Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 250 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (265)II. ÚS 152/08
PDF · 514.3 KB
No categories available
II. ÚS 152/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť S., s. r. o., právne zastúpenej advokátom
JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu,
slobodné prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 285/2005 a
takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 285/2005 p o r u š i l
základné právo S., s. r. o., na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií, ako
aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. S., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 248,71 €
(slovom dvestoštyridsaťosem eur a sedemdesiatjeden centov), ktorú j e Krajský
súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A.
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti S., s. r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 152/08-16 z 2. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť S., s. r. o.,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na slobodu
prejavu a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 285/2005.
2. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd potvrdením rozsudku
Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“), ktorý v konaní na ochranu osobnosti
rozhodol, že sťažovateľ ako vydavateľ časopisu uverejnením článku, ktorý obsahoval tri
difamujúce výroky, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a tak
porušil slobodu prejavu sťažovateľa.
3. Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žalobného návrhu sudcu Okresného súdu
Žilina–JUDr. P. P. (ďalej aj „žalobca“) na ochranu osobnosti bol sťažovateľ ako žalovaný
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 40 Coch 3/03 z 13. apríla 2005 zaviazaný zverejniť
ospravedlnenie a zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 250 000 Sk, ako aj
náhradu trov konania. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k.
9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Rozsudok
krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 18. júla 2007
a právoplatnosť nadobudol 19. júla 2007.
4. V záujme prehľadnej argumentačnej skladby a výstavby rozhodnutia ústavný súd
uvádza najprv v plnom znení relevantný článok s kurzívou vyznačenými výrokmi, ktoré boli
všeobecnými súdmi uznané ako difamačné. Ďalej sú uvedené relevantné časti rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu a napokon nasleduje argumentácia sťažovateľa z ústavnej
sťažnosti a písomné stanoviská zaujaté v priebehu tohto konania.
5. Článok Slovensko sa súdi, autor M. L., P. č. 37 z 15. septembra 2003, s. 122,
rubrika Slovo vydavateľa:
«V poslednom období sa na Slovensku stalo medzi politikmi a verejnými činiteľmi
akousi módou všetko žalovať. Keď P. R. vyhlásil, že niekdajší šéf D. F. M. sponzoroval K.,
okamžitou reakciou bolo vyhlásenie, že za poškodenie dobrej povesti bude od neho K.
požadovať desať miliónov korún. Nie je to však zďaleka jediný prípad. Naše súdy sú
zavalené stovkami rôznych žalôb na ochranu osobnosti, v ktorých sa politici a iní ústavní
činitelia domáhajú stoviek miliónov korún. Nežalujú sa iba navzájom medzi sebou, ale
peniaze požadujú aj od médií.
Nedávno niekdajší predseda N. Š. H. vyhlásil, že žiada súdnou cestou od istého
vydavateľstva desať miliónov korún, pretože poškodilo jeho dobré meno, keď o ňom
napísalo sériu kritických článkov. Žaloby sa stali najnovším slovenským hitom a pre
niektorých aj nádejným biznisom, ako si výrazne zlepšiť svoju finančnú situáciu. Napíšete
o zlodejovi, že je zlodej, a on vás zažaluje. Píšete o skorumpovanom politikovi a dočkáte sa
žaloby. Prinesiete informáciu o amorálnom správaní toho, kto by mal byť vzorom, a čelíte
žalobe.
Samozrejme, každý, kto sa cíti ukrivdený niečími výrokmi na svoju adresu, má právo
požadovať morálnu satisfakciu. Teda ospravedlnenie, a ak toto nepostačuje, aj primeranú
náhradu v peniazoch. Aj v krajinách Európskej únie platia podobné pravidlá, no v prípade
politikov a inak verejne činných osobností je vysúdenie peňazí skôr výnimočné. A ak, tak
zväčša ide o symbolických pár eur. U nás sa však hrá o milióny. Napríklad... P. P. vysúdil
od jedného vydavateľstva trinásť miliónov korún za článok, ktorý podľa rozhodnutia
prvostupňového súdu bol vážnym zásahom do jeho dobrej povesti. A to až takým vážnym, že
sa ho rozhodol oceniť touto horibilnou sumou. Takou, ktorú by bežný občan tohto štátu
našetril takmer za sto rokov, a aj to iba v prípade, že by zo svojej výplaty neminul ani jedinú
korunu. Toto rozhodnutie pán P. komentoval slovami, že sa začína cítiť ako v právnom
štáte.
Potom sa treba spýtať, ako sa majú asi cítiť napríklad tí, čo boli v časoch socializmu
politickými väzňami. Človek, ktorý hnil osem rokov v uránových baniach v Jáchymove
v neľudských podmienkach, dostal od štátu odškodné osemdesiattisíc korún. Za osem rokov
zničeného života, za to, že má do smrti podlomené zdravie a v čase, keď bol nespravodlivo
väznený, rozpadla sa mu celá rodina. Alebo ďalší prípad - keď opitý vodič zabije vaše
dieťa, možno vám súd veľkodušne priklepne odškodné. Ak máte veľké šťastie, možno
dostanete aj stotisíc korún. Za to, že každý deň pozeráte na hrob svojho dieťaťa, ktoré
zomrelo iba preto, že ktosi sa ožral a sadol si za volant (ďalej len „výrok 1“).
Len tak, mimochodom, už spomínaný sudca vysúdil podľa prvostupňového
rozhodnutia okresného súdu aj päť miliónov korún. Tentoraz za to, že ho bývalý minister
spravodlivosti odvolal z funkcie predsedu okresného súdu, pretože vraj nedokázal
dostatočne preukázať pôvod svojho majetku (ďalej len „výrok 2“). Tu vôbec nejde
o polemiku či bola alebo nebola poškodená niečia dobrá povesť. Skôr sa treba zamyslieť, či
sú horibilné sumy, ktoré v poslednom čase začínajú požadovať verejne činní ľudia, naozaj
primerané. Ak niekomu skutočne ktosi poškodí dobrú povesť, je pochopiteľné, že najlepšie
mu ju môže, ak nie úplne, tak aspoň čiastočne, napraviť verejné ospravedlnenie a uvedenie
faktov na pravú mieru. Ako ju však dokážu vyliečiť milióny korún? Ak bude poškodený
bývať v novom obrovskom dome a voziť sa v novej limuzíne za vysúdené peniaze, vari mu to
napraví vo verejnosti pošramotenú povesť? Niektorí sudcovia sú presvedčení, že vysoká
suma je aj výstrahou pre médiá, aby si v budúcnosti dávali pozor na to, čo píšu. To však
znamená, že vôbec nechápu, že nemajetková ujma nie je trestom, ale satisfakciou. Na to,
aby mohli trestať, má náš právny poriadok iné nástroje, napríklad trestný čin ohovárania.
Ten však poškodení takmer vôbec nevyužívajú, pretože z toho nemôžu vytĺcť žiadne peniaze.
Výška nemajetkovej ujmy je úplne v kompetencii sudcu. Ak si myslí, že je to desať
symbolických korún, je to len a len jeho vec. Ak však dospeje k rozhodnutiu, že dosahuje
päťsto miliónov korún, opäť je to len na jeho rozhodnutí. Nikto mu nemôže povedať ani
slovo. Takýto nadmieru gumený výklad však má svoje mimoriadne nebezpečné úskalia.
Jednak môže byť veľmi vážnym zdrojom korupcie ak sa poškodený napríklad dohodne so
sudcom, že polovica z vysúdenej sumy bude jeho. A jednak práve príliš vysoké vysúdené
čiastky sú príčinou, že súdy sú doslova zavalené neraz aj neopodstatnenými podaniami,
pretože vysúdiť desať či pätnásť miliónov je naozaj veľmi ľahký spôsob, ako prísť
k obrovským peniazom (ďalej len „výrok 3“).
Čo je však ešte vážnejšie, niekoľko sudcov by za pár mesiacov mohlo na Slovensku
dokázať to, čo sa nepodarilo ani tým najväčším neprajníkom slobody tlače–úplne
ekonomicky zlikvidovať nezávislé médiá. Stačí niekoľko prehratých sporov a v našej
republike neostane po nezávislých médiách ani stopa. A ak nejaké zostanú, budú sa báť
napísať čokoľvek kritické, aby nedopadli rovnako.
