Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 639/2016
PDF · 239.8 KB
No categories available
II. ÚS 639/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Oľgou Michalíkovou,
Francisciho 35, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 2321/2012 a jeho
rozsudkom z 15. apríla 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 60/2014 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára
2016 osobne doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“; v citáciách aj „žalobca“ alebo „žalobkyňa“), zastúpenej advokátkou
JUDr. Oľgou Michalíkovou, Francisciho 35, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 2321/2012 (ďalej aj
„napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 15. apríla 2014 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 60/2014 (ďalej aj „napadnuté
konanie najvyššieho súdu“) a jeho rozsudkom z 22. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola rozhodnutím
Obvodného úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy č. PR 07787/2011/2407/MF
z 10. novembra 2011 uznaná za vinnú zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa
dopustila tým, že od júna 2011 do 24. augusta 2011 opakovane búchala po stenách svojho
bytu a po radiátore v dome na , čím úmyselne rušila občianske
spolunažívanie schválnosťami. Sťažovateľke bola uložená pokuta 15 € a náhrada trov
konania v sume 16 €. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu sťažovateľka
podala odvolanie, o ktorom rozhodol Obvodný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov
(ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. SVS-OP2-2012/002722/TMV z 27. februára 2012
(ďalej len „rozhodnutie z 27. februára 2012“) tak, že ho zamietol a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Žalobou doručenou Krajskému súdu v Prešove 30. apríla 2012 sa sťažovateľka
domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 27. februára 2012. Vec
sťažovateľky bola následne postúpená krajskému súdu uznesením sp. zn. 3 S 35/2012
zo 14. septembra 2012. Krajský súd žalobu napadnutým rozsudkom zamietol a sťažovateľke
nepriznal náhradu trov konania. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd
napadnutým rozsudkom napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil a účastníkom
napadnutého konania náhradu trov konania nepriznal.
Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že žalovaný rozhodnutím z 27. februára 2012
„rozhodol iba na základe vykonaného dokazovania výsluchom svedkov uvedených
sťažovateľom – údajne poškodenou... Výpovede svedkov, ktoré som vypočuť navrhla ja –
ako obvinená, správny orgán, ani súd vôbec nebral v úvahu. Odvolací – Najvyšší súd sa
o výpovediach týchto „mojich“ svedkov dokonca ani v napadnutom rozsudku nezmieňuje.
Tým bola, okrem iného, porušená aj zásada rovnoprávneho postavenia účastníkov v konaní.
Svedkovia uvedení sťažovateľom pritom nevypovedali konkrétne, t. j. že ma (obvinenú
a žalobkyňu) videli búchať (po stene môjho bytu a radiátoroch) v neskorých nočných
a skorých ranných hodinách a spôsobovať tým rušivý hluk. Boli to iba dohady, rušivý zvuk
vychádzal z môjho bytu. Nebol teda o tom žiaden priamy svedok.“.
Krajský súd podľa sťažovateľky nezistil skutkový stav veci úplne a nevykonal
navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Z navrhovaných
dôkazov pritom podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že „som ešte pre prejednávaním
predmetného priestupku i v období jeho prejednávania Obvodným úradom Prešov, mala
dlhoročné obdobné problémy s jedným zo sťažovateľov – susedom nad mojim bytom...
Na str. 2 prvý odsek tejto zápisnice je mnou uvedené, že aj ja počujem v byte na druhom
poschodí na Švábskej 63 v Prešove kde bývam, nejaký hluk...“.
Napadnutý rozsudok krajského súdu, s ktorým sa stotožnil najvyšší súd, vychádza
tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď «skutok údajne mnou spáchaný posúdil
ako úmyselné konanie v zmysle § 49 os. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, pričom takýto
úmysel nebol ničím preukázaný – išlo iba o domnienky sťažovateľov a ich svedkov... pričom
bola nesprávne aplikovaná zásada „in dubio pro reo“.».
Sťažovateľka poukazuje na § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, podľa
ktorého sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustí ten, kto úmyselne naruší
občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví,
nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním,
a tvrdí, že nikdy nebol „preukázaný úmysel môjho konania z ktorého som bola neprávom
obvinená a ktorý sa pre naplnenie skutkovej podstaty tohto priestupku vyžaduje. Vzhľadom
k uvedeným skutočnostiam je zrejmé, že z mojej strany nedošlo k spáchaniu priestupku:
neboli naplnené znaky jeho skutkovej podstaty a absentuje úmysel, ktorý je základnou
podmienkou posúdenia tohto skutku ako priestupok.“.
