Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 23/00
PDF · 87.33 KB
No categories available
II. ÚS 23/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 23/00-10
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
23. marca 2000 prerokoval podnet JUDr. P. P., bytom Ž., vo veci porušenia jeho
základného práva priznaného čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v dôsledku vyžiadania finančného
priznania a takto
rozhodol:
Podnet JUDr. P. P. o d m i e t a z dôvodu svojej nepríslušnosti na
prerokovanie veci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
18. januára 2000 doručené podanie JUDr. P. P. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom Ž.,
označené ako „Podnet na konanie podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“.
Navrhovateľ uviedol, že ako sudcovi Okresného súdu v Žiline a ako predsedovi
Okresného súdu v Žiline mu bola v dňoch 1. a 2. decembra 1999 doručená žiadosť
ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 7121/1999-40 z 19. novembra 1999
o vyplnenie finančného priznania v lehote do 30. novembra 1999, pričom súčasťou
žiadosti bol aj formulár s názvom „Finančné priznanie“. Na základe žiadosti
navrhovateľa z 2. decembra 1999 č. Spr 889/99 mu minister spravodlivosti Slovenskej
republiky listom zo 6. decembra 1999 predĺžil lehotu na odovzdanie finančného
priznania do 13. decembra 1999 do 12.00 h. Na tento list navrhovateľ odpovedal
stanoviskom k žiadosti o predloženie finančného priznania z 13. decembra 1999
(Spr 889/99), v ktorom uviedol, že nie je ochotný odovzdať vyžadované vyplnené
finančné priznanie z dôvodov, že toto priznanie považuje za neoprávnené
zhromažďovanie údajov o svojej osobe a údajov o jeho príbuzných. Navrhovateľ vo
svojom stanovisku tiež vyslovil názor, že vyžadované údaje tvoria súčasť jeho
súkromného a rodinného života.
Podľa tvrdenia navrhovateľa „postup Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky v súvislosti so žiadosťou adresovanou navrhovateľovi ako súdnemu
funkcionárovi nemá oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
a navrhovateľ ho považuje za porušovanie svojho ústavného práva na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním a iným zneužívaním údajov o jeho
osobe“. Z uvedených dôvodov navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd jeho podnet
prijal na ďalšie konanie a po prejednaní vyniesol nález, že „vyžiadaním finančného
priznania Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky porušilo základné právo
JUDr. P. P. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej
osobe, upravené v čl. 19 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky“.
II.
Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený konať o podnetoch,
ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv
a slobôd (tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy), len pokiaľ im ochranu
neposkytujú žiadne iné orgány Slovenskej republiky prostredníctvom účinného
právneho prostriedku ochrany dostupného navrhovateľovi. Pri predbežnom
prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho predpísané náležitosti upravené
v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj
ďalšie dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd (tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy) nezakladá
„automaticky“ aj jeho príslušnosť na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní podnetu fyzickej alebo právnickej osoby zistil, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namietal, sa navrhovateľ
mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným orgánom, takéto podnety pravidelne odmietal ako zjavne
neopodstatnené alebo pre svoju nepríslušnosť na ich prerokovanie (I. ÚS 34/98,
podobne I. ÚS 16/98, I. ÚS 49/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99).
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa zisťoval,
či pri ochrane tých základných práv, porušenie ktorých namietal (právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov
o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy), nie je vylúčená právomoc všeobecných
súdov. Podľa právneho názoru ústavného súdu sa navrhovateľ ochrany týchto práv
mohol účinne domáhať prostredníctvom ako všeobecných, tak aj zvláštnych
prostriedkov ochrany v občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred
všeobecnými súdmi (ako dostupný, účinný a rýchly prostriedok ich ochrany nie je
dokonca možné vylúčiť ani použitie inštitútu predbežného opatrenia ako súčasti
základného práva na súdnu ochranu). Pri predbežnom prerokovaní podnetu
navrhovateľa ústavný súd nezistil takú judikatúru všeobecných súdov, ktorá by bola
v rozpore s týmto jeho právnym názorom.
Možnosť ochrany svojich základných práv pred všeobecnými súdmi napokon
uznal aj samotný navrhovateľ, ktorý neuplatnenie svojho práva na súdnu ochranu pred
nimi zdôvodňoval len tým, že „pri známej súčasnej zaťaženosti všeobecných súdov
všetkých stupňov nie je možné očakávať rozhodnutie všeobecného súdu, na ktorý by
sa navrhovateľ obrátil, v rozumnej a primeranej lehote“.
Nakoľko v konaní na ochranu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy,
porušenie ktorých namietol navrhovateľ, nebola vo veci daná príslušnosť ústavného
súdu, bolo potrebné jeho podnet po predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nakoľko prekážka nepríslušnosti ústavného súdu na prerokovanie veci bola na
odmietnutie podnetu navrhovateľa postačujúca, nebolo už potrebné zaoberať sa
splnením ďalších podmienok konania o podnete (povaha namietaných základných
práv a i.).