Zatiaľ zrejme jedine sudcovia môžu trochu umravniť ľudí, ktorí sa hrajú na
ukrivdené americké filmové hviezdy a požadujú od médií nehorázne odškodné. Neraz im
vôbec nejde o nejakú morálnu satisfakciu, ale len a len o peniaze. A tak žalujú všetko, čo sa
žalovať čo i len trochu dá. Veď stačí, keď vyhrajú aspoň jeden spor a do smrti majú
vystarané.»
6. Vo vzťahu k výroku 1 okresný súd rozhodol, že „spojenie občianskoprávnej veci
JUDr. P. P. s príkladmi o politických väzňoch hnijúcich v uránových baniach v Jáchymove
v neľudských podmienkach a s opitým vodičom, ktorý zabije dieťa, je hrubým zásahom do
práva na ochranu osobnosti JUDr. P. P. a za tento zásah sa vydavateľ týždenníka P.,
S., s. r. o., JUDr. P. P. ospravedlňuje“.
7. Vo vzťahu k výroku 2 okresný súd rozhodol, že tvrdenie v tomto výroku je
nepravdivé a „uverejnenie nepravdivých informácií je hrubým zásahom do práva na
ochranu osobnosti JUDr. P. P. a za tento hrubý zásah sa vydavateľ týždenníka P., S., s. r. o.
ospravedlňuje“.
8. Vo vzťahu k výroku 3 okresný súd rozhodol, že „spojenie občianskoprávnej veci
JUDr. P. P. s príkladom o korupcii v súdnictve v súvislosti s priznávaním výšky
nemajetkovej ujmy je hrubým zásahom do práva na ochranu osobnosti JUDr. P. P. a za
tento zásah sa vydavateľ P., S., s. r. o. JUDr. P. P. ospravedlňuje“.
9. Relevantné časti rozsudku okresného súdu č. k. 40 Coch 3/03-249 z 5. apríla 2007:
Okresný súd v rozsudku uviedol, že zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej
vážnosť v spoločnosti v značnej miere nemusí exaktne vôbec nastať, aby bolo úspešne
uplatnené právo na ochranu osobnosti, ale bude k nemu postačovať, ak zásah bol objektívne
spôsobilý znížiť dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti v značnej miere.
Predmetný článok v častiach citovaných vo výroku rozsudku nesporne zasiahol do
práva občianskej cti žalobcu. Žalobca pôsobiaci vo funkcii sudcu Okresného súdu Ž.,
ktorého autor článku menom uviedol do kontextu článku, bol postavený do pozície človeka,
ktorý cestou súdnych sporov „vysúdil“ milióny. Tieto tvrdenia nie sú pravdivými. V čase
podania predmetnej žaloby rozsudok prvého stupňa, v ktorom súd priznal v inom
občianskoprávnom konaní nemajetkovú ujmu v sume 1 3 miliónov, nebol právoplatný,
dokonca ani písomne vyhotovený. Ide o časť článku: „...Napríklad... P. P. vysúdil
od jedného vydavateľstva trinásť miliónov...“, a rovnako nie je pravdivé ani ďalšie tvrdenie
v článku „...Len tak, mimochodom, už spomínaný sudca vysúdil podľa prvostupňového
rozhodnutia okresného súdu aj päť miliónov korún...“. V tomto konaní prvostupňový súd
rozhodol o priznaní nemajetkovej ujmy v sume 6 miliónov. Použitý výraz „vysúdil“ mohol
totiž evokovať u širokej verejnosti dojem, že žalobca túto peňažnú sumu, predstavujúcu
náhradu nemajetkovej ujmy, už má. Pravdu skresľujúce je i tvrdenie napadnutého článku:
„...Tentoraz za to, že ho bývalý minister spravodlivosti odvolal z funkcie predsedu
okresného súdu, pretože vraj nedokázal dostatočne preukázať pôvod svojho majetku.“
Žalobca toto tvrdenie napáda ako nepravdivé. Z obsahu rozsudku Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. 27 C 31/00 vyplýva, že k odvolaniu žalobcu z funkcie predsedu
Okresného súdu Ž. došlo v dôsledku toho, že žalobca odmietol predložiť vtedajšiemu
ministrovi spravodlivosti vyplnené tlačivo „FINANČNÉ PRIZNANIE“. Verejnosti teda
touto časťou článku bola podsunutá pochybnosť o pôvode majetku žalobcu. V týchto
častiach súd videl zásah do osobnostného práva žalobcu, a to do práva na ochranu
občianskej cti, ako i do súkromia, ktorý bol objektívne spôsobilý žalobcovi spôsobiť ujmu
zverejnením výrokov autora článku, bez overenia si informácií k nim. Oba spomínané
rozsudky v článku, do vyhlásenia tohto rozsudku dosiaľ nenadobudli právoplatnosť.
V súvislosti s výrokom 2 okresný súd uviedol, že nakoľko v článku je žalobca
uvádzaný ako osoba, ktorá v občianskoprávnych konaniach o ochranu osobnosti „vysúdila“
milióny korún, táto časť naznačujúca možné korupčné správanie sa v takýchto konaniach
mohla u čitateľov evokovať, že takéhoto správania sa mohol dopustiť i žalobca. Naznačenie
takéhoto nečestného správania v spojení so žalobcom je vážnym zásahom v zmysle § 11
Po citácii § 11 Občianskeho zákonníka a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) okresný súd pokračuje, že súd teda
v konkrétnom prípade skúmal mieru tvrdeného porušenia základného práva na ochranu
osobnosti (osobnej cti a dobrej povesti), a to práve v kontexte so slobodou prejavu
a s právom na informácie so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto
práv (a ich ochrany). Je všeobecne známe, že tlač má v demokratickej spoločnosti veľmi
dôležitú úlohu. Hoci nemôže prekračovať určité hranice, najmä pokiaľ ide o povesť a práva
iných, prináleží jej informovať pri súčasnom rešpektovaní jej povinnosti a zodpovednosti,
informácie a myšlienky o všetkých otázkach verejného záujmu, vrátane chodu súdnej moci
na druhej strane činnosť súdov, ktoré sú garantom spravodlivosti a ich poslanie je základom
právneho štátu, vyžaduje dôveru spoločnosti. Preto je vhodné ich chrániť proti útokom,
ktoré nemajú rozumný základ. [Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997].
Ako vyplynulo i z výpovede autora článku, článok je reportážou o stave spoločnosti
vo vzťahu k súdnictvu. Bol uverejnený v periodiku–týždenníku P., ktorý je moderným
spoločenským časopisom s celoslovenskou pôsobnosťou a jeho čitateľská obľúbenosť je
verejne známa a často prezentovaná. Čitatelia časopisu sú v neporovnateľnej väčšine oproti
počtu osôb z rodinného, pracovného, profesného prostredia, ich identita je neznáma a
dokazovaním nebude možné zistiť ich reakciu. V prípade takejto atraktivity témy článku súd
je toho názoru, že po prečítaní článku, uvedomenia si jeho obsahu a uvedením konkrétne
okrem iných i mena žalobcu, tento v čitateľoch vyvolal aj negatívnu reakciu, a tak došlo
k zníženiu dôstojnosti, vážnosti žalobcu v spoločnosti pracovnej, v právnickej obci či medzi
spoluobčanmi v mieste bydliska žalobcu. Keďže predmetný týždenník je periodikum
s celoslovenskou pôsobnosťou, dokazovaním nikdy nebude možné zistiť reakciu čitateľov,
ktorí článok čítali, s neznámou identitou, ale i tých občanov spoločnosti, ktorí síce článok
nečítali, ale čitatelia im o ňom povedali, ani zistiť pomer pozitívnych a negatívnych reakcií
na obsah článku.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba na ochranu
osobnosti bola podaná dôvodne. Neoprávnenosť zásahu vydavateľa do práva na ochranu
osobnosti žalobcu spočíva v uverejnení nepravdivých tvrdení o vysúdení 1 3 miliónov,
5 miliónov v občianskoprávnych kauzách, ako i uvedenie dôvodu vzťahujúceho sa ku kauze
týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy 5 miliónov. Okrem toho súd poukazuje na to, že
v príkladne uvedených občianskoprávnych kauzách žalobcu rozhodoval nezávislý súd tak,
ako rozhodol o priznanej sume nemajetkovej ujmy, a táto skutočnosť nemôže byť daná na
ujmu žalobcovi kritickým podtónom článku, pričom obe veci sú neprávoplatné. Za závažný
zásah do osobnostných práv žalobcu súd považoval i naznačenie možnosti korupčného
správania sa žalobcu v občianskoprávnych kauzách žalobcu o ochranu osobnosti. Obrana
vydavateľa a autora článku v tom smere, že takáto úvaha bola uvedená v článku
v teoretickej rovine a že táto pasáž logicky nenadväzuje na vety, ktoré sa týkajú osoby
žalobcu, sa javí súdu účelovou, pretože práve na príkladoch žalobných káuz autor článku
pranieruje výšku priznávaných nemajetkových ujm. Súd preto zaviazal vydavateľa
k uverejneniu ospravedlnenia tak, ako je vo výrokovej časti rozsudku uvedené. Forma
ospravedlnenia je daná formou zásahu, teda v týždenníku P.
