Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 23/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

23. marca 2000 prerokoval podnet JUDr. P. P., bytom Ž., vo veci porušenia jeho

základného práva priznaného a 3 postupom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v dôsledku vyžiadania finančného

priznania a takto

rozhodol:

Podnet JUDr. P. P. o d m i e t a z dôvodu svojej nepríslušnosti na

prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

18. januára 2000 doručené podanie JUDr. P. P. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom Ž.,

označené ako „Podnet na konanie podľa “.

Navrhovateľ uviedol, že ako sudcovi Okresného súdu v Žiline a ako predsedovi

Okresného súdu v Žiline mu bola v dňoch 1. a 2. decembra 1999 doručená žiadosť

ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. -40 z 19. novembra 1999

o vyplnenie finančného priznania v lehote do 30. novembra 1999, pričom súčasťou

žiadosti bol aj formulár s názvom „Finančné priznanie“. Na základe žiadosti

navrhovateľa z 2. decembra 1999 č. Spr 889/99 mu minister spravodlivosti Slovenskej

republiky listom zo 6. decembra 1999 predĺžil lehotu na odovzdanie finančného

priznania do 13. decembra 1999 do 12.00 h. Na tento list navrhovateľ odpovedal

stanoviskom k žiadosti o predloženie finančného priznania z 13. decembra 1999

(Spr 889/99), v ktorom uviedol, že nie je ochotný odovzdať vyžadované vyplnené

finančné priznanie z dôvodov, že toto priznanie považuje za neoprávnené

zhromažďovanie údajov o svojej osobe a údajov o jeho príbuzných. Navrhovateľ vo

svojom stanovisku tiež vyslovil názor, že vyžadované údaje tvoria súčasť jeho

súkromného a rodinného života.

Podľa tvrdenia navrhovateľa „postup Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky v súvislosti so žiadosťou adresovanou navrhovateľovi ako súdnemu

funkcionárovi nemá oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

a navrhovateľ ho považuje za porušovanie svojho ústavného práva na ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním a iným zneužívaním údajov o jeho

osobe“. Z uvedených dôvodov navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd jeho podnet

prijal na ďalšie konanie a po prejednaní vyniesol nález, že „vyžiadaním finančného

priznania Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky porušilo základné právo

JUDr. P. P. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej

osobe, upravené v , 3 “.

II.

Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130 ods. 3

(ďalej len „“) oprávnený konať o podnetoch,

ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv

a slobôd (tak ako sú uvedené v druhej hlave ), len pokiaľ im ochranu

neposkytujú žiadne iné orgány Slovenskej republiky prostredníctvom účinného

právneho prostriedku ochrany dostupného navrhovateľovi. Pri predbežnom

prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho predpísané náležitosti upravené

v

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj

ďalšie dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd (tak ako sú uvedené v druhej hlave ) nezakladá

„automaticky“ aj jeho príslušnosť na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní podnetu fyzickej alebo právnickej osoby zistil, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namietal, sa navrhovateľ

mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným orgánom, takéto podnety pravidelne odmietal ako zjavne

neopodstatnené alebo pre svoju nepríslušnosť na ich prerokovanie (,

podobne , , , ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa zisťoval,

či pri ochrane tých základných práv, porušenie ktorých namietal (právo na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov

o svojej osobe podľa ), nie je vylúčená právomoc všeobecných

súdov. Podľa právneho názoru ústavného súdu sa navrhovateľ ochrany týchto práv

mohol účinne domáhať prostredníctvom ako všeobecných, tak aj zvláštnych

prostriedkov ochrany v občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred

všeobecnými súdmi (ako dostupný, účinný a rýchly prostriedok ich ochrany nie je

dokonca možné vylúčiť ani použitie inštitútu predbežného opatrenia ako súčasti

základného práva na súdnu ochranu). Pri predbežnom prerokovaní podnetu

navrhovateľa ústavný súd nezistil takú judikatúru všeobecných súdov, ktorá by bola

v rozpore s týmto jeho právnym názorom.

Možnosť ochrany svojich základných práv pred všeobecnými súdmi napokon

uznal aj samotný navrhovateľ, ktorý neuplatnenie svojho práva na súdnu ochranu pred

nimi zdôvodňoval len tým, že „pri známej súčasnej zaťaženosti všeobecných súdov

všetkých stupňov nie je možné očakávať rozhodnutie všeobecného súdu, na ktorý by

sa navrhovateľ obrátil, v rozumnej a primeranej lehote“.

Nakoľko v konaní na ochranu základných práv podľa a 3 ,

porušenie ktorých namietol navrhovateľ, nebola vo veci daná príslušnosť ústavného

súdu, bolo potrebné jeho podnet po predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu

odmietnuť podľa .

Nakoľko prekážka nepríslušnosti ústavného súdu na prerokovanie veci bola na

odmietnutie podnetu navrhovateľa postačujúca, nebolo už potrebné zaoberať sa

splnením ďalších podmienok konania o podnete (povaha namietaných základných

práv a i.).