Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 112 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (117)IV. ÚS 431/2012
PDF · 176.76 KB
No categories available
IV. ÚS 431/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., T., zastúpeného advokátom Mgr. Ľ. J., P., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 108/2012-179 z 29. marca 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012
doručená sťažnosť JUDr. J. G., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Ľ.
J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 108/2012-179 z 29. marca 2012.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
„Uznesením Okresného súdu Martin č. k. 7 C/144/2010-56 zo dňa 14. 1. 2011 bola
sťažovateľovi uložená poriadková pokuta vo výške 200 Eur s odôvodnením, ža sa dňa 10. 1.
2011 nedostavil na pojednávanie, svoju účasť ospravedlnil kolíziou s iným pojednávaním
a viackrát sa už predtým nezúčastnil niekoľkých pojednávaní.
Sťažovateľ napadol predmetné uznesenie okresného súdu odvolaním, v ktorom
vysvetlil z akých dôvodov sa nemohol zúčastniť konania na Okresnom súde Martin dňa
10. 1. 2011 a zdôraznil, že jeho účasť nebránila konaniu vo veci, pričom sťažovateľ
nežiadal, aby bolo pojednávanie odročené.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením
č. k. 5 Co/108/2012-179 zo dňa 29. 3. 2012, ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa 28. 5.
2012.
V tomto rozhodnutí sa súd nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa v odvolaní
a poukázal len na správnosť dôvodov rozhodnutia prvostupňového súdu. ...
Sťažovateľ považuje rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/108/2012-179
zo dňa 29. 3. 2012 za rozhodnutie arbitrárne, ktoré sa vôbec nezaoberalo dôvodnosťou
uloženia poriadkovej pokuty a ani sa nevysporiadalo s argumentáciou sťažovateľa
v odôvodnení odvolania.
V tomto smere sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že dňa 10. 1. 2011 mohol
Okresný súd v Martine pojednávať aj bez účasti sťažovateľa, sťažovateľ takémuto postupu
prekážky nekládol, problém bol zabezpečiť účasť navrhovateľky, čo súd nerobil
a zodpovednosť za jej účasť prenášal v rozpore s vtedy platným O. s. p. na sťažovateľa. ...
Sťažovateľ sa domnieva, že takýmto postupom Krajského súdu v Žiline došlo
k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a k porušeniu
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým základného
práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/108/2012-179 zo dňa 29. 3. 2012
došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky na súdnu a inú právnu ochranu a k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/108/2012-179 zo dňa 29. 3. 2012 sa
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 269,54
Eura do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu do rúk právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú
dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu
(rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 108/2012-179
z 29. marca 2012.
Ústavný súd preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného
práva napadnutým uznesením krajského súdu v tom smere, či sú dané dôvody brániace
prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto
hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 dohovoru zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich
porušenie skúma spoločne.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k.
7 C/144/2010-56 zo 14. januára 2011, ktorým tento súd uložil sťažovateľovi ako právnemu
zástupcovi navrhovateľky v označenom konaní poriadkovú pokutu vo výške 200 eur.
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, je preto potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu, ale aj napadnuté uznesenie okresného súdu, ktoré krajský súd potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia v prvom rade uviedol argumenty, ktoré
vyplynuli z odvolania sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu, ktoré sťažovateľ
vo svojom odvolaní formuloval takto:
„Čo sa týka iných pojednávaní, vždy som sa včas ospravedlnil, pričom súd mohol
pojednávať aj v mojej neprítomnosti, pojednávaniu nebránila moja neúčasť, ale neúčasť
mojej klientky, ktorú súd na pojednávania ani raz nepredvolal, jemu sa jej účasť zabezpečiť
nepodarilo, naviac nemám zákonnú možnosť zabezpečiť účasť klientky na pojednávaní,
nemôžem ju predvolať.
Okrem toho som žiadal súd o vypočutie navrhovateľky dožiadaním na Okresnom
súde Trenčín, aby vo veci nevznikali prieťahy v konaní, čo súd zrejme neakceptoval resp.
aspoň doteraz k tomu nezaujal žiadne stanovisko.
Z uvedeného je zrejmé, že som sa snažil situáciu riešiť a postup súdu som úmyselne
nesťažoval.
