Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 230/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 7. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011

doručená sťažnosť J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo

7. októbra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ bol účastníkom konania na strane navrhovateľa v právnej veci vedenej

na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov.

Dňa 7. októbra 2009 vydal Okresný súd v Žiline uznesenie č. k. -69,

ktorým sťažovateľovi uložil zaplatiť súdny poplatok za návrh na vydanie predbežného

opatrenia v lehote 3 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.

Voči predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie smerom ku Krajskému súdu

v Žiline.

Výzvou Krajského súdu v Bratislave – Justičná pokladnica zo dňa 31. marca 2011,

č. k. VS 5140037711 bol sťažovateľ vyzvaný na dobrovoľné plnenie súdnej pohľadávky –

právoplatného a vykonateľného uznesenia Okresného súdu v Žiline zo dňa 7. 10. 2009, č. k.

.

Platbami zo dňa 21. 4. 2011 a 13. 5. 2011 uhradil vyššie uvedenú pohľadávku.

Sťažnosťou zo dňa 11. 4. 2011 sťažovateľ namietal u predsedu Okresného súdu

v Žiline skutočnosť, že napriek skutočnosti, že podal voči rozhodnutiu okresného súdu

odvolanie, musel si pod hrozbou exekučného vymáhania pohľadávky splniť povinnosť, ktorá

mu bola súdom uložená, napriek skutočnosti, že súdne rozhodnutie ešte nebolo právoplatné

a vykonateľné.

Predseda okresného súdu v Žiline vo vyjadrení zo dňa 10. 5. 2011, č. k.

pripustil chybné konanie súdu vo veci sťažovateľa, pričom dal pokyn na

zastavenie vymáhania súdneho poplatku. ...

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že okresný súd v Žiline svojím

nezodpovedným prístupom k sťažovateľovej veci zmaril jeho právo na spravodlivý súdny

proces, keď sťažovateľ bol nútený si splniť súdom uloženú povinnosť zaplatiť súdny

poplatok napriek skutočnosti, že voči rozhodnutiu podal včas riadne odvolanie.

Zároveň je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd vytvoril svojím konaním,

nečinnosťou prieťahy v konaní, keď sťažovateľove odvolanie zadržiaval 20 mesiacov, než ho

odoslal k odvolaciemu súdu.“

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo J. M. konaním Okresného súdu v Žiline pod sp. zn.

, garantované v a SR porušené bolo.

2. Základné právo J. M. konaním Okresného súdu v Žiline pod sp. zn. ,

garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle priznáva

sťažovateľovi J. M. primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 3000,- EUR, ktorý je povinný vyplatiť Okresný súd v Žiline do dvoch mesiacov od

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

4. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľovi na účet jeho

právneho zástupcu ustanoveného ústavným súdom.“

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril prípisom z 13. septembra 2011,

doručeným ústavnému súdu 22. septembra 2011, v ktorom uviedol:

„Uznesením Okresného súdu Žilina -69 zo dňa 7. 10. 2009

navrhovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na vydanie

predbežného opatrenia vo výške 33,- eur. Navrhovateľ proti uzneseniu podal odvolanie

doručené súdu 6. 11. 2009 č. l. 79. Vec nebola predložená krajskému súdu a na uznesení

bola vyznačená právoplatnosť dňom 6. 11. 2009 a 13. 11. 2011 bol vydaný pokyn, aby

uznesenie s vyznačenou právoplatnosťou bolo doručené učtárni na vymáhanie. Podaním

zo dňa 6. 5. 2011 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní

navrhovateľa proti uzneseniu -69 a uznesením KS v Žiline -196

zo dňa 30. 5. 2011 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Uznesenie Okresného súdu Žilina -69 zo dňa 7. 10. 2009 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Žiline -196 zo dňa 30. 5. 2011 nadobudlo

právoplatnosť 19. 7. 2011 a vykonateľnosť 23. 7. 2011.

Prípisom zo dňa 9. 5. 2011 bola požiadaná justičná pokladnica o nerealizovanie

vymáhania súdneho poplatku 33,- eur podľa uznesenia -69 zo dňa 7. 10. 2009

s tým, že v deň žiadosti toto uznesenie nebolo právoplatné.

Súd nepredložil spis Krajskému súdu v Žiline počas konania na rozhodnutie

o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu -69 zo dňa 7. 10. 2009 v súlade

s , podľa ktorého ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého

stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím,

ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol

pokračovať v konaní. Predmetným uznesením súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie

súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia a uvedené uznesenie sa

netýkalo rozhodnutia vo veci samej a tak súd vo veci vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov pokračoval v konaní.

