Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 94/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, konajúcou

prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Evy Timár Myjavcovej, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa

v spojení s namietaným porušením základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. júla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra

2013 osobne doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, prostredníctvom ktorej koná jej

konateľka a advokátka Mgr. Eva Timár Myjavcová, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

v spojení s namietaným porušením postupom Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 15. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že 15. februára 2012 sa na

podklade rozhodnutia mesta Trnava (ďalej len „oprávnený“ alebo „správny orgán“)

č. k. z 8. septembra 2011 o uložení poriadkovej pokuty (ďalej aj

„exekučný titul“) v sume 35 € z dôvodu, že sťažovateľ sa bez závažných dôvodov

nedostavil na základe predvolania na útvar Mestskej polície v Trnave vo veci priestupku

podľa o priestupkoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) začalo proti sťažovateľovi

(povinný, pozn.) exekučné konanie. Sťažovateľ sa mal priestupku dopustiť tým, že 14. júna

2011 odstavil motorové vozidlo v zónovom zákaze státia, pričom na prerokovanie

priestupku bol predvolaný hliadkou Mestskej polície v Trnave z dôvodu neprítomnosti

podozrivého z priestupku pri vozidle. K doručeniu predvolania malo dôjsť podľa správneho

orgánu uplatnením fikcie doručenia 15. augusta 2011.

Okresný súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára

poverením z 1. marca 2012. Dňa 13. apríla 2012 súdny exekútor vydal upovedomenie

o začatí exekúcie (ďalej len „upovedomenie o začatí exekúcie“), ktoré bolo sťažovateľovi

doručené 1. marca 2012. Súdny exekútor doručil 30. júla 2012 okresnému súdu námietky

proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré podal sťažovateľ prostredníctvom svojho

právneho zástupcu, „v ktorých uviedol rozhodné skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa boli

spôsobilé privodiť zastavenie exekučného konania, ktoré sa podľa sťažovateľa viedlo na

základe nezákonne vydaného rozhodnutia, resp. rozhodnutia, ktoré sa nikdy nemohlo stať

exekučným titulom pre procesné vady, a preto sťažovateľ žiadal, aby exekučný súd

s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil a vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“.

Okresný súd napadnutým uznesením námietky sťažovateľa zamietol s odôvodním, že

sťažovateľom tvrdené skutkové a právne dôvody nie sú „spôsobilým dôvodom na vyhovenie

námietkam. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 09. 2013.“.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd v napadnutom uznesení nezaoberal jeho

argumentmi a nesprávne konštatoval, že námietky povinného treba zamietnuť. Sťažovateľ

v tejto súvislosti uvádza aj «názor odbornej verejnosti, podľa ktorého „Námietky preto

zaraďujeme k procesným prostriedkom obrany povinného. V žiadnom prípade nemožno

o námietkach hovoriť ako o opravnom prostriedku... Povinný môže v námietkach namietať

iba skutočnosti (nie je pritom rozhodujúce, či ide o skutočnosti procesného, alebo hmotného

práva, oboje sú prípustné), ktoré nastali alebo vznikli po vydaní exekučného titulu.

Prikláňame sa k názoru, že dňom vydania exekučného titulu treba chápať deň vyhlásenia

exekučného titulu... V čase od vyhlásenia rozhodnutia do nadobudnutia právoplatnosti môže

dôjsť k zmene skutkových okolností, ktoré môže povinný namietať v exekučnom konaní

(napr. ak odvolanie proti rozhodnutiu nie je prípustné). Podľa ust. § 50 ods. 1 Exekučného

poriadku môže povinný namietať aj skutočnosti, pre ktoré je exekúcia neprípustná alebo

skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti nároku. V tejto súvislosti opätovne považujeme za

potrebné poukázať na názor odbornej verejnosti, podľa ktorého „Okolnosťami, ktoré bránia

vymáhateľnosti nároku, sú spravidla skutočnosti, pre ktoré môže byť exekúcia zastavená...

Dôvodmi neprípustnosti exekúcie, ktoré povinný môže namietať v námietkach podľa § 50

EP, môžu byť rovnako vo väčšine prípadov skutočnosti, ktoré vedú k zastaveniu exekúcie.