Závažnosť vzniknutej ujmy súd videl v tom, že žalobca ako sudca Okresného súdu Ž.
má zodpovedné postavenie v spoločnosti a uvedením jeho mena do kontextu článku,
v ktorom sa naznačuje korupčné konanie v súdnictve, mohlo nalomiť dôveru verejnosti
v širšej miere alebo v postavení účastníkov v konaniach, v ktorých predsedá ako zákonný
sudca. Okrem toho žalobca pracuje v Ž., žije v žilinskom okrese, kde anonymita je menšia a
spoločenská kontrola intenzívnejšia. Okolnosť, za ktorej došlo k porušeniu práva, ku ktorej
súd v zmysle § 13 ods. 3 OZ tiež prihliadne pri určení výšky náhrady podľa § 13 ods. 2 OZ
súd videl v širokej publicite neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, keďže
periodikum P. je známy svojou čitateľskou obľúbenosťou vo verejnosti a má celoslovenskú
pôsobnosť. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcovi sa dostáva určitého zadosťučinenia
už obsahom odôvodnenia rozsudku, v ktorom sa konštatuje, že k porušeniu osobnostných
práv žalobcu skutočne došlo, súd zaviazal vydavateľa k úhrade nemajetkovej ujmy v sume
250 000 Sk. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd bral do úvahy najmä prvoradú
satisfakčnú funkciu priznanej peňažnej čiastky, ktorou je sledované vyváženie a zmiernenie
nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi. Súd poukazuje v tejto súvislosti na čl. 50
dohovoru a rozsudok ESĽP z 18. decembra 1996 vo veci Scott v. Španielsko a z
21. februára 1997 vo veci Van Raabte v. Holandsko.
10. Relevantné časti potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-
320 z 5. apríla 2007:
Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové
tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritika). Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len
vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na
česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň
objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. Povinnosť tvrdenia,
dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadom zásahu objektívne spôsobilého vyvolať
nemajetkovú ujmu zaťažuje dotknutú fyzickú osobu (žalobcu).
Vydavateľ svoju obranu v konaní postavil na námietke, že jeho článok sa netýkal
osoby žalobcu, ale kritizoval rozhodovaciu prax súdov a jestvujúcu právnu úpravu
poskytujúcu pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy pomerne široký priestor pre
voľnú úvahu sudcu o jej výške. Porovnanie (neprávoplatnými rozhodnutiami) súm
priznaných žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy v prvostupňovom konaní s peňažným
odškodnením priznaným politickým väzňom či rodičom, ktorých dieťa zabil vodič pod
vplyvom alkoholu, označil vydavateľ za plne legitímne hodnotiace úsudky.
Súdna prax už opakovane judikovala, že tlač pri zachovaní práva na šírenie
informácií nepožíva neobmedzenú slobodu, keď toto právo je spojené aj s povinnosťou a
zodpovednosťou poskytovať presné a dôveryhodné informácie pri dodržaní etických
pravidiel, bez porušenia alebo ohrozenia cti, dôstojnosti, vážnosti či dobrého mena inej
osoby. Rovnako už bolo viackrát judikované, že hranice prípustnej kritiky sú vo vzťahu
k politicky činnej osobe nastavené širšie (politik ako verejne činná osoba sa dobrovoľne
vystavuje väčšej spoločenskej kontrole) v porovnaní so súkromnou osobou. Sudca sa síce
nevystavuje takému drobnohľadu ako politik, musí však vzhľadom na vážnosť a význam
svojej funkcie, ktorú plní v spoločnosti, byť spôsobilý odborne aj morálne plniť tie úlohy,
ktoré sú s výkonom sudcovského povolania spojené. Z tohto pohľadu sudca musí požívať
vyššiu mieru ochrany ako politicky činná osoba, zároveň však menšiu mieru ako osoba
súkromná.
V predmetnej právnej veci bol článok uverejnený v týždennom periodiku
s pôsobnosťou pre celé Slovensko vyznačujúcim sa širokou publicitou a veľkým počtom
čitateľov. Článok svojím obsahom jednak tvrdil, že žalobca „... vysúdil od jedného
vydavateľstva trinásť miliónov korún za článok“, ako aj, že ,,... už spomínaný sudca vysúdil
aj päť miliónov korún....“, ktoré skutkové tvrdenia sa ukázali ako nepravdivé.
Uvedený článok ďalej v rámci kritiky rozhodovacej praxe naznačoval, že žalobca ako
sudca by mohol konať nečestne - korupčne - v občianskoprávnych kauzách na ochranu
osobnosti. V článku bol žalobca menovite uvedený, naznačoval možnosť dohody
poškodeného so sudcom slovami, „že polovica z vysúdenej sumy (nemajetkovej ujmy,
poznámka odvolacieho súdu) bude jeho. Takéto vydavateľom naznačované konanie by
žalobcu logicky diskvalifikovalo z výkonu povolania sudcu, keďže toto povolanie je spojené
so zvýšenými nárokmi nielen z hľadiska odborných, ale osobitne osobnostných
predpokladov, s dôrazom na morálne kvality sudcu.“.
Bolo už spomenuté, že vydavateľ v publikovanom článku uviedol meno žalobcu ako
príklad sudcu, ktorý vedie viacero sporov na ochranu osobnosti. V tejto súvislosti však
uverejnil sumy, ktoré mal žalobca vysúdiť v sporoch na ochranu svojej osobnosti titulom
nemajetkovej ujmy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé. Článok tvorí jeden súvislý, na seba
nadväzujúci ucelený text. Obrana žalovaného, že jeho článok v častiach, v ktorých
naznačuje možné korupčné správanie v konaniach na ochranu osobnosti pri priznávaní
náhrady nemajetkovej ujmy, so žalobcom nesúvisí, neobstojí. Spôsob, ktorý vydavateľ
zvolil pri spracovaní témy, ktorej sa v článku venoval, bol vo vzťahu k žalobcovi urážlivý,
dehonestujúci, pravdu skresľujúci; kontextom článku čitateľovi podsúval záver
o nečestnosti žalobcu.
Odvolací súd preto zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že článok
vydavateľa bol založený na neobjektívnych a nepravdivých údajoch a že bol objektívne
spôsobilý znevážiť osobnosť žalobcu v spoločnosti.
11. Relevantné časti ústavnej sťažnosti
Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd dopustil porušenia namietaných základných
práv tým, že právnym názorom, ktoré viedli k rozhodnutiam všeobecných súdov, nad mieru
zodpovedajúcu proporcionálne správnemu hodnoteniu dôležitosti jednotlivých ústavných
práv a zákonom chránených práv, ktoré sú v istom konflikte, pripisoval väčší význam
právam občana–sudcu, a na druhej strane znižoval význam práva na slobodu prejavu.
Z týchto hľadísk sú skutkové a právne závery všeobecných súdov zjavne neodôvodnené až
arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a ako také majú
za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Navyše sa krajský súd pri rozhodovaní o práve
na náhradu nemajetkovej ujmy neriadil ustanoveniami § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka, pričom žiadnym spôsobom neboli preukázané následky, ktoré by odôvodňovali
aplikáciu práva na náhradu nemajetkovej ujmy ako práva, ktoré má subsidiárnu funkciu vo
vzťahu k právu na primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z týchto hľadísk je rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný a nevychádza zo zákona, čo
má za následok porušenie ústavnej zásady zakotvenej v čl. 144 ods. 1 ústavy.
