Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 639/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Oľgou Michalíkovou,

Francisciho 35, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 15. apríla 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára

2016 osobne doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“; v citáciách aj „žalobca“ alebo „žalobkyňa“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Oľgou Michalíkovou, Francisciho 35, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 15. apríla 2014 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie najvyššieho súdu“) a jeho rozsudkom z 22. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola rozhodnutím

Obvodného úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy č. PR 07787/2011/2407/MF

z 10. novembra 2011 uznaná za vinnú zo spáchania priestupku proti občianskemu

spolunažívaniu podľa

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa

dopustila tým, že od júna 2011 do 24. augusta 2011 opakovane búchala po stenách svojho

bytu a po radiátore v dome na , čím úmyselne rušila občianske

spolunažívanie schválnosťami. Sťažovateľke bola uložená pokuta 15 € a náhrada trov

konania v sume 16 €. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu sťažovateľka

podala odvolanie, o ktorom rozhodol Obvodný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov

(ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. SVS-OP2-2012/002722/TMV z 27. februára 2012

(ďalej len „rozhodnutie z 27. februára 2012“) tak, že ho zamietol a rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Žalobou doručenou Krajskému súdu v Prešove 30. apríla 2012 sa sťažovateľka

domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 27. februára 2012. Vec

sťažovateľky bola následne postúpená krajskému súdu uznesením sp. zn.

zo 14. septembra 2012. Krajský súd žalobu napadnutým rozsudkom zamietol a sťažovateľke

nepriznal náhradu trov konania. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd

napadnutým rozsudkom napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil a účastníkom

napadnutého konania náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že žalovaný rozhodnutím z 27. februára 2012

„rozhodol iba na základe vykonaného dokazovania výsluchom svedkov uvedených

sťažovateľom – údajne poškodenou... Výpovede svedkov, ktoré som vypočuť navrhla ja –

ako obvinená, správny orgán, ani súd vôbec nebral v úvahu. Odvolací – Najvyšší súd sa

o výpovediach týchto „mojich“ svedkov dokonca ani v napadnutom rozsudku nezmieňuje.

Tým bola, okrem iného, porušená aj zásada rovnoprávneho postavenia účastníkov v konaní.

Svedkovia uvedení sťažovateľom pritom nevypovedali konkrétne, t. j. že ma (obvinenú

a žalobkyňu) videli búchať (po stene môjho bytu a radiátoroch) v neskorých nočných

a skorých ranných hodinách a spôsobovať tým rušivý hluk. Boli to iba dohady, rušivý zvuk

vychádzal z môjho bytu. Nebol teda o tom žiaden priamy svedok.“.

Krajský súd podľa sťažovateľky nezistil skutkový stav veci úplne a nevykonal

navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Z navrhovaných

dôkazov pritom podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že „som ešte pre prejednávaním

predmetného priestupku i v období jeho prejednávania Obvodným úradom Prešov, mala

dlhoročné obdobné problémy s jedným zo sťažovateľov – susedom nad mojim bytom...

Na str. 2 prvý odsek tejto zápisnice je mnou uvedené, že aj ja počujem v byte na druhom

poschodí na Švábskej 63 v Prešove kde bývam, nejaký hluk...“.

Napadnutý rozsudok krajského súdu, s ktorým sa stotožnil najvyšší súd, vychádza

tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď «skutok údajne mnou spáchaný posúdil

ako úmyselné konanie v zmysle § 49 os. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, pričom takýto

úmysel nebol ničím preukázaný – išlo iba o domnienky sťažovateľov a ich svedkov... pričom

bola nesprávne aplikovaná zásada „in dubio pro reo“.».

Sťažovateľka poukazuje na § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, podľa

ktorého sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustí ten, kto úmyselne naruší

občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví,

nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním,

a tvrdí, že nikdy nebol „preukázaný úmysel môjho konania z ktorého som bola neprávom

obvinená a ktorý sa pre naplnenie skutkovej podstaty tohto priestupku vyžaduje. Vzhľadom

k uvedeným skutočnostiam je zrejmé, že z mojej strany nedošlo k spáchaniu priestupku:

neboli naplnené znaky jeho skutkovej podstaty a absentuje úmysel, ktorý je základnou

podmienkou posúdenia tohto skutku ako priestupok.“.

