Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)I. ÚS 58/2013
PDF · 196.38 KB
No categories available
I. ÚS 58/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť K. T. a maloletého K. T., J., zastúpených Advokátskou
kanceláriou S. s. r. o., B., za ktorú koná advokát JUDr. M. J., vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 10
a čl. 32 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 17 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 16
Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoP
89/2012 z 23. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. T. a maloletého K. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2012 doručená sťažnosť K. T. (ďalej len „sťažovateľ“) a maloletého K. T.
(ďalej len „maloletý sťažovateľ“ obaja spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), podľa čl. 10 a čl. 32 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), práva podľa čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(ďalej len „medzinárodný pakt“) a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 16 Dohovoru
o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 CoP 89/2012 z 23. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil matke
maloletého sťažovateľa povinnosť odovzdať ho sťažovateľovi do jeho starostlivosti.
Okresný súd návrh sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 P 280/2012 z 18. septembra 2012
zamietol. Sťažovateľ sa proti uzneseniu okresného súdu odvolal. O odvolaní rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a konanie
zastavil. Zároveň vo výroku napadnutého uznesenia krajský súd vyslovil, že nemá
právomoc vo veci konať a rozhodnúť. V odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal
krajský súd na ustanovenie § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 97/1963 Zb.“),
podľa ktorého je právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti o maloletých daná,
ak má maloletý na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt alebo jeho obvyklý
pobyt nemožno určiť. Maloletý sťažovateľ však má obvyklý pobyt v J., preto
nebola v zmysle § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. daná právomoc rozhodnúť o návrhu
sťažovateľa, ktorý bol návrhom vo veciach maloletých. Podľa § 39 ods. 3 zákona
č. 97/1963 Zb., ak právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti o maloletých nie
je daná, slovenský súd urobí len opatrenia potrebné na ochranu osoby alebo majetku
maloletého a upovedomí o tom príslušný orgán štátu obvyklého pobytu maloletého.
Opatrenia prijme súd podľa slovenského hmotného práva. Okresný súd po zhodnotení
pomerov maloletého sťažovateľa zistil, že sa nachádza v starostlivosti svojej matky, teda
o neho je postarané, nie je bez dozoru a nie je ohrozený na živote a zdraví, a preto jeho
situácia nevyžaduje, aby súd vykonal opatrenia na ochranu jeho osoby v zmysle § 39 ods. 3
zákona č. 97/1963 Zb. S týmito dôvodmi sa plne stotožnil aj krajský súd. Okresný súd však
mal podľa krajského súdu konanie zastaviť, pretože nebola daná právomoc slovenských
súdov vo veci konať, ktorá je jednou z podmienok konania. Okresný súd však návrh
sťažovateľa prerokoval. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd napadnutým uznesením
podľa § 221 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
zrušil uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2012 a konanie zastavil. Zároveň krajský
súd osobitným výrokom vyslovil, že vo veci nemá právomoc konať a rozhodnúť.
3. Sťažovateľ však s takýmto vymedzením právomoci súdov o jeho návrhu nesúhlasí.
Podľa sťažovateľa za daných okolností boli splnené predpoklady na nariadenie predbežného
opatrenia, pretože maloletý sťažovateľ bol konaním svojej matky oddelený od sťažovateľa
a vyňatý z jeho domova v J.. Sťažovateľ poukázal na blízky vzťah, ktorý je medzi ním
a maloletým sťažovateľom, ktorý sa môže takýmto odlúčením výrazne narušiť. Za takejto
situácie si sťažovateľ nemôže uplatňovať svoje rodičovské práva a zároveň sa maloletému
sťažovateľovi nedostáva starostlivosť od oboch rodičov. Na takýto záujem maloletého
sťažovateľa však súdy neprihliadli a nezabezpečili jeho ochranu. Pokiaľ sa maloletý
sťažovateľ nachádza na území S. a je mu podľa sťažovateľa „... bránené v návrate do
krajiny obvyklého pobytu“, nemôžu príslušné súdy v J. vo veci maloletého sťažovateľa
konať. Návrat maloletého sťažovateľa do J. sťažuje tiež fakt, že medzi S. a J. neexistujú,
resp. nie sú ratifikované medzinárodné zmluvy týkajúce sa medzištátnych únosov detí.
Podľa sťažovateľa krajský súd pri vydaní napadnutého uznesenia nezohľadnil záujmy
maloletého dieťaťa, ktoré však mali byť prvoradé pri jeho rozhodovaní.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takýmto nálezom:
„Právo K. T. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života
garantované v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, právo K. T. na ochranu pred
svojvoľným zasahovaním do rodiny a domova garantované v čl. 17 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach a právo K. T. na ochranu rodičovskej starostlivosti a
výchovy garantované v čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13 CoP/89/2012-88 zo dňa 23.10.2012 porušené boli.