Konkrétne sťažovateľ uvádza, že článok bolo potrebné vnímať a hodnotiť v celom
jeho kontexte. Žánrovo išlo o glosu. Článok nemal názov „P. sa súdi“, ale „Slovensko sa
súdi“, lebo svojím hlavným motívom sa netýkal žalobcu a ani ním vedených súdnych
procesov. Zaoberal sa všeobecným javom zhrnutým hneď v úvode vo vete „V poslednom
období sa na Slovensku stalo medzi politikmi a verejnými činiteľmi akousi módou všetko
žalovať.“ Ďalej sa popisujú príklady tzv. miliónových žalôb na ochranu osobnosti, resp. na
ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Celá ďalšia časť článku je kritikou rozhodovacej
praxe všeobecných súdov a existujúcej právnej úpravy poskytujúcej pri rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy pomerne široký priestor pre voľnú úvahu sudcu. Ako
príklady sú spomenuté sumy, ktoré boli prisúdené žalobcovi v prvostupňovom konaní.
Z hľadiska spôsobilosti privodiť žalobcovi ujmu nie je rozhodné, či žalobcovi boli v článku
uvedené sumy aj vyplatené. Článok nekritizoval žalobcu, ale sudcu, ktorý dospel
k právnemu názoru, že také sumy náhrady nemajetkovej ujmy sú primerané. V čase
zverejnenia článku už boli rozsudky vyhlásené a nie je vôbec právne významné, či boli aj
písomne vyhotovené. Pravdu skresľujúci údaj o tom, že žalobcovi bola prisúdená suma
5 000 000 Sk namiesto 6 000 000 Sk, takisto nemá povahu údaja, ktorého nepravdivá časť
spočívajúca v nepresnosti sumy by bola schopná privodiť žalobcovi ujmu znížením jeho
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Porovnanie týchto súm so sumami odškodného
politických väzňov alebo s odškodným za zabitie dieťaťa pri dopravnej nehode sú plne
legitímne hodnotiace úsudky, na ktoré môže mať niekto odlišný názor, ale metóda
komparácie javov a skutočností verejného života je jednou zo základných metód hodnotenia
týchto javov a skutočností, pričom ich zverejňovanie je plne legitímne. Všeobecné súdy
považovali za pravdu skresľujúce i tvrdenie, podľa ktorého žalobcu bývalý minister
spravodlivosti Slovenskej republiky odvolal z funkcie predsedu Okresného súdu Ž., pretože
vraj nedokázal dostatočne preukázať pôvod svojho majetku. V inom súdnom konaní bolo
zistené, že k odvolaniu žalobcu z funkcie predsedu Okresného súdu Ž. došlo v dôsledku
toho, že žalobca odmietol predložiť vyplnené tlačivo „FINANČNÉ PRIZNANIE“.
Z citovanej vety článku je zrejmé, že autor netvrdil, že žalobca nedokázal preukázať pôvod
svojho majetku, lebo použil slovné spojenie „vraj nedokázal dostatočne preukázať.“ Z tejto
formulácie v žiadnom prípade nemožno vyvodiť záver, že sa ňou podsúvala čitateľovi
pochybnosť o majetku žalobcu, keď z predchádzajúcej vety článku bolo zrejmé, že žalobca
v súdnom konaní uspel, teda minister spravodlivosti Slovenskej republiky konal nesprávne.
Nemožno ďalej akceptovať závery, podľa ktorých formuláciami „Výška nemajetkovej ujmy
je úplne v kompetencii sudcu. Ak si myslí, že je to desať symbolických korún, je to len a len
jeho vec. Ak však dospeje k rozhodnutiu, že dosahuje päťsto miliónov korún, opäť je to len
na jeho rozhodnutí. Nikto mu nemôže povedať ani slovo. Takýto nadmieru gumený výklad
však má svoje nebezpečné úskalia. Jednak môže byť veľmi vážnym zdrojom korupcie - ak sa
poškodený napríklad dohodne so sudcom, že polovica z vysúdenej sumy bude jeho. A jednak
práve príliš vysoké vysúdené čiastky sú príčinou, že súdy sú doslova zavalené neraz aj
neopodstatnenými podaniami, pretože vysúdiť desať či pätnásť miliónov je naozaj veľmi
ľahký spôsob, ako prísť k obrovským peniazom.“ došlo k neoprávnenému zásahu do ochrany
osobnosti tým, že citovaná pasáž naznačovala možné korupčné správanie a mohla vraj
v čitateľoch evokovať, že takéhoto správania sa mohol dopustiť aj žalobca, čo treba
považovať za vážny zásah, keďže ide o naznačenie nečestného správania v spojení s osobou
žalobcu. V skutočnosti sa však článok venuje sudcom len vo všeobecnej rovine a žiadnou
konkrétnou formuláciou nespája žalobcu s úvahami o možnom korupčnom správaní. Je
pritom všeobecne známe, že aj v justícii existuje korupcia. Tento jav je oprávnene
predmetom záujmu spoločnosti. Z tohto pohľadu je plne legitímna úvaha článku, podľa
ktorej „Takýto nadmieru gumený výklad však má svoje mimoriadne nebezpečné úskalia.
Jednak môže byť veľmi vážnym zdrojom korupcie–ak sa poškodený napríklad dohodne so
sudcom...“. Plne v súlade s postulátom slobody prejavu je aj zámerne prehnaná
a provokujúca úvaha: „... niekoľko sudcov by za pár mesiacov mohlo na Slovensku dokázať
to, čo sa nepodarilo ani tým najväčším neprajníkom slobody tlače...“ Tieto formulácie
nemajú žiadnu logickú súvislosť s osobou žalobcu, ohľadom sudcov používajú len množné
číslo. Hovoria teda o bližšie nevymedzenom okruhu sudcov vo všeobecnosti. Hoci sa
všeobecné súdy odvolali na rozhodnutie ESĽP (de Haes a Gijsels c. Belgicko), urobili tak
nepriliehavo. V tomto rozhodnutí sa okrem iného uvádza, že „... súdy, ktoré sú garantom
spravodlivosti v štáte, musia požívať dôveru verejnosti a preto je nevyhnutné, aby boli
chránené pred nepodloženými útokmi tlače a to o to väčšmi, že sudca z titulu svojej funkcie
musí byť zdržanlivý, čo mu obmedzuje možnosť reagovať na kritiku“. V skutočnosti však
žalobca podľa rešeršov tlače predložených všeobecnému súdu sťažovateľom sa vo svojich
vyjadreniach pre verejnosť princípom zdržanlivosti neriadi.
12. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 285/2005
s tým, aby bol rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 zrušený
a vec vrátená na ďalšie konanie. Požadoval tiež priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume
22 714,70 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty.
13. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 3277/2008 z 29. apríla
2008 doručeného ústavnému súdu 5. mája 2008 vyplýva, že krajský súd žiadnym spôsobom
neporušil právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Pri rozhodovaní
dôsledne postupoval podľa zákona a v súlade s ústavou, vysporiadal sa so všetkými
námietkami sťažovateľa relevantnými pre rozhodnutie, rozsudok podrobne vecne i právne
odôvodnil, a preto je rozsudok krajského súdu vecne správny. V ostatných podrobnostiach
sa pridržiava dôvodov uvedených v rozsudku krajského súdu. Na záver udáva, že nesúhlas
sťažovateľa s názorom krajského súdu nemôže viesť k záveru o porušení čl. 46 ods. 1
14. Z vyjadrenia žalobcu ako dotknutej osoby z 21. mája 2008 doručeného
ústavnému súdu 27. mája 2008 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú a žiada jej
nevyhovieť. Požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou. Poukazuje
predovšetkým na ustálenú judikatúru ústavného súdu o rozdelení ochrany ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy
uvádza, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa,
pričom z rozsudku nevyplýva žiadna skutočnosť nasvedčujúca svojvoľnému postupu
krajského súdu nemajúcemu oporu v zákone. Oprel sa o bohatú judikatúru všeobecných
súdov. S námietkami sťažovateľa sa nestotožnil, čo však nemožno považovať za
odmietnutie spravodlivosti, resp. za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.
