach

danej veci neznamená, že by sa ústavný súd stotožňoval alebo nestotožňoval s názorom

sťažovateľa na otázku výšky náhrad nemajetkových ujm poskytovaných sudcom.

44. Ústavný súd neustále zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

). Ústavný súd však konštatuje, že predmetná vec je práve takou, kde všeobecné

súdy nezohľadnili relevantné ústavné normy.

45. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na súdnu ochranu. Ústavný súd

konštatuje, že krajský súd nereagovaním na relevantné argumenty sťažovateľa porušil aj

jeho právo na súdnu ochranu.

46. Žalobca v doplnení podania dal ústavnému súdu do pozornosti aj rozsudok ESĽP

Beian c. Roumanie (č. 1) (sťažnosť č. 30658/05, rozsudok zo 6. decembra 2007). Mal tým

na mysli skutočnosť, že ESĽP vyhlásil za nesúladnú s čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14

dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru situáciu rozpornej judikatúry

rumunského kasačného súdu. Ústavný súd poukazuje na to, že sú mu známe rozhodnutia

o odmietnutí obdobných vecí inými senátmi ústavného súdu. Je nutné však zdôrazniť, že

predmetná vec bola posudzovaná dominantne z hľadiska hmotného základného práva,

slobody prejavu, na rozdiel od rozhodnutia sp. zn. , ktoré sa zaoberalo len

procesnými aspektmi konania o ochranu osobnosti, pričom sloboda prejavu v konaní ani

nebola namietaná.

47. Namietaný neobsahuje základné právo a z tohto dôvodu sa

ústavný súd jeho porušením nezaoberal. Na tomto mieste možno súhlasiť so žalobcom.

48. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia , ústavný súd zrušil

rozsudok krajského súdu č. k. -320 z 5. apríla 2007 a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní viazaný

týmto nálezom ( ).

49. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za

dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 18. septembra 2007 a spísanie

sťažnosti z 18. septembra 2007). Za dva úkony vykonané v roku 2007 patrí odmena v sume

dvakrát po 98,59 € a režijný paušál dvakrát po 5,91 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov),

preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 209 €, ku ktorej bolo treba

pripočítať 19 % DPH, teda sumu 39,71 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

predstavujú celkovú sumu 248,71 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

50. Sťažovateľ napokon požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 200 000 Sk, teda 6 638,78 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či

opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere

kompenzované zrušením rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto

nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).

51. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

52. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009