Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 124 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (129)IV. ÚS 94/2014
PDF · 163.56 KB
No categories available
IV. ÚS 94/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, konajúcou
prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Evy Timár Myjavcovej, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 299/2012
a jeho uznesením z 15. júla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra
2013 osobne doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou
kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, prostredníctvom ktorej koná jej
konateľka a advokátka Mgr. Eva Timár Myjavcová, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Galanta
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 299/2012 (ďalej aj
„napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 15. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že 15. februára 2012 sa na
podklade rozhodnutia mesta Trnava (ďalej len „oprávnený“ alebo „správny orgán“)
č. k. PR-822/2011-Bo z 8. septembra 2011 o uložení poriadkovej pokuty (ďalej aj
„exekučný titul“) v sume 35 € z dôvodu, že sťažovateľ sa bez závažných dôvodov
nedostavil na základe predvolania na útvar Mestskej polície v Trnave vo veci priestupku
podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) začalo proti sťažovateľovi
(povinný, pozn.) exekučné konanie. Sťažovateľ sa mal priestupku dopustiť tým, že 14. júna
2011 odstavil motorové vozidlo v zónovom zákaze státia, pričom na prerokovanie
priestupku bol predvolaný hliadkou Mestskej polície v Trnave z dôvodu neprítomnosti
podozrivého z priestupku pri vozidle. K doručeniu predvolania malo dôjsť podľa správneho
orgánu uplatnením fikcie doručenia 15. augusta 2011.
Okresný súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára
poverením z 1. marca 2012. Dňa 13. apríla 2012 súdny exekútor vydal upovedomenie
o začatí exekúcie (ďalej len „upovedomenie o začatí exekúcie“), ktoré bolo sťažovateľovi
doručené 1. marca 2012. Súdny exekútor doručil 30. júla 2012 okresnému súdu námietky
proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré podal sťažovateľ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, „v ktorých uviedol rozhodné skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa boli
spôsobilé privodiť zastavenie exekučného konania, ktoré sa podľa sťažovateľa viedlo na
základe nezákonne vydaného rozhodnutia, resp. rozhodnutia, ktoré sa nikdy nemohlo stať
exekučným titulom pre procesné vady, a preto sťažovateľ žiadal, aby exekučný súd
s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil a vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“.
Okresný súd napadnutým uznesením námietky sťažovateľa zamietol s odôvodním, že
sťažovateľom tvrdené skutkové a právne dôvody nie sú „spôsobilým dôvodom na vyhovenie
námietkam. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 09. 2013.“.
Podľa sťažovateľa sa okresný súd v napadnutom uznesení nezaoberal jeho
argumentmi a nesprávne konštatoval, že námietky povinného treba zamietnuť. Sťažovateľ
v tejto súvislosti uvádza aj «názor odbornej verejnosti, podľa ktorého „Námietky preto
zaraďujeme k procesným prostriedkom obrany povinného. V žiadnom prípade nemožno
o námietkach hovoriť ako o opravnom prostriedku... Povinný môže v námietkach namietať
iba skutočnosti (nie je pritom rozhodujúce, či ide o skutočnosti procesného, alebo hmotného
práva, oboje sú prípustné), ktoré nastali alebo vznikli po vydaní exekučného titulu.
Prikláňame sa k názoru, že dňom vydania exekučného titulu treba chápať deň vyhlásenia
exekučného titulu... V čase od vyhlásenia rozhodnutia do nadobudnutia právoplatnosti môže
dôjsť k zmene skutkových okolností, ktoré môže povinný namietať v exekučnom konaní
(napr. ak odvolanie proti rozhodnutiu nie je prípustné). Podľa ust. § 50 ods. 1 Exekučného
poriadku môže povinný namietať aj skutočnosti, pre ktoré je exekúcia neprípustná alebo
skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti nároku. V tejto súvislosti opätovne považujeme za
potrebné poukázať na názor odbornej verejnosti, podľa ktorého „Okolnosťami, ktoré bránia
vymáhateľnosti nároku, sú spravidla skutočnosti, pre ktoré môže byť exekúcia zastavená...
Dôvodmi neprípustnosti exekúcie, ktoré povinný môže namietať v námietkach podľa § 50
EP, môžu byť rovnako vo väčšine prípadov skutočnosti, ktoré vedú k zastaveniu exekúcie.