Súd som tiež požiadal, aby mi dal väčší časový priestor na usporiadanie si
pracovných povinností, aby som sa pojednávania mohol zúčastniť, napriek tomu mi
so železnou pravidelnosťou doručoval termíny pojednávaní tak, že som mal takmer vždy na
to obdobie len do 10 pracovných dní, čo mi neumožnilo usporiadať si iné termíny
pojednávaní, resp. včas sa ospravedlniť inde (pritom pracovné povinnosti, ktoré sa nedajú
zo dňa na deň preložiť má aj navrhovateľka).
Záverom si dovolím uviesť, i keď to s uložením poriadkovej pokuty celkom nesúvisí,
že dvakrát som šiel do M. zbytočne, druhá strana sa ospravedlnila, pričom druhýkrát som
neprišiel celkom do M., ale som sa vrátil z polovice cesty po tom, čo som sa telefonicky
spojil s asistentkou senátu a zistil, že odporca nepríde.
Toto uvádzam len z toho dôvodu, že som zo spisu zistil, že súd advokáta odporcu
upozorňuje na moje ospravedlnenia, aby zbytočne nechodil, hoci je z M., pričom mňa z T.
nechá cestovať aj na pojednávanie, o ktorom vie, že nebude, dôvod takéhoto odlišného
prístupu nepoznám.“
Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie v intenciách
uvedených v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214
ods. 2 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil
s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia, v ktorom nezistil žiadne
vecné a procesné pochybenie.
V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a prislúchajúceho spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s ust. § 53 O. s. p., keď
dospel k záveru, že právny zástupca navrhovateľky sťažoval postup konania tým, že sa
viackrát po sebe nezúčastnil pojednávaní, ospravedlňoval kolíziou pojednávaní.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie
právneho zástupcu navrhovateľky, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, z ktorého
dôvodu napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.“
Pri preskúmavaní namietaného uzneseniu krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Okresný súd v uznesení č. k. 7 C/144/2010-56 zo 14. januára 2011, na ktoré sa
krajský súd vo svojom odôvodnení odvoláva, uvádza:
„Súd vo veci viackrát nariadil pojednávanie, naposledy na deň 10. 1. 2011. Právny
zástupca navrhovateľky sa na tento termín nedostavil, svoju účasť ospravedlnil kolíziou
s iným pojednávaním telefaxovým podaním zo dňa 7. 1. 2010. Právny zástupca
navrhovateľky sa však už predtým nezúčastnil niekoľkých pojednávaní a v predvolaní na
pojednávanie bol upozornený, že ak sa opakovane nedostaví na pojednávanie, súd mu uloží
poriadkovú pokutu.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.)
tomu, kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka konania alebo kto hrubo
sťažuje postup konania tým, že sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný
a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne
príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, súd môže
uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 820 eur.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 2 O. s. p. pri opakovanom hrubom sťažení postupu
konania podľa odseku 1 súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 1 640
eur.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd uložil právnemu zástupcovi navrhovateľky
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 O. s. p. poriadkovú pokutu vo výške 200,- EUR, ktorú je
povinný zaplatiť na účet súdu.“
Ústavný súd je toho názoru, že uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením
okresného súdu je dostatočne odôvodnené a nemožno dospieť k názoru, že by ho bolo
potrebné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Sťažovateľ nespochybňuje
svoju absenciu na nariadených pojednávaniach a z odôvodnenia označeného uznesenia
okresného súdu vyplýva, že na uloženie poriadkovej pokuty pri jeho opakovanej absencii
a neúčasti na pojednávaní bol upozornený. Ústavný súd vzhľadom na túto skutočnosť, ako
aj na procesný charakter uznesenia o uložení pokuty s odvolaním sa na § 53 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nemá
znaky, ktoré by popierali zmysel práva na súdnu ochranu a mali znaky svojvôle či
arbitrárnosti.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu
č. k. 5 Co 108/2012-179 z 29. marca 2012 a namietaným porušením (odoprením či odňatím)
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že v danom prípade v súlade
s jeho doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 358/08) vzhľadom na predmet sporu ide o vec nižšej
významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku
nie je považované za efektívne. Ak potom Občiansky súdny poriadok vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba
v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania
skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012