Napríklad povinný bude namietať, že exekučný titul sa doposiaľ nestal vykonateľným, nebol

mu riadne doručený, že rozhodnutie nie je vykonateľné materiálne a pod.“ Nakoľko pre

sťažovateľa vzhľadom na skutočnosť, že mu rozhodnutie o uložení pokuty (exekučný titul)

nebolo riadne doručené, a teda sťažovateľ nemohol podať voči nemu riadny opravný

prostriedok (pričom v konaní o odvolaní by boli riešené otázky uvedené v námietkach),

pričom konanie o námietkach bolo jediným procesným spôsobom obrany, a preto bolo

povinnosťou exekučného súdu aj vzhľadom na skutočnosť, že voči sťažnosťou napadnutému

rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, vysporiadať sa s dôvodmi uvedenými

v námietkach tak, aby bolo zachované právo sťažovateľa na prístup k súdu a na spravodlivý

proces, a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom, tým že súd bez akejkoľvek

argumentácie, či dostatočného vysvetlenia námietky odmietne. Súčasne sa súd vôbec

nezaoberal otázkou prípustnosti vedeného exekučného konania a vystavil sťažovateľa

nespravodlivému konaniu, ktorého následkom je vymáhanie pokuty, ktorá nikdy nemohla

a nemala byť v zmysle zákona uložená, a teda nikdy by nevznikol exekučný titul, na

podklade ktorého je vymáhaná pohľadávka v exekučnom konaní. V tejto súvislosti je

potrebné poukázať na ďalšiu podstatnú skutočnosť, ktorou je samotné priestupkové

konanie, v ktorom bolo procesné rozhodnutie, ktoré je predmetným exekučným titulom

(právne vadné) vydané. Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych záverov je

nepochybné, že sťažovateľ nemohol byť priestupcom, nakoľko v rozhodnom čase spáchania

priestupku bol vo výkone väzby, pričom predmetné osobné motorové vozidlo užívala v

rozhodnom čase iná osoba. Vzhľadom na túto skutočnosť je úplne nepochybné, že

sťažovateľ nie je procesným subjektom predmetného priestupkového konania (osobitné

správne konanie), pričom nepožíval žiadne postavenie účastníka správneho konania.

Sťažovateľ by mal v konaní vystupovať len v procesnom postavení svedka (majiteľ vozidla),

ktorý by mal ozrejmiť podstatné okolnosti vo vzťahu k priestupcovi, pričom na uvedený

procesný úkon musí byť zákonným spôsobom predvolaný zo strany správneho orgánu.

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť aj to, že v prípade, ak by exekučný súd v konaní o

námietkach skúmal exekučný titul v zmysle námietok sťažovateľa, nedošlo by k zásahu do

materiálnej záväznosti tohto rozhodnutia, nakoľko ide o rozhodnutie o uložení poriadkovej

pokuty, pričom súd je v zmysle ust. (

Zb. v znení neskorších právnych predpisov, ďalej len „OSP“) viazaný pri svojom

rozhodnutí výlučne rozhodnutiami taxatívne uvedenými v tomto ust. , a teda

rozhodnutie napadnuté námietkami (exekučný titul) k takýmto rozhodnutiam nepatrí.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na prístup k súdu konaním Okresného

súdu Galanta porušené bolo.

2. ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Galanta zo dňa 15. 07. 2013,

č. k. -45 a vec vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Galanta je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred

ústavným súdom vo výške 328,00 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa, do 15 dní odo

dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľ domáha. Sťažovateľom formulovaný petit

citovaný v časti I tohto uznesenia nie je v bode 1 vymedzený presne, keďže sa ním

neodkazuje na žiadne konkrétne ustanovenie alebo medzinárodnej zmluvy

o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj skutočnosti, že sťažovateľ namieta podľa bodu 1

ním navrhovaného petitu porušenie svojich práv „... na spravodlivý súdny proces a na

prístup k súdu“, ktoré tvoria obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ústavný súd ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto

rozhodnutia.

Na tomto základe ústavný súd kvalifikoval sťažnosť sťažovateľa ako takú, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa v spojení

s namietaným porušením základného práva podľa napadnutým

uznesením okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že spor, v súvislosti s ktorým

sa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka

exekučného konania smerujúceho na vymoženie pohľadávky vo výške 35 € (z titulu

uloženej poriadkovej pokuty). V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na

, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté

právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť

predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania

z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr.

, alebo ).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva (). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti

rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje

ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť

signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom

rozsahu [intenzite (, , )]. Vo veci

sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje zistenie, podľa ktorého súdny exekútor

okresnému súdu 23. októbra 2013 (teda ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu,

pozn.) oznámil, že povinný (sťažovateľ) 16. októbra 2013 dobrovoľne plnil to, čo mu

ukladal exekučný titul, a uhradil trovy exekúcie, pričom na základe uvedenej skutočnosti

okresný súd výzvou z 9. decembra 2013 v súlade s § 60 ods. 1 Exekučného poriadku

požiadal súdneho exekútora, aby vrátil poverenie na vykonanie exekúcie.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej

ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ

uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú

podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústnej ochrany, a preto

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014