Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 161 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (166)IV. ÚS 251/2011
PDF · 303.09 KB
No categories available
IV. ÚS 251/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 1135/2011, sp. zn. Rvp 1136/2011, sp. zn. Rvp 1169/2011, sp. zn. Rvp 1170/2011 a sp.
zn. Rvp 1171/2011, zastúpenej JUDr. F. N., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd v spojení s porušením § 1 ods. 1 ústavného zákona č.
23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 6 CoE 32/2011-74 z 22. februára 2011, č. k. 4 CoE 35/2011-77 z 31.
januára 2011, č. k. 17 CoE 458/2010-115 z 23. februára 2011, č. k. 17 CoE 129/2011-156
z 10. marca 2011 a č. k. 5 CoE 78/2011-39 z 23. februára 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1135/2011, sp.
zn. Rvp 1136/2011, sp. zn. Rvp 1169/2011, sp. zn. Rvp 1170/2011 a sp. zn. Rvp 1171/2011
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1135/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a pre ich zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. mája 2011
a 17. mája 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 1135/2011, sp. zn. Rvp 1136/2011, sp. zn. Rvp
1169/2011, sp. zn. Rvp 1170/2011 a sp. zn. Rvp 1171/2011, zastúpenej JUDr. F. N., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) v spojení s porušením § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „ústavný zákon č. 23/1991
Zb.“), a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č.
k. 6 CoE 32/2011-74 z 22. februára 2011, č. k. 4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011, č. k.
17 CoE 458/2010-115 z 23. februára 2011, č. k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 a č.
k. 5 CoE 78/2011-39 z 23. februára 2011.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako oprávnená v konaniach
vedených pred Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd č. 1“) a Okresným
súdom Trenčín (ďalej len ,,okresný súd č. 2“, spolu ďalej len „okresné súdy“) návrhmi na
vykonanie exekúcie domáhala vymoženia dlžného poistného v sume 3 767,64 € vo veci
vedenej pod sp. zn. Rvp 1135/2011, v sume 166,14 € vo veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 1136/2011, v sume 885,32 € vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1169/2011, v sume
405,23 € vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1170/2011 a v sume 244,24 € vo veci vedenej pod
sp. zn. Rvp 1171/2011 voči povinným.
Následne vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1135/2011 okresný súd č. 1 uznesením
sp. zn. 15 Er 500/2003 z 15. novembra 2010 uložil sťažovateľke, aby vo veci udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“), súdny poplatok za podanie urobené elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,92 €. Na základe
odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 6 CoE 32/2011-74 z 22. februára 2011
uznesenie okresného súdu č. 1 potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1136/2011 okresný súd č. 1 uznesením sp. zn.
15 Er 1168/2004 z 9. decembra 2010 uložil sťažovateľke, aby vo veci udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí
prílohu zákona o súdnych poplatkoch, súdny poplatok za podanie urobené elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,92 €. Na základe
odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011
uznesenie okresného súdu č. 1 potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1169/2011 okresný súd č. 2 uznesením sp. zn.
23 Er 2576/2003 z 8. júla 2010 uložil sťažovateľke, aby vo veci udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí
prílohu zákona o súdnych poplatkoch, súdny poplatok za podanie urobené elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 4,50 €. Na základe
odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 458/2010-115 z 23. februára
2011 uznesenie okresného súdu č. 2 potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1170/2011 okresný súd č. 2 uznesením sp. zn.
61 Er 938/2008 z 2. februára 2011 uložil sťažovateľke, aby vo veci udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí
prílohu zákona o súdnych poplatkoch, súdny poplatok za podanie urobené elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,50 €. Na základe
odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011
uznesenie okresného súdu č. 2 potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1171/2011 okresný súd č. 2 uznesením č. k.
61 Er 940/2008-26 zo 14. januára 2011 uložil sťažovateľke, aby vo veci udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, súdny poplatok za podanie urobené
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,50
€. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 5 CoE 78/2011-39
z 23. februára 2011 uznesenie okresného súdu č. 2 potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „...došlo... k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu garantované ust. čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ako aj ust. čl. 36
ods. Listiny základných práv a slobôd... bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivý
súdny proces garantované ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
v znení protokolu č. 11... a protizákonným postupom... bolo porušené vlastnícke právo
Sťažovateľa garantované ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy SR“.
V sťažnostiach sťažovateľka okrem iného uviedla:
,,Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania je vymoženie dlžného poistného na
zdravotné poistenie a poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného na zdravotné poistenie,
je toto konanie v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) ZoSP oslobodené od súdneho poplatku.
