Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 222/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Michalíkom, Pred Poľom 372/8, Trenčín, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 965 z 21. januára 2015

a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 965 z 21. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania vo veci starostlivosti

súdu o maloleté dieťa, o návrhu otca na zmenu úpravy styku s maloletým dieťaťom a o

návrhu matky na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktoré je vedené na

Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Uznesením č. k. z 27. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty“) okresný súd uložil sťažovateľovi poriadkovú

pokutu v sume 100 €.

Napadnutým uznesením krajský súd potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnuté

uznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho

uznesením bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože podľa jeho názoru postup krajského súdu bol „v rozpore s princípom právneho

štátu, konkrétne so zásadou právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že okresný súd v uznesení o uložení poriadkovej

pokuty jej uloženie odôvodnil tým, že „otec dieťaťa (sťažovateľ) sa na pojednávanie súdu

vytýčené na deň 27. 11. 2014 vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu

nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami a tým hrubo

sťažil postup konania“.

Táto argumentácia prvostupňového súdu podľa názoru sťažovateľa neobstojí, pretože

„sťažovateľ súd pred začatím pojednávania písomne upovedomil o svojej neúčasti

na pojednávaní, súd túto skutočnosť konštatoval do zápisnice o pojednávaní a sťažovateľ

uviedol aj vážne okolnosti, pre ktoré sa na pojednávaní nezúčastní. Predovšetkým však

sťažovateľ tým, že sa neustanovil na súd vôbec hrubo nesťažil postup konania. Sudkyňa

Okresného súdu Trenčín pojednávanie vykonala procesný úkon, ktorý by vykonala bez

ohľadu na prítomnosť sťažovateľa na pojednávaní a toto odročila s tým, že uznesením

nariadila účastníkom konania zúčastniť sa pohovoru u psychológa UPSVaR Trenčín.“.

Argumentácia krajského súdu spočívajúca v tom, že poriadková pokuta bola

okresným súdom uložená za splnenia všetkých predpokladov pre takýto postup, podľa

sťažovateľa neobstojí, pretože sťažovateľ tým, že sa neustanovil na súd na pojednávanie

27. novembra 2014 ani nemaril uplatnenie základného práva iného účastníka konania, ani

hrubo nesťažil postup konania.

Krajský súd preto podľa sťažovateľa rozhodol v rozpore so svojím vlastným

tvrdením, že z ústavného hľadiska musí byť poriadková pokuta uložená v súlade

so zákonom, musí spočívať na relevantných a dostatočných dôvodoch a rozhodol v rozpore s

ods. l .

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty ( ), ktorého neopomenuteľným komponentom je

predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(mutatis mutandis , a ), teda že obdobné situácie musia

byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Sťažovateľ v súvislosti s citovaným taktiež poukazuje na to, že v predmetnom konaní

už minimálne v jednom prípade „použil postup ako pred pojednávaním dňa 27. 11. 2014“.

Je potom podľa jeho názoru porušením jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, keď

súd neposúdil rovnakým spôsobom obdobné situácie.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 17CoP/l/2015 porušil

základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajský súd Trenčín zo dňa 21. 01. 2015 č. k.

965 vec sa vracia v rozsahu zrušenia Krajský súd Trenčín na ďalšie konanie.

3. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú

dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu

(rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). Z týchto

hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 dohovoru zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich porušenie

skúma spoločne.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd ním potvrdil

uznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty, ktorú tento súd uložil

sťažovateľovi v sume 100 €.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia skonštatoval, že „poriadková

pokuta bola okresným súdom uložená za splnenia všetkých predpokladov pre takýto postup.

Predpokladom uloženia sankcie v zmysle ust. použitého okresným súdom je,

že ten, komu súd ukladá poriadkovú pokutu, hrubo sťažuje postup konania a to spôsobom

uvedeným v zákone. Zákon podmieňuje uloženie poriadkovej pokuty naplnením konkrétnej

podoby správania sa osoby, ktorej súd poriadkovú pokutu ukladá a to tým, že táto osoba sa

neustanoví na súd, neurobí súdom uložený úkon, neuposlúchne príkaz súdu, ruší poriadok,

robí hrubo urážlivé podanie. Z ústavného hľadiska musí byť poriadková pokuta uložená

v súlade so zákonom, musí spočívať na relevantných a dostatočných dôvodoch a musí byť

pritom zachovaný aj primerane vyvážený vzťah medzi použitým prostriedkami. Tieto kritéria

okresný súd dodržal. Zo strany otca totiž nedošlo k neúčasti na pojednávaní z akéhokoľvek

objektívneho dôvodu, ale otec účasť na pojednávaní jednoducho odmietol, pretože

sa nestotožňuje s postupom okresného súdu v konaní. Pritom ale posúdenie správnosti

postupu okresného súdu v konaní je možné v zásade dosiahnuť až na základe opravného

prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej. Vydanie rozhodnutia vo veci samej však otec

sťažuje práve v dôsledku ním vyvolávaných obštrukcií. Tým nielenže marí uplatnenie

základných práv ostatných účastníkov konania a hrubo sťažuje postup súdu, ale paradoxne

bráni tomu, aby mohli byť vecne posúdené ním neustále vytýkané nedostatky konania

a postupu okresného súdu. Ako bolo uvedené, ich posúdenie je v zásade možné až v konaní

o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu okresného súdu.“.

Ďalej krajský súd uviedol, že „Vo všetkých svojich podaniach otec významnou

mierou poukazuje na porušovanie základných práv jeho a maloletého, či už zo strany súdu

alebo kolízneho opatrovníka. Pritom sám odmieta jedno zo základných práv, a to účasť

na súdnom konaní. Čo je však horšie, takýmto konaním sám základné právo na súdnu

ochranu marí ostatným účastníkom. V tom ho nemôže ospravedlniť ani to, že

v prebiehajúcom súdnom konaní vidí zásadné nedostatky, pretože ako bolo uvedené, je

na ich posúdenie priestor v zásade až po rozhodnutí súdu prvého stupňa.“.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa krajského súdu odvolaním napadnuté rozhodnutie

okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty vecne správne a preto ho aj potvrdil.

Ústavný súd je toho názoru, že uznesenie krajského súdu je dostatočne odôvodnené

a nemožno dospieť k názoru, že by ho bolo potrebné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené. Sťažovateľ nespochybňuje svoju absenciu na nariadenom pojednávaní,

pričom z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že okresnému súdu predložil v deň

uskutočnenia pojednávania podanie označené ako „upovedomenie“, v ktorom „oznámil“

okresnému súdu svoju neúčasť na tomto pojednávaní, ktorú v zásade odôvodnil poukazom

na pochybenia a nedostatky v postupe okresného súdu, ku ktorým dochádza podľa jeho

názoru v konaní o návrhu na úpravu styku s maloletým dieťaťom.

Ústavný súd vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na procesný charakter uznesenia

o uložení pokuty s odvolaním sa na konštatuje,

že napadnuté uznesenie krajského súdu nemá znaky, ktoré by popierali zmysel práva

na súdnu ochranu a mali znaky svojvôle či arbitrárnosti.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

krajského súdu (ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu) a namietaným porušením

(odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa podľa , resp. jeho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd

rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že v danom prípade v súlade

s jeho doterajšou judikatúrou (, ) vzhľadom na predmet

sporu ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho

opravného prostriedku nie je považované za efektívne. Ak potom Občiansky súdny

poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými

súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny

ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre

postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015