Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)I. ÚS 207/2010
PDF · 196.18 KB
No categories available
I. ÚS 207/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť A. B., K., a E. B., K., zastúpených advokátom JUDr. R. T.,
Advokátska kancelária, K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 242/2009 z 25. augusta 2009
a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. a E. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 23. októbra
2009 doručená sťažnosť A. B. a E. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 242/2009 z 25. augusta 2009 (ďalej
len ,,uznesenie krajského súdu“) a konaním, ktoré mu predchádzalo.
2. Z obsahu sťažností vyplýva, že na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný
súd“) prebieha pod sp. zn. 34 C 46/2007 súdne konanie o zaplatenie sumy 199 163,51 €,
v ktorom sú sťažovatelia v procesnom postavení žalovaných. V súvislosti s týmto konaním
okresný súd uznesením z 24. apríla 2007 sp. zn. 34 C 46/2007 nariadil predbežné opatrenie,
ktorým sťažovateľom zakázal predať, darovať, prenajímať, zriadiť záložné právo, zriadiť
zabezpečovací prevod k bytu č. 2 na 1. poschodí vo vchode obytného domu súpisné číslo
3469 nachádzajúceho sa na S. ulici v K., zapísaného na liste vlastníctva, katastrálne územie
S. mesto.
3. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia 16. mája 2007 odvolanie, v ktorom
žiadali, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol a priznal im náhradu trov konania. Krajský súd ako
odvolací súd uznesením sp. zn. 2 Co 186/2007 z 21. júna 2007, nevyhovel odvolaniu
sťažovateľov a potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
4. Dňa 5. septembra 2007 podali sťažovatelia na okresnom súde návrh na zrušenie
nariadeného predbežného opatrenia. Okresný súd uznesením z 20. novembra 2008
sp. zn. 34 C 46/2007 návrh sťažovateľov zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým,
že sťažovatelia v podstate neuviedli žiadne nové skutočnosti, s ktorými
by sa už nevysporiadal v predchádzajúcom konaní odvolací krajský súd vo svojom uznesení
sp. zn. 2 Co 186/2007 z 21. júna 2007.
5. Rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na zrušenie
nariadeného predbežného opatrenia, napadli sťažovatelia odvolaním a navrhli jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Sťažovatelia namietali
skutočnosť, že odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 34 C 46/2007 z 20. novembra
2008 je v rozpore s § 157 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v spojení s § 167 ods. 2 OSP, ako aj čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Konkrétne vytýkali súdu prvého stupňa, že:
„1. vo svojom rozhodnutí (Uznesení) ku skutočnostiam uvádzanými sťažovateľmi
o nesplnení zákonných predpokladov pre vydanie predbežného opatrenia len skonštatoval,
že s týmito dôvodmi sa už vysporiadal v rámci odvolacieho konania proti nariadenému
predbežnému opatreniu Krajský súd v Košiciach. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia
vydaného dňa 21.06.2007 však jasne vyplýva, že sa nezaoberal argumentáciou a dôvodmi
uvádzanými sťažovateľmi nakoľko sa k nim vôbec nevyjadril. V dôsledku toho konštatácia
súdu prvého stupňa o vysporiadaní sa s argumentáciou sťažovateľov Krajským súdom
v Košiciach a následné prevzatie tejto argumentácie (odôvodnenia) o nesplnení zákonných
predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia zakladá nepreskúmateľnosť Uznesenia
v tejto časti pretože neobsahuje žiadne dôvody (skutočnosti), ktoré by mali byť predmetom
prieskumu odvolacieho súdu v rámci odvolacieho konania. Postup súdu prvého stupňa
treba považovať len za formálny výkon práva na súdnu ochranu, ktorý nezodpovedá ani
požiadavkám čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Sťažovatelia preto poukazujú na to, že odôvodnenie Uznesenia
neobsahuje žiadne skutočnosti umožňujúce preskúmať závery súdu prvého stupňa napriek
tomu, že odôvodnenie súdnych rozhodnutí tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa ústavy Slovenskej republiky o dohovorov o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. (porov. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03),
2. ... ani z uznesenia o nariadení predbežného opatrenia tak ani z rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach nevyplýva na základe čoho považovali tvrdenia žalobcu
za osvedčené, resp. ako relevantne žalobca osvedčil skutočnosti potrebné na nariadenie
predbežného opatrenia,
3. ... nepreskúmateľnosť Uznesenia, ako aj porušenie základného práva žalovaných
v 1. a 2. rade na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky nemôže nahradiť (zvrátiť) postup súdu prvého stupňa, ktorým
sa obšírne zaoberal... judikatúrou použitou sťažovateľmi v ich návrhu na zrušenie
predbežného opatrenia nakoľko v okolnostiach prípadu táto otázka, resp. výklad netvorí
súčasť práva na súdnu ochranu a nemá súvis s posúdením splnenia zákonných
predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia.“
6. Odvolací krajský súd nevyhovel odvolaniu sťažovateľov, stotožnil sa so závermi
súdu okresného súdu a uznesením, ktoré je napadnuté touto sťažnosťou, potvrdil
prvostupňové uznesenie.