Namietané porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy považuje za zjavne neopodstatnené, lebo toto
ustanovenie neupravuje základné práva a slobody, ale princípy fungovania nezávislého
súdnictva. V súvislosti s namietaným porušením čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy je toho názoru, že
v danej veci išlo o stret základného práva na slobodu prejavu na jednej strane a základného
práva na ochranu cti, dôstojnosti a dobrého mena na strane druhej. Pritom zásah verejnej
moci do práva na slobodu prejavu spĺňal kritériá stanovené čl. 26 ods. 4 ústavy. Bol totiž
v súlade so zákonom, nepochybne sledoval jeden z legitímnych cieľov uvedených v čl. 26
ods. 4 ústavy (ochranu cti, dôstojnosti a dobrého mena žalobcu, ako aj ochranu súdnictva,
keďže žalobca je sudcom) a bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, keďže vyjadrenia
a porovnávania v napadnutom článku vyzneli pre žalobcu jednoznačne v očiach širokej
čitateľskej verejnosti hanlivo. Pritom časť článku obsahovala nepravdivé fakty a časť článku
predstavovala hodnotiace úsudky bez dostatočného skutkového základu. Podsúvať
čitateľom možnosť korupčného prepojenia žalobcu s konajúcim sudcom bez akéhokoľvek
skutkového základu je hanebné a pre žalobcu ponižujúce. Porovnávanie neporovnateľného a
naznačovanie korupcie v spojení s osobou žalobcu robí konkrétne časti článku spôsobilými
poškodiť česť a dobré meno žalobcu. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného
súdu, ako aj ESĽP. Vyzdvihuje myšlienku, že ani tlač nesmie prekročiť určité hranice
v súvislosti s ochranou dobrej povesti a práv iných, pričom v prípadoch hodnotiacich
úsudkov proporcionalita zásahu môže závisieť od toho, či existuje dostatočný faktický
základ na takýto úsudok, lebo bez toho aj hodnotiaci úsudok by mohol byť prehnaný.
Keďže žalobca dlhodobo pôsobí ako sudca z povolania, je dôležité vo všeobecnom záujme,
aby požíval dôveru verejnosti. Preto je nevyhnutné chrániť sudcov pred agresívnymi
a urážlivými slovnými útokmi počas výkonu ich právomoci. Inštitúcie právneho štátu musia
požívať ochranu pred neoprávnenou a nepodloženou kritikou médií.
15. Sťažovateľ sa v replike na vyjadrenie krajského súdu z 27. mája 2008 doručenej
ústavnému súdu 2. júna 2008 obmedzil na konštatovanie, že trvá na dôvodoch sťažnosti
v plnom rozsahu.
16. Z podania žalobcu z 8. augusta 2008 doručeného ústavnému súdu 12. augusta
2008 vyplýva, že sťažovateľ uverejnil v týždenníku P. č. 31 z 1. augusta 2008 článok
s nadpisom „Aha!“, v ktorom autorka článku žalobcu znova napadla spôsobom zasahujúcim
do jeho osobnostných práv zverejnením nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií zo
života žalobcu. Pritom žalobcu neprimeraným spôsobom ironizuje a zosmiešňuje. Keďže
ide o opakované zverejňovanie nepravdivých faktov, v žiadnom prípade nemožno hovoriť
o realizácii práva sťažovateľa na slobodu prejavu.
17. Z ďalšieho podania žalobcu zo 16. septembra 2008 doručeného ústavnému súdu
19. septembra 2008 vyplýva, že uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 238/08-20 z 29. júla
2008 bola odmietnutá sťažnosť spoločnosti P., a. s., ako zjavne neopodstatnená. Podľa
názoru žalobcu z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že odmietnutá sťažnosť je z hľadiska
skutkového i právneho zhodná s prerokúvanou vecou. Vzťahuje sa na rozhodnutie
všeobecného súdu v identickej veci ako bola občianskoprávna vec žalobcu. Predmetom
žaloby bola ochrana osobnosti sudcu proti vydavateľovi printového média pre neoprávnené
a nepravdivé tvrdenia o sudcovi. Žalobca napokon poukazuje na potrebu jednotnej
interpretácie právnych predpisov v zmysle zásady, podľa ktorej každý sa môže spoliehať na
to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne a v rôznej odlišne.
18. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 27. mája 2008 a
tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 29. apríla 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
II.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
20. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 285/2005 a jeho rozsudkom č. k.
9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 (v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
č. k. 40 Coch 3/03-249 z 13. apríla 2005) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na slobodu prejavu a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory
slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,
prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
21. Prípady týkajúce sa slobody prejavu, prípadne v užšom zmysle prípady týkajúce
sa vzťahu slobody prejavu a ochrany osobnosti patria do výkladnej skrine judikatúry
ústavných súdov a súdov ústavného typu a nemenej významné miesto im patrí
v učebniciach ústavného práva. V tejto súvislosti sú značne známe napríklad rozhodnutia
ESĽP Handyside v. UK, von Hannover v. Nemecko (sťažnosť č. 9320/00, rozsudok
z 24. júna 2004), Feldek v. Slovensko, či Hrico v. Slovensko; rozhodnutia Spolkového
ústavného súdu Nemecko Lüth (7 Bverf GE 198) či Lebach (35 Bverf GE 202) alebo nález
Ústavného súdu Českej republiky Rejžek v. Vondráčková (I. ÚS 367/03). Uvedené nie je
žiadna náhoda, pretože sloboda prejavu má v liberálno-demokratickom štáte nenahraditeľný
význam. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o tak významnú slobodu a slobodu limitovateľnú,
ktorú je nutné vyvažovať s inými základnými právami, je rozhodovanie o slobode prejavu
veľmi zložité a náročné.
22. Ochrana slobody prejavu je nevyhnutná z viacerých dôvodov. Sloboda prejavu je
nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky v otvorenej spoločnosti.
Sloboda prejavu je taktiež nástrojom hľadania pravdy, nástrojom súťaže a konfrontácie
rôznych myšlienok a názorov [porov. Mill, J. S.: O slobode, Kalligram, Bratislava 2001,
s. 30 a nasl.; tiež disent sudcu O. W. Holmesa v rozhodnutí Najvyššieho súdu USA Abrams
v. United States, 250 U. S. 616 (1919)]. Napokon sloboda prejavu môže byť aj nástrojom
osobnej sebarealizácie spravidla v podobe rôznych umeleckých foriem.
23. K ochrane slobody prejavu má obdobný prístup aj ESĽP, čo vyplýva z jeho
konštantne citovaných judikátov. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov
v demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie
jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa
prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,
šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,
znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“
(Handyside v. UK, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).
24. V súvislosti s prerokúvanou vecou ústavný súd tiež konštatuje, že sloboda
prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené
vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným
pritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci vrátane rozhodovacej činnosti
súdov a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti môžu byť
verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca
ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.
25. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačná klauzula
v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia, pričom takéto
obmedzenie musí byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom obmedzenia môže byť aj ochrana
práv iných, teda aj základné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1
ústavy konkretizované § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb
alebo štátu. Takýmto zásahom môže byť aj zverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich
údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax preto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami,
u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť, a hodnotovými súdmi.
26. Po druhej svetovej vojne sa v západnej Európe presadzuje koncepcia ústavy,
a teda základných práv a slobôd, ktoré sú priamo a bezprostredne záväzné a aplikovateľné.
To bolo v priamom kontraste s predchádzajúcou koncepciou základných práv a slobôd ako
monológov ústavodarcu, ktoré nevynutiteľne viazali parlament, aby ich uviedol do života
prostredníctvom bežného zákonodarstva.
27. Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všeobecné súdy ako ochrancov základných
práv ústavný súd konštatuje, že v sporoch na ochranu osobnosti musí byť zohľadnená aj
sloboda prejavu, ak sú na to splnené podmienky. Uvedené ustanovenia Občianskeho
zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s ústavou
(K vzťahu vyvažovania, ale nie nesúladu medzi ochranou osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka a ústavnou ochranou slobody prejavu porov. rozhodnutie Ústavného súdu
Gruzínskej republiky z 11. marca 2004, N2/1/241, Akaki Gogichaishvili v. the Parliament
of Georgia; dostupné na internete: <www.codices.coe.int>. V zákone je postačujúca
ochrana osobnosti, pretože vždy prv reaguje prejavom dotknutá osoba, až potom nasleduje
obrana slobodou prejavu. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu samozrejme neznamená
rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť
uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska
klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porov. 5 Cdo 55/2008, www.supcourt.gov.sk).