Omylom nebol spis predložený krajskému súdu ani po právoplatnom skončení

konania, ale napriek podanému odvolaniu bola vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť

na uznesení a poplatok bol daný na vymáhanie a tu poukazujem na to, že uvedený pokyn

vydala tajomníčka, ktorá v uvedenom období... pracovala na civilnom úseku, kde od 1. 1.

2011 pracovali iba dve tajomníčky z pôvodných 4 civilných tajomníčok. Vykonávala prácu

v senátoch pre 8 sudcov, čo bolo neúmerné množstvo aj vzhľadom na nápad nových vecí,

keď v mesiaci január 2011 v C senátoch napadlo nových 158 vecí a v Ro senátoch nových

129 vecí, v ktorých priebežne konala. Štatisticky skončili sudcovia v C senátoch 167 vecí

a v RO senátoch bolo vybavených 222 vecí, v ktorých vykonávala spisové a poplatkové

preverenie a vypisovala štatistické listy. Pri takomto enormnom množstve práce mohlo dôjsť

k nedostatočnému prevereniu spisu tak, ako to bolo v tomto prípade. Navrhovateľ bol

vyzvaný justičnou pokladnicou na dobrovoľné zaplatenie súdneho poplatku a mal teda

možnosť sa brániť tým, že podal voči uzneseniu odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté.

Zároveň poukazujem aj na tú skutočnosť, že predmetné uznesenie okresného súdu

-69 zo dňa 7. 10. 2009 o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za

návrh na nariadenie predbežného opatrenia bolo potvrdené uznesením Krajského súdu

v Žiline -196 zo dňa 30. 5. 2011 a tak je povinnosťou navrhovateľa zaplatiť

predmetný súdny poplatok 33,- eur, a tak navrhovateľovi nemohla vzniknúť žiadna škoda.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu

(rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 7. októbra 2009

Ústavný súd uvádza, že zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného

v je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (,

). Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v a v zmysle

musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky

procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je

sťažnosť neprípustná.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd vydal uznesenie č. k. -69

zo 7. októbra 2009, ktorým sťažovateľovi uložil zaplatiť súdny poplatok za návrh na

vydanie predbežného opatrenia v sume 33 € v lehote 3 dní po nadobudnutí právoplatnosti

tohto uznesenia.

Sťažnosťou z 11. apríla 2011 sťažovateľ namietal u predsedu okresného súdu

skutočnosť, že napriek tomu, že podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, musel si

pod hrozbou exekučného vymáhania pohľadávky splniť povinnosť (čo urobil platbami

z 21. apríla 2011 a 13. mája 2011), ktorá mu bola súdom uložená, napriek skutočnosti, že

súdne rozhodnutie ešte nebolo právoplatné a vykonateľné [t. j. podľa názoru sťažovateľa

o jeho odvolaní proti nemu ešte v tom čase Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

nerozhodol].

Sťažovateľ namieta, že okresný súd svojím nezodpovedným prístupom k veci

„zmaril jeho právo na spravodlivý súdny proces“, keď bol nútený si splniť súdom uloženú

povinnosť vyplývajúcu z napadnutého rozhodnutia a zaplatiť súdny poplatok (platbami

z 21. apríla 2011 a 13. mája 2011), napriek skutočnosti, že proti rozhodnutiu podal včas

riadne odvolanie.

Podpredseda okresného súdu v prípise z 10. mája 2011, reagujúc na sťažnosť

sťažovateľa z 11. apríla 2011, uviedol:

„Prešetrením Vašej sťažnosti som zistil, že táto je dôvodná. Pri poplatkovom

preverení spisu bolo opomenuté Vaše podanie, ktoré je odvolaním voči uzneseniu č. k.

-69 zo dňa 07. 10. 2009 s tým, že na uznesení bola chybne vyznačená

právoplatnosť. Po zistení procesného pochybenia bol daný pokyn na zastavenie vymáhania

poplatku a na predloženie spisu odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.“

V nadväznosti na uvedené okresný súd prípisom z 9. mája 2011 adresovaným

Krajskému súdu v Bratislave, Justičná pokladnica (ďalej len „justičná pokladnica“),

požiadal „o nerealizovanie vymáhania súdneho poplatku vo výške 33,- eur, ktorá povinnosť

tento zaplatiť bola uložená navrhovateľovi uznesením č. k. -69, zo dňa 07. 10.

2009, a ktorá pohľadávka bola predpísaná učtárňou tunajšieho súdu pod sup-a,

VS 5140037711 dňa 24. 02. 2011.

