Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 222/2015
PDF · 385.82 KB
No categories available
III. ÚS 222/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Michalíkom, Pred Poľom 372/8, Trenčín, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoP 1/2015 965 z 21. januára 2015
a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 17 CoP 1/2015 965 z 21. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania vo veci starostlivosti
súdu o maloleté dieťa, o návrhu otca na zmenu úpravy styku s maloletým dieťaťom a o
návrhu matky na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktoré je vedené na
Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 32 P 171/2009.
Uznesením č. k. 32 P/171/2009 950 z 27. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty“) okresný súd uložil sťažovateľovi poriadkovú
pokutu v sume 100 €.
Napadnutým uznesením krajský súd potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnuté
uznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty.
Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho
uznesením bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože podľa jeho názoru postup krajského súdu bol „v rozpore s princípom právneho
štátu, konkrétne so zásadou právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že okresný súd v uznesení o uložení poriadkovej
pokuty jej uloženie odôvodnil tým, že „otec dieťaťa (sťažovateľ) sa na pojednávanie súdu
vytýčené na deň 27. 11. 2014 vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu
nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami a tým hrubo
sťažil postup konania“.
Táto argumentácia prvostupňového súdu podľa názoru sťažovateľa neobstojí, pretože
„sťažovateľ súd pred začatím pojednávania písomne upovedomil o svojej neúčasti
na pojednávaní, súd túto skutočnosť konštatoval do zápisnice o pojednávaní a sťažovateľ
uviedol aj vážne okolnosti, pre ktoré sa na pojednávaní nezúčastní. Predovšetkým však
sťažovateľ tým, že sa neustanovil na súd vôbec hrubo nesťažil postup konania. Sudkyňa
Okresného súdu Trenčín pojednávanie vykonala procesný úkon, ktorý by vykonala bez
ohľadu na prítomnosť sťažovateľa na pojednávaní a toto odročila s tým, že uznesením
nariadila účastníkom konania zúčastniť sa pohovoru u psychológa UPSVaR Trenčín.“.
Argumentácia krajského súdu spočívajúca v tom, že poriadková pokuta bola
okresným súdom uložená za splnenia všetkých predpokladov pre takýto postup, podľa
sťažovateľa neobstojí, pretože sťažovateľ tým, že sa neustanovil na súd na pojednávanie
27. novembra 2014 ani nemaril uplatnenie základného práva iného účastníka konania, ani
hrubo nesťažil postup konania.
Krajský súd preto podľa sťažovateľa rozhodol v rozpore so svojím vlastným
tvrdením, že z ústavného hľadiska musí byť poriadková pokuta uložená v súlade
so zákonom, musí spočívať na relevantných a dostatočných dôvodoch a rozhodol v rozpore s
K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp
právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorého neopomenuteľným komponentom je
predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú
právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(mutatis mutandis I. US 87/93, II. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda že obdobné situácie musia
byť rovnakým spôsobom právne posudzované.
Sťažovateľ v súvislosti s citovaným taktiež poukazuje na to, že v predmetnom konaní
už minimálne v jednom prípade „použil postup ako pred pojednávaním dňa 27. 11. 2014“.
Je potom podľa jeho názoru porušením jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď
súd neposúdil rovnakým spôsobom obdobné situácie.
Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 17CoP/l/2015 porušil
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje sa uznesenie Krajský súd Trenčín zo dňa 21. 01. 2015 č. k. 17CoP/1/2015
965 vec sa vracia v rozsahu zrušenia Krajský súd Trenčín na ďalšie konanie.
3. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú
dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu
(rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a
následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS
78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto
hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 dohovoru zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie
skúma spoločne.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd ním potvrdil
uznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty, ktorú tento súd uložil
sťažovateľovi v sume 100 €.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia skonštatoval, že „poriadková
pokuta bola okresným súdom uložená za splnenia všetkých predpokladov pre takýto postup.