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína nutnosť pozorne chrániť slobodu prejavu
v tranzitívnej krajine a taktiež povinnosť zohľadňovať judikatúru ESĽP (porov. Bobek, M:
Helena, kontakt na mafiány a nové obrysy svobody slova v judikatuře Ústavního soudu,
Soudní rozhledy 10/2005, s. 363).
28. Ako z citovaného čl. 26 ods. 4 ústavy vyplýva, slobodu prejavu a právo
vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia musel ústavný súd preskúmať, (1) či druh
predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (2) či došlo k zásahu do slobody
prejavu, (3) či uvedený zásah mal zákonný základ (4) a ďalej KTO, O KOM, ČO, KDE,
KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah
bol proporcionálny (porov. Kosař, D.: Kobenter proti Rakousku; Přípustná míra kritiky
soudcovského stavu. Přehled rozsudků Evropského soudu pro lidská práva, č. 1/2007, s. 32
a nasl.; dostupné na internete <http://jinepravo.blogspot.com/2008/06/david-kosa-kauza-
beneov.html>; porov. otázky stanovené v amicus curie stanovisku Benátskej komisie CDL-
AD(2004)011) z 12. marca 2004 – dostupné na internete
<http://www.venice.coe.int/docs/2004/CDL-AD(2004)011-e.asp>.
29. (1) Predmetné výroky sú súčasťou článku glosujúceho aktuálne spoločenské
otázky, teda ide o sociálnu diskusiu s prvkami kritiky. V širšom zmysle ide o politický
prejav. Tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu čl. 26 ods. 1 ústavy (scope,
ambit; k opaku porov. napr. LIBERAL PARTY, R. and P. v. the UNITED KINGDOM,
sťažnosť 8765/79, rozhodnutie z 18. decembra 1980; rozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady
Irwin Toy Ltd. v. Quebec (Attorney General), [1989] 1 S.C.R. 927; tiež Jäger, P, Molek,
P: Svoboda projevu: Demokracie, rovnost a svoboda slova, Auditorium, Praha 2007, s. 109
a 149). (2) Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol na základe napadnutých rozhodnutí
povinný ospravedlniť sa žalobcovi a zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy, došlo k zásahu do
jeho slobody prejavu (interferrence). (3) Uvedený zásah mal zákonný základ v § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka (prescribed by law).
30. Podstatou sporu je teda stret slobody prejavu sťažovateľa, vydavateľa týždenníka
s ochranou cti žalobcu, ktorý je sudcom.
Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu boli splnené, ústavný súd
pristúpil k preskúmaniu samotných výrokov perspektívou odpovedí na otázky KTO,
O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí. Rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami
a hodnotovými súdmi je zakomponované v nasledujúcich testoch. Je potrebné však
upozorniť, že tento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj je len jednou z pomôcok
pri skúmaní difamácie a slobody prejavu (porov. Karsai v. Hungary, sťažnosť č. 5380/07,
rozsudok z 1. decembra 2009).
31. Kto je kritizovaný
Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je
kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky
adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“
občanov. Ústavný súd akceptuje trend smerujúci k posúvaniu pozície sudcov, ktorí stoja
kdesi uprostred naznačeného kontinua smerom k politikom. Krajský súd vnímal postavenie
žalobcu obdobne.
Žalobca vystupuje v prerokúvanej veci v niekoľkých vzájomne previazaných
pozíciách. Z izolovaného pohľadu sa sporný článok netýka žalobcu ako sudcu v súvislosti
s jeho vlastnou rozhodovacou činnosťou, ale ako účastníka konaní na ochranu osobnosti
proti tlači a proti ministerstvu spravodlivosti. Tento pohľad však nie je správny. Žalobcova
profesia sudcu hrala v uvedených prípadoch dôležitú, priam určujúcu rolu. V prípade prvého
výroku ide o údiv autora článku nad skutočnosťou, že žalobca vyhral spor na ochranu
osobnosti so značne vysokým zadosťučinením napriek tomu, že je sudcom, a preto mal byť
považovaný za verejnú postavu s nižším stupňom ochrany. Profesia sudcu je významná aj
v druhom výroku, ktorý sa týkal sporu žalobcu s ústredným orgánom štátnej správy súdov,
čo sa týka legálneho základu majetkového priznania sudcov.
Žalobca vystupuje v kritizujúcich výrokoch aj ako symbolická postava
reprezentujúca v očiach čitateľskej verejnosti justíciu. Výber žalobcu však nebol úplne
náhodný, s čím súvisí jeho ďalšia pozícia. Žalobca je mediálne známou osobou, čo má do
istej miery vplyv na jeho klasifikáciu [porov. rozsudky ESĽP Wirtschafts-Trend
Zeitschriften-Verlagsgesellschaft m. b. H. (č. 3) v. Austria, sťažnosti č. 15653/02
a 66298/01, rozsudok z 13. decembra 2005, § 44 a § 47; Krone Verlag GmbH & Co. KG
v. Austria, sťažnosť č. 34315/96, rozsudok z 26. februára 2002, § 37]. Uvedené je možné
preveriť napríklad pomocou internetových vyhľadávačov. Napokon v predmetnom texte sa
explicitne uvádza postavenie žalobcu ako sudcu a taktiež žalobca v spore o ochranu
osobnosti argumentuje, že sa mohla znížiť jeho vážnosť ako sudcu. Z uvedeného vyplýva,
že ústavný súd klasifikuje žalobcu ako sudcu s určitými prvkami verejnej postavy (porov.
rozhodnutie č. ZSP 26/1996 v časopise ZSP č. 3/1996, s. 51).
32. Kto kritizuje
Podobne ako adresáti kritiky, aj samotní kritici sú klasifikovaní z hľadiska ich
dôležitosti pre výmenu názorov v spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú
žurnalisti. Európsky súd pre ľudské práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom
demokracie („public watch dog“) a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje
slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať
informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má
právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru
preháňania a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje
žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu.
Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne
z presvedčivosti jeho argumentácie. V predmetnej veci je autorom článku, a teda
kritizujúcim novinár, šéfredaktor týždenníka. Na autora článku sa teda vzťahuje zvýšená
ochrana žurnalistov.
33. Čo je kritizované
Ústavný súd a všeobecné súdy musia preskúmať aj objekt a formu kritiky. Kritika
spravidla mieri na samotné súdne rozhodnutie, jeho odôvodnenie či postup v konaní alebo
mieri priamo na osobnosť sudcu. Predmetná vec sa tomuto základnému deleniu v zásade
vymyká. Priamym objektom kritiky je paradox, napätie medzi sumami, ktorými sú
odškodňovaní bývalí politickí väzni, či sumami náhrady škody poskytovanými poškodeným
v trestnom konaní na jednej strane a náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch prisúdenými
žalobcovi na strane druhej. Priamym objektom kritiky je teda legislatíva a rozhodovacia
činnosť súdov. Žalobca ako úspešný a verejne známy účastník konaní na ochranu osobnosti
bol autorom článku uchopený ako príklad, „kontrastná látka“ na zvýraznenie uvedeného
paradoxu. Objektom kritiky v prvom a druhom výroku je teda nesúhlas s výškami
niektorých náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch. Objektom kritiky tretieho výroku je síce
špekulatívna, ale nie nemožná solidarita vo vnútri justície medzi konajúcimi sudcami
a sudcom–účastníkom konania. Napokon, len druhý výrok sa do určitej miery týka
bezprostredne žalobcu, pretože tam môže byť objektom kritiky nedostatočne preukázaný
majetok sudcu.
Ústavný súd konštatuje, že justícia je legitímnou témou verejného záujmu. Napriek
tomu, že sa profesionálni právnici neprestanú vysmievať novinárom často nerozlišujúcim
medzi žalobou a obžalobou, rozsudkom a uznesením, odmietnutím a zamietnutím,
odvolaním a dovolaním, či ESĽP a Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev (porov.