Iné sťažovateľkou označené konania vedené pred Obvodným úradom Prešov,

prípadne pred Okresným úradom Prešov vo veciach priestupkov, ktorých sa mala údajne

dopustiť sťažovateľka a ktoré boli zastavené, podľa nej preukazujú, že „proti mojej osobe je

zaujatosť sťažovateľov, ktorí opakovanie – napriek nedostatku relevantných dôkazov ma

neprávom obviňujú zo spáchania uvedeného skutku a podávajú podnety na priestupkové

konanie“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu – upravené v čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

č. k. zo dňa 15. 04. 2014 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 22. 10. 2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

22. 10. 2015 a Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 15. 04. 2014 sa

zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľke... sa priznáva finančné zadosťučinenie – vo výške 5 000,- €, ktoré je

povinný jej vyplatiť Najvyšší súd SR a náhrada trov konania – právneho zastúpenia

v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v sume 303,16 €, ktoré je Najvyšší súd

SR povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky, všetko do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým rozsudkom

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol

oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým rozsudkom

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojich práv podľa a dohovoru tým, že

správne orgány konajúce v jej veci dospeli k záveru o tom, že sa dopustila priestupku

na úseku občianskeho spolunažívania, len na základe vykonaného dokazovania navrhnutého

údajnou poškodenou, pričom výpovede svedkov, ktoré navrhla sťažovateľka, vôbec nebrali

do úvahy, čím malo dôjsť k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu, s ktorým sa najvyšší

súd v napadnutom rozsudku stotožnil.

Sťažovateľka namieta taktiež nesprávne právne posúdenie veci, keďže podľa jej

názoru neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty priestupku a absentoval úmysel,

ktorý je základnou podmienkou posúdenia skutku ako priestupku na úseku občianskeho

spolunažívania. Týmto spôsobom zároveň podľa sťažovateľky došlo v jej veci k porušeniu

zásady in dubio pro reo.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd

poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom

prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd v prvom rade

konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa

v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu

verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania

skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj

odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia

v súlade s procesnými predpismi (m. m. , , ,

).

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa ustanovení v tom čase

platnej a účinnej V. časti , ďalej aj „OSP“), je podľa názoru

ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho

súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244

ods. 1 ). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov

a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr.

).

Vychádzajúc z uvedených rámcov svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd považuje

za žiaduce poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej sa

k sťažovateľkou namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu a hodnoteniu

dôkazov uvádza:

„Odvolací súd z obsahu súdneho a administratívneho spisu zistil, že krajský súd sa

náležite a v súlade so zákonom vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu

pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci a zistenia protiprávneho konania zo strany

žalobcu. Protiprávne konanie žalobcu, ktorým došlo k spáchaniu priestupku je vo výroku

prvostupňového rozhodnutia ako aj v rozhodnutí o odvolaní vymedzené dostatočne určite.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu v obidvoch rozhodnutia bolo náležite vyhodnotené

hodnotenie dôkazov. Podľa § 34 správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade

s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny

a obhliadka. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí

na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä

kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady

správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným

skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.“

K námietke sťažovateľky o porušení zásady in dubio pro reo v súvislosti

s nesprávnym právnym posúdením najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že

„v uvedenom prípade nebolo možné uvedenú zásadu na daný právny a skutkový stav

aplikovať. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa nepredložila žiadne relevantné

dôkazné prostriedky, z ktorých by bolo zrejmé a preukázané, že sa uvedených schválností

svojim správaním tak, ako boli opísané v prvostupňovom rozhodnutí, nedopustila. Najvyšší

súd Slovenskej republiky má naopak z administratívneho spisu za preukázané, že sa

uvedených konaní v predmetnom období dopustila, pričom pre najvyšší súd z uvedených

svedeckých výpovedí jednoznačne dospel k záveru, že nemôže mať žiadne pochybnosti o ich

vierohodnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne so záverom správnych orgánov,

ako aj so záverom krajského súdu konštatuje, že zo strany žalobkyne došlo k spáchaniu

priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, tak ako bolo zistené správnymi orgánmi

oboch stupňov. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa nevyvrátila žiadnym hodnoverným

spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, a s ktorými sa

stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie

žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne

zisteného skutkového stavu veci.“.

V nadväznosti na citované ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že správny súd nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy a jeho úlohou je výlučne preskúmať, či postup

a rozhodnutie orgánu verejnej správy v danej veci je v súlade s príslušnými hmotno-

právnymi a procesno-právnymi predpismi.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd

na podklade administratívneho a súdneho spisu podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí

správnych orgánov a ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil,

prečo sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp. popierajú podstatu, zmysel

a účel aplikovaných ustanovení a zákona o priestupkoch.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na to,

že sťažovateľka sa uchádzala o ústavnú ochranu sťažnosťou podľa

v právnej veci, v ktorej je „v stávke“ pokuta uložená v priestupkovom konaní v sume 15 €

(zjednodušene). Z tohto hľadiska ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako

bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 písm. a) zákona

č. , z ktorého vyplýva neprípustnosť dovolania,

ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy (obdobne ustanovenie obsahoval aj v prvej

vete § 238 ods. 5, podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy). Za okolností, keď (obdobne ako

predtým ) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí

vydaných druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola

predmetom ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa

v takýchto veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli

mať za následok porušenie garantovaných základných práv (m. m. ,

). Uvedené skutočnosti umožňovali ústavnému súdu odmietnuť sťažnosť

sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú aj bez jej vecného prieskumu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. augusta 2016