Predpokladom uloženia sankcie v zmysle ust. § 53 O. s. p. použitého okresným súdom je,
že ten, komu súd ukladá poriadkovú pokutu, hrubo sťažuje postup konania a to spôsobom
uvedeným v zákone. Zákon podmieňuje uloženie poriadkovej pokuty naplnením konkrétnej
podoby správania sa osoby, ktorej súd poriadkovú pokutu ukladá a to tým, že táto osoba sa
neustanoví na súd, neurobí súdom uložený úkon, neuposlúchne príkaz súdu, ruší poriadok,
robí hrubo urážlivé podanie. Z ústavného hľadiska musí byť poriadková pokuta uložená
v súlade so zákonom, musí spočívať na relevantných a dostatočných dôvodoch a musí byť
pritom zachovaný aj primerane vyvážený vzťah medzi použitým prostriedkami. Tieto kritéria
okresný súd dodržal. Zo strany otca totiž nedošlo k neúčasti na pojednávaní z akéhokoľvek
objektívneho dôvodu, ale otec účasť na pojednávaní jednoducho odmietol, pretože
sa nestotožňuje s postupom okresného súdu v konaní. Pritom ale posúdenie správnosti
postupu okresného súdu v konaní je možné v zásade dosiahnuť až na základe opravného
prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej. Vydanie rozhodnutia vo veci samej však otec
sťažuje práve v dôsledku ním vyvolávaných obštrukcií. Tým nielenže marí uplatnenie
základných práv ostatných účastníkov konania a hrubo sťažuje postup súdu, ale paradoxne
bráni tomu, aby mohli byť vecne posúdené ním neustále vytýkané nedostatky konania
a postupu okresného súdu. Ako bolo uvedené, ich posúdenie je v zásade možné až v konaní
o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu okresného súdu.“.
Ďalej krajský súd uviedol, že „Vo všetkých svojich podaniach otec významnou
mierou poukazuje na porušovanie základných práv jeho a maloletého, či už zo strany súdu
alebo kolízneho opatrovníka. Pritom sám odmieta jedno zo základných práv, a to účasť
na súdnom konaní. Čo je však horšie, takýmto konaním sám základné právo na súdnu
ochranu marí ostatným účastníkom. V tom ho nemôže ospravedlniť ani to, že
v prebiehajúcom súdnom konaní vidí zásadné nedostatky, pretože ako bolo uvedené, je
na ich posúdenie priestor v zásade až po rozhodnutí súdu prvého stupňa.“.
Vzhľadom na uvedené bolo podľa krajského súdu odvolaním napadnuté rozhodnutie
okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty vecne správne a preto ho aj potvrdil.
Ústavný súd je toho názoru, že uznesenie krajského súdu je dostatočne odôvodnené
a nemožno dospieť k názoru, že by ho bolo potrebné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené. Sťažovateľ nespochybňuje svoju absenciu na nariadenom pojednávaní,
pričom z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že okresnému súdu predložil v deň
uskutočnenia pojednávania podanie označené ako „upovedomenie“, v ktorom „oznámil“
okresnému súdu svoju neúčasť na tomto pojednávaní, ktorú v zásade odôvodnil poukazom
na pochybenia a nedostatky v postupe okresného súdu, ku ktorým dochádza podľa jeho
názoru v konaní o návrhu na úpravu styku s maloletým dieťaťom.
Ústavný súd vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na procesný charakter uznesenia
o uložení pokuty s odvolaním sa na § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konštatuje,
že napadnuté uznesenie krajského súdu nemá znaky, ktoré by popierali zmysel práva
na súdnu ochranu a mali znaky svojvôle či arbitrárnosti.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
krajského súdu (ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu) a namietaným porušením
(odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že v danom prípade v súlade
s jeho doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 431/2012) vzhľadom na predmet
sporu ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho
opravného prostriedku nie je považované za efektívne. Ak potom Občiansky súdny
poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými
súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny
ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre
postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015