Napríklad povinný bude namietať, že exekučný titul sa doposiaľ nestal vykonateľným, nebol
mu riadne doručený, že rozhodnutie nie je vykonateľné materiálne a pod.“ Nakoľko pre
sťažovateľa vzhľadom na skutočnosť, že mu rozhodnutie o uložení pokuty (exekučný titul)
nebolo riadne doručené, a teda sťažovateľ nemohol podať voči nemu riadny opravný
prostriedok (pričom v konaní o odvolaní by boli riešené otázky uvedené v námietkach),
pričom konanie o námietkach bolo jediným procesným spôsobom obrany, a preto bolo
povinnosťou exekučného súdu aj vzhľadom na skutočnosť, že voči sťažnosťou napadnutému
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, vysporiadať sa s dôvodmi uvedenými
v námietkach tak, aby bolo zachované právo sťažovateľa na prístup k súdu a na spravodlivý
proces, a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom, tým že súd bez akejkoľvek
argumentácie, či dostatočného vysvetlenia námietky odmietne. Súčasne sa súd vôbec
nezaoberal otázkou prípustnosti vedeného exekučného konania a vystavil sťažovateľa
nespravodlivému konaniu, ktorého následkom je vymáhanie pokuty, ktorá nikdy nemohla
a nemala byť v zmysle zákona uložená, a teda nikdy by nevznikol exekučný titul, na
podklade ktorého je vymáhaná pohľadávka v exekučnom konaní. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať na ďalšiu podstatnú skutočnosť, ktorou je samotné priestupkové
konanie, v ktorom bolo procesné rozhodnutie, ktoré je predmetným exekučným titulom
(právne vadné) vydané. Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych záverov je
nepochybné, že sťažovateľ nemohol byť priestupcom, nakoľko v rozhodnom čase spáchania
priestupku bol vo výkone väzby, pričom predmetné osobné motorové vozidlo užívala v
rozhodnom čase iná osoba. Vzhľadom na túto skutočnosť je úplne nepochybné, že
sťažovateľ nie je procesným subjektom predmetného priestupkového konania (osobitné
správne konanie), pričom nepožíval žiadne postavenie účastníka správneho konania.
Sťažovateľ by mal v konaní vystupovať len v procesnom postavení svedka (majiteľ vozidla),
ktorý by mal ozrejmiť podstatné okolnosti vo vzťahu k priestupcovi, pričom na uvedený
procesný úkon musí byť zákonným spôsobom predvolaný zo strany správneho orgánu.
Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť aj to, že v prípade, ak by exekučný súd v konaní o
námietkach skúmal exekučný titul v zmysle námietok sťažovateľa, nedošlo by k zásahu do
materiálnej záväznosti tohto rozhodnutia, nakoľko ide o rozhodnutie o uložení poriadkovej
pokuty, pričom súd je v zmysle ust. § 135 Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963
Zb. v znení neskorších právnych predpisov, ďalej len „OSP“) viazaný pri svojom
rozhodnutí výlučne rozhodnutiami taxatívne uvedenými v tomto ust. OSP, a teda
rozhodnutie napadnuté námietkami (exekučný titul) k takýmto rozhodnutiam nepatrí.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na prístup k súdu konaním Okresného
súdu Galanta porušené bolo.
2. ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Galanta zo dňa 15. 07. 2013,
č. k. 17 Er/299/2012-45 a vec vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Galanta je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred
ústavným súdom vo výške 328,00 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa, do 15 dní odo
dňa právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľ domáha. Sťažovateľom formulovaný petit
citovaný v časti I tohto uznesenia nie je v bode 1 vymedzený presne, keďže sa ním
neodkazuje na žiadne konkrétne ustanovenie ústavy alebo medzinárodnej zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj skutočnosti, že sťažovateľ namieta podľa bodu 1
ním navrhovaného petitu porušenie svojich práv „... na spravodlivý súdny proces a na
prístup k súdu“, ktoré tvoria obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ústavný súd ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto
rozhodnutia.
Na tomto základe ústavný súd kvalifikoval sťažnosť sťažovateľa ako takú, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým
uznesením okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že spor, v súvislosti s ktorým
sa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka
exekučného konania smerujúceho na vymoženie pohľadávky vo výške 35 € (z titulu
uloženej poriadkovej pokuty). V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na
§ 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté
právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť
predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania
z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr.
IV. ÚS 358/08, alebo IV. ÚS 717/2013).
Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok
vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo
by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného
súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje
ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť
signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom
rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci
sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje zistenie, podľa ktorého súdny exekútor
okresnému súdu 23. októbra 2013 (teda ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu,
pozn.) oznámil, že povinný (sťažovateľ) 16. októbra 2013 dobrovoľne plnil to, čo mu
ukladal exekučný titul, a uhradil trovy exekúcie, pričom na základe uvedenej skutočnosti
okresný súd výzvou z 9. decembra 2013 v súlade s § 60 ods. 1 Exekučného poriadku
požiadal súdneho exekútora, aby vrátil poverenie na vykonanie exekúcie.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej
ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ
uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú
podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústnej ochrany, a preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014