Keďže od platenia súdneho poplatku nie je oslobodený Sťažovateľ (personálne
oslobodenie), ale konanie, v danom prípade ide o vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov.“
V tomto ohľade sťažovateľka „vyčítala“ súdom prvého stupňa, „... že uložili
Sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom...“, a krajskému súdu, „... že
potvrdili...“ uznesenia súdov prvého stupňa, čím podľa jej názoru ,,... došlo k porušeniu
zákona a základných práv a slobôd Sťažovateľa, najmä práva Sťažovateľa na spravodlivý
súdny proces (ako základného predpokladu právnej istoty a zákonnosti v právnom štáte),
ale aj porušeniu vlastníckeho práva ako základného súkromnoprávneho inštitútu“.
Podľa názoru sťažovateľky „... odvolací súd (ako aj prvostupňový súd) na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci nekvalifikovali predmet súdneho sporu ako vec,
ktorá sa týka zdravotného poistenia a z toho dôvodu údajne nie je konanie oslobodené od
platenia súdnych poplatkov.“. „Závery...“ súdov prvého stupňa a krajského súdu ,,... sú
v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou a ich následkom je porušenie základného práva
alebo slobody Sťažovateľa“. Uznesenia súdov prvého stupňa a krajského súdu ,,... sú
arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia“. Tvrdí tiež, že
tým, že nemala možnosť sa k veci vyjadriť, bolo jej „odopreté právo na spravodlivý súdny
proces“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „... na súdnu a inú ochranu... práva spravodlivý súdny proces,...
ako aj vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaného čl. 20. ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4
Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods.
1 Európskeho dohovoru o ľudských právach...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu,
zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 6 CoE 32/2011-74
z 22. februára 2011, č. k. 4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011, č. k. 17 CoE 458/2010-115
z 23. februára 2011, č. k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 a č. k. 5 CoE 78/2011-39
z 23. februára 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k porušeniu jej práv a slobôd
nesprávnym právnym posúdením jej povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom bez toho, aby
sa mala možnosť k tomu vyjadriť a doplniť dôkazy.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1135/2011, sp. zn. Rvp 1136/2011, sp. zn. Rvp 1169/2011, sp. zn. Rvp 1170/2011
a sp. zn. Rvp 1171/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne
normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu č. k. 6 CoE 32/2011-74
z 22. februára 2011, č. k. 4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011, č. k. 17 CoE 458/2010-
115 z 23. februára 2011, č. k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 a č. k. 5 CoE
78/2011-39 z 23. februára 2011
Za porušenie označených práv považuje sťažovateľka namietanú nesprávnosť
právnych záverov v napadnutých uzneseniach krajského súdu, ktorými boli potvrdené
uznesenia okresného súdu č. 1 (sp. zn. 15 Er 500/2003 z 15. novembra 2010 a sp. zn.
15 Er 1168/2004 z 9. decembra 2010) a okresného súdu č. 2 (sp. zn. 23 Er 2576/2003
z 8. júla 2010, sp. zn. 61 Er 938/2008 z 2. februára 2011, č. k. 61 Er 940/2008-26
zo 14. januára 2011) o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podania
urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom,
a tiež v ich nedostatočnom odôvodnení. Podstata jej sťažností spočíva v jej nesúhlase
s právnym názorom krajského súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivé súdne
konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom
úspešný. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konanie zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd
je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné úkony primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom,
a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje
nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu
(IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).
K podstatnej námietke sťažovateľky sa krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia č. k. 6 CoE 32/2011-74 z 22. februára 2011 vyjadril takto:
,,Oprávnený vo svojom odvolaní tvrdí, že mu poplatková povinnosť nevznikla,
nakoľko v danej veci ide o súdne konanie, ktoré je vecne oslobodené od súdnych poplatkov.
Cituje pritom ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb., podľa ktorého je od poplatku
oslobodené aj súdne konanie vo veciach zdravotného poistenia.
V preskúmavanej veci je nepochybné, že exekúcia bola zastavená, pričom odvolací
súd výslovne zdôraznil, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty, ktorý mal
byť v danej veci exekučným titulom, je nulitným právnym aktom, ktorý nikoho nezaväzuje,
hľadí sa naň akoby neexistoval, čoho dôsledkom je, že ho nie je možné vykonať.