<http://jinepravo.blogspot.com/2008/07/rozlouen-s-v-ceplem-pivtn-t-nmeka-aneb.html)>,
justícia a vôbec právny život nie sú účelom samým osebe, ale sú súčasťou života
spoločnosti. Z tohto dôvodu je legitímne, aby sa otázky práva neriešili len na stránkach,
inak nemnohých, právnických časopisov, ale aby boli reflektované aj laickou verejnosťou
prostredníctvom publicistiky. Podľa ústavného súdu si sociálna diskusia s prvkami kritiky
zaslúži zvýšenú ochranu, pričom predmetné výroky patria do tejto kategórie.
34. Kde je kritizované
Miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov je taktiež užitočným kritériom
posudzovania zásahov do slobody prejavu. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa
distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V predmetnej veci je však
nutné vec vnímať v spojení s kritériom autora kritiky. Ak je autorom kritiky novinár, tak
jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta. Sporný článok
bol uverejnený vo veľmi populárnom týždenníku s celoslovenskou pôsobnosťou a vysokým
nákladom, nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré sú posudzované
prísnejšie.
35. Kedy je kritizované
Pri kritike súdnych rozhodnutí má význam, či sú posudzované počas konania, alebo
po jeho skončení. Načasovanie kritiky je potrebné vnímať nielen z hľadiska fázy súdneho
konania, ale aj z hľadiska spoločenského načasovania. Dotknutý článok sa týkal
neprávoplatne, len prvostupňovo ukončeného konania (porov. tiež rozhodnutia ústavného
súdu II. ÚS 23/00, II. ÚS 13/02 týkajúce sa konania spomínaného vo výroku 2). V takomto
prípade by sa vo všeobecnosti mala skôr stupňovať náročnosť na presnosť podávanej
informácie. V predmetnej veci však nešlo o spravodajské informovanie, ale vybrané prípady
slúžili ako príklad na ilustrovanie aktuálneho problému „sudičstva“ verejne činných osôb
a vysokými sumami poskytovaných zadosťučinení. So spoločenskou aktuálnosťou je
previazaná aj takpovediac dejinná aktuálnosť. Transformačné krajiny môžu pri budovaní
justície v požiadavkách právneho štátu buď túto viac chrániť pred spoločenskou diskusiou
s prípadnými difamačnými prvkami, alebo naopak, otvárať diskusiu o justícii. Ústavný súd
sa prikláňa k druhej z uvedených alternatív berúc do úvahy skutočnosť, že zmeny v justícii
už prebiehajú dve desaťročia.
36. Ako je kritizované
Nielen čo, ale aj ako je povedané je nutné skúmať pri posudzovaní akceptovateľnosti
kritiky. V predmetnej veci ide o nepriamu, žánrovú kritiku dotknutých rozhodnutí,
a sprostredkovane aj sudcu, ktorý bol v daných sporoch úspešný. Článok bol uverejnený na
predposlednej strane časopisu v rubrike Slovo vydavateľa s karikatúrou pichľavého ježka.
Znamená to, že išlo o komentárovú, nie spravodajskú časť časopisu. Čitateľ v tejto sekcii
počíta s hodnotovo zafarbeným prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje
obozretnejšie. Tón článku možno považovať za sarkastický, ale nie za zákerný. Formou
kritiky je teda nesúhlas s rozhodovacou činnosťou, nie však urážlivé, útočné či neslušné
vyjadrenia. Článok v celkovom kontexte poukazuje na systematický problém–priznávanie
vysokých náhrad nemajetkovej ujmy sudcom v sporoch o ochranu osobnosti. Primárnym
cieľom je kritika špecifickej rozhodovacej praxe súdov, čomu zodpovedá aj názov článku
bez uvedenia mena žalobcu.
37. Z perspektívy odpovedí na predchádzajúce otázky ústavný súd ďalej posúdil
jednotlivé sporné výroky.
Okresný súd a krajský súd videli nezákonnosť výroku 1 v skutočnosti, že tam
spomínané rozhodnutia sú neprávoplatné, a teda že ich výsledok nemôže byť žalobcovi na
ujmu. Presnejšie povedané, žalobca, ktorý si chránil svoje práva súdnou cestou využijúc
právo na súdnu ochranu, nemá byť terčom kritiky za spôsob, akým všeobecné súdy
rozhodli. Ústavný súd konštatuje, že vlastnosť právoplatnosti nie je v danej veci vôbec
rozhodujúca. Pojem „vysúdiť“ použitý sťažovateľom nemožno vnímať striktne
v dokonavom vide, resp. z právnického hľadiska už ako dobrovoľne zaplatený alebo
exekvovaný nárok. Aj prvostupňové rozhodnutie je rozhodnutím súdnej autority a stačí ako
legitímny príklad rozhodnutia s vysokou sumou náhrady nemajetkovej ujmy. Vlastnosť
právoplatnosti, ako je právnickej obci známe, napríklad vzhľadom na širokú prípustnosť
dovolania či ústavnej sťažnosti nevyjadruje konečnosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia
bezvýnimočne. Nepochybne by bolo aj z hľadiska žurnalistickej profesionality vhodnejšie,
ak by si autor článku overil, v akom štádiu je konanie, na ktoré v článku odkazuje.
Na druhej strane je však nutné uznať, že pre autora článku, ktorý nie je účastníkom konania,
nemusí byť jednoduché oficiálne zistiť, aký je stav daného konania. Akokoľvek, stav ne-
právoplatnosti je v uvedenej veci podružný. Okresný súd vyčítal autorovi aj nesprávne
označenie priznanej sumy, pričom správna suma bola o jeden milión slovenských korún
vyššia. Uvedená „nepravdivosť“ je vskutku absurdná.
Výslovne nesprávny je argument všeobecných súdov, podľa ktorého autor článku
použil nepatričné prirovnanie, ak uviedol ako príklad vysokej náhrady nemajetkovej ujmy
sumu, ktorá bola žalobcovi riadne priznaná nezávislými súdmi. Akceptácia uvedeného
argumentu by znamenala absolútnu nekritizovateľnosť súdnych rozhodnutí. Zo slobody
prejavu však vyplýva pravý opak–prakticky každé súdne rozhodnutie môže byť podrobené
kritike. Nikto nespochybňuje záväznosť kritizovaného rozhodnutia a jeho vydanie
nezávislým súdom. Je určite zrejmé, že záväznosť tu neznamená záväznosť pre jednotlivcov
nekritizovať dané rozhodnutie. Spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na
jeho zákonnosť či ústavnosť je pod ochranou slobody prejavu.
Ústavný súd uznáva, že skutkové tvrdenie obsiahnuté vo výroku 2 je značne
nepresné. Podstatou sporu žalobcu s vtedy úradujúcim ministrom spravodlivosti riešeného
v rámci ochrany osobnosti bola otázka legálneho základu pre ministrom požadované
majetkové priznanie. Autor článku však vyjadruje neistotu týkajúcu sa motivácie žalobcu
k uvedenému sporu príslovkou „vraj“. Od spoločenského týždenníka nemožno očakávať
presnosť právnického časopisu. Akokoľvek, aj v prípade tohto sporného výroku bolo jeho
účelom poukázať na vysokú sumu náhrady nemajetkovej ujmy. Ústavný súd sa domnieva,
že neposkytnutie ochrany danému výroku a požadovanie právnickej presnosti od novinárov
by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok (chilling-efect) na novinársku obec pri
glosovaní tém týkajúcich sa justície.
Napriek tomu, že by sa z pohľadu žalobcu výrok 3 mohol javiť ako najviac
difamujúci, z pohľadu ústavnoprávneho je najjednoznačnejšie akceptovateľný. Spojitosť
výroku so žalobcom je úplne špekulatívna. Ide o hodnotový súd a o otázku verejného
záujmu. Podľa všeobecných súdov je závažným zásahom do osobnostných práv
„naznačenie možnosti korupčného správania sa žalobcu“. Pojmy „naznačenie možnosti“
evidentne označujú špekulatívny charakter výroku. Uvedený výrok nepochybne umožňuje
viacero výkladov. Vzhľadom na špekulatívnosť, povahu hodnotového súdu a verejný
záujem je nutné uprednostniť výklad, ktorý zasahuje do slobody prejavu čo najmenej.