Iné sťažovateľkou označené konania vedené pred Obvodným úradom Prešov,
prípadne pred Okresným úradom Prešov vo veciach priestupkov, ktorých sa mala údajne
dopustiť sťažovateľka a ktoré boli zastavené, podľa nej preukazujú, že „proti mojej osobe je
zaujatosť sťažovateľov, ktorí opakovanie – napriek nedostatku relevantných dôkazov ma
neprávom obviňujú zo spáchania uvedeného skutku a podávajú podnety na priestupkové
konanie“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu – upravené v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 5 S/2321/2012 zo dňa 15. 04. 2014 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 8 Sžo/60/2014 zo dňa 22. 10. 2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžo/60/2014 zo dňa
22. 10. 2015 a Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S/2321/2012 zo dňa 15. 04. 2014 sa
zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľke... sa priznáva finančné zadosťučinenie – vo výške 5 000,- €, ktoré je
povinný jej vyplatiť Najvyšší súd SR a náhrada trov konania – právneho zastúpenia
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v sume 303,16 €, ktoré je Najvyšší súd
SR povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky, všetko do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým rozsudkom
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol
oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým rozsudkom
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru tým, že
správne orgány konajúce v jej veci dospeli k záveru o tom, že sa dopustila priestupku
na úseku občianskeho spolunažívania, len na základe vykonaného dokazovania navrhnutého
údajnou poškodenou, pričom výpovede svedkov, ktoré navrhla sťažovateľka, vôbec nebrali
do úvahy, čím malo dôjsť k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu, s ktorým sa najvyšší
súd v napadnutom rozsudku stotožnil.
Sťažovateľka namieta taktiež nesprávne právne posúdenie veci, keďže podľa jej
názoru neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty priestupku a absentoval úmysel,
ktorý je základnou podmienkou posúdenia skutku ako priestupku na úseku občianskeho
spolunažívania. Týmto spôsobom zároveň podľa sťažovateľky došlo v jej veci k porušeniu
zásady in dubio pro reo.
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd
poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom
prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd v prvom rade
konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa
takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa
v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu
verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania
skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj
odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia
v súlade s procesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09,
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal
po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba
splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov
ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa ustanovení v tom čase
platnej a účinnej V. časti Občianskeho súdneho poriadku, ďalej aj „OSP“), je podľa názoru
ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho
súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244
ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je
nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov
a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že
správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr.
Vychádzajúc z uvedených rámcov svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd považuje
za žiaduce poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej sa
k sťažovateľkou namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu a hodnoteniu
dôkazov uvádza:
„Odvolací súd z obsahu súdneho a administratívneho spisu zistil, že krajský súd sa
náležite a v súlade so zákonom vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu
pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci a zistenia protiprávneho konania zo strany
žalobcu. Protiprávne konanie žalobcu, ktorým došlo k spáchaniu priestupku je vo výroku
prvostupňového rozhodnutia ako aj v rozhodnutí o odvolaní vymedzené dostatočne určite.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu v obidvoch rozhodnutia bolo náležite vyhodnotené
hodnotenie dôkazov. Podľa § 34 správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny
a obhliadka. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí
na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä
kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady
správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným
skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.“
K námietke sťažovateľky o porušení zásady in dubio pro reo v súvislosti
s nesprávnym právnym posúdením najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že
„v uvedenom prípade nebolo možné uvedenú zásadu na daný právny a skutkový stav
aplikovať. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa nepredložila žiadne relevantné
dôkazné prostriedky, z ktorých by bolo zrejmé a preukázané, že sa uvedených schválností
svojim správaním tak, ako boli opísané v prvostupňovom rozhodnutí, nedopustila. Najvyšší
súd Slovenskej republiky má naopak z administratívneho spisu za preukázané, že sa
uvedených konaní v predmetnom období dopustila, pričom pre najvyšší súd z uvedených
svedeckých výpovedí jednoznačne dospel k záveru, že nemôže mať žiadne pochybnosti o ich
vierohodnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne so záverom správnych orgánov,
ako aj so záverom krajského súdu konštatuje, že zo strany žalobkyne došlo k spáchaniu
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, tak ako bolo zistené správnymi orgánmi
oboch stupňov. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa nevyvrátila žiadnym hodnoverným
spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, a s ktorými sa
stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie
žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne
zisteného skutkového stavu veci.“.
V nadväznosti na citované ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že správny súd nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy a jeho úlohou je výlučne preskúmať, či postup
a rozhodnutie orgánu verejnej správy v danej veci je v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi a procesno-právnymi predpismi.
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd
na podklade administratívneho a súdneho spisu podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí
správnych orgánov a ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil,
prečo sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp. popierajú podstatu, zmysel
a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o priestupkoch.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na to,
že sťažovateľka sa uchádzala o ústavnú ochranu sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v právnej veci, v ktorej je „v stávke“ pokuta uložená v priestupkovom konaní v sume 15 €
(zjednodušene). Z tohto hľadiska ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako
bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 písm. a) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, z ktorého vyplýva neprípustnosť dovolania,
ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy (obdobne ustanovenie obsahoval aj Občiansky súdny poriadok v prvej
vete § 238 ods. 5, podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy). Za okolností, keď Civilný sporový poriadok (obdobne ako
predtým Občiansky súdny poriadok) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí
vydaných druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola
predmetom ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v takýchto veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli
mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv (m. m. IV. ÚS 358/08,
IV. ÚS 94/2014). Uvedené skutočnosti umožňovali ústavnému súdu odmietnuť sťažnosť
sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú aj bez jej vecného prieskumu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. augusta 2016