Z tohto dôvodu nie je možné ustáliť, že by v danej veci išlo o súdne konanie vo veci
zdravotného poistenia, resp. vymáhania plnenia zo zdravotného poistenia (poplatku
z omeškania a úroku z omeškania z dlžnej sumy poistného na zdravotné poistenie) ako tvrdil
oprávnený, na ktoré sa vzťahuje vecné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa §
4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb.. O takéto konanie išlo iba vtedy, ak by sa výkon
rozhodnutia viedol na základe riadneho exekučného titulu, čo však nesporne nie je prípad
tejto veci, v ktorej oprávnený svoj návrh na vykonanie exekúcie opieral o nulitný právny
akt.
Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý zaviazal oprávneného
k zaplateniu súdneho poplatku za podanie urobené elektronickými prostriedkami v súlade
s položkou č. 20a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych
poplatkoch č. 71/1992 Zb.. Z tohto dôvodu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil.“
K podstatnej námietke sťažovateľky sa krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k.
4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011 vyjadril takto:
,,Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 04. 08. 2010,
č. k. 15Er/1168/2004-21 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 10.
2010, č. k. 4CoE/390/2010-63 bola exekúcia v danej veci vyhlásená za neprípustnú
a exekúcia bola zastavená. Súd prvého stupňa zhodne s odvolacím súdom dospeli k záveru,
že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty, a teda exekučný titul, o ktorý sa
oprávnený v tomto konaní opieral, je nulitným aktom a takéto rozhodnutie nie je možné
vykonať.
V súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov od poplatku je
oslobodené súdne konanie okrem iného aj konanie vo veciach zdravotného poistenia.
V preskúmavanej vecí je však nepochybné, že oprávnený sa podaným návrhom
domáhal výkonu rozhodnutia na základe nulitného, to znamená neexistujúceho právneho
aktu, z čoho potom následne vyplýva, že sa nejednalo o konanie, týkajúce sa vymáhania
plnenia zo zdravotného poistenia, nakoľko o takéto konanie, ktoré je zároveň vecne
oslobodené od platenia súdnych poplatkov, by sa jednalo jedine za predpokladu, že by
exekučný titul bol po právnej stránke riadnym exekučným titulom, čo však nie je daný
prípad.
Keďže exekúcia v preskúmavanej veci sa viedla na základe neexistujúceho
exekučného titulu, nemožno potom následne z tohto dôvodiť, že sa jednalo o konanie,
týkajúce sa zdravotného poistenia, ktoré následne podlieha oslobodeniu od platenia
súdnych poplatkov v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov.
Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, keď uložil oprávnenému povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za úkon súdu, a to vyhotovenie rovnopisov podaní vykonaných
elektronickými prostriedkami v súlade s položkou č. 20a sadzobníka zákona č. 71/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov.“
K podstatnej námietke sťažovateľky sa krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k.
17 CoE 458/2010-115 z 23. februára 2011 vyjadril takto:
,,V prejednávanej veci je však nepochybné, že oprávnený sa podaným návrhom
domáhal výkonu rozhodnutia na základe nulitného, to znamená neexistujúceho právneho
aktu, z čoho potom následne vyplýva, že sa nejednalo o konanie týkajúce sa vymáhania
plnenia zo zdravotného poistenia. O takéto konanie, ktoré je zároveň vecne oslobodené od
platenia súdnych poplatkov, by sa jednalo jedine za predpokladu, že by exekučný titul bol
po právnej stránke riadnym exekučným titulom, čo však nie je v danom prípade.
Exekúcia v predmetnej veci sa viedla na základe neexistujúceho exekučného titulu,
nemožno potom následne z tohto dôvodiť, že sa jednalo o vec týkajúcu sa zdravotného
poistenia, ktorá podlieha oslobodeniu od platenia súdnych poplatkov v súlade s ust. § 4
ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb..
Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý zaviazal oprávneného
k zaplateniu súdneho poplatku za podanie urobené elektronickými prostriedkami v súlade
s položkou č. 20a sadzobníka zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Z týchto
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“
K podstatnej námietke sťažovateľky sa krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k.
17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 vyjadril takto:
,,V prejednávanej veci je však nepochybné, že oprávnený sa podaným návrhom
domáhal výkonu rozhodnutia na základe nulitného, to znamená neexistujúceho právneho
aktu, z čoho potom následne vyplýva, že sa nejednalo o konanie týkajúce sa vymáhania
plnenia zo zdravotného poistenia. O takéto konanie, ktoré je zároveň vecne oslobodené od
platenia súdnych poplatkov, by sa jednalo jedine za predpokladu, že by exekučný titul bol
po právnej stránke riadnym exekučným titulom, čo však nie je v danom prípade.
Exekúcia v predmetnej veci sa viedla na základe neexistujúceho exekučného titulu,
nemožno potom následne z tohto dôvodiť, že sa jednalo o vec týkajúcu sa zdravotného
poistenia, ktorá podlieha oslobodeniu od platenia súdnych poplatkov v súlade s ust. § 4
ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb..
Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý zaviazal oprávneného
k zaplateniu súdneho poplatku za podanie urobené elektronickými prostriedkami v súlade
s položkou č. 20a sadzobníka zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Z týchto
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“
K podstatnej námietke sťažovateľky sa krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k.
5 CoE 78/2011-39 z 23. februára 2011 vyjadril takto:
,,V prejednávanej veci je nepochybné, že uznesením súdu prvého stupňa zo dňa
1. júla 2009, č. k. 61Er/940/2008-16, bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená,
kedy súd prvého stupňa dospel k záveru, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej
podstaty, a teda exekučný titul, o ktorý sa oprávnený v tomto konaní opieral, je nulitným
aktom a takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Preto bola exekúcia v konečnom dôsledku
zastavená.
V súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov, od platenia súdnych poplatkov je oslobodené okrem
iného aj konanie vo veciach zdravotného poistenia, a teda konanie ako také.
V prejednávanej veci je však nepochybné, že oprávnený sa podaným návrhom
domáhal výkonu rozhodnutia na základe nulitného, to znamená neexistujúceho právneho
aktu, z čoho potom následne vyplýva, že sa nejednalo o konanie týkajúce sa vymáhania
plnenia zo zdravotného poistenia. O takéto konanie, ktoré je zároveň vecne oslobodené od
platenia súdnych poplatkov, by sa jednalo jedine za predpokladu, že by exekučný titul bol
po právnej stránke riadnym exekučným titulom, čo však nie je v danom prípade.
Exekúcia v predmetnej veci sa viedla na základe neexistujúceho exekučného titulu,
nemožno potom následne z tohto dôvodiť, že sa jednalo o vec týkajúcu sa zdravotného
poistenia, ktorá podlieha oslobodeniu od platenia súdnych poplatkov v súlade s ust. § 4
ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb.
Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý zaviazal oprávneného
k zaplateniu súdneho poplatku za podanie urobené elektronickými prostriedkami v súlade
s položkou č. 20a sadzobníka zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Z týchto
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenia krajského súdu ako súdu
odvolacieho sú určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a krajský súd zaujíma
stanovisko k podstate dôvodov uvedených v odvolaniach. Ústavný súd preto takéto
rozhodnutia na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje za neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by mohlo mať za následok
porušenie ňou označených práv (podobne aj IV. ÚS 43/04). Nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na
spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). Pretože namietané rozhodnutia krajského súdu nevykazujú znaky svojvôle
a sú dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, podporených podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľnými
právnymi názormi okresných súdov v označených rozsudkoch, ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu,
ktorý je totožný s právnym názorom prvostupňových súdov.
Navyše, nemožno v prerokúvanej veci v súlade s doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 414/2010) pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosti smerujú
proti napadnutým rozhodnutiam, ktorými krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutia
vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdnemu exekútorovi súdny poplatok
pohybujúci sa v jednotlivých napadnutých konaniach od 1,50 € po 4,50 €. Túto sumu
možno označiť za zjavne celkom bagateľnú, a aj keď sťažovateľka zakladá svoje námietky
najmä na porušení práva na spravodlivé súdne konanie, táto skutočnosť prispela k podpore
záveru ústavného súdu o zjavnej neodôvodnenosti sťažností. Uloženie povinnosti
sťažovateľke zaplatiť sumu v rozmedzí od 1,50 € do 4,50 € by totiž aj v prípade, že by
ústavný súd zistil určité pochybenia v namietanom rozhodnutí, mohlo predstavovať zásah
do hmotného práva sťažovateľky len nepatrnej intenzity. Podľa judikatúry ústavného súdu
(IV. ÚS 414/2010) ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú
sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom
výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd
v mimoriadne závažnom rozsahu (intenzite).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľky namietajúce porušenie
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods.
1 zákona č. 23/1991 Zb. a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami
krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
uzneseniami krajského súdu č. k. 6 CoE 32/2011-74 z 22. februára 2011, č. k.
4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011, č. k. 17 CoE 458/2010-115 z 23. februára 2011,
č. k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 a č. k. 5 CoE 78/2011-39
z 23. februára 2011
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom
porušení označeného základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1
ústavy) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že uznesenia krajského súdu, ako aj
dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnostiach neobsahujú také skutočnosti, ktoré by
svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky aj v časti
namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (hmotnoprávneho
charakteru) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
sťažovateľky na ochranu jej práv označených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011