Vyššie uvedené uznesenie nie je do dnešného dňa právoplatné, nakoľko odporca

podaním došlým súdu dňa 06. 11. 2009 proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, o ktorom

odvolaní do dnešného dňa súd nerozhodol.

Vzhľadom na uvedené je vymáhanie súdneho poplatku predčasné.“.

Krajský súd ako súd odvolací na základe sťažovateľom podaného odvolania

uznesením č. k. -196 z 30. mája 2011 potvrdil namietané uznesenie

okresného súdu č. k. -69 zo 7. októbra 2009 (ktoré nadobudlo právoplatnosť

19. júla 2011), keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací súd

preukázané, že v priebehu konania o vyporiadanie BSM navrhovateľ požiadal o nariadenie

predbežného opatrenia návrhom doručeným súdu dňa 26. 2. 2009.

S podaním návrhu teda mu vznikla poplatková povinnosť v zmysle § 5 ods. 1 písm. a/

zák. č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a preto prvostupňový súd postupoval správne, keď

mu vyrubil súdny poplatok v zmysle položky č. 1 písm. c/ prílohy zákona č. 71/92 Zb.

o súdnych poplatkoch, účinného v čase splatnosti poplatku ( uznesením okresného súdu č. k.

-69 zo 7. októbra 2009, pozn.).

Skutočnosť, že po rozhodnutí súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov

mu nebola doručená výzva na úhradu poplatku, nezbavuje poplatníka zaplatiť súdny

poplatok, lebo táto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona (poplatková povinnosť vzniká

s podaním návrhu a navrhovateľ je vždy povinný uhradiť súdny poplatok i bez vyzvania

súdu) a preto prvostupňový súd musel uznesením zaviazať navrhovateľa k úhrade takéhoto

poplatku. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý

návrh na nariadenie predbežného opatrenia s tým, že o trovách bude rozhodnuté vo veci

samej, ani na túto okolnosť odvolací súd prihliadať nemohol.

V rozhodnutí vo veci samej súd rozhodne o všetkých trovách, ktoré účastníkom

vznikli podľa zásady úspechu, resp. neúspechu v konaní o účelnosti vynaložených trov

v konaní, čo v praxi ale znamená, že účastník v prvom rade musí uhradiť súdne poplatky

a až následne si tieto môže uplatniť v rámci náhrady trov konania, kde súd zváži, či mu tieto

trovy prizná alebo nie.“

Okresný súd po nadobudnutí právoplatnosti uznesení tak okresného súdu, ako aj

krajského súdu požiadal justičnú pokladnicu o pokračovanie vo vymáhaní pohľadávky,

avšak len v prípade, že dosiaľ nebola vymožená, resp. dobrovoľne sťažovateľom zaplatená

v sume 33 €.

Ústavný súd konštatuje, že k pochybeniu okresného súdu napadnutým uznesením

síce došlo, avšak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu sám okresný súd urobil

opatrenie na jeho nápravu, t. j. zamedzil vymáhanie súdneho poplatku sťažovateľa na

základe povinnosti uloženej mu napadnutým uznesením v nadväznosti na sťažovateľom

podanú sťažnosť orgánu štátnej správy okresného súdu. Podpredseda okresného súdu uznal

sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú a urobil opatrenie smerujúce k náprave tohto pochybenia

(pozastavil vymáhanie pohľadávky). Krajský súd až po nadobudnutí právoplatnosti svojho

uznesenia č. k. -196 z 30. mája 2011 v spojení s uznesením okresného súdu

č. k. -69 zo 7. októbra 2009, t. j. až po 19. júli 2011, požiadal prípisom

zo 16. septembra 2011 justičnú pokladnicu o vymáhanie pohľadávky 33 € a aj to len

v prípade, že ju sťažovateľ dosiaľ neuhradil, resp. nebola vymožená.

Vzhľadom na to, že sťažovateľom napadnuté pochybenie postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. bolo napravené postupom samotného

okresného súdu, ako aj krajského súdu, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby

ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie svojej

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

dohovoru okresným súdom v konaní o jeho odvolaní zo 6. novembra 2009, keď okresný súd

predložil (odoslal) spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa krajskému súdu až 6. mája

2011, ktorý bol krajskému súdu doručený 26. mája 2011. Krajský súd o odvolaní rozhodol

svojím uznesením č. k. -196 z 30. mája 2011 tak, že odvolaním napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená

12. júla 2011, t. j. v čase, keď okresný súd vo veci nekonal (vec sa nachádzala na krajskom

súde od 26. mája 2011 a bola vrátená okresnému súdu 13. júla 2011). Z uvedeného vyplýva,

že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uvedeným postupom okresného súdu v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

nemohlo dochádzať, a preto ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti

vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013