Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 27/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2005 v senáte

zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť Ľudovíta Soľára, K., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo Ľudovíta Soľára, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v a jeho právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ľudovítovi Soľárovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20

000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ľudovítovi Soľárovi p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún), ktorú je Okresný súd

Košice II povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

zo 17. februára 2005 č. k. -13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľudovíta Soľára, K. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj

„okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Žalobca Mesto K. (ďalej len „žalobca“) sa svojou

pôvodnou žalobou o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, doručenou na Okresný

súd Košice II (...) dňa 11. 02. 1997 domáhal proti pôvodne žalovaným odporcom v 1. rade:

Slovenská republika, zast. Okresným úradom K., odbor katastrálny, a v 2. rade: I. K., bytom

v K., určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedených v katastri nehnuteľností, kat.

úz. K. ako parcely č. 2347, č. 2348, č. 2349 ako aj stavieb na týchto nehnuteľnostiach. (...)

Namietam, že napádané konanie vedené na Okresnom súde Košice II vo veci určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedené pod sp. zn. , ktorého

účastníkom v procesnom postavení odporcu som od februára 1999 (…), sa predovšetkým

v období od 04. 05. 2001 do 21. 10. 2004, a napokon do podania tejto sťažnosti vyznačuje

zbytočnými prieťahmi (…), zapríčinené konajúcim súdom, spôsobené nedostatočnou

činnosťou, ba skôr nečinnosťou vo veci konajúceho súdu (…), čoho dôkazom je aj druh a

malý počet vykonaných úkonov okresného súdu vo veci v označenom období, keď medzi

vykonanými úkonmi okresného súdu je značný časový odstup, ale aj celková dĺžka

právoplatným rozhodnutím neskončeného konania. Konanie okresného súdu nevykazuje

znaky plynulého a efektívneho konania a postupu v prejednávanej veci a mám za to, že moje

správanie nebolo také, ktoré by zapríčinilo zbytočné prieťahy v konaní alebo výraznejšie

ovplyvnilo doterajšiu dĺžku namietaného konania. Domnievam sa, že predmetné konanie je

možné charakterizovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi, zapríčinené vo veci

konajúcim súdom a ako také je treba ich pripísať plne na vrub a ťarchu konajúcemu súdu,

ktorý zbytočné prieťahy v napádanom konaní spôsobil.

(…) Domnievam sa ale, že k zbytočným prieťahom v konaní nemuselo dojsť len

nekonaním vo veci konajúceho súdu vo vyššie uvedených časových obdobiach (napríklad

nenariaďovaním pojednávaní, podotýkam, že od februára 1999, resp. od 4. mája 2001

dodnes sa konalo vo veci iba jedno pojednávanie), ale aj takou činnosťou súdu, ktorá

nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania. Samotné konanie súdu ešte

nemusí znamenať, že ide o konanie bez zbytočných prieťahov. Základnému právu na

konanie bez zbytočných prieťahov totiž nezodpovedá akýkoľvek (hoci aktívny) postup súdu,

ale len ten, do ktorého sa premieta procesná zásada hospodárnosti súdneho konania,

rešpektovanie ktorej je nevyhnutným predpokladom rýchleho a účinného poskytnutia

právnej ochrany. (...)

Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. vytkol okresnému

súdu, „že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania“. K vzniku zbytočných prieťahov

podľa môjho názoru došlo aj pri odstraňovaní vád podania žalobcu, pretože okresný súd

nepostupoval v súlade s a preto ho musel krajský súd vyzvať na odstránenie týchto

nedostatkov využitím . Ďalej krajský súd vytkol okresnému súdu, že sa

dopustil aj procesného pochybenia v tom, že nereagoval na procesný úkon žalobcu, keď ten

svojím podaním zo dňa 25. 01. 1999, doručenom okresnému súdu dňa 09. 12. 1999 zobral

späť žalobu a to v časti o určenie vlastníctva stavieb na parcelách č. 2348/5, 2348/6 a 2349.