7. Sťažovatelia v podanej sťažnosti poukazujú na argumentáciu uvedenú vo svojom
odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 34 C 46/2007 z 20. novembra 2008,
a v podstatnom ďalej dodávajú : „Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby
každé rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti výkonu
spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Je korelátom práva strany
prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia
je tiež zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je svojvoľný (arbitrárny)...
Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia ako súčasť práva na súdnu ochranu
uznal aj ústavný súd (II. ÚS 37/00, II.ÚS 23/00). ... Aj v takomto rozhodnutí musí okresný
súd jasne a jednoznačne vysvetliť, z akých dôvodov usudzuje, že došlo k splneniu zákonných
predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia, tak ako sú uvedené v ust. § 74 a nasl.
O.s.p.. Len takto odôvodnené uznesenie môže účastník konania účinne napádať
v odvolacom konaní, t.j. uvádzať argumenty prečo, resp. z akých dôvodov neboli zákonné
podmienky na nariadenie predbežného opatrenia naplnené a tak realizovať svoje základné
právo na súdnu ochranu ústavou predpokladaným spôsobom.“
8. V závere sťažovatelia zhrňujú dôvody, ktoré podľa ich názoru zakladajú ústavnú
nekonformnosť napadnutého uznesenia krajského súdu:
„- Súd prvého stupňa sa vo svojom odôvodnení rozhodnutia odkazom na Krajský súd
v Košiciach, resp. na jeho rozhodnutie dostatočne nevysporiadal a nezaoberal
argumentáciou sťažovateľov uvedenou v ich návrhu na zrušenie predbežného opatrenia,
- Odvolací súd (Krajský súd v Košiciach) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co 242/2009 nahradil (suploval) činnosť súdu prvého stupňa, ktorá sa týka
odôvodnenia rozhodnutia,
- Odvolací súd sa okrem suplovania činnosti súdu prvého stupňa vôbec nezaoberal
a preto ani nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľov uvedenou v ich odvolaní zo dňa
18.12.2008, ktorá má význam pre rozhodnutie o odvolaní, pretože s ňou namieta splnenie
zákonných predpokladov nariadenia predbežného opatrenia.“
9. Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu
s tým, aby bolo napadnuté uznesenie krajského súdu zrušené a vec bola vrátená na nové
konanie a rozhodnutie. Sťažovatelia zároveň žiadajú priznanie náhrady trov konania.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
14. Podstatu predloženej sťažnosti tvoria tvrdenia sťažovateľov, že k porušeniu
označených článkov ústavy a dohovoru došlo tým, že okresný súd v predmetnom konaní
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, a to takým spôsobom, že odkázal
na predchádzajúce uznesenie krajského súdu v tej istej veci a zároveň krajský súd
sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľov.
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vrátane tej, ktorú označili
sťažovatelia vo svojej sťažnosti, právo sťažovateľov na spravodlivý proces zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa
musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
16. V danom prípade okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 34 C 46/2007
z 20. novembra 2008, zvolil takú procesnú ekonómiu, že sčasti odkázal na staršie
rozhodnutie odvolacieho krajského súdu sp. zn. 2 Co 186/2007 z 21. júna 2007, v tej istej
veci, ktoré mali účastníci konania k dispozícii a v ktorom boli objasnené dôvody, ktoré
viedli k odmietnutiu odvolania sťažovateľov a potvrdeniu uznesenia súdu prvého stupňa.
Podľa názoru ústavného súdu je takýto postup všeobecného súdu s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti konania ústavne konformný.
17. Odôvodnenie uznesenia okresného súdu v spojitosti s odôvodnením uznesenia
krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval,
z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté.
Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet
žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia okresného súdu či krajského súdu
a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý
proces.
18. K námietke sťažovateľov, že krajský súd sa v napadnutom uznesení nedostatočne
vysporiadal s ich argumentáciou, ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu
neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
19. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v podstate požadujú revíziu
napadnutého uznesenia, ktorým bol ich návrh na zrušenie nariadeného predbežného
opatrenia zamietnutý. Ústavný súd ďalej k tomu konštatuje, že pokiaľ ide o medze
zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
20. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu
jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a dôvodí svoje
rozhodnutie, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. V uznesení
krajského súdu a ani v konaní, ktoré mu predchádzalo, teda ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda
vyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie
je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky
otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnému návrhu.
21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov, a to návrhu na zrušenie uznesenia
krajského súdu a náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude
vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2010