Vágne kritérium celkového kontextu, celkového dojmu či vyznenia je nutné vykladať
v prospech autora výroku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný. Tretím výrokom teda
nedošlo k zásahu do ochrany osobnosti.
38. Uvedený KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO test je kľúčový pre posúdenie
proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti. Primeranosť zásahu skúma
ústavný súd, podobne ako mnohé európske ústavné súdy, na základe trojstupňového testu
proporcionality.
Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým
krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda test
vhodnosti (Geeignetheit)–či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na
ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu–či daným
prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ
(ochranu cti).
Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného
prostriedku–zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)–teda či nebolo
možné použiť šetrnejší zásah.
Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle
(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý
zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania
maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci
vzorec (porov. Alexy, R.: Balancing, constitutional review, and representation, I.CON,
Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D.: Kolize základních práv
v judikatuře Ústavního soudu ČR, Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Príkladom praktickej
súladnosti môže byť situácia, keď obec namiesto toho, aby zakázala zhromaždenie
z dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napr. za
asistencie polície konanie oboch.
(A) Uvedený zásah možno považovať za vhodný, pretože umožňuje dosiahnuť
legitímny cieľ, ochranu iného základného práva, a to práva na zachovanie osobnej cti
a dobrej povesti. (B) Zásah je nevyhnutný, pretože žalobca si svoju osobnosť chránil
adekvátnym prostriedkom, žalobou na ochranu osobnosti. (C.1) V uvedenom prípade
vyplývajúc z jeho podstaty nebolo možné zachovať obidve práva popri sebe. Pri strete práva
na ochranu osobnosti v konaniach na ochranu osobnosti a slobody prejavu sú odpovede A,
B a C1 v zásade automatické. Kľúčovou je teda vážiaca formula.
(C.2) Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a
„podstatná“. Intenzita zásahu do jedného základného práva sa pomeruje s mierou
uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia
nadobúdajú jednu z hodnôt–„nízka“, „stredná“ a „podstatná“.
V prerokúvanej veci bola intenzita zásahu do práva sťažovateľa podstatná, pretože
išlo o článok novinára, ktorý sa týkal otázok verejného záujmu, kritiky rozhodovacej
činnosti súdov a v zásade išlo o hodnotový súd.
Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na
test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril.
S ohľadom na to, že žalobca je osobou verejného záujmu a článok má žáner glosy,
miera uspokojiteľnosti vo vzťahu ku všetkým trom výrokom môže byť len stredná až nízka.
K jednotlivým výrokom možno podrobnejšie uviesť: Vzhľadom na skutočnosť, že vo
výroku 1 išlo o kritiku sudcov, poukazovanie na možný problém vnútrojustičnej solidarity
(korporativizmus), hodnotový súd, a že s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nebol
explicitne uvedený ako aktér korupčného správania, bola miera uspokojiteľnosti jeho práva
na ochranu osobnosti stredná. Vzhľadom na nepresnosť výroku 2 bola miera
uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti stredná. Napokon s ohľadom na
neexplicitné uvedenie žalobcu vo výroku 3 a špekulatívny charakter tohto výroku bola
miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti nízka.
Z uvedeného vyplýva, že podstatný zásah prevažuje nízku až strednú
uspokojiteľnosť, a preto je nutné dať prednosť slobode prejavu.
39. Vychádzajúc z postavenia sťažovateľa ako vydavateľa tlače, z postavenia žalobcu
ako sudcu s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku a to, že účelom
článku je poukázanie na paradoxy rozhodovacej činnosti súdov, považujúc nepresnosti
v článku za omyly skôr technického charakteru a aplikujúc taktiež test proporcionality
s vážiacou formulou ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného
súdu porušil sťažovateľovo právo na slobodu prejavu (bod 1 výroku nálezu).
40. Okresný súd na podporu svojho právneho názoru cituje pasáž o nutnosti chrániť
súdnictvo pred útokmi tlače z rozsudku ESĽP De Haes a Gijsels v. Belgium (sťažnosť
č. 19983/92, rozsudok z 24. februára 1997). Je však potrebné dodať, že uvedeným
rozsudkom bolo práve konštatované porušenie slobody prejavu rozhodnutiami belgických
súdov, ktorými vyhoveli žalobám na ochranu osobnosti sudcov, voči ktorých rozhodovacej
činnosti bol napísaný kritický článok. Možno doplniť, že ESĽP (§ 34 a § 35) cituje súhlas
Európskej komisie pre ľudské práva s argumentáciou sťažovateľov, že konštatovanie
„justičnej pravdy“ v súdnom konaní neznamená, že každý odlišný názor musí byť
v súvislosti s kontrolou výkonu slobody tlače považovaný za nesprávny. To sa však podľa
sťažovateľov v danom prípade stalo, pretože ich články sa opierali o objektívne a dostatočné
informácie.
41. Okresný súd síce nominálne spomína aj čl. 10 dohovoru a tam zakotvenú slobodu
prejavu, ale nijak ju v rozhodnutí nezohľadňuje a nepracuje s princípom proporcionality.
Okresný súd sa na prípad pozeral výlučne z pozície práva na ochranu osobnosti.
42. Krajský súd označil obranu žalovaného o tom, že úvahy v článku v treťom
výroku sa pohybovali v teoretickej rovine a že táto pasáž logicky nenadväzuje na vety, ktoré
sa týkajú žalobcu, za účelovú. Ústavný súd uvádza, že svojím spôsobom každá
argumentácia účastníkov smerujúca k svojej obhajobe je účelová. Týmto zjednodušujúcim
spôsobom nemožno „odbiť“ argumentáciu.
43. Ústavný súd upozorňuje, že vyslovenie porušenia slobody prejavu v okolnostiach
danej veci neznamená, že by sa ústavný súd stotožňoval alebo nestotožňoval s názorom
sťažovateľa na otázku výšky náhrad nemajetkových ujm poskytovaných sudcom.
44. Ústavný súd neustále zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05). Ústavný súd však konštatuje, že predmetná vec je práve takou, kde všeobecné
súdy nezohľadnili relevantné ústavné normy.
45. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na súdnu ochranu. Ústavný súd
konštatuje, že krajský súd nereagovaním na relevantné argumenty sťažovateľa porušil aj
jeho právo na súdnu ochranu.
46. Žalobca v doplnení podania dal ústavnému súdu do pozornosti aj rozsudok ESĽP
Beian c. Roumanie (č. 1) (sťažnosť č. 30658/05, rozsudok zo 6. decembra 2007). Mal tým
na mysli skutočnosť, že ESĽP vyhlásil za nesúladnú s čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14
dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru situáciu rozpornej judikatúry
rumunského kasačného súdu. Ústavný súd poukazuje na to, že sú mu známe rozhodnutia
o odmietnutí obdobných vecí inými senátmi ústavného súdu. Je nutné však zdôrazniť, že
predmetná vec bola posudzovaná dominantne z hľadiska hmotného základného práva,
slobody prejavu, na rozdiel od rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 238/08, ktoré sa zaoberalo len
procesnými aspektmi konania o ochranu osobnosti, pričom sloboda prejavu v konaní ani
nebola namietaná.
47. Namietaný čl. 144 ods. 1 ústavy neobsahuje základné právo a z tohto dôvodu sa
ústavný súd jeho porušením nezaoberal. Na tomto mieste možno súhlasiť so žalobcom.
48. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia zákona o ústavnom súde, ústavný súd zrušil
rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní viazaný
týmto nálezom (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
49. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za
dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 18. septembra 2007 a spísanie
sťažnosti z 18. septembra 2007). Za dva úkony vykonané v roku 2007 patrí odmena v sume
dvakrát po 98,59 € a režijný paušál dvakrát po 5,91 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov),
preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 209 €, ku ktorej bolo treba
pripočítať 19 % DPH, teda sumu 39,71 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
predstavujú celkovú sumu 248,71 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
50. Sťažovateľ napokon požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 200 000 Sk, teda 6 638,78 €.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či
opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).
V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere
kompenzované zrušením rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto
nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).
51. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
52. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2009