Právo maloletého K. T. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného
života garantované v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, právo maloletého K. T. na
ochranu pred svojvoľným zasahovaním do rodiny a domova garantované v čl. 17
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a tiež v čl. 16 Dohovoru o
právach dieťaťa, právo maloletého K. T. na osobitnú ochranu dieťaťa garantované v čl. 32
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj v článku 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo maloletého K. T. na ochranu rodičovskej starostlivosti a výchovy
garantované v čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd ako aj v článku 41 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky, právo maloletého K. T. na zohľadnenie jeho záujmu ako
prvoradého kritéria pri činnosti súdu garantované v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa a právo maloletého K. T. nebyť oddelené od rodiča garantované v čl. 9 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
13CoP/89/2012-88 zo dňa 23.10.2012 porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13CoP/89/2012-88 zo dňa
23.10.2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici je. povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia K. T. a
maloletého K. T. na účet ich právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú
dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec
nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť
ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98,
II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 27/05).
7. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený
advokátom nepreukázal aktívnu legitimáciu maloletého sťažovateľa (maloletého K. T.,
nar. ..., pozn.), ktorého vzhľadom na stret záujmov oboch rodičov v konaní zastupuje
kolízny opatrovník, a teda nie sťažovateľ ako otec. Táto výhrada sa zároveň vzťahuje aj na
skutočnosť, že splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom podpísal
v mene maloletého sťažovateľa sťažovateľ ako jeho otec.
Ústavný súd je zároveň v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný
petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 10
a čl. 32 ods. 4 listiny a práva podľa čl. 17 medzinárodného paktu. Vo vzťahu k maloletému
sťažovateľovi sa v sťažnosti namieta porušenie týchto práv: základné práva podľa čl. 41
ods. 1 a 4 ústavy, ako aj čl. 10 a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny, právo podľa čl. 17 medzinárodného
paktu a práva podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
Podľa čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 32 ods. 1 listiny rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Osobitná
ochrana detí a mladistvých je zaručená.
Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov iba rozhodnutím súdu
na základe zákona.
Podľa čl. 17 medzinárodného paktu nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému
zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie...
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými
alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo
zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli,
ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom
a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa...
Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa žiadne dieťa nesmie byť vystavené
svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo
korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť.
Tieto práva mali byť porušené napadnutým uznesením krajského súdu
z 23. októbra 2012. Ustanovenia ústavy, listiny, medzinárodného paktu, ako aj Dohovoru
o právach dieťaťa, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, garantujú základné práva a práva
hmotného charakteru, ktoré zaručujú ochranu rodiny a detí, rodinného života, ochranu
pred neoprávnenými zásahmi do rodinného života, ako aj záväzky štátov pri ochrane práv
detí.
9. Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 150/09) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, však v sťažnosti nenamietal
porušenie ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. Vzhľadom na predmet konania pred všeobecnými súdmi, ktorý sa týkal
starostlivosti o maloleté dieťa, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu
aj z hľadiska možného porušenia týchto princípov. Po oboznámení sa s obsahom
napadnutého uznesenia krajského súdu vrátane jeho odôvodnenia ústavný súd nezistil, že
interpretácia a aplikácia právnych noriem krajským súdom by vyžadovala zásah ústavného
súdu do napadnutého uznesenia v súlade s jeho právomocami podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.
Právomoc slovenských súdov v prerokovávanej veci nebolo možné vyvodiť z ustanovenia
§ 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. (maloletý má obvyklý pobyt v J.) a ani z § 39 ods. 3
zákona č. 97/1963 Zb., pretože nebola osvedčená nutnosť nariadenia predbežného opatrenia
na ochranu osoby maloletého. Právomoc slovenských súdov nebola daná, preto mal okresný
súd podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastaviť. Okresný súd však
návrh sťažovateľa vecne prerokoval a jeho návrh zamietol. Krajský súd preto ako súd
druhého stupňa uznesenie okresného súdu zrušil a konanie zastavil. Zároveň osobitným
výrokom určil, že nemá právomoc vo veci konať a rozhodnúť.
10. Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie za ústavne akceptovateľné a výklad
ustanovenia § 39 zákona č. 97/1963 Zb. týkajúci sa právomoci slovenských súdov zvolený
krajským súdom nemožno hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny. Tiež právny názor
krajského súdu, že pomery maloletého nevyžadujú nutnosť realizácie opatrení na ochranu
jeho osoby [predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku] nevzbudzuje pochybnosti o jeho korektnosti či náležitom zhodnotení pomerov
maloletého. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Krajský súd preto napadnutým
uznesením neporušil princípy podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti krajského súdu
za porušenie základných práv hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd hodnotí
sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy,
čl. 10 a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny a práv podľa čl. 17 medzinárodného paktu a čl. 16 Dohovoru
o právach dieťaťa ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd navyše nezistil príčinnú
súvislosť, ktorá by spájala napadnuté uznesenie krajského súdu a základné práva či práva,
ktorých ochrany sa sťažovateľ aj v mene maloletého sťažovateľa domáhal. Pokiaľ sa
sťažovateľ dožaduje výkonu svojich rodičovských práv a starostlivosti o maloletého,
je potrebné, aby sa sťažovateľ urýchlene obrátil s takýmto návrhom na príslušné súdy v J.,
v ktorých právomoci bude o takomto návrhu rozhodnúť.
Rovnako ústavný súd hodnotí sťažnosť aj v časti namietaného porušenia čl. 3 ods. 1
a čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré obsahujú záväzky štátu týkajúce sa ochrany
práv dieťaťa.
Z hľadiska uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal
ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013