(...) Už len skutočnosť, že predmetné konanie nie je doteraz právoplatne skončené

vzhľadom na celkovú dĺžku napádaného konania, považujem za veľkú krivdu

a nespravodlivosť. (...)

Od mesiaca február 1999 dodnes trpím pocitmi márnosti a nespravodlivosti

sprevádzajúcimi porušovanie môjho základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov uvedomujúc si, že toto porušovanie môjho základného práva na konanie bez

zbytočných prieťahov nie je možné dostatočne vykompenzovať len konštatovaním porušenia

môjho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2

a dohovoru, prípadne prikázaním okresnému súdu, aby v napádanej veci

konal bez zbytočných prieťahov, preto z vyššie uvedených dôvodov sa domáham aj

primeraného finančného zadosťučinenia. (...)»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo

veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo Ľudovíta Soľára na prerokovanie jeho veci bez zbytočných

prieťahov, zaručené v a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľudovítovi Soľárovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 40.000,-

Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ľudovítovi Soľárovi priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5.302.- Sk,

(slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II povinný

vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom zo 16. marca 2005

sp. zn. Spr. 272/05 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

okresného súdu zo 4. apríla 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení podal chronológiu úkonov

okresného súdu v danej veci a keďže konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod

sp. zn. bolo predmetom viacerých rozhodnutí ústavného súdu (,

, , ), predseda okresného súdu pripojil k danej veci aj

svoje vyjadrenia z 26. októbra 2004, ako aj z 27. januára 2005 a uviedol nasledovné

relevantné skutočnosti:

„(...) netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní

a súhlasím s upustením od neho. (...)

- predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho

predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných

podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- (...) je nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému

súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak

by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri

vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo

všetkých pridelených veciach plynulo“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

predsedu okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„(...) ad. 1) Ako právny zástupca sťažovateľa v prípise ústavného súdu určenej lehote

zaujímam k vyjadreniam predsedu okresného súdu vo vyššie uvedenej veci nasledovné

stanovisko, ktoré predkladám ústavnému súdu: (...) Predseda okresného súdu hodnotí spor

ako skutkovo náročný... S týmto hodnotením sa zásadne nemôžem stotožniť, považujem ho

za účelové. Mám za to, že neexistuje taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej

skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej

doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania.

Hoci faktickú zložitosť veci je niekedy rozumné predpokladať, aj keď sa nazdávam,

že v tomto spore nejde práve o takúto situáciu (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností,

o ktoré ide, počet účastníkov konania), zodpovedajúcou prípravou samotného

pojednávania, ako aj uplatnením táto môže, ale

nemusí predstavovať výraznejšie predĺženie konania. Som toho názoru, že okresný súd si

pojednávania nepripravil zodpovedne a nevyužil dôsledne ust. pred tým, ako vo

veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam meritórne rozsudkom rozhodol. (...)

Pre úplnosť dodávam, že takéto konania nie sú ničím neobvyklým v rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov a predstavujú stabilnú a dosť frekventovanú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Mám za to, že skutková zložitosť, resp. náročnosť

veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu, nemala mať v posudzovanom prípade vplyv

na vznik zbytočných prieťahov v konaní. Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu,

že na strane žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania, z ktorých niektorí

v priebehu konania zomreli alebo zmenili trvalé bydlisko, čo sčasti mohlo objektívne

nepriaznivo ovplyvniť dĺžku posudzovaného konania. Ale ani skutková náročnosť danej

veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však

nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, mám za to, že ani po právnej stránke nejde o vec

komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nariadený

súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní,

zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu samotnej

podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie (poznamenávam, že odvolací

Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne

predmetom konania), neodborným využitím času určeného na pojednávanie, neodborným

vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia

procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov, uvedených vo vyjadreniach predsedu

okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však dokazuje, že od 4. mája 2001

okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo, ale pomaly a zdĺhavo so zbytočnými

prieťahmi, keď v obdobiach označených v sťažnosti nekonal vôbec, bol nečinný alebo

jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. Posledný úkon vykonal

okresný súd 28. januára 2005, keď vydal pokyn na zistenie okruhu dedičov po odporkyni

v 45. rade, odporcovi v 35. rade, odporcovi v 15. rade a odporcovi v 20. rade. Uvedeným

záznamom (č. 1. 340) napádaný spis končí. (...)

Mám za to, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k prieťahom v konaní. (...)

Nesúhlasím a nemôžem akceptovať vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho

pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na

tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri

vynaložení maximálneho úsilia, ktoré možno od nich požadovať, konať a rozhodovať vo

všetkých pridelených veciach plynulo. V tejto súvislosti chcem upozorniť na to, že predseda

okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov uvádzal, že

vzniknuté prieťahy v konaní boli spôsobené predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to

zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, na

materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň.

Ani týmito argumentmi okresného súdu nie je možné odôvodniť a ospravedlniť

zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len

dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom

Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad. (...)

Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také

od februára 1997, pričom sťažovateľ je jeho účastníkom od februára 1999, čo možno už len

na základe tejto skutočnosť považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48

ods. 2 . Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav

právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva

iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.

ad. 2) Zároveň oznamujem ústavnému súdu, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

netrvám na tom, aby senát ústavného súdu konal o veci samej č. k. -13 na

verejnom ústnom pojednávaní a súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania v tejto veci.

ad. 3) Oznamujem ústavnému súdu, že si uplatňujem trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa Ľudovíta Soľára v konaní pred ústavným súdom v predmetnej veci.

Zároveň v súvislosti s týmto mojím podaním na ústavný súd (stanoviskom

k vyjadreniam predsedu okresného súdu) upresňujem petit sťažnosti v časti týkajúcej sa trov

právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nasledovne:

4) Ľudovítovi Soľárovi priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky v sume 7.953.- Sk, slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri

slovenských korún, ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č.

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. (...)“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z písomných vyjadrení

účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil

nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Návrhom doručeným okresnému súdu 11. februára 1997 (spolu s návrhom na

vydanie predbežného opatrenia) sa mesto K., zastúpené primátorom mesta, domáhalo

určenia vlastníctva ku v návrhu označeným nehnuteľnostiam.

Na pojednávaní konanom 27. februára 1997 bol návrh na vydanie predbežného

opatrenia zamietnutý (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 1997).

Na pojednávaní konanom 9. júna 1997 bolo navrhnuté pristúpenie ďalších účastníkov

do konania na strane odporcov a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 10. júla 1998 bolo vydané uznesenie o pripustení vstupu odporcov v 3. až 5. rade

do konania.

Uznesením z 8. februára 1999 okresný súd pripustil vstup do konania odporcov

v 6. až 53. rade (okrem iných aj sťažovateľa).

Na pojednávaní konanom 8. marca 1999 bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 34/97-

124, ktorým bol návrh mesta K. zamietnutý.

Proti rozsudku z 28. apríla 1999 podal navrhovateľ odvolanie.

Dňa 14. júna 1999 podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý

okresný súd 13. júla 1999 zamietol. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podal navrhovateľ

3. augusta 1999 odvolanie.

Dňa 18. októbra 1999 bol súdny spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaniach.

Dňa 4. mája 2001 bol súdny spis vrátený okresnému súdu spolu s uznesením

krajského súdu č. k. -197 z 19. februára 2001, ktorým bol prvostupňový

rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa 4. marca 2002 bol daný pokyn na doručenie rozhodnutia krajského súdu

účastníkom konania a bola vypracovaná výzva navrhovateľovi na doplnenie jeho návrhu

v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Doplňujúce podanie navrhovateľa bolo doručené 10. mája 2002 okresnému súdu

a 30. júla 2002 bolo zaslané na vyjadrenie odporcom.

Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 9. apríl 2003. Pojednávanie

bolo pre chorobu konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Z dôvodu nástupu vo veci konajúcej sudkyne na materskú dovolenku (3. november

2003) boli jej nevybavené veci prevedené do súdneho oddelenia inej sudkyne, ktorá

21. októbra 2004 dala pokyn na zisťovanie adries trvalých pobytov tých účastníkov, ktorým

sa predchádzajúce zásielky nepodarilo doručiť.

K návrhu na začatie konania pred ústavným súdom bola pripojená „Sťažnosť na

postup súdu pre prieťahy v konaní“ z 27. augusta 2004 adresovaná predsedovi okresného

súdu a jeho odpoveď sp. zn. Spr. 23104/04 zo 14. septembra 2004 na túto sťažnosť, v ktorej

uviedol:

„... Po prešetrení som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná.

Po oboznámení sa s predmetným spisom som zistil, že po jeho vrátení Krajským

súdom v Košiciach v konaní skutočne vznikli prieťahy.

Uvedená situácia bola spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou

zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K. na materskú dovolenku, ako aj

enormnou zaťaženosťou oboch zákonných sudkýň.

Konajúca sudkyňa JUDr. J. M. bola s Vašimi sťažnosťami oboznámená

a priebežnosť predmetného konania budem sledovať do jeho právoplatného skončenia.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného

súdu, že predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný „s ohľadom na jeho

predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných

podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.“

Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej

rozhodovacej agendy všeobecných súdov, z faktického hľadiska je potrebné akceptovať, že

na náročnosť konania vplývali od februára 1999 veľký počet žalovaných (pôvodne 53), ako

aj ich zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia niektorých žalovaných v priebehu

konania. Táto skutočnosť vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania neustále

upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo ovplyvňovať

dĺžku konania. Doterajšia celková dĺžka konania však podľa názoru ústavného súdu nebola

závislá od faktickej zložitosti napadnutého konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého súdneho konania na

strane žalovaných, zo spisu vyplýva, že sa stal žalovaným vo februári 1999. Ústavný súd

konštatuje, že správanie sťažovateľa od tohto dátumu v zásade žiadnym spôsobom

neprispelo k zbytočným prieťahom v označenom konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej

občianskoprávnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok

s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (činnosť okresného súdu hodnotil iba od

obdobia, keď sa sťažovateľ stal účastníkom konania).

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených dokumentov, ako aj

zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd

konštatoval zbytočné prieťahy v období od 4. mája 2001 (vrátenie súdneho spisu okresnému

súdu) do 4. marca 2002 (výzva pre navrhovateľa), t. j. v trvaní desiatich mesiacov, v období

od 9. apríla 2003 (termín neuskutočneného pojednávania) do 21. októbra 2004 (pokyn na

zisťovanie adries pobytu účastníkov), t. j. v trvaní vyše osemnástich mesiacov, spolu

v trvaní vyše dvadsiatich ôsmich mesiacov, t. j. vyše dvoch rokov a štyroch mesiacov, keď

bol okresný súd nečinný.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch a v neúmernom

pracovnom zaťažení sudcov, ktoré mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy

v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr.

, , ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý

oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na

zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v

ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému

súdu podľa a konať vo

veci bez zbytočných prieťahov.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj

primerané finančné zadosťučinenie ( , zákona o ústavnom

súde).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000

Sk z dôvodov, že „od mesiaca február 1999 dodnes trpím pocitmi márnosti

a nespravodlivosti sprevádzajúcimi porušovanie môjho základného práva na konanie bez

zbytočných prieťahov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za

odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Z uvedených dôvodov o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) náhradu

trov konania vo výške 7 953 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri

úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 8. februára 2005

a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 4. apríla 2005). Za tri úkony

vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume trikrát po 2 501 Sk a režijný paušál trikrát po

150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb),

